Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/85/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418201787 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1418201787.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovcej a JUDr. Ivany Jahnovej vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: U. V., K. P. XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - Q. V., K. P.U. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. XX, O. U. R. - X. D.A. V., K. P. XX.XX.XXXX, bytom D. D., F., E. Y., štátny občan E. Y., právne zastúpený advokátkou JUDr. Danou Jelinkovou Dudzíkovou, so sídlom Čilistovská 12, Šamorín, o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 17. mája 2018, č. k. 25P/77/2018-24, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 17. mája 2018, č. k. 25P/77/2018-24, mení tak, že konanie o nariadenie neodkladného opatrenia zastavuje. II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV. uznesením zo dňa 17.05.2018, č. k. 25P/77/2018-24, zamietol návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci osobnej starostlivosti o maloletého a vo veci výživného, ktorý matka skutkovo odôvodňovala tým, že maloletý je v ohrození a žiada o ochranu jeho života, zdravia a vývoja. K návrhu pripojila kópiu zápisnice o trestnom oznámení a kópiu správy zo psychologického vyšetrenia maloletého v Centre špeciálno-pedagogického poradenstva. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa), čl. 1 ods. 1, čl. 3 a 14 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej len "Nariadenie o výživnom"), § 324 ods. 1, § 325 ods. 1,§ 329 ods. 1, § 366 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“) a vecne absenciou splnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle Nariadenie Brusel IIa a Nariadenie o výživnom. 3. Súd prvej inštancie mal preukázané, že obvyklý pobyt maloletého bol vo Francúzsku, kde sa maloletý narodil a trvalo žil, s výnimkou obdobia júl 2015 až december 2016, kedy ho matka bez predchádzajúceho súhlasu otca premiestnila na územie Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie zdôraznil, že sa jednalo o neoprávnené premiestnenie maloletého dieťaťa, jeho obvyklý pobyt teda ostal aj počas tohto obdobia naďalej zachovaný vo E.. Ďalej uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava I. č.k. 3P/138/2016-339 zo dňa 07.09.2016 bolo rozhodnuté o návrate maloletého na územie a pod jurisdikciu krajiny jeho obvyklého pobytu - E.. Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané, že po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I. sa maloletý spolu s matkou vrátili na územie E., kde bolo už predtým rozhodnuté o zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a o zákaze vycestovania maloletého z E. bez súhlasu oboch rodičov. Podľa vyjadrenia matky, francúzske justičné orgány následne rozhodli o zverení maloletého do výlučnej starostlivosti otca, s čím matka nesúhlasila a od 01.12.2017 sa zdržiava spolu s maloletým v O., na Z. Č.. XX. Vyhodnotením všetkých relevantných skutočností súd prvej inštancie ustálil ako miesto obvyklého pobytu maloletého dieťaťa (t.j. miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) E.. Súd prvej inštancie prihliadol na to, že matka žiadnym spôsobom nepreukázala, že otec súhlasil s premiestnením maloletého na územie Slovenskej republiky, pričom berúc do úvahy predchádzajúce neoprávnené premiestnenie maloletého, nesúhlas matky s rozhodovacou činnosťou francúzskych justičných orgánov a ňou deklarované zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca, súd prvej inštancie dôvodne dospel k záveru, že konaním matky došlo k porušeniu opatrovníckeho práva otca, keďže k oprávnenému premiestneniu maloletého z E. na územie Slovenskej republiky nedošlo, a teda maloletý tu ani nemohol nadobudnúť svoj obvyklý pobyt. S poukazom na vyššie uvedené Okresný súd Bratislava IV. konštatoval, že nemá právomoc konať o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu (konanie vo veci samej), pričom však za určitých podmienok ustanovených v článku 20 citovaného nariadenia, ktorých splnenie ďalej skúmal, by mohlo prichádzať prijatie dočasného (neodkladného) opatrenia. 4. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na čl. 20 ods. 1, 2 Nariadenia Brusel IIa, z ktorého je zrejmé, že neodkladné opatrenia môžu byť vydané súdom členského štátu, ktorý nie je príslušný konať vo veci samej, pričom pre jeho prijatie musia byť kumulatívne splnené tri podmienky a teda, že dané opatrenie musí byť naliehavé, musí byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli súd rozhodujúci o tomto opatrení a musí mať dočasný charakter (rozsudok z 2. apríla 2009, A,C-523/2007). Súd prvej inštancie vyhodnocoval splnenie podmienky naliehavosti, ktorá sa má týkať tak situácie, v ktorej sa dieťa nachádza, ako aj praktickej nemožnosti podať návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností na súd príslušný na rozhodnutie vo veci samej. Splnenie tejto podmienky nemal súd prvej inštancie osvedčené, nakoľko návrh matky, ako aj ňou predložené listinné dôkazy vychádzali z jej jednostranných tvrdení, ktoré nepodložila takými dôkazmi, ktoré by mohli dostatočným spôsobom odôvodňovať naliehavosť situácie, v ktorej sa maloletý nachádza. Súd prvej inštancie naopak zdôraznil, že súčasná situácia vyplýva v prvom rade z protiprávneho premiestnenia maloletého, pričom článok 20 Nariadenia Brusel IIa nie je možné vykladať v tom zmysle, že by mohol byť používaný ako nástroj k predlžovaniu skutkovej situácie vytvorenej protiprávnym konaním, či k legitimizácii účinkov tohto konania (C-403/09 Jasna Detiček). Uznanie situácie naliehavosti by bolo v tomto prípade proti samotnému cieľu Nariadenia Brusel IIa, ktorým je práve odrádzanie od protiprávnych premiestnení alebo nevrátení sa dieťaťa medzi jednotlivými členskými štátmi (rozsudok z 11. júla 2008, C-195/2008). Súd prvej inštancie ďalej nezistil ani splnenie ďalšej podmienky v zmysle čl. 20 Nariadenia Brusel IIa, že opatrenie musí byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, nakoľko otec maloletého dieťaťa, do ktorého právnej sféry by opatrenie zasiahlo, sa nenachádzal na území Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia v časti zverenia maloletého zamietol. 5. Súd prvej inštancie návrh matky v časti týkajúcej sa vyživovacej povinnosti posudzoval vzhľadom na charakter konania s cudzím prvkom, podľa príslušných ustanovení Nariadenia o výživnom. Uviedol, že v konaní bolo zistené, že obvyklý pobyt tak maloletého dieťaťa (oprávneného), ako aj otca (odporcu) je vo E., a teda jedine E. súdne orgány majú právomoc konať a rozhodovať vo veci samej týkajúcej vyživovacej povinnosti a Okresný súd Bratislava IV. môže rozhodnúť len o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom po komplexnom vyhodnotení rodinnej situácie dospel súd prvej inštancie k záveru, že ani v tejto časti nie je návrh matky dôvodný. S prihliadnutím na všetky zistené informácie ohľadom premiestnenia maloletého G. E. na Slovensko a s poukazom na rozhodnutia E. justičných orgánov vo veci maloletého dieťaťa, ako aj majetkové, bytové a sociálne pomery matky, pričom ani z vyjadrení matky žiadnym spôsobom nevyplýva, že by bola výživa maloletého ohrozená, a že by jeho nevyhnutné potreby neboli pokryté, súd prvej inštancie návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia nepovažoval za dôvodný a aj v tejto časti ho zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala matka maloletého v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom bližšie nešpecifikovala odvolacie dôvody a argumentovala len potrebou času na preklad dokumentov, ktoré neskôr zaslala za odvolaním, a ktorými dopĺňala skutkový stav veci - výpisy a potvrdenia z bánk vo E., skutočnosti týkajúce sa osoby bývalého manžela, kópiu časti rozhodnutia Prvostupňového súdu B. O. zo dňa 13.12.2017, obsahom ktorej je informácia, že súd zrušil povinnosť otca platiť výživné na maloletého, je zachovaná spoločná/striedavá starostlivosť rodičov o maloletého, obvyklý pobyt dieťaťa je stanovený v mieste bydliska otca (E.G. Y.). 7. Otec maloletého vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky namietol, že matka neuvádza v podanom odvolaní žiadne dôvody týkajúce sa nesprávnosti, nezákonnosti, vadnosti uznesenia, voči ktorému podáva odvolanie, resp. neuvádza, v čom vidí napadnuté uznesenie právne alebo skutkovo nesprávne, či nezákonné. Odvolanie matky neobsahuje náležitosti odvolania, z dôvodu ktorého otec maloletého navrhuje, aby odvolací súd postupoval podľa § 386 písm. d) C.s.p. a odvolanie odmietol. Nakoľko nemá vedomosť, kedy bolo napadnuté uznesenie matke doručené, navrhuje odvolaciemu súdu vyhodnotiť aj včasnosť podania odvolania. Napadnuté uznesenie považuje za vecne správne, a preto navrhuje aby odvolací súd, pokiaľ nezvolí postup podľa § 386 C.s.p., napadnuté uznesenie, ako vecne správne potvrdil. Ku skutkovému stavu uviedol, že s matkou maloletého uzavrel dňa 25.10.2003 manželstvo pred matričným úradom v F., E. Y., z ktorého sa narodil vo E. P. XX.XX.XXXX Q.Ý. U., pričom počas celej doby trvania manželstva je obvyklý pobyt matky, otca aj maloletého vo E. Y.. Matka podala dňa 21.05.2015 žiadosť o rozvod na úrade pre rodinné veci Prvostupňového súdu - O., v čase ktorom mala bydlisko vo E.. Otec uvádza, že matka maloletého neoprávnene premiestnila z E. na Slovensko v júli 2015. Na základe návrhu otca v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I., pod sp. zn. 3P/138/2016 súd schválil dňa 07.09.2016 v uvedenom konaní zmier, na základe ktorého sa matka zaviazala vrátiť alebo umožniť prevzatie maloletého otcom za účelom jeho návratu na územie a pod jurisdikciu krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa do E. Y., a to najneskôr do 30.11.2016. Matka už v minulosti v konaní vedenom pod sp. zn. 3P/138/2016 argumentovala úchylkami, psychickými problémami, agresiou otca, no ani raz nepredložila o uvedenom dôkaz, pričom nakoniec súhlasila s uvedeným znením zmieru. Aj predchádzajúci odchod matky s maloletým z E. v júli 2015 bol zo strany matky odôvodnený nedôverou v justičné orgány a úrady vo E.. Otec uvádza, že matka vedome, cielene a úmyselne nerešpektovala právoplatné a vykonateľné rozhodnutia E. súdov. Matka sa spolu s maloletým vrátila do Francúzska v novembri/decembri 2016 v zmysle vyššie uvedeného schváleného zmieru. Otec opakovane uvádza, že obvyklý pobyt maloletého je od jeho narodenia vo E. Y.. O tom, že matka opätovne bez súhlasu otca premiestnila maloletého na Slovensko sa otec dozvedel až na základe súdnej zásielky doručenej mu dňa 01.08.2018, v ktorej bol vyzvaný na vyjadrenie sa k odvolaniu matky v tomto konaní. Matka totižto oznámila otcovi mailovou správou zo dňa 10.09.2017, že s maloletým sa presúva na U. V.H. B. E. a medzitým sa pokračovalo v rozvodovom konaní vo E., kde mali byť vzťahy a rodičovské práva a povinnosti definitívne upravené, pričom manželstvo matky a otca bolo rozvedené dňa 17.05.2018 Tribunálom veľkej inštancie v O. s tým, že bydlisko maloletého bolo určené do bydliska otca. Otec nemá vedomosť, či matka podala odvolanie voči uvedenému rozsudku a či jej bolo doručené. Doručovaciu adresu matka v konaní uviedla adresu vo E., kde sa mala zdržiavať. Otec odmieta akékoľvek obvinenia matky ohľadom jeho osoby, nakoľko sú ničím nepodložené a účelové. Eventuálne navrhuje, ak nebudú splnené zákonné podmienky na odmietnutie odvolania, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Žiada priznať voči matke nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 8. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 C.m.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť z dôvodu absencie procesných podmienok súdu vo veci rozhodovať. 9. V zmysle § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať a rozhodovať (ďalej len procesné podmienky). 10. V zmysle § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o nedostatok podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 11. V zmysle § 9 C.s.p., ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. 12. Podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 13. Podľa článku 1 ods. 3 písm. e/ Nariadenia Brusel IIa, toto nariadenie sa nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť. 14. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 15. Podľa článku 20 Nariadenia Brusel IIa, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu. 16. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia o výživnom sa toto nariadenie vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva. 17. Podľa článku 3 Nariadenia o výživnom, v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov. 18. Podľa článku 13 ods. 3 Nariadenia o výživnom, na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné ich prerokovať a rozhodnúť o nich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezlučiteľných rozhodnutí vydaných v samostatných konaniach. 19. Podľa článku 14 Nariadenia o výživnom, súdom členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu. 20. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne postupoval, keď vzhľadom na cudzí prvok v konaní posudzoval svoju právomoc vo veci konať, pričom aplikoval v časti návrhu vo veci osobnej starostlivosti o maloletého Nariadenie Brusel IIa a na konanie vo veci výživného Nariadenie o výživnom. Súdu prvej inštancie je potrebné však vytknúť jeho nesprávny právny záver, kedy v časti návrhu vo veci osobnej starostlivosti aplikoval čl. 20 Nariadenie Brusel II a z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle predmetného článku zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia napriek svojmu predchádzajúcemu záveru, že vzhľadom na obvyklý pobyt maloletého vo E. Y., nemá Okresný súd Bratislava IV. právomoc vo veci konať. Rovnaký postup uplatnil aj vo veci určenia výživného pri aplikácii Nariadenia o výživnom. Odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie pri skúmaní právomoci na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s článkom 8 Nariadenia Brusel IIa za správny, ako aj jeho záver o tom, že miesto obvyklého pobytu maloletého nie je územie Slovenskej republiky, kam bol zo strany matky premiestnený neoprávnene. Vychádzajúc z dikcie článku 20 Nariadenia Brusel IIa, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodnúť vo veci samej súd iného členského štátu. Je zjavné, že toto ustanovenie sleduje účel nevyhnutnej, neodkladnej potreby a nutnosti vykonať určité konkrétne účinné opatrenia pri bezprostrednom a priamom ohrození dieťaťa alebo jeho majetku, a to len za predpokladu, ak by neodkladne nemohol zasiahnuť súd, ktorému právomoc konať vo veci daného maloletého dieťaťa by inak prináležala. Z kontextu tohto ustanovenia je však zrejmé, že sa ním sledovalo pokrytie výnimočných prípadov, kedy by sa dieťa celkom zjavne ocitlo bez akejkoľvek starostlivosti a výchovy a bez neodkladného a okamžitého zásahu nepríslušného súdu členského štátu, nestrpiaceho pre naliehavosť odklad, by dochádzalo k priamemu ohrozeniu dieťaťa na živote či zdraví, prípadne by bol ohrozený zásadným spôsobom majetok dieťaťa. Nemožno predmetné ustanovenie vykladať natoľko široko, aby sa poprela účelovou aplikáciou právna úprava právomoci členského štátu príslušného na konanie jednoznačne upravená v čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa a obišlo tak rozhodné kritérium obvyklého pobytu dieťaťa. 21. V danom prípade matka protiprávne v rozpore s rozhodnutím francúzskeho súdu premiestnila maloletého bez súhlasu otca maloletého na územie Slovenskej republiky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na kritériá pre aplikáciu článku 20 Nariadenia Brusel IIa uvedené v rozsudku Súdneho dvora (ES) C-403/09 zo dňa 23.12.2009 vo veci Detiček v Sgueglia. V predmetnom rozsudku Súdny dvor uviedol, že jedno zo základných práv dieťaťa je právo uvedené v čl. 24 ods. 3 charty, a to pravidelne udržiavať osobný vzťah a priamy kontakt s obidvomi rodičmi, ktorého dodržiavanie je nepopierateľne na rovnakej úrovni, ako najlepší záujem každého dieťaťa. Článok 20 Nariadenia Brusel IIa nemožno vykladať spôsobom, ktorý by porušoval uvedené základné právo dieťaťa. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že protiprávne premiestnenie dieťaťa po rozhodnutí prijatom jednostranne jedným z jeho rodičov zbavuje najčastejšie dieťa možnosti udržiavať pravidelne osobné vzťahy a priamy kontakt s druhým rodičom. Preto článok 20 Nariadenia Brusel IIa nemožno vykladať takým spôsobom, ktorý by mohol slúžiť ako nástroj pre rodiča, ktorý protiprávne premiestnil dieťa, na to, aby predĺžil trvanie skutkovej situácie vzniknutej jeho protiprávnym správaním alebo legitimizoval účinky takéhoto správania sa. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy uvedené v tomto ustanovení môžu priznávať také predbežné alebo ochranné opatrenia, iba ak dodržia tri kumulatívne podmienky teda, že dané opatrenia musia byť naliehavé, musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli tento súd, a musia mať dočasný charakter. Preto keď nie je dodržaná jedna z týchto troch podmienok, znamená to, že na predmetné opatrenie sa nemôže vzťahovať článok 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. 22. Definícia pojmu naliehavosti obsiahnutá v uvedenom ustanovení sa týka tak situácie, v ktorej sa nachádza dieťa, ako aj praktickej nemožnosti podať návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností na súd príslušný na rozhodnutie vo veci samej. Za stavu, kedy rodičovské práva a povinnosti voči maloletému boli upravené príslušným súdom v mieste jeho obvyklého pobytu (E. súd) nie je možné konštatovať naliehavosť na strane maloletého. Matka totiž sama tvrdí, že rodičovské práva boli upravené súdom v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, čo nezmení ani fakt, že s uvedenou úpravou nesúhlasí. V predmetnom prípade je tiež nesporné, že jedna z osôb, vo vzťahu ku ktorej sa takéto opatrenie prijíma, teda otec, býva v inom členskom štáte a nič nenaznačuje, že by sa nachádzal v členskom štáte, v ktorom sa matka maloletého domáha nariadenia neodkladného opatrenia. Ak by neexistovala žiadna súdna úprava rodičovských práv a povinností, je v prejednávanom prípade možné konštatovať existenciu dôvodov pre prijatie takéhoto opatrenia. Vzhľadom k nesplneniu uvedených kritérií (ktoré musia byť splnené kumulatívne) má odvolací súd za to, že nariadiť neodkladné opatrenie nie je možné podľa článku 20 Nariadenia Brusel IIa, a preto nie je možné teda postupovať podľa citovaného článku, z čoho jednoznačne vyplýva, že právomoc slovenského súdu nie je daná, nakoľko vo veci je oprávnený rozhodovať súd v zmysle čl. 8 nariadenia určený podľa kritéria obvyklého pobytu maloletého a teda francúzsky súd. 23. V súvislosti s otázkou právomoci súdov Slovenskej republiky v časti konania o určení výživného na maloletého, odvolací súd dospel k záveru, že právomoc slovenského súdu nie je daná, ani v tejto časti konania. Súdu prvej inštancie v tejto časti napadnutého rozhodnutia je možno vytknúť, že za účelom skúmania svojej právomoci na konanie o určení výživného na maloletého nedostatočne neaplikoval ustanovenia článkov Nariadenia o výživnom. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého U. v čase začatia konania vo E. Y. tak, ako bolo odvolacím súdom rovnako, ako aj súdom prvej inštancie uvedené, sa javilo za možné ustáliť právomoc E. súdu aj na konanie o určení výživného, a to v zmysle čl. 3 písm. d/ Nariadenia o výživnom, keďže právomoc súdu na konanie úprave rodičovských práv a povinností bola založená v zmysle čl. 8 Nariadenia Brusel IIa pre E. súd. Vzhľadom na čl. 13 ods. 3 Nariadenia o výživnom je možné dospieť k záveru, že právomoc súdu rozhodovať o výživnom možno založiť v zmysle čl. 3 písm. d/ Nariadenia o výživnom, nakoľko v kontexte uvedeného návrh na určenie výživného pre dieťa je vedľajším návrhom v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, na ktoré konanie sú právomocné v danom prípade súdy vo E.G. Y., a teda aj v časti o výživnom má právomoc v posudzovanej veci rozhodovať francúzsky súd. Inak povedané návrh matky o určenie výživného na maloletého v danom prípade nie je možné podradiť pod čl. 3 písm. d/ Nariadenia o výživnom, nakoľko hlavné konanie t.j. konanie o úprave práv a povinností k maloletému v Slovenskej republike nie je možné viesť, vzhľadom na nedostatok právomoci konať a rozhodovať vo veci, a teda ani konanie odvodené od hlavného konania t.j. vedľajšie konanie o výživnom nie je možné viesť v danom prípade pred slovenským súdom. Odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj v časti o určenie výživného bol nesprávny, nakoľko vo veci nemal právomoc konať a rozhodovať, a preto mal súd prvej inštancie konanie zastaviť. 24. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že konanie z dôvodu absencie podmienok súdnej právomoci slovenských súdov v zmysle § 9 C.s.p. zastavil. 25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).