Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/117/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512235243 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1512235243.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ I. N., nar. XX.X.XXXX, bytom H. X, XXX XX D., 2/ K. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. - N., o zaplatenie 10 716,96 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10.11.2015, č.k. 7C/372/2013-205, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovaným 1, 2 sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 9 167,52 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške: 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.12.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.1.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.2.2010 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.3.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.4.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.7.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.8.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.9.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.10.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.12.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.1.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.2.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.3.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.4.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.5.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.6.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.7.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.8.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.9.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.10.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.11.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 129,12 eur od 21.1.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 5.681,28 eur od 21.2.2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vo výške 550 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.886,42 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že splnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia ostatných žalovaných a vo zvyšku žalobu zamietol. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52 ods.1,2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) a vecne tým, že mal za preukázané, že žalovaný 1/ uzavrel s právnym predchodcom žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s. dňa 19.10.2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému 1/ spotrebný Ú. N. na bývanie vo výške 9 958,18 eur (300 000 Sk). Žalovaný 1/ sa zaviazal dlh uhrádzať v pravidelných splátkach vo výške 129,12 eur, pričom prvá splátka bola splatná ku dňu 20.11.2005 a konečná splatnosť úveru bola stanovená dňom 20.10.2015. Dňa 19.10.2005 uzavrela žalovaná 2/ s právnym predchodcom žalobcu Dohodu o ručení, v ktorej sa zaviazala, že uspokojí všetky pohľadávky právneho predchodcu žalobcu vyplývajúce z predmetného úveru v prípade ich neuhradenia žalovaným 1/. Nakoľko si žalovaný 1/ neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, žalobca vyhlásil dňa 23.1.2012 mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval ho k úhrade žalovanej pohľadávky. Dňa 14.3.2012 žalovaná 2/ uzavrela so žalobcom Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, na základe ktorej sa zaviazala uhradiť za žalovaného 1/ jeho záväzok voči veriteľovi - žalobcovi. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto ustálil, že je potrebné pri posudzovaní otázky premlčania aplikovať ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že nárok žalobcu na zaplatenie splátok splatných pred dňom 20.12.2009 v celkovej výške 1 549,44 eur je premlčaný a spolu s ním aj časť príslušenstva - úroku z omeškania od 21.12.2008 do zaplatenia do 20.12.2009 do zaplatenia. Vzhľadom k uvedenému posúdil ako dôvodný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 9 167,52 eur spolu s príslušenstvom. 3. Keďže žalovaná 2/ sa Dohodou o ručení zaviazala, že uspokojí pohľadávku žalobcu voči žalovanému 1/ v prípade nesplácania úveru, súd prvej inštancie zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Majúc za to, že sa jedná o klasický solidárny záväzok, v ktorom ručiteľ neručí za záväzok dlžníka voči veriteľovi vo väčšom rozsahu ako je dlžník dlžný veriteľovi, žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), a priznal v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov zaplateného súdneho poplatku vo výške 550 eur a náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za 6 úkonov právnej služby á 253,94 eur (prevzatie veci, návrh, vyjadrenie, odvolanie, účasť na pojednávaniach dňa 11.6.2015 a dňa 10.11.2015) + režijný paušál 2 x 9,16 eur, 1 x 9,65 eur, 3x 10,07 eur + 20% DPH t.j. sumu 304,60 eur, celkom 1 886,42 eur, ktoré uložil žalovaným zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu. 5. Proti uvedenému rozhodnutiu v zamietajúcom výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie. Mal za to, že súd prvej inštancie na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, majúc za to, že na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Poukázal na to, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 19.10.2005, pričom v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka (Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením §57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona). Uviedol, že novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. Preto, ak pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak, ako to bolo v danom prípade, nebolo možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravovali ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na to, že Najvyšší súd SR okrem rozhodnutí sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011 a sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.3.2013, opätovne potvrdil správnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.3.2015 sp.zn. 7MCdo 9/2014, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou pre nesprávne právne posúdenie, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na predmetný zmluvný vzťah. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 9.11.2015, sp. zn. 25Co/34/2015: „premlčanie sa aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu (tu zmluva o úvere) uzavretých pred 1.4.2015 spravuje výlučne Obchodným zákonníkom, pričom podľa §397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky“. Uviedol, že z ust. § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od splatnosti nesplneného záväzku. Teda v prípade, ak bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku (čo v tomto konaní preukázané nebolo), premlčacia doba plynie od tohto vyhlásenia, inak pre každé čiastkové plnenie samostatne, resp. až od konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom k uvedenému, s poukazom na konečnú splatnosť úveru - 20.11.2011 - a deň podania návrhu na začatie konania na súde - 17.2.2014 mal za to, že si nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby, nakoľko k jeho premlčaniu by došlo až dňa 21.11.2015. Rovnako poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014, keď právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.4.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. 6. Odvolateľ sa nestotožnil s právnym posúdením súdom prvej inštancie, že nemožno zaviazať žalovanú 2/ vo väčšom rozsahu ako žalovaného 1/, nakoľko sa jedná o klasický solidárny záväzok. Poukázal na to, že vo vzťahu k žalovanému 1/ si uplatnil nárok na zaplatenie nepremlčaných splátok úveru, pričom ani uplatnením námietky premlčania jeho právo nezaniklo, len sa oslabila možnosť jeho uplatnenia pred súdom. Uviedol, že žalovaná 2/ dňa 5.4.2012 uzavrela Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, v ktorej uznala čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči žalobcovi v celkovej výške 14 050,80 eur. Keďže žalovaná 2/ svoj záväzok splnila len čiastočne, bolo dôvodným, aby si svoj nárok voči žalovanej 2/ uplatňoval súdnou cestou. Mal za to, že predmetná Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania záväzku zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka pohľadávku zaplatiť. Obsahom Dohody je uznanie záväzku zo strany žalovanej 2/ ako právny inštitút zakotvený v Obchodnom zákonníku, pričom právnym následkom uznania záväzku, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 4 ročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona. Súd prvej inštancie sa s uvedenými skutočnosťami a predmetnou Dohodou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevysporiadal. 7. Žalobca mal za to, že pohľadávka voči žalovanej 2/ nie je premlčaná ani len v časti. Z tohto dôvodu si žalobca voči žalovanej 2/ uplatnil v konaní pohľadávku v takej výške, v akej na neho bola postúpená zo strany postupcu, resp. vo výške, akú žalovaná 2/ uznala v Dohode. Za nesprávny považoval aj právny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého by zaviazaním žalovanej 2/ na zaplatenie uplatnenej sumy 12 774,03 eur s prísl. došlo k situácii, že ručiteľ ručil za záväzok dlžníka voči veriteľovi vo väčšom rozsahu ako je dlžník dlžný veriteľovi, preto považoval svoj nárok za dôvodný aj v zamietajúcej časti. 8. Nesúhlasil s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) na prejednávaný prípad, nakoľko vyššie uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014. Zastával názor, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1,2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. I. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.4.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby vec zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu trov konania. 9. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 10. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). Predmetom odvolacieho prieskumu bol zamietajúci výrok napadnutého rozhodnutia. 13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku napadnutého rozhodnutia nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nárokom uplatneným v konaní riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 14. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 15. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 19.10.2005 právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému 1/ na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX úver N. na bývanie vo výške 9 958,18 eur, ktorý sa žalovaný 1/ zaviazal splácať mesačne splátkami vo výške 129,12 eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.11.2005, konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.10.2015. Dňa 19.10.2005 uzavrela žalovaná 2/ s právnym predchodcom žalobcu Dohodu o ručení, predmetom ktorej bol jej záväzok ručiť za dlh žalovaného 1/ vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.10.2005. Listom zo dňa 27.12.2011 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému 1/ a žalovanej 2/ postúpenie pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.10.2005 na žalobcu. Výzvou zo dňa 23.1.2012 žalobca z dôvodu porušenia podmienok dohodnutých v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 23.1.2012 a vyzval žalovaného 1/ k okamžitému splateniu dlhu do 2.2.2012. Dňa 14.3.2012 uzavrela žalovaná 2/ so žalobcom Dohodu o uznaní dlhu a úhrade záväzku pohľadávky v splátkach. 16. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď dojednanie medzi účastníkmi o použití ustanovení Obchodného zákonníka posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. 17. K námietkam odvolateľa o nesprávnej aplikácii ust. Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že v danej veci ide o spotrebiteľský právny vzťah a zmluva o splátkovom úvere uzavretá medzi žalovaným 1/ a právnym predchodcom žalobcu dňa 19.10.2005, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny predchodca žalobcu, ktorý mal v predmete činnosti okrem iného aj poskytovanie úverov, vystupoval v tomto právnom vzťahu v postavení dodávateľa a žalovaný 1/, ktorý pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, v postavení spotrebiteľa. Vzťah medzi sporovými stranami tak musí byť posudzovaný podľa ustanovení upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, pričom nie je rozhodujúce, že v predmetnej zmluve bolo uvedené, že je uzavretá podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Rovnako rozhodujúcou nie je skutočnosť, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka definovalo spotrebiteľskú zmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo inú odplatnú zmluvu upravenú v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami boli na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Odvolací súd poukazuje na to, že s účinnosťou od 1.1.2008 bolo ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka novelizované zákonom č. 568/2007 Z.z., v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže prechodné ust. § 879j Občianskeho zákonníka (zavedené taktiež zákonom č. 568/2007 Z.z.) výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008, je potrebné aj zmluvu o splátkovom úvere uzavretú v danej veci považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ust. § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015, z ktorého vyplýva, že na všetky právne vzťahy účastníkom, ktorých je spotrebiteľ vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 18. V zmysle novšej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky sp. zn. 8MCdo/3/2015, z 28.8.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014, z 21.04.2015 a sp. zn. 4MCdo/17/2014, z 26.11.2015) sa pritom citované ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce tie inštitúty, ktoré sú súčasne upravené aj v Občianskom zákonníku. Inými slovami, napriek tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom upraveným výlučne v Obchodnom zákonníku, ide zároveň o spotrebiteľský vzťah, v ktorom žalovaný vystupuje v postavení spotrebiteľa a preto sa na otázky premlčania, následkov porušenia zmluvnej povinnosti a iné otázky v prípadoch, v ktorých existuje konkurujúca úprava Občianskeho zákonníka, použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa výlučnej aplikácie Obchodného zákonníka, preto odvolací súd posúdil ako nedôvodné. 19. Vzhľadom k uvedenému by použitie pre spotrebiteľa nevýhodnejších ustanovení Obchodného zákonníka vrátane premlčania predstavovalo zhoršenie postavenia spotrebiteľa, preto je na prospech žalovaných ako spotrebiteľov uplatnenie ustanovenia o premlčaní v trojročnej premlčacej dobe v zmysle Občianskeho zákonníka. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka (podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo17/2014. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutia súdov s opačným právnym názorom, treba uviesť, že tieto už boli rozhodovacou činnosťou súdov prekonané. Použitie občianskoprávnej premlčacej doby v obchodnoprávnych zmluvách, ktoré majú spotrebiteľský charakter, odobril aj Ústavný súd SR napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013, z 19. júna 2013. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 20. K námietkam odvolateľa vo vzťahu k aplikácii ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, odvolací súd uvádza, že na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z., na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 Z.z. boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.5.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny. 21. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky. 22. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita. Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. 23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 1.5.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka. 24. K námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach uzavretú medzi žalobcom a žalovanou 2/, odvolací súd uvádza, uzavretie dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, je možné považovať za takú zmluvnú podmienka (dohodu), ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je neplatná. Rovnako je potrebné upriamiť pozornosť na to, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. 25. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uznaní dlhu v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky (ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie) spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol vopred pripravený návrhu dohody, obsahujúci aj ustanovenie, že žalovaná 2/ uznáva premlčaný dlh. Žalobca však počas konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanej 2/ ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaná 2/ bez toho, aby jej boli vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísala (došlo k narušeniu ekonomického správanie sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol žalobca žalovanej 2/ vysvetlil následky uznania záväzku (10-ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, aby žalovaná 2/ s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísala. Je nepochybným, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná. Podľa názoru odvolacieho súdu sa zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech žalobcu ako podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne zhoršené. 26. K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdna prax už zaujala stanovisko a je nepochybné, že právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah so spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné aj na tento právny úkon aplikovať ustanovenia, ktoré spravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súdna prax vychádza zo stanoviska, že dohoda o splátkach je typicky formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa, preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. 27. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že vyhovením žalobe a zaviazaním žalovanej 2/ ako ručiteľa úveru k zaplateniu sumy 12 774,03 eur s prísl. by ručiteľ (žalovaná 2/) ručila za záväzok dlžníka vo väčšom rozsahu než bol žalovaný 1/ dlžný veriteľovi, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie v odseku 21 tohto rozhodnutia, v ktorom ustálil, že Dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatnou, preto žalovaná 2/ je vo vzťahu k žalobcovi len v pozícii ručiteľa. Záväzok ručiteľa a dlžníka je záväzkom akcesorickým, pričom vznik a trvanie tohto záväzku je podmienené existenciou hlavného záväzku medzi veriteľom a dlžníkom. Z akcesorickej povahy ručiteľského záväzku vyplýva, že sa riadi tou právnou úpravou, ktorou sa riadi hlavný právny vzťah, teda v danej veci Občianskym zákonníkom. Vzťahy ohľadne zabezpečenia splnenia dlhu majú k hlavnému záväzku subsidiárnu povahu a sú od hlavného záväzku závislé. Samotný ručiteľský záväzok nie je dlhom, ale stáva sa ním až okamihom vzniku práva veriteľa na plnenia od ručiteľa, teda až po tom, čo bol na plnenie vyzvaný. Preto súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol, keď vo výroku uviedol, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného. 28. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (vrátane závislého výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne a právne správny podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p., potvrdil. 29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešným žalovaným 1/ a 2/ proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).