Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/61/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513204547 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1513204547.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: mal. Z. M.Í., N.. X.X.XXXX, bytom K. XX, K., zastúpená zákonným zástupcom - matkou: Z. M., trvalo bytom K. XX, K., právne zastúpená JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: News and Media Holding, a.s., so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, právne zastúpenému: SCHWARZ advokáti, s.r.o., so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava IČO : 36 858 285 a Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, IČO : 36 861 154 o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 6C/74/2013-358 zo dňa 2. novembra 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému upustiť od zverejňovania informácií týkajúcich sa súkromia a rodinného života žalobkyne a povinnosti odstrániť z internetovej stránky v žalobe bližšie vymedzené články. Súd prvej inštancie uložil žalobkyni nahradiť trovy konania žalovanému vo výške 997,65 € k rukám právneho zástupcu žalovaného. 1.1. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 12 ods. 1, 2 a 3 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v dôsledku čoho konštatoval, že obsah inkriminovaných článkov je vedený vo vecnej a informačnej rovine, z ktorých je zrejmé, že informácie k článkom sú poskytované od otca maloletej žalobkyne. Oboznámil sa tiež so žalobkyňou predloženým listinným dôkazom - znaleckým posudkom V.. K. P., znalkyne z odboru pedopsychiatria, z ktorého vyplýva, že maloletá žalobkyňa trpí poruchou adaptácie na záťažovú situáciu so zmiešanou úzkostne depresívnou symptomatológiou, pričom jej príčinou sú stresujúce a traumatizujúce okolnosti, ktoré prežíva od augusta 2012. Žalobkyňa tiež predložila potvrdenia od V.. C. T., psychiatričky, že maloletá žalobkyňa je dlhodobo vedená v jej ambulancii pre detskú depresiu a závažné reakcie na stres. Žalobkyňa navrhla v konaní vypočuť ako svedkyňu svoju matku Z. M.. V priebehu konania však uviedla, že na výsluchu svedkyne netrvá, nakoľko táto vykonáva trest odňatia slobody v A.C. a predložila ako listinný dôkaz vyjadrenie matky zo dňa 13.5.2015. Matka žalobkyne vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobkyňa mala 5 rokov v čase intenzívneho zverejňovania informácií týkajúcich sa jej osobného života. V dobe spísania vyjadrenia navštevovala prvý ročník základnej školy. Potvrdila, že žalobkyňa zle znáša neprítomnosť matky a odlúčenie od nej. Jej biologický otec neprejavoval o žalobkyňu záujem od jej narodenia. Väzenské podmienky jej neumožňovali vídať sa s dieťaťom, i keď osobný kontakt je v jej veku nevyhnutný. Stará matka maloletej žalobkyne matku pravidelne informuje o osobnom živote žalobkyne a snaží sa ju nevystavovať kontaktu s médiami. Obnova kontaktu žalobkyne s matkou jej veľmi prospela. Napriek tomu, že dieťa má od starej matky všetku pozornosť, lásku a priaznivé rodinné podmienky, pocit odlúčenia od matky je stále prítomný a odráža sa na psychickom aj osobnostnom stave žalobkyne. Tento stav ju ako matku veľmi trápi a ťažko znáša odlúčenie od dcérky. Stresujúce a traumatizujúce okolnosti, ktoré prežíva od roku 2012 sú príčinou jej úzkosti a je nevyhnutná pedopsychiatrická starostlivosť, ktorú absolvuje od decembra 2012. Zdôraznila, že príčinou zlého psychického stavu žalobkyne nie je len odlúčenie od matky, ale aj výrazné zásahy médií do jej súkromného života, ktoré boli príčinou posmechu iných detí v škôlke a ktoré už pocítila vo veku 5 rokov. Od svojej matky sa dozvedela, že dieťa bolo v zlom psychickom stave, keď si vytrhávala vlasy a v noci sa pomočovala. Maloletá žalobkyňa bola pre zásahy médií do jej súkromného života denne konfrontovaná (aj v škôlke) s ťažkou situáciou, v ktorej sa rodina nachádzala a v ktorej sa stále nachádza. Matka bola toho názoru, že zásahy zo strany médií by nemali pokračovať, čo by bolo pre psychický stav žalobkyne priaznivé. 1.2. Prvoinštančný súd ďalej v rámci dokazovania vypočul svedkov. Svedok Ľ. H., zamestnanec žalovaného, autor článkov o rodine žalobkyne, uviedol, že o tieto články bol v redakcii záujem a v tom čase sa venoval takej tematike. Nepamätal sa však koľko článkov napísal. Informácie a podklady k článkom získaval najmä od otca maloletej žalobkyne - pána H., ktorého poznal z minulosti. Uviedol, že sa pokúšal získavať vyjadrenia aj od starej matky, pani T., avšak jeho pokusy zostali bezúspešné, nakoľko tam kde býva zvonček nemala a ochranka ho ani nepustila k dverám. Súd prvej inštancie dožiadaným súdom v Košiciach vypočul svedka Z. H., otca maloletej žalobkyne, ktorý uviedol, že matka žalobkyne sa nikdy nebránila poskytovaniu informácií médiám zo súkromia, a ani zo života maloletej žalobkyne, a to vrátane fotografií. Potvrdil, že články a informácie o žalobkyni boli uverejňované v rôznych médiách. Uviedol, že on poskytoval informácie žalovanému. Keď nastala tragická udalosť (havária matky maloletej v V.) zasiahlo to aj jeho a keď boli otázky médií, tak na niektoré odpovedal a na niektoré nie. V súčasnej dobe však s médiami vôbec nekomunikuje. Nikdy však neposkytol médiám fotky žalobkyne, bol proti tomu. Obdobie záujmu médií bolo krátke, i keď intenzívne. Spolu s matkou žalobkyne poskytli spoločný rozhovor žalovanému dňa 27.6.2008. Po nehode matky dieťa bola žalobkyňa u neho a vôbec sa na matku nepýtala. Spolu so starou matkou sa dohodli na verzii, že matka je v nemocnici. Materská škola, ktorú navštevovala, bola upovedomená o tom, aby jeho ako otca neinformovali o žalobkyni. Uviedol, že psychický stav žalobkyne záležal od toho aké podanie išlo na súd. Keď žalobkyňa bola zverená do starostlivosti starej matky, táto prišla pre dieťa s papierom zo súdu aj s televíziou Joj. Pri odovzdávaní dieťaťa však nevznikol žiaden cirkus. V minulosti matka žalobkyne bránila svedkovi v styku s dcérou (žalobkyňou), nakoľko ich vzťahy boli napäté. Potvrdil, že redaktorovi Ľubovi Ferkovi poskytol informácie, nie však fotografie. Uviedol, že tento redaktor bol jedným z mála, ktorý sa snažil informácie neprekrúcať, nikdy nezverejnil nič iné, než na čom sa dohodli. Potvrdil, že poskytoval informácie aj iným médiám ako je N. Č., Ž., B., K.. Podľa jeho názoru denník W. X F. uverejňoval o maloletej pravdivé informácie. Svedkyňa Z. T., stará matka maloletej žalobkyne, uviedla, že má žalobkyňu zverenú od 21.11.2012 v predbežnej opatere. Potvrdila, že v roku 2012 vychádzali rôzne články v novinách a vnučku (žalobkyňu) si prebrala zo starostlivosti od jej otca vo veľmi zlom stave. Stalo sa, že maloletá častokrát prišla s plačom zo škôlky. Zle znášala to, že o nej médiá píšu. V noci sa pomočovala, trhala si vlasy, škrípala zubami až začali navštevovať pedopsychiatričku v decembri 2012. Potvrdila, že odkedy je dieťa u nej, je pokojnejšie, pretože môže navštevovať matku a evidentne sa jej stav psychicky zlepšil. Maloletá žalobkyňa sa viackrát sťažovala na posmech detí v škôlke, že aj tak sa vráti k H. a sama stará matka bola svedkom toho, keď deti adresovali rôzne poznámky žalobkyni a žalobkyňa povedala, že sa k H. vrátiť nechce. Uviedla, že potom ako jej bola žalobkyňa zverená, si prišla po dieťa po dohovore s otcom tak, že otec prišiel s televíziou Q. a v prítomnosti kamier jej dieťa odovzdal. Maloletá žalobkyňa sama uviedla, že sa teší, že ide k starej matke. Uviedla, že noviny nikdy nenosila domov, médiá nesledovala, keďže brala ohľad na žalobkyňu. Počula iba od ľudí, že sa píše o rodine. 1.3. Po vyhodnotení dokazovania jednak listinných dôkazov a svedeckých výpovedí, a to jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prvoinštančný súd dospel k názoru, že žaloba nie je dôvodná a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno keď nepreukázala, ani svedeckými výpoveďami, že by bolo predmetnými článkami zasiahnuté do jej osobnostných práv a cti, keď súd dospel k názoru, že články, ktoré sú predmetom žaloby, majú charakter informačný a spadajú pod spravodajskú licenciu a podklady k článkom poskytol otec maloletej žalobkyne. Články neobsahujú hodnotiace úsudky a obmedzujú sa na iba na vecné informácie a nemajú difamujúci charakter. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal najmä z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) vo veciach ochrany osobnosti. Podľa tejto judikatúry sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa považujú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“. Sloboda politickej diskusie je jadrom koncepcie demokratickej spoločnosti. Tie isté princípy vyplývajú aj z Dohovoru. Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou, ako aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu musí vychádzať zo zásady proporcionality a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné. Ústavný súd SR obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody a teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti zákonný podklad v ust. § 11 a nasl. Občianskeho. zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i Ústavného súdu SR využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Ide najmä o tieto základné princípy a kritériá aplikované ESĽP: (1) kľúčová úloha médií, ktoré sú „strážnym psom“ demokracie a veľmi prísne posudzovanie každého zásahu do slobody prejavu médií (Castells v. Španielsko, rozsudok z 23.4.1992 č. 11798/85, Blasdet Tromso a Stensaat v. Nórsko, rozsudok z 20.5.1999 č. 21980/93), (2) zvýšená ochrana šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu (Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok z 25.6.1992 č. 13778/88), (3) väčšia miera kritiky osôb verejne známych a verejne činných (Lingens v. Rakúsko, Castells v. Španielsko, Thorgeir Thorgersion v. Island, Thoma v. Luxembursko, rozsudok z 29.3.2001 č. 38432/97, Dalban v. Rumunsko, rozsudok z 28.9.1999 č. 28114/95), (4) rozlišovanie, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom a vysoká miera ochrany hodnotiacich úsudkov (Nilsen a Johnsen v. Nórsko, rozsudok z 25.11.1999 č. 23118/93, Feldek v. Slovensko, rozsudok z 12.7.2001 č. 29032/95), (5) vychádzanie hodnotiacich úsudkov z určitého skutkového základu (De Haes a Gijsels v. Belgicko, rozsudok z 24.2.1997 č. 19983/92, Feldek v. Slovensko), (6) ochrana nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, Lingens v. Rakúsko, Handyside v. Spojené kráľovstvo), (7) zvýšená ochrana tvrdení urobených v dobrej viere a právo médií a ospravedlniteľný omyl (Sunday Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 26.11.1991 č. 13166/87, Fressoz a Roire v. Francúzsko, rozsudok z 21.1.1999 č. 29183/95, Goodwin v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 27.3.1996 č. 17488/90, Colombani v. Francúzsko, rozsudok z 25.6.2002 č. 51279/99, Flux v. Moldavsko, rozsudok z 3.7.2007 č. 31001/03, Zakharov v. Rusko, rozsudok z 5.10.2006 č. 14881/03). 1.4. Súd prvej inštancie poukázal, že nakoľko médiá majú kľúčovú úlohu pri ochrane demokracie, treba prísne posudzovať každý zásah do slobody prejavu médií. Súd zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že rodina matky maloletej žalobkyne (rodina T.) je dlhodobo (po desaťročia) predmetom verejného záujmu a osoby verejne známe a verejne činné musia strpieť väčšiu mieru kritiky. Uverejňovanie faktov zo života rodiny žalobkyne je pre čitateľov zaujímavé, čo dokazuje aj záujem iných médií, čo je všeobecne známe. Privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca potrebné tolerovať určitú mieru preháňania a provokácie. Žalovaný je „nositeľom“ slobody prejavu a preto sa naňho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám. K zásahu do práva na ochranu osobnosti zásadne môže dôjsť objektívne, teda s vylúčením zavinenia narušiteľa práva, avšak každé zverejnenie (aj nepravdivého) údaja nutne nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah aj v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Podstatné je, aby celkové vyznenie informácie zodpovedalo pravde. Úlohou súdu je posúdenie, či články uverejnené žalovaným mohli predstavovať neprípustný zásah do práva na ochranu osobnosti. Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné konštatovať, že články sa prioritne venovali matke žalobkyne a jej skutkom, žalobkyňa bola v nich spomínaná v súvislostiach, ktoré boli pravdivé. Je nesporné a všeobecne známe, že matka žalobkyne bola trestne stíhaná za dopravnú nehodu v V., za čo bola aj odsúdená k trestu odňatia slobody. Treba tiež uviesť, že samotné články neobsahujú urážlivé, útočné alebo neslušné vyjadrenia a opierajú sa o fakty oznámené otcom maloletej, čo aj vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil. Autor článkov potvrdil, že aktualizačným momentom bola skutočnosť, že matka maloletej žalobkyne spôsobila dopravnú nehodu, a že je vedené súdne konanie o zverenie maloletej žalobkyne a informácie opísané v článkoch získal od otca maloletej žalobkyne. Zverejnenie fotografií maloletej žalobkyne nebolo predmetom tohto konania. Otec žalobkyne tiež potvrdil, že fakty neboli prekrútené a články boli objektívne. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu, keď bol toho názoru, že články spadajú pod spravodajskú licenciu a neobsahujú hodnotiace úsudky a nemajú difamujúci charakter, a preto prvoinštančný súd nevidel dôvod na ich odstránenie z internetovej stránky žalovaného. V konaní bolo preukázané, že maloletá žalobkyňa má psychické problémy najmä po tom, ako matka bola uväznená a odlúčená od nej. To potvrdila matka, stará matka a znalecký posudok vyhotovený pre účely iného konania, v tomto konaní použitý ako listinný dôkaz. Rodina maloletej žalobkyne sa nevyhýba medializácii, nakoľko sama poskytuje novinárom informácie zo svojho súkromia, čo je súdu všeobecne známe. V konaní neuniesla žalobkyňa dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že články označené v žalobe sú nepravdivé, a že práve tieto majú negatívny vplyv na jej psychické zdravie tým, že ju traumatizujú. 1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalovanému v konaní vznikli trovy konania právnym zastúpením vypočítané z týchto úkonov pri tarifnej odmene vo výške 61,41 €: (1) prevzatie a príprava zastúpenia rok 2013, (2) vyjadrenie v žalobe - písomné podanie zo dňa 21.5.2013, (3) meritórne pojednávanie dňa 12.2.2014, meritórne pojednávanie dňa 28.4.2014, (4) účasť na výsluchu svedka dňa 17.7.2014 na OS Košice II v Košiciach (5) meritórne pojednávanie dňa 3.12.2014, (6) nemeritórne pojednávanie dňa 29.06.2015 (15,35 € - 1/4 odmeny), (7) meritórne pojednávanie dňa 2.11.2015. Zároveň priznal žalovanému cestovné a náhradu za stratu času v sadzbe 13,40 €/polhodina: 1/60 výpočtového základu na rok 2014 - 24 ×13,40 = 321,60 € a režijný paušál za rok 2013 2 × 7,81 € = 15,62 €; režijný paušál za rok 2014 4 × 8,04 € = 32,16 € a režijný paušál za rok 2015 2 × 8,39 € = 16,78 €. Spolu 831,38 € plus 20 % DPH 166,27 € = spolu 997,65 €. Odmena advokáta bola účtovaná v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení. Právny zástupca žalovaného si nesprávne vyúčtoval a uplatnil za právnu službu meritórny úkon, a to pojednávanie dňa 29.6.2015, nakoľko toto bolo nemeritórne patrí mu odmena v 1 t.j. 15,35 €. Súd mu tiež neuznal uplatnený úkon - písomné podanie rešerš médií zo dňa 2.12.2014, nakoľko toto podanie nevyhodnotil ako podanie vo veci samej, pretože sa jednalo o predloženie listinného dôkazu. 2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil. Vytkla súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti: a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Poukázala na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 359/96, I. ÚS 367/03, I. ÚS 156/99, rozhodnutia ESĽP Handyside v. UK, von Hannover v. Nemecko (sťažnosť č. 9320/00, rozsudok z 24. júna 2004), Feldek v. Slovensko či Hrico v. Slovensko; rozhodnutia Spolkového ústavného súdu Nemecko Lííth (7 Bverf GE 198) či Lebach (35 Bverf GE 202) a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. septembra 2006, č. k. 30 Cdo 1490/2006- 89 a odbornú literatúru - K. Knap, J. Švestka a kol.: Ochrana osobnosti. Zásahom je potrebné rozumieť určité aktívne konanie alebo nekonanie, ktoré znamená zmenu existujúceho stavu k horšiemu vďaka tejto aktivite. K zásahu podľa vykonaného dokazovania došlo písomnou formou, publikovaním slovných interpretácií, obsahu informácií, ktoré mali objektívne zasiahnuť do práva žalobkyne na súkromie a rodinný život. Žalobkyňa je maloleté dieťa, zákon pritom nerobí rozdiel v subjektoch, ktoré sú právom na ochranu osobnosti nadané. Táto ochrana je dieťaťu zabezpečovaná aj dohovorom o právach dieťaťa, podľa čl. 16 ods. 1 žiadne dieťa nesiem byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. Podľa čl. 16 ods. 2 má dieťa právo na ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom. Žalovaný je právnická osoba, ktorá vykonáva svoju aktivitu na základe tlačového zákona. Úlohou tlače je poskytovať informácie o predmete verejného záujmu tak, ako je právo na informácie garantované v príslušnej právnej úprave v Slovenskej republike, predovšetkým v Ústave Slovenskej republiky, v Dohovore o základných ľudských právach a slobodách a v Tlačovom zákone. V konkurencii teda existujú vedľa seba hodnotenia dvoch atribútov a to práva na ochranu súkromia a rodinného života žalobkyne a práva žalovaného na poskytovanie informácií, ktoré je predmetom jeho činností. 2.1. Postavenie dieťaťa v konaní o ochranu osobností je špecifické, vďaka jeho vyššej zraniteľností. Postavením detí ako subjektov ochrany osobností (právo na podobizeň) sa zaoberal napr. Nemecký Spolkový ústavný súd (Bundesverfassungsgericht) v rozsudku z 15, 12, 1999, sp, zn. BVerfG, 1 BvR 653/96, kde v bodoch 83. - 85., odôvodnenia vyslovil, že detí potrebujú osobitnú ochranu, pretože sa ešte len musia vyvinúť v osoby zodpovedná samí za seba. Táto potreba ochrany je daná aj s ohľadom na nebezpečenstvo, ktorá vychádza zo záujmu médií a ich odberateľov (adresátov) o fotografie detí. Ich samostatný vývoj môže byť narušený citeľnejšie, než je tomu u dospelých. Prostredie, v ktorom sa deti môžu rozvíjať bez obavy z rušivého verejného pozorovania, musí byť preto chránené oveľa komplexnejšie než u rodičov, Spolkový ústavný súd tiež vyvodil, že prejav ochrany osobností podľa článku 6 Základného zákona nie je možné určiť vo všeobecnej a abstraktnej rovine. Ak sa ale rodičia s deťmi vedome obracajú na verejnosť - spoločne sa podieľajú na verejných podujatiach alebo dokonca stoja v ich centre, pôjde spravidla o stratu potreby ochrany. V tomto ohľade na seba prijímajú podmienky verejného vystupovania. Ostatne ochrana všeobecného osobnostného práva môže zasiahnuť prospech špecifického vzťahu medzi rodičmi a deťmi i tam, kde chýbajú podmienky miestneho ústrania (Ortliche Abgeschiedenheit). Táto judikatúra môže predstavovať určité názorové východisko aj v skúmanej veci, je však potrebné dbať určitých špecifík, ktoré ju nerobia bezozbytku prenosnou. Vyššie citované úvahy Spolkového ústavného súdu vo vzťahu rodič - dieťa modifikovali všeobecnú premisu zaujímanú Spolkovým súdnym dvorom, že mimo svojho obydlia sa postavy verejného záujmu (osoby „par excellence“ v jeho terminológii) nemôžu spoliehať na ochranu svojho súkromia, ak sa nestiahli do ústrania mimo dosah očí verejnosti - kde je každému jasné, že chcú byť sami a kde s vierou v to, že sú sami, správajú sa v danej situácii spôsobom, akým by sa na verejnosti nesprávali. Vo veci riešenej nemeckými súdmi rozhodoval ESĽP rozsudkom z 24.6.2004, vo veci von Hannover proti Nemecku, sťažnosť 59320/00, o nároku, ktorý už nezahŕňal ochranu pred šírením fotografií sťažovateľky a jej detí. Vyslovil, že rozhodujúcim faktorom pri posúdení stretu ochrany súkromného života a slobody prejavu by mal byť príspevok publikovaných fotografií a článkov k diskusií o všeobecnom záujme. Verejnosť nemá legitímny záujem vedieť, kde sa sťažovateľka nachádza a ako sa správa v súkromnom živote, aj keď sa objaví na miestach, ktoré nie je možné vždy opísať ako miesta v ústraní. Aj keď je taký verejný záujem daný, ako je daný komerčný záujem časopisov na publikovanie týchto fotografií a týchto článkov, v danom prípade musí taký záujem podľa názoru ESĽP ustúpiť právu sťažovateľky na účinnú ochranu jej súkromného života. 2.2. Ochranu podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka požívajú aj také snímky maloletého dieťaťa „celebrít“, zachytávajúce jeho každodennú a súkromnú činnosť, na ktorých zverejnenie nie je daný všeobecný záujem a to aj keď ich poskytol ich zákonný zástupca, vedený pohnútkou pritiahnuť pozornosť verejností k svojej osobe. Ustanovenia čl. 16 Dohovoru poskytuje dieťaťu ochranu pred svojvoľnými zásahmi do jeho súkromia, bez rozlíšenia odkiaľ (kým) sú vykonávané. Inými slovami, dieťa má právo na ochranu pred svojvoľnými zásahmi do svojho súkromia aj vtedy, ak sú učinené jeho zákonnými zástupcami (nositeľmi rodičovských práv a povinností). Táto ochrana vo vzťahu rodič - dieťa sa však nerealizuje prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, ale prostredníctvom ochranných inštitútov zakotvených v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine. Podľa ustanovenia § 28 ods. 1 a 2 zákona o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, zastupovanie maloletého dieťaťa, správa majetku maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Dôsledná ochrana záujmu dieťaťa sa vzťahuje aj na záujem predstavovaný právom dieťaťa na informačné sebaurčenie. Ak ide o základné právo na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť a ochranu mena, ktoré je zakotvené v čl. 10 Listiny, uplatňuje sa toto právo vo viacerých sférach. Jedná sa o súkromnú sféru, sféru spoločenskú, občiansku a profesionálnu, pričom posledné tri možno označiť za sociálnu sféru. V prvej sfére ide vlastne o ochranu súkromia, v rámci ktorého sa nepochybne uplatňuje i právo na česť. Zásadne je však vecou každého, čo a v akom rozsahu z tejto sféry uvoľní ako informáciu pre okolitý svet. Inými slovami, v tomto segmente spravidla platí úplné informačné sebaurčenie. Sféry sociálna, občianska a profesionálna reflektujú sociálny charakter základných práv, resp. odrážajú fakt, že jednotlivec žije v spoločenstve a vstupuje s ostatnými jeho členmi do komunikácie, pričom skrze svoje správanie, ba dokonca skrze svoje samotné bytie, ovplyvňuje ostatných členov spoločenstva. V tejto druhej sfére už neplatí úplné informačné sebaurčenie, inými slovami do tejto sféry je možné za určitých podmienok vstupovať, pretože sa v nej môžu vyskytovať fakty, ktoré môžu byť predmetom oprávneného verejného záujmu (Nález Ústavného súdu ČR z 15.5.2012, sp. zn. II. ÚS 171/12, či nález toho istého súdu zo 6.3.2012, sp. zn. 1. ÚS 1586/09). Informačné sebaurčenie dieťaťa je však do určitej miery modifikované vôľou nositeľov rodičovských práv a povinností. Tí, ako plynie z ustanovenia § 28 ods. 2 zákona o rodine, by mali dbať, aby sa verejnosť nedozvedala informácie zo súkromného života dieťaťa, ktoré môžu byť vnímané ako pre dieťa ponižujúce, zosmiešňujúce či inak spôsobilé narušiť jeho riadny (najmä psychický) vývoj. Zákon o rodine v tomto ustanovení zdôrazňuje, že rodičia vykonávajú rodičovskú zodpovednosť s ohľadom na záujem dieťaťa (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26.4.2012, sp. zn. 30 Cdo 3430/2011, uverejnenom pod číslom 102/2012 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Ak vykonáva nositeľ rodičovskej zodpovednosti práva a povinností z nej vyplývajúce v rozpore ustanovením § 28 zákona o rodine, vystavuje sa sankciám, podľa predpokladaných v tomto zákone. Za takéto konanie môže byť považované aj poskytovanie a súhlas s verejným šírením dôverných informácií o dieťati, ak sleduje ich prostredníctvom zvýšenie vlastnej atraktivity pre širokú verejnosť a s ňou spojený prospech. 2.3. Aby bolo možné vyvodzovať dôsledky vo vzťahu pôvodca zásahu - dieťa, muselo by sa popri súhlasu dotknutej osoby na jej strane tiež jednať o osobu verejného záujmu. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojej odporúčacej rezolúcii č. 1165 (1998), vydanej 26.6.1998 označilo za osobu verejného záujmu „osoby, ktoré zastávajú nejaký verejný úrad alebo využívajú verejné zdroje a široko povedané, všetky tie, ktoré hrajú úlohu vo verejnom živote, či už v politike, ekonómií, umení, sociálnej sfére, športe alebo v nejakom inom odbore“. ESĽP sa na túto definíciu opakovane odvoláva a tiež ju postupne rozšíril o tzv. „osoby verejného záujmu na základe správania“, keď taká osoba na seba najprv upozorní nejakým kontroverzným činom a neskôr sa k danej vecí vyjadruje do médií (napr. Wirtschafts-Trend Zeitschriften-Verlagsgesellschaft mbH proti Rakúsku (č. 3), rozsudok z 13.12.2005, sťažnosť č. 66298/01 a č. 15653/02, § 44 alebo Flinkkilä a ďalšie proti Fínsku, rozsudok zo 6.4.2010, sťažnosti č. 25576/04, § 82-84). Jedná sa o vymedzenie širšie, než je osoba par excellence, alebo synonymicky „celebrita“. Tu je nutné vziať do úvahy, že rozvoj dieťaťa sa utvára v rámci najužšej rodiny a sociálne interakcie s okolím sa dejú (a sú podmieňované) jej prostredníctvom. Inými slovami, dieťa „celebrít“ nie je ipso facto „celebritou“. Možno teda zhrnúť, že miera informačného sebaurčenia dieťaťa je do určitej miery modifikovaná vôľou nositeľov rodičovských práv a povinností. Aktívna účasť nositeľa rodičovských práv a povinností na z hľadiska dieťaťa, jeho nežiaducej medializácii, sa primáme premieta v oblasti výkonu rodičovských práv a povinností, vrátane úvah o ich obmedzení, či zmene (napomenutie, obmedzenie, zmena výchovy a pod.), ale nie do úvah o vylúčení protiprávnosti zásahu spôsobeného médiami. Ochrana dieťaťa vyžaduje, aby bolo chránené proti všetkým zásahom, jedno odkiaľ prichádzajú (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 12.12.2012, sp. zn. 30 Cdo 3770/2011). 2.4. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie však nevyplýva, že by akýmkoľvek spôsobom bral do úvahy, že žalobkyňa je mal. dieťa, ktoré v čase, keď k zásahom zo strany žalovaného dochádzalo, malo 5 rokov. V kontexte vyššie uvedeného vyznieva priam absurdne úvaha súdu, že rodina matky žalobkyne je po desaťročia predmetom verejného záujmu a osoby verejne známe musia strpieť väčšiu mieru kritiky. Súd nevysvetlil ako dopadá táto skutočnosť na 5 ročnú žalobkyňu, ktorá sa navyše ocitla v mimoriadne zraňujúcej životnej situácii. Predmetom žaloby boli len tie články zverejňované žalovaným, ktoré sa týkali súkromia žalobkyne a nie mnohé desiatky článkov, ktoré sa týkali dopravnej nehody jej matky. Priam úplne bezostyšne vyznieva fakt, že súd svoj názor podporil odkazom na výpoveď autora článkov, že aktualizačným momentom bola dopravná nehoda matky mal. žalobkyne. 2.5. Za nesprávny považovala žalobkyňa aj výrok o trovách konania, keďže súd neprihliadol na to, že žalobkyňa je mal. dieťaťom, bez akéhokoľvek majetku, odkázaná výživou na iné osoby a zároveň nepriznal žalobkyni trovy predbežného opatrenia, ktorých náhrada žalobkyni patrí, keďže v konaní o nariadenie predbežného opatrenia mala plný úspech a o trovách konania, ktoré vznikli v súvislosti s predbežným opatrením rozhodne súd až v rámci rozhodnutia o náhrade trov celého konania. Žalobkyňa si právo na náhradu trov uplatnila už v návrhu na začatie konania. 3. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Žalovaný sa plne stotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu uvedenou v rozsudku a súhlasil s tým, že uverejnením článkov nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne na ochranu osobnosti. Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka je protiprávnosť konania pôvodcu zásahu (žalovaného). Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo. Žalovaný totižto uverejnením článkov realizoval svoje právo na slobodu prejavu v súlade s ČI. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, Uverejnené články mali spravodajský charakter, pričom sa prioritne venovali matke žalobkyne, ktorá bola trestne stíhaná za dopravnú nehodu v Maďarsku, za ktorú bola aj odsúdená k trestu odňatia slobody. Žalobkyňa v nich bola spomínaná iba okrajovo, aj to iba v súvislostiach, ktoré boli pravdivé. Uverejnené informácie neboli žiadnym spôsobom urážlivé, útočné alebo neslušné. Opierali sa o fakty poskytnuté otcom žalobkyne, ktorý v konaní potvrdil, že informácie uverejnené v článkoch boli objektívne a fakty neboli žiadnym spôsobom prekrútené. Žalovaný tak súhlasí s názorom súdu, že uverejnené články spadajú pod spravodajskú licenciu, nemajú difamačný charakter, a teda nie je daný dôvod na ich odstránenie z internetovej stránky žalovaného. 3.1. V súvislosti s tvrdením žalobkyne ohľadom „absurdnej úvahe súdu“ o tom, že rodina žalobkyne je po desaťročia predmetom verejného záujmu, žalovaný poukázal na to, že podľa odbornej literatúry sú osobami verejného záujmu nie len politici, ale aj osoby verejne činné v rôznych oblastiach (napr. ekonomike, kultúre, športe a pod.) a vo všeobecnosti osoby, ktoré na seba pútajú záujem verejnosti. Matka žalobkyne je pritom verejnosti všeobecne známa ako dcéra už nežijúceho J.. Q. T., významného privatizéra a akcionára VSŽ Košice, ako aj vplyvného politika, jedného z čelných predstaviteľov politickej strany HZDS a ministra dopravy, člena vlády SR. Ako bolo uvedené vyššie, predmetné články sa venovali primárne matke žalobkyne, ktorá spôsobila dopravnú nehodu v V., pričom o týchto skutočnostiach informovali aj ostatné média. Nakoľko bola matka žalobkyne v čase uverejnenia článkov vo vyšetrovacej väzbe v zahraničí, bolo plne legitímne zaoberať sa otázkou, kto sa stará o jej maloleté dcéry, keďže ich matka nebola vydatá a starala sa o ne sama. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 367/03, podľa ktorého osoby verejne činné, teda politici, verejní činitelia, mediálne hviezdy a iní musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky, ako iní občania. V konaní bolo preukázané, že skutočnosti uverejnené v článkoch sú pravdivé, objektívne a žiadnym spôsobom nedifamujúce osobu žalobkyne. Navyše, ako správne uviedol aj prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku, žalobkyňa v konaní nepreukázala, že dôvodom jej psychických problémov by mali byť práve uverejnené články, ktoré ju mali údajne traumatizovať. S ohľadom na uvedené nemôže žalovaný súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že súd nevysvetlil, ako uverejňovanie článkov dopadá na maloletú žalobkyňu. 3.2. Pokiaľ išlo o náhradu trov konania, žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko mal žalovaný vo veci plný úspech, súd mu správne priznal náhradu trov konania, nakoľko išlo o účelné bránenie práva voči žalobkyni. Žalobkyňa v odvolaní zrejme narážala na skutočnosť, že súd mal v uvedenom prípade aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko podľa jej názoru nezohľadnil, že žalobkyňa je maloleté dieťa. K uvedenému však žalovaný uvádza, že ust. § 150 ods. 1 O.s.p. možno použiť len vo výnimočných prípadoch, ktoré musí navyše súd v rozhodnutí náležíte (riadne a presvedčivo) odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Žalovaný má za to, že len skutočnosť, že žalobkyňa je maloletým dieťaťom nemôže automaticky zakladať dôvod hodný osobitého zreteľa. V prípade tvrdenia žalobkyne, že jej súd mal priznať náhradu trov predbežného opatrenia, žalovaný poukázal na ust. § 145 O.s.p., z ktorého vyplýva, že súd prizná účastníkovi (strane) náhradu trov predbežného opatrenia iba vtedy, ak mu priznal aj náhradu trov konania. Nakoľko však žalobkyňa v konaní nebola úspešná, nepriznal jej súd náhradu trov konania a tým pádom jej nemohol priznať ani trovy predbežného opatrenia. Vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pritom nemožno považovať sa úspech, ktorý by odôvodňoval priznanie trov za túto časť konania. 4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobkyne nepovažoval za dôvodné. 8. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoby má právo na ochranu osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako i súkromia, svojho mena, prejavov svojej osobnej povahy. 9. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať aby sa upustilo od neopravených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti a aby sa odstránili následky týchto zásahov aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba právo tiež na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 10. Žalobkyňa sa v posudzovanej veci domáhala ochrany osobnosti formou upustenia od tvrdených neoprávnených zásahov žalovaného do jej práva na ochranu osobnosti tým, že žalovaný prestane zverejňovať informácie týkajúce sa jej súkromia a rodinného života a odstráni zo svojej internetovej stránky články týkajúce sa žalobkyne. 11. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o konflikt medzi slobodou prejavu chránenou čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, ktorý je potrebné vyriešiť v súlade s princípom proporcionality, na základe čoho aj správne aplikoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle ktorej sa zdôrazňuje úloha slobody prejavu ako jedného zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Sloboda prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce (rozsudok vo veci Lingens proti Rakúsku zo dňa 8.7. 1986 č. 09815/82 ods. 4). Štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, je na území Slovenskej republiky priamo aplikovateľný (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95, sp. zn. II. ÚS 28/96 a sp. zn. II. ÚS 48/97) a má dokonca prednosť pred zákonom, ak poskytuje väčší rozsah základných práv a slobôd ako zákon (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak sa v danej veci opieral o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa inštitútu ochrany osobnosti. 12. Žalovaný nepochybne je nositeľom práva na slobodu prejavu. Judikatúra ESĽP, ako aj slovenských súdov je v zásade ustálená v tom, že žalovaný ako masmédium požíva zvýšenú ochranu tohto práva vzhľadom na záujem spoločnosti na slobode činnosti médií, ktorá je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Obmedzenie práva na slobodu prejavu médií je v demokratickej spoločnosti možné len za predpokladu, že výkon tohto práva má excesívnu povahu v tom zmysle, že neprimerane zasahuje do práv a oprávnených záujmov iného subjektu. Za neprimeraný je treba považovať taký zásah, ktorého negatívny účinok na dotknutý subjekt je v takom rozsahu, že ho nemožno ospravedlniť záujmom spoločnosti na slobode prejavu médií. Opačne zase možno konštatovať, že akékoľvek obmedzenie práva na slobodu prejavu musí byť tiež primerané sledovanému účelu (v tomto prípade vynútenie práva na ochranu osobnosti) a je prípustné len v nevyhnutnej miere zodpovedajúcej účelu jeho obmedzenia. Primeranosť alebo tiež proporcionalitu vo vyššie naznačenom smere je potrebné skúmať v každom prípade prísne individuálne. Rozsah práva na slobodu prejavu vo vzťahu k informáciám o osobách verejne činných je väčší ako v prípade osôb, ktoré za verejne činné považovať nemožno. Rovnako je to v prípade porovnania osôb plnoletých a maloletých, čo bolo súčasťou argumentácie žalobkyne v tomto konaní. 13. Žalobkyňu zaťažovalo v konaní dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že nastal protiprávny zásah do jej osobnostných práv, vznik ujmy na jej osobnostných právach a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym zásahom a vzniknutou ujmou. 14. Pokiaľ ide o neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv žalobkyne, zverejnenie článkov o žalobkyni by mohlo byť neoprávnené, ak by nimi bolo neprimerane zasiahnuté do súkromia žalobkyne, teda ak by záujem na ochrane osobnosti žalobkyne prevážil nad právom žalovaného na slobodu prejavu. Nie každá informácia, hoci aj osobného charakteru, publikovaná o určitej osobe predstavuje neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. Obsah článkov žalovaného sa podľa názoru odvolacieho súdu nevymykal z toho, čo v rámci práva na slobodu prejavu môže žalovaný ako médium zverejniť. Články nemajú vo vzťahu k žalobkyni hanlivý, útočný alebo inak znevažujúci obsah, nesú sa v informačnej, spravodajskej rovine, obmedzujú sa na konštatovanie faktov a sú bez hodnotiacich úsudkov vo vzťahu k žalobkyni. 15. Žalobkyňa v zásade nenamietala voči obsahu článkov, ani nespochybňovala ich pravdivosť, za zásah do svojich osobnostných práv považovala už samú skutočnosť, že žalovaný o nej, ako o maloletom dieťati, zverejňoval informácie týkajúce sa jej rodinného a súkromného života. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o súkromný a rodinný život, majú maloleté deti nepochybne právo na zvýšenú ochranu tejto svojej osobnostnej sféry. Právo na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do svojej osobnostnej sféry majú aj maloleté deti, ktorých rodičia sú osoby verejnosti známe, resp. verejne činné a prezentujú sa i informáciami zo svojho súkromného života. Pokiaľ však verejne známe osoby vystupujú na verejnosti aj so svojou rodinou, resp. s informáciami zo svojho rodinného a súkromného života, má to za následok to, že osobami verejne známymi sa stávajú aspoň do určitej miery aj ich maloleté deti a tiež že verejný záujem sa sústreďuje aj na tieto maloleté deti. V posudzovanej veci informácie zo svojho rodinného života a z rodinného a súkromného života žalobkyne zverejňoval (najmä) otec žalobkyne, ktorý aktívne komunikoval s médiami, čo bolo v konaní preukázané a medzi stranami sporu to ani nebolo sporné. V takomto prípade v dôsledku verejného vystupovania rodiča či rodičov dochádza k určitému rozšíreniu rozsahu práva na slobodu prejavu i vo vzťahu k ich maloletým deťom korešpondujúcemu so zúžením rozsahu práva na ochranu osobnosti detí. Pri maloletých deťoch nevyhnutne dochádza k odvodzovaniu ich postavenia vo vzťahu k verejnosti od správania sa ich rodičov, preto pokiaľ rodičia upriamujú pozornosť verejnosti na svoje maloleté deti, nastáva posun v tom, aké informácie môžu médiá o dotknutých maloletých deťoch šíriť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok nemeckého Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) v rozsudku, sp. zn. BVerfG, 1 BvR653/96, zo dňa 15. 12. 1999, ktorý citovala vo svojom odvolaní i sama žalobkyňa, a v ktorom sa uvádza, že deti potrebujú osobitnú ochranu, pretože sa ešte len musia vyvinúť v osoby zodpovedné sami za seba. Táto potreba ochrany je daná aj s ohľadom na nebezpečenstvo, ktoré vychádza zo záujmu médií a ich odberateľov (adresátov) o fotografie detí. Ich samostatný vývoj môže byť narušený citeľnejšie, než u dospelých. Prostredie, v ktorom sa deti môžu rozvíjať bez obavy z rušivého verejného pozorovania, musí byť preto chránené oveľa komplexnejšie než u rodičov. Prejav ochrany osobnosti podľa článku 6 Základného zákona nie je možné určiť vo všeobecnej a abstraktnej rovine. Ak sa ale rodičia s deťmi vedome obracajú na verejnosť - spoločne sa podieľajú na verejných podujatiach alebo dokonca stoja v ich centre, pôjde spravidla o stratu potreby ochrany. V tomto ohľade na seba prijímajú podmienky verejného vystupovania. Ostatne ochrana všeobecného osobnostného práva môže zasiahnuť v prospech špecifického vzťahu medzi rodičmi a deťmi i tam, kde chýbajú podmienky miestneho ústrania (örtliche Abgeschiedenheit). 16. S vyššie uvedenými závermi nemeckého Spolkového ústavného súdu sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že nemožno požadovať od médií pasivitu, pokiaľ sa verejne činní rodičia či zákonní zástupcovia detí na verejnosti prezentujú s maloletými deťmi, resp. informáciami o nich. To však samozrejme neznamená, že je prípustné zverejňovať akékoľvek informácie o maloletých deťoch verejne známej osoby, hoci by ich aj médiám rodičia či iné oprávnené osoby poskytli. V posudzovanej veci však, ako už vyššie odvolací súd konštatoval, nedošlo zo strany žalobu k publikovaniu takých informácií, ktoré by mali vo vzťahu k žalobkyni akokoľvek difamačný charakter. 17. Skutočnosť, že informácie v sporných článkoch pochádzali od otca maloletej žalobkyne má i ten význam, že pokiaľ verejne známi rodičia sami zverejnia informácie o svojich maloletých deťoch, ktoré by aj mohli predstavovať zásah do práva na ochranu súkromia týchto detí (odvolací súd však takýto zásah v obsahu žalobkyňou poznačených článkov nevzhliadol), nemožno bez ďalšieho za pôvodcu takéhoto zásahu považovať médiá, ktoré publikujú informácie poskytnuté týmito verejne známymi rodičmi. Zverejňovanie informácií z rodinnej či súkromnej sféry maloletých detí ich zákonným zástupcom môže zakladať určité rodinnoprávne nároky dotknutého dieťaťa, resp. iných dotknutých, resp. oprávnených osôb. 18. V nadväznosti na tieto závery odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že články týkajúce sa žalobkyne publikované žalovaným nemožno vnímať izolovane, ale treba vychádzať z celkového kontextu, v akom vznikli. Je všeobecne známe, že už predtým verejne známa matka žalobkyne Z. M. zavinila vážnu dopravnú nehodu, v dôsledku čoho bola obmedzená na osobnej slobode tým, že bola vzatá do väzby a následne začala vykonávať trest odňatia slobody. V danom prípade bolo prípustné informovať verejnosť o určitých otázkach súvisiacich so starostlivosťou o žalobkyňu ako maloleté dieťa, nakoľko je verejnosti všeobecne známe, že matka žalobkyne nebola vydatá a že sa o maloletú žalobkyňu starala sama, čo vzhľadom na rovnako všeobecne známe skutočnosti o výkone väzby a následne trestu odňatia slobody na jej matke prirodzene vyústilo do záujmu verejnosti na skutočnostiach súvisiacich so starostlivosťou o žalobkyňu. Navyše objektom žalobkyňou označených článkov nebola výlučne a primárne len žalobkyňa, ale ako vyplýva z ich obsahu, boli zamerané na konflikt medzi verejne známym otcom žalobkyne a verejne známou starou matkou žalobkyne týkajúci sa starostlivosti o maloletú žalobkyňu. 19. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala protiprávnosť zásahu do jej osobnostných práv zo strany žalovaného. Žalovaný síce zverejnil i informácie o žalobkyni, ktoré boli do určitej miery osobného charakteru, avšak nevybočil tým z rámca svojho ústavou garantovaného práva na slobodu prejavu, teda ani zásah do osobnostných práv žalobkyne nemohol byť protiprávny. 20. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala, že by u nej vznikla ujma v príčinnej súvislosti s publikovaním daných článkov. Je zrejmé a z vykonaných dôkazov vyplýva, že na psychický stav maloletej malo a má nepochybne vplyv odlúčenie od matky, ku ktorému došlo za mimoriadne tragických okolností a s tým spojená destabilizácia rodinného prostredia žalobkyne. Žalobkyňa nepreukázala v akej miere a či vôbec došlo k zásahu do jej osobnostnej sféry práve danými článkami, ktoré tvoria len malý zlomok mediálnej aktivity, ktorá vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou matky žalobkyne. 21. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil vrátane výroku o trovách konania. 22. Žalobkyňa v odvolaní čo sa týka trov konania namietala, že jej mali byť priznané trovy konania o nariadenie predbežného opatrenia, kde mala úspech. Súd v prvej inštancie uznesením č. k. 43C/2/2013-39 zo dňa 17.1.2013 vyhovel návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým uložil žalovanému zdržať sa uverejňovania akýchkoľvek informácií týkajúcich sa súkromia žalobkyne a zároveň žalobkyni uložil v lehote do 30 dní podať žalobu. Žalobkyňa v stanovenej lehote žalobu podala a na jej základe sa vedie toto konanie. Konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle predpisov účinných do 30.6.2016 nemohlo mať (na rozdiel od konania o neodkladnom opatrení podľa predpisov účinných od 1.7.2016) povahu samostatného konania, ale bolo viazané na určité konanie vo veci samej, ktoré mohlo prebiehať simultánne alebo následne po rozhodnutí o predbežnom opatrení, ako to bolo aj v tomto prípade. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodoval podľa predpisov účinných v čase rozhodovania, teda do 30.6.2016 a rozhodol o celých trovách konania vrátane trov predbežného opatrenia. Skutočnosť, že okrem veci samej súd prejednal aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, nezakladá povinnosť súdu osobitne rozhodnúť i o náhrade trov predbežného opatrenia. Naopak trovy predbežného opatrenia patria do rámca trov konania, pričom je nepodstatné, že subjekt úspešný, pokiaľ išlo o nariadenie predbežného opatrenia, je odlišný od subjektu úspešného vo veci samej. Čiastkový úspech subjektu konania spočívajúci vo vyhovení jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je významný z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania (vo veci samej). Náhrada trov konania patrí (až na výnimky ustanovené § 150 O.s.p.) vždy subjektu úspešnému vo veci samej a to vrátane trov predbežného opatrenia. Tento záver jednoznačne vyplýva i z § 145 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania, prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazov. Predmetné ustanovenie nehovorí nič o tom, že oprávnený na náhradu trov konania musí mať úspech, pokiaľ išlo o predbežné opatrenie. V konaní neúspešná žalobkyňa preto nemá nárok na náhradu trov predbežného opatrenia. 22.1. Rovnako nedôvodná bola i námietka žalobkyne, že súd mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadniť, že žalobkyňa je maloleté dieťa bez majetku. Žalobkyňa síce výslovne nezmienila ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. (t. č. § 257 C.s.p.), avšak zjavne sa domáhala jeho aplikácie vzhľadom na svoje špecifické postavenie maloletého nemajetného dieťaťa. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. (ktorému zodpovedá § 257 C.s.p.) je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok konania a umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznal. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, je potrebné prihliadať jednak k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku, k postoju strán v priebehu konania a pod., pretože iba tieto kritéria sú určujúce pri aplikácií postupu v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. (§ 257 C.s.p.). 22.2. Žalobkyňa v podstate videla dôvody hodné osobitného zreteľa iba v tom, že je maloletá a nemajetná. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalobkyňa nepreukázala, že je nemajetná, samotná skutočnosť, že ešte nedosiahla plnoletosť, nemôže viesť k záveru o jej nemajetnosti. Avšak aj v prípade, ak by maloletá žalobkyňa svoju nemajetnosť preukázala, táto okolnosť nepredstavuje sama o sebe dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd v konaní úspešnému žalovanému nemal priznať náhradu trov konania. Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. (§ 257 C.s.p.) prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, pričom spravidla každý maloletý je bez majetku i príjmov. Preto nemožno prijať záver, že každý maloletý a nemajetný subjekt sporu nenesie procesnú zodpovednosť za výsledok konania a nemusí nahradiť úspešnej protistrane trovy konania. Podstatnou je tiež tá skutočnosť, že v posudzovanej veci vystupuje maloletý subjekt na strane žalobcu. Žalobkyňa nemá vzhľadom na svoj veľmi nízky vek procesnú spôsobilosť v žiadnom rozsahu, žalobu v jej mene podala matka žalobkyne, ako jej zákonná zástupkyňa, ktorá zároveň spravuje majetok žalobkyne, a to navyše prostredníctvom právnej zástupkyne ako osoby znalej práva. Zákonná zástupkyňa žalobkyne si za týchto okolností mala, resp. mohla byť vedomá toho, že v súvislosti so súdnym konaním môžu vzniknúť trovy, ktoré bude žalobkyňa povinná nahradiť. Pokiaľ s týmto vedomím žalobu v mene žalobkyne podala, odvolací súd má za to, že nie je prípustné na základe § 150 ods. 1 O.s.p. (§ 257 C.s.p.) žalobkyňu zbaviť následkov zodpovednosti za výsledok konania a odňať žalovanému jeho právo na náhradu trov konania. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Aplikácia § 257 C.s.p. neprichádza do úvahy ani pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, a to z rovnakých dôvodov, ktoré boli uvedené vyššie v súvislosti s náhradou trov prvoinštančného konania. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).