Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/229/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513233920 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1513233920.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., IČO: 35724801, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, právne zastúpený: advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o., IČO: 36613843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: T. V., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, X. v konaní o zaplatenie 625,94 eur s príslušenstvom na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 11.2.2015, č. k. 43C/201/2014 - 60 r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 11.2.2015, č. k. 43C/201/2014 - 60 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. V predmetnej veci sa žalobca žalobou zo dňa 27.9.2013 voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 625,94 eur s úrokom z omeškania za obdobie od 21.10. do 20.11.2011 vo výške 31,40 eur a ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 625,94 eur od 21.11.2011 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. 2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 11.2.2015 č. konania 43C 201/2014 - 60 žalobu žalobcu zamietol a zároveň vyslovil, že žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovanému i náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia tak na súde prvej inštancie, ako i v odvolacom konaní. 3. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací uznesením zo dňa 27. októbra 2016 č. konania 6Co 583/2015 - 79 odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie odmietol, žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď poukázal na ustanovenie § 355 Civilného sporového poriadku, v spojení s ustanovením § 362 ods. 1 CSP a § 386 písmeno a) CSP z dôvodu, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané po uplynutí 15 dňovej lehoty na odvolanie. Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2016. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. septembra 2017, pod č. konania 8Cdo 35/2017 uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. októbra 2016, sp. zn. 6Co 583/2015 zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol zástupcovi žalobcu doručený dňa 16. marca 2015. Posledným dňom 15 dňovej lehoty na podanie odvolania bol tak 31. marec 2015. Keďže žalobca odvolanie podal prostredníctvom telefaxu 31. marca 2015 a ako dôkaz pripojil k dovolaniu výpis z telefaxu o tom, že podané odvolanie bolo odoslané dňa 31. marca 2017 o 17:17 hodine a keďže z obsahu spisu vyplýva, že telefax bol odoslaný a jeho príjem bol potvrdený telefaxom na druhej strane, a i keď sa toto telefaxové podanie v spise nenachádza, dovolací súd napriek tomu dospel k záveru, že žalobkyňa predloženým dokladom hodnoverným spôsobom preukázala doručenie odvolania súdu prvej inštancie v posledný deň odvolacej lehoty. Odvolanie podľa dovolacieho súdu preto bolo podané v zákonom stanovenej lehote. 5. Odvolací súd po zrušení uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu, opätovne prejednal odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.2.2015 č. k. 43C 201/2014 - 60. 6. Vyššie citovaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Žalobca sa žalobou zo dňa 27.9.2013 voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 625,94 eur spolu s úrokom z omeškania a ďalším ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy, vrátane trov konania. Zároveň uviedol, že žalovaný sa zmluvou, ktorá bola uzatvorená s právnym predchodcom žalobcu dňa 23.11.2006, zaviazal splácať poskytnutý úver. Pohľadávka ku dňu postúpenia pohľadávky na súčasného žalobcu predstavovala sumu 3 501,46 eur, pričom práva a povinnosti vyplývajúce z tejto pohľadávky prešli na žalobcu a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2012. Súd prvej inštancie kvalifikoval predmet sporu ako drobný spor podľa § 200ea OSP a mal za preukázané, že zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 23.11.2006 sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky - splátkový úver vo výške 50 000 Sk s pevnou úrokovou sadzbou 18,40 eur do konečnej splatnosti úveru, ktorý mal byť poskytnutý jednorázovo a bezhotovostne. Súd prvej inštancie poukázal na čl. 7 VOP, na prílohu č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2012, pričom právne vzťahy strán sporu v posudzovanej veci posúdil podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. 7. V danej veci súd prvej inštancie posúdil povahu zmluvných podmienok i na základe smernice 93/13 EHS transponovaný zákonom č. 568/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2008. Ustálil, že pri uzatváraní a plnení zmluvy o splátkovom úvere žalobca má postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 1 OZ a žalovaný ako fyzická osoba nepodnikateľ má postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4, § 3 ods. 2 ZoSU a § 2 písmeno a) citovaného zákona. Mal za to, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Poukázal na ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého orgán, ktorý rozhoduje o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. Mal za to, že v danom prípade ide o nárok na zaplatenie pohľadávky, ktorá vznikla počas platnosti právneho vzťahu banky ako veriteľa a odporcu ako dlžníka, pozostávajúce z nezaplatenej istiny a jej príslušenstva. Keďže išlo spotrebiteľskú zmluvu, súd z úradnej povinnosti prihliadol na premlčanie nároku žalobcu v tejto veci , ktorá bola posúdená ako spotrebiteľská. 8. Z navrhovateľom predložených listinných dôkazov vyplýva, že právny predchodca navrhovateľa postupoval v zmysle ním samotným stanovených všeobecných obchodných podmienok (čl. 7 ods 7.6.1. VOP) a v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti zo strany odporcu, spočívajúcej v omeškaní s úhradou splátok, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Táto skutočnosť napriek absencii listinného dôkazu - oznámení o mimoriadnej splatnosti jednoznačne vyplýva z pokusu o zmier zaslaného odporcovi právnym zástupcom navrhovateľa dňa 22.8.2013, v ktorom sa doslovne konštatuje: ,, Dňa - bola pôvodným veriteľom Slovenská Sporiteľňa, a.s. vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru, ktorá skutočnosť Vám bola oznámená." Nakoľko nie je možné zistiť, kedy bola mimoriadna splatnosť úveru odporcovi oznámená, súd v zmysle citovaného zmluvného dojednania VOP a údajú uvedeného v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky (,, dátum poslednej úhrady - 17.3.2009) ustálil, že odporca sa dostal do omeškania najneskôr dňom 30.3.2009 (10 dní trvania omeškania odporcu so splatením jednej splátky uplynulo dňa 27.3.2009). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že k zániku zmluvného vzťahu medzi odporcom a bankou došlo ešte pred postúpením pohľadávky navrhovateľovi. Deň 30.3.2009 je teda prvým dňom, kedy mohlo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. k odstúpeniu od zmluvy. Štvorročná premlčacia doba uplynula dňom 30.3.2013. Keďže sa navrhovateľ domáha nároku na zaplatenie peňažného dlhu návrhom doručeným súdu až dňa 27.9.2013, nie je možné mu toto právo v dôsledku premlčania priznať. 9. Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v zmysle ustanovenia čl. IV, bod 4.3 písmeno a), b) a e) zmluvy o postúpení pohľadávok žalobca ako postupník potvrdil, že mal primeranú príležitosť oboznámiť sa s výškou každej pohľadávky a s ostatnými údajmi o pohľadávkach s tým, že banka ako postupca neručí za vymožiteľnosť pohľadávok. Zdôraznil, že i podľa tvrdenia samotného žalobcu uvedeného v pokuse o zmier jednoznačne vyplýva, že už v čase postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku a teda vymožiteľnosť tejto pohľadávky bola už aj v tomto smere otázna. O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP: 10. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, resp. aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že právny predchodca žalobcu neukončil záväzkovo-právny vzťah medzi postupcom na jednej strane a žalovaným na strane druhej, pretože nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru a zmluva nebola vypovedaná a taktiež nebolo odstúpené od zmluvy, pričom žalobca ani nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy preukázali. Uviedol, že čl. 7, bod 7.6.1 písmeno a), b) Všeobecných obchodných podmienok upravuje oprávnenie banky vypovedať zmluvu o úvere, resp. odstúpiť od zmluvy v prípade, ak sa dlžník dostane do omeškania, v žiadnom prípade však nie je jej povinnosť takto postupovať. Uviedol, že zmluvné strany sa dohodli na plnení v splátkach a pokiaľ súd nemal preukázané predčasné ukončenie zmluvy, mal nárok žalobcu posudzovať podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka a žalobcovi priznať sumu nepremlčaných splátok spolu s úrokom z omeškania z každej splátky v zákonnej lehote. V danej veci žaloba bola podaná na súd 27.9.2013 a splatnosť poslednej splátky bola určená ku dňu 20.11.2011, mal súd žalobcovi voči žalovanému priznať nárok na nepremlčané splátky. Prvou nepremlčanou splátkou bola splátka splatná dňa 20.10.2009 a mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na úradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky. Žalobca nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie v danej veci aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal na nález Ústavného súdu SR z 24.5.1995, PL. US 16/95, na nález Ústavného súdu SR z 3.3.1996, PL. US 36/95 ako i na nález US z 8.3.2011, 3US 348/06. Žalobca mal za to, že priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, keď žalobca si v konaní uplatnil žalobou ... zo dňa 19.3.2013, pričom predmetné ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014. 11. K odvolaniu sa žalovaný písomne nevyjadril. 12. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 01. 07. 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP, rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov CSP, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok II ods. 1 a ods. 2 CSP), vrátane článku III ods. 1 CSP. 13. Po zrušení uznesenia odvolacieho súdu Najvyšším súdom SR, odvolací súd listom zo dňa 30.11.2017 upozornil strany sporu na iné právne posúdenie nároku žalobcu v predmetnej veci a zároveň uložil stranám sporu, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tohto upozornenia vyjadrili k tomuto inému právnemu posúdeniu veci, ak to považujú za potrebné. Zástupca žalobcu upozornenie prevzal dňa 1.12.2017 elektronicky a 7.12.2017 poštou, žalovaný upozornenie prevzal dňa 18.12.2017. Ani jedna zo strán sporu sa k inému právnemu posúdeniu veci písomne nevyjadrila. 14. Žalobca v odvolaní spochybňoval záver súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu neukončil záväzkovo-právny vzťah medzi postupcom a žalovaným, pretože nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru z dôvodu, že úverová zmluva nebola vypovedaná, pričom žalobca ani nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy preukázali. Odvolací súd túto odvolaciu žalobcu nepovažuje za dôvodnú, keď z obsahu spisu, a to listu zo dňa 22.8.2013, označený ako ,,pokus o zmier??, ktorý predložil zástupca žalobcu, ktorý bol adresovaný žalovanému, vyplýva, že práve žalobca v tomto liste oznámil prostredníctvom svojho právneho zástupcu, „dňa - bola pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa a. s., vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru, ktorá skutočnosť Vám bola oznámená." Podľa odvolacieho súdu navyše, o tom, že právnym predchodcom žalobcu bola vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru, vyplýva i z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE zo dňa 28.6.2012 (viď č. listu 28), z obsahu ktorej prílohy vyplýva, že istina do splatnosti predstavovala sumu 2 709,09 eur a istina po splatnosti predstavovala totožnú sumu s tým, že dátum poslednej úhrady žalovaného bol dňa 17.3.2009. Teda zo samotných listinných dôkazov, ktoré žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložil súdu prvej inštancie, je konštatované, že došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru. Ak teda žalobca tvrdí, že nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. V priebehu prvostupňového konania však nebolo možné zistiť, kedy bola mimoriadna splatnosť úveru žalovanému oznámená, a preto správny bol postup súdu prvej inštancie, že postupoval v súlade so zmluvnými dojednaniami VOP a ďalších listinných dôkazov a to konkrétne i na základe prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, keď z dátumu poslednej úhrady splátky, t. j. ku dňu 17.3.2009 ustálil, že žalovaný sa dostal do omeškania najneskôr dňom 30.3.2009. Súd prvej inštancie deň 30.3.2009 považoval za prvý deň, kedy mohlo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. odstúpeniu od zmluvy. Neobstojí preto ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť, t. j. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru preukázali. To, že došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, konštatoval sám žalobca v liste zo dňa 22.8.2013 - pokus o zmier. Neobstojí však záver súdu prvej inštancie, že v danej veci je potrebné vec právne posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka a teda, že v danom prípade štvorročná premlčacia doba mala uplynúť dňom 30.3.2013. Odvolací súd má za to, že i keď právny vzťah vzniknutý na základe úverovej zmluvy je tzv. absolútnym obchodom, premlčanie treba posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, pretože použitie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodnoprávnych vzťahoch, majúcich spotrebiteľský charakter, odobril aj Ústavný súd SR, ktorý rozhodoval o sťažnosti podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery (viď nález Ústavného súdu I.US 402/2013). V danej veci je preto potrebné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa týkajú aj nepomenovaných zmlúv, ktoré boli uzavreté na základe ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka alebo § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odvolací súd taktiež poukazuje na smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola transponovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov (najmä ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka), účinným dňa 1.4.2004, ktorým sa ukladajú povinnosti členským štátom zabezpečiť ochranu spotrebiteľa pred nekalými, resp. pred neprijateľnými klauzulami v spotrebiteľských zmluvách, na tvorbe ktorých sa spotrebiteľ nepodieľal a ktoré zásadným spôsobom zhoršujú jeho postavenie, a preto je na prospech žalovaného ako spotrebiteľa ustanovenie o premlčaní v trojročnej premlčacej dobe pri spotrebiteľských zmluvách obsiahnutých v Občianskom zákonníku, a to i napriek tomu, že právny vzťah bol uzavretý medzi účastníkmi konania podľa Obchodného zákonníka, ako to bolo v danom prípade. 15. Záver súdu prvej inštancie, že vec je potrebné právne posúdiť podľa ustanovení § 387 ods. 1 a ustanovenia § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto je nesprávny, keď tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa spravuje Občianskym zákonníkom a teda trojročná premlčacia lehota v danom prípade uplynula už dňom 30.3.2012. Pokiaľ žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 27.9.2013, nie je možné žalobcovi v dôsledku premlčania toto právo priznať. 16. K otázke prihliadania ex offo na premlčanie zo strany súdu (§5b zákona o ochrane spotrebiteľa), odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.. bolo do tohto zákona zavedené s účinnosťou od 1.5.2014 zákonom č. 102/2014 Z.z.. Podľa tohto ustanovenia orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. má procesnú povahu, vyplývajúcu z jeho znenia, keď toto ustanovenie normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu, rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia potom platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. bolo účinné, súd prvej inštancie bol povinný ho aplikovať vo všetkých prebiehajúcich konaniach, vrátane súdnych konaní, začatých pred jeho účinnosťou, t. j. pred 1.4.2014, akým je aj konanie v prejednávanej veci. Odvolací súd uvádza, že zákon č. 250/2007 Z.z. je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis. Pokiaľ teda otázka na prihliadanie na premlčanie uplatneného nároku v § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. upravená odlišne od § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prednosť má špeciálna úprava zákona č. 250/2007 Z.z. súd prvej inštancie nepochybil, keď podľa nej postupoval. Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu, že priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd prvej inštancie porušil zásadu ustanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, keď žalobca si v konaní uplatnil nárok žalobou zo dňa 19.3.2013, pričom predmetné ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil ako vecne správny. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, a preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom však na to, že žalovanému v odvolacom konaní, nevznikli žiadne trovy odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol tak, že úspešnému žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 9 ods. 3 atď.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).