Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/203/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514225294 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1514225294.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté: K. Z., J.. XX. XX. XXXX, G. P. W.. Č.. XXXX/X, G., zastúpený advokátom: Mgr. Peter Arendacký, Železničiarska ul. č. 13, Bratislava, proti matke: P. Z., J.. XX. XX. XXXX, G. P. W.. Č.. XXXX/X, G., M. na O.: A. V. Č.. XX, Š. a maloletému dieťaťu: N. Z., J.. XX. XX. XXXX, G. P. W.. Č.. XXXX/X, G., zastúpená procesným opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova ul. č. 2758/7, Bratislava, o zapretie otcovstva, na odvolanie muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19. októbra 2015, č. k. 10C/463/2014 - 63 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 28. júna 2017, č. k. 10C/463/2014 - 115 a opravným uznesením zo dňa 10. augusta 2017, č. k. 10C/463/2014 - 119, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s doplňujúcim rozsudkom a opravným uznesením m e n í tak, že určuje, že K. Z., J.. XX. XX. XXXX nie je otcom maloletej N. Z., J.. XX. XX. XXXX L. S. P. Z.Š., V. L., J.. XX. XX. XXXX. Mužovi, ktorého otcovstvo bolo zapreté, p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v sume 595,12 eur, ktoré je matka povinná zaplatiť jeho advokátovi, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté k maloletej N. Z., J.. XX. XX. XXXX a zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť matke náhradu trov v sume 262,51 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 85 ods. 1, § 87 ods. 1, § 88 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. (Zákon o rodine), článkom 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vecne tým, že nie je v záujme maloletého dieťaťa zistiť, kto je skutočným otcom dieťaťa a vyžadovať od neho plnenie jeho rodičovských práv a povinností, keď matka maloletej ani nemá vedomosť o tom, kde sa biologický otec zdržuje s tým, že v snahe zaistiť právnu istotu v rodinných vzťahoch maloletej návrhu nevyhovel, nakoľko dospel k záveru, že je treba chrániť jej záujmy, nakoľko vzťahy medzi dieťaťom a mužom, ktorý žiadal zaprieť svoje otcovstvo k nej, neboli len formálnymi, právnymi ale plnohodnotnými vzťahmi rodiča a dieťaťa. Uviedol, že otcovstvo muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté, bolo stanovené a zapísané na základe prvej domnienky otcovstva ako manželovi matky maloletej s tým, že zo subjektívnych dôvodov nevyužil čas od narodenia dieťaťa (31. 05. 2003) na uplatnenie práva na zapretie otcovstva na súde, hoci mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy právneho stavu vzniknutého na základe vyvrátiteľnej zákonnej domnienky (§ 133 O. s. p. - skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak), napriek tomu si však právo v zákonom určenej prekluzívnej lehote neuplatnil a návrh na zapretie otcovstva podal na súd až dňa 03. 11. 2014, teda v čase, keď ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine stratilo účinnosť a platnosť, tvrdiac, že sa asi až v marci alebo apríli 2014 dozvedel od matky, že nie je biologickým otcom maloletej, avšak za tohto stavu, podľa názoru súdu prvej inštancie, nemohlo dôjsť k porušeniu práva otca vyplývajúceho z článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v teste proporcionality prevážil záujem maloletého dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných väzieb nad záujmom otca na zosúladení právnej situácie s biologickou realitou, nakoľko otec zo subjektívnych dôvodov nevyužil právne prostriedky zapretia otcovstva (§ 88 ods. 1 Zákona o rodine) po dobu 12 rokov od narodenia dieťaťa, počas ktorých nemal pochybnosti o svojom otcovstve, z dôvodu ktorého zapretie otcovstva nie je v súlade so záujmami maloletej. Uviedol, že muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté má záujem na zistení pravdy, či je alebo nie je otcom maloletej a kto je jej skutočným otcom, ale matka s maloletou hoci nepopierajú závery znaleckého posudku vylučujúceho biologické otcovstvo k dieťaťu, majú záujem, aby právne otcovstvo ostalo zachované, nakoľko maloletá má k nemu vytvorený citový vzťah ako k otcovi, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie preto z pozície ochrancu záujmov maloletej, ktorá má právo poznať svojich rodičov, v tomto prípade spolu s kolíznym opatrovníkom, dospeli k presvedčeniu, že nie je v záujme maloletej zistiť, kto je jej skutočným otcom a od neho vyžadovať plnenie jeho rodičovských práv a povinností, keďže podľa vyjadrenia matky, táto ani nevie, kde sa biologický otec zdržuje. Poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade bolo otcovstvo muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté, stanovené na základe prvej domnienky otcovstva a otcovstvo k maloletej nespochybňoval, hoci bola počatá pred uzavretím manželstva, pričom jeho tvrdenie, že nemal pochybnosti o svojom otcovstve po dobu 12 rokov podporujú i vyjadrenia oboch manželov, že sa k maloletému dieťaťu správal ako k vlastnému, odhliadnuc na tmavší odtieň pleti, ako aj jeho tvrdenie, že bol matkou oklamaný vo veci svojho biologického otcovstva k maloletej spochybňuje 12 ročná otcovská starostlivosť a jeho záujem o dieťa i v čase rozvodového konania (rodičia maloletej sú v rozvodovom konaní, ktoré je prerušené do právoplatného skončenia tejto právnej veci), a napriek tomu, že zo znaleckého posudku z odboru genetiky č. 10/2014 vypracovaného znalcom Ing. Jánom Matúškom zo dňa 13. 06. 2014 je nesporné, že otcovstvo muža k maloletej je vylúčené, keď sa dňa 13. 08. 2014 dostavil na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny v Petržalke a sťažoval sa, že matka odviezla dieťa mimo územia Slovenskej republiky bez jeho vedomia. Uviedol, že v tomto konaní sa muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté rozhodol, že po 12 rokoch výchovy maloletej ako svojej dcéry, nechce už zotrvať v založenom právnom vzťahu s dieťaťom, pretože znalecký posudok jeho biologické otcovstvo vylúčil a plnohodnotný vzťah rodiča a dieťaťa narušili až jeho vzťahy s matkou, ktorá je jeho manželkou, keďže manželské spolužitie je v rozpade a sú v rozvodovom konaní, pričom pokiaľ by muž úspešne zaprel otcovstvo, tak by sa maloletá dostala do neistého právneho postavenia, jej citová, spoločenská i rodinná situácia by sa zhoršila, čo môže mať nepriaznivé následky na jej ďalší psychický vývin, nakoľko je v adolescentnom období vývoja a na druhej strane by mužovi odpadli nielen jeho práva ale i povinnosti k dieťaťu, ktorého preukázateľne biologickým otcom nie je. Poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd SR nálezom č. k. PL. ÚS 1/2010 - 57 zo dňa 20. 04. 2011 rozhodol že ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s tým, že napadnuté ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine tiež obmedzovalo manžela matky dieťaťa prekluzívnou trojročnou lehotou odkedy sa dozvedel, že sa manželke narodilo dieťa možnosťou zaprieť na súde, že je otcom tohto dieťaťa, pričom predmetné ustanovenie stratilo účinnosť dňa 08. 09. 2011 a platnosť dňa 08. 03. 2012, a preto právo muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté nie je viazané na žiadnu lehotu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je medzinárodnou zmluvou a podľa článku 154c ods. 1 Ústavy SR, súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky s prednosťou pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, ustanovuje negatívnu povinnosť štátu zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných s tým, že na základe tohto článku štátu vzniká aj pozitívny záväzok vytvoriť podmienky na ochranu práv súkromného a rodinného života. Zdôraznil, že rodičovstvo (biologické alebo právne, určené na základe domnienky otcovstva) patrí do sféry súkromného a rodinného života, pričom rodič aj dieťa majú rovnaké právo na vlastnú identitu, ktorej súčasťou je aj zistenie, či právny status vytvorený na základe domnienky otcovstva zodpovedá aj biologickému stavu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní o zapretie otcovstva stoja proti sebe záujmy rodiča, ktorý tvrdí, že nie je otcom dieťaťa a právo dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných väzieb a len na základe testu proporcionality je možné ustáliť, koho záujmy prevažujú, keď rovnaký test proporcionality uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie článku 8 Dohovoru v súvislosti so zapretím otcovstva po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na začatie takéhoto konania, v ktorých Európsky súd pre ľudské práva postupuje odlišne, ak sa preukáže, že účastník konania o zapretie otcovstva v pozícii sťažovateľa nevyužil právne prostriedky zapretia otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov a v prípadoch, keď v zákonnej lehote nevedel o skutočnostiach, na základe ktorých by mohol úspešne zaprieť otcovstvo. Uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že zavedenie prekluzívnej lehoty pre zahájenie konania o určenie otcovstva je možné ospravedlniť snahou o zaistenie právnej istoty v rodinných vzťahoch a ochranu záujmov dieťaťa (Rasmussen proti Dánsku, Yildirim proti Rakúsku, Kňákal proti Českej republike), a preto aj v konaní o zapretie otcovstva na návrh muža, ktorého otcovstvo bolo určené na základe prvej domnienky otcovstva sa musí súd zaoberať tým, kedy právny otec zistil (mohol zistiť), že nie je otcom dieťaťa, ku ktorému patrí jeho otcovstvo. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1, § 149 O. s. p. a vecne úspechom matky v konaní, ktorej priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. za tri úkony právnej služby, prípravu a prevzatie zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 09. 09. 2015 a dňa 19. 10. 2015 á 64,53 eur, 3 á režijný paušál 8,39 eur. Súd prvej inštancie doplňujúcim rozsudkom zo dňa 28. júna 2017, č. k. 10C/463/2014 - 115 doplnil svoj rozsudok o výrok, ktorým rozhodol o trovách konania maloletej tak, že maloletá N. Z. nárok na náhradu trov konania nemá. Doplňujúci rozsudok odôvodnil právne ust. § 57, § 58 C. m. p., § 225 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne tým, že v rozsudku o nich rozhodnúť opomenul s tým, že maloletej nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnila. Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 10. augusta 2017, č. k. 10C/463/2014 - 119 opravil označenie rozhodnutia zo dňa 28. júna 2017, č. k. 10C/463/2014 - 115 tak, že má správne znieť ako doplňujúci rozsudok, keď toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 224 veta prvá C. s. p. a vecne tým, že opravil nesprávnosť v označení doplňujúceho rozsudku. 2. Proti tomuto rozsudku podal muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné, porušuje jeho základné práva a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, alebo napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že pochybil pri určovaní základného právneho rámca, ktorým sa posudzovaná vec riadi, pretože podľa ust. § 87 ods. 1 a § 88 Zákona o rodine, má právo zaprieť otcovstvo voči matke a dieťaťu (ak tieto osoby obe žijú), ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa z čoho vyplýva, že toto jeho právo je dané biologickou nemožnosťou otcovstva manžela matky a žiadne iné podmienky zákon neurčuje. Uviedol, že naplnenie zákonnej podmienky pre zapretie otcovstva nebolo v konaní sporné a bolo spoľahlivo preukázané s tým, že zohľadniac neexistenciu iných podmienok pre uplatnenie práva zaprieť otcovstvo a vychádzajúc zo striktnej povinnosti súdov konať vždy iba v medziach zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) je zrejmé, že súd nie je oprávnený v konaní o zapretie otcovstva (v prípadoch podľa § 88 a § 87 ods. 1 Zákona o rodine) skúmať a vyžadovať splnenie iných podmienok pre zapretie otcovstva, a preto ak preukáže biologickú nemožnosť jeho otcovstva, súd je povinný žalobe vyhovieť a určiť, že nie je otcom dieťaťa, pričom inú možnosť mu právne predpisy nedávajú. Namietol absolútne nevhodne zvolený argument o prednosti čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa pred uplatňovaním Zákona o rodine, nakoľko rodičmi podľa uvedeného článku Dohovoru sa totiž myslia práve biologickí rodičia dieťaťa, nie osoby, ktoré sú za rodičov označené právne a citovaný článok Dohovoru o právach dieťaťa naopak preukazuje, že je aj v samotnom záujme dieťaťa, aby poznalo svojich biologických rodičov a bolo v ich starostlivosti. Poukázal na skutočnosť, že zapretie otcovstva je aj v záujme dieťaťa potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 1/2010, z ktorého jednoznačne vyplýva, že právo dieťaťa na poznanie svojich rodičov a právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho stavu si neodporujú, ale sú vo vzájomnom súlade s tým, že si súčasne uvedomuje, že aj z citovaného nálezu, ako aj z rozhodovacej praxe ESĽP vyplýva, že so záujmom právneho otca koliduje právo dieťaťa, avšak v žiadnom prípade nejde o právo, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. Uviedol, že kolíziu uvedených práv je v zmysle judikatúry ESĽP potrebné vyriešiť inak, než to urobil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, keď odlišnosť rozhodovania ESĽP spočíva nielen vo výsledku posúdenia kolízie, ale aj vo vzťahu k okolnostiam, ktoré sú pre posúdenie rozhodujúce, pričom tieto záujmy neposudzuje súd svojvoľne, ale vždy predovšetkým v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Zdôraznil, že medzinárodné dohovory totiž zaručujú nielen práva dieťaťa (tu kolidujúci záujem na zachovaní stability vzťahov), ale na rovnakej úrovni aj práva právneho otca s tým, že určenie vzájomných hraníc uplatňovania a ochrany týchto práv potom majú v pôsobnosti jednotlivé štáty, ktoré vo svojich právnych poriadkoch môžu tieto hranice upraviť navzájom odlišne, pričom Slovenská republika definovala hranice uplatňovania predmetných práv tak, že právny otec má právo zaprieť otcovstvo (a súd je povinný jeho návrhu vyhovieť), ak je domnienka otcovstva, ktorá mu svedčí, založená na jeho postavení manžela matky dieťaťa a ak je jeho biologické otcovstvo vylúčené s tým, že Slovenská republika neobmedzuje takéto právo právneho otca žiadnou lehotou na jeho uplatnenie, ani žiadnymi inými podmienkami. Poukázal na skutočnosť, že ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi síce konštatoval, že obmedzenie práva na zapretie otcovstva samo o sebe nie je popretím základných práv právneho otca, ale zároveň nikdy nekonštatoval, že neexistencia časového obmedzenia uplatnenia práva na zapretie otcovstva by bola popretím základných práv dieťaťa a ako taká neprípustná, teda lehota na uplatnenie práva zaprieť otcovstvo je prípustná, ale nie nevyhnutná. Uviedol, že ESĽP taktiež nekonštatoval, že by malo byť právo na zapretie otcovstva podmieňované inými podmienkami (napr. fakticky iba formálnym charakterom vzťahov dieťaťa a právneho rodiča, či deformáciou tohto vzťahu, ktoré okolnosti aplikoval súd prvej inštancie), teda je zrejmé, že pokiaľ takéto podmienky nie sú nevyhnutné a ich neexistencia v právnom poriadku nespôsobuje porušenie práv dieťaťa, nemôže súd ignorovať skutočnosť, že v slovenskom právnom poriadku sa nenachádzajú a napriek ich absencii viazať zapretie otcovstva na ich existenciu, a pokiaľ by tak súd robil, ako v tomto prípade prvoinštančný súd, dopustil by sa sudcovskej tvorby práva, ktorá je v právnom štáte neprípustná s tým, že z uvedeného teda vyplýva, že podmienky pre zapretie otcovstva v jeho prípade sú v zmysle právneho poriadku SR minimálne, a že predmetné ustanovenia právneho poriadku SR nie je možné na základe rozhodovacej praxe ESĽP považovať za porušujúce základné práva dieťaťa. Vytkol súdu prvej inštancie aj pochybenie pri interpretácii rozhodovacej praxe ESĽP, a to najmä s ohľadom na skutkové okolnosti, ktoré sú podľa ESĽP pre posúdenie kolízie práv v prípade zapretia otcovstva podstatné, a keďže žiadnemu z uvedených dotknutých práv nemožno priznať absolútnu povahu, dospel ESĽP pri riešení stretu kolidujúcich záujmov k rôznym záverom, ktoré však majú spoločné črty odhaľujúce okolnosti, ktoré sú pre posúdenie stretu rozhodujúce. Uviedol, že slovenský zákonodarca kolíziu záujmov pri zapretí otcovstva už vyriešil v súčasnosti platnými a účinnými zákonnými ustanoveniami, ktoré neboli zo strany ESĽP spochybnené. Poukázal na skutočnosť, že základným rozhodnutím, v ktorom sa ESĽP vyslovil v prospech práva na ochranu stability rodinných vzťahov v záujme ochrany práv dieťaťa pred právom právneho otca na zosúladenie jeho biologického a právneho otcovstva je rozhodnutie vo veci Yildirim v. Rakúsko (rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999), v ktorom významnú úlohu pri posúdení veci zohrala skutočnosť, že sťažovateľ s istotou vedel, alebo mal dôvody sa domnievať, že nie je biologickým otcom dieťaťa od jeho samotného narodenia, a pritom nepodnikol žiadne kroky k popretiu svojho právneho otcovstva založeného domnienkou, keď v súlade s týmto rozhodnutím potom ESĽP postupoval aj vo veci Fašang proti Slovenskej republike (rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 54324/00 z 28. januára 2003), v ktorej konštatoval, že k porušeniu sťažovateľovho práva na prístup k súdu podľa čl. 6 Dohovoru nedošlo vzhľadom na to, že sťažovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh na zapretie otcovstva podal až po uplynutí tejto lehoty, a k obdobným záverom dospel ESĽP aj v prípade Kňákal proti Českej republike (rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 39277/06 z 8. januára 2007). Uviedol, že ESĽP odlišne posúdil stret práva právneho otca na zosúladenie právneho a biologického otcovstva s právom na zachovanie stability rodinných pomerov v prípadoch, keď sťažovatelia v zákonnej lehote nevedeli o skutočnostiach, na základe ktorých by mohli úspešne zaprieť otcovstvo (rozhodnutia ESĽP vo veci Kroon a ostatní c. Holandsko z 27. októbra 1994, Mizzi c. Malta z 12. januára 2006, Róžanski c. Poľsko z 18. mája 2006, Emonet a ostatní c. Švajčiarsko z 13. marca 2008, Phinikaridou c. Cyprus z 20. marca 2008, Shofman c. Rusko z 24. novembra 2005, či vo veci Paulík c. Slovensko z 10. októbra 2006), pretože podľa ESĽP v takýchto prípadoch z čl. 8 Dohovoru spravidla vyplýva, že biologická a spoločenská realita prevažuje nad právnymi domnienkami a záujem dieťaťa síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú, a preto je z uvedeného zrejmé, že ESĽP pri aplikácii čl. 8 Dohovoru posudzuje odlišne prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva k dieťaťu a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa, a preto podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii uvedeného článku Dohovoru je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, pretože až týmto momentom právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu (resp. zodpovednosť spojenú s jeho rodičovskými právami a povinnosťami) alebo využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom. Uviedol, že z rozhodovania ESĽP nemožno vyvodiť, že by pre posúdenie žaloby o zapretie otcovstva malo byť relevantné, akú dobu už právne otcovstvo trvá, aký je vzťah medzi právnym otcom a dieťaťom (teda okolnosti, na ktoré tiež poukazoval prvoinštančný súd), ale ani akékoľvek iné okolnosti s tým, že ESĽP konštatoval, že okamih, kedy sa právny otec dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, má význam predovšetkým vo vzťahu k lehote na podanie žaloby na zapretie otcovstva, avšak vo svojich rozhodnutiach neuviedol, že by táto okolnosť mala význam v prípade, ak lehota na podanie žaloby nie je v právnom poriadku daná. Poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci dokonca aj posúdenie okamihu zistenia spochybňujúcich okolností právnym otcom nemá význam a zostáva iba konštatovať, že biologická a spoločenská realita prevažuje nad právnymi domnienkami a záujem dieťaťa síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú, a preto bolo potrebné návrhu bez ďalšieho vyhovieť, avšak aj pri zohľadnení kritéria informovanosti právneho otca, by bolo jeho návrhu potrebné v plnom rozsahu vyhovieť, nakoľko bol v konaní predložený jediný nespochybniteľný dôkaz o tom, kedy sa dozvedel, že nie je biologickým otcom dieťaťa a tým je znalecký posudok zo dňa 13. 06. 2014, pričom sám priznal, že krátko predtým (marec, apríl 2014) mu matka dieťaťa pri hádke v dôsledku rozchodu oznámila, že nie je jeho otcom, avšak dôkaz o tom, že by mohol mať pochybnosti o svojom otcovstve v konaní predložený nebol a ani tvrdenie matky, že mu túto skutočnosť oznámila ešte pred narodením dieťaťa, v konaní preukázané nebolo z čoho vyplýva, že v konaní nebola preukázaná jeho vedomosť o okolnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo pred marcom 2014, pričom návrh na zapretie otcovstva podal ešte v tom istom roku dňa 03. 11. 2014, teda pri podaní žaloby nepostupoval zdĺhavo a využil svoje právo zaprieť otcovstvo bez prieťahov. Vytkol súdu prvej inštancie, že túto okolnosť síce hodnotil pri svojom rozhodovaní, avšak jeho závery sú v príkrom rozpore so skutočnosťou, nakoľko neuviedol, v čom spočívali subjektívne dôvody, pre ktoré nevyužil čas od narodenia dieťaťa na uplatnenie práva na zapretie otcovstva na súde, a ak týmto dôvodom mala byť nevedomosť o tom, že nie je biologickým otcom, konštatoval, že táto sa považuje za objektívny dôvod, keďže o tejto skutočnosti ani nemohol mať vedomosť a žiadne iné dôvody z dokazovania nevyplývajú. Vytkol súdu prvej inštancie aj nesprávnu argumentáciu, keď uviedol, že v súdenej veci, kedy otec zo subjektívnych dôvodov nevyužil právne prostriedky zapretia otcovstva (§ 88 ods. 1 Zákona o rodine) po dobu 12 rokov od narodenia dieťaťa s tým, že nemal pochybnosti o svojom otcovstve, a preto zapretie otcovstva nie je v súlade so záujmami maloletej, z dôvodu, že sa odvoláva na neexistujúce a nepreukázané subjektívne dôvody neuplatnenia práva z jeho strany, pričom otázka doby, po ktorú právny otec nemal vedomosť o okolnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, nie je v zmysle judikatúry ESĽP relevantná, nakoľko relevantná môže byť iba doba, počas ktorej túto vedomosť právny otec maloletej mal. Nestotožnil sa ani s argumentom, že mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy právneho stavu vzniknutého na základe vyvrátiteľnej zákonnej domnienky, napriek tomu si právo v zákonom určenej prekluzívnej lehote neuplatnil, pretože právne predpisy žiadnu prekluzívnu lehotu neurčujú a ESĽP vo svojom rozhodovaní opakovane vyslovil, aby v prípade, ak vnútroštátne právne prepisy lehotu na zapretie otcovstva (takého charakteru, ako bola pre protiústavnosť zrušená lehota podľa predchádzajúceho ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine) stanovujú, na túto lehotu neprihliadali, a aby sa zohľadnila doba od okamihu, od kedy sa právny otec dozvedel o spochybnení jeho biologického otcovstva. Poukázal taktiež na zvláštnu argumentáciu súdu prvej inštancie, že 12 ročnou riadnou starostlivosťou a záujmom o dieťa, je na jednej strane preukázaná neexistencia pochybností o otcovstve a na strane druhej tá istá okolnosť spochybňuje jeho tvrdenie o neexistencii pochybností, čím tento logický rozpor medzi dvoma tvrdeniami znižuje relevantnosť citovaných záverov súdu. Namietol, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že jeho riadna dlhodobá starostlivosť o dieťa môže spochybniť tvrdenie o tom, že mu matka dieťaťa neoznámila okolnosti spochybňujúce jeho otcovstvo, ale práve naopak, ak dlhodobá starostlivosť niečomu nasvedčuje, potom zrejme tomu, že o okolnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo nevedel. Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôrazňuje právo dieťaťa poznať svojich rodičov, no hneď jedným dychom dodáva, že práve preto nie je v záujme dieťaťa zistiť, kto je jeho skutočným otcom a pritom je zrejmé, že dieťa má právo poznať biologických rodičov, avšak právo na právnych nebiologických rodičov nemá, avšak súd prvej inštancie v konaní nerozhodoval o biologických rodičoch dieťaťa, ktorí sú daní fyziologicky, a pokiaľ by bol aj jeho návrh na zapretie otcovstva právoplatne zamietnutý, nikdy nebude biologickým otcom dieťaťa, pričom maloletá o tejto skutočnosti vie s tým, že je úplne irelevantné, či biologický otec dieťaťa je známy (mimochodom túto skutočnosť si súd prvej inštancie osvojil na základe ničím neodôvodneného tvrdenia matky) alebo dokonca žijúci, pričom kvalita vzťahov právneho otca a dieťaťa je pre posúdenie návrhu na zapretie otcovstva irelevantná a právne predpisy jej zohľadnenie ani neumožňujú. Poukázal na skutočnosť, že hoci podľa tvrdení matky uvedených v novinovom článku, ktorý súdu prvej inštancie doložila, bola aj s dieťaťom ním vyhodená na ulicu (práve v období, kedy zistil, že pravdepodobne nie je biologickým otcom dieťaťa) a to, ako si tieto tvrdenia odporujú s tvrdeniami o jeho vrúcnom vzťahu s dieťaťom, ktorý sa navyše údajne zachoval, pričom tento príkry rozpor v tvrdeniach matky potom spochybňuje vierohodnosť jej samotnej a aj ostatných jej tvrdení prednesených v konaní a zopakoval, že súčasná právna úprava zapretia otcovstva nestanovuje pre úspešné uplatnenie práva v prípade 1. domnienky otcovstva iné podmienky ako trvanie života matky alebo dieťaťa a preukázanie biologickej nemožnosti rodičovského vzťahu právneho otca a dieťaťa s tým, že právne predpisy nestanovujú žiadnu lehotu na uplatnenie tohto práva, ani neviažu uplatnenie tohto práva na charakter vzťahov právneho otca a dieťaťa, vek dieťaťa, či akékoľvek iné podmienky. Uviedol, že ESĽP v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonštatoval, že obdobná úprava by mohla byť prekročením práva štátu upraviť otázku zapretia otcovstva a najmä kolíziu práv dieťaťa a právneho otca, a že by takáto úprava mohla byť v rozpore so základnými právami dieťaťa, preto ani judikatúra ESĽP nedáva podnet na nerešpektovanie právnej úpravy zapretia otcovstva platnej a účinnej v Slovenskej republike, keď podľa ESĽP biologická a spoločenská realita musí prevážiť nad právnymi domnienkami a záujem dieťaťa síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú s tým, že svoje právo na zapretie otcovstva si uplatnil bez meškania po tom, ako sa dozvedel o okolnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, teda dodržal podmienku, pri ktorej ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi nikdy nespochybnil právo právneho otca na zapretí dieťaťa. 3. Matka sa k odvolaniu muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté, ktoré bolo doručené jej právnej zástupkyni dňa 12. 01. 2016, nevyjadrila. 4. Procesný opatrovník maloletého dieťaťa sa k odvolaniu muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté, ktoré mu bolo doručené dňa 28. 12. 2015, nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 65, § 66 zákona č. 161/2015 Z. z. (Civilný mimosporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), túto podľa ust. § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016) prejednal na odvolacom pojednávaní dňa 25. januára 2018, na ktorom v súlade s ust. § 385 ods. 2 C. s. p. vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, právneho zástupcu muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté a podľa § 204 C. s. p., oboznámením listinných dôkazov, rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 19. októbra 2015, č. k. 10C/463/2014 - 63 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 28. júna 2017, č. k. 10C/463/2014 - 115 a opravným uznesením zo dňa 10. augusta 2017, č. k. 10C/463/2014 - 119, znaleckého posudku z odboru genetiky č. XX/XXXX, sobášneho listu, oznámenia o narodení maloletej N. Z., spisu Okresného súdu Bratislava V vedeného pod sp. zn. 20P/127/2014, nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 20. 04. 2011, sp. zn. PL. ÚS 1/2010, ako i ďalšími listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. V posudzovanej veci sa muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté návrhom podaným na súd prvej inštancie dňa 03. 11. 2014 domáhal určenia, že nie je otcom maloletej N. Z., J.. XX. XX. XXXX, narodenej z matky P. Z., V.. L., J.. XX. XX. XXXX. 9. Z obsahu spisu vyplýva, že muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté a matka maloletého dieťaťa dňa 23. 11. 2002 uzavreli manželstvo s tým, že na Okresnom súde Bratislava V sa pod sp. zn. 20P/127/2014 vedie konanie o rozvod ich manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, ktoré bolo uznesením zo dňa 08. júna 2015, č. k. 20P/127/2014 - 77 prerušené do právoplatného skončenia konania o zapretie otcovstva vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10C/463/2014, pričom zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 13. 06. 2014, vypracovaného súdnym znalcom Mgr. Jánom Matúšekom vyplýva, že bolo vylúčené, aby bol K. Z., J.. XX. XX. XXXX biologickým otcom maloletej N. Z., J.. XX. XX. XXXX. 10. Podľa § 88 ods. 1 veta prvá zákona č. 36/2005 Z. z. (Zákon o rodine), manžel má právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú obidvaja nažive, a ak nežije jeden z nich, voči druhému. 11. Podľa § 87 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z., ak sa narodí dieťa v čase medzi stoosemdesiatym dňom od uzavretia manželstva a trojstým dňom po tom, čo manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné, možno otcovstvo zaprieť len vtedy, ak je vylúčené, že by manžel matky mohol byť otcom dieťaťa. 12. Súd prvej inštancie síce správne v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že ust. § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z., ktoré umožňovalo manželovi matky zaprieť otcovstvo k dieťaťu do troch rokov odo dňa, kedy sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa, Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 20. 04. 2011, č. k. PL. ÚS 1/2010 - 57 (publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 290/2011) vyslovil, že uvedené ustanovenie nie je v súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dňa 08. 09. 2011 stratilo účinnosť a dňa 08. 03. 2012 platnosť, avšak odvolací súd považuje za potrebné dodať, že zákonom č. 175/2015 Z. z. bol novelizovaný zákon č. 36/2005 Z. z., s účinnosťou od 01. 01. 2016 doplnil ust. § 86 ods. 1 tak, že manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom, z čoho vyplýva, že v čase od 08. 09. 2011 do 31. 12. 2015 mal muž (manžel matky), ktorého otcovstvo bolo určené podľa prvej domnienky (ust. § 85 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.) právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke za predpokladu, že je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa, ak sú obidvaja nažive, a ak nežije jeden z nich, voči druhému. 13. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď napriek skutočnosti, že otcovstvo muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté bolo vylúčené, zamietol jeho návrh na zapretie otcovstva z dôvodu, že nie je v záujme maloletého dieťaťa poznať, kto je jeho skutočným otcom a vyžadovať od neho plnenie si rodičovských práv a povinností, keďže doterajší vzťah muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté a maloletej bol plnohodnotným vzťahom rodiča a dieťaťa, čím by sa maloletá dostala do neistého právneho postavenia, nakoľko jej citová, spoločenská a rodinná situácia by sa zhoršila, a to by mohlo mať nepriaznivé následky na jeho ďalší psychický vývoj. 14. Bolo potrebné sa stotožniť s argumentáciou odvolateľa, že iné podmienky, okrem preukázania vylúčenia otcovstva k maloletému dieťaťu a trvania života matky a maloletého dieťaťa zákon neustanovuje, keď zo znaleckého posudku z odboru genetiky č. XX/XXXX jednoznačne vyplynulo, že muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté nie je biologickým otcom maloletej, pričom matka maloletej a ani procesný opatrovník žiadne námietky k tomuto znaleckému posudku nemali a rodičia maloletej a maloletá sa dobrovoľne dostavili k znalcovi za účelom odobratia vzoriek biologického materiálu pre vyšetrenie znakov DNA. 15. Z citovaných ustanovení Zákona o rodine zároveň vyplýva, že muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté, nemal v čase podania návrhu určenú ani žiadnu lehotu na zapretie otcovstva k maloletému dieťaťu a ihneď po zistení skutočnosti, že nie je otcom maloletej N. (znalecký posudok zo dňa 13. 06. 2014), podal dňa 03. 11. 2014 na súd prvej inštancie návrh na zapretie otcovstva. 16. Odvolací súd sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, ktorým zamietnutie návrhu odôvodnil tvrdiac, že v prípade zapretia otcovstva by sa maloletá dostala do neistého právneho postavenia, čím by došlo k zhoršeniu jej citovej, spoločenskej a rodinnej situácie a malo by to aj nepriaznivé následky na jej ďalší psychický vývoj, nakoľko zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie naopak vyplýva, že vzťahy medzi rodičmi maloletej ako manželmi sú narušené natoľko, že matka dieťaťa podala návrh na rozvod ich manželstva, v ktorom okrem iného uviedla, že sa maloletá necíti bezpečne v spoločnosti otca a navrhla maloletú zveriť do svojej osobnej starostlivosti. 17. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre konštatoval, že základným cieľom článku 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je chrániť jednotlivca proti svojvoľným zásahom zo strany verejných orgánov a tento článok nevyžaduje iba to, aby sa štát zdržal takýchto zásahov; môže zakladať aj pozitívne záväzky obsiahnuté v účinnom „rešpektovaní“ súkromného alebo rodinného života. Tieto záväzky môžu spočívať v prijatí opatrení na zabezpečenie rešpektovania súkromného života aj vo sfére vzájomných vzťahov jednotlivcov. Uvedený článok je aplikovateľný aj na právne a biologické vzťahy medzi rodičmi a deťmi a v tejto oblasti sa Európsky súd pre ľudské práva už niekoľkokrát zaoberal otázkou možnosti zaprieť otcovstvo v prípadoch, keď sa jednotlivci na podklade biologickej reality domáhali rozviazania existujúcich, právne uznaných rodinných väzieb. 18. Odvolací súd sa stotožnil aj s tvrdením odvolateľa v podanom odvolaní, že má právo na rešpektovanie svojho súkromného života, a že v danej právnej veci biologická a spoločenská realita prevažuje nad právnymi domnienkami, keď síce záujem dieťaťa určitú úlohu zohráva, ale nie prioritnú, nakoľko muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté nevedel v momente narodenia maloletej, že nie je jej biologickým otcom, a preto nie je možné uprednostniť záujem maloletého dieťaťa nad jeho záujmom, keď ako bolo uvedené vyššie, matka maloletej sa dobrovoľne zúčastnila skúšky DNA a žiadne námietky k znaleckému posudku nemala. 19. Je nutné zároveň poukázať aj na skutočnosť, že právom každého dieťaťa je, aby poznalo svojich rodičov a skutočnosť, že v súčasnosti nie je známe, kto je biologickým otcom maloletej, nemá vplyv na to, aby návrh muža, ktorého otcovstvo má byť zapreté, bol zamietnutý z dôvodu zaistenia právnej istoty v rodinných vzťahoch maloletej bez toho, aby bola zohľadnená biologická skúška o vylúčení otcovstva k maloletej. 20. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, zákonom č. 175/2015 Z. z. bol novelizovaný zákon č. 36/2005 Z. z., ktorý v ust. § 86 ods. 1 stanovil nové právne podmienky zapretia otcovstva manželom matky, podľa ktorých môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom s tým, že podľa ust. § 119b ods. 2 sa konanie o zapretí otcovstva manželom matky dieťaťa, o ktorom súd nerozhodol do 31. decembra 2015, dokončí podľa predpisu účinného od 01. januára 2016, z čoho vyplýva, že muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté splnil aj tieto nové právne podmienky zapretia otcovstva, nakoľko o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom maloletej sa dozvedel zo znaleckého posudku z odboru genetiky č. XX/XXXX vypracovaného dňa 13. 06. 2014 a návrh na zapretie otcovstva podal na súd prvej inštancie dňa 03. 11. 2014, teda v zákonnej trojročnej lehote. 21. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s doplňujúcim rozsudkom a opravným uznesením podľa ust. § 388 C. s. p. zmenil tak, že návrhu vyhovel a určil, že K. Z., J.. XX. XX. XXXX nie je otcom maloletej N. Z., J.. XX. XX. XXXX z matky P. Z., V. L., J.. XX. XX. XXXX. 22. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 53, § 58 C. m. p. v spojení ust. § 396 ods. 1, 2 C. s. p. tak, že mužovi, ktorého otcovstvo bolo zapreté priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnej výške pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania zo dňa 03. 11. 2014 v sume 66 eur, súdneho poplatku za odvolanie zo dňa 14. 12. 2015 v sume 66 eur a trov právneho zastúpenia vyčíslených podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 13a ods. 4, § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. za prípravu a prevzatie zastúpenia dňa 16. 05. 2014 (61,85 eur + režijný paušál 8,04 eur), podanie návrhu na začatie konania zo dňa 03. 11. 2014 (61,85 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 27. 05. 2015, ktoré bolo odročené bez prejednania veci (16,13 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 09. 09. 2015 (64,53 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 19. 10. 2015 (64,53 eur + režijný paušál 8,39 eur), podanie odvolania zo dňa 14. 12. 2015 (64,53 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 25. 01. 2018 (70,85 eur + 9,21 eur), spolu v sume 595,12 eur a matke uložil v súlade s ust. § 263 ods. 1 C. s. p. povinnosť zaplatiť ich jeho advokátovi. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).