Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/101/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515213712 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1515213712.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO : 36 613 843 proti žalovanej: O. H., R.. XX.X.XXXX, bytom H. D. XX, XXX XX, zast. S.. X. N., D. H. D. X, XXX XX, o zaplatenie 3 838,08 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č. k. 50C/395/2015-141 zo dňa 12. mája 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3 838,08 € s príslušenstvom titulom zmluvy o úvere ako právny nástupca Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorému bola pohľadávka postúpená. 1.1. Svoj rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497 a § 708 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 1 a § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o bankách“). Z vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 7.9.2009 uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovanou zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 2 540,- €, ktoré mala žalovaná splácať v mesačných splátkach do 30.9.2009 po 23,66 € k poslednému dňu mesiaca a od 15.10.2009 po 39,98 € vždy k 15. dňu v mesiaci. Dňa 13.12.2012 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok, pričom výška pohľadávky žalobcu voči žalovanej ku dňu uzavretia zmluvy predstavovala sumu 4 245,77 €, ktorá pozostávala z istiny 3 405,25 €, riadneho úroku 585,84 €, úroku z omeškania 207,84 € a ostatného príslušenstva 46,84 €. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 18.4.2016 súdu oznámil, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania, postúpil dňa 13.12.2012 žalobcovi, s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách odovzdal zmluvu o úvere a súvisiacu dokumentáciu o záväzkovom vzťahu postupníkovi. 1.2. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola pohľadávka, ktorá bola na žalobcu postúpená bankou. Súd mal za preukázané, že právny vzťah medzi stranami sporu (resp. ich právnymi predchodcami), ktorý je založený zmluvou, je vzťahom spotrebiteľským, keďže právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaná nie, pričom z obsahu a formy zmluvy vyplýva, že ide o tzv. typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ používa vo viacerých prípadoch, a ktorej podstatný obsah spotrebiteľ (žalovaná) neovplyvňuje. Pred hodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa súd musel zaoberať tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovanej na základe predmetnej zmluvy. Súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej z úradnej povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo, resp. procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná formy zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia § 92 zákona č. 483/2011 Z. z. o bankách, môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta, a aj osobe ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým banka písomne vyzve na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (obdobne napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.5.2014 sp. zn. 6Co/119/2013). 1.3. V konaní bolo preukázané, že dňa 13.12.2012 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky voči žalovanej. Z podania žalobcu doručeného súdu dňa 12.4.2016 vyplýva, že žalobca, ani jeho právny predchodca, nedisponujú žiadnym listinným dôkazom preukazujúcim doručenie výzvy na úhradu omeškaných splátok pohľadávky žalovanej pred jej postúpením. Keďže žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky písomne vyzval žalovanú na splnenie predmetného záväzku, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 7 (neskôr ods. 8) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. V prípade, že by aj všeobecné podmienky banky obsahovali úpravu ohľadom postúpenia pohľadávky odchylnú od zákona v neprospech spotrebiteľa, súd by následne vyhodnotil tieto ustanovenia ako neprijateľné podmienky a teda neplatné. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 1.4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V predmetnom konaní by mala nárok na náhradu trov konania žalovaná, ale keďže žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila ani jej v priebehu konania žiadne trovy nevznikli, súd jej náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní žalobca v prvom rade poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanej, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odvolal sa v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/2001 zo dňa 11.6.2003, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. lCo 387/2015 zo dňa 4.5.2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co 564/2015 zo dňa 30.11.2015 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co 133/2013 zo dňa 27.6.2014. Súd prvej inštancie teda podľa žalobcu pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. 2.1. Pre úplnosť v súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky a ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca uviedol, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca zastával názor, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 zo dňa 12.10.2015. Ďalej žalobca upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1168 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcií ust. §92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, právny predchodca žalobcu by konal v súlade ust, § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co 223/2015 zo dňa 16.3.2016. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobca zastával názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých splátok až do zaplatenia. 3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedla, že žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na rôzne rozhodnutia, kde súdy rozhodovali o postúpení pohľadávky. Pohľadávky sú právoplatne postúpené aj pri neoznámení postúpenia žalovanému. Ale žalobca zabudol na skutočnosť, že to nie je obyčajné postúpenie pohľadávky, ale postúpenie živého úveru, čo spôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky a teda aj neexistenciu aktívnej legitimácie v danom spore. Banky pomerne často využívajú služby takzvaných inkasných spoločností pri vymáhaní nesplácaných dlhov. Je bežné, že banky nesplácané úvery postúpia takýmto spoločnostiam. V tomto prípade banka uzatvorila zmluvy o postúpení pohľadávky bez splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Viaceré súdy judikovali, že takéto postúpenie pohľadávok je neplatné. Inkasné spoločnosti, ktoré pohľadávky na seba neplatne prevzali, následne úvery mimoriadne zosplatnili. Aj toto konanie inkasných spoločností označili viaceré súdy za protiprávne. Žalovaná poukázala na rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 2C/162/2014 zo dňa 14.1.2015, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co 145/2014, 19Co 177/2014, 6Co 119/2013, 19Co 194/2015 a 4Co 145/2014 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 58/2016. Na základe uvedeného žalovaná zotrvala na názore, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, ani oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, lebo nie je oprávnený na vykonávanie bankovej činnosti. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatený celý úver a nedošlo ani k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti právnym predchodcom žalobcu, právny predchodca žalobcu nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. 4. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovanej nepodal. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ, uzatvorili dňa 7.9.2009 Zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru v sume 2 540,- €, s ročnou úrokovou sadzbou 12,8 % a s dohodnutým poplatkom za správu úveru vo výške 1,99 € mesačne, ktorý bol splatný v mesačných splátkach do 30.9.2009 vo výške 23,66 € splatných k poslednému dňu mesiaca a od 15.10.2009 vo výške 39,98 € splatných vždy v 15. deň v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 15.7.2019. 9. Nakoľko žalobca nebol účastníkom vyššie uvedených zmlúv, z ktorých odvodzoval svoj nárok, súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu jeho aktívnej vecnej legitimácie v konaní. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov i právnou teóriou aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, a aj v prípade že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). 10. Žalobca v odvolaní namietal, že súd nie je oprávnený skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, nakoľko pôvodný veriteľ (banka), oznámil žalovanej postúpenie pohľadávky. Poukázal pritom najmä na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/2001. 10.1. Oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky je hmotnoprávny úkony, ktorým pôvodný veriteľ, postupca, oznamuje dlžníkovi, že svoju pohľadávku postúpil postupníkovi. Takéto oznámenie musí spĺňať náležitosti právneho úkonu, teda musí byť určité a zrozumiteľné a musí byť urobené vážne a slobodne. Na to, aby nastúpili aj účinky tohto právneho úkonu, zákon (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyžaduje, aby sa tento prejav vôle dostal do sféry vplyvu jeho adresáta, v tomto prípade dlžníka. Nevyžaduje sa teda nevyhnutne skutočné doručenie, postačuje, že adresát má objektívnu možnosť sa s obsahom prejavu vôle oboznámiť. Žalobca ako listinný dôkaz založil do spisu Oznámenie o postúpení pohľadávky postupcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. adresované dlžníkovi - žalovanej. Obsahom spisu však nie je žiaden dôkaz o tom, že predmetné oznámenie bolo doručované žalovanej. Nakoľko však Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo prílohou žaloby, ktorá bola v rámci súdneho konania doučená žalovanej, je potrebné považovať ho za účinne doručené. Napriek oznámeniu o postúpení pohľadávky postupcom však dlžník v zmysle aktuálnej ustálenej súdnej praxe môže namietať neplatnosť postúpenia pohľadávky v prípade, že k nemu došlo v rozpore so zákonom. Pokiaľ rozpor postúpenia pohľadávky so zákonom vyjde najavo počas súdneho konania, môže platnosť postúpenia pohľadávky a tým aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu skúmať i súd a to aj bez námietky žalovaného. 10.2. Rozhodnutie Najvyššieho Súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 119/2003, na ktoré sa odvolával žalobca, bolo neskoršou judikatúrou čiastočne prekonané. V zásade stále platí, že pokiaľ postupca účinne oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky, ten nemá právo namietať existenciu či platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok a rovnako súd nie je oprávnený ako prejudiciálnu otázku skúmať existenciu či platnosť zmluvy, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky. Takýto prieskum by bol na mieste iba vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou postupník. Neskoršia súdna prax ale dospela k záveru, že dlžník je oprávnený namietať (a súd je oprávnený skúmať) platnosť postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, pričom nie je významné, či mu bolo postúpenie pohľadávky oznámené postupcom alebo preukázané postupníkom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.5.2008 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2009). Ústavnú udržateľnosť tohto záveru potvrdil aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 337/2012 zo dňa 3.7.2012). 10.2. Ustanovenie § 526 Občianskeho zákonníka treba chápať najmä ako ochranu dlžníka, ktorý sa zbaví svojho dlhu plnením v prospech osoby, ktorú veriteľ označil ako postupníka, aj keď sa ukáže, že postúpenie pohľadávky bolo neplatné. Postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu, však nemožno jednoducho zhojiť tým, že postupca oznámi dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Takýto postup by bol obchádzaním zákona, nakoľko by umožňoval faktické postúpenie pohľadávky napriek zákonnému zákazu tak urobiť, pričom aj napriek neplatnosti postúpenia pohľadávky by „postupník“ dosiahol svoje uspokojenie, teda by bol naplnený účel absolútne neplatnej zmluvy. Takýto postup by zároveň znamenal praktickú obsolétnosť ustanovenia §525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 11. K argumentácií žalobcu týkajúcej sa platnosti postúpenia pohľadávky odvolací uvádza, že žalobca si svoje postavenie aktívne vecne legitimovaného subjektu v konaní odvodzoval od svojho postavenia veriteľa vo vzťahu k pohľadávke voči žalovanému, ktorá naňho ako postupníka bola postúpená pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 13.12.2012. Nakoľko pôvodným veriteľom žalovanej pohľadávky bola právnická osoba, ktorá je bankou v zmysle § 2 ods. 1 zákona o bankách, vzťahujú sa na ňu osobitné povinnosti, ktoré musí splniť, pokiaľ chce pohľadávku, ktorá vznikla v rámci vykonávania bankovej činnosti, postúpiť na tretiu osobu. Tieto povinnosti sú upravené v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa tohto ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2016, teda aj v čase postúpenia predmetnej pohľadávky (13.12.2012), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 12. Predmetné ustanovenie bolo novelizované s účinnosťou od 1.1.2017, teda po postúpení žalovanej pohľadávky, pričom v súlade s prechodným ustanovením § 122y k úpravám tohto zákona účinným od 1.1.2017 ustanoveniami tohto zákona sa od 1.1.2017 spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1.1.2017; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2017 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.2016. Z tohto dôvodu je pri skúmaní splnenia predpokladov postúpenia žalovanej pohľadávky potrebné na vec aplikovať § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. 13. Z vyššie citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že základné predpoklady pre postúpenie pohľadávky banky vzniknutej pri bankovej činnosti tretej osobe sú uvedené, resp. plynú z prvej vety tohto ustanovenia a sú nimi: a) existencia pohľadávky banky voči klientovi, b) omeškanie klienta nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, c) písomná výzva banky klientovi (na zaplatenie dlhu). 14. Až po kumulatívnom splnení vyššie uvedených predpokladov môže banka platne postúpiť pohľadávku vzniknutú v rámci bankových činností. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého účelom ustanovení, medzi ktoré je zaradený § 92 ods. 8 zákona o bankách, je iba ochrana bankového tajomstva, poukazujúc pritom najmä na systematické zaradenie predmetného ustanovenia. Dané ustanovenie je zaradené v 14. časti zákona o bankách s názvom Ochrana klientov a bankové tajomstvo. Hoci pôvodne sa táto časť zákona nazývala iba Bankové tajomstvo, zákonodarca precizoval jej názov a sám tak vyjadril zamýšľaný účel dotknutých ustanovení. Táto časť obsahuje povinnosti banky voči klientom, ale aj povinností verejnoprávnej povahy voči štátnym orgánom a niektoré povinnosti klientov, pričom tieto sa v prevažnej miere netýkajú len bankového tajomstva. Táto otázka riešená žalobcom je však v zásade pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky nepodstatná, nakoľko odvolací súd predovšetkým nemôže súhlasiť s názorom žalobcu, podľa ktorého porušenie povinností uvedených v tejto časti zákona o bankách predstavuje „iba“ porušenie bankového tajomstva a nemá vplyv na vzťah banky a klientov, resp. banky a tretích osôb. Takýto izolujúci výklad ustanovení 14. časti zákona o bankách nie je ničím podložený. 15. Účelom § 92 ods. 8 zákona o bankách skutočne primárne je úprava výnimky z bankového tajomstva, ako uviedol v odvolaní žalobca, nakoľko pri postúpení pohľadávky by inak nevyhnutne došlo k jeho vyzradeniu. Bez tejto zákonnej výnimky by postúpenie pohľadávky bankou vôbec nebolo možné. Porušenie bankového tajomstva postúpením pohľadávky v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách tak môže zakladať zodpovednosť banky za správny delikt. Právne následky porušenia tohto ustanovenia však administratívnoprávnou zodpovednosťou banky či prípadnou trestnoprávnou zodpovednosťou zodpovedného subjektu nie sú vyčerpané. Ďalším následkom, ktorý je spojený s vykonaním protiprávneho úkonu v podobe postúpenia pohľadávky banky v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v tomto prípade i neplatnosť tohto právneho úkonu, teda neplatnosť postúpenia pohľadávky. Uvedené nevyplýva zo zákona o bankách, ale z § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Je pritom bezpredmetné, aký verejný či súkromný záujem je chránený porušenou právnou normou (teda aj či je to záujem na ochrane bankového tajomstva). Argumentácia žalobcu, ktorý nepripúšťa vplyv porušenia §92 ods. 8 zákona o bankách na platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky poukazujúc na účel predmetného ustanovenia, je preto pri prihliadnutí na § 39 Občianskeho zákonníka zjavne nesprávna. Zároveň Občiansky zákonník i v § 525 ods. 2 zakazuje postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom, pričom ani pre aplikáciu tohto ustanovenia nie je podstatné, aký právny záujem bol chránený porušenou právnou normou alebo dohodou medzi dlžníkom a veriteľom. Pre platné postúpenie pohľadávky je potrebné dodržať všetky podmienky vyplývajúce pre postúpenie danej pohľadávky či už z právnych predpisov alebo z dohody medzi veriteľom a dlžníkom. 16. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v posudzovanej veci neboli kumulatívne splnené základné požiadavky kladené na postúpenie pohľadávky bankou ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pokiaľ ide o prvý predpoklad (a), ktorým je existencia žalovanej pohľadávky banky voči žalovanému, táto bola v konaní preukázaná. Rovnako možno mať za preukázané (b) omeškanie klienta (žalovaného) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením aspoň časti svojho peňažného záväzku voči banke. Podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok celkové omeškania dlžníka predstavovalo v čase postúpenia pohľadávky už 1168 dní. Žalobca však v konaní ničím nepreukázal (c) doručovanie písomnej výzvy banky klientovi (žalovanému). 16.1. Nemožno súhlasiť ani s názorom žalobcu, že v prípade, že súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presahuje jeden rok, možno postúpiť pohľadávku aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy banky klientovi. Žalobca poukázal na druhú vetu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorej: „Toto právo [teda právo na postúpenie pohľadávky, pozn. súdu] banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.“ Druhá časť druhej vety za bodkočiarkou § 92 ods. 8 zákona o bankách neneguje prvú vetu tohto ustanovenia, ale logickým a gramatickým výkladom možno dospieť k tomu, že neguje prvú časť druhej vety tohto ustanovenia. Ak by mala negovať prvú vetu, zákonodarca by to nepochybne výslovne uviedol a špecifikoval by, čo konkrétne z prvej vety neguje, pretože inak by dané ustanovenie bolo zmätočné a bolo by ho možné vykladať aj tak, že v prípade súčtu omeškaní presahujúceho jeden rok nemôže banka postúpiť pohľadávku vôbec. Ustanovenie § 92 ods. 8 veta druhá za bodkočiarkou zákona o bankách teda umožňuje banke postúpiť pohľadávku voči klientovi, ak jeho omeškania v súčte s aspoň časťou pohľadávky presiahne jeden rok aj v prípade, že aktuálne v čase postúpenia pohľadávky nie je už klient v omeškaní, teda ak naplnil predpoklady prvej časti druhej vety predmetného ustanovenia a pred postúpením pohľadávky uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstvo (čo prirodzene treba vykladať tak, že banka má stále pohľadávku voči klientovi a klient uhradil len jej omeškanú časť, ak by uhradil celú pohľadávku, nebolo by čo postupovať). Pokiaľ sa aj klient s jednou pohľadávkou dostane v súčte do omeškania presahujúceho jeden rok, nezbavuje to banku povinnosti písomne ho vyzvať na splnenie omeškanej pohľadávky. 17. V zmysle vyššie uvedeného bol správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal platnosť postúpenia pohľadávky banky na žalobcu, v dôsledku čoho nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby. 18. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa(§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).