Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoZm/2/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515216591 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1515216591.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej, členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ivony Hrčekovej, v právnej veci žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, proti žalovanému 1/ PPA Trend s.r.o., Karpatské námestie 10, Bratislava, IČO: 36 198 471 a žalovanej 2/ X. J., W.. XX.X.XXXX, W. I. X/XX, L., práv. zast. ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r.o., Komenského 437/62, Skalica, IČO: 47 235 349, o zaplatenie 248.803,25 EUR s príslušenstvom a odmenou 829,34 EUR zo zmenky a o odvolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 1CbZm/765/2016-360, zo dňa 13.6.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 1CbZm/765/2016-360, zo dňa 13.6.2017 vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo výroku II. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmenkový platobný rozkaz č.k. 1CbZm/765/2015-21 zo dňa 19.11.2015 proti žalovanej v 2. rade ponechal v platnosti a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré nasledovalo po vydaní zmenkového platobného rozkazu, v celom rozsahu. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd uviedol, že z prvopisu zmenky zistil, že ju v Bratislave dňa 11.6.2010 vystavila obchodná spoločnosť STYLER, s.r.o., ktorá prisľúbila zaplatiť na rad žalobkyne dňa 28.5.2015 v Bratislave, bez protestu, zmenkovú sumu 248.803,25 EUR. Per aval za vystaviteľa zmenku podpísala žalovaná v 2. rade. Spoločnosť STYLER, s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia so žalovaným v 1. rade, ktorý je jej právny nástupca a dňa 18.3.2015 bola z obchodného registra vymazaná. Zmenka obsahovala všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona č. 191/1950 Zb. (ďalej len zmenkový zákon) pre vlastnú zmenku. Predložením jej prvopisu žalobkyňa preukázala, že je riadna majiteľka a podľa čl. I. § 48 ods. 1 zmenkového zákona má právo postihom žiadať zmenkovú sumu, pokiaľ zmenka nebola zaplatená, šesťpercentný úrok odo dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy. V rámci povinností, ktoré pre súd vyplývali z čl. I. § 17 ods. 2 a čl. III. § 3a zmenkového zákona, v znení platnom od 23.12.2015, sa súd zaoberal aj otázkou, či zaviazanosť žalovaných zmenkou vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Strany sa zhodli v tom, že príčinným vzťahom zmenky je zmluva o úvere č. 149/AUOC/09, ktorá bola uzavretá medzi dvomi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, veriteľkou bola žalobkyňa a dlžníkom STYLER, s.r.o. Žalovaná v 2. rade ako fyzická osoba vstúpila do právneho vzťahu so žalobkyňou len tým, že ako avalistka 11.6.2010 uzavrela zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve a per aval za vystaviteľa podpísala blankozmenku. Z námietok je zrejmé, že žalovaná v 2. rade sa za zaplatenie zmenky zaručila nie za účelom uspokojenia vlastnej (súkromnej) potreby, ale preto, aby úverovému dlžníkovi, ktorého bola spoločníčkou, umožnila vykonávať jeho podnikateľskú činnosť. V súvislosti s avalovaním zmenky ju preto nie je možné považovať za spotrebiteľku (viď napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-419/11 zo dňa 14.3.2013) a zmenku nie je možné považovať za neplatnú ani podľa čl. III. § 3a zmenkového zákona. Z rovnakého dôvodu nemal súd možnosť z úradnej povinnosti prihliadnuť na všetky kauzálne súvislosti zmenky, zaoberať sa môže len tými kauzálnymi námietkami, ktoré boli uplatnené v zákonnej lehote. Procesné strany sa zhodli aj v tom, že zmenka, ktorej zaplatenie bolo predmetom konania, bola vydaná vedome neúplná a údaje o zmenkovej sume a dátume splatnosti v nej dodatočne doplnila žalobkyňa. Sporné ostalo, či mala žalobkyňa právo tak urobiť, keďže podľa tvrdenia žalovanej v 2. rade bola zmenkou zabezpečená len pohľadávka, ktorá vznikla do dňa uzavretia zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve, a tá zanikla splnením skôr, než bolo vyplňovacie právo vykonané. Pohľadávka vyplývajúca z neskoršieho navýšenia úverového rámca nespadala podľa nej pod zabezpečenie zmenkou jednak pre neurčitosť a tým aj neplatnosť čl. I. ods. 2 písm. i) zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve, a jednak preto, že navýšenie úverového rámca považovala za dojednanie nového úveru. Zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve uzavrela žalobkyňa ako remitent s vystaviteľom zmenky a žalovanou v 2. rade ako avalistom dňa 11.6.2010. Zabezpečovaný právny vzťah je v čl. I. ods. 1 definovaný ako úverová zmluva, ktorou sa rozumie zmluva o úvere č. 149/AUOC/09 zo dňa 10.6.2009 v znení jej neskorších dodatkov, na základe ktorej remitent ako veriteľ poskytol alebo poskytne vystaviteľovi ako dlžníkovi úver súhrnne až do výšky úverového rámca vo výške 150.000,- EUR. Napriek tomu nie je možné za zmenkou zabezpečenú pohľadávku z úverovej zmluvy považoval iba pohľadávku do výšky úverového rámca 150.000,- EUR, keďže v zmysle čl. I. ods. 2 písm. i) sa zmenkou zabezpečenou stali aj pohľadávka a jej príslušenstvo, ktoré vzniknú na základe zmeny právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou (t.j. pohľadávky vyplývajúce zo zmeny výšky poskytnutých peňažných prostriedkov a pod.) alebo nahradením záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy novým záväzkom, t.j. v prípade privátnej novácie právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou. Ustanovenie čl. I. ods. 2 písm. i) zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve považovala žalovaná v 2. rade za neurčité, lebo z neho nie je zrejmý obsah právneho úkonu, ktorý by mal byť považovaný za zmenu právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou, ani výška poskytnutých peňažných prostriedkov. Argumentovala však najmä tým, že v momente vystavenia zmenky nemala a ani nemohla mať potuchy, aká bude výška zmenkovej sumy a jej výšku nemohla ničím ovplyvniť. Súd ďalej uviedol, že právna teória a súdna prax vychádzajú zo zásady, že za neurčitý a tým aj v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za neplatný, je možné považovať len taký právny úkon, ktorý je vnútorne rozporný alebo vykazuje také znaky vnútornej rozpornosti, ktoré nie je možné odstrániť ani pomocou výkladových pravidiel. Namietané ustanovenie zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve nevykazovalo žiadne znaky vnútornej rozpornosti, jednoznačne a zrozumiteľne z neho vyplývala vôľa účastníkov zmluvy zabezpečiť zmenkou aj tie pohľadávky, ktoré vyplynú zo zmeny úverovej zmluvy, včítane zmeny výšky úverového rámca. Nesporne sa teda nemalo jednať o každú zmenu zmluvy č. 149/AUOC/09 zo dňa 10.6.2009 v znení jej neskorších dodatkov, ale len o takú, z ktorej pre dlžníka vyplývajú záväzky na peňažné plnenie, lebo zmenkou bola zabezpečená len peňažná pohľadávka veriteľa. Ďalšia konkretizácia obsahu právneho úkonu, ktorým by mohol byť právny vzťah založený úverovou zmluvou zmenený, v podstate ani neprichádzala do úvahy, keďže v momente uzavretia zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve vôbec nebolo isté, či a z akých dôvodov bude právny vzťah zmenený, nebolo preto možné ani limitovať výšku prípadnej pohľadávky, ktorá by zo zmeny mohla vyplynúť. Argumenty žalovanej v 2. rade, že sa dostala do postavenia bez slobody vôle, do nerovnovážneho postavenia rukojemníka vo vzťahoch tretích osôb, ktoré na rozdiel od nej mohli svojim konaním práva a povinnosti ovplyvňovať, hodnotil súd len ako jej subjektívne prežívanie vzniknutého stavu. Súhlasne so žalobkyňou aj súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná v 2. rade mala možnosť slobodne sa rozhodnúť, či sa za zaplatenie zmenky, ktorá nebola v čase vystavenia úplná, zaručí a či remitentovi udelí vyplňovacie oprávnenie v tom rozsahu, ako zo zmluvy vyplýva. Žalovaná v 2. rade vlastnila obchodný podiel v spoločnosti STYLER, s.r.o. a zároveň bola vedúcou obchodného oddelenia, je preto dôvodný predpoklad, že poznala finančný stav obchodnej spoločnosti, jej schopnosť plniť záväzky a vedela aj o navýšení úverového rámca. Pokiaľ skutočne ako menšinová spoločníčka nemala žiadny vplyv na chod spoločnosti a svojim konaním nemohla ovplyvniť výšku záväzkov, ako teraz tvrdí, bolo na nej, aby už vtedy zvážila, či sa za týchto okolností zaručí za zaplatenie blankozmenky v celom rozsahu. Zodpovednosť za nesprávne alebo nedostatočné vyhodnotenie rizika, ktoré na seba avalovaním zmenky vzala, nemôže dodatočne prenášať na žalobkyňu s tvrdením, že svoje právo vykonáva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi. Navyše, ak by žalovaná v 2. rade skutočne mala vôľu zmenkovým ručením zabezpečiť pohľadávku len do výšky úverového rámca dojednaného ku dňu podpísania zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve a eliminovať účinky vyplývajúce z čl. I. ods. 2 písm. i) bolo na nej, aby túto vôľu aj navonok prejavila. Zmenkovým ručením predsa nemusela zabezpečiť zaplatenie celej zmenky, zmenkový zákon v čl. I. § 30 ods. 1 pripúšťa ručenie aj za časť zmenkovej sumy.Tiež skonštatoval,žalobkyňa mohla na základe čl. II. ods. 3 zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve doplniť v blankozmenke sumu vo výške pohľadávky v deň určený v písomnom oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti pohľadávky. Dôvodnosť námietky, že zabezpečovaná pohľadávka (za ktorú žalovaná v 2. rade považovala len pohľadávku do výšky úverového rámca 100.000,- EUR, resp. 150.000,- EUR) zanikla splnením, nebola vykonaným dokazovaním potvrdená. Nepreukázalo sa ani tvrdenie žalovanej, že suma, ktorú žalobkyňa do zmenky doplnila, je pohľadávkou vyplývajúcou z nového úverového vzťahu. Žalovaná v 2. rade nepovažovala dodatok k zmluve o úvere, ktorým bol úverový rámec zvýšený na 250.000,- EUR za zmenu zmluvy, ale za nový úverový vzťah, ktorý už pod zabezpečenie zmenkou nespadal. Tvrdila, že sa pôvodná zmluva nemenila, ale v podstate bol dojednaný nový úver a vznikol nový záväzok úver vrátiť. Na preukázanie svojho tvrdenia žiadala, aby žalobkyňa predložila výpisy z úverového účtu, z ktorého bude zrejmé splácanie kontokorentu za obdobie od 10.6.2010 do 10.4.2015, čím sa podľa nej dokáže, že nový úverový rámec bol poskytnutý až po tom, čo dlžník pôvodný úverový rámec vyrovnal. Z výpisov z účtu úverového dlžníka za celú dobu trvania úverového vzťahu vyplývalo, že dlžník síce splátky platil, ale súčasne úverové prostriedky aj naďalej čerpal. Skutočnosť, že by k niektorému dňu, či už pred alebo po navýšení úverového rámca na sumu 250.000,- EUR bol dlh v celosti vyrovnaný, sa ani týmto dôkazom nepreukázala. Vzhľadom na podstatu kontokorentu, ktorým je opakované čerpanie úverových prostriedkov až do výšky úverového rámca s možnosťou, aby dlžník už splatenú čiastku opätovne čerpal, nie je pre otázku, či bol úver splatený rozhodujúce, že dlžník kreditné operácie uskutočňoval, ako dodatočne tvrdila žalovaná v 2. rade. Zabezpečený záväzok by splnením zanikol len vtedy, ak by dlžník uhradil veriteľovi celú vyčerpanú istinu s príslušenstvom a s ostatnými súvisiacimi záväzkami, čo sa však nestalo. Na ostatnom pojednávaní žalovaná v 2. rade poukázala na to, že v čase uzavretia zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve bola výška úverového rámca 100.000,- EUR, podľa výpisov z účtu bol zostatok ku koncu dňa 24.6.2010 vo výške -93.359,38 EUR a aj po odrátaní celomesačného debetného úroku - 504,28 EUR a úroku za nečerpanie - 5,17 EUR nebol úverový rámec vyčerpaný. Pokiaľ žalovaná v 2. rade týmito skutočnosťami mienila preukázať, že dodatok č. 3 z 24.6.2010 k úverovej zmluve má byť považovaný za novú zmluvu o úvere, súd považoval za potrebné upozorniť, že zmluva o zmenkovom vyplňovacom práve, rovnako ako dodatok č. 2 k úverovej zmluve, ktorým bol úverový rámec zvýšený na 150.000,- EUR bola uzavretá už 11.6.2010, jej podpísaním žalovaná v 2. rade akceptovala skutočnosť, že sa navýšením úverového rámca pôvodná úverová zmluva zmenila a že zmenkou je zabezpečená pohľadávka vyplývajúca už z úverového rámca 150.000,- EUR, ak ho veriteľ dlžníkovi poskytne (čl. I. ods. 1 zmluvy). Súd prvého stupňa poukázal i na dôvody, pre ktoré pre ktoré žalovaná v 2. rade považuje deň splatnosti za vyplnený v rozpore s čl. II. ods. 4 vyplňovacej zmluvy, konkrétny dôvod však opomenula uviesť. Remitent mal právo doplniť ako deň splatnosti zmenky dátum, ktorý bude najneskôr 7. deň po dni vyplnenia blankozmenky, ale nie skôr ako 10. deň odo dňa, kedy sa vystaviteľ dostane do omeškania so splatením splatnej pohľadávky alebo jej časti. Žalobkyňa listinnými dôkazmi preukázala, že sa jej pohľadávka stala v celosti splatnou 10.4.2015 a že blankozmenku vyplnila 20.5.2015, doplnený dátum splatnosti 28.5.2015, preto v rozpore s čl. II. ods. 4 zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve nie je. Žalovaná v 2. rade ďalej namietala, že tá istá kauzálna pohľadávka bola zabezpečená aj ďalšou zmenkou, ktorú tiež vystavil právny predchodca žalovaného v 1. rade, ale za jej zaplatenie sa zaručil R. C.. Žalobkyňa aj v tejto zmenke vyplnila rovnakú zmenkovú sumu. Za odporujúce zásadám poctivého obchodného styku považovala, že sa žalobkyňa zaplatenia druhej zmenky domáha samostatnou žalobou, takže ponechaním zmenkového platobného rozkazu v platnosti bude de facto žalobkyni prisúdený dvojnásobok jej pohľadávky a avalisti stratia výhodu vzájomnej solidarity. Vzhľadom na abstraktný charakter zmenky a jej nezávislosť od príčinného vzťahu, ktorý bol dôvodom jej vystavenia, nebolo podľa názoru súdu možné neposkytnúť žalobkyni právnu ochranu a zmenkový platobný rozkaz zrušiť iba z dôvodu, že má potenciálnu možnosť získať to isté plnenie aj z inej zabezpečovacej zmenky. Takýto postup by bol namieste len v prípade, ak by si žalobkyňa nárok uplatnila napriek tomu, že jej už vystaviteľ a avalista druhej zmenky plnenie poskytli. Ak by takýto stav nastal po právoplatnosti zmenkového platobného rozkazu, nič by žalovanej v 2. rade nebránilo, aby sa námietkou duplicitného plnenia bránila v prípadnom exekučnom konaní, a to ani vtedy, ak by žalobkyni druhú zmenku v celosti zaplatil len R. C.K. ako avalista. Ako nedôvodnú hodnotil súd aj námietku proti uplatnenej sume, ktorá je podľa žalovanej v 2. rade nižšia, nakoľko pohľadávka žalobkyne voči žalovanému v 1. rade je zabezpečená bankovou zárukou Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a.s. Žalobkyňa predložila súdu záručnú listinu č. 92603-2012/2 z 10.6.2014, ktorou Slovenská záručná a rozvojová banka, a.s. vyhlásila, že uspokojí pohľadávku žalobkyne voči dlžníkovi STYLER, s.r.o., ak dlžník nesplní svoj záväzok voči žalobkyni, vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. 149/AUOC/09 z 10.6.2009 v znení neskorších dodatkov. Záručná banka sa zaviazala uspokojiť pohľadávku vo výške 55% nesplatenej časti istiny úveru, maximálne však vo výške 137.500,- EUR. Záruka sa nevzťahovala na príslušenstvo úveru. Jednou z podmienok bankovej záruky bolo, že veriteľ po dni konečnej splatnosti úveru až do dňa plnenia z bankovej záruky uplatní príslušné právne kroky na uspokojenie a vymáhanie svojej pohľadávky (čl. III. ods. 1, IV. písm. c). Dňom plnenia bankovej záruky je posledný deň trojročnej lehoty plynúcej od zaslania oznámenia veriteľa záručnej banke, že nastal deň konečnej splatnosti úveru a dlžník svoj záväzok nesplnil. Záručná banka by teda žalobkyni mohla plnenie poskytnúť najskôr 10.4.2018. Obava žalovanej v 2. rade, že by žalobkyňa získa „obohatenie bez racionálneho ekonomického dôvodu“, je zbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník záväzok splnil celkom alebo vo väčšom rozsahu, než bude plnenie poskytnuté z bankovej záruky, žalobkyňa je podľa článku V. ods. 2 záručnej listiny povinná preplatok záručnej banke vrátiť. Záväzok zo zmenky je nesporným záväzkom a nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná v 2. rade nemala z dôvodov uvedených v námietkach povinnosť tento nesporný záväzok splniť, ponechal súd voči nej zmenkový platobný rozkaz v platnosti. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná v 2. rade, ktorá zotrvávala na svojej námietke, že dojednanie v čl. I ods. 2 písm. i) Zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve z 11.6.2010 je neplatné pre jeho neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a pre jeho rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie umožňuje v spojení s čl. II ods. 3 zmluvy o vyplňovacom práve podľa názoru žalobcu a súdu žalobcovi vyplniť ako zmenkovú sumu akúkoľvek čiastku, na ktorej sa žalobca a úverový dlžník (nie je a nebol ním žalovaná v 2. rade) bez akejkoľvek účasti žalovanej v 2. rade dohodnú ako na sume úveru. Táto suma nie je nijako limitovaná, môže to byť aj miliarda eur. Skutočnosť, že v blankozmenke chýbajú niektoré údaje, pričom avalista si je toho vedomý a napriek tomu ju podpisuje, neznamená, že avalista súhlasí (berie na vedomie), že do blankozmenky môže remitent doplniť čokoľvek. Opačný výklad, ktorý tu podáva súd prvej inštancie, je v rozpore s dobrými mravmi. Dotknutému dojednaniu však chýba konkrétnosť. Ak súd uzavrel, že žalovaná mala v zmysle ust. čl. I § 30 ods. 1 zákona zmenkového a šekového, možnosť zaručiť sa iba za časť zmenkovej sumy (žalovanej zmenkovej sumy), potom i žalobca mal možnosť uviesť v dotknutom ustanovení (čl. I ods. 2 písm. i)) najvyššiu výšku zmenenej istiny úveru, ktorý bude avalom bankozmenky zabezpečený (čo je však bežný postup). Žalovaná v 2. rade by potom mohla predvídať výšku svojho potencionálneho záväzku a slobodne sa rozhodnúť, či blankozmenku s takýmto rizikom avaluje. Žalovaná v 2. rade bola toho názoru, že podstatnou náležitosťou dohody o ručení (a tou zmluva o vyplaňovacom práve určite je) je určenie výšky zabezpečovaného záväzku, pričom táto nemusí byť v dohode vyjadrená číselne, musí však byť určiteľná a medzi stranami v tom nesmie byť nejasnosť. V tomto prípade je však výška ručiteľského záväzku (za pohľadávku po zmene výšky úverového rámca) jednostranne stanovená iba veriteľom, bez dohody s druhým účastníkom - ručiteľom, t.j. žalovanou v 2. rade ako avalistkou. Prihliadajúc na rozsudok NS ČR sp. zn. 29Cdo/1918/2000 z 26.3.2001 je takéto dojednanie pre neurčitosť neplatné. Žalovaná v 2. rade zotrvávala na tvrdení, že uzavretím dodatkov č. 4 a 6 ku Zmluve o úvere č. 149/AUOC/09 nedošlo k „zmene výšky poskytnutých peňažných prostriedkov“, ale v skutočnosti k poskytnutiu ďalších (nových) úverov v celkovej 100 000,- EUR. Nejde teda vlastne o zmenu exitujúcej úverovej zmluvy, ale o uzavretie nových úverových zmlúv. Súkromné právo sa totiž riadi zásadou neformálnosti a nie je podstatné ako účastníci právny úkon nazvali, ale aký je jeho skutočný obsah. Žalovaná v 2. rade však v zmluve o vyplňovacom práve neprevzala zmenkové ručenie za nové úverové záväzky právneho predchodcu žalovaného v 1. rade. K odvolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadril žalobca, ktorý sa pridržiaval tvrdení a argumentácie vo svojich vyjadreniach. Žalobca poukázal na ustanovenia Zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve a uviedol, že v zmluve je výslovne uvedené, že blankozmenka zabezpečuje aj pohľadávku vyplývajúcu zo zmeny výšky poskytnutých peňažných prostriedkov (napr. navýšenie úverového rámca). Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej v 2. rade, že ustanovenie čl. I bod 2 písm. i) v spojení s čl. II bod 3 Zmluvy o vyplňovacom práve umožňuje žalobcovi vyplniť ako zmenkovú sumu akúkoľvek čiastku, na ktorej sa žalobca a úverový dlžník bez akejkoľvek účasti žalovanej v 2. rade dohodnú ako na sume úveru, resp. žalobca môže doplniť čokoľvek. Možnosť zmeny úverového rámca je vždy odvodená najmä od aktuálnej ekonomickej situácie a celkovej pozície príslušného úverového dlžníka na trhu. Remitent mal v súlade so zmluvou o vyplňovacom práve možnosť vyplniť vždy iba čiastku definovanú úverovým vzťahom medzi - žalobcom a spoločnosťou STYLER, s.r.o. (t.j. vo výške kauzálnej pohľadávky), s ktorou bola žalovaná v 2. rade v rozhodnom čase personálne a majetkovo prepojená, a to vždy v medziach kontraktuálnej dohody založenej na obchodnej praxi. K rozhodnutiu NS ČR, na ktoré poukazovala žalovaná v 2. rade žalobca uviedol, že uvedenie výšky záväzku je iba demonštratívnym príkladom možnej konkretizácie zabezpečeného záväzku a nevylučuje sa tým možnosť špecifikácie zabezpečeného záväzku iným spôsobom, ako je napríklad špecifikácia upravená v čl. I bod 3 písm. i). Žalobca opätovne zdôraznil nepochybnosť, že v prípade uzatvorenia Zmluvy o vyplňovacom práve a vystavenia blankozmenky, konala žalovaná v 2. rade v rámci svojej profesijnej činnosti z dôvodu svojich funkčných vzťahov k spoločnosti STYLER, s.r.o., nakoľko ako spoločník bola so spoločnosťou STYLER, s.r.o. prepojená nie len personálne, ale aj majetkovo. Ako spoločník mala nárok na podiel zo zisku spoločnosti, ktorý bol v konečnom dôsledku vytváraný aj vďaka financovaniu poskytnutému žalobcom spoločnosti STYLER, s.r.o. a ako spoločník mala právo na informácie vo vzťahu k spoločnosti STYLER, s.r.o. Podľa § 470 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Podľa § 471 ods. 2 C.s.p. konania o zmenkovom platobnom rozkaze a šekovom platobnom rozkaze začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Krajský súd v Bratislave v súlade s § 471 ods. 2 C.s.p. prejednal odvolanie žalovanej v 2. rade podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo veci samej vecne správny a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že vo veci samej súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, pričom z jeho odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalobkyňa vyplnila blankozmenku v súlade so zmluvou o jej vyplnení a žalované neuviedla v námietkach žiadny dôkaz o opaku. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa posúdil túto zmluvu za platnú. Nie je prevdivé tvrdenie žalovanej v 2. rade, že žalobkyňa mohla do zmenky doplniť akúkoľvek sumu, ale len takú, ktorá zodpovedala výške zabezpečenej pohľadávky, ktorú žalovaná v 2. rade žiadnym dôkazom nespochybnila. Treba však zdôrazniť, že žalovaná 2/ sa ako per aval nezaručila len za časť pohľadávky, ale za celú pohľadávku, ktorú blankozmenka zabezpečovala, ako to jasne vyplýva zo zmluvy o vyplnení blankozmenky. Nebolo možné ani prisvedčiť tvrdeniu žalovanej 2/, že uzavretím doddatkov k úverovej zmluve došlo k uzavretiu nových úverových zmlúv, ktorých plnenie blankozmenka zabezpečovala, pretože dodatky dopĺňali úverovú zmluvu a v zmluve o vyplňovacom práve je táto skutočnosť o navýšení úverového rámca jasne zakotvená. Čo sa týka výroku II. o nároku žalobcu na náhradu trov konania, odvolací súd sa nestotožňuje s názorom a záverom súdu prvého stupňa. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že ak ide o návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, podľa vyššie citovaného § 471 ods. 2 C.s.p., tieto konania sa dokončia podľa doterajších predpisov, teda podľa O.s.p., a to nielen konanie a rozhodovanie vo veci samej, ale aj rozhodovanie o náhrade trov konania a ich výške, súvisiacich s predmetným konaním vo veci samej. Len v prípade, ak by išlo o nárok zo zmenky, ktorý by sa uplatňoval v „klasickom“ konaní, teda nie formou návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, po 1.7.2016 sa už na konanie použije C.s.p.. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa bude v ďalšom konaní povinný o trovách konania rozhodnúť podľa § 137 a nasl. O.s.p. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením a vo výroku o náhrade trov konania ho podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s poukazom na § 471 ods. 2 C.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.