Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoSr/1/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516897504 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1516897504.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X, M., proti žalovanému: Stály rozhodcovský súd zriaďovateľa Združenie arbitráže a mediácie, IČO: 45 745 595, so sídlom Karloveské rameno 6, Bratislava (pôvodne zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská, a.s., IČO: 35 922 761, so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava), zrušený od 30.06.2017, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. apríla 2016 č.k. 67Csr 1/2016-30 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie o žalobe žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., č. SR XXXXX/XX zo dňa 27.11.2014, vedené proti žalovanému - Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. z dôvodu nedostatku jeho procesnej subjektivity ako neodstraniteľného nedostatku podmienok konania. Súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. O zastavení konania rozhodol podľa ust. § 18 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 19, § 103, § 104 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.016 (ďalej len „O.s.p.“), § 12 ods. 1, 2, § 13 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) a v časti týkajúcej sa trov konania podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Poukázal na to, že súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky konania, pričom jednou z týchto podmienok je aj spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorú má len ten subjekt, ktorý má spôsobilosť na práva a povinnosti (právna subjektivita), prípadne ten, komu ju zákon priznáva. V tejto súvislosti konštatoval, že subjekt označený v tomto konaní ako žalovaný nie je fyzickou, ani právnickou osobou. Vychádzajúc z ust. § 12 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. dospel k záveru, že žalovaný označený ako Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., bol zriadený a udržiavaný právnickou osobou Slovenská rozhodcovská, a.s. (neskôr Združenie arbitráže a mediácie, ktoré je združením právnických osôb) a na rozdiel od zriaďovateľa nie je nositeľom právnej subjektivity, čo znamená, že nie je spôsobilý mať práva a povinnosti, pretože podľa ust. § 19 O.s.p. má takúto spôsobilosť len ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Uviedol, že z výkladu ust. § 12 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva, že právna úprava stálemu rozhodcovskému súdu právnu subjektivitu nepriznáva, nakoľko zriadiť a udržiavať na svoje náklady stály rozhodcovský súd umožňuje len právnickej osobe, ktorá má podľa ust. § 18 ods. 1 OZ spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu). Ustálil, že Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., nevznikol na základe zákona, ale bol zriadený na základe rozhodnutia právnickej osoby vytvoriť takýto subjekt (orgán) v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. (§ 12 ods. 1), čo je napokon vyjadrené aj v jeho názve. Poukázal tiež na to, že úprava všetkých organizačných záležitostí, týkajúcich sa postavenia a činnosti rozhodcovského súdu, je zverená do právomoci zriaďovateľa, a nie rozhodcovského súdu, nakoľko tento má vystupovať len ako orgán (organizačná zložka zriaďovateľa), ktorému je v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní zverená právomoc rozhodovať spory. Zdôraznil, že ustanovenie § 12 zákona č. 244/2002 Z.z. nepripúšťa výklad, ktorý by viedol k nazeraniu na rozhodcovské súdy ako samostatné právne subjekty. Navyše tento zákon priamo nepomenúva rozhodcovské súdy právnickými osobami, nepriznáva im samostatnosť z hľadiska vykonávania právnych úkonov navonok, ale obmedzuje ich len na špecializovanú činnosť v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z.. Keďže organizácia činnosti rozhodcovského súdu je jednoznačne zverená právnickej osobe - zriaďovateľovi, potom vyhodnotil, že len zriaďovateľ môže vystupovať v civilnom procese ako osoba s procesnou subjektivitou. Vzhľadom na tieto skutočnosti vychádzajúc z ust. § 12 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., § 18 ods. 1 OZ vyslovil záver, že v žalobe označený žalovaný nie je právnickou osobu a nemá spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle ust. § 19 O.s.p., teda nemá procesnú subjektivitu a táto mu nevyplýva ani z jeho štatútu. Nakoľko spôsobilosť byť účastníkom konania je základnou podmienkou občianskeho súdneho konania a jej nedostatok predstavuje taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, konanie v zmysle ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. zastavil. 3. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca riadne a včas odvolanie, v ktorom však vo vzťahu k napadnutému uzneseniu uviedol len to, že v ňom nie je uvedené, či súd prvej inštancie posudzoval právnu subjektivitu dotknutej organizácie podľa novely zákona č. 244/2002 Z.z. platného a účinného do 31.12.2014, alebo podľa novely tohto zákona účinnej od 01.01.2015. Zároveň poukázal na to, že na rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu je uvedené, že ho vydal Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., IČO: 35 922 761, so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: SA, vložka č. 3530/B, čiže právnická osoba zodpovedná za akúkoľvek činnosť uskutočnenú v rámci spoločnosti. Namietal, že súd prvej inštancie neuviedol, či je v plnom rozsahu nástupníckou organizáciou tej predchádzajúcej. Následne v tejto súvislosti zdôraznil, že zriaďovateľ rozhodcovského súdu je plne zodpovedný za jeho zákonnú činnosť, teda za to, že zamestnáva právne kvalifikovaných a bezúhonných pracovníkov, dodržiavajúcich zákony právneho štátu, ktoré voči fyzickým osobám konajú nezávisle a nestranne, bez porušovania ich základných práv garantovaných Ústavou SR, a zároveň je povinný nahradiť škodu spôsobenú občanom nezákonným rozhodnutím. Vo zvyšnej časti odvolania žalobca uviedol už len tvrdenia a argumenty týkajúce sa veci samej, v ktorých vymedzuje dôvody, pre ktoré sa domáha zrušenia v žalobe špecifikovaného rozhodcovského rozsudku. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. účinného od 01.07.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a s prihliadnutím na skutočnosť, že samotné napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobcu spadajú pod režim procesných ustanovení OSP účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd odvolanie žalobcu, napadnuté uznesenie a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v tom čase účinných ustanovení OSP. 8. Podľa ust. § 90 O.s.p. (súčasný § 60 C.s.p.) sú účastníkmi konania (stranami sporu) v občianskom súdnom konaní (v civilnom sporovom konaní) žalobca a žalovaný. Podľa ust. § 19 O.s.p. (súčasný § 61 C.s.p.) má spôsobilosť byť účastníkom konania (procesnú subjektivitu) ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, inak len ten, komu ju priznáva zákon. Podľa ust. § 103 O.s.p. (súčasný § 161 ods. 1 C.s.p.) je súd povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p., súčasný § 161 ods. 2 C.s.p.). Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O.s.p., súčasný § 161 ods. 3 C.s.p.). 9. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že od nedostatku podmienky konania (za ktorý treba považovať aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania) treba odlišovať vady podania (žaloby), spočívajúce v nesprávnom označení subjektu, ktorý je inak spôsobilý byť stranou sporu. Príčinou vád označenia strán sporu v žalobe môžu byť okrem iného aj chyby v písaní, alebo iné zrejmé nesprávnosti, ktoré sa vyskytli pri písomnom vyhotovovaní žaloby. Ak žaloba neobsahuje označenie strán sporu alebo všetky údaje potrebné k ich označeniu, alebo ak je žaloba v časti označenia strán sporu neurčitá alebo nezrozumiteľná (neumožňuje ich presnú identifikáciu) alebo ak je zjavný logický rozpor medzi označením strany sporu a inými údajmi tohto subjektu obsiahnutými v žalobe, je súd povinný pokúsiť sa odstrániť tieto vady podania postupom podľa § 129 C.s.p.(pôvodne podľa § 43 O.s.p.), v zmysle ktorého súd uznesením vyzve stranu, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnila alebo opravila v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní, pričom v uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať; ak strana sporu v ustanovenej lehote podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd takéto podanie odmietne. Ak je však žalovaná strana v žalobe označená úplne, presne, určito a zrozumiteľne, ako v danom prípade, nejde o vadu žaloby. Pokiaľ bol však v žalobe úplne, presne, určito a zrozumiteľne označený ako strana sporu ten, kto nemá procesnú subjektivitu (spôsobilosť byť účastníkom konania), ide o nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Spôsobilosť byť účastníkom konania, označovaná aj ako procesná subjektivita, je základnou podmienkou občianskeho súdneho konania (civilného konania) a spočíva v existencii spôsobilosti určitého subjektu mať procesné práva a povinnosti. Táto podmienka konania musí byť splnená tak na strane žalobcu ako i na strane žalovaného, a to v priebehu celého súdneho konania, preto ju súd skúma ex offo nielen v čase začatia konania, ale i následne. Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon, čiže procesnou subjektivitou disponuje buď subjekt, ktorý má hmotnoprávnu subjektivitu, alebo subjekt, ktorému procesnú subjektivitu priznáva vyslovene zákon (ide o subjekt, ktorý zákon označuje expressis verbis za účastníka konania / stranu sporu, pričom takýmito zákonnými ustanoveniami boli v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napríklad ust. § 186 ods. 1 O.s.p., § 250ze O.s.p., a pod..). Žalovaný v tomto konaní však pod tento okruh subjektov nepatrí. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu subjektivitu, túto treba skúmať z hľadiska hmotnoprávnych predpisov. Občiansky zákonník označuje za účastníkov občianskoprávnych vzťahov jednak fyzické osoby, jednak právnické osoby. Keďže žalovaný nie je fyzickou osobou, bolo potrebné skúmať, či ho možno považovať za právnickú osobu, ktorá má hmotnoprávnu subjektivitu vždy (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právnickými osobami sú združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy alebo iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (§ 18 ods. 2 Občiansky zákonník). Kto však nemá procesnú subjektivitu (spôsobilosť byť účastníkom konania), nemôže v civilnom konaní vstúpiť do procesného vzťahu. V takto vadne začatom konaní nemôže vzniknúť procesnoprávny vzťah, lebo tu chýba jeden z jeho základných prvkov, a to jedna spôsobilá strana civilného (občianskoprávneho) sporu. Súd je preto povinný kedykoľvek počas konania prihliadať na tento nedostatok podmienky konania a konanie zastaviť (§ 103 O.s.p. v spojení s § 104 O.s.p., v súčasnosti § 62 v spojení s § 161 ods. 1 a 2 C.s.p.). 10. V odvolacom konaní bolo v zmysle podaného odvolania potrebné vyhodnotiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že žalovaný nie je právnickou osobou a na konanie v predmetnej veci nemá procesnú subjektivitu. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca v žalobe označil žalovaného ako Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava. Vychádzajúc z ust. § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., podľa ktorého „môže byť zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na území Slovenskej republiky len záujmové združenie právnických osôb, národný športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora zriadená zákonom. Právnická osoba je povinná na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd, ak to ustanovuje osobitný predpis. (2) Zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu je povinný vydať štatút a rokovací poriadok ním zriadeného stáleho rozhodcovského súdu. Zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu je povinný v Obchodnom vestníku zverejniť a) zriadenie stáleho rozhodcovského súdu, b) zrušenie stáleho rozhodcovského súdu, c) štatút a rokovací poriadok ním zriadeného stáleho rozhodcovského súdu a ich zmeny.“, ako aj zo Štatútu Stáleho rozhodcovského súdu odvolací súd konštatuje, že žalovaný - Stály rozhodcovský súd zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská, a.s., (neskôr zriaďovateľa Združenie arbitráže a mediácie), ktorý je od 30.06.2017 zrušený, nebol právnickou osobou, ale iba „orgánom“ zriadeným svojim zriaďovateľom (ktorý je v zmysle ust. § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka právnickou osobou) za účelom výkonu právomoci rozhodovať spory, zverenej zákonom č. 244/2002 Z.z.. Táto skutočnosť vyplýva tiež z toho, že zákon č. 244/2002 Z.z. rozhodcovským súdom neumožňuje vystupovať samostatne pri právnych úkonoch navonok, ale ich fungovanie obmedzuje len na špecializovanú činnosť, ktorou je rozhodovanie sporov. Fakt, že rozhodcovské súdy nie sú právnickými osobami a nemajú právnu subjektivitu (a teda ani procesnú subjektivitu) nepochybne vyplýva aj z toho, že samé nerozhodujú o svojom osude (zriadení a zrušení), ale o ich zriadení a zrušení, ako aj o všetkých organizačných záležitostiach týkajúcich sa ich postavenia a činnosti rozhodujú ich zriaďovatelia. Vychádzajúc z týchto skutočností odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval podľa správnych a v čase rozhodovania účinných zákonných ustanovení, dospel aj k správnemu záveru o tom, že žalovaný nemá procesnú subjektivitu a potom aj správne rozhodol, keď konanie pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa v tom čase účinného ust. § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil. Správne rozhodol aj o trovách konania, keď vzhľadom na skutočnosť, že konanie bolo zastavené aplikoval ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné. 11. Odvolací súd sa nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje jeho správnosť. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý síce bol v odvolacom konaní úspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože nemá právnu, ani procesnú subjektivitu a okrem toho je odo dňa 30.06.2017 zrušený. Navyše mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).