Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/56/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010248 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1517010248.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Tibora Kubíka, v trestnej veci obžalovaného L. Q. W., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 2T/32/2017-417 zo 07. novembra 2017, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 11. decembra 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/32/2017 zo 07.11.2017 bol obžalovaný L. Q. W. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že napriek tomu, že mu z ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu svojich synov S. W., nar. XX.XX.XXXX a J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., T. 8, pričom výška tejto povinnosti mu bola deklarovaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17P/307/2004 zo dňa 21.02.2005, právoplatným 14.06.2005 sumou 165,97- € (5000,- Sk) na každého zo synov mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Z. W., pričom si svoju vyživovaciu povinnosť na synov neplní riadne od mesiaca marec 2005 do júna 2015, za uvedené obdobie uhradil nepravidelnými splátkami sumu v celkovej výške 9.566,37,- €, čím mu vznikol dlh na výživnom voči oprávnenej Z. W. za obdobie od marca 2005 do decembra 2010 vo výške 8.025,69,-€ a voči synovi J. W. za obdobie od januára 2011 do júna 2015 vo výške 5.395,68,- €, Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 /osemnásť/ mesiacov. Podľa § 48 ods. 1 písm. a/, § 49 ods. 1 Trestného zákona mu bol výkon uloženého trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 /dva/ roky. Podľa § 50 ods. 2 ,§ 51 ods. 4/ písm. d/ Trestného zákona bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zmeškané výživné do rúk oprávnenej Z. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. ul.č. 8, X. v sume X.XXX,XX,-€ a oprávnenému J. W., nar.XX.XX.XXXX, bytom T. ul.č. 8, X. v sume 5.280,13,-€. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Trestného poriadku, podal obhajca, v mene obžalovaného odvolanie. Primárne vytkol súdu prvého stupňa, že písomné vyhotovenie rozsudku, ktoré mu bolo doručené obsahovalo aj doložku právoplatnosti i napriek skutočnosti, že rozsudok nebol obžalovanému L. Q. W. vôbec doručený tj. žiadnym spôsobom mu nebol oznámený, pretože obžalovaný sa hlavného pojednávania, na ktorom došlo k prijatiu rozhodnutia v merite veci, nezúčastnil. Ďalej v odvolaní argumentoval: „Obžalovaný od momentu, ako sa oboznámil s obvinením tvrdí, že sa skutku nedopustil. Popiera, že by si neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom S. W. a J. W. a od počiatku tvrdí, že sa o chlapcov riadne staral a potom, ako po rozvode neviedli s bývalou manželkou Z. W., prispieval im na výživu podľa svojich možností a schopností. Podľa výpovede matky Z. W., táto už 10 rokov nežije na území U. republiky a žije v U. írsku. So starším synom S. nežije v spoločnej domácnosti už od roku 2007. Plnoletosť nadobudol 8.2.2008. U. S. W. odmietol v trestnej veci svojho otca vypovedať. Svedok J. W. nadobudol plnoletosť X.XX.XXXX. Od roku 2008, kedy sa s matkou Z. W. presťahoval do U. írska, kde i vyštudoval R. / XXXX /, nežil na území U. republiky a následne od roku 2012 už býval sám až do roku 2015 v J., kde študoval i absolvoval bakalárske štúdium psychológie. Počas tejto doby obžalovaný L. Q. W. prispieval na výživu svojich synov. Obžalovanému sa dňa 24.5.2010 narodil syn B. W. a XX.X.XXXX B. W. s J. W., ktorá je občianka Slovenskej republiky. Jeho rodinné pomery sa podstatným spôsobom zmenili najmä z hľadiska okruhu vyživovaných osôb. Bolo povinnosťou súdu skúmať pomery obžalovaného a jeho povinnosť k vyživovaným deťom tak, aby poznal osoby voči ktorým túto povinnosť má. Suma vyživovacej povinnosti nie je stála hodnota, ale závisí od pomerov povinnej osoby, ale aj oprávnených osôb, najmä z hľadiska naliehavosti plnenia povinnosti obžalovaného na uspokojovanie ich potrieb. V čase vyhlásenia rozsudku sú oprávnené osoby už niekoľko rokov plnoleté a samostatne zárobkovo činné, ale maloleté osoby neuvedené v rozsudku /B. W. a B. W./ sú odkázané na výživu obžalovaného so svojimi naliehavými potrebami, na čo zrejme myslel i britský orgán, oprávnený o výžive maloletých osôb rozhodovať na území P. X., kde sa od roku 2006 obžalovaný trvalo zdržuje. Ako i vyplynulo z výpovede matky Z. W., táto sa obrátila na Stredisko pre medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeže Slovenskej republiky. Na stredisko bola doručená výzva Reciprocal Enforcement of Maintenance Orders /REMO/ ku číslu konania CM 102/06, aby sa vyjadrilo ku korešpondencii z britského súdu /Príloha č. 1/. Z priloženého prípisu REMO, ktorý mu bol zaslaný od South Yorkshire Area, Sheffíel Magistrates Court zo dňa 3.10.2006 / Príloha 2 / vyplýva, že v čase registrácie podnetu na vymáhanie výživného bola suma povinného výživného „konvertovaná“ na 90L na každé dieťa. V spise sa ďalej nachádza prípis HM Courts & Tribunals Service č. k. 70007901F zo dňa 21.12.2011 podľa ktorého mu britský súd nariaďuje platiť sumu výživného 60L. / Príloha 3 /. Hoci vyšetrovateľ tieto skutočnosti sám zistil a uvedené listiny i doložil do spisu, už ich ďalej nevyhodnotil ako skutočnosti, ktoré je potrebné pre zistenie výšky vyživovacej povinnosti obžalovaného zistiť. Rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný. Okresný súdu Bratislava V síce na hlavnom pojednávaní dňa 21.9.2017 vyzval matku detí Z. W. na predloženie rozhodnutia britského orgánu, ktorý vo veci výživného rozhodoval v Sheffielde, no toto nepredložila a Okresný súd Bratislava V o vine obžalovaného rozhodol bez toho, aby z rozsudku bolo nadovšetkú pochybnosť zistené, či bol obžalovaný povinný sa spravovať nariadením britského súdu v zmysle uvedených rozhodnutí a teda platiť výživné vo výške, ktorá nezodpovedá výške uvedenej v napadnutom rozsudku. Obžalovaný L. Q. W. v zmysle rozhodnutia súdu v Sheffielde poukazoval mesačné platby výživného prostredníctvo účtu britského súdu v Sheffielde na účet, ktorý udala sv. Z. W. vo výške, ktorý určil tento súd o čom obžalovaný predložil výpis z tohoto súdu za obdobie marec 2007 až jún 2015. /Príloha č. 4/. Napriek týmto skutočnostiam svedkyňa Z. W. predložila výpočet zanedbaného výživného podľa rozsudku uvedeného v napadnutom rozsudku, akoby iné orgány následne o vyživovacej povinnosti nerozhodovali a nijakým spôsobom nariadenia súdu v Sheffielde nezohľadňovala. Taktiež žiadnym spôsobom, pri vlastnom výpočte nezapočítala skutočnosti uvádzané otcom detí a to založenie vkladných knižiek v sume 35.000,-€ v roku 2005. K tomu sa svedkyňa Z. W. vyjadrila na pojednávaní, že vkladné knižky boli založené z peňazí predaja bytu v I.. To však nevyvracia obžalovaného tvrdenie, že vkladné knižky založil pre svojich synov zo svojej časti vyporiadanej BSM a prenechal svojim deťom s dispozíciou s prostriedkami bývalej manželky. Taktiež obžalovaný uviedol množstvo skutočností, ktorým prispel na výživu synov. Od roku 2013 mesačne posielal S. W. 200,- Eur. do J., / č. 1. 205-227 / kde v tom čase do roku 2016 jeho syn študoval, o čom predložil výpisy z účtov. Ďalej odovzdal Z. W. bankomatovú kartu na disponovanie s prostriedkami účtu, na ktorý zasielal z Veľkej Británie peniaze. Obvinený W. uviedol vo svojej výpovedi i viacero vecných darov pre synov, ktoré nesvedčia v to, že by zanedbával svoju vyživovaciu povinnosť. Obžalovaný W. sa domnieva, že jeho bývalá manželka Z. W. nerešpektuje rozhodnutia v konaniach, v ktorých by sa malo rozhodovať o výživnom, hoci sama dala na ne podnet na Stredisko pre medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeže Slovenskej republiky / britský súd / a o zmenených sumách výživného informovala až na otázky obhajoby. Hoci vie že napadnutým rozsudkom môže ohroziť maloleté deti obžalovaného B. a B. W., ktoré sú na výživné otca odkázané, využíva orgány činné v trestnom konaní a inštitúty trestného práva, pre účely vymáhania čiastky z rozhodnutia, ktoré vzhľadom na podstatnú zmenu rodinných pomerov obžalovaného už neodrážajú súčasnú reálne nevyhnutnú trestnoprávnu ochranu, ale skôr potrebu uvážlivého rozhodovania orgánov príslušných vo veciach rodinného práva a to ku všetkým osobám, odkázaným na jeho výživu. Preto trest, ktorý mu z rozsudku hrozí, je pre obžalovaného mimoriadne tvrdý a neprimeraný, keď že sa domnieva, že nebude môcť plniť uložené povinnosti počas plynutia lehoty, keďže dostatok prostriedkov na to nemá. Obžalovaný podáva odvolanie i pre konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, nakoľko sa domnieva, že v rozpore so zásadou starostlivého uváženia všetkých okolností /§ 2 ods. 12. Tr.por./ a v rozpore so zásadou odstraňovania pochybností a zisťovania skutkového stavu tak, aby mohol bez pochybností rozhodnúť /§ 2 ods. 10. Tr. por./ nevykonali dokazovanie o skutočnostiach, ktoré boli súdu známe v čase dokazovania a rozhodovania a ktoré boli pre jeho rozhodnutie významné a to zistenie vyživovacej povinnosti obžalovaného počas celej doby, ktorá sa kladie obžalovanému za vinu.“ Záverom skonštatoval, že jak orgány činné v trestnom konaní, tak aj súd nevykonali jediný dôkaz, ktorý obžalovaný navrhol. Tieto boli odmietnuté i napriek tomu, že ich vykonanie sa javilo nevyhnutným. Na podklade vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na nové rozhodnutie. K písomne podanému odvolaniu boli pripojené ďalšie písomnosti evidované na čl. 423 - označené ako príloha 1 a čl. 424 - príloha 2, ktoré sa v spisovom materiáli nachádzajú na čl. 135 a 136 (prípravné konanie). Doplnené boli ďalšie prílohy, označené obhajcom ako príloha 3 - čl. 425 a príloha 4 - čl. 426, ku ktorým sa odvolací súd vyjadrí ďalej v odôvodnení. Splnomocnenkyňa oprávnenej osoby, Z. W., sa k odvolaniu nevyjadrila. Spis bol prvostupňovým súdom, predložený na rozhodnutie o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 14.06.2018. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku: Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku: Pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku: Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku (1) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku Ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Krajský súd, na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, pričom takéto skutočnosti nezistil. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadol pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním. Okresný súd sa dôsledne neriadil vyššie citovanými ustanoveniami, dopustil sa podstatných chýb konania, ktoré predchádzali napadnutým výrokom rozsudku a konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo a ktoré spôsobili, že prvostupňový rozsudok trpí vadami z dôvodu, že súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami nevyhnutnými pre objektívne rozhodnutie vo veci. Teda preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu je založené na neúplnom skutkovom zistení resp. prvostupňový súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a zároveň je odôvodnenie rozsudku nutné označiť za nepreskúmateľné, pretože súd nerozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak ide o dôkazy, ktoré si odporujú (§ 321 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku), pričom zároveň vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov (§ 321 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku) a preto je rozhodnutie predčasné. Zo spisu je zistiteľné, že rozsudok bol napadnutý odvolaním len zo strany obžalovaného smerujúcim do všetkých výrokov rozsudku a preto odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Preskúmaním veci krajský súd zistil, že na obžalovaného L. Q. W. bola C. prokuratúrou Bratislava V, dňa 31.03.2017, podaná na Okresný súd Bratislava V obžaloba, č.k. 2Pv 96/16/1105, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona, na skutkovom základe v nej uvedenom. Vo veci bol primárne, dňa 03.04.2017, vydaný trestný rozkaz č.k. 2T/32/2017-362, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo žalovaného prečinu, bol mu uložený rovnaký trest ako neskôr rozsudkom, ktorý obžalovaný, prostredníctvom obhajcu, napadol odporom. Vo veci konajúci senát nadriadeného súdu je nútený konštatovať, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je minimálne predčasné, vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Prvostupňový súd sa nekriticky obmedzil na prevzatie argumentov prokuratúry (uvádzaných v obžalobe a prednesených v záverečnej reči), pričom výrazne precenil výpoveď oprávnenej osoby, Z. W., a navyše sa v odôvodnení rozsudku dostatočným spôsobom so všetkými vykonanými dôkazmi dôsledne a zodpovedne nevysporiadal. V konaní pred súdom bolo vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní nasledovne: v dňoch 21.09.2017, kedy pojednávanie súd vykonal v neprítomnosti obžalovaného, ktorý o to požiadal, za účasti zvoleného obhajcu Y.. X. X., bola vypočutá oprávnená osoba, Z. W. zastúpená splnomocnenkyňou Y.. Y. V., a dňa 07.11.2017 (o konaní hlavného pojednávania v danom termíne, obžalovaný L. Q. W. nebol ani upovedomený), bola prečítaná výpoveď oprávnenej osoby - J. W., boli oboznámené listinné dôkazy a odzneli záverečné reči a bol vyhlásený rozsudok. I napriek tomu, že hlavné pojednávanie konané dňa 21.09.2017 súd odročil „za účelom doplnenia listinných dôkazov predložených oprávnenou“ (o ktorých na hlavnom pojednávaní vypovedala - čl. 405-406- vo vzťahu k rozhodnutiu o výživnom úradom v Sheffielde), na pojednávaní (dňa 07.11.2017) súdom požadované listiny od oprávnenej osoby, Z. W., vôbec predložené neboli, a napriek uvedenému bolo pristúpené k prednesu záverečných rečí. Obhajca uvedený postup súdu, namietol a domáhal sa, aby oprávnená tieto listiny súdu predložila, zastávajúc názor, že bez týchto vo veci nemožno objektívne rozhodnúť. Splnomocnenkyňa k požiadavke obhajoby doplnila, že takéto rozhodnutia neexistujú. I napriek uvedenému bolo súdom prvého stupňa, bez preverenia si existencie listín, o ktorých sa oprávnená vyjadrovala, prijaté odvolaním napadnuté rozhodnutie. Nevyhnutným a základným predpokladom zákonného rozhodnutia je náležité zistenie skutkového stavu veci resp. primárnym cieľom náležitého zistenia skutkového stavu veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade so zákonom. Uvedené súvisí s účelom Trestného poriadku vyjadreným v § 1 Trestného poriadku, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Súd je povinný hodnotiť dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti, nezávisle od toho, kto ich obstaral. Súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojho vnútorného presvedčenia, čo však neznamená možnosť ľubovôle z jeho strany, ale také hodnotenie musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom. Hodnotenie dôkazov musí súd zachytiť a uviesť v odôvodnení rozhodnutia, pričom podľa § 168 ods.1 Trestného poriadku súd je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, ďalej ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu a ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť a tieto výroky. V danom okamihu považuje odvolací súd za potrebné ozrejmiť aj svoj postup v odvolacom konaní, kedy síce určil termín verejného zasadnutia (v dňoch 02.10.2018 a 11.12.2018), avšak verejné zasadnutie nebolo nikdy otvorené (§ 326 ods. 4 Trestného poriadku) a vo veci bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí, nakoľko bolo potvrdené, že pochybenie súdu nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí. Dňa 02.10.2018 bolo zistené, že sa na verejné zasadnutie nedostavil obžalovaný, u ktorého navyše nebolo preukázané, že by mu upovedomenie o termíne zasadnutia bolo vôbec doručené. Na tomto zasadnutí jak obhajca tak aj splnomocnenkyňa konštatovali, že im bol okresným súdom doručený rozsudok s už vyznačenou právoplatnosťou. Obhajca na vyzvanie súdu ozrejmil prílohy (č.1-4) pripojené k odvolaniu, ktoré boli vo fotokópii predložené splnomocnenkyni s tým, aby klientku, oprávnenú osobu Z. W. s týmito oboznámila a vyžiadal od nej prípadné vyjadrenie a zasadnutie bolo odročené na 11.12.2018. Dňa 11.12.2018 splnomocnenkyňa tlmočiac stanovisko svojej klientky, na verejnom zasadnutí uviedla, že v Sheffielde nikdy neprebiehalo konanie ohľadom zníženia výživného, ale len vo veci zaplatenia výživného, pričom na preukázanie majetkových pomerov bol v danom konaní obžalovaný úradom vyzvaný. Doplnila, že jediným kompetentným na rozhodnutie ohľadne zníženia výživného je súd v Slovenskej republike, avšak nedošlo k rozhodnutiu o znížení výživného. K argumentácii obhajcu dodala, že rozhodnutie úradu v Sheffielde, nie je rozhodnutím súdu. Záverom potvrdila, že oprávnená Z. W. platby z titulu výživného prijímala, ale tieto nezodpovedali výške výživného určenej slovenským súdom. Následne odvolací súd konštatoval, že vo veci bude rozhodnuté na neverejnom zasadnutí. V prejednávanej veci sa obžalovanému L. Q. W. kladie za vinu, že i napriek povinnosti prispievať na výživu svojich synov S. (nar. XX.XX.XXXX) a J. (nar. XX.XX.XXXX) sumou 165,97,-€, na každého mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci, k rukám oprávnenej Z. W., si od mesiaca marec 2005 do júna 2015 riadne neplnil, za uvedené obdobie uhradil nepravidelnými splátkami sumu v celkovej výške 9.566.37.- €, čím mu vznikol dlh na výživnom za obdobie od marca 2005 do decembra 2010 vo výške 8.025.69.-€ a voči synovi J. za obdobie od januára 2011 do júna 2015 vo výške 5.395,68,- €. Obhajoba obžalovaného (vychádzajúca z jeho výpovede v prípravnom konaní z 02.06.2016 - čl. 25-27) spočívala v konštatovaní, že výška dlhu sa nezakladá na pravde. K plateniu výživného doložil zoznam platieb, ktoré preukazujú, že výživné platil a to na účet úradu v Sheffielde, ktorý mal výživné preposielať oprávnenej Z. W. a išlo o platby z obdobia roku 2007 - 2015, pričom výšku výživného posielal podľa svojich možností a schopností a túto výšku platil aj na základe rozhodnutia úradu v Sheffielde, ktorý mu určil sumu 60 libier mesačne. Dodal, že v súčasnosti žije s druhou manželkou a dvomi maloletými synmi v H.. Čo sa týka synom S. a J. doplnil, že v inkriminovanom období im platil napr. letenky a dával im peniaze aj v hotovosti. Na podporu uvedeného boli zo strany obhajcu, spolu s odvolaním doručené listiny- prílohy č. 1 až 4, posledné dve v anglickom jazyku, pričom voľným prekladom týchto písomností je zistiteľné, že obsah prílohy č.3, ktorá písomnosť je adresovaná obžalovanému, bolo nariadené platenie výživného vo výške 60 libier mesačne a čo sa týka prílohy č. 4, v tejto je obsiahnutá tabuľka s podrobnosťami o prijatých platbách v období od 13.03.2007 do 26.06.2015 zo strany obžalovaného. Pravdepodobne k týmto listinám bola oprávnená Z. W. vypočutá na hlavnom pojednávaní (čl 404-406), kedy prisľúbila, že potrebné rozhodnutia týkajúce sa výživného (jej výpoveď čl. 405) vydané v Anglicku predloží, avšak na pojednávaní dňa 07.11.2017 splnomocnenkyňa, po tom ako sa predloženia listín domáhal obhajca, uviedla, že žiadne rozhodnutia úradu v Sheffielde neexistujú. Odvolací súd konštatuje, že listinné dôkazy zadovážené v prípravnom konaní (čl. 135-136) prvostupňový súd nepodrobil preskúmaniu a tiež neposúdil a vôbec nebral do úvahy ďalšie významné skutočnosti, na ktoré obhajca upozorňoval a to zmenu pomerov na strane obžalovaného, najmä založenie novej rodiny a narodenie synov B. W. - dňa XX.XX.XXXX a B. W. - dňa XX.XX.XXXX. Je nutné súhlasiť s odvolacou argumentáciou obhajcu v tom, že súd opomenul svoju povinnosť skúmať pomery obžalovaného - povinného plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva zo Zákona o rodine, a rozhodnutie súdu o určení rozsahu vyživovacej povinnosti v civilnom konaní má len deklaratórne účinky. Súd v trestnom konaní nie je viazaný rozsahom vyživovacej povinnosti určenej civilným rozhodnutím, a posudzuje otázku rozsahu povinnosti obvineného samostatne, ako predbežnú otázku v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku. Dôvodom týchto právnych skutočností pri prečine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona je rešpektovanie jedného zo základných princípov trestného práva - princípu zavinenia. Práve z pohľadu zavinenia treba rozlišovať medzi určením výživného v civilnom konaní, kedy zo zákona o rodine vyplýva povinnosť pri rozhodovaní zohľadniť nielen možnosti povinnej osoby, ale aj potreby oprávnenej osoby (a v prípade výživného pre deti i možnosti druhého rodiča), na rozdiel od skúmania vyživovacej povinnosti z hľadiska vzniku trestnej zodpovednosti, kedy základnú právnu otázku predstavuje to, v akom rozsahu mohol povinný rodič pri vyvinutí maximálneho možného úsilia platiť výživné. Zavinenie je kategóriou subjektívnou, týka sa výlučne obvineného, a preto pri určovaní rozsahu výživného v trestnom konaní treba vychádzať výsostne z faktov viažucich sa na osobu obvineného (primerane R 33/1960, R 11/1984, R 56/1993). Vzhľadom k vyššie popísanému postupu je súd povinný rešpektovať všetky zákonné hľadiská rozhodujúce pre výšku výživného, pričom tiež posudzuje mieru zavinenia obžalovaného a prihliada aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré prípadne obžalovaný berie na seba a potom s prihliadnutím na uvedené môže súd, počas trestného konania, určiť odlišnú výšku výživného (nižšiu), než bola určená súdnym rozhodnutím v civilnom konaní. Teda pri posudzovaní otázky, či obžalovaný Peti Q. W., si zavineným konaním neplnil svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, je potrebné zistiť jeho zárobkové a majetkové pomery v rozhodnej dobe, ako aj to, či mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť aspoň čiastočne (k tomu R 22/1992). V prípade, ak to tak nie je, súd v trestnom konaní stanoví minimálny rozsah výživného, ktorý je obžalovaný schopný platiť. V prejednávanej veci tak pravdepodobne urobil úrad v Sheffielde, ktoré skutočnosti neboli súdom prvého stupňa vôbec preverené a objasnené. V kontexte s uvedeným bude potrebné, aj formou medzinárodnej pomoci a spolupráce, skutočnosti a fakty prednášané a dokladované v rámci obhajoby obžalovaného, objasniť a následne sa s týmito závermi riadne a zodpovedne vysporiadať a aj na podklade týchto prijať vo veci rozhodnutie. Odvolací súd dodáva, že okresný súd, i napriek tomu, že už v prípravnom konaní bola známa zmena pomerov na strane obžalovaného L. Q. W. (založenie novej rodiny a narodenie dvoch detí), primárne neriešil prejudiciálnu otázku podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku, v akej výške bol obžalovaný, vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery schopný platiť výživné v žalovanom období. Ignorujúc vyššie rozvedené a v čase konania hlavného pojednávania známe skutočnosti, prvostupňový súd výrok o vine obžalovaného odôvodnil resp. vôbec neodôvodnil, pretože uviedol nasledovné: „Po takto vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov ktoré súd vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 12 Tr.por. , dospel k záveru, že obžalovaný svojim konaní naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného prečinu na skutkovom základe, ako bol ustálený vo výrokovej časti rozsudku opierajúc sa o vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní aj v prípravnom konaní. Obžalovaný je usvedčovaný výpoveďou svedkov Z. W. a J. W. ako aj listinnými dôkazmi.“ Odvolací súd, v kontexte s uvedeným, považujúc rozhodnutie o vine obžalovaného v rozsahu skutku popísaného v rozsudku, za predčasné, je nútený konštatovať, že odôvodneniu napadnutého rozsudku chýba presvedčivé, nielen presvedčivé, ale akékoľvek vyargumentovanie a zdôvodnenie úvah, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci, pričom nie je zistiteľné na základe akých dôkazov dospel súd k záveru o vine obžalovaného. Krajský súd dodáva: Podľa R 60/1972: Záver o tom, či tu je zavinenie resp. zavinenie nie je v zmysle Trestného zákona a v akej forme, je záverom právnym. Tento právny záver o subjektívnych znakoch trestného činu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o zavinení resp. nezavinení nemožno vopred prikladať význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na zavinenie a jeho formu treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný a zo všetkých dôkazov významných z tohto hľadiska. Každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje odôvodnenie, musí byť odôvodnený síce stručne, ale z kontextu § 168 ods. 1Trestného poriadku vyplýva, že aj presvedčivo a tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Z požiadavky, aby súd uviedol, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera, vyplýva, že nestačí iba na začiatku odôvodnenia rozsudku uviesť všetky dôkazy, ktoré boli vykonané, ich mechanickým vymenovaním prípadne len opätovné citovanie skutkového stavu z výroku rozsudku. Všetky dôkazy spravidla totiž nepreukazujú skutok ako celok, ale sa viažu na jednotlivé časti skutku, ktoré v súhrne tvoria celý skutok. Ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného, musí vyplynúť zo skutkových zistení súdu na základe vykonaného dokazovania, ktoré buď potvrdzujú obhajobné prednesy obžalovaného, alebo ich vyvracajú. Pre správne odôvodnenie rozsudku z hľadiska právnych úvah treba konkrétne uviesť, akými dôkazmi sú jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu obsiahnuté v skutkovom zistení súdu preukázané, a to z hľadiska všeobecnej aj osobitnej časti Trestného zákona. Bude preto potrebné zo strany okresného súdu odôvodnením rozsudku naplniť ustanovenie § 168 Trestného poriadku tak, aby bolo odôvodnenie rozsudku preskúmateľné. Teda okresný súd musí v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne vyložiť, ktoré skutočnosti má za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku má byť tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Okresný súd je povinný v odôvodnení rozsudku rozobrať všetky dôkazy vykonané a prebrané v konané pred súdom, pričom ani jeden z dôkazov nemožno preferovať pred druhým. Súd sa musí vysporiadať so všetkými dôkazmi a tieto v odôvodnení rozsudku rozobrať a posúdiť jednotlivo aj v ich súhrne. V kontexte s uvedeným odvolací súd nerozumie, prečo v odôvodnení rozsudku súd vôbec nereagoval na námietky a argumenty obhajcu prednesené v záverečnej reči a tieto nepodrobil posúdeniu a vyhodnoteniu, keďže ich mal k dispozícii už v čase pred prijatím výroku o vine (pred vyhlásením rozsudku) a jeho písomným vyhotovením vrátane jeho odôvodnenia. Na podklade naznačeného je možné konštatovať, že argumentácia obhajcu prednesená v záverečnej reči bola okresným súdom znehodnotená na úroveň nepodstatnej a je potrebné obhajcovi prisvedčiť, že súd sa s touto ani širším spôsobom nezaoberal. Krajský súd dodáva, že v tomto štádiu trestného konania nie je možné zaujať právne stanovisko k rezultátom súdu prvého stupňa, najmä keď základom konania o odvolaní je konfrontovať závery už vo veci rozhodujúceho súdu s vážnymi námietkami vyjadrenými v riadnom opravnom prostriedku. Odvolací súd pri akceptovaní zdôvodnenia napadnutého rozsudku by musel zaujať stanovisko k rozsahu a charakteru už vykonaného dokazovania, ale hlavne k otázke, z čoho jednotlivé dôkazy usvedčujú obžalovaného resp. či závery sú vyvratiteľné obhajobnými tvrdeniami. Takéto posudzovanie veci rozhodne nepatrí až do štádia rozhodovania o opravných prostriedkoch, toto je principiálnou úlohou a povinnosťou súdu prvého stupňa. Jedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť dôkazný postup starostlivo a úplne popísať a tiež logicky a presvedčivo odôvodniť (R 68/2008-I.). Krajský súd pripomína, že k hlavným zásadám trestného konania patrí zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku), podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Táto zásada však nie je a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle. Je nevyhnutné ju štruktúrovať do konkrétnych komponentov a kritérií. Jedným z nich, patriacim ku kľúčovým je transparentnosť rozhodovania, tj. nutnosť dôkazný postup vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky a vecne presvedčivým spôsobom odôvodniť, pričom túto požiadavku zákonodarca včlenil do sústavy nárokov kladených na zdôvodnenie rozsudku (§ 168 Trestného poriadku). Citované ustanovenie nároky na odôvodnenie rozsudku zvýrazňuje hlavne v prípadoch, v ktorých si vykonané dôkazy vzájomne odporujú. V situácii „tvrdenie proti tvrdeniu“ je potrebné na súd a to z pohľadu jednoduchého práva tak aj ústavného (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), klásť zvýšené požiadavky, a to v súvislosti s vyvodením záverov o tom, ktoré skutočnosti súd vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov (napr. Ruiz Torija v. Španielsko), čo ale nemožno chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď (Van de Hurk v. Holandsko). Zhrnutím krajský súd uzatvára, že právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. S poukazom na skôr uvedené, v ďalšom konaní bude úlohou okresného súdu odstrániť vytýkané nedostatky, na ktoré odvolací súd poukázal a vykonať prípadne dôkazy, ktorých potreba vykonania sa ukáže resp. vyplynú v priebehu dokazovania, pre náležité objasnenie veci. Až potom bude možné všetky vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku a rozhodnúť v súlade so stavom veci a zákonom. Podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku: súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. Vzhľadom na zistené pochybenia súdu prvého stupňa krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku prikázal súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.