Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/26/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010324 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1517010324.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému S. N., stíhaného pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/43/2017 zo dňa 01.08.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.apríla 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného S. N., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/43/2017 zo dňa 01.08.2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 03.01.2018 bol obžalovaný S. N. uznaný vinným zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. v súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 10.12.2016 v čase o 09:30 hod. v Bratislave na Kopčiarskej ulici, viedol osobné motorové vozidlo značky Volkswagen Golf, bielej farby, EČ: BL XXXDN, pričom bol zastavený a kontrolovaný hliadkou PZ, kde bolo kontrolou zistené, že obvinený viedol osobné motorové vozidlo napriek tomu, že mu bol rozhodnutím o priestupku OR PZ BA V, ODI pod sp. zn. ORP-P-511/BAV-OBCP-2016 zo dňa 05.08.2016 právoplatným dňa 22.08.2016 uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu dvanásť mesiacov, pričom bol počas tejto kontroly vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu pred jazdou čo odmietol, a taktiež bol vyzvaný, aby sa podrobil skúške na zistenie požitia omamných alebo psychotropných látok čo taktiež odmietol, preto bol hliadkou PZ eskortovaný do Nemocnice sv. Michala, kde bol vyzvaný k odberu biologického materiálu za účelom detekcie omamných a psychotropných látok v jeho organizme, ktorému sa obvinený bez opodstatneného dôvodu odmietol pred službu konajúcim lekárom podrobiť. Za to mu bol podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 4, § 41 ods. 1, § 37 písm. h), písm. m) Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu vo výmere 3 (tri) roky. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný S. N., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu tak, že v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní popieral skutočnosti, ktoré sú mu kladené za vinu. Neviedol predmetné vozidlo a policajnou hliadkou bol kontrolovaný pri zaparkovanom vozidle. Pretože nebol vodičom motorového vozidla, odmietol sa podrobiť dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu, aj skúške na zistenie požitia omamných alebo psychotropných látok. V predmetnom čase mal od neho požičané vozidlo N. J., ktorý to vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní aj potvrdil. Okresný súd považoval výpoveď tohto svedka za účelovú. Tento svedok však nemohol vypovedať v prípravnom konaní, nakoľko nebol predvolaný na výsluch. Obžalovaný pritom už v štádiu prípravného konania uvádza, že vozidlo mal od neho požičané jeho kamarát, jeho meno však odmietol uviesť s tým, že jeho meno povie až na súde. Nesúhlasí s vyhodnotením dôkazov zo strany súdu, nakoľko nie je nič nelogické v tom, že uvedený svedok išiel autom kúpiť mäso pre psa a obžalovaný išiel pešo pre svojich psov. Obžalovaný bol pri vozidle z dôvodu, že mal ísť s priateľkou do D. Y. s tým, že ona bola asi doma a on už pri vozidle. Nepovažuje za správne, že súd vyhodnotil výpovede policajtov ako dostatočné na usvedčenie obžalovaného, pričom vinu obžalovaného uznal len na podklade ich svedeckých výpovedí, že spozorovali v aute obžalovaného. Takáto dôkazná situácia nie je dostatočná pre záver súdu o tom, že obžalovaný bol nepochybne tou osobou, ktorá viedla motorové vozidlo. Obaja svedkovia vypovedali, že vozidlo stratili z dohľadu a prepátravali okolie, pričom nebol zabezpečený kamerový záznam z vozidla. Namieta, že medzi skutkom, ktorý sa mu kládol za vinu obžalobou a medzi skutkom uvedeným v napadnutom rozsudku nie je zachovaná totožnosť skutku. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 285 písm. a) Tr. por. rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava písomne podaných dôvodov odvolania, pričom navrhuje, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že súd prvého stupňa dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a nepochybil ani pri ukladaní trestu. Navrhla preto odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný uviedol, že sa stíhaného skutku nedopustil, ide o zaujatosť dvoch policajtov voči jeho osobe. Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa, nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Pokiaľ ide o výrok o vine, tak ten je založený na výpovediach svedkov H. X. a G. U., príslušníkov PZ, ktorí v podstate zhodne vypovedali, že obžalovaný viedol v rozhodnom čase motorové vozidlo. Vodič obsluhoval telefón. Vozidlo išlo oproti nim, vodiča videli jasne a zreteľne. Rozhodli sa vozidlo zastaviť a skontrolovať osobu. Kým sa otočili, vodič začal veľkou rýchlosťou unikať preč. Vozidlo na chvíľu stratili z dohľadu, pričom prepátravali okolie. Vozidlo si následne všimli ako parkuje pri obytnom dome. Z vozidla vystúpil obžalovaný, teda tá istá osoba, ktorá viedla vozidlo oproti nim a ktorá manipulovala s telefónom. Obžalovaný vybehol na chodník, nemal pri sebe žiadne doklady, nadiktoval osobné údaje, uviedol im, že má zákaz činnosti. Vyzvali ho, aby sa podrobil dychovej skúške, čo odmietol. Javil známky požitia omamných látok a tak ho vyzvali, aby sa podrobil vyšetreniu sa detekciu omamných látok, čo taktiež odmietol. Vyšetrenie odmietol aj pred vyšetrujúcim lekárom. Pri kontrole menovaného sa nenachádzali žiadne iné osoby ani vo vozidle obžalovaného. Je vylúčené, aby si zamenili osobu vodiča. Nikto vedľa vodiča nesedel. V minulosti mu zadržiavali vodičský preukaz, preto obžalovaného svedok G. U. poznal zo svojej služobnej činnosti. Z výpovedí svedkov H. X. a G. U. je nepochybné, že ako príslušníci PZ vykonávajúci hliadkovú službu sa rozhodli skontrolovať motorové vozidlo, ako aj vodiča v ňom z dôvodu, že vodič pri vedení motorového vozidla telefonoval, čo považovali za rozporné s pravidlami cestnej premávky. Konanie príslušníkov PZ bolo preto plne v súlade s právnym poriadkom (zákonom č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke) a taktiež aj ich ďalší postup, keď vodiča motorového vozidla (obžalovaného) vyzvali na vykonanie dychovej skúšky na alkohol. Z uvedených svedeckých výpovedí je bez rozumných pochybností zrejmé, že obžalovaný viedol motorové vozidlo, teda bol vodičom motorového vozidla a nie len osobou, ktorá by sedela na sedadle vodiča v čase, keď už motorové vozidlo bolo zaparkované na parkovisku, respektíve, ktorá by len stála vedľa vozidla na parkovisku. Príslušníci PZ jednoznačne videli obžalovaného viesť motorové vozidlo (viedol motorové vozidlo oproti nim t. j. videli ho zreteľne) a potom ako obžalovaný odstavil vozidlo zistili, že obžalovaný javí známky požitia návykových látok. Práve preto obžalovaného ako vodiča motorového vozidla vyzvali, aby sa podrobil dychovej skúške na alkohol, ako aj vyšetreniu na zistenie omamných látok, čo obžalovaný odmietol. Ani tento postup príslušníkov PZ nevzbudzuje žiadne pochybnosti o svojej legálnosti. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že nebol zastavovaný príslušníkmi PZ, tak je nutné mu dať za pravdu, avšak zastavovaný ani nemohol byť, pretože sám zaparkoval motorové vozidlo na parkovisku. To však neznamená, že policajt môže pristúpiť ku kontrole vozidla alebo vodiča len v prípadoch, ak je vozidlo „v pohybe“ a sám ho zastavuje, ale je oprávnený pristúpiť ku kontrole vodiča, či vozidla aj v prípadoch, keď vidí vozidlo v pohybe a kontroluje ho v bezprostrednej časovej súvislosti po jeho zastavení. To platí o to viac, keď policajt spozoruje konanie, ktoré by mohlo byť napríklad priestupkom v cestnej doprave. Ak by sme prijali výklad obžalovaného, museli by sme dospieť k absurdnému záveru, že vozidlo, ani vodiča vozidla, nie je možné kontrolovať policajnou hliadkou len z toho dôvodu, že vozidlo nebolo zastavené na pokyn polície, ale zastavilo bez tohto pokynu na základe rozhodnutia vodiča, ktorý ho vedie. Pokiaľ by v posudzovanom prípade obžalovaný nezastavil motorové vozidlo na parkovisku, ale pokračoval by v jazde, bol by zastavený policajnou hliadkou, ktorá išla za ním hneď ako spozorovala, že vodič pri vedení motorového vozidla manipuloval s telefónom. Odvolací súd nezistil nič, z čoho by sa dalo usudzovať, že konanie príslušníkov PZ bolo neoprávnené, teda napríklad zamerané na účelové šikanovanie vodiča motorového vozidla bez zjavného dôvodu. Rovnako tak odvolací súd nezistil nič, z čoho by sa dala usudzovať tendenčnosť alebo neobjektívnosť výpovedí príslušníkov PZ. Obidvaja vypočutí svedkovia nepoznali obžalovaného inak, než zo služobnej činnosti a teda nemali žiadny objektívny dôvod krivo vypovedať, či prispôsobovať si niektoré skutkové okolnosti v neprospech obžalovaného. Ich výpovede sú pritom logické a dôveryhodné. Podľa názoru odvolacieho súdu výpovede svedkov G. U. a H. X. sú spôsobilé založiť výrok o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s námietkou, že súd prvého stupňa mal aplikovať zásadu in dubio pro reo a to len z dôvodu, že proti sebe stoja výpovede obžalovaného, ktorý popiera spáchanie trestného činu a menovaných svedkov. Uplatnenie tejto zásady je totiž na mieste len v prípadoch, ak súd po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd po vyhodnotení takejto dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady in dubio pro reo, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002). Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného, ktorý tvrdí, že vozidlo viedol svedok N. J., tak výpoveď tohto svedka na hlavnom pojednávaní považuje aj odvolací súd za nedôveryhodnú. V prvom rade je nutné uviesť, že ak vozidlo v inkriminovanom čase viedol tento svedok, potom nemá logické opodstatnenie, aby obžalovaný túto skutočnosť (t. j. meno svedka) zamlčal v prípravnom konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Rovnako nie je zjavné, prečo tohto svedka nevideli príslušníci PZ vo vozidle, respektíve pri vozidle, ak by to bol on, ktorý toto vozidlo viedol. V takom prípade by pri vozidle nestál obžalovaný ale tento svedok. Odvolací súd považuje túto výpoveď za zjavne účelovú, motivovanú snahou pomôcť obžalovanému ako svojmu kamarátovi. Podľa názoru krajského súdu nemôže takýto dôkaz založiť relevantné pochybnosti o usvedčujúcich výpovediach príslušníkov PZ, ktorých na rozdiel od svedka N. J., je nutné považovať za tzv. objektívnych svedkov, ktorí nemali žiadny pozitívny a ani negatívny vzťah k obžalovanému. Pokiaľ obžalovaný namietal totožnosť skutku uvedeného v obžalobnom návrhu so skutkom uvedenom v napadnutom rozsudku, tak mu nie je možné dať za pravdu. Krajský súd pripomína, že súd síce môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, avšak to neznamená, že medzi skutkom uvedeným v obžalobnom návrhu a medzi skutkom uvedenom vo výroku rozsudku súdu musí byť vždy úplná zhoda. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, tú istú udalosť, ktorá sa odohrala vo vonkajšom svete. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje. To napokon vyplýva z toho, že trestné konanie sa vedie pre skutok a nie pre jeho opis a preto niektoré údaje uvedené v obžalobnom návrhu (a predtým v uznesení o vznesení obvinenia) môžu byť uvedené vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa odlišne, respektíve niektoré skutočnosti môžu odpadnúť, niektoré pribudnúť a iné sa môžu a podľa výsledkov dokazovania na hlavnom pojednávaní aj musia upresniť. Totožnosť skutku je pritom zachovaná vtedy, ak je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Podstata skutku pritom nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z uvedneého vyplýva, že totožnosť skutku nenarúšajú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, pričom totožnosť skutku je zachovaná nielen v prípade úplnej zhody v popise konania a následku, ale je vtedy, ak pri totožnom konaní je rozdielny následok, tiež vtedy, ak sú rozdielne konania, ale je zhodný následok, prípadne vtedy, ak konanie a následok budú aspoň čiastočne zhodné (uznesenie Njavyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/50/2015 zo dňa 11.11.2015). V posudzovanej trestnej veci bolo v obžalobnom návrhu uvedené, že obžalovaný bol zastavený policajnou hliadkou, pričom súd prvého stupňa podľa výsledkov dokazovania upravil túto časť skutku tak, že bol kontrolovaný potom, ako zaparkoval na ulici. Z uvedenej zmeny je zrejmé, že žiadnym spôsobom nenarúša totožnosť skutku, nakoľko ide len o drobnú zmenu v opise skutku a nie v jeho podstate. Podstatou skutku bolo totiž to, že obžalovaný viedol motorové vozidlo dňa 10.12.2016 o 09.30 hod. v Bratislave napriek tomu, že mu takáto činnosť bola v priestupkovom konaní zakázaná, pričom následne sa odmietol podrobiť dychovej skúške na alkohol, ako aj lekárskemu vyšetreniu. Nič z podstaty skutku nebolo narušené v popise skutku, ktorý je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Z hľadiska podstaty uvedeného skutku je pritom bez právneho významu, či obžalovaný bol zastavený policajnou hliadkou a následne kontrolovaný, respektíve, či zastavil sám a keď vystúpil z vozidla bol kontrolovaný policajnou hliadkou, pretože podstatným tu je len a výhradne skutočnosť, že viedol motorové vozidlo. Súd prvého stupňa preto postupoval v súlade so zákonom, keď konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., pretože obžalovaný sa ako vodič motorového vozidla odmietol bez relevantného dôvodu podrobiť dychovej skúške na alkohol a aj lekárskemu vyšetreniu na zistenie možného ovplyvnenia omamnou látkou spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., nakoľko obžalovaný viedol motorové vozidlo napriek tomu, že mal v čase spáchania skutku právoplatne v priestupkovom konaní uložený zákaz viesť motorové vozidlá na dobu dvanásť mesiacov. Súd prvého stupňa nepochybil ani pri ukladaní trestu, keď obžalovanému ukladal úhrnný trest v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. a vychádzal pritom primárne z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 348 ods. 1 Tr. zák. (trestná sadzba až dva roky), ktorú upravil v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. (zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu). Postupoval tak preto, nakoľko u obžalovaného boli zistené dve priťažujúce okolnosti a to podľa § 37 písm. h) Tr. zák. spočívajúca v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov a podľa § 37 písm. m) Tr. zák. spočívajúca v tom, že obžalovaný už bol pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti súdne trestaný. Naproti tomu poľahčujúca okolnosť zistená nebola. Upravená trestná sadzba po zákonom zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby je preto v rozpätí osem mesiacov až dva roky. Súd prvého stupňa pri ukladaní druhu a výšky trestu vychádzal z okolností prípadu, ako aj z osoby obžalovaného, teda najmä z toho, že obžalovaný sa dopustil dvoch úmyselných trestných činov a navyše ide o recidivistu, ktorý sa opakovane dopúšťa úmyselnej trestnej činnosti. Tieto skutočnosti vylučujú ukladanie len alternatívneho trestu nespojeného s trestom odňatia slobody, nakoľko je zjavné, že obžalovaný nedokáže viesť riadny život a nedokázal ho napraviť ani výkon trestu odňatia slobody. Napokon stíhaného skutku sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Ntc/14/2013), čo vzhľadom na znenie ustanovenia § 49 ods. 2 Tr. zák. vylučuje uloženie podmienečného trestu odňatia slobody. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie úmyselnej trestnej činnosti. Okresný súd správne kombinoval uloženie uvedeného trestu aj s uložením trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 3 roky, pretože prečiny boli spáchané práve v súvislosti s vedením motorového vozidla s tým, že obžalovaného nedokázala napraviť ani sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na kratšiu dobu, ktorá mu bola uložená v priestupkovom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.