Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/19/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010867 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1517010867.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného Y. R. pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 2T/116/2017 zo dňa 23.01.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.04.2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného Y. R., W.. XX.XX.XXXX, z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava V pod sp.zn. 2T/116/2017 uznal obžalovaného Y. R. vinným zo spáchania zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 02.08.2017 od 21:00 had. do dňa 03.08.2017 do 01:15 hod. v Bratislave na J. ul č. XX vo svojom byte na druhom poschodí obytného domu, bránil poškodenej M. Q. v odchode z bytu aj napriek tomu, že mu poškodená oznámila že chce odísť z bytu preč za kamarátkou, zamkol vchodové dvere od bytu, aby poškodená nemohla ujsť, pričom kľúče od bytu mal neustále pri sebe, a následne začal poškodenú prehovárať a nabádať k sexuálnemu styku, čo však poškodená odmietala a čomu sa bránila, naďalej ju aj napriek jej prosbám a napriek tomu, že poškodená po cely čas plakala odmietal pustiť z bytu von a napokon keď zo strany poškodenej k dobrovoľnému sexuálnemu styku neprišlo a stále ho odmietala, tak poškodenú v zlosti zvalil na sedačku v obývacej izbe na brucho, pritisol ju svojím telom o operadlo sedačky tak, že sa nemohla hýbať, jednou rukou jej držal vankúš na tvári a pridúšal ju, aby nemohla kričať, následne svoje nohy vložil medzi nohy poškodenej takým spôsobom, že jej ich roztiahol, aby ich nevedela dať spolu ku sebe, druhou rukou jej zodvihol spodnú časť šiat tak, že jej odhalil lono, rozviazal jej bočnú šnúrku na plavkách, ktoré z nej zišli dolu a násilím jej vsunul tri až štyri prsty do vagíny, čo poškodenú bolelo, pretože na takýto akt nebola pripravená, odmietala ho a bránila sa vniknutiu tým spôsobom, že sebou metala a snažila sa zo zovretia obvineného vymaniť, čo sa jej však nepodarilo, pričom obvinený na nej vykonával sexuálnu praktiku vsúvaním a vysúvaním prstov z vagíny približne dve minúty a skončil až z dôvodu, že na dvere bytu zabúchali príslušníci polície. Za to mu súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 1, § 36 písm. l), písm. n), § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pre výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote dňa 07.02.2018 odvolanie, ktoré smerovalo proti výroku o treste ako aj proti konaniu, ktoré tomuto výroku predchádzalo. V dôvodoch odvolania obhajoba namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku, z ktorého v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku nie je zrejmé, prečo nevykonal dôkazy k výroku o treste, ktoré obžalovaný navrhoval, ani akými úvahami sa spravoval a ako sa vyrovnal s obhajobou. Súd prvého stupňa chybne a v rozpore s § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona nezistil dôvody pre mimoriadne zníženie trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby. Za takéto okolnosti obhajoba považuje jednak počiatočnú náklonnosť obžalovaného a poškodenej, ktorá na chvíľu prerástla do konania, kedy obžalovaný obmedzoval poškodenú v slobodnom rozhodovaní, u obžalovaného neboli zistené žiadne deviačné prvky v oblasti sexuálnej orientácie, u obžalovaného je nepravdepodobná konfabulácia, zistené agresívne tendencie si obžalovaný chce terapiou o psychologičky vyriešiť, čo písomne potvrdila aj psychologička, u poškodenej cca 3 mesiace po skutku emócie z traumatickej udalosti odzneli a nezanechajú významnejšie následky na jej psychickom zdraví. Dôvodmi podľa § 39 Trestného zákona sú nielen uvedené okolnosti prípadu, ale aj pomery páchateľa. Obžalovaný má len jeden záznam v registri trestov, pobyt obžalovaného na slobode nie je z psychiatrického hľadiska nebezpečný, medzi obžalovaným a jeho rodinou je blízky emočný vzťah, a teda rodina môže na obžalovaného výchovne vplývať, pričom traumatický vplyv skutku i trestu na rodičov a deti obžalovaného je tiež významný. Za daných okolností je nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov neprimerane prísny s nadhodnoteným prvkom represie, popiera základné zásady pre ukladanie trestov a postihuje v rozpore s § 34 ods. 3 Trestného zákona aj rodinu páchateľa, jeho družku a maloleté deti (2 ročný Leo a 3 mesačný Tobias), ku ktorým má obžalovaný rodičovskú a vyživovaciu povinnosť. Účel trestu možno jednoznačne najlepšie dosiahnuť psychologickým poradenstvom tak, ako ho obžalovanému garantovala Mgr. V.. Existenciu týchto špecifických okolností prípadu súd v napadnutom rozsudku nijako nespochybnil a s argumentmi obhajoby sa nijako nevysporiadal. Podľa názoru obhajoby súd nepriznal existujúcu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. a) Trestného zákona, keďže z výpovede svedkyne X. R. vyplynulo, že krátko pred skutkom obžalovaný zistil, že tretie dieťa nie je jeho, úplne ho to dorazilo, bral antidepresíva. Obžalovaný prostredníctvom obhajcu navrhol vykonanie dôkazov k výroku o treste, z ktorých súd prvého stupňa nevykonal výsluch psychologičky Y.. F. V. k okolnostiam vplyvu terapií na zlepšenie tendencií obžalovaného, ani výsluch znalca C.. Y.. H. Kešického a ani výsluchu znalkyne Y.. Q., Z.., a vôbec sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s dôvodmi nevykonania navrhovaných dôkazov. Súd prvého stupňa neumožnil obžalovanému vyjadriť sa ku každému jednotlivému dôkazu, a listinné dôkazy neoboznámil riadne čítaním, konkrétne prísľub psychologičky z 29.11.2017 a odpis registra trestov. Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo súdom prvého stupňa doručené v súlade s § 314 Trestného poriadku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné. Pochybenia súdu prvého stupňa vzhliadol odvolací súd predovšetkým v tom, že súd prvého stupňa bezdôvodne a bez náležitého odôvodnenia nevykonal vyčerpávajúce dokazovanie k výroku o treste, a to napriek riadnym a včasným návrhom obhajoby, a rozhodol bez toho, aby mu boli známe všetky rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa výroku o treste. Vzhľadom na povahu obhajobou navrhovaných dôkazov odvolací súd skonštatoval, že doplnenie dokazovania odvolacím súdom nebude spojené s neprimeranými ťažkosťami, a po doplnení dokazovania bude možné rozhodnúť o odvolaní, a preto nariadil vo veci verejné zasadnutie, na ktorom v zmysle § 326 ods. 5 Trestného poriadku dokazovanie doplnil. Odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne Y.. F. V. a výsluchom znalca z odboru psychológia C.. Y.. H. V., keď vykonanie dokazovania znaleckým posudkom uvedeným znalcom z odboru psychológia navrhoval aj prokurátor v obžalobe. Uvedené dôkazy sa týkajú o.i. možností nápravy obžalovaného, ktorých hodnotenie je podkladom výroku o treste, na rozdiel od ďalšieho navrhovaného dôkazu - výsluchu znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, ktorého obsahom je predovšetkým otázka ovládacích a rozpoznávacích schopností, čo spadá do oblasti dokazovania viny. Výrok o vine však nebol a ani nemohol byť predmetom revízie odvolacím súdom, nakoľko k nemu došlo po uznaní viny obžalovaným postupom podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a nasl., a v takýchto prípadoch zákon proti výroku o vine odvolanie nepripúšťa. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca zotrval na písomných dôvodoch odvolania a navrhol, aby odvolací súd aplikoval ustanovenie § 39 Trestného zákona a znížil obžalovanému trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, prípadne aby v časti výroku o treste rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Zástupca krajskej prokuratúry uviedol, že sa stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa, a preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Zdôraznil, že obžalovaný sa tohto konania dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho odsúdenia. Obžalovaný Y. R. sa pridržiaval prednesu svojho obhajcu, viac k veci neuviedol. Podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nevykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobe tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, avšak po doplnení dokazovania odvolacím súdom bolo možno preskúmať hodnotiace úvahy súdu prvého stupňa i správnosť, zákonnosť a primeranosť trestu uloženého napadnutým rozsudkom. Je potrebné súhlasiť s odvolacími námietkami v tom smere, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je na hranici preskúmateľnosti, čo však po doplnení vlastných úvah odvolacieho súdu nepredstavovalo dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku, pretože odvolací súd dospel k rovnakým záverom o treste ako súd prvého stupňa. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V podal dňa 13.12.2017 na Y. R. obžalobu pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23.01.2018 obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný. Po kladnom zodpovedaní otázok uvedených v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku súd vyhlásenie obžalovaného o vine podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku prijal s tým, že vykonal dokazovanie len vo vzťahu k výroku o treste. Súd prvého stupňa vypočul obžalovaného Y. R. k osobným a rodinným pomerom, vypočul svedkyňu X. R., prečítal odpis registra trestov, podstatný obsah spisu Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 0T/138/2017 a výpis z ústrednej evidencie priestupkov. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní k svojej osobe uviedol, že je otcom 12 ročnej dcéry a 2 ročného syna, s ktorými je aj počas výkonu väzby v kontakte. Má silný citový vzťah k svojej matke. Svedkyňa X. R. uviedla, že s obžalovaným bola ona i jeho otec v každodennom kontakte. Obžalovaný pochádza z usporiadanej rodiny, nikdy nemal problém s dievčatami, nikdy nebol násilný, je športovec. Dorazilo ho, že tretie dieťa možno nie je jeho, čo vyšlo najavo v marci 2017, bral antidepresíva predpísané psychiatrom. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 0T/138/2017 zo dňa 19.07.2017 bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona spočívajúceho vo vyhrážkach bitkou R. U., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok od 20.07.2017. Obžalovaný sa dopustil 5 priestupkov proti občianskemu spolužitiu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Z toho 3 priestupky spočívali v použití násilia a ďalšie vo vyhrážkach násilím. Posledné dva priestupky spáchal obžalovaný v septembri 2016 a v júli 2017. Dňa 21.09.2016 kopol do rozkroku a udrel do hrudníka Y. M., za čo mu bola uložená pokuta vo výške 30 €, Dňa 24.07.2017 sa vyhrážal a urážal M. L., za čo bol pokarhaný. Okrem uvedeného sa obžalovaný dopustil 17 priestupkov v cestnej premávke a tiež priestupku proti majetku. Svedkyňa Y.. F. V. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedla, že s obžalovaným osobný kontakt ešte nemala, adresoval jej list so žiadosťou o terapiu, čo svedkyňa akceptovala. Pre obžalovaného je vhodná terapia na báze osobných stretnutí, na ktorých by sa pracovalo na stratégii úpravy jeho správania. Výrazná zmena osobnosti sa neočakáva, vzhľadom na jeho vek. Ochotu obžalovaného podrobiť sa terapii svedkyňa oceňuje, pretože samotný výkon trestu bez postpenitenciárnej starostlivosti má slabý efekt. Terapia zvyšovania empatie spočíva v rozhovore a v zadávaní úloh vyplývajúcich z terapeutického rozhovoru. Nie sú k dispozícii relevantné štatistické údaje o úspešnosti. Znalec RnDr. Mgr. Dušan Kešický, PhD. Zotrval na záveroch písomne vypracovaného znaleckého posudku. V tomto konštatoval nízku kvalitu modulácie uvoľňovania napätia v záťaži, ktorá môže vyúsťovať do antisociálneho prejavu v správaní, pri nízkej miere disciplinovanosti vo vzťahu k ovládaniu sa. Obžalovaný však nie je rizikom vo vzťahu ku kontrolným a regulačným mechanizmom v súvislosti s ovládaním agresívneho správania, vrátane sexuálneho. Za forenzne významné znalec označil charakteristiky myslenia a vnímania bez komplexnosti vnímania podnetovej situácie v obave zo zlyhania. Záťaž v podobe rizika odmietnutia alebo odporu pôsobí stimulujúco, vyvoláva stenické reakcie s cieľom prekonať odpor. Schopnosť ovládať brzdiace mechanizmy, pokiaľ ide o násilné a impulzívne správanie, je znížená v záťaži pri ohrození sebaobrazu v interpersonálnych vzťahoch. Agresívne správanie bolo epizodickým zlyhaním kontrolných mechanizmov. Ústne znalec vysvetlil, že vo vzťahu k sexuálnej i všeobecnej agresivite neboli u obžalovaného zistené znaky, ktoré by nasvedčovali zvýšenému prísunu agresívnych impulzov. Agresia ako agresívne konanie je pomerom medzi mierou agresivity ako osobnostnej charakteristiky a schopnosťou toto agresívne budenie ovládnuť. Konkrétne u obžalovaného znalec nezistil problém v miere vysokej agresivity, ale vo vzťahu ku skutku považuje za významné práve situačné, epizodické zlyhania v kontrole, ktoré sa viažu k špecifickým situáciám. Konkrétne jednou z takýchto situácií je destabilizácia kontroly pri vnímaní ohrozenia seba ako obrazu muža vo vzťahu k uspokojeniu pohlavného pudu. Z hľadiska spoločenského tento opísaný stav nepredstavuje vysokú mieru nebezpečnosti z hľadiska predpokladu aktívneho vyhľadávania situácií, v ktorých by sa mohol disociálne prejavovať. V prípade, že dôjde k zmene vnímania sociálnej situácie obžalovaným tak, že táto vyvoláva menej efektívne vzorce správania, dá sa predpokladať, že sa zníži riziko akéhokoľvek neadaptívneho správania. U obžalovaného nebola zistená porucha osobnosti. V nadväznosti na výpoveď Mgr. F. V. znalec dodal, že obžalovanému rozhodne pomôže terapia slovom. Znalec oceňuje jeho prístup a kontaktovanie Y.. V., a domnieva sa, že tento spôsob terapie by uňho mohol dosiahnuť požadovaný účel. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Vyhodnotiac uvedené dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach odvolací súd nezistil splnenie zákonných podmienok uvedených v § 39 ods. 1 Trestného zákona pre mimoriadne zníženie trestu pod spodnú hranici trestnej sadzby. Citované ustanovenie zákona vyžaduje pre uloženie trestu pod spodnou hranicou trestnej sadzby existenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré sa posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a skutkových okolností. Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami prípadu však môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú. Pod okolnosťami prípadu treba rozumieť napríklad skutočnosť, že sa páchateľ dopustil trestného činu v afekte, úzkosti, strachu, ktoré mali pôvod mimo osoby páchateľa. Inými slovami, musí ísť o také okolnosti prípadu, ktoré sa vymykajú bežným a všeobecným okolnostiam prípadu. Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky a pod.). Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa tohto ustanovenia možno považovať viac významných poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností, vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny páchateľa od jeho zárobku, stav zmenšenej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný iný zákonný postup, starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných a pod. Okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu tohto ustanovenia len za predpokladu, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Obhajoba dôvodila, že takýmito skutočnosťami v zmysle okolností prípadu bola skutočnosť, že obžalovaný len prekročil hranicu počiatočnej vzájomnej náklonnosti, a to bez toho, aby boli v jeho osobnosti prítomné deviačné prvky, pričom so zistenými agresívnymi tendenciami mieni obžalovaný pod odborným vedením pracovať. U poškodenej následky jeho konania odzneli. Odvolací súd však uvádza, že práve počiatočná vzájomná náklonnosť medzi páchateľom sexuálneho deliktu a poškodenou osobou je častou a bežnou okolnosťou tohto typu trestnej činnosti, keď spravidla počiatočné zblíženie a navodenie pocitu intimity odbúra brzdné mechanizmy útočníka. Miera, v ktorej obžalovaný zasiahol do slobody rozhodovania a osobnej slobody poškodenej, nebola natoľko masívna a brutálna, aby bolo nevyhnutné zaznamenanie postraumatickej stresovej poruchy dlhotrvajúceho charakteru u poškodenej, naopak, fakt odoznenia emocionálnej traumy zodpovedá miere protiprávneho konania obžalovaného, čo sa žiadnym spôsobom nevymyká z rámca vzorcov konania a im zodpovedajúcim následkom. Ani v časti pomerov páchateľa odvolací súd nezistil žiadnu skutočnosť vymykajúcu sa z rámca bežných osobných pomerov trestne stíhaných osôb, ktoré často mávajú maloleté deti, rodičov, životných partnerov, na ktorých má výkon trestu rodinného príslušníka vždy určité nepriaznivé dôsledky. Výnimočnou okolnosťou by v tomto zmysle bolo napríklad to, ak by bolo maloleté dieťa z dôvodu výkonu trestu svojho rodiča existenčne či fyzicky ohrozené, alebo rodič trestne stíhanej osoby by vyžadoval celodennú opateru, ktorú by nezastupiteľným spôsobom poskytovala výlučne trestne stíhaná osoba, a pod. Ani skutočnosť, že podľa záverov znaleckého dokazovania nie je pobyt obžalovaného na slobode z psychiatrického hľadiska nebezpečný, nespĺňa požadované kritériá, pretože toto medicínske zistenie nič nehovorí o skutočnej nebezpečnosti obžalovaného, ale len o absencii duševnej poruchy či poruchy osobnosti, ktorá by vyvolávala nebezpečné správanie. Naopak, zo znaleckého posudku z odboru psychológie v spojení s registrom trestov a priestupkov obžalovaného vyplynulo, že práve jeho osobnostná výbava predstavuje zvýšené riziko agresívneho správania, ktoré vyplýva z nezvládania emočne vypätých situácií, k čomu došlo v zmysle listinných dôkazov už minimálne 4 razy. Inak povedané, ak sa obžalovaný opäť dostane do emočne vypätej situácie, je pravdepodobné, že bez príslušnej odbornej intervencie opäť zlyhá. Z uvedeného rezultuje, že okolnosť, že z psychiatrického hľadiska pobyt obžalovaného na slobode nie je nebezpečný, nie je okolnosťou svedčiacou v prospech obžalovaného, pretože pobyt obžalovaného na slobode je potenciálne nebezpečný z iných než zdravotných dôvodov. Terapia u Y.. V. je určite vhodným prostriedkom k eliminácií nežiaduceho správania obžalovaného v budúcnosti, avšak vzhľadom na výpoveď svedkyne, znalca i dostupné vedecké poznatky z odboru psychológie, neexistujú žiadne garancie úspechu terapie takého rozsahu a charakteru, že by bolo možné nadchádzajúcu terapiu považovať za výnimočnú okolnosť, pre ktorú by sa mal ukladať trest pod dolnou hranicou zákonnej sadzby. V žiadnom prípade nemožno dobrovoľnú psychoterapiu dávať z hľadiska účinkov nielen na páchateľa ale aj na spoločnosť na roveň výkonu trestu odňatia slobody z hľadiska jeho zákonné účelu (ochranného, morálneho, výchovného). Odvolací súd v tejto časti uzatvára, že neboli zistené žiadne také okolnosti prípadu či pomery páchateľa v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, pre ktoré by bolo ukladanie trestu v zákonnej sadzbe neprimerane prísne. Po doplnení vyššie uvedených úvah chýbajúcich v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a odvolacie námietky smerujúce proti výmere trestu sú neopodstatnené. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu rešpektoval účel trestu uvedený v § 34 ods. 1 Trestného zákona, a jeho druh a výmeru určil v súlade s hľadiskami vyjadrenými v § 34 ods. 4 Trestného zákona. Správne postupoval súd prvého stupňa, keď podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ukladal obžalovanému úhrnný trest za zločin a prečin spáchané v jednočinnom súbehu podľa prísnejšieho zákonného ustanovenia pre zbiehajúce sa trestné činy. Týmto je ustanovenie § 200 ods. 1 Trestného zákona, ktoré určuje trestnú sadzbu odňatia slobody na 5 až 10 rokov. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona spočívajúcu v tom, že obžalovaný sa k trestnej činnosti priznal a svoje konanie úprimne oľutoval. Nemožno však súhlasiť s priznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona súdom prvého stupňa, pretože nebolo zistené žiadne také konanie obžalovaného, nad rámec jeho priznania, vo vzťahu k objasňovaniu skutku, ktoré by zodpovedalo napomáhaniu pri vyšetrovaní. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku nekonkretizoval, prečo túto poľahčujúcu okolnosť obžalovanému priznal. Odvolací súd na podklade právnych záverov vyjadrených v zjednocujúcom stanovisku Najvyššieho súdu SR č. 44 uverejneného v zbierke č. 5/2017 však uvádza, že poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona je založená na aktívnej spolupráci páchateľa pri objasňovaní trestnej činnosti a vyžaduje aby páchateľ uviedol dôkazy, ktoré slúžia na objasnenie skutkových okolností daného trestného činu. Jej hodnotenie je závislé od toho, do akej miery páchateľ svojím prístupom participuje na objasnení trestného činu. V danom prípade nebola zistená taká aktivita obžalovaného pri objasňovaní trestnej činnosti, ktorá by prekračovala rámec jeho priznania a poskytla komplexnejší obraz o skutku. Vzhľadom na zákaz reformationis in peius (zmeny k horšiemu) odvolací súd nemohol toto pochybenie korigovať, pretože by došlo k neprípustnému zhoršeniu postavenia obžalovaného bez toho, aby prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného. Odvolací súd nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. a) Trestného poriadku spočívajúcu v spáchaní trestného činu v ospravedlniteľnom citovom rozrušení. Ak aj by bolo pravdou, že obžalovaný v marci 2017, t.j. 5 mesiacov pred skutkom, utrpel citový otras v dôsledku zistenia, že nie je biologickým otcom tretieho dieťaťa, táto skutočnosť nemá vecný ani časový súvis s prejednávaným skutkom, a navyše ani znaleckým dokazovaním z odboru psychológia nebolo dokázané žiadne také citové rozpoloženie obžalovaného pred a počas skutku, ktoré by zodpovedalo zákonnému zneniu citovanej poľahčujúcej okolnosti. Priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona boli súdom prvého stupňa ustálené správne. Obžalovaný spáchal 2 trestné činy, a to potom, čo bol za trestný čin právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 0T/138/2017 zo dňa 19.07.2017. Prejednávaného skutku sa dopustil cca 2 týždne potom, čo začala plynúť skúšobná doba podmienečného odsúdenia, pričom predchádzajúce odsúdenie je takej povahy, že v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona treba naň prihliadať. Odvolací súd dospel k záveru, že s prihliadnutím na konštatované poľahčujúce okolnosti a okolnosti spáchania spoločne posudzovaných trestných činov, ale najmä na ich následky a možnosti nápravy obžalovaného nie je trest uložený na spodnej hranici trestnej sadzby neprimeraný ani nezákonný, korešponduje so závažnosťou trestnej činnosti a spĺňa požiadavky individuálnej aj generálnej prevencie. Zákonu zodpovedá aj výrok o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože v posledných 10 rokoch pred spáchaním prejednávanej trestnej činnosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody uloženého pre úmyselný trestný čin. Reagujúc na odvolacie námietky, ktoré nie sú pokryté vyššie uvedenými úvahami, odvolací súd dodáva, že zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že súd prvého stupňa umožnil obžalovanému vyjadriť sa ku každému dôkazu, aj že oboznámil podstatný obsah listinných dôkazov, a s týmito aj dôvodil v písomnom vyhotovení rozsudku. Obhajoba nevzniesla žiadne námietky proti zneniu zápisnice postupom podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nezistil, že by v tomto smere súd prvého stupňa pochybil takým spôsobom, že by došlo k závažnému porušeniu práva na obhajobu. Napokon obhajoba namietala spôsob vykonania tých listinných dôkazov, ktorých primárnym pôvodcom bol sám obžalovaný, a teda ich obsah mu bol známy bez zreteľa na spôsob konania súdu. Účelom oboznámenia takéhoto typu listinných dôkazov (odpis registra trestov a evidencia priestupkov) je predovšetkým to, aby sa s ich obsahom oboznámil súd, k čomu evidentne došlo. Správu od psychologičky súd prvého stupňa skutočne neprečítal, avšak toto pochybenie bolo napravené pred odvolacím súdom výsluchom svedkyne, ktorá navrhovaný listinný dôkaz vytvorila. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu či zrušenie ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku, preto odvolanie obžalovaného Y. R. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol. Záverom nadriadený súd podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku, in fine, nariaďuje súdu prvého stupňa vydanie opravného uznesenia a vykonanie opravy zrejmej nesprávnosti spočívajúcej v uvedení chybného dátumu narodenia obžalovaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku (správny dátum je 20.11.1977). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.