Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/32/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517205906 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1517205906.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci navrhovateľa: Y. Č., W.. XX.XX.XXXX, F. Š. X, F., zastúpený advokátska kancelária SODOMA VULGAN, s. r. o., IČO: 47254084, so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava proti odporcom: odporca v 1. rade Y. Č., W.. XX.XX.XXXX, F. Š. X, F. a odporca v 2. rade V.na Á., W.. XX.XX.XXXX, F. Š.G. X, F., o zapretie otcovstva o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 12Pc/2/2017 - 35 zo dňa 17.10.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 12Pc/2/2017 - 35 zo dňa 17.10.2017 p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 12Pc/2/2017-35 zo dňa 17.10.2017 zamietol návrh navrhovateľa o zapretie otcovstva a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Návrhom doručeným okresnému súdu dňa 24.03.2017 sa navrhovateľ domáhal voči odporcom v 1. a 2. rade, aby súd určil, že nie je otcom odporcu v 1. rade z dôvodu, že bol ako otec zapísaný na základe domnienky otcovstva v zmysle § 85 Zákona o rodine, keďže manželstvo s odporkyňou v 2. rade bolo právoplatne rozvedené dňa 04.11.2015. Odporca v 1. rade sa narodil s poruchou videnia, a to farbosleposťou. Podľa názoru navrhovateľa s odkazom na údaje uvedené na internetovej stránke wikipedia.org a konzultáciu s MUDr. C. je farbosleposť vo väčšine prípadov dedená z rodičov na potomkov ako dedičné ochorenie, a to mutácia X chromozómu. Toto ochorenie môže prenášať matka, ako aj otec, avšak u mužských potomkov sa toto ochorenie prejaví vždy naproti ženám, ktoré preberajú pri počatí od svojich rodičov dva X chromozómy, ak nezdedí od svojich rodičov zmutovaný X chromozóm, stáva sa len nositeľkou bez prejavených znakov. Mužskí potomkovia nemajú iný X chromozóm, ktorý by prepísal zmutovaný chromozóm X a z toho dôvodu sa vždy táto porucha prejaví. Z dôvodu, že navrhovateľ nie je nositeľom tejto poruchy a ani jeho ascendenti v priamej línii touto poruchou nikdy netrpeli, spochybňuje otcovstvo k odporcovi v 1. rade. Na dokázanie otcovstva navrhovateľ žiadal vykonať znalecké dokazovanie formou testov DNA účastníkov, a to navrhovateľa a odporcu v 1. rade a ich porovnanie, či sú otcom a synom. Uviedol tiež skutočnosti dôvodne spochybňujúce jeho otcovstvo k odporcovi v 1. rade, že sa dozvedel začiatkom roku 2017, nakoľko ide o medicínske a vedecké podklady, ktoré nie sú známe laickej verejnosti. Na základe toho tvrdil, že jeho otcovstvo voči odporcovi v 1. rade je vylúčené. Rozhodnutie, ktorým by bolo jeho návrhu vyhovené, je aj v prospech odporcu v 1. rade z dôvodu, že aj on ako dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov tak, ako to stanovuje čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa. Okrem toho návrh na zapretie otcovstva navrhovateľ odôvodňoval aj tým, že okrem uvedenej očnej vady odporcu v 1. rade je dôvodom aj to, že jeho bývalá manželka ako odporkyňa v 2. rade bola už počas manželstva, resp. v jeho začiatkoch promiskuitná a odporca v 1. rade sa voči nemu a jeho terajšej manželke začal správať neúctivo, na Vianoce minulý rok ich nepozdravil a odignoroval ich. 3. Odporca v 1. rade žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ vedome zavádza a klame súd. Na jeho osobu a rodinu vyvíja nátlak a míňa drahocenný čas súdu a peniaze daňových poplatníkov. Uviedol, že vyšetrenie poruchy farbocitu u MUDr. C. absolvoval na podnet rodičov približne v 18. roku veku života, keď pri odvode na základnú vojenskú službu neprešiel testom na farbocit. Navrhovateľ bol o tejto skutočnosti informovaný a vedel o jeho zdravotnom stave. Osobne ho skúšal z rozpoznávania farieb a zároveň vyjadril poľutovanie nad tým, že nemôže nasledovať jeho vysnívanú predstavu o jeho povolaní vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy. Na základe toho navrhovateľ o predmetných skutočnostiach vedel omnoho skôr, ako uvádza a omnoho skôr, ako je ustanovená lehota troch rokov. Odporca v 1. rade odmieta podrobiť sa vykonaniu znaleckého dokazovania testami DNA. Odporca v 1. rade žiadal návrh zamietnuť, pretože dôvodom jeho podania je snaha navrhovateľa, ktorý mu bol otcom 37 rokov, pokračovať v týraní jeho matky, ale aj jeho a jeho súrodencov. Tvrdil, že navrhovateľ sa o skutočnosti, že trpí očnou vadou, dozvedel približne v roku 1998. 4. Odporkyňa v 2. rade sa vyjadrila tak, že skutočnosti uvedené v návrhu považuje za klamstvo a zavádzanie súdu a ide o akt pomsty na jej osobu cez deti, nakoľko navrhovateľ vedie voči jej rodine viacero súdnych sporov. Uviedla, že očná vada, ktorou trpí plnoletý a svojprávny syn, bola v ich rodine známa. Ona a navrhovateľ ako rodičia vzali túto informáciu na vedomie a na potvrdenie tejto skutočnosti vybavili očné vyšetrenie u MUDr. C.I., ktorá túto diagnózu potvrdila a viac sa tým nezaoberali. Navrhovateľ i napriek tomu tvrdil, že o možnej dedičnosti tejto choroby sa dozvedel od svojho advokáta, ktorý ho na túto skutočnosť o dedičnosti obdobných chorôb upozornil a skutočnosti spochybňujúce jeho otcovstvo k odporcovi v 1. rade nastali až v roku 2017. Takáto otázka dedičnosti nie je laikom známa a nevidí žiaden dôvod, aby sa zdravý jedinec, u ktorého sa táto choroba v rodine nevyskytuje, na túto poruchu informoval alebo sa o ňu aktívnejšie zaujímal. Odporkyňa v 2. rade ďalej uviedla, že s navrhovateľom žila v manželstve 40 rokov a manželstvo nebolo ideálne. Už pred 30 rokmi ho žiadala, aby ich nechal na pokoji, deti by radšej vychovala sama. Porodila štyri deti a mala viacero potratov, napokon na odporúčanie lekára podstúpila sterilizáciu. Jej údajná promiskuita je pravdou len v očiach navrhovateľa. Pri štyroch deťoch nemala čas zháňať si chlapov, za to navrhovateľ jej po príchode domov vždy kládol otázky s kým a kde bola, čo robili. Keď sa takýmto podozreniam bránila, bolo zle. Uviedla, že bola nielen psychicky ale aj fyzicky týraná a keď ho žiadala, aby ich nechal žiť, dočkala sa len toho, že sa dvakrát obesil na záchode. Odkedy priniesol domov strelnú zbraň, dávala si veľký pozor, ako a čo mu povie, keďže v dome boli deti, ktoré to tiež nemali s navrhovateľom ako otcom ľahké. 5. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 86 ods. 1 Zákona o rodine a § 108 ods. 3 Civilného sporového poriadku a najskôr skúmal plynutie prekluzívnej lehoty na zapretie otcovstva a splnenie tejto podmienky pre začatie konania o zapretie otcovstva. Na základe zhodných vyjadrení účastníkov mal ustálené, že farbosleposť odporcu v 1. rade bola všetkým účastníkom známa už v roku 1998 po absolvovaní lekárskych vyšetrení odporcu v 1. rade v rámci odvodu na základnú vojenskú službu, čo nenamietal ani navrhovateľ. Začiatok plynutia zapieracej lehoty navrhovateľ odvodzuje až začiatkom roku 2017, kedy sa od svojho právneho zástupcu dozvedel o tom, že toto ochorenie je dedičné a vylučuje jeho otcovstvo k odporcovi v 1. rade, nakoľko navrhovateľ je laik a o dedičnosti tohto ochorenia nemal dôvod vedieť, ani sa o to zaujímať. Okresný súd bez vykonania dokazovania dospel k záveru, že napriek tvrdeniu navrhovateľa bolo jeho právo na podanie návrhu na zapretie otcovstva prekludované, keďže lehota na jeho uplatnenie začala plynúť v presne nezistený deň v roku 1998 a uplynula tak najneskôr dňa 31.12.2001. Okresný súd nemal za preukázané tvrdenie navrhovateľa, že lehota na podanie návrhu mu neuplynula, keďže nebolo zrejmé, prečo potom pochybnosti o svojom otcovstve k odporcovi v 1. rade mal až po uplynutí 37 rokov a prečo len k jednému zo štyroch potomkov, hoci ďalším dôvodom na podanie tohto návrhu je údajné promiskuitné správanie sa odporkyne v 2. rade v priebehu celého manželstva s navrhovateľom, na základe ktorého by tak mal mať pochybnosti o svojom otcovstve aj vo vzťahu k ostatným potomkom a určite nie až po dosiahnutí ich plnoletosti. Ak správanie sa odporkyne v 2. rade vyvolávalo u navrhovateľa pochybnosti o jeho otcovstve už v priebehu manželstva, resp. v čase, keď odporca v 1. rade bol maloletý, je rovnako otázne, prečo sa potom o ochorenie odporcu v 1. rade nezaujímal. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal ani splnenie hmotnoprávnej podmienky o začatie konania o zapretie otcovstva, ktorou je preukázanie potreby záujmu dieťaťa na zapretí otcovstva. Z rozhodnutí ESĽP v zásade vyplýva, že po uplynutí zákonných lehôt na zapretie otcovstva prevažujú záujmy dieťaťa na udržanie vytvorených rodinných väzieb nad záujmami otca na zosúladení právnej situácie s biologickou realitou. 6. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a žiadal jeho odvolaniu vyhovieť. Namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Navrhovateľ v podanom odvolaní nesúhlasí s názorom súdu o prekludovaní doby na podanie návrhu na zapretie otcovstva a poukázal na ustanovenie § 86 Zákona o rodine s tým, že uvedená doba v tomto ustanovení začína plynúť až od subjektívnej skutočnosti, ktorou je deň, keď sa otec dieťaťa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je práve on otcom dieťaťa narodeného jeho manželke. Skutočnosť, že choroba farbocit, ktorou odporca v 1. rade trpí, je chorobou dedičnou, nie je laikom bežne známa a nie je dôvod, aby sa navrhovateľ informoval o možnosti dedičnosti každej choroby odporcu v 1. rade. V danom prípade ide o medicínske a vedecké podklady, ktoré nie sú známe laickej verejnosti, do ktorej navrhovateľ patrí. Nevedomosť tohto poznatku nemôže navrhovateľa vylúčiť z možnosti uplatnenia jeho práva na podanie návrhu na zapretie otcovstva. Aj keď navrhovateľ mal pochybností o jeho otcovstve k odporcovi v 1. rade, tak v priebehu manželstva a následne do roku 2017 nemal vedomosť o akýchkoľvek skutočnostiach, ktoré by podporili jeho tušenie o promiskuitnom správaní odporkyne v 2. rade, a preto nie je možné do roku 2017 hovoriť o dôvodnosti týchto pochybností. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci poukázal na čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa s tým, že vyriešenie tejto otázky je v prospech dieťaťa a v súlade s jeho právami tak, ako to uvádza Dohovor o právach dieťaťa, nakoľko aj dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov. Okresný súd tak svojím rozhodnutím a zamietnutím návrhu zasiahol nielen do práva odporcu v 1. rade poznať svojho skutočného otca, ale tiež do práva navrhovateľa, pretože svojím rozhodnutím do budúcna s konečnou platnosťou ustálil navrhovateľa ako biologického otca odporcu v 1. rade, aj napriek tomu, že o tejto skutočnosti existujú dôvodné pochybnosti, čím okresný súd definitívne obmedzil aj testamentárnu slobodu navrhovateľa. V odvolaní poukázal a citoval rozhodovanie Európskeho súdu pre ľudské práva, poukázal na ustanovenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež na čl. 14 tohto dohovoru. V súvislosti s porušením procesných práv účastníka konania poukázal na to, že súd porušil procesné práva navrhovateľa, keď pred skončením pojednávania, v ktorom vydal svoje rozhodnutie, nevyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a právnej stránke veci v zmysle § 182 Civilného sporového poriadku. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby vykonal dokazovanie za pomoci testov DNA a vydal rozhodnutie, ktorým mení rozhodnutie okresného súdu tak, že navrhovateľ nie je otcom odporcu v 1. rade a uplatnil si zároveň náhradu trov konania, prípadne aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. 7. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca v 1. rade zo dňa 27.12.2017 tak, že navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že okresný súd prekluzívnu dobu určil správne na základe vykonaného očného vyšetrenia v presne nezistený deň v roku 1998, ktoré bolo vykonané MUDr. Rakšányovou, ktorá ako už bolo na súde povedané, poskytla dôkladné informácie o získaní a výskytu dedičnej choroby farbocitu. Preto rozhodnutie Okresného súdu o určení prekluzívnej doby bolo správne. Navrhovateľ klame, že sa o dedičnosti obdobných chorôb dozvedel až v roku 2017, pretože na možnosti dedičnosti bol upozornený v danom roku po očnom vyšetrení. Tiež spochybňuje spôsobilosť advokáta navrhovateľa podávať adekvátne informácie o dedičných chorobách, keďže nemá medicínske vzdelanie a ako sám píše v bode 7. takéto informácie nie sú laikom bežne známe a ide o medicínske a vedecké podklady. Vzhľadom na uvedené skutočnosti doba troch rokov odo dňa keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke uplynula tak, ako určil súd, najneskôr 31.12.2001, pretože navrhovateľ o dedičnosti choroby farbocitu vedel už v danom roku 1998 a jeho právo na uplatnenie si podania návrhu na zapretie otcovstva uplynulo ku dňu 31.12.2001. Údajné promiskuitné správanie odporkyne 2 bolo na súde vyvrátené, pričom bolo zdôvodnené chorobnou žiarlivosťou a paranojou navrhovateľa, ktorý na tieto fakty nevedel odpovedať, ale sám sa odporkyni 2 priznal k promiskuite. Navrhovateľ za 37 rokov nenašiel žiadne skutočnosti, ktoré by ho utvrdili v pochybnosti o otcovstve a až stretnutie navrhovateľa s jeho advokátom v roku 2017 ho v tom utvrdilo na základe laického posudku o dedičnosti choroby farbocitu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci odporca 1 uviedol, že nemá záujem si uplatňovať právo dieťaťa poznať svojich rodičov a keďže už nie je maloletý, ani právo na ich starostlivosť. Má za to, že vyrástol v rodine spolu so svojimi súrodencami a jeho rodičmi sú navrhovateľ a odporkyňa 2. Svoje vyjadrenie doplnil tým, že navrhovateľ je zatrpknutý z toho, že celá rodina sa s ním už nechce stretávať, nakoľko každému ubližuje a práve takýmito súdnymi spormi sa snaží znepríjemniť život členom rodiny. Nielen voči jeho osobe vedie nezmyselné súdne spory, pričom všade žiada náhradu súdnych trov a dúfa, že takto celú rodinu rozháda. Nie je si ochotný priznať, že po dlhých rokoch plných psychického a fyzického násilia sa s ním odporkyňa 2 rozviedla a oni ako deti ju v tom plne podporovali. Na navrhovateľa bolo podané trestné oznámenie za psychické týranie, ktoré síce bolo prokuratúrou zamietnuté, ale niekoľkokrát bola volaná polícia na ochranu odporkyne 2 práve voči nemu a jeho novej manželke. Keďže s najstarším bratom chodili odporkyňu 2 pravidelne navštevovať a v niektorých prípadoch aj brániť pred agresívnym navrhovateľom, ktorý sa tiež na inom súde priznal, že udrel svojho vnuka, pričom sa vyjadril, že to bola iba facka. 8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, preskúmal vec a odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l, zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok; ďalej len C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. 9. Odvolací súd dospel k záveru, súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom nepochybne vyplýva, že uplynula trojročná prekluzívna lehota podľa § 86 Zákona o rodine, a preto právo navrhovateľa zaprieť otcovstvo pred súdom zaniklo. 10. Podľa § 86 ods. 1 Zákona o rodine manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom. 11. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že rozhodujúcim kritériom pre začiatok plynutia lehoty bude vedomosť manžela matky o skutočnostiach, ktoré spochybňujú jeho otcovstvo. 12. Obmedzenie zákonnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ktorého účelom je ochrana práv dieťaťa a zabezpečenie stability rodinných pomerov, sa má hodnotiť ako rešpektovanie limitov ustanovených čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva túto skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie premlčacej (prekluzívnej) lehoty na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa (rozsudok Rasmussen proti Dánsku, rozsudok z 28. novembra 1984, sťažnosť č. 8777/79). ( Nález Ústavného súd Slovenskej republiky č. k. PL ÚS 1/2010). Európsky súd pre ľudské práva pri riešení stretu kolidujúcich záujmov, ktoré predstavujú predovšetkým právo dieťaťa na zachovanie stability rodinných vzťahov v záujme jeho ochrany, ale i jemu opozitne stojace právo dieťaťa na poznanie svojich biologických rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, príp. právo biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otca či právo matky dieťaťa vo svojej judikatúre postupoval v závislosti od skutkových okolností jednotlivých prípadov rôzne. V prospech práva na ochranu stability rodinných vzťahov v záujme ochrany práv dieťaťa pred právom právneho otca na zosúladenie jeho biologického a právneho otcovstva sa ESĽP vyslovil v rozhodnutí Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Yildirim v. Rakúsko, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999, v ktorom však významnú úlohu pri jeho posúdení zohrala skutočnosť, že sťažovateľ s istotou vedel, alebo mal dôvody sa domnievať, že nie je biologickým otcom dieťaťa od jeho samotného narodenia, a pritom nepodnikol žiadne kroky k popretiu svojho právneho otcovstva založeného domnienkou. V súlade s touto judikatúrou ESĽP postupoval vo veci Fašang proti Slovenskej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 54324/00 z 28. januára 2003, v ktorej konštatoval, že k porušeniu sťažovateľovho práva na prístup k súdu podľa čl. 6 dohovoru nedošlo vzhľadom na to, že sťažovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh na zapretie podal až po uplynutí tejto lehoty. K obdobným záverom dospel ESĽP aj v prípade Kňákal proti Českej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 39277/06 z 8. januára 2007. Odlišne posúdil ESĽP stret práva právneho otca na zosúladenie právneho a biologického otcovstva s právom na zachovanie stability rodinných pomerov v záujme ochrany práv dieťaťa vo veci Kroon c/a Holandsko, rozsudok z 27. októbra 1994 (sťažnosť č. 18535/91), v ktorom uviedol, že nie je dovolené, aby právna domnienka prevažovala nad biologickou a spoločenskou realitou bez toho, aby bol braný zreteľ na zistené skutočnosti a priania dotknutých osôb. Na tento záver ESĽP nadviazal vo veci Shofman proti Rusku, rozsudok z 24. novembra 2005 (sťažnosť č. 74826/01), v ktorom konštatoval porušenie práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 8 Dohovoru v dôsledku nemožnosti poprieť otcovstvo. Dotknutá právna úprava totiž takúto možnosť pripúšťala iba v lehote jedného roka od okamihu, ako sa osoba úradne zapísaná do matriky ako otec dozvedela o zapísaní narodenia dieťaťa. Uvedeným rozsudkom nebolo konštatované porušenie dohovoru v dôsledku samotnej existencie ročnej zapieracej lehoty, ale až v dôsledku jej naviazania na okamih, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o zapísaní narodenia dieťaťa, a pritom nebol daný iný prostriedok, ktorým by sa právnou domnienkou určený otec domohol popretia otcovstva za situácie, keď bolo i súdom uznané, že nie je biologickým otcom. Z uvedeného je zrejmé, že ESĽP pri aplikácii čl. 8 Dohovoru posudzuje odlišne prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva k dieťaťu, a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii uvedeného článku Dohovoru je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Až týmto momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu alebo využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom. 13. Navrhovateľ v podanom odvolaní namieta nesprávny záver súdu prvej inštancie o nemožnosti skúmať jeho otcovstvo voči odporcovi 1 z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty. Záver súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu z dôvodu, že otec podal návrh na zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty je správny a odvolací súd v tej súvislosti poukazuje a stotožňuje sa so správnym skutkovým a právnym záverom súdu v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a navrhovateľ ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, majúce za následok iné rozhodnutie vo veci a v podstate trval na svojom návrhu a dôvodoch, pre ktoré zapieral otcovstvo voči odporcovi 1. Námietky navrhovateľa v podanom odvolaní nemali za následok iné rozhodnutie vo veci a v podanom odvolaní navrhovateľ neuviedol a nenamietal skutočnosti, ktorými by sa nebol zaoberal okresný súd pred rozhodnutím vo veci, najmä pokiaľ ide o zistenú farbosleposť odporcu 1 a promiskuitné správanie odporkyne 2, v súvislosti s posúdením prekluzívnej lehoty na podanie predmetného návrhu na zapretie otcovstva. 14. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Okresný súd vykonal dôsledné dokazovanie ohľadom začiatku plynutia lehoty na zapretie otcovstva podľa ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine, zistil a vyhodnotil, kedy sa navrhovateľ dozvedel skutočnosti dôvodne spochybňujúce, že je otcom odporcu 1 a tiež vyhodnotil, či bol návrh na zapretie otcovstva podaný v zákonnej lehote. Odvolací súd konštatuje, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa nepochybne vyplýva, že uplynula trojročná prekluzívna lehota podľa § 86 Zákona o rodine, preto právo navrhovateľa zaprieť otcovstvo pred súdom zaniklo. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal v odvolacom konaní úspešným odporcom 1 a 2 s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p.možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).