Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/156/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518205212 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1518205212.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: B. A., Z.M. L. XX.XX.XXXX, L. J.: F. - T. A., Z. L. XX.XX.XXXX, K. B. T. R. XXXX/X, B., K. Č. B. na T.: Q. X. R. XX/D, F.T., F., zastúpená JUDr. Vladimírou Trvalovou, advokátkou, so sídlom Trojičné námestie 7, Bratislava, a otec - K. O., Z. L. XX.XX.XXXX, K. B. B. X, B., K. Č. B.C. na T.: A. XX, B., zastúpený Mgr. Máriou Čechovou, advokátkou, so sídlom Lipová 18/C, Viničné, v konaní na návrh otca o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 07. septembra 2018, č.k. 20P/115/2018 - 37 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 07. septembra 2018, č.k. 20P/115/2018 - 37 p o t v r d z u j e . II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V. uznesením zo dňa 07.09.2018, č.k. 20P/115/2018 - 37 vyhlásil, že nemá právomoc vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: B. A., Z. L. XX.XX.XXXX, Q. H. X. V. F.. Druhým výrokom konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom zo dňa 04.07.2018, súdu prvej inštancie podaným toho istého dňa otec žiada o nariadenie neodkladného opatrenia a na základe posudku súdneho znalca žiada, aby súd rozhodol o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej B.. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 21.08.2018 č. k. 20P 112/2018-75 súd vylúčil návrh otca týkajúci sa nariadenia neodkladného opatrenia ohľadne maloletej sa samostatné konanie, ktoré je vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 20P 115/2018. 3. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa otec maloletej domáha, aby súd nariadil neodkladné opatrenie tohto znenia: Maloletá B. sa zveruje do starostlivosti otca s tým, že všetky jej záležitosti spravuje otec. Matka je oprávnená sa stretávať s maloletou B. za prítomnosti otca každú párnu sobotu a nedeľu v mesiaci v čase od 13.00 hod. do 17.00 hod. Matka za prítomnosti otca si vyzdvihne maloletú pred bytom otca a otec odovzdá dieťa matke. Maloletá B. bude pod pravidelným psychologickým dohľadom. 4. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že maloletá B. žila dlhodobo v Maďarsku. Neexistuje rozhodnutie súdu, ktorým by bol upravený výkon rodičovských práv a povinností k maloletej. Maloletá je od narodenia v osobnej starostlivosti matky a od roku 2008 žije s matkou v Maďarsku, na adrese: Q. X. R. XX/D, F., F.. Maloletá v Maďarsku navštevovala materskú školu, ako aj základnú školu, v Maďarsku má detského lekára a zubára. Na Slovensko chodila len na návštevy k starým rodičom a k otcovi a žije tu jej nevlastný brat. Momentálne sa maloletá nachádza bez súhlasu matky a bez dohody rodičov v domácnosti otca na adrese: A. XX, B., a to od júla 2018. Od júla 2018 otec maloletú bez súhlasu matky zapísal do Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským na Dunajskej ulici v Bratislave, pričom maloletá je naďalej zapísaná aj v Základnej škole v Halasi v Maďarsku. 5. Miestom bydliska, a teda aj obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je Maďarsko, kde sa maloletá zdržiava a býva od svojho narodenia, kde navštevovala predškolské zariadenie i školu, má tam svojich ošetrujúcich lekárov. 6. Súd prvej inštancie právne odôvodnil svoje rozhodnutie ustanovením § 24 ods. 1, § 39 ods. 1 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom, § 325 ods. 1, § 329 ods. 1, 2, § 161 ods.1, 2 CSP, čl. 5 ods. 1, 2 oznámením MZV SR č. 344/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov, čl. 8 ods. 1, čl. 17 Nariadenia č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Súd prvej inštancie ďalej v rámci odôvodnenia uviedol, že v medzinárodných právnych nástrojoch je pojem „obvyklý pobyt" už v súčasnosti používaným štandardným pojmom. Keďže jeho definícia nie je nikde obsiahnutá, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Treba však v tejto súvislosti zdôrazniť, že medzinárodné právo súkromné sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho môže chápať vnútroštátne právo toho-ktorého štátu, ale používa ho ako autonómny koncept medzinárodného práva súkromného. V kontexte slovenského právneho poriadku a jeho terminológie preto pojem obvyklý pobyt nie je možné stotožňovať s technicko-právnym pojmom trvalý pobyt a ani s pojmom bydlisko. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje predškolské alebo školské zariadenie a pod. Pri určovaní právomoci súdu nie je teda rozhodujúce štátne občianstvo, rovnako ani miesto prihlásenia k trvalému pobytu. Obvyklý pobyt sa určuje ku dňu začatia konania a je určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré tvoria fyzická prítomnosť v štáte, ktorá nemá len príležitostný, resp. krátkodobý charakter, určitá miera sociálneho začlenia, rodinné a sociálne väzby a ďalšie. Maloletá sa síce od júla 2018 zdržiava v domácnosti otca na území Slovenska a tento ju bez súhlasu matky prihlásil do základnej školy na Slovensku, s ohľadom na krátkosť času, ale najmä na skutočnosť, že zmena bola bez súhlasu matky - otec nemal súhlas matky a ani súdne rozhodnutie, ktoré by mu umožňovalo zmeniť štát obvyklého pobytu - miesto pobytu maloletej, súd prvej inštancie mal za to, že miesto obvyklého pobytu maloletej je Maďarsko. 7. V danom prípade išlo o kompetenčné vymedzenie právomoci súdu štátu obvyklého pobytu maloletých detí, ktoré znamená oprávnenie a tomu zodpovedajúcu povinnosť prejednať vec pod svojou jurisdikciou. 8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že s poukazom na skutočnosť, že pri určení právomoci súdu na konanie vo veciach týkajúcich maloletých detí nie je rozhodujúce štátne občianstvo maloletého dieťaťa, ani miesto jeho trvalého pobytu, ale miesto jeho obvyklého pobytu, ktorým je Maďarsko, nemá súd prvej inštancie právomoc konať a rozhodovať. 9. V zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie nemohol pri rozhodovaní prihliadnuť na skutočnosť, že matka i maloleté dieťa majú aj trvalý pobyt na Slovensku, nakoľko trvalý pobyt má len evidenčný charakter a v zmysle zákonov Slovenskej republiky ak má matka evidovaný trvalý pobyt v Slovenskej republike, dieťa momentom narodenia má evidovaný totožný trvalý pobyt ako matka, ale nemožno ho v žiadnom prípade stotožňovať s obvyklým pobytom. Obvyklý pobyt nie je pobytom krátkodobým, časovo ohraničeným, naopak ide o dlhodobé bývanie, resp. usadenie sa v určitom mieste, ktoré má stabilný charakter. Slovenská republika nie je miesto obvyklého pobytu maloletej a na prípadný dlhodobý zákonný pobyt by navyše potrebovala súhlas matky s vysťahovaním maloletej, ktorým otec v súčasnosti nedisponuje. 10. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, aby v danej veci konal slovenský súd aj s ohľadom na možnosť vykonávať dôkazné prostriedky, či viesť výkon rozhodnutia, keďže maloleté dieťa má miesto svojho bydliska v Maďarsku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia súdu prvej inštancie, t.j. nemá právomoc a pre neodstrániteľnú prekážku konanie vedené na súde prvej inštancie zastavil. Súd v prípade právomoci súdu cudzieho štátu nemá povinnosť postúpiť vec tomuto súdu. S poukazom na § 24 ods. 1 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, majú právomoc súdy štátu obvyklého pobytu dieťaťa, a teda právomoc v danej veci konať má súd v Maďarsku. 11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového konania. 12. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal otec maloletej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a súčasne rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Otec v rámci odvolania uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne určil Maďarsko ako obvyklý pobyt maloletej B. len preto, že tam žije a chodí do školy, ako to je konštatované v bode 6 uznesenia. Žiadna právna norma medzinárodného práva neupravuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“ dieťaťa. Podľa právnej praxe sa pod obvyklým pobytom rozumie miesto, kde sa osoba nielen zdržiava, ale aj má spoločenské a iné väzby. Otec zdôraznil, že maloletá B. okrem skutočnosti, že do Maďarska chodila do školy, nemala žiadne iné väzby v Maďarsku. Každú možnú voľnú chvíľu trávila v Bratislave u otca, tu mala aj kamarátky a voľnočasové aktivity. Aj prázdniny trávila s otcom v Bratislave. Zároveň otec do spisu predložil, že maloletá B. má stále trvalý pobyt na ulici T. X, v Bratislave, aj potvrdenie od stomatológa v Bratislave. V Maďarsku nemá žiadne citové ani spoločenské väzby. Starých rodičov má tiež na Slovensku a u nich tiež trávila časť prázdnin. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v bode 8 uznesenia nesprávne určil príslušnosť súdu podľa obvyklého pobytu maloletej, vôbec pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, aj keď sám v bode 9 konštatuje, že otcom podaný návrh je neodkladným opatrením t.j. ide o neodkladnú potrebu upraviť dočasne pomery resp. v danom prípade ide o potrebu dočasne upraviť pomery maloletého dieťaťa, nakoľko otec má za to, že je ohrozený duševný stav maloletej, ak ostane naďalej u matky, ako vyplýva aj z priložených správ od psychológa. Podľa nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkom v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie“) oddiel 10 článok 35: „Na súdy členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby právomoc rozhodovať vo veci samej mali súdy iného členského štátu.“ Z citovaného Nariadenia vyplýva, že ak sa jednalo o otcov návrh na vydanie neodkladného opatrenia vo veciach maloletej, otec správne určil príslušnosť súdu, keď ho podal na slovenský súd, keďže pri predbežnom opatrení podľa Nariadenia je možné podať návrh aj na iný súd v členskom štáte, aj keby bola daná právomoc iného členského štátu. Súd prvej inštancie síce v bode 11 uznesenia konštatuje, že je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia, ale vôbec to nezohľadnil pri rozhodovaní o svojej príslušnosti s poukazom na oddiel 10 článok 15 Nariadenia teda, že v čase rozhodovania sa jednalo o predbežné opatrenie a vtedy môže rozhodovať aj iný súd členského štátu, ako ten, v obvode ktorého má podľa prvoinštančného súdu maloletá B. obvyklý pobyt. Otec má za to, že súd prvej inštancie v bode 14 uznesenia nedostatočne skúmal svoju právomoc na vydanie neodkladného opatrenia podľa Nariadenia, a preto porušil ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aj tým, že otcovi nedoručil otcovi vyjadrenie matky, čím mu odňal možnosť sa vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré uvádza matka vo svojom vyjadrení, a na ktoré sa odvoláva súd napríklad v bode 3 uznesenia, že maloletá B. mala zubára v Maďarsku, ale otec predložil vo svojom návrhu, že maloletá B. chodila k zubárovi aj na Slovensku. Vo vyjadrení matky môžu byť ďalšie závažné skutočnosti, ktoré mali zrejme vplyv na rozhodovanie súdu, a otec nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Taktiež porušila ustanovenie § 365 ods. 1 CSP písm. f), nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam tým, že na základe popísaných skutočností, že maloletá B. všetok voľný čas trávi u otca v Bratislave, má v Bratislave kamarátky, navštevuje tu psychológa a zubára, má tu sociálne a citové väzby, súd nesprávne určil obvyklý pobyt maloletej B. v Maďarsku a nie v Bratislave. Otec uviedol, že s poukazom na ustanovenie § 365 ods.1 písm. h) CSP, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko pri posudzovaní miestnej príslušnosti nebral do úvahy Nariadenie pri neodkladnom opatrení, kde miesme príslušným môže byť aj súd iného členského štátu, ako je súd v obvode obvyklého pobytu dieťaťa a opieral sa iba o ustanovenia Zákona o medzinárodnom práve súkromnom. Na základe uvedených skutočností otec navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. 13. Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila. 14. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 C.m.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné, ako vecne a právne správne potvrdiť ( § 387 ods.1, 2 CSP). 15. V zmysle § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať a rozhodovať (ďalej len procesné podmienky). 16. V zmysle § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 17. V zmysle § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. 18. Podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 19. Podľa článku 1 ods. 3 písm. e/ Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 Brusel IIa, toto nariadenie sa nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť. 20. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 21. Podľa článku 20 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 Brusel IIa, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu. 22. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne postupoval, keď vzhľadom na cudzí prvok v konaní posudzoval svoju právomoc vo veci konať, pričom aplikoval v časti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (dočasné zverenie maloletej a úprava styku matky s maloletou) Nariadenie Brusel IIa . Odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie pri skúmaní právomoci na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s článkom 8 Nariadenia Brusel IIa za správny, ako aj jeho záver o tom, že miesto obvyklého pobytu maloletej nie je územie Slovenskej republiky, kam bola zo strany otca premiestnená neoprávnene. Vychádzajúc z dikcie článku 20 Nariadenia Brusel IIa, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto Nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodnúť vo veci samej súd iného členského štátu. Je zjavné, že toto ustanovenie sleduje účel nevyhnutnej, neodkladnej potreby a nutnosti vykonať určité konkrétne účinné opatrenia pri bezprostrednom a priamom ohrození dieťaťa alebo jeho majetku, a to len za predpokladu, ak by neodkladne nemohol zasiahnuť súd, ktorému právomoc konať vo veci daného maloletého dieťaťa by inak prináležala. Z kontextu tohto ustanovenia je však zrejmé, že sa ním sledovalo pokrytie výnimočných prípadov, kedy by sa dieťa celkom zjavne ocitlo bez akejkoľvek starostlivosti a výchovy a bez neodkladného a okamžitého zásahu nepríslušného súdu členského štátu, nestrpiaceho pre naliehavosť odklad, by dochádzalo k priamemu ohrozeniu dieťaťa na živote či zdraví, prípadne by bol ohrozený zásadným spôsobom majetok dieťaťa. Nemožno predmetné ustanovenie vykladať natoľko široko, aby sa poprela účelovou aplikáciou právna úprava právomoci členského štátu príslušného na konanie jednoznačne upravená v čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa a obišlo tak rozhodné kritérium obvyklého pobytu dieťaťa. 23. V danom prípade otec premiestnil maloletú B. bez súhlasu matky maloletej na územie Slovenskej republiky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na kritériá pre aplikáciu článku 20 Nariadenia Brusel IIa uvedené v rozsudku Súdneho dvora (ES) C-403/09 zo dňa 23.12.2009 vo veci Detiček v Sgueglia. V predmetnom rozsudku Súdny dvor uviedol, že jedno zo základných práv dieťaťa je právo uvedené v čl. 24 ods. 3 charty, a to pravidelne udržiavať osobný vzťah a priamy kontakt s obidvomi rodičmi, ktorého dodržiavanie je nepopierateľne na rovnakej úrovni, ako najlepší záujem každého dieťaťa. Článok 20 Nariadenia Brusel IIa nemožno vykladať spôsobom, ktorý by porušoval uvedené základné právo dieťaťa. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že protiprávne premiestnenie dieťaťa po rozhodnutí prijatom jednostranne jedným z jeho rodičov zbavuje najčastejšie dieťa možnosti udržiavať pravidelne osobné vzťahy a priamy kontakt s druhým rodičom. Preto článok 20 Nariadenia Brusel IIa nemožno vykladať takým spôsobom, ktorý by mohol slúžiť ako nástroj pre rodiča, ktorý protiprávne premiestnil dieťa na to, aby predĺžil trvanie skutkovej situácie vzniknutej jeho protiprávnym správaním alebo legitimizoval účinky takéhoto správania sa. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy uvedené v tomto ustanovení môžu priznávať také predbežné alebo ochranné opatrenia, iba ak dodržia tri kumulatívne podmienky teda, že dané opatrenia musia byť naliehavé, musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli tento súd, a musia mať dočasný charakter. Preto, keď nie je dodržaná jedna z týchto troch podmienok, znamená to, že na predmetné neodkladné opatrenie sa nemôže vzťahovať článok 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. V tomto prípade otec v rámci odvolania namieta namiesto článku 20 ods.1 Nariadenia Brusel IIa, článok 35 nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého na súdy členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby právomoc rozhodovať vo veci samej bola na súde iného členského štátu. Predmetný článok však nie je aplikovateľný na uvedenú situáciu, nakoľko v tomto prípade má prednosť Nariadenie Brusel IIa a citovaný článok 20, ktorý sa vzťahuje na úpravu pomerov v rámci rodinnoprávnych vzťahov. Pokiaľ ide o splnenie podmienok vo vzťahu k článku 20 ods.1 Nariadenia Brusel IIa odvolací súd udáva, že podmienka naliehavosti vo vzťahu k osobe maloletej Bianky by bola daná iba za situácie, že život, zdravie maloletej, respektíve jej výživa sú ohrozené, napríklad nemožnosťou, respektíve neschopnosťou otca zabezpečiť potreby maloletej, nemožnosťou bývania alebo existenčnými dôvodmi na strane otca. V tomto prípade však už samotná podmienka naliehavosti splnená nebola, t.j. maloletá je momentálne v starostlivosti otca, ktorý sa o ňu stará, zabezpečuje jej bývanie, stravu a všetky základné potreby. Samotná skutočnosť, že došlo k premiestneniu maloletej z miesta jej obvyklého pobytu bez súhlasu matky, pričom otec žiada o zverenie maloletej do svojej osobnej starostlivosti, nemôže byť dôvodom pre nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko táto situácia má medzinárodný aspekt a je potrebné ju posudzovať z hľadiska medzinárodných zmlúv, ako je napríklad Haagsky dohovor avšak až za situácie, že matka sa bude domáhať návratu maloletej. Pokiaľ otec v tomto štádiu konania žiada o úpravu práv a povinností k maloletej je povinný podať si návrh na príslušný súd v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. 24. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky otca, že súd prvej inštancie nesprávne určil obvyklý pobyt maloletej odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa je potrebné vyhodnocovať s ohľadom ku všetkým skutkovým okolnostiam zistených v danej veci. V danom prípade matka spolu s maloletou B. bezprostredne predtým, ako maloletú otec doviedol na Slovensko za účelom prázdninových aktivít s otcom, žila spolu s matkou v Maďarsku, matka k maloletej vykonávala opatrovnícke právo, dieťa navštevovalo školu v Maďarsku. Vzťahové väzby dieťaťa k prostrediu boli jednoznačne preukázané. Odvolací súd má za to, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa sa môže v priebehu jeho života meniť, a preto bude vecou matky, či vo veci požiada o návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu, alebo samotným presťahovaním maloletej B. (s prihliadnutím na názor maloletej nachádzajúci sa v súdnom spise) dôjde uplynutím príslušného času k zmene obvyklého pobytu maloletej tak, aby sa miestom obvyklého pobytu stalo územie Slovenskej republiky. Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že slovenský súd v tomto štádiu konania nemá právomoc konať a rozhodovať v predmetnej veci. 25. Posledným odvolacím dôvodom otca bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nedoručil vyjadrenie matky v tejto veci právnej zástupkyni otca. Odvolací súd v tejto súvislosti zistil, že vyjadrenie matky do tohto súdneho spisu doručené nebolo, nakoľko zo spisu vyplýva, že matka síce vyjadrenie doručila, avšak iba k veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp.zn 49P/106/2018 (t.j. nie v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia), pričom fotokópia tohto vyjadrenia bola prefotená do súdneho spisu v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia (č.l. 34). Inak povedané matka v predmetnej veci nebola ani súdom prvej inštancie vyzvaná na vyjadrenie k veci (vyjadrenie matky v inej veci bolo iba prefotené do tohto súdneho spisu), preto toto prefotené vyjadrenie matky nebolo potrebné otcovi, respektíve právnej zástupkyni otca doručovať. Vzhľadom na uvedené odvolací súd k predmetnej námietke otca vzťahujúcej sa k procesnému pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie neprihliadol. 26. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne a právne správne potvrdil. 27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 28. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).