Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/95/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618010137 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1618010137.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Tibora Kubíka v trestnej veci obžalovanej O. Č. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp.zn. 1T/26/2018 zo dňa 01.08.2018 na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. decembra 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej O. Č., R.. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Malacky pod sp.zn. 1T/26/2018 dňa 01.08.2018 uznal obžalovanú O. F. vinnou zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky § 289 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že - dňa 30.12.2017 v čase o 15.05 h na ceste I/2 v smere od obce C. Q. do obce K. I. S. viedla osobné motorové vozidlo značky I. P. s evidenčným číslom K v 38,0 kilometri sa plne nevenovala vedeniu vozidla, zišla mimo cestu vpravo, následne 115 metrov jazdila s vozidlom po priekope, kde na miernom kopčeku vozidlo vyskočilo, potom prednou časťou narazilo do zeme a prevrátilo sa na strechu, v dôsledku čoho obvinená utrpela ťažké zranenia a bola prevezená do nemocnice, kde dňa 30.12.2017 v čase o 17:00 h jej bola odobratá krv na zistenie požitia návykových látok pred jazdou, ktorá bola predložená Kriminalistickému a expertíznemu ústavu PZ v Bratislave na analýzu, ktorou bola stanovená priemerná koncentrácia etanolu v predloženej vzorke krvi 2,87 g/l (gram/liter), ktorá hodnota zodpovedná priemernej koncentrácii etanolu v krvi 2,72 g/kg (hmotnostné promile). Súd prvého stupňa obžalovanej podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace, pre výkon ktorého obžalovanú podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Tiež jej bol uložený trest zákazu činnosti riadiť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 5 rokov. Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná v zákonnej lehote dňa 15.08.2018 odvolanie smerujúce vo výroku o treste, ktoré odôvodnila prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 03.10.2018. Obhajoba v odôvodnení odvolania zdôrazňuje, že obžalovaná sa tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní v plnej miere doznala, uznala svoju vinu a konanie skutočne úprimne oľutovala. Poukazuje na postup polície a neskôr súdu, ktorý obhajoba považuje za postup v rozpore so zákonom. Ako obžalovaná uviedla v prípravnom konaní, skutok si nepamätá, zobudila sa až v nemocnici, kde jej oznámili, že mala autonehodu. Zo žiadanky pre toxikologické vyšetrenie zo dňa 30.12.2017 v čase o 17:00 hod. (ďalej len „ žiadanka") vyplýva, že na výzvu (požiadanie) bezpečnostných orgánov (polícia) bol vykonaný odber krvi. Uvedená skutočnosť sa však nezakladá na pravde, nakoľko žiadateľom na vyšetrenie podľa tam uvedenej pečiatky a podpisu na tejto žiadanke bol K.. N. I. z UPS Malacky a nie pracovník polície. Ustanovenie § 32 Zákona o PZ - oprávnenia pri objasňovaní priestupkov, odkazuje na ustanovenia § 4 a 5 Zákona č. 219/1996 Z.z. Podľa § 5 ods. 7 zákona č. 219/1996 Z.z. účinného v čase dopravnej nehody „Lekárske vyšetrenie spojené s odberom a laboratórnym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu sa okrem prípadu uvedeného v odseku 4 vykoná vždy, a to i bez predchádzajúcej dychovej skúšky prístrojom na zistenie alkoholu alebo bez predchádzajúceho orientačného psychomotorického vyšetrenia alebo orientačného vyšetrenia testovacím prístrojom na zistenie omamných látok a psychotropných látok, ak vyšetrovaná osoba nie je pri vedomí, o tom rozhodne policajný orgán a vyzve kontrolovanú osobu na vyšetrenie na zistenie alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, ak o to požiada osoba, ktorá sa vyšetreniu na zistenie alkoholu alebo omamných látok a psychotropných látok má podrobiť." Z prvého záznamu z dopravnej nehody zo dňa 30.12.2017 v čase o 18:14 hod. vyplýva, že O. F. nebola vyzvaná v zmysle § 5 ods. 7 písm. b) zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb nakoľko v tomto prvom zázname nie je žiadna zmienka o výzve podľa § 5 ods. 7, písm. b) zákona č. 219/1996 Z.z. Pri obhliadke miesta dopravnej nehody O. F. nebola prítomná. Vzhľadom na ťažký stav opitosti a jednotlivých zranení, kde O. F. utrpela okrem iných aj otras mozgu, je zrejmé, že táto výzva v tom čase nebola zrealizovaná, a že k takejto zákonnej výzve policajta nedošlo, nehovoriac o rozhodnutí policajta v zmysle § 5 ods. 7, písm. b) spomínaného zákona. V druhom zázname z dopravnej nehody zo dňa 28.02.2018 vypracovaný v čase 11:14 hod. už policajt v časti 3. Účastníci dopravnej nehody, uvádza, že k vyšetreniu účastníka dopravnej nehody došlo podľa § 5 ods. 7, písm. b) vyššie uvedeného zákona, čo je v rozpore so záznamom z dopravnej nehody zo dňa 30.12.2017. V zázname z dopravnej nehody zo dňa 30.12.2017 výzva podľa § 5 ods. 7, písm. b) spomínaného zákona absentuje. V zmysle toho druhého záznamu policajt však tiež nemohol postupovať podľa písm. b) spomínaného ustanovenia, nakoľko v tom čase obžalovaná nebola pri vedomí, a teda nemohlo dôjsť k zákonom predpokladanej výzve. Následne v treťom „konvalidovanom" zázname z dopravnej nehody zo dňa 25.07.2018, policajt presne podľa nedostatkov, ktoré vytýkala obhajoba, nezákonným spôsobom konvaliduje záznam z dopravnej nehody, kde už uvádza ustanovenie § 5 ods. 7 písm. a) zákona č. 219/1996 Z.z., a taktiež už dopĺňa, že vyšetrovaná osoba nebola pri vedomí. Tento dôkaz však nebol v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia známy, a taktiež nebol známy ani v čase po podaní obžaloby. Nemôže obstáť tvrdenie prvostupňového súdu na strane 6 napádaného rozsudku, že išlo len o evidentný formálny nedostatok, kedy policajt do záznamu nedopatrením uviedol nesprávne ustanovenie zákona, na základe, ktorého došlo k lekárskemu vyšetreniu spojenému s odberom a laboratórnym vyšetrením krvi. Aj táto časť týkajúca sa tvrdenia, že lekárske vyšetrenie bolo spojené s odberom a laboratórnym vyšetrením nie je pravda, nakoľko laboratórne vyšetrenie bolo vykonané až na základe žiadosti zo dňa 31.12.2017 vo veci konajúceho policajta, kde na tomto základe KEÚ PZ v Bratislave skúmal predloženú vzorku krvi. Aj napriek tomuto zákonnému pochybeniu došlo na základe písomnej žiadosti MUDr. N. I. dňa 30.12.2017 v čase o 17:00 hod k odberu krvi, kde bola odobratá plastová skúmavka údajne s označením „O. F., XXXXXX/XXXX" obsahujúca cca. 5 ml krvi. Takúto žiadosť však na účely priestupkového resp. trestného konania mohol v zmysle vyššie uvedeného podať iba policajt. Ak bola skúmavka s krvou údajne s označením „O. F., XXXXXX/XXXX" dôležitou vecou a táto jednoznačne už v tom čase mala súvis so spáchaním minimálne priestupku, mal policajt postupovať minimálne podľa § 21 Zákona o Policajnom zbore a takúto vec zaistiť a vydať o tom potvrdenie osobe, ktorá mu túto skúmavku vydala. Zo zadováženého spisového materiálu žiadnym spôsobom nevyplýva, ako sa dostala skúmavka ako dôkaz do dispozície polície, taktiež nie je zrejmé, či skúmavka, ktorá bola predložená na skúmanie, je skúmavka s krvou O. F.. Až následne po vykonaní úkonu podľa § 21 Zákona o PZ mohol policajt takto zaistenú vec zaslať na odborné skúmanie na KEÚ PZ. Zo spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by svedčila o zákonnom spôsobe zaistenia tejto skúmavky ako veci dôležitej pre konanie. Obhajoba má zato, že nevykonaním tohto postupu bol porušený zákon a z uvedeného dôvodu tento dôkaz nebol získaný spôsobom v zákone ustanoveným, čo spôsobuje jeho procesnú nespôsobilosť v prebiehajúcom konaní a jeho následnú nepoužiteľnosť. Uvedená procesná nespôsobilosť sa vzťahuje následne aj na hodnotu koncentrácie etanolu v predloženej vzorke krvi, ktorá je uvedená vo výrokovej časti napádaného rozsudku. Aj keď prvostupňový súd uvádza, že táto časť mohla byť predmetom dokazovania, k čomu však nedošlo vzhľadom na vyhlásenie obžalovanej, ani s týmto názorom sa nemožno stotožniť, nakoľko súd je povinný ex offo hodnotiť dôkazy, ktoré boli získané výlučne zákonným spôsobom (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) - teda bolo povinnosťou súdu aj bez dokazovania podrobiť tento dôkaz testu zákonnosti, ak už bol o tomto preukázateľne obhajobou upovedomený. Na jednej strane stojí priznanie obžalovanej, na druhej strane by však mali stáť v tomto kontexte aj dôkazy, ktoré by mali byť získané výlučne zákonným spôsobom. Je neprípustný postup prokurátora a súdu následne, po tom čo obhajoba založila do spisu písomné podanie a to dňa 18.06.2018, kde namietala zákonnosť získania dôkazu, aby prokurátor na hlavnom pojednávaní konanom dňa 01.08.2018 predložil priamo k rukám sudcu a obhajcu vyjadrenie dozorujúceho prokurátora zo dňa 30.07.2018 (číslo konania 2Pv 73/18/1106-17) spolu s úplne novým záznamom z dopravnej nehody zo dňa 25.07.2018, ktorým údajne „konvaliduje" námietky obhajcu, ktoré obhajca namieta v písomnom podaní adresovanom súdu dňa 18.06.2018 s tým, že u policajta išlo iba o evidentný formálny nedostatok. Do podania obžaloby ani súd a ani prokurátor nenamietal a neupravoval akýkoľvek dôkaz, ktorý bol v súdnom spise založený, mám za to, že týmto „konvalidovaním" obžaloba potvrdila a de facto sa stotožnila s tvrdeniami obhajoby, nakoľko ak by tak tomu nebolo nemusela by ex post dokladať „upravený" nezákonný dôkaz - záznam z dopravnej nehody tak, ako to bolo vykonané na HP dňa 01.08.2018 so zhodnotením, že došlo k pisárskej chybe. Takúto možnosť obžalovaný, aby po tom čo bola podaná obžaloba, mohol podľa vývoja situácie bez postihu „upraviť" resp. vyrobiť akýkoľvek dôkaz, ktorý by bol v jeho prospech, však nemá a preto som toho názoru, že týmto konaním došlo k porušeniu aj zásady rovnosti strán (§ 2 ods. 14 Trestného poriadku). Týmto konaním by sa ako obžalovaná vystavila trestnému stíhaniu pre trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Prokurátor nevyužil právo podľa § 314 Trestného poriadku vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo riadne doručené. Odvolací súd nezistil také vady napadnutého rozsudku, ktoré by boli dôvodom pre jeho zrušenie na neverejnom zasadnutí, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie, o ktorom upovedomil obžalovanú, obhajcu a prokurátora. Obžalovaná O. F. sa na verejné zasadnutie neustanovila a prostredníctvom obhajcu predložila potvrdenie o práceneschopnosti, čo odvolací súd nevyhodnotil ako žiadosť o odročenie, resp. ospravedlnenie neúčasti zo zdravotných dôvodov v zmysle § 120 ods. 2 Trestného poriadku, a preto za splnenia zákonných podmienok uvedených v § 293 ods. 5 Trestného poriadku vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca pridržiaval dôvodov uvedených v odvolaní a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa. Zástupca krajskej prokuratúry uviedol, že výrok o vine nie je v prípade obžalovanej napadnuteľný odvolaním, pretože obžalovaná urobila vyhlásenie o vine. Výrok o treste považoval za zákonný a spravodlivý, a preto navrhol odvolanie zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je nedôvodné. K obsahu odvolania odvolací súd uvádza, že argumentácia sa týka predovšetkým výroku o vine napadnutého rozsudku, ktorý bol podľa obhajoby postavený na nezákonných dôkazoch. Z ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že v rozsahu priznania viny nie je výrok o vine postavený na prijatí vyhlásenia viny obžalovaným napadnuteľný odvolaním. Z vyššie citovaného ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že revízna povinnosť odvolacieho súdu je okrem odvolacích námietok rozšírená aj o také vady rozsudku či konania, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré v písm. g) vymedzuje dovolací dôvod nezákonnosťou dôkazov vykonaných v konaní pred súdom. Ustanovenie § 257 ods. 5 Trestného poriadku je však vo vzťahu k § 317 Trestného poriadku lex specialis, pretože upravuje špecifický procesný postup, a toto ustanovenie priamo vylučuje podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, keď explicitne pripúšťa len podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t.j. v prípadoch porušenia práva na obhajobu zásadným spôsobom. Z uvedeného rezultuje, že výrok o vine napadnutého rozsudku nie je možné z dôvodov uvedených v odvolaní napadnúť odvolaním a ani dovolaním, a preto nemožno rozširovať revíznu povinnosť odvolacieho súdu v tomto smere a meritórne preskúmavať argumenty obhajoby. Výrok o vine nadobudol právoplatnosť vyhlásením napadnutého rozsudku. Odvolací súd teda preskúmal len výrok o treste napadnutého rozsudku ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že uložený trest zodpovedá zákonným požiadavkám. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 16.03.2018 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky na Okresný súd Malacky obžalobu na obvinenú O. F. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona na takom skutkovom základe, aký je uvedený v úvodnej časti tohto odôvodnenia. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 01.08.2018 obžalovaná O. F. učinila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinná, a následne kladne odpovedala na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovanej o vine prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykonal, vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste. Okresný súd na základe vyhlásenia o vine uznal obžalovanú vinnou zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe uvedom v obžalobe. K uznaniu viny na skutkovom a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení viny a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o vine nemôže byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť a ani nebola odvolaním formálne napadnutá. Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaná bola rozsudkom Okresného súdu Malacky sp.zn. 1T/76/2009 zo dňa 10.12.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3To/50/2013 zo dňa 28.05.2013 uznaná vinnou zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, za čo jej bol krajským súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia ako aj trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 5 rokov. Z výkonu trestu odňatia slobody bola obžalovaná podmienečne prepustená dňa 05.03.2014, v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia sa osvedčila. Trest zákazu činnosti vykonala dňa 28.04.2014. V dňoch 13.05.2015, 01.06.2015, 25.06.2015 a 04.07.2017 sa obžalovaná dopustila priestupkov v cestnej premávke spočívajúcich v opakovanom prekročení povolenej rýchlosti a v opakovanom porušení iných povinností vodiča, za čo bola sankcionovaná pokutami. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a tieto dôkazy aj správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil. Odvolací súd konštatuje, že správne postupoval súd prvého stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2 Trestného zákona prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, a zistil, že u obžalovanej je daná poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. l) Trestného zákona, t.j. že sa k trestnému činu priznala a jeho spáchanie oľutovala, a priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona spočívajúca v predchádzajúcom odsúdení. Ustanovenie § 37 písm. m) Trestného zákona umožňuje súdu na predchádzajúce odsúdenie ako na priťažujúcu okolnosť neprihliadnuť, avšak toto neprihliadnutie nesmie byť svojvoľné, ale musí vyplývať z povahy predchádzajúceho odsúdenia. V prejednávanom prípade ani odvolací súd nezistil takú povahu predchádzajúceho odsúdenia, ktorá by odôvodňovala naňho neprihliadnuť, naopak, treba naňho prihliadať, pretože sa tiež jednalo o trestnú činnosť na úseku dopravy. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s výrokom o treste napadnutého rozsudku a úvahy, ktoré súd k tomuto viedli, považuje za správne. Pri úvahách o druhu trestu aj odvolací súd dospel k záveru, že uloženie nepodmienečného trestu obžalovanej je plne opodstatnené, pretože z protiprávnych konaní, ktorých sa doposiaľ dopustila v cestnej premávke, je zrejmé, že obžalovaná predstavuje vážne riziko pre život a zdravie iných účastníkov cestnej premávky, je nedisciplinovaná, ľahkovážna, ba priam bezohľadná k ochrane života a zdravia, pričom možnosti jej nápravy sú menej priaznivé so zreteľom na to, že svoj postoj nezmenila ani po vykonaní nepodmienečného trestu odňatia slobody a dlhodobého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Len 2 dni po opätovnom získaní vodičského oprávnenia spáchala dopravný priestupok a v nasledujúcom mesiaci 2x prekročila najvyššiu povolenú rýchlosť. Všetky uvedené skutočnosti v súhrne vypovedajú o potrebe zdôraznenia ochrannej funkcie trestu vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti a funkcie morálnej, pretože okrem skutočného rizika, ktorému obžalovaná v ťažkej opitosti vystavila iné osoby, pričom bolo len vecou náhody, že jej konanie nevyústilo do tragédie, je jej správanie v cestnej premávke vysoko neetické a sústavné. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanej súdom prvého stupňa odráža nielen možnosti nápravy obžalovanej a jej morálne odsúdenie, ale aj požiadavky generálnej prevencie. Uloženie takéhoto druhu trestu zodpovedá zákonným kritériám uvedeným v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Súd prvého stupňa nie celkom dôsledne prihliadol na počet a povahu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keď obžalovanej vymeral trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby uvedenej v § 289 ods. 1 Trestného zákona, ktorá je až na 1 rok, a odvolaciemu súdu nie je zrejmé ani to, prečo v porovnaní s trestom uloženým v trestnom rozkaze uložil obžalovanej miernejší trest. Súd v rozsudku síce nie je viazaný svojím rozhodnutím o treste v trestnom rozkaze, avšak ak sa medzi vydaním trestného rozkazu a vyhlásením odsudzujúceho rozsudku nezmenia rozhodujúce skutočnosti pre ukladanie trestov, a napriek tomu je obžalovanému uložený trest miernejší, nie je takáto zmena úvahy súdu racionálna a dôvodná. Napriek tomu, že odvolací súd považuje trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace nepodmienečne za neprimerane mierny, nebolo možné v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku, veta druhá, toto pochybenie v odvolacom konaní napraviť, pretože odvolací súd rozhodoval výlučne na podklade odvolania obžalovanej, a teda nemohol rozhodnúť v jej neprospech. Výrok o zaradení obžalovanej do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia zodpovedá zákonu, nakoľko obžalovaná bola v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Odvolací súd nezistil žiadne zákonné dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z napadnutých výrokov rozsudku, a preto odvolanie obžalovanej O. F. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.