Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/891/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1704110308 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1704110308.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: V.. V. N., narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom K. č. XXX, zastúpený JUDr. Pavol Torňoš, advokát, Bratislava, Tomášikova č. 50/D, proti žalovanému: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislava - Záhorská Bystrica, Bratislavská č. 1/a, IČO: 31 444 873, zastúpený Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., Bratislava, Karadžičova č. 2, IČO: 35 906 464, za ktorú koná JUDr. Pavol Blahušiak, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. mája 2012, č.k. 4 C 204/2008-276, v znení opravného uznesenia zo dňa 20. augusta 2014, č.k. 4 C 204/2008-376, v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. septembra 2014, č.k. 4 C 204/2008-396, v znení opravného uznesenia zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 4 C 204/2008-400, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. mája 2012, č.k. 4 C 204/2008-276, v znení opravného uznesenia zo dňa 20. augusta 2014, č.k. 4 C 204/2008-376, v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. septembra 2014, č.k. 4 C 204/2008-396, v znení opravného uznesenia zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 4 C 204/2008-400, vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobcovi písomný list s nasledovným znením: ,,Spoločnosť MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o. sa ospravedlňuje JUDr. Jozefovi Kurianovi za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov a tvrdení odvysielaných v apríli 2001 v publicistickej relácii Paľba a za neoprávnené poškodenie jeho cti, dôstojnosti a dobrého mena. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená spoločnosti MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava - Záhorská Bystrica rozsudkom Okresného súdu Pezinok“ a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,-€ do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, m e n í tak, že žalobu z a m i e t a. II. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. mája 2012, č.k. 4 C 204/2008-276, v znení opravného uznesenia zo dňa 20. augusta 2014, č.k. 4 C 204/2008-376, v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. septembra 2014, č.k. 4 C 204/2008-396, v znení opravného uznesenia zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 4 C 204/2008-400, o d m i e t a . III. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. mája 2012, č.k. 4 C 204/2008-276, v znení opravného uznesenia zo dňa 20. augusta 2014, č.k. 4 C 204/2008-376, v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. septembra 2014, č.k. 4 C 204/2008-396, v znení opravného uznesenia zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 4 C 204/2008-400, vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť uhradiť žalobcovi náhradu trov konania 1.397,06 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 4.007,57 € do rúk právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Torňoša, advokáta, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, m e n í tak, žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. IV. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 79,5 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. V predmetnom súdnom konaní sa žalobca, žalobou doručenou súdu dňa 2.3.2004, domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť v relácii Paľba, najbližšie nasledujúcej po dni právoplatnosti rozsudku súdu ospravedlnenie v znení: „TV Markíza sa ospravedlňuje V.. V. N. za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov odvysielaných v relácii Paľba v apríli 2001 a za neoprávnené poškodenie cti, dôstojnosti a dobrého mena V.. N.“. Zároveň sa žalobca domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33.193,92 € (1.000.000,- Sk). Podaním doručeným súdu dňa 2.9.2004 žalobca zobral v časti o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 € (500.000,- Sk) žalobu späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Súd uznesením zo dňa 29.6.2005, č.k. 12 C 93/04-73 konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 16.596,96 € zastavil. Podaním doručeným súdu dňa 31.1.2011 žalobca navrhol pripustenie zmeny petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a to tak, že uverejní vo svojom vysielaní text ospravedlnenia a súčasne zamestnanec žalovaného prečíta v TV Markíza v rovnakom vysielacom čase, ako bola v apríli 2001 vysielaná publicistická relácia Paľba, text: „Spoločnosť MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o. sa ospravedlňuje V.. V. N. za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov a tvrdení odvysielaných v apríli 2001 v publicistickej relácii Paľba a za neoprávnené poškodenie jeho cti, dôstojnosti a dobrého mena. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená spoločnosti MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava - Záhorská Bystrica, rozsudkom Okresného súdu Pezinok“. Žalobca navrhol pripustiť zmenu petitu žaloby aj v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď navrhol uložiť žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33.195,02 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na pojednávaní konanom dňa 10.2.2011 žalobca navrhol pripustiť zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobcovi písomný list so znením: ,,Spoločnosť MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s .r.o. sa ospravedlňuje V.. V. N. za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov a tvrdení odvysielaných v apríli 2001 v publicistickej relácii Paľba a za neoprávnené poškodenie jeho cti, dôstojnosti a dobrého mena. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená spoločnosti MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava - Záhorská Bystrica, rozsudkom Okresného súdu Pezinok“. V časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy navrhol žalobca pripustiť zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33.195,02 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie, uznesením prijatým na pojednávaní dňa 10.2.2011, pripustil zmenu petitu žaloby v zmysle žalobného návrhu žalobcu. 1.2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že v apríli 2001 na televíznej stanici TV Markíza v relácii Paľba boli odvysielané nasledovné vyjadrenia redaktora: „...na priechode pre chodcov, pravdepodobne pod vplyvom alkoholu, zabil ženu. Sudca mu dal podmienečný trest. Prokurátor sa odvolal, ale keďže sudca obvineného policajta dokonca oslobodil, nemohli sme sa k prípadu nevrátiť.“ „Popradský sudca Dr. N. pred viac než rokom trestným rozkazom vymeral obžalovanému J. M. dvanásť mesiacov podmienečne. Teda na základe vyšetrovania bol sudca presvedčený, že červený J. riadil obžalovaný a nie jeho manželka, ako to obaja tvrdia od začatia vyšetrovania.“ „Čo sa odvtedy zmenilo, že sudca N. už nepovažuje za spoľahlivo preukázané to, že auto riadil obžalovaný. O okolnostiach po havárii svedčili tri mladistvé dievčatá, ktoré vtedy stáli pri neďalekom obchode. Ďalej dvaja maloletí, ktorí boli od miesta havárie asi 50 metrov. Sudca porovnával ich výpovede v prípravnom konaní a na pojednávaní a označil ich ako pochybné.“ „...a dvanásť zo štrnástich sudcov sa vyjadrili, že necítia žiadnu zaujatosť. Avšak teoreticky, keby aj niektorý sudca chcel nejako pomôcť, napríklad známemu policajtovi, oznámil by, že sa cíti zaujatý? To je nezmysel. .....„ Podľa žaloby v relácii Paľba boli zároveň odvysielané nasledovné vyjadrenia redaktora TV Markíza: „..Ale pointu príbehu hľadajme inde. Je celkom možné, že niekto rozohral hru, na konci ktorej by za smrť pani Z. nemal byť nikto potrestaný...“ a zároveň nasledovné vyjadrenia poškodeného: „...Z toho celého súdneho konania, ktoré, ako tu prebiehalo, ja to môžem nazvať ako len korupčná fraška na okresnom súde.“ „...Bolo to, si myslím, úmyselne pripravované na to, aby sa znechutili svedkovia, aby tu nechodili, aby spochybnili ich výpovede, pretože vtedajšej dobe tí svedkovia boli deti alebo mladiství a predsa si už nemôžu pamätať na detaily.“ „Pýtam sa aj vládnych činiteľov, aj konkrétne rezortného ministra spravodlivosti, koľko má dať obyčajný občan peňazí sudcovi, aby rozhodol v rámci zákona a ústavnosti, pýtam sa koľko, nech to zverejnia.“ 1.3. Žalobca dotknutú trestnú vec, ako sudca Okresného súdu Poprad, rozhodol trestným rozkazom po tom, čo vec nebola Okresnému súdu Poprad, rozhodnutím Krajského súdu Prešov zo dňa 3.6.1999, sp.zn. 3 Nt 15/99, odňatá, tak, že žalovaného uznal vinným zo spáchania trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu a uložil mu trest odňatia slobody dvanásť mesiacov podmienečne. Proti rozhodnutiu súdu podal prokurátor odpor, preto žalobca vo veci ďalej konal a rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Proti rozhodnutiu podal odvolanie krajský prokurátor, Krajský súd Prešov o odvolaní rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalobca, ako sudca Okresného súdu Poprad, v predmetnej veci opätovne rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Na odvolanie krajského prokurátora Krajský súd Prešov rozhodol tak, že odvolanie zamietol. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky podal v predmetnej veci sťažnosť pre porušenie zákona, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažnosť pre porušenie zákona zamietol. 1.4. Žalobca, poukazujúc na článok 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, žiadal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou ospravedlniť sa žalobcovi a uhradiť mu nemajetkovú ujmu. V doplnení žaloby, doručenom súdu dňa 10.1.2006, žalobca, odôvodňujúc nárok na nemajetkovú ujmu, uviedol, že relácia Paľba bola odvysielaná na televíznej stanici Markíza v apríli 2001. Jej odvysielaniu však predchádzalo odvysielanie inej reportáže v rámci relácie Paľba, v ktorej nebolo redaktorom TV Markíza uvádzané priamo meno žalobcu, bol len opisovaný skutkový stav prejednávanej trestnej veci so záberom na spisovú značku súdneho konania. K samotnému zásahu a poškodeniu cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj k spochybneniu profesionálnej etiky, sudcovskej nezávislosti došlo, podľa žalobcu, však najmä odvysielaním relácie Paľba v apríli 2001. V uvedenej relácii bolo už uvádzané aj celé meno žalobcu ako sudcu. Zo strany žalovaného, odvysielaním predmetnej reportáže došlo, okrem iného, aj k porušeniu novinárskej etiky a k naplneniu znakov tzv. „negatívnej konkurencie“, pretože žalobcovi nebolo umožnené sa k celej záležitosti vyjadriť. K predmetnej záležitosti sa v relácii vyjadril len poškodený a prokurátor. Odvysielaním relácie Paľba v apríli 2001 v spojitosti s „negatívnou konkurenciou“ došlo u žalobcu k vážnej nemajetkovej ujme, ktorá spočíva najmä v negatívnych dôsledkoch, ktoré sa prejavili u žalobcu tak vo sfére profesionálnej, rodinnej, ako aj vo sfére spoluobčianskeho nažívania. Podľa žalobcu na základe uverejnených klamstiev a difamujúcich informácií došlo k poškodeniu jeho cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj k spochybneniu jeho profesionálnej etiky, sudcovskej nezávislosti a nestrannosti, ako aj k spochybneniu sudcovského stavu ako takého a to najmä tým, že v predmetnej reportáži bola, v spojitosti s touto kauzou, napadnutá nezaujatosť a tým aj profesionalita žalobcu a ďalších, i keď nie konkrétnych viac ako 12 až 14 sudcov, všetko kolegov žalobcu a bolo poukázané na korupčnosť pracovníkov Okresného súdu v Poprade. Žalobca uviedol, že si je vedomý toho, že ako sudca je povinný strpieť rôzne útoky, prejednávaný prípad mu však spôsobil vážnu psychickú traumu. Žalobca bol vystavený otázkam zo strany najbližšej rodiny, kolegov, príbuzných, susedov, bol zneistený v rozhodovacej činnosti, zhoršil sa jeho zdravotný stav. Odvysielaním predmetných informácií v relácii Paľba bola zasiahnutá dobrá povesť žalobcu, jeho česť a dôstojnosť ako fyzickej osoby tak aj sudcu, jeho osoba bola spájaná s korupciou a podplácaním. 2.1. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že žalobca v žalobe ako aj v jej doplnení neuvádza presný termín, kedy malo údajne dôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho práv ako fyzickej osoby, uvádza len nekonkrétny termín apríl 2001. Podľa žalovaného príspevok bol odvysielaný s cieľom informovať o závažnej otázke celospoločenského významu, s poukazom na konkrétny prípad, konkrétnu ujmu. Dôvodom jej vzniku bola skutočnosť, že v samotnom prípade sa objavilo viacero pochybností zo strany prokurátora ako aj zo strany poškodeného, syna zosnulej. Podľa vyjadrení svedkov, ktorí reportáž pripravovali a ktorí v reportáži vystupovali, ako aj na podklade písomných zdrojov, ktoré mal redaktor k dispozícii zo strany poškodeného, všetky informácie poskytnuté verejnosti v rámci dotknutého príspevku boli pravdivé (pravdivosť tvrdení žalovaný opiera o výpovede svedkov, a to redaktora N., syna poškodenej B. Z., krajského prokurátora V.. R. B.), celý proces trestného stíhania sa skutočne stal, pričom žalobca sa napriek snahe vysielateľa k celému prípadu odmietal vyjadriť. Žalovaný mal za to, že v príspevku uviedol výlučne informácie, podložené súdnymi rozhodnutiami, informoval výlučne o pravdivých skutočnostiach a tak, že všetky podané informácie boli pravdivé, podané neskresľujúco a bez komentárov. Pri príprave príspevku vysielateľ poskytol divákovi informácie na podklade rozhodnutí Okresného súdu Poprad a Krajského súdu v Prešove, ktoré v žalobe spomína aj žalobca a ktoré slúžia ako dôkazný prostriedok v spore. Vysielateľ uviedol len skutočnosti, ktoré sú uvedené v právoplatných súdnych rozhodnutiach, nič nezamlčal a ani neuviedol údaje, ktoré by pravdu skresľovali. Meno a priezvisko žalobcu vysielateľ uviedol len v súvislosti s ním vydanými súdnymi rozhodnutiami a v nadväznosti na ďalšie súdne rozhodnutia, avšak vždy oprávnene. Žiadne ďalšie informácie súkromného charakteru, ktoré by nesúviseli so spomínanou kauzou, ktoré by nad rámec zákona zasahovali do cti a súkromia fyzickej osoby, nešetrne, bez dôkazných podkladov informovali o osobe žalobcu, alebo ktoré by boli podané skresľujúcim spôsobom, odvysielané neboli. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že obsah spravodajstva, ktorým hromadné informačné prostriedky spoluvytvárajú verejnú mienku, spočíva v informovaní o faktoch, skúsenostiach, podnetoch, kritických pohľadoch, v organizovaní, vedení, tvorivých polemík a diskusií a rozvíjaní spoločensky prospešnej kritiky. Podľa žalovaného, už z povahy činnosti spravodajstva vyplýva, že pri nej nevyhnutne a v značnom rozsahu dochádza aj ku kontaktu s jednotlivými hodnotami osobnosti fyzickej osoby, najmä cťou, menom a osobným súkromím. Pri kolízii práva na informácie s právom na ochranu osobnosti je potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti vo vzťahu so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto základných práv a ich ochrany. Je teda vecou predovšetkým súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Žalovaný vo vyjadrení zdôraznil, že relácia s názvom Paľba je seriózna publicistická relácia, ktorá poukazuje na závažné spoločenské problémy a využíva ústavné právo občanov na informácie. Žalovaný ďalej uviedol, že pre odôvodnenie oprávnenosti použitia identifikačných údajov žalobcu v príspevku relácie Paľba je potrebné uviesť, že právo na ochranu osobnosti a na primeranú satisfakciu, aj určením náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, má fyzická osoba v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka iba proti neoprávneným zásahom. Neoprávneným zásahom je taký zásah, ktorý je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Oprávnenosť informovať o konaní, vlastnostiach, udalostiach, týkajúcich sa konkrétnej osoby, je potrebné posudzovať vzhľadom na danú osobu a okolnosti, za ktorých dochádza k šíreniu informácií. Zníženú ochranu v tejto súvislosti požívajú v zmysle slovenskej judikatúry a obdobne aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, tzv. osoby verejného záujmu. Za takého osoby sú považované osoby, ktoré sú stredobodom pozornosti v dôsledku svojej pozitívnej alebo negatívnej činnosti, na základe ktorej o nich spoločnosť prejaví trvalý, či prechodný záujem, osoby ktoré sú verejne činné a na verejnosti pôsobia vo sfére politiky, súdnictva, hospodárstva, kultúry, športu, zdravotníctva a pod. Koncepcia nižšej ochrany osobnostných práv týchto osôb vychádza z doktríny, že osoba, ktorá svojou činnosťou vystupuje na verejnosti a ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje alebo môže ovplyvňovať spoločenský vývoj, musí znášať aj dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Táto osoba je na rozdiel od ostatných oprávnene vystavená širšej kontrole verejnosti, ako aj jej prísnejším kritériám. Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Novinárska sloboda dokonca zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania alebo dokonca provokácie a nesporne aj interpretovania faktov. Súd musí preto preskúmať, či eventuálny zásah bol „v súlade so zákonom“, či sledoval jeden alebo viacero cieľov, ktoré sú legitímne podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a či bol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov (Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu ( č. 1), rozsudok z 26. apríla 1979, séria A č. 3D, ods. 45). 2.2. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka je, aby neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať porušenie alebo ohrozenie osobnosti fyzickej osoby a dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti musí byť znížená v značnej miere. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno a je povinný dokázať príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Z hľadiska ustanovenia §13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je právne relevantná len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podľa žalovaného zo žaloby jasne nevyplývalo, akým spôsobom a v akej miere bola znížená dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, resp. jeho spoločenské a odborné uplatnenie. Podľa žalobcu k spochybneniu sudcovskej nezávislosti, profesionálnej etiky, došlo odvysielaním relácie Paľba v apríli 2001. Žalovaný poukázal na to, že sám žalobca ani neuviedol presný dátum vysielania predmetného príspevku, nevie kedy bol príspevok odvysielaný, preto ani nemôže s istotou tvrdiť, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv a kedy sa tak relevantne stalo. Žalobca za závažný zásah do súkromia svojej fyzickej osoby považuje následky, ktoré nastali v rodinnej, profesionálnej sfére, má za to, že vysielanie malo na jeho osobu „zdrvujúci vplyv“. Podľa žalovaného žalobca hodnoverne nepreukázal vznik konkrétnej ujmy, ktorá mu bola spôsobená práve odvysielaním dotknutého príspevku, ako ani skutočnosť, že jeho fyzická dôstojnosť bola v súvislosti s odvysielaním príspevkov natoľko vážne poškodená, že nemal ďalšiu možnosť relevantného pracovného a spoločenského uplatnenia. Pokiaľ žalobca poukazoval na permanentnú psychickú traumu, na negatívny dopad v odbornom a profesionálnom živote, izoláciu z hľadiska výkonu sudcovského povolania, spochybnenie dôveryhodnosti jeho ako sudcu, žalovaný dôvodil, že žalobca nielenže vykonáva funkciu sudcu, ale zastáva aj funkciu podpredsedu Okresného súdu v Poprade, čo nemožno považovať za preukázané spôsobenie ujmy v oblasti profesného života žalobcu, keďže jeho kariérny postup svedčí o opaku. Jeho profesionalita a odbornosť nebola a nie je nikým spochybňovaná. Žalovaný má za to, že žalobcovo pracovné uplatnenie nebolo ohrozené a už vôbec nie v súvislosti s odvysielaním predmetných príspevkov. Žalovaný žiadal, aby žalobca komplexne, s ohľadom na všetky svoje tvrdenia, preukázal konkrétnymi dôkaznými prostriedkami, že v súvislosti s odvysielaním relácie bola jeho fyzická dôstojnosť natoľko vážne poškodená, že nemal ďalšiu možnosť relevantného pracovného a spoločenského uplatnenia a ak sa tak stalo, v akom rozsahu a intenzite. Podľa žalovaného všetky tvrdenia použité v príspevku vychádzali z pravdivého skutkového stavu, v danom mieste boli relevantne odborne podložené, objektívne a vyvážené. Žalobca tvrdenia o nepravdivosti výrokov použitých v príspevku nevyvrátil dôkaznými prostriedkami, vo svojej žalobe len tvrdí, že sú nepravdivé, bez ich relevantného podloženia, alebo vyvrátenia. Žalovaný poukázal na to, že mal snahu kontaktovať a osloviť aj priamo žalobcu, o kontakt sa viacnásobne pokúšal rozličnými spôsobmi, avšak žalobca sa odmietol k danej veci vyjadriť, nevyužil svoje právo a teda vysielateľ nemohol odvysielať jeho stanovisko. Vysielateľ uviedol len údaje, ktoré mal v čase prípravy a vysielania príspevku za relevantne preukázané a podložené. Žalovaný poukázal na to, že ani z doplnenia žaloby nie je zrejmé, na základe čoho žalobca stanovil náhradu nemajetkovej ujmy najskôr vo výške 500.000,- Sk (16.596,96 €) a neskôr upravenej vo výške 33.195,02 €. Žalovaný dôvodil, že pokiaľ sa žalobca cítil poškodený na svojich právach odvysielaním predmetného príspevku, mal možnosť dožadovať sa ochrany svojich práv prostredníctvom a v zmysle ustanovenia § 21 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii. 3.1. Rozsudkom zo dňa 9.5.2012, č.k. 4 C 204/2008-276, súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, žalovanému uložil povinnosť do troch dní právoplatnosti rozsudku zaslať žalobcovi písomný list s nasledovným znením: ,,Spoločnosť MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o. sa ospravedlňuje V.. V. N. za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov a tvrdení odvysielaných v apríli 2001 v publicistickej relácii Paľba a za neoprávnené poškodenie jeho cti, dôstojnosti a dobrého mena. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená spoločnosti MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava - Záhorská Bystrica rozsudkom Okresného súdu Pezinok“. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 1.397,06 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 4.007,57 € do rúk právneho zástupcu žalobcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 3.2. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Po vecnej stránke rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v apríli 2001 na televíznej stanici Markíza v relácii Paľba bola odvysielaná reportáž zameraná na prípad v trestnej veci obžalovaného J. M. V relácii odznelo, že v uvedenej veci pod sp.zn. 4T 103/99 bol dňa 1.3.2001 vyhlásený rozsudok Okresného súdu Poprad, v rámci ktorého súd rozhodol tak, že podľa § 226 písm. c/ Trestného poriadku obžalovaného J. M. spod obžaloby krajského prokurátora v Prešove, č. Kv 9/98 zo dňa 15.3.1999, oslobodil, pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že 12. novembra 1997 asi o 19.20 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. O. J. S.: B. XX-XX po ceste 1. triedy č. XX v B., pričom pred križovatkou s X. ulicou nedal prednosť cez priechod pre chodcov prechádzajúcej chodkyni F. Z., v dôsledku čoho stredom prednej časti vozidla túto zrazil a spôsobil jej zranenia, ktorým dňa 13.11.1997 a 1.40 hod. v NsP Poprad podľahla, pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchal obžalovaný. Súčasne podľa § 229 ods. 3 Trestného poriadku súd poškodeného E. B. a Spoločnú zdravotnú poisťovňu Bratislava s nárokmi na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ďalej zistil, že je pravdou, že Krajský súd v Prešove, uznesením zo dňa 24.5.2001, č.k. 3 To 103/01-459, rozhodol tak, že vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Následne prvostupňový súd rozhodol tak, že opätovne obžalovaného J. M. rozsudkom zo dňa 29.1.2002, sp.zn. 4 T 103/99, oslobodil. Krajský prokurátor podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd Prešov o odvolaní krajského prokurátora rozhodol tak, že odvolanie zamietol. 3.2.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že v rámci dotknutej reportáže bolo odvysielaných niekoľko hodnotiacich úsudkov, či už redaktora W.. X. N., ale aj poškodeného. Redaktor v rámci predmetnej reportáže uviedol skutkové tvrdenia: „...Popradský sudca Dr. N. pred viac než rokom trestným rozkazom vymeral obžalovanému J. M. dvanásť mesiacov podmienečne. Teda na základe vyšetrovania bol sudca presvedčený, že červený J. riadil obžalovaný a nie jeho manželka, ako to obaja tvrdia od začatia vyšetrovania.“ „Čo sa odvtedy zmenilo, že sudca N. už nepovažuje za spoľahlivo preukázané to, že auto riadil obžalovaný? O okolnostiach po havárii svedčili tri mladistvé dievčatá, ktoré vtedy stáli pri neďalekom obchode. Ďalej dvaja maloletí, ktorí boli od miesta havárie asi päťdesiat metrov. Sudca porovnával ich výpovede v prípravnom konaní a na pojednávaní a označil ich ako pochybné...“. Redaktor taktiež uviedol hodnotiaci úsudok „..a dvanásť zo štrnástich sudcov sa vyjadrili, že necítia žiadnu zaujatosť. Avšak teoreticky, keby aj niektorý sudca chcel nejako pomôcť napríklad známemu policajtovi, oznámil by, že sa cíti zaujatý? To je nezmysel...“. Podľa súdu prvej inštancie boli v rámci relácie taktiež odvysielané nasledovné vyjadrenia (hodnotiace úsudky) redaktora televízie Markíza: „... Ale pointu príbehu hľadajme inde. Je celkom možné, že niekto rozohral hru, na konci ktorej by za smrť pani Z. nemal byť nikto potrestaný...“ a zároveň nasledovné vyjadrenia (hodnotiace úsudky) poškodeného: „ ...Z toho celého súdneho konania, ktoré, ako tu prebiehalo, ja to môžem nazvať ako len korupčná fraška na okresnom súde“. „...Bolo to, si myslím, úmyselne pripravované na to, aby sa znechutili svedkovia, aby tu nechodili, aby spochybnili ich výpovede, pretože vtedajšej dobe tí svedkovia boli deti alebo mladiství a predsa si už nemôžu pamätať na detaily“. „Pýtam sa aj vládnych činiteľov, aj konkrétne rezortného ministra spravodlivosti, koľko má dať obyčajný občan peňazí sudcovi, aby rozhodol v rámci zákona a ústavnosti, pýtam sa koľko, nech to zverejnia“. 3.2.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe tieto náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je také konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo neopodstatnenosti vzneseného obvinenia, alebo šlo iba o nedbanlivostné prevzatie poznatkov a ich rozširovanie. Súd prvej inštancie konštatoval, že neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojim obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ohroziť. V odôvodnení poukázal aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 35640/97 vo veci Lešník proti Slovensku, P-EĽSP, 2003, v rámci ktorého bolo skonštatované, že aj prokurátori sú štátni zamestnanci, ktorých úlohou je prispievať k riadnemu výkonu spravodlivosti. V tomto zmysle tvoria súčasť súdneho systému. Je vo všeobecnom záujme, aby rovnako ako sudcovia požívali verejnú dôveru. Je preto potrebné, aby ich štát chránil pred neopodstatnenými obvineniami. Nie je pochýb o tom, že v demokratickej spoločnosti sú jednotlivci oprávnení komentovať a kritizovať justíciu a ich predstaviteľov. Takáto kritika však nesmie prekročiť určité hranice. Súd už skôr konštatoval, že vnútroštátne orgány sú v zásade v lepšom postavení zaistiť, v rámci ich miery uváženia, spravodlivú rovnováhu medzi rôznymi záujmami, ktoré sú v hre v podobných prípadoch. 3.2.3. Hodnotiace úsudky poškodeného odvysielané v rámci predmetnej reportáže („ ...Z toho celého súdneho konania, ktoré, ako tu prebiehalo, ja to môžem nazvať ako len korupčná fraška na okresnom súde“. „...Bolo to, si myslím, úmyselne pripravované na to, aby sa znechutili svedkovia, aby tu nechodili, aby spochybnili ich výpovede, pretože vtedajšej dobe tí svedkovia boli deti alebo mladiství a predsa si už nemôžu pamätať na detaily“. „Pýtam sa aj vládnych činiteľov, aj konkrétne rezortného ministra spravodlivosti, koľko má dať obyčajný občan peňazí sudcovi, aby rozhodol v rámci zákona, a ústavnosti, pýtam sa koľko, nech to zverejnia.“) podľa názoru súdu prvej inštancie smerujú k tomu, že vyvolávajú u bežného diváka predstavu o korupčnom správaní žalobcu. Súd prvej inštancie mal za to, že ide o veľmi závažné navodenie podozrenia o korupčnom správaní žalobcu, ako aj ostatných sudcov, zo strany poškodeného, odvysielané v rámci relácie Paľba televíziou Markíza. Argumentácia redaktora reportáže W.. X. N. v tom zmysle, že uvedené vyjadrenia boli vyslovené s poukazom na citové rozpoloženie poškodeného ako určitý výkrik do tmy, keď nevedel, či sa domôže rozhodnutia, a bolo to určitým spôsobom vyjadrenie jeho pocitu beznádeje, respektíve jeho emotívnej reakcie, pričom hodnotil určitú inštitúciu, ktorá taktiež zodpovedala za rozhodnutie o smrti jeho matky a chcel, aby sa uvedený prípad v rámci vyšetrovania a rozhodnutia dotiahol do konca, podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí. 3.2.4. Súd prvej inštancie dôvodil, že hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto nie je možné akýmkoľvek spôsobom dokazovať, je však nutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, teda či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie konkrétnej osoby. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 30 Cdo 964/2000, podľa ktorého sloboda prejavu vrátane slobody prednášať kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované. V prípade prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené medze vecne a konkrétne a je dodržaná požiadavka jej primeranosti. Vecnou je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých východiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Pokiaľ však tieto podklady nie sú pravdivé a hodnotiaci úsudok je difamujúci, potom nie je možné kritiku považovať za prípustnú. Za konkrétnu je treba považovať kritiku, pri ktorej konkrétne východiskové podklady tvoria konkrétne uvedené skutočnosti (t.j. taká kritika nevychádza iba zo všeobecných úsudkov, ktoré nie sú podoprené konkrétnymi skutočnosťami). Kritika nesmie sledovať cieľ prípadného ohovárania, a ponižovania, škandalizácie alebo urážky určitej fyzickej osoby. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že dotknutou osobou je osoba tzv. verejného záujmu. 3.2.5. Súd prvej inštancie mal za to, že hlavne hodnotiacimi úsudkami poškodeného odvysielanými v rámci relácie Paľba televíziou Markíza, a to: „...Z toho celého súdneho konania, ktoré, ako tu prebiehalo, ja to môžem nazvať ako len korupčná fraška na okresnom súde“. „...Bolo to, si myslím, úmyselne pripravované na to, aby sa znechutili svedkovia, aby tu nechodili, aby spochybnili ich výpovede, pretože vtedajšej dobe tí svedkovia boli deti alebo mladiství a predsa si už nemôžu pamätať na detaily“. „Pýtam sa aj vládnych činiteľov, aj konkrétne rezortného ministra spravodlivosti, koľko má dať obyčajný občan peňazí sudcovi, aby rozhodol v rámci zákona a ústavnosti, pýtam sa koľko, nech to zverejnia“, bolo vážnym spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu a to konkrétne do práva na osobnú česť, na dôstojnosť a do práva na profesionálnu česť žalobcu. 3.2.6. Pokiaľ ide o otázku splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie, poukazujúc na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, dôvodil, že ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym (rozhlasovým, tlačovým) vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej, trestnej činnosti, v podstate vždy zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa súdu prvej inštancie bolo z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo zverejnením difamujúcich informácií (skutkových tvrdení ako aj hodnotiacich úsudkov) o žalobcovi na televíznej stanici Markíza v relácii Paľba. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca presne nešpecifikoval dátum danej reportáže, keďže uviedol iba mesiac odvysielania reportáže a to apríl 2001, mal súd prvej inštancie za to, že uvedená nepresnosť bola odstránená aj vykonaním dôkazu a to prehratím záznamu z danej reportáže, pričom skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky použité v rámci predmetnej reportáže, resp. ich odvysielanie, neboli zo strany žalovaného spochybňované. Preto skutočnosť, že žalobca neuviedol presný dátum odvysielanej reportáže, neznamená, podľa názoru súdu prvej inštancie, ani nejednoznačnosť, ani nepresnosť identifikácie danej reportáže, keďže medzi účastníkmi bolo nesporné, že reportáž s vyššie uvedeným obsahom bola odvysielaná v apríli 2001. Súd prvej inštancie mal taktiež za to, že televízia Markíza je vyhodnotená ako jedna z najsledovanejších televízií na území Slovenskej republiky. Z toho potom vyplýva záver, že neoprávnený zásah zo strany žalovaného mal skutočne širokú publicitu. Zároveň v reportáži použité výrazy a systematické a cieľavedomé podsúvanie skutkových zistení autora relácie o osobe žalobcu ako aj o celom priebehu súdneho procesu voči obžalovanému policajtovi, ktorý bol v rámci trestného konania oslobodený, nepochybne vyvolali u radového diváka podozrenie o tom, že žalobca sa snažil obžalovanému pomôcť, ako „známemu“ policajtovi, a to práve prostredníctvom oslobodzujúceho rozsudku v rámci uvedeného trestného konania, preto takýto zásah je spojený so znížením dôstojnosti žalobcu a jeho vážnosti v spoločnosti, čo zakladá, podľa názoru súdu prvej inštancie, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 3.2.7. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že, ako ukázali výsledky dokazovania, v prejednávanej veci, v odvysielanej reportáži, v rámci ktorej odzneli aj hodnotiace úsudky poškodeného, ktoré však vychádzali z neoverených, nepreukázaných a teda nepravdivých skutočností, došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom celá reportáž, ktorá bola zameraná na hodnotenie oslobodzujúceho rozsudku voči obžalovanému policajtovi, neopisovala všetky okolnosti daného prípadu (t.j. napr. vyzdvihnutie zásady „in dubio pro reo“ v rámci trestného konania, ako ani vyjadrenie zákonného sudcu, prípadne hovorcu za daný súd), a preto si podľa názoru súdu divák nemohol na vec vytvoriť vlastný úsudok (resp. mohol si vytvoriť len taký úsudok, ktorý sledoval autor relácie), teda taký, ktorý nezodpovedal realite, a preto u diváka úmyselne vytváral dojem, že žalobca sa dopustil korupčného konania. Za pravdivé opísanie skutkového deja teda nemožno považovať prípad, keď v relácii sa síce uvedú niektoré pravdivé skutočnosti, ale niektoré (podstatné) skutočnosti skutkového deja sa neuvedú, tak ako to bolo aj v tomto prípade. 3.2.8. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, súd prvej inštancie vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí žalobcu. Túto mieru súd prvej inštancie zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Súd prvej inštancie mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- €. Súd prvej inštancie, za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom, rodinnom prípadne inom prostredí žalobcu, vypočul ako svedkov W. N. (manželka žalobcu), V. H. (dcéra žalobcu), S. W. (sestra žalobcu), V.. W. B. (sudkyňu, kolegyňu žalobcu), S. O., (priateľka z detstva) a súčasne vykonal aj výsluch žalobcu. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol predovšetkým na to, že medializácia žalobcu v zmysle, že je osobou podozrivou z korupcie, respektíve, že poškodený v rámci svojich hodnotiacich úsudkov zhodnotil sudcovský stav výlučne ako korupčný, zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života žalobcu ako aj každého sudcu, teda do občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti v spoločnosti a najmä profesijnej cti žalobcu. Žalobca bol v rozpore so skutočnosťou spájaný s korupciou, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu (odhliadnuc od trestnoprávnej roviny) a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Medializácia tejto kauzy v znení prezentovanom v rámci reportáže a predovšetkým hodnotiace úsudky poškodeného, založené na nepreukázaných a nepravdivých tvrdeniach, znevážili tak žalobcu ako sudcu, ako aj celý sudcovský stav. Za veľmi závažnú okolnosť súd prvej inštancie považoval, že k zásahu došlo práve prostredníctvom odvysielanej reportáže Paľba, v dôsledku čoho bol, vzhľadom na sledovanosť televízie, negatívny zásah značný a preto súd prvej inštancie považoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy za primeranú. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný zasiahol do jednej z najcitlivejších zložiek osobnostných práv žalobcu a to do jeho cti a dôstojnosti. Jedinou reportážou tak mohol zmariť celoživotné pôsobenie žalobcu a jeho snaženie sa v profesionálnej oblasti, v oblasti práce sudcu, a znevážiť tak žalobcu nielen v očiach laickej, ale aj v kruhoch odbornej verejnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v uvedenom čase veľmi intenzívne prežíval vzniknutú situáciu, kedy vysvetľoval svoj postup v uvedenej veci, musel sám seba obhajovať pred svojimi blízkymi, pred kolegami, čo nepochybne viedlo k zníženiu jeho vážnosti v profesijných kruhoch. Súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že žalobcovi sa žalovaný, za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné konštatovať, že sa mu dostalo primeraného zadosťučinenia. Podľa názoru súdu prvej inštancie, jedinou možnosťou, ako zmierniť následky neoprávneného zásahu žalovaného do osobnostnej sféry žalobcu, bolo priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď samotné ospravedlnenie už nemohlo, vzhľadom na odstup času, vyvážiť negatívne dopady vyvolané neoprávneným zásahom. Priznanú sumu vo výške 20.000,- € súd prvej inštancie považoval za dostatočnú a vo zvyšnej časti žalobu, týkajúcu sa náhrady nemajetkovej ujmy, zamietol. 3.2.9. Pokiaľ ide o postavenie žalobcu ako verejne činnej osoby, súd prvej inštancie poukázal na to, že povolanie sudcu si vyžaduje vysoký morálny kredit nielen pri výkone funkcie a v priamej súvislosti s ňou, ale vyžaduje určité obmedzenia aj v občianskom živote, ktoré sa prejavujú v správaní sa navonok smerom ku spoločnosti ako takej, kde sa od sudcu vyžaduje, aby sa zdržal akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo narušiť dôstojnosť jeho povolania resp. dôstojnosť sudcovského stavu ako takého. Podľa názoru súdu prvej inštancie je vo všeobecnom záujme, aby sudcovia požívali verejnú dôveru. Je preto potrebné, aby ich štát chránil pred neopodstatnenými obvineniami. Nie je pochýb o tom, že v demokratickej spoločnosti sú jednotlivci oprávnení komentovať a kritizovať justíciu a ich predstaviteľov. Takáto kritika však nesmie prekročiť určité hranice. V prípade, že k uvedenému dôjde, štát je povinný poskytnúť im ochranu prostredníctvom žaloby o ochranu osobnosti. 4.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný, dôvodil ustanovením § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p. Podľa žalovaného, konštatovania súdu prvej inštancie o odvysielaní nepravdivých skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov, ktoré vychádzali z nespoľahlivo zisteného stavu vecí, sú nesprávne a nepostačujú na prijatie záveru, že žalovaný odvysielaním príspevku zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Podľa odvolateľa pravdivá je informácia, že sudca dal obvinenému podmienečný trest trestným rozkazom, pravdivá je informácia, že keďže uložil trest obvinenému J. M., mal za to, že červený favorit v čase nehody riadila táto osoba, pravdivá je informácia, že sa prokurátor odvolal, pravdivá je informácia, že v čase hlavného pojednávania sudca porovnával výpovede svedkov v prípravnom konaní a na pojednávaní, označil ich za pochybné, následne nemal za preukázané, že auto riadil obžalovaný a pravdivá je aj informácia, že následne sudca túto osobu oslobodil. Odvolateľ má za to, že v súvislosti s uvedenými výrokmi nemohla byť dôstojnosť ani profesionalita alebo odbornosť žalobcu poškodená, keďže sa jedná len o konštatáciu skutkového stavu, vyplývajúcu z verejne dostupnej rozhodovacej činnosti sudcu (žalobcu). Pravdivosť týchto skutkových tvrdení bola preukázaná v samotnom konaní a nespochybňuje ju ani rozsudok súdu prvej inštancie. K hodnotiacemu úsudku „...a 12 zo 14 sudcov sa vyjadrili, že necítia zaujatosť. Avšak teoreticky, keby aj nejaký sudca chcel pomôcť napríklad známemu policajtovi, oznámil by, že sa cíti zaujatý? To je nezmysel“ odvolateľ namietal, že úvaha redaktora uvedená v druhom riadku obsahuje všeobecnú konštatáciu, ktorá sa nedotýka žalobcu, ide o domnienku vo všeobecnej rovine, bez konštatovania konkrétnych skutočností a bez prisudzovania konkrétneho konania alebo správania sa osobe žalobcu. K vyjadreniam syna poškodenej pani Z. odvolateľ uviedol, že napriek emotívnosti jeho výpovede, má za to, že jeho vyjadrenia nie sú explicitným vyjadrením tvrdenia, že žalobca je ten, kto zorganizoval korupčnú frašku, úmyselne spochybňoval svedkov v súdnom konaní, alebo požadoval peniaze. Takéto tvrdenia žalobcu považuje odvolateľ za vykonštruované a ničím nepodložené. Podľa odvolateľa nikde v príspevku neodzneli skutkové tvrdenia ani hodnotiace úsudky, ktoré by explicitne alebo pripodobňujúc popisovali osobu žalobcu ako osobu, ktorá mala prijať úplatok, konať korupčne, zaujato, neprofesionálne alebo mimo rámec zákona. Naopak, v súvislosti s osobou žalobcu sa vyskytli výlučne informácie , ktoré vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci, teda žalovaný v súvislosti s osobou žalobcu informoval len o jeho činnosti ako sudcu Okresného súdu Poprad, o jeho rozhodovacej činnosti, výsledkoch jeho sudcovskej činnosti v trestnej kauze, pričom citoval z rozhodnutí príslušných okresných a krajských súdov, ktoré sú verejne dostupné. Odvolateľ poukázal na to, že viacnásobne žiadal, aby žalobca dôsledne a explicitne označil tú časť vysielania, v ktorej by bola osoba žalobcu označená nedôstojne a tak, že by takéto označenie alebo pripodobenie mohlo mať za následok zásah do osobnostných práv žalobcu. Takýto dôkaz žalobca nepredložil a podľa názoru žalovaného svoje dôkazné bremeno neuniesol. Odvolateľ ďalej dôvodil, že v príspevku nikdy neodzneli informácie, ktoré by spochybnili rozhodovaciu právomoc a profesionalitu žalobcu, v príspevku nikdy nikto netvrdil, že žalobca konal v rozpore so zákonom, v príspevku viackrát odzneli informácie, ktoré nestranne informovali o tom, že žalobca rozhodoval v rámci svojich kompetencií a v súlade so zákonom. Odzneli informácie o procesnom postupe a o spôsobe ďalšieho súdneho konania. Odvolateľ zotrval na tom, že v súvislosti so žalobcom odvysielal len skutočnosti, ktoré v čase vysielania mal za preukázané, ktoré boli v tomto čase verejne dostupné a potvrdené príslušnými orgánmi. Podľa odvolateľa celý príspevok treba posudzovať komplexne, nemožno vytrhávať konkrétne vety z kontextu a vykladať ich oddelene od ostatných skutočností, ktoré im predchádzali alebo nasledovali po nich. V opačnom prípade by jednotlivé, z kontextu vytrhnuté skutočnosti vyzneli tak, ako to vyhovuje žalobcovi a nie tak, ako v skutočnosti boli odvysielané. 4.2. Poukazujúc na čl. 26 ods. 2 a 4, 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má odvolateľ za to, že sa súd prvej inštancie dopustil porušenia základných ústavných práv žalovaného tým, že právnym názorom, ktoré viedli k jeho rozhodnutiu, nad mieru zodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných a zákonom chránených práv, ktoré sú v istom konflikte, pripísal väčší význam právam žalobcu, sudcu Okresného súdu v Poprade, a na druhej strane znížil význam práva na slobodu prejavu žalovaného. Podľa odvolateľa sú, z tohto hľadiska, skutkové a právne závery súdu prvej inštancie zjavne neodôvodnené, neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Navyše sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní o práve na náhradu nemajetkovej ujmy neriadil ustanoveniami § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pričom žiadnym spôsobom neboli preukázané následky, ktoré by odôvodňovali aplikáciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktoré má subsidiárnu funkciu vo vzťahu k právu na primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z tohto hľadiska je rozsudok súdu prvej inštancie, podľa odvolateľa, nepreskúmateľný a nevychádza zo zákona, čo má za následok porušenie ústavnej zásady zakotvenej v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 4.3. Pokiaľ ide o povinnosť uloženú žalovanému doručiť žalobcovi list so znením: „Spoločnosť MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o. sa ospravedlňuje V.. V. N. za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov a tvrdení odvysielaných v apríli 2001 v publicistickej relácii Paľba a za neoprávnené poškodenie jeho cti, dôstojnosti a dobrého mena. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená spoločnosti MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava - Záhorská Bystrica rozsudkom Okresného súdu Pezinok“, odvolateľ má za to, že takéto znenie petitu rozsudku je nepreskúmateľné, odvolateľ poukázal na to, že znenie petitu namietal počas celého súdneho konania, podľa jeho názoru z takéhoto znenia ospravedlnenia nie je zrejmé a jednoznačné, ktoré konkrétne nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje a tvrdenia boli odvysielané v apríli v publicistickej relácii Paľba. Podľa odvolateľa nejednoznačná a nekonkrétna formulácia skutkových tvrdení, ktoré mali byť nepravdivé alebo pravdu skresľujúce je dôležitá a to z dôvodu zamedzenia dvojitého postihu za ten istý skutok, z dôvodu res iudicata. Odvolateľ má za to, že z takto sformulovaného znenia ospravedlnenia je vyvoditeľný záver, že celý príspevok odvysielaný v relácii Paľba v apríli 2001 obsahoval nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje a tvrdenia. Toto však nie je pravda a táto skutočnosť vyplýva aj zo samotného dokazovania, ako aj je zrejmá zo samotného rozsudku súdu prvej inštancie, keď v tomto rozsudku je priamo uvedené, ktoré skutkové tvrdenia a ktoré hodnotiace názory považuje súd prvej inštancie za nepravdivé a pravdu skresľujúce. V porovnaní s celým obsahom príspevku sa jedná o marginálne množstvo celkovo odvysielaných skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov. Odvolateľ nespochybnil, že v apríli 2001 prišlo k odvysielaniu publicistickej relácie Paľba, avšak má za to, že pre jednoznačnosť popisu skutkových tvrdení a pre nezameniteľnosť jedného konania žalovaného s iným je nevyhnutné presne označiť jednak konkrétne nepravdivé údaje a tvrdenia, konkrétne pravdu skresľujúce údaje a tvrdenia, konkrétne hodnotiace úsudky, nemajúce reálny podklad v pravdivých tvrdeniach, konkrétny dátum a čas vysielania nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov a hodnotiacich údajov. Bez riadneho a konkrétneho označenia týchto skutočností považuje odvolateľ rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný a nejednoznačný v časti tak morálneho zadosťučinenia ako aj v časti finančného odškodnenia. 4.4. Odvolateľ ďalej uviedol, že v príspevku boli použité tzv. hodnotiace úsudky redaktora ako aj respondentov. V tej súvislosti poukázal na to, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva hodnotiaci úsudok je neprimeraný iba vtedy, ak absentuje akýkoľvek skutkový základ. Podľa odvolateľa výrazy použité v príspevku boli nepochybne expresívne, výrazovo ostré, silné, avšak majú reálny, pravdivý skutkový základ. Smrteľná dopravná nehoda, následkom ktorej zomrela nevinná osoba, matka pána Z., ktorý príspevok inicioval, sa udiala v roku 1997. V roku 2001, kedy prišlo k nakrúteniu a odvysielaniu príspevku o trestnej veci v kauze smrteľnej nehody pani Z., existovali v trestnej veci rozsudky, ktoré boli rozporuplné a v čase vysielania príspevku stále nebolo zrejmé, kto dopravnú nehodu zavinil, kto nesie vinu za smrť ženy. Z odvysielaného príspevku bolo zrejmé, že aj samotný prokurátor, vystupujúci v trestnej kauze, sa vyjadroval v pochybnostiach, kto riadil predmetné osobné motorové vozidlo, ktoré pani Z. zabilo, vyslovil aj hypotézu, že za smrť pani Z. nemusí byť v konečnom dôsledku nikto potrestaný, a to z dôvodu dlho trvajúceho trestného konania a uplynutia času stanoveného zákonom na ukončenie trestnej veci. 4.5. Uložením povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi za uverejnené nepravdivé údaje súd prvej inštancie, podľa názoru odvolateľa, zasiahol do ústavných práv žalovaného ako vysielateľa, opomenul právo žalovaného na slobodu prejavu, slobodné rozširovanie informácií, keď počas prípravy a odvysielania príspevku bol na jeho príprave a odvysielaní verejný záujem. Súd prvej inštancie, podľa odvolateľa, nezobral do úvahy postavenie žalovaného ako osoby, ktorej zákon č. 308/2000 Z.z.. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v § 16 ukladá v súvislosti s poskytovaním a vysielaním informácií povinnosti: „Medzi základné povinnosti vysielateľa patrí zabezpečenie všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej služby a rovnako patrí medzi osobitné povinnosti vysielateľa aj vykonávanie služby veciam verejného alebo iného spoločenského záujmu a prispievanie k rozvoju demokratickej spoločnosti“. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie svojím rozhodnutím obmedzil slobodu prejavu a právo na slobodné rozširovanie informácií žalovaného, a to bez toho, aby potrebu takéhoto opatrenia zdôvodnil. 4.6. Odvolateľ poukázal aj na to, že žalobca bol v prejednávanom prípade osobou verejného záujmu, a tým sa vystavil podrobnému skúmaniu všetkých svojich slov a činov zo strany novinárov a verejnosti a vzhľadom na to musí preukazovať väčšiu mieru tolerancie spočívajúcu aj v informovaní verejnosti o jeho konaní prostredníctvom masovo -komunikačných prostriedkov. Odvolateľ v tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 152/08-52; ÚS 107/2010; nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. ÚS 453/03. 4.7. Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že neuvádza, o akú intenzitu neoprávneného zásahu sa malo jednať, nekonkretizoval rozsah a dĺžku trvania neoprávneného zásahu. Odvolateľ poukázal na to, že pri svojom odôvodnení priznania nemajetkovej ujmy vychádza súd prvej inštancie výlučne z výpovedí svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalobcu. Výpovede svedkýň, manželky, dcéry a sestry žalobcu, odvolateľ spochybnil ako výpovede nedôveryhodných svedkov, vzhľadom na ich príbuzenský vzťah k žalobcovi a záujem na výsledku sporu. Pokiaľ ide o výpovede svedkýň V.. W. B., kolegyne žalobcu, S. O., dlhoročnej známej žalobcu, svedkyne mali len sprostredkované informácie, nemali vedomosť o konkrétnych skutočnostiach, ktoré mali byť v príspevku odvysielané, uvádzali len sprostredkované dojmy, ktoré mali od tretích osôb, jedná sa teda v obidvoch prípadoch o nepriame svedecké výpovede, ktoré neboli nijakým spôsobom overené. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nemal žiadne ďalšie dôkazy, o ktoré by svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- € oprel, vychádzal len z tvrdení žalobcu a stotožnil sa s jeho názormi a tvrdeniami bez riadnych dôkazov. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy výpoveď svedka X. N., redaktora príspevku, ktorý uviedol, že žalobcu niekoľkokrát kontaktoval v snahe zabezpečiť objektívnosť príspevku a poskytnúť žalobcovi priestor na reakciu, žalobca sa odmietol s redaktorom kontaktovať, pri následných pokusoch o zabezpečenie reakcie žalobcu bolo redaktorovi oznámené, že žalobca je práceneschopný, žalobca redaktora nekontaktoval ani počas prípravy príspevku, ani po odvysielaní príspevku. Za nepodložené považoval odvolateľ tvrdenia žalobcu, že odvysielaním príspevku došlo k zhoršeniu jeho spoločenského, profesionálneho a rodinného života, keď žalobca ako pred odvysielaním príspevku, tak aj po odvysielaní príspevku, pôsobil ako sudca Okresného súdu Poprad, neskôr ako podpredseda tohto súdu a nebolo voči nemu v súvislosti s odvysielaním príspevku začaté žiadne disciplinárne konanie. Ani jeden zo svedkov neoznačil žalobcu za osobu skorumpovanú, neprofesionálnu. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že pri zásahu do osobnostných práv a zmierňovaní jeho následkov má prednosť morálne zadosťučinenie. Podmienkou pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch je, že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce, a tým aj neúčinné, a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v značnej miere. Nestačí teda len možnosť zníženia dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ako to konštatoval súd prvej inštancie v prejednávanom prípade. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere nepreukázal. 4.8. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, prípadne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný si uplatnil aj náhradu trov konania. 5.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napriek tomu, že odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tento právny dôvod podrobne v odvolaní neupresnil. Podľa žalobcu konanie, proti ktorému odvolanie žalovaného smeruje, netrpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 5.2. K odvolaciemu dôvodu, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalobca uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd posudzoval dotknutý príspevok komplexne a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, správne konštatoval, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, čo deklaroval aj žalovaný v návrhu na mimosúdnu dohodu. 5.3. Podľa žalobcu súd prvej inštancie správne posúdil stret kolízie práva na slobodu prejavu a informácií a práva na ochranu osobnosti fyzických osôb, naviac ak v danom prípade došlo odvysielaním hodnotiacich úsudkov a skutkových tvrdení v relácii Paľba aj do zásahu práva na nestrannosť a nezávislosť súdnej moci. Žalobca poukázal na to, že slobodu prejavu a právo na informácie možno obmedziť zákonom vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (okrem iného) aj pre ochranu práv a slobôd druhých. Podľa žalobcu médiá nesmú prekročiť presne vymedzené hranice, najmä ochranu cti tretích osôb, to sa týka aj informácií o súdnych konaniach a ich komentovania. Žalovaný tak podľa žalobcu nepostupoval. Podľa žalobcu, žiadne informácie (i keby išlo o pravdivé tvrdenia) nie je možné podať dehonestujúcimi údajmi alebo pravdu skresľujúcim spôsobom. 5.4. K námietke žalovaného týkajúcej sa znenia textu ospravedlnenia žalobca uviedol, že toto znenie žalovaný nenamietal, pokiaľ išlo o návrh mimosúdnej dohody. Podľa žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej určité, zrozumiteľné a vykonateľné, námietku žalovaného v tomto smere považuje za účelovú. 5.5. K oprávnenosti a adekvátnosti použitia hodnotiacich úsudkov v dotknutom príspevku žalobca uviedol, že kritika (hodnotiaci úsudok) ako súčasť slobody prejavu, ako aj širokej a verejnej informovanosti, tvorí významný nástroj miery a kvality demokracie v spoločnosti a je pravdou, že môže slúžiť k obrane verejných záujmov a demokracie, ale na druhej strane musí mať v spoločnosti určité medze. Poukázal na to, že odvysielaním samotnej relácie a hodnotiacich úsudkov dal žalovaný verejnosti nepravdivý výklad o prebiehajúcom súdnom konaní, ktoré nebolo v tom čase ukončené, pričom žalobca bol v postavení sudcu označený za skorumpovaného bez uvedenia dôkazov, čo negatívne ovplyvnilo mienku o samotnom žalobcovi, ako aj mienku o justícii a sudcoch v Slovenskej republike, preto je namieste priznanie finančnej nemajetkovej ujmy. 5.6. K tvrdeniu odvolateľa, že žalobca ako sudca je osobou, ktorá požíva nižšiu ochranu osobnostných práv, žalobca uviedol, že bol do svoje funkcie menovaný, nepatrí do okruhu tzv. osôb verejného záujmu, nikdy nevystupoval ako mediálne známa osobnosť. Ani pri osobe tzv. verejného záujmu nemožno podľa § 11 Občianskeho zákonníka akceptovať hodnotiace úsudky, ktoré, aj keď v dobrej viere, prípadne aj úmyselne, nie sú v súlade s oprávnenosťou a prípustnosťou kritiky. 5.7. K neuneseniu dôkazného bremena žalobcom v otázke preukázania zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere žalobca poukázal na svedecké výpovede v konaní, ktorými bolo preukázané, akým spôsobom došlo na strane žalobcu k zásahu do osobnostných práv tak v jeho rodinnom živote, ako aj u laickej verejnosti a v okruhu spolupracovníkov, odbornej verejnosti. 5.8. K odvolaciemu dôvodu odvolateľa, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to takej intenzity, ktorej negatívne následky pociťoval žalobca veľmi intenzívne, tak po odvysielaní reportáže, ako aj počas konania, a ktoré v malej miere pretrvávajú až dodnes. Tento zásah bol potvrdený výpoveďami svedkov, ktorí boli v konaní vypočutí. Žalobca poukázal na to, že strany sporu v rámci mimosúdnych rokovaní dospeli k tomu, že uverejnením hodnotiacich úsudkov prostredníctvom odvysielania relácie Paľba došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, že žalobca má nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch a zhodli sa aj na forme a obsahu písomného ospravedlnenia, ktoré súd pojal do rozhodnutia. Z uvedeného aj súd prvej inštancie vyvodil záver, že spornou medzi stranami sporu je len výška nemajetkovej ujmy. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že odvolateľom navrhovaná výška nemajetkovej ujmy (10.000,- €) bola pre neho neprijateľná, keďže hodnotiacimi úsudkami spôsobená ujma na jeho osobnostných právach je nezvratná, tieto odzneli v čase, keď konanie v trestnej veci nebolo ukončené, čím došlo k zásahu do súdneho konania, žalovaný žiadnym spôsobom zásah do osobnostných práv žalobcu nezhojil, k zásahu došlo zásadným spôsobom, vo veľkom rozsahu na celom území republiky, výroky boli odvysielané v mienkotvornom médiu a odzneli s úmyslom pôsobiť difamačne, a to tak v odbornej obci, ako aj laickej. 5.9. Žalobca odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a priznať žalobcovi trovy odvolacieho konania. 6. Odvolací súd, s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) účinného od 1.7.2016, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) po doplnení dokazovania vyjadreniami právnych zástupcov strán sporu, zopakovaní dokazovania prehratím dotknutej relácie na CD nosiči, doručenom súdu prvej inštancie žalobcom (§ 384 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 7.1. Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. 7.2. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 7.3. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. 7.4. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. 7.5. Podľa čl. 10 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 7.6. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. 7.7. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (3). 7.8. Podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (2). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti (4). 8. V prejednávanom prípade je spor medzi žalobcom a žalovaným sporom o tom, či odvysielaním príspevku v relácii Paľba na televíznej stanici Markíza v apríli 2001 bolo legitímne vykonané základné právo žalovaného vyjadriť svoj názor, alebo či odvysielaním príspevku došlo k zneužitiu tohto práva a tým k zásahu do základného práva žalobcu na zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti, cti a dobrej povesti. 9. Vo vzťahu k zásahu do osobnostných práv je potrebné rozlišovať tvrdené fakty a hodnotiace úsudky. Pravdivosť tvrdených faktov sa dá dokázať, správnosť hodnotiacich úsudkov sa preukázať nedá. Požiadavke na preukázanie pravdivosti hodnotiacich úsudkov nie je možné vyhovieť, pretože takáto požiadavka by bola porušením práva na slobodu vyjadriť svoj názor. V zásade platí, že pravdivá informácia nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ nie je podaná tak, že skresľuje skutočnosť. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý ku konkrétnemu faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí na základe vlastných kritérií. Preto nie je možné hodnotiaci úsudok preukazovať. V tomto smere je ale potrebné skúmať, či sa hodnotiaci úsudok zakladá na pravdivých skutočnostiach, či má reálny základ, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným znakom výkonu kritiky, teda či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie osoby. Prípustná je taká kritika konania určitej osoby, ktorá je vecná a konkrétna, založená na pravdivých skutkových okolnostiach, z ktorej sú vyvodené zodpovedajúce hodnotiace úsudky, ktorá nesleduje cieľ kritizovaného škandalizovať, ponížiť alebo uraziť, ktorá nepoužíva výrazy, ktoré sú v značnom nepomere k cieľu kritiky. 10. Žalobca ako sudca Okresného súdu Poprad rozhodoval v trestnej veci vedenej proti obžalovanému J. M. pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 12.11.1997 viedol osobné motorové vozidlo, pričom nedal prednosť cez priechod pre chodcov prechádzajúcej chodkyni, túto časťou vozidla zrazil a spôsobil jej zranenia, ktorým v nemocnici podľahla. Vo veci najprv rozhodol trestným rozkazom tak, že obžalovaného uznal vinným a uložil mu trest odňatia slobody na dvanásť mesiacov podmienečne. Proti tomuto rozhodnutiu súdu podal odpor prokurátor, žalobca následne, dňa 1.3.2001 rozhodol tak, že obžalovaného oslobodil. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie krajský prokurátor, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. 11. Žalovaný v relácii Paľba vysielanej v apríli 2001 odvysielal príspevok, v ktorom odzneli nasledovné skutkové tvrdenia redaktora žalovaného: „...na priechode pre chodcov, ........zabil ženu. Sudca mu dal podmienečný trest. Prokurátor sa odvolal, ale keďže sudca obvineného policajta dokonca oslobodil, nemohli sme sa k prípadu nevrátiť“. „...Popradský sudca doktor N. pred viac než rokom trestným rozkazom vymeral obžalovanému J. M. dvanásť mesiacov podmienečne. Teda na základe vyšetrovania bol sudca presvedčený, že červený J. riadil obžalovaný a nie jeho manželka, ako to obaja tvrdia od začatia vyšetrovania“. „...O okolnostiach po havárii svedčili tri mladistvé dievčatá, ktoré vtedy stáli pri neďalekom obchode. Ďalej dvaja maloletí, ktorí boli od miesta havárie asi 50 metrov. Sudca porovnával ich výpovede v prípravnom konaní a na pojednávaní a označil ich ako pochybné“. V relácii odznelo skutkové tvrdenie „...a 12 zo 14 sudcov sa vyjadrili, že necítia žiadnu zaujatosť“, ako aj hodnotiaci úsudok redaktora: „Avšak teoreticky, keby aj niektorý sudca chcel nejako pomôcť napríklad známemu policajtovi, oznámil by, že sa cíti zaujatý? To je nezmysel.“ V príspevku odzneli aj vyjadrenia, hodnotiace úsudky redaktora: „...Ale pointu príbehu hľadajme inde. Je celkom možné, že niekto rozohral hru, na konci ktorej by za smrť pani Z. nemal byť nikto potrestaný...“ a zároveň nasledovné vyjadrenia, hodnotiace úsudky poškodeného: „...Z toho celého súdneho konania, ktoré, ako tu prebiehalo, ja to môžem nazvať ako len korupčná fraška na okresnom súde“. „...Bolo to, si myslím, úmyselne pripravované na to, aby sa znechutili svedkovia, aby tu nechodili, aby spochybnili ich výpovede, pretože vtedajšej dobe tí svedkovia boli deti alebo mladiství a predsa si už nemôžu pamätať na detaily“. „ Pýtam sa aj vládnych činiteľov aj konkrétne rezortného ministra spravodlivosti, koľko má dať obyčajný občan peňazí sudcovi, aby rozhodol v rámci zákona a ústavnosti, pýtam sa koľko, nech to zverejnia“. 12. Žalobca skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré odzneli v príspevku v relácii Paľba televízie Markíza, považoval za zásah do svojich osobnostných práv, konkrétne do práva na česť, dôstojnosť, do práva na svoju profesionálnu česť. Žalovaný namietal, že všetky skutkové tvrdenia, ktoré odzneli v príspevku, sú pravdivé, išlo o konštatáciu skutkového stavu, vyplývajúcu z verejne dostupnej rozhodovacej činnosti žalobcu ako sudcu. Pravdivosť skutkových tvrdení bola podľa žalovaného v konaní preukázaná. Pokiaľ ide o hodnotiaci úsudok, vyslovený redaktorom, žalovaný namietal, že išlo o všeobecnú konštatáciu, ktorá sa nedotýka priamo žalobcu. Podľa žalovaného, hodnotiace úsudky, vyslovené synom poškodenej, nie sú explicitným vyjadrením tvrdenia, že žalobca je ten, kto zorganizoval korupčnú frašku, úmyselne spochybňoval svedkov v súdnom konaní alebo žiadal peniaze. Žalovaný dôvodil, že na príprave a odvysielaní príspevku bol verejný záujem. 13.1. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí jej celkovej fyzickej a psychickej integrity. Jedným z týchto čiastkových práv je i právo na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti. Otázku, či skutkové tvrdenia, prípadne nepravdivé skutkové tvrdenia, sa dotýkajú cti a dôstojnosti fyzickej osoby, musí súd skúmať z objektívneho hľadiska, nie iba zo subjektívnych pocitov a vnímaní dotknutej osoby. Musí vychádzať z toho, či uverejnené tvrdenie je za daných konkrétnych okolností objektívne spôsobilé dotknúť sa chránených práv fyzickej osoby. Občiansky zákonník poskytuje ochranu len proti takému konaniu, ktoré je objektívne spôsobilé spôsobiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí, a tým ohrozuje vážnosť postavenia a uplatnenia v spoločnosti. 13.2. Po zopakovaní a doplnení dokazovania odvolacím súdom, s prihliadnutím na odvolacie námietky žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako zdroj tvrdení, ktorými bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, označil príspevok odvysielaný v rámci relácie Paľba televíziou Markíza v apríli 2001. Žalobca špecifikoval skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky uvedené v bode 11 tohto rozhodnutia, ktorými malo byť dotknuté právo na ochranu jeho osobnosti. V danej veci ide o stret slobody prejavu, respektíve práva slobodne šíriť informácie s právom na ochranu cti a dôstojnosti žalobcu. V súlade s konštantnou judikatúrou (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 152/2008) je v zásade nutné, pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu, skúmať spravodlivú rovnováhu, teda KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny. Odvolací súd preto vykonal test proporcionality a v prejednávanej veci dospel k nasledovným odpovediam: KTO hovorí - príspevok spracoval redaktor žalovaného s cieľom informovať o závažnej otázke celospoločenského významu (smrteľná dopravná nehoda a trestné konanie s ňou súvisiace), s poukazom na konkrétny prípad, konkrétnu ujmu, pričom vychádzal z rozhodnutí príslušného okresného a krajského súdu. Existenciu týchto podkladov žalobca v konaní nespochybnil. Odvolací súd poukazuje na to, že novinárom a masmédiám patrí, vychádzajúc z ustálenej judikatúry, privilegované postavenie, sú „strážnym psom“ demokracie, ich povinnosťou je poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo na také informácie. Novinárom je dovolené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie. O KOM sa hovorí - príspevok popisuje dopravnú nehodu, pri ktorej bola na prechode pre chodcov smrteľne zranená žena, takže sa hovorí o poškodenej, popisuje priebeh trestného konania (vydanie trestného rozkazu, následne oslobodzujúceho rozsudku žalobcom), v príspevku hovorí prokurátor krajskej prokuratúry, vysvetľujúci dôvody podania obžaloby, následky neskončenia trestného konania v premlčacej lehote, hovorí sa o obžalovanom, jeho manželke, svedkoch obžaloby, svedkoch obhajoby, o obhajcovi obžalovaného (menovite), sudcoch Okresného súdu Poprad, o Krajskom súde Prešov, príspevok sa netýka len samotného žalobcu. Odvolací súd v tejto otázke zdôrazňuje, že žalobca patrí medzi verejne činné osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (rovnako ako politici, štátni úradníci, advokáti, prokurátori, predstavitelia ozbrojených zložiek). Verejné osoby, vstupom do verejného priestoru, musia akceptovať vyššiu mieru záujmu o ich osobu. Sudca ako reprezentant verejnej moci musí byť uzrozumený s tým, že jeho postup môže byť predmetom kritiky, preto u neho treba predpokladať vyšší stupeň tolerancie a nadhľadu než napríklad u bežných ľudí. ČO je hovorené - popisuje sa priebeh neskončeného trestného konania (vydanie trestného rozkazu, následne oslobodzujúceho rozsudku) v prípade osoby obžalovanej v súvislosti so smrteľnou dopravnou nehodou, ktorá bola rozhodnutím okresného sudcu oslobodená, keďže nebolo s istotou preukázané, že obžalovaná osoba riadila motorové vozidlo v čase dopravnej nehody, možnosť rozhodnutia vo veci trestným rozkazom, dôvody obžaloby, vyhodnotenie svedeckých výpovedí, popis okolnosti dopravnej nehody, syn poškodenej hovorí o korupčnej fraške na okresnom súde, kritizuje spôsob vedenia trestného konania v súvislosti s vypočutím svedkov, obracia sa s otázkou na vládu, ministra spravodlivosti, čo má občan urobiť, aby sa domohol spravodlivosti. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že justícia tvorí legitímnu tému verejného záujmu, je integrálnou súčasťou života spoločnosti. Z toho dôvodu je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach odborných časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom vysielania televízie. KDE je hovorené - príspevok bol odvysielaný v rámci relácie Paľba na televíznej stanici Markíza. Podľa odvolacieho súdu je pravdou, že príspevok bol odvysielaný v sledovanej televízii, avšak kritériá miesta zaznenia sporných výrokov treba vnímať v kontexte s kritériami ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia. Faktom je však aj skutočnosť, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým väčšia má byť miera ochrany osobnostných práv. KEDY je hovorené - príspevok bol odvysielaný v apríli 2001, pričom žalobca vydal oslobodzujúci rozsudok (v poradí prvý) 1. marca 2001. Odvolací súd k tejto otázke uvádza, že k odvysielaniu príspevku došlo v krátkom čase po vydaní oslobodzujúceho rozsudku, pričom obsah príspevku bol vecne previazaný s obsahom konania súdu. V tomto smere odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že verejnosť má právo na informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. AKO je hovorené - v príspevku odzneli fakty o tom, že sudca dal obvinenému podmienečný trest trestným rozkazom a rozsudkom ho následne oslobodil, že sa prokurátor odvolal, že o okolnostiach po havárii svedčili tri mladistvé dievčatá, ktoré stáli pri neďalekom obchode ako ja dvaja maloletí, ktorí boli od miesta havárie asi 50 metrov, ďalej fakty o tom, že v čase hlavného pojednávania sudca porovnával výpovede svedkov v prípravnom konaní a na pojednávaní a označil ich za pochybné, následne nemal za preukázané, že auto riadil obžalovaný, čo bol dôvod vydania oslobodzujúceho rozsudku, že dvanásti zo štrnástich sudcov sa vyjadrili, že necítia žiadnu zaujatosť. V príspevku odzneli aj hodnotiace úsudky (ako hodnotiace úsudky ich správne kvalifikoval aj súd prvej inštancie) redaktora: 1. Avšak teoreticky, keby aj niektorý sudca chcel nejako pomôcť, napríklad známemu policajtovi, oznámil by, že sa cíti zaujatý? To je nezmysel. 2. Ale pointu príbehu hľadajme inde. Je celkom možné, že niekto rozohral hru, na konci ktorej by za smrť pani Z. nemal byť nikto potrestaný, ako aj hodnotiace úsudky poškodeného: 3. Z toho celého súdneho konania, ktoré, ako tu prebiehalo, ja to môžem nazvať ako len korupčná fraška na okresnom súde.“ 4.„...Bolo to, si myslím, úmyselne pripravované na to, aby sa znechutili svedkovia, aby tu nechodili, aby spochybnili ich výpovede, pretože vtedajšej dobe tí svedkovia boli deti alebo mladiství a predsa si už nemôžu pamätať na detaily.“ 5. „Pýtam sa aj vládnych činiteľov, aj konkrétne rezortného ministra spravodlivosti, koľko má dať obyčajný občan peňazí sudcovi, aby rozhodol v rámci zákona a ústavnosti, pýtam sa koľko, nech to zverejnia“. Podľa názoru odvolacieho súdu, pravdivosť faktov, ktoré odzneli v príspevku, nebola medzi stranami sporu sporná, resp. žalobca neoznačil konkrétne tvrdenia, ktoré považuje za nepravdivé a prečo. Pravdivosť hodnotiacich úsudkov nemožno, vzhľadom na ich subjektívny charakter, dokázať, avšak hodnotiaci úsudok musí vychádzať z dostatočného faktického základu. Sloboda vytvárania a prejavu názorov je nevyhnutnou podmienkou demokracie, jej kvality a miery, umlčovanie slobody prejavu vedie k stagnácii vývoja. Každá sloboda jednotlivca má však svoje medze tam, kde by jej prejav bol v rozpore s oprávnenými záujmami ostatných. Preto je treba rozlišovať medzi kritikou prípustnou, oprávnenou, a medzi kritikou, ktorá môže predstavovať neoprávnené porušenie práva na česť a dôstojnosť. Všeobecne možno konštatovať, že ak má ísť o kritiku oprávnenú, musí byť vecná, konkrétna, primeraná čo do obsahu a formy, nevybočujúca z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného cieľa. Požiadavka vecnosti kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností. V prejednávanom prípade možno konštatovať, že príspevok odvysielaný v relácii vychádza z pravdivých skutočností, popisuje konkrétnu, reálnu udalosť, dopravnú nehodu, vyjadrenia svedkov dopravnej nehody, konštatovania prokurátora, popisuje uznanie obžalovaného vinným a jeho následné oslobodenie. Podľa žalobcu, ako aj podľa názoru súdu prvej inštancie, hodnotiacimi úsudkami (predovšetkým poškodeného) bolo závažným spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, keď vyvolali u bežného diváka predstavu o korupčnom správaní sa žalobcu. Odvolací súd však poukazuje na to, že hodnotiace úsudky redaktora (č. 1 a 2 a v nich použité slovné spojenia „...teoreticky, keby niektorý sudca...“„...je možné, že niekto rozohral hru..,), spolu s hodnotiacimi úsudkami poškodeného (č. 3, 5 a v nich použité slovné spojenia „...korupčná fraška na okresnom súde...“, „...koľko peňazí má dať občan sudcovi...“) naznačujú možnosti korupčného správania, avšak ide jednak o špekulatívny charakter výroku (je možné, teoreticky) a jednoznačne sa o korupčnom správaní hovorí všeobecne, neuvádza sa konkrétne osoba žalobcu. Vzhľadom na špekulatívnosť, povahu hodnotiacich úsudkov a verejný záujem, je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia príspevku je nutné vykladať v prospech autora príspevku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. Hodnotiacimi úsudkami redaktora a syna poškodenej, teda, podľa názoru odvolacieho súdu, nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd v tomto smere považuje za potrebné poukázať aj na to, že žalobca, či už osobne alebo prostredníctvom hovorcu súdu, žiadnym spôsobom nereagoval na tvrdenia uverejnené v príspevku, a to napriek tomu, že žalovaný ho so žiadosťou o reakciu kontaktoval. 13.3. Uvedený test s otázkami KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO považoval odvolací súd za kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúmal na základe trojstupňového testu proporcionality. Test proporcionality je založený na po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom (1) je test dostatočne dôležitého cieľa, teda test vhodnosti - či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu a či daným prostriedkom je možné dosiahnuť akceptovaný cieľ - ochranu cti. Druhým krokom (2) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku - zásahu - teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah. Posledným tretím krokom (3) je test proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa jednak praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t.j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv a jednak tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec. S poukazom na uvedené kritériá testu proporcionality odvolací súd uvádza, že zásah formou návrhu na ochranu osobnosti prešiel prvým a druhým krokom testu proporcionality, keď zásah možno považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti. Zásah je taktiež nevyhnutný, pretože žalobca si svoju osobnosť chráni adekvátnym prostriedkom, návrhom na ochranu osobnosti. Kľúčovou teda zostal krok 3, a to vážiaca formula. Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt - „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril. V prejednávanej veci bola podľa názoru odvolacieho súdu intenzita zásahu do práva žalobcu stredná až nízka, keďže príspevok žalovaného mal síce, vzhľadom na sledovanosť televízie Markíza, širokú publicitu, ale hodnotiace úsudky mali špekulatívny charakter, umožňujúci viacero výkladov, nedotýkali sa výlučne osoby žalobcu a zároveň žalobca ako sudca, teda osoba verejne činná, musí zniesť vyššiu mieru kritiky a preukázať vyššiu mieru tolerancie ako bežný občan. Podľa odvolacieho súdu dotknuté hodnotiace úsudky nemajú znevažujúci, difamačný, charakter, nie sú formulované s cieľom pôsobiť zákerne, či s úmyslom znevážiť alebo uraziť kritizovanú osobu. Príspevok ako celok poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdov, avšak bez toho, aby priamo a výslovne poukazoval na korupčné správanie žalobcu. Intenzita zásahu do práva žalovaného bola podstatná, pretože išlo o príspevok redaktora, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd. Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu. 14. Odvolací súd sa stotožnil aj s odvolacími námietkami žalovaného, podľa ktorých žalobca v priebehu celého konania nekonkretizoval, ktoré tvrdenia, odvysielané v príspevku v rámci relácie Paľba a uvedené v žalobnom návrhu, považuje za nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce a z akých dôvodov. Rovnako nekonkretizoval, ktoré hodnotiace úsudky považuje za také, u ktorých absentuje reálny základ. Uvedená námietka sa týkala aj znenia ospravedlnenia, obsiahnutého v petite žaloby, z ktorého taktiež nebolo zrejmé, ktoré konkrétne nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce, tvrdenia boli odvysielané v dotknutej relácii. Správne namietal žalovaný, že takto formulované znenie ospravedlnenia navodzuje dojem, že celý príspevok obsahoval nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia, čo však nie je pravdou. Odvolací súd poukazuje na to, že bolo povinnosťou žalobcu presne vymedziť nepravdivé tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, ktoré považuje za zásah do osobnostných práv, a tým poskytnúť priestor pre protistranu, ako má v spore postupovať pri vykonávaní jej práva procesnej obrany. Pokiaľ nie je skutkový základ žaloby jednoznačne a určito označený, nemožno dosiahnuť taký stav procesného útoku, ktorý by v prípade preukázania nároku druhou stranou sporu mal za následok úspech v spore. Povinnosťou žalobcu bolo tak konkretizovať, ktoré z odvysielaných tvrdení, resp. hodnotiacich úsudkov, zasiahli do jeho osobnostných práv, aby žalovaný mal možnosť preukázať pravdivosť týchto tvrdení, resp. základu, z ktorého vychádzajú hodnotiace úsudky a ktoré mali závažným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ žalobca namietal, že v návrhu mimosúdnej dohody žalovaný uznal, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, odvolací uvádza, že k mimosúdnej dohode medzi stranami sporu nedošlo a žalovaný zotrval na svojich námietkach, ktoré prezentoval počas celého konania. 15. Odvolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedené považoval odvolacie námietky odvolateľa za dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými žalobe vyhovel, zmenil podľa § 388 C.s.p. a žalobu zamietol. Keďže odvolací súd konštatoval, že k zásahu do osobnostných práv nedošlo takým spôsobom, ktorý by si vyžadoval súdnu ochranu, nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy sa z tohto dôvodu už ďalej nezaoberal. 16. Žalovaný podal odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku zamietol žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy, teda v časti, v ktorej bol žalovaný úspešný. Keďže podľa ustanovenia § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, odvolací v súlade s týmto ustanovením, odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie čiastočne zamietol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, odmietol postupom podľa ustanovenia § 386 písm. b/ C.s.p. 17. Keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti zmenil a žalobu zamietol, zmenil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 C.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, ods. 2, § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní čias, točný úspech (vzhľadom na čiastočné odmietnutie odvolania), priznal náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 79,5 %. Čistý úspech žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie predstavoval 20,5 %, keď žalobca bol úspešný v 60,25 % a žalovaný v 39,75 % (60,25 - 39,75 = 20,5). V odvolacom konaní bol žalovaný preto úspešný v 79,5 % (100 - 20,5 = 79,5). V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).