Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/195/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708201419 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1708201419.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobkyne: I. Š.P., L.. XX.XX.XXXX, J. M. A.. Č.. XXX/X, K. G. Y., zastúpená advokátom: JUDr. Michal Treščák, ml., Thurzova ul. č. 6, Košice, proti žalovanému: DENCOP LIGHTING Slovakia s.r.o., so sídlom Bratislavská ul. č. 553, Most pri Bratislave, IČO: 35 845 619, zastúpený advokátkou: JUDr. Jitka Hasíková, Jakubovo námestie č. 13, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. novembra 2016, č. k. 5C/990/2008 - 256, takto r o z h o d o l : Odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného dané žalobkyni dňa 17.12.2007, je neplatné a určil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením čl. 5, § 68 ods. 1 písm. b), § 70, § 77 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce a vecne dôvodnosťou včas podanej žaloby, keď vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že bez ďalšieho je možné bezpečne ustáliť, že skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.12.2007, ktoré (okrem ďalších dôvodov) mali spočívať v porušení povinnosti nepoužívať služobný telefón na súkromné účely, ktoré priamo nesúvisia s výkonom pracovných činností a v neoprávnenej manipulácii s peňažnými prostriedkami v pokladni žalobkyňou, nie je dostatočným pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru z hľadísk upravených § 70 Zákonníka práce, pretože nie je možné z takejto konkretizácie určiť, v akom konkrétnom konaní žalobkyne mali byť dôvody naplnené, a teda nie je možné vylúčiť iné konanie, ktoré by bolo možné dodatočne meniť, či dopĺňať. Uviedol, že uplatnený dôvod neoprávnenej manipulácie s peňažnými prostriedkami žalovaný žiadnym spôsobom skutkovo nekonkretizoval, keď tento dôvod aj v priebehu súdneho konania dodatočne skutkovo dopĺňal s tým, že ak by okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobkyni iba z tohto dôvodu, bolo by neplatné bez ďalšieho skúmania, pričom rovnaký záver plynie aj pre dôvod spočívajúci v používaní služobného telefónu na súkromné účely, keď žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru vôbec neuviedol telefónne číslo, z ktorého mali byť vykonané tieto súkromné hovory a preberací protokol zo dňa 01.11.2007 neobsahuje údaj o prevzatom služobnom telefóne, či SIM karte. Poukázal na skutočnosť, že nebolo preto zrejmé, či sa jednalo o jeden alebo viacero služobných telefónov, keď žalovaný až v súdnom konaní (neskoro) túto významnú skutočnosť doplnil, avšak zmätočne, nakoľko uvádzal sumy faktúr za dve pridelené telefónne čísla, a preto nie je zrejmé, ktorý služobný telefón bol žalobkyni odovzdaný dňa 01.11.2007, a telefón, ku ktorému žalovaný predložil faktúru za zúčtovacie obdobie od 20.11.2007 do 19.12.2007, sa časovo neprekrýva s obdobím jeho prevzatia od 01.11.2007 do 03.12.2007 a taktiež vo faktúre uvedená informácia o roamingovom hovore nepreukazuje použitie telefónu na súkromné účely. Vo vzťahu k ďalším dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mali spočívať v porušení povinnosti nepoužívať služobný automobil na účely, ktoré priamo nesúvisia s výkonom pracovných činností a v porušení povinnosti zapísať služobnú jazdu do knihy jázd, súd prvej inštancie uviedol, že bolo potrebné hodnotiť preukázanie použitých dôvodov v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 17.12.2007 a nie z tých dôvodov a skutočností, ktoré žalovaný dopĺňal v priebehu konania, keď žalobkyni vytýkal, že veci, ktoré prevzala dňa 01.11.2007, vrátane vozidla Š. V., mala okamžite bezodkladne odovzdať v Moste pri Bratislave, avšak užívala ich do 03.12.2007 na súkromné účely. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyni nikdy nebola uložená povinnosť spočívajúca v odovzdaní prevzatých vecí okamžite, bezodkladne do sídla žalovaného v Moste pri Bratislave s tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru konanie žalobkyne nedáva do protikladu s ďalšou mailovou komunikáciou zo dňa 12.11.2007 a 25.11.2007, nakoľko ak mala byť žalobkyni uložená pracovná povinnosť v okamžitom odovzdaní vozidla do Mostu pri Bratislave, tak tomu odporuje mail od pani E., v ktorom uviedla, že to má urobiť do 23.11.2007 a následne do 27.11.2007, a preto dospel k záveru, že aj za predpokladu pripustenia, že by nesplnenie tejto uloženej povinnosti bolo konkretizované v okamžitom skončení pracovného pomeru (čo nie je), oneskorenie spočívajúce v piatich kalendárnych dňoch nemôže byť samo o sebe závažným porušením pracovnej disciplíny. Poukázal na skutočnosť, že ani dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúci v použití služobného vozidla na súkromné účely žalobkyňou, žalovaný tiež bližšie nekonkretizoval, a nakoľko dôvody dopĺňal o ďalšie skutkové tvrdenia až v priebehu konania napriek tomu, že niektoré poznal už v čase podania okamžitého skončenia pracovného pomeru, je tento postup v rozpore so zákonom, z dôvodu ktorého je potrebné považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné. Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že bolo bežnou zaužívanou praxou, že sa jazdy s motorovým vozidlom vykonávali nielen osobou, ktorá mala vozidlo zverené, ale aj inými zamestnancami, keď stav vykonávania týchto jázd aj mimo pracovnú dobu bol tolerovaný dlhšie a bez toho, aby si zamestnanci, resp. žalobkyňa tieto označili do výkazu o pracovnej dochádzke, a preto je argument o výkone práce žalobkyne v Moste pri Bratislave úplne irelevantný, keďže išlo iba o formálne uvedenú adresu sídla žalovaného ako zamestnávateľa s tým, že táto skutočnosť nebola preukázaná a žalobkyni ani nikdy vytýkaná a zároveň poukazovanie na vykonanie jázd v súhrne viac ako 3.000 km žalobkyňou, nenáležité. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že rovnako zhodnotil aj nezapisovanie služobných ciest do knihy jázd, keďže bolo nepostačujúce predložiť iba jeden list z knihy jázd, keď na tomto liste je uvedené, že ide o prenos vykázaných kilometrov z predchádzajúceho listu výkazu s tým, že z celkového dokazovania dospel k záveru, že na obchodnom mieste žalovaného v Košiciach bol po dlhšiu dobu tolerovaný voľnejší prístup k používaniu vecí zverených zamestnancom pobočky a k evidovaniu používania služobného motorového vozidla, a preto, ak mal žalovaný záujem o nápravu tohto nepochybne nežiaduceho stavu, mal zreteľne upozorniť všetkých zamestnancov na dôsledné plnenie uložených povinností v zmysle uzavretých pracovných zmlúv a iných pracovnoprávnych záväzkov s upozornením o možnom postupe písomného napomenutia a možnosti skončenia pracovného pomeru v prípade opakovania tohto konania. Výrok, ktorým určil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával odôvodnil vecne tým, že vychádzal najmä z dĺžky doby, ktorá uplynula od okamihu predpokladaného skončenia pracovného pomeru (od 21.12.2007 do vyhlásenia rozsudku), teda takmer deväť rokov, ktorá doba mohla mať výrazný vplyv na reorganizáciu a zmenu výkonu podnikateľských aktivít žalovaného. 2. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a rozhodnúť o náhrade trov konania v zmysle ust. § 255 a nasl. C. s. p. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že názor súdu prvej inštancie, že skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.12.2007 nie je dostatočné pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru z hľadísk upravených § 70 Zákonníka je prísne formalistický a v rozpore so základným princípom uvedeným v čl. 2 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty s tým, že žalobca by v zmysle zásady spravodlivosti nemal byť „odmenený“ niekoľkonásobným priemerným platom len z dôvodu odvolávania sa na formálne nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukázal na článok 17 pracovnej zmluvy žalobkyne, v ktorom je definované závažné porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru okrem iného aj použitie služobného telefónu na účely, ktoré priamo nesúvisia s výkonom pracovných povinností, použitie služobného automobilu na vyššie uvedené účely a nesplnenie povinnosti zapísať služobnú jazdu do knihy jázd s tým, že žalobkyňa vedela o jeho zvýšenom záujme ako zamestnávateľa na ochrane svojho majetku a vedela, že mal záujem na dodržiavaní tohto ustanovenia až do tej miery, že dodržiavanie si chcel vynútiť možnosťou pracovný pomer okamžite skončiť. Uviedol, že napriek tomu, že súd nie je viazaný tým, čo si zamestnávateľ vo svojich dokumentoch označí ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, takto deklarovaná jeho vôľa je nesporným dôkazom o vedomosti žalobkyne, aký význam má plnenie tejto povinnosti a napriek tomu ju neplnila. Poukázal na výpoveď jeho konateľa na pojednávaní dňa 11.06.2012, z ktorej vyplynulo, že na každej porade opakovane upozorňoval svojich zamestnancov, že si majú viesť knihy jázd a že na služobnú jazdu v sobotu a v nedeľu je potrebný príkaz, ktorý žalobkyni nikdy nedal s tým, že na svojvoľnú zmenu miesta výkonu práce žalobkyňou z Mostu pri Bratislave do Košíc poukázal preto, že od tejto okolnosti závisí hodnotenie porušenia pracovnej disciplíny, keď kritériom je tak osoba ako aj situácia, za ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo. Uviedol, že z výpovede svedka N. vyplynulo, že o zmene miesta výkonu práce žalobkyne nebol nikdy informovaný, nikdy nepodpísal dodatok k pracovnej zmluve, ktorým by k tejto zmene došlo, keď táto činnosť patrila výhradne do jeho kompetencií s tým, že bol v podstate o mieste výkonu jej práce zavádzaný, pretože na dochádzkovom liste z novembra 2007 je výslovne uvedené, že miestom výkonu práce žalobkyne je Most pri Bratislave a odišla pracovať na miesto, kde bol riaditeľ jej budúci manžel, z dôvodu ktorého by sa konanie žalobkyne malo hodnotiť s osobitnou pozornosťou zameranou na dodržiavanie pracovnej disciplíny. Spochybnil vyhlásenia žalobkyne, že jej boli zo strany riaditeľa (jej budúceho manžela) prideľované odmeny a pochvaly, nakoľko tieto vyhlásenia vyznievajú skôr kontraproduktívne v kontexte s ňou úzko spriaznených osôb. K neoprávnenému používaniu motorového vozidla Š. V. uviedol, že žalobkyňa ho používala minimálne od 02.11.2007 do 03.12.2007 neoprávnene a v rozpore s pokynom, ktorý jej bol daný nadriadenou s tým, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal neoprávnené užívanie motorového vozidla žalobkyňou aj na základe ďalších nesporných skutočností, a to protokolom zo dňa 01.11.2007, z ktorého vyplýva, že východiskový stav tachometra vozidla bol 80.000 km a podľa knihy jázd je nesporné, že v čase od 01.11.2007 do 03.12.2007 bolo vozidlom najazdených viac ako 3.000 km, pričom tvrdenie žalobkyne, že predmetné vozidlo bolo používané na služobné cesty, považoval za jej účelovú obranu s tým, že zo žiadneho protokolu nevyplýva, že by mala žalobkyňa (ako aj svedok T.) oprávnenie užívať riaditeľské auto Š. V., keďže na plnenie pracovných povinností jej bolo pridelené osobitné vozidlo, a preto nebol žiadny dôvod, aby na služobné cesty používala tzv. „riaditeľské“ vozidlo, keď o žalobkyňou tvrdených služobných cestách realizovaných práve motorové vozidlo Š. V. neboli predložené žiadne správy, neboli vydané žiadne nariadenia na ich realizáciu a v dochádzkovom a mzdovom liste žalobkyne neboli v súvislosti s nimi uvádzané žiadne nadčasové hodiny alebo práca vykonávaná počas víkendu. K účelovosti tvrdení žalobkyne o služobných cestách žalovaný poukázal na ďalšie dôkazy - svedecké výpovede a listinné dôkazy, ktoré predložil v konaní pred súdom prvej inštancie s tým, že z ich prehľadu vyplýva nielen to, že žalobkyňa jazdila so Š. V. mimo pracovného času a používala ho na súkromné účely, ale aj to, že za obdobie od 01.11.2007 do 03.12.2007 bolo do tohto vozidla načerpaných 336 l nafty, čo by predstavovalo 5.082 až 6.098 kilometrov, ktoré však predmetné vozidlo v novembri 2007 nenajazdilo, keďže podľa preberacieho protokolu zo dňa 03.12.2007 najazdilo 3.114 km, keď natankované množstvo nafty preukazuje, že žalobkyňa na palivovú kartu pridelenú k vozidlu Š. V. čerpala naftu aj do iného ako služobného vozidla, nakoľko všetky vozidlá, ktoré sa nachádzali na prevádzke v Košiciach, jazdili na benzín, a nie na naftu. K porušeniu povinnosti viesť knihu jázd žalovaný uviedol, že jeden list predstavujúci knihu jázd nemôže spĺňať požiadavku na riadne a včasné vedenie knihy jázd, pričom aj tento jediný zápis je sporný, nakoľko je v ňom uvedené, že cesta bola vykonaná z Košíc cez Topoľčany do Bratislavy, a zo záznamu o čerpaní nafty vyplýva, že nafta bola čerpaná v Nitre, a preto považoval za otázne, prečo žalobkyňa musela odbočiť z hlavnej trasy, aké úlohy a na koho príkaz plnila v Topoľčanoch s tým, že podľa článku 11 pracovnej zmluvy bola žalobkyňa povinná riadne viesť agendu súvisiacu s náplňou jej práce, a teda viesť aj knihu jázd minimálne s údajmi, kedy, za akým účelom a s kým konkrétne rokovala. K neoprávnenému nakladaniu s peňažnými prostriedkami v pokladni žalovaný uviedol, že v konaní z predložených listinných dokladov vyplýva, že žalobkyňa neoprávnene dňa 04.11.2007 vybrala z pokladne sumu 52.044,50,-Sk a v rozpore s pokynmi konateľa spoločnosti a zaužívanou praxou preplatila súkromnému dopravcovi C. (firme Mirmaco) faktúru č. XXX/X/XXXX, hoci jej preplatenie odsúhlasené konateľom nebolo, a fakturovaný výkon bol sporný s tým, že na prevádzke sa v hotovosti mohli uhrádzať len kancelárske potreby, keď firma Mirmaco nebola schopná doložiť doklady preukazujúce uskutočnenie fakturovaných prepráv. Namietol záver súdu prvej inštancie, že nešpecifikoval telefóny, z ktorých mali byť realizované súkromné hovory z dôvodu, že riaditeľ spoločnosti Fabíni disponoval len jedným telefónom s číslom XXXX XXX XXX a zároveň sa nestotožnil s tvrdením, že informácia o roamingovom hovore nepreukazuje použitie telefónu na súkromné účely, nakoľko z pracovnej náplne žalobkyne nevyplývalo riešenie pracovných úloh na území Českej republiky a vzhľadom na zaznamenané hovory je nesporné, že osoba, ktorá ho použila bola v cudzine a použila telefón mimo plnenia svojich pracovných úloh. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, rozhodnutie je riadne odôvodnené a správne, preto navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť a zaviazať žalovaného na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, nakoľko nespĺňa zákonné požiadavky podľa ust. § 68 Zákonníka práce s tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne dôvodov uvedených v tomto zrušujúcom úkone a jeho tvrdenia si vo viacerých smeroch odporovali. Uviedla, že nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru nespĺňa zákonné požiadavky, bolo by nad rámec konania, aby súd prvej inštancie zisťoval, či dôvody, ktoré žalovaný uviedol dané sú, avšak napriek tomu sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal aj so všetkými skutočnosťami, ktoré boli rozhodné pre správne a vecné rozhodnutie v tomto konaní. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný žiadnym relevantným dôkazom jednoznačne nepreukázal použitie mobilného telefónu a automobilu odovzdaných jej G.. V. na súkromné účely s tým, že nepopiera, že predmetné hnuteľné veci užívala tak ona, ako aj ostatní zamestnanci pracujúci v Košiciach, nakoľko vzhľadom na to, že išlo o malú spoločnosť, jedno auto užívali viaceré osoby podľa potrieb a zároveň využívali aj tankovacie karty umiestnené vo vozidle, avšak tieto veci boli používané výlučne na plnenie pracovných povinností, a aj v čase po 01.11.2007, keď jej V. hnuteľné veci odovzdal s tým, že aj telefón p. V. bol používaný viacerými zamestnancami v Košiciach, nakoľko bol na ňom predplatený najvyšší paušál. Namietla, že z mailovej komunikácie s pani Vozárovou vyplýva nepravdivosť tvrdení žalovaného v okamžitom skončení pracovného pomeru o povinnosti bezodkladne odovzdať prevzaté veci do Bratislavy s tým, že boli vyfabulované len za účelom podaného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uviedla, že jej nikdy nebolo zakázané používať prevzaté hnuteľné veci a už vôbec jej nebolo nariadené ich bezodkladne odniesť a odovzdať do Bratislavy, keď práve naopak, bola dohodnutá s p. V., že tieto veci odovzdá do konca roka 2007, nakoľko vždy koncom roka je u žalovaného sezóna a až následne cez mailovú a telefonickú komunikáciu dohodla s p. E. termín 23.11.2007 a neskôr dokonca termín 27.11.2007, kedy mala veci odviezť do Bratislavy. K namietaným jazdám služobným vozidlom žalovaným v čase mimo pracovnej doby žalobkyňa uviedla, že tieto nepreukazujú využívanie vozidla na súkromné účely, nakoľko zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že služobné cesty a výkon práce prebiehal aj mimo pracovnej doby, a preto z tankovania pohonných hmôt v nedeľu nie je možné mať za preukázané užívanie motorového vozidla na jej súkromné potreby. Uviedla, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani v súvislosti so svojím tvrdením, že nezapísala služobnú cestu do knihy jázd, nakoľko z nej evidentne vyplýva, že daná cesta bola dňa 03.12.2007 do knihy jázd zapísaná, pričom poukázala aj na nezávažnosť porušenia pracovnej disciplíny za predpokladu, že by porušila povinnosť riadne zapísať jazdu do knihy jázd s tým, že odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa neoprávnenej manipulácie s peňažnými prostriedkami v pokladni sú bezpredmetné, nakoľko tak, ako ich uviedol vo svojom odvolaní, nevyplývajú zo znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom dôvod okamžitého skončenia nie je možné dodatočne meniť. K námietkam žalovaného v podanom odvolaní uviedla, že počas celej doby výkonu práce u žalovaného konala výlučne spôsobom a pracovnými postupmi a procesmi zaužívanými u žalovaného, ktoré boli nastavené na maximálnu efektivitu výkonu práce za podmienok, ktoré u žalovaného boli vytvorené s tým, že v konaní nebolo preukázané, že konateľ a zároveň majiteľ spoločnosti spochybňoval alebo mal problém s nastavením celého tohto procesu, a tak predčasné a neočakávané skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného pripísala nástupu p. D. do funkcie riaditeľky spoločnosti, ktorej oponovala pri presadzovaní nových prvkov do zabehnutého a fungujúceho výkonu práce u žalovaného. 4. Žalovaný nevyužil svoje procesné právo na odvolaciu repliku podľa § 374 ods. 1 C. s. p. a k vyjadreniu žalobkyne k podanému odvolaniu sa v zákonnej lehote nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. júla 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti základného nároku žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom o základe uplatneného nároku, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 9. Vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný síce podal odvolanie aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak v podstatnej časti obsahu svojho odvolania sa zaoberal skutkovým stavom posudzovaného sporu, v súvislosti s ktorým namietal skutočnosti, s ktorými sa však súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal a na základe ich zhodnotenia dospel k skutkovým záverom, ktoré podriadil pod relevantné právne normy Zákonníka práce. 10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis (právnu normu) alebo ak síce aplikoval správny právny predpis (právnu normu), ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. Vychádzajúc z pojmového vymedzenia právneho posúdenia veci je zrejmé, že žalovaný v odvolacom konaní nenamietal nesprávnosť aplikovaných ustanovení Zákonníka práce a nesprávnosť ich interpretácie obmedzil iba na konštatovanie vo vzťahu k dostatočnému vymedzeniu dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 70 Zákonníka práce. 12. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie posudzoval dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru formalisticky, nakoľko z ust. § 70 Zákonníka práce explicitne vyplýva povinnosť zamestnávateľa skutkovo vymedziť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, z čoho vyplýva, že dôvod musí byť vymedzený presne a určito a pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že skutkové dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, nemal tým na mysli, že postačuje opis týchto dôvodov vo všeobecnej rovine bez špecifikácie konkrétnych konaní zamestnanca, ktoré by osvedčovali (ak nie priamo preukazovali) jeho konanie v rozpore s pracovnými povinnosťami, pričom je nutné poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie aj napriek pochybnostiam o určitosti skutkového vymedzenia dôvodu, ktorý spočíval v neoprávnenom používaní motorového vozidla a porušení povinnosti zapísať služobnú jazdu do knihy jázd, vykonal dokazovanie v tomto smere, keď považoval za potrebné objasniť, či tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutočne nastal, a teda nielen na základe posúdenia skutkového vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale aj vykonaným dokazovaním dospel k záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a preto nie je možné najmä z tohto hľadiska hodnotiť postup, resp. z neho vyplývajúci záver súdu prvej inštancie za prísne formalistický. 13. Pokiaľ ide o posúdenie, či označené skutky, ktoré boli dôvodom zrušovacieho prejavu žalovaného, napĺňajú znaky takého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý je závažný, vychádzal odvolací súd z toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (ust. § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi (najmä ust. § 81 a § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou. Samotný pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk je nutné pri jeho posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca (aspoň z nedbanlivosti), a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom, nakoľko iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je teda vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil a posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v tom - ktorom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahu iba špecifiká prejednávanej veci. 14. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že v posudzovanom spore žalovaný nepreukázal najmä svoje tvrdenie, že žalobkyni bola uložená povinnosť odovzdať prevzaté veci okamžite bezodkladne do jeho sídla v Moste pri Bratislave, a preto všetky ďalšie jeho tvrdenia týkajúce sa užívania vecí v rozpore s pracovnými úlohami na súkromné účely žalobkyňou sú bezvýznamné, keďže priamo nadväzujú na tento údajný pokyn žalovaného. 15. Odhliadnuc od skutočnosti, že súd nie je viazaný ustanoveniami pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným, odvolací súd k odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa ustanovenia čl. 17 pracovnej zmluvy uvádza, že aj zvýšený záujem zamestnávateľa na dodržiavaní určitých pracovných pravidiel, by mal zodpovedať primeraným dôsledkom ich nedodržania, preto pokiaľ ide o závažnosť porušenia pracovnej disciplíny, je nepochybným fakt, že aj za predpokladu preukázaného nezapísania jazdy do knihy jázd nemožno kvalifikovať takéto konanie (nekonanie) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, ktorá by odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru. 16. Odvolací súd sa stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že námietka žalovaného poukazujúceho na neoprávnenú zmenu miesta výkonu práce, keď žalobkyňa na dochádzkovom liste uviedla miesto výkonu práce Most pri Bratislave, nakoľko oficiálnym miestom výkonu práce skutočne bol Most pri Bratislave ako sídlo žalovaného a táto skutočnosť formálneho zápisu sídla žalovaného ako miesta výkonu práce preto nezakladá svojvoľnú zmenu miesta výkonu práce žalobkyne, keď s vedomím žalovaného mala z Košíc previezť predmetné veci do Mostu pri Bratislave. 17. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti uvádza, že v konaní nebola vykonaným dokazovaním vyvrátená skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo Š.T. V. užívali v rozhodnom období aj iní zamestnanci žalovaného na pobočke v Košiciach, a preto je aj bez právneho významu odvolacia námietka žalovaného, ktorou sa snažil preukázať neoprávnené užívanie vozidla žalobkyňou prostredníctvom nadmerného množstva natankovanej nafty a najazdených kilometrov, nakoľko ak žalovaný mal za to, že žalobkyňa využívala v rozhodnom čase dané motorové vozidlo na súkromné účely, bolo jeho povinnosťou v konaní uviesť a preukázať konkrétnu situáciu, kedy sa žalobkyňa zdržiavala na určitom mieste, na ktorom by zjavne nemohla plniť pracovné úlohy a zároveň preukázať, že táto situácia jednoznačne vypovedá o tom, že žalobkyňa si na danom mieste vybavuje svoje súkromné záležitosti, avšak zo žalovaným predložených dôkazov takýto záver preukázaný nebol. 18. K argumentácii žalovaného v podanom odvolaní, že skutočnosť, že žalobkyňa odbočila z hlavnej trasy - Košice - Topoľčany - Most pri Bratislave - do Nitry, kde tankovala preukazuje využívanie služobného motorového vozidla na súkromné účely odvolací súd uvádza, že neosvedčuje a ani nepreukazuje skutočnosť, že použila predmetné auto na súkromné účely. Vzhľadom na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav treba k rovnakému záveru dospieť aj v súvislosti s používaním mobilného telefónu (ktorý bol tiež používaný viacerými zamestnancami), nakoľko v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa v čase od 01.11.2007 do 03.12.2007 telefonovala služobným mobilným telefónom s osobou, s ktorou by riešila svoje súkromné záležitosti alebo veci nesúvisiace s vybavovaním pracovných záležitostí. 19. K tvrdeniu žalovaného, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu princípu spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov podľa čl. 2 ods. 1 C. s. p., odvolací súd uvádza, že je právne irelevantné, nakoľko uvedený princíp slúži na zabezpečenie princípu právnej istoty oboch sporových strán, keďže počas súdneho konania sa nachádza v stave právnej neistoty tak žalobca, ktorý sa domáha súdnej ochrany ním uplatňovaného práva, ako aj žalovaný, ktorý uplatňuje prostriedky procesnej obrany v záujme ochrany svojho subjektívneho práva. 20. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. S poukazom na citované zákonné ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého medzitýmneho rozsudku prvoinštančného súdu, a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ktorým rozhodol vecne správne, a preto tento medzitýmny rozsudok v napadnutom výroku podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).