Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/357/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899679 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1708899679.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: Y. Q., V.. XX.XX.XXXX, P.: B. X/B, P., štátne občianstvo: SR, zastúpený advokátskou kanceláriou Okenica Šula & Co., s. r. o. so sídlom Pražská 11, Bratislava, IČO: 36 866 512 proti žalovanému: MARTINELLI TRASPORTI SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom: Lichnerova 76, Senec, IČO: 35 797 363, zastúpený JUDr. Petronelou Kaveckou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie: Kolískova 1, Bratislava, o zaplatenie mzdy vo výške 6.877,78 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4 C 703/2008-540 zo dňa 30.septembra 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje. V časti náhrady trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie zmeňuje tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 4C/703/2008 zo dňa 30. novembra 2012 (v poradí prvým) konanie v časti uloženia povinnosti prideľovať žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy zastavil s odkazom na ust. § 96 O.s.p.; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.671,98 € s príslušenstvom, rozsudok ktorý Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 9Co 240/2013 zo dňa 30.09.2014 v napadnutej časti t.j. vo vyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konštatoval, že prvoinštančný súd vec správne právne posúdil s poukazom na vyššie citované ustanovenia Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. platného a účinného do 31.3.2002 ako aj Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. platného a účinného od 1.4.2002 s poukazom na ustanovenie § 251 ods. 1 avšak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže svedecké výpovede nevyplatenie mzdy žalobcovi priamo nepreukázali, a tieto svedecké výpovede ani neboli správne vyhodnotené v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Vypočutí svedkovia v konaní I. H., E. R., T. A. potvrdili, tvrdenia žalovaného, že vodičom bola vyplácaná mzda aj cestovné náhrady aj keď tvrdili rozdielne, že mzda bola vyplácaná spolu s cestovnými náhradami. Ďalší svedkovia, ktorí boli u žalovaného zamestnaní ako vodiči O. R., Š. L., J. V., P. Y., T. P. nevyplatenie mzdy žalobcovi priamo nepotvrdili, keď nevyplatenie mzdy ale len sebe potvrdil svedok Y.. Odvolací súd poukázal na to, že došlo k presunu dôkazného bremena zo žalovaného na žalobcu a ak žalobca tvrdil negatívnu skutočnosť, ktorá nemôže byť predmetom dokazovania (tzv. negatívna dôkazná teória) bolo jeho dôkaznou povinnosťou aj vzhľadom na predloženie vyššie uvedených listinných dôkazov zo strany žalovaného a ako aj svedeckých výpovedí, z ktorých neboli zistené správne skutkové zistenia, aby žalobca inými hodnovernými dôkazmi preukázal, že mu mzda vyplatená nebola, že listinné pásky a potvrdenia nepodpísal a podobne. Uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie (dôkazná povinnosť je v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. na žalobcovi, keď za daného stavuje on v dôkaznej núdzi), výsledky vykonaného dokazovania náležité zhodnotiť / 132 O.s.p. / a opätovne vo veci rozhodnúť, keď v rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom Z. R., ktorý v období od 28.08.2001 do 9.08.2004 vykonával funkciu konateľa obchodnej spoločnosti MARTINELLI TRASPORTI SLOVAKIA, s.r.o. (ďalej iba slovenská prepravná spoločnosť) a zároveň vykonával funkciu konateľa i v obchodnej spoločnosti MARTINELLI TRASPORTI S.R.L. (ďalej iba talianska prepravná spoločnosť). 1.1. Súd prvej inštancie na podklade tohto doplneného dokazovania rozhodol napadnutým rozsudkom č.k. 4 C 703/2008-540 zo dňa 30.septembra 2014 (v poradí druhým) tak, že žalobu zamietol. Konštatoval, že žalobca vstúpil do pracovnoprávneho vzťahu s obchodnou spoločnosťou MARTINELLI TRASPORTI SLOVAKIA, s.r.o. na základe pracovnej zmluvy zo dňa 19.10.2000, pre ktorú sa zaviazal vykonávať prácu vodiča s miestom výkonu práce Senec. V skutočnosti však pracoval pre taliansku prepravnú spoločnosť MARTINELLI TRASPORTI S.R.L., za čo mal dohodnutú i odmenu a to vo výške 2.000,- DM za mesiac, resp. 500,- DM za týždeň. Keďže súd nemal za preukázané, že žalobca ako zamestnanec pre žalovaného ako zamestnávateľa vykonával prácu vodiča nákladného motorového vozidla neprináleží mu ani mzda od žalovaného. 1.2. O trovách konania rozhodol podľa § 257 C.s.p. a žalobcovi napriek jeho úspechu v konaní nepriznal nárok na náhradu trov konania. Za dôvody hodné osobitého zreteľa, pre ktoré žalovanému nepriznal náhradu trov konania bolo jeho správanie v samotnom právnom vzťahu, z ktorého tento spor vznikol, keď vytváral dojem, že žalobca vykonáva prácu pre žalovaného, keď v skutočnosti pracoval pre taliansku prepravnú spoločnosť bez jasne upraveného právneho vzťahu medzi slovenskou prepravnou spoločnosťou žalovaným a talianskou prepravnou spoločnosťou, najmä vo vzťahu k pracovnoprávnemu vzťahu k žalobcovi. V tejto súvislosti i vyhotovoval fiktívne doklady o tzv. príkazoch na pracovné cesty pre slovenskú prepravnú spoločnosť, ktoré nikdy pre slovenskú prepravnú spoločnosť neboli vykonané, čím zavádzal žalobcu ako slabšiu stranu týkajúcu sa okolnosti jeho pracovnoprávneho vzťahu, z čoho bol vyvolaný samotný tento spor. 2. Rozsudok odvolaním v jeho zamietajúcej časti napadol žalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca vykonával prácu vodiča pre Taliansku prepravnú spoločnosť Martinelli Transpori s.r.l. a nie pre žalovaného, preto mu nevznikol nárok na zaplatenie mzdy. Až do okamihu oboznámenia sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie žalobca nemal vedomosť o takomto právnom názore súdu, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že prácu vodiča žalobca vykonával pre žalovaného, ktorý dokonca na preukázanie skutočnosti, že za túto prácu platil žalobcovi mzdy predkladal súdu dôkazy. Otázka určenia subjektu pre ktorý žalobca reálne vykonával prácu vodiča sporná teda nebola a právny názor súdu je prekvapivým. V dôsledku prekvapivého rozhodnutia bolo žalobcovi upreté právo na uplatnenie ďalších prostriedkov procesnej obrany alebo prostriedkov procesného útoku vo svetle právnych úvah súdu prvej inštancie najmä vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy. Žalobca sa zameral na dokazovanie skutkových okolností ohľadom vyplatenia mzdy žalovaným v Taliansku najmä na spochybnenie pravosti ním predloženým dôkazov. Za týmto účelom žalobca navrhol dôkaz prostredníctvom znaleckého dokazovania na základe, ktorého bolo uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 23.4.2015 nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo, s návrhom ktorým sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal. Závery súdu prvej inštancie podľa ktorých žalobca vykonával prácu pre Taliansku prepravnú spoločnosť sú nesprávne. Žalobca má za to, že prácu vodiča vykonával na území Talianska respektíve iných členských krajín Európskej únie pre žalovaného. Skutočnosť, že žalobca uzavrel so žalovaným platnú pracovnú zmluvu nebola a nie je medzi stranami sporná, keďže žalobca vykonával prácu v Taliansku na základe pokynu žalovaného. Ak by aj pripustil žalobca, že vykonával prácu na pokyn Talianskej prepravnej spoločnosti vznikol by žalobcovi nárok na náhradu mzdy v dôsledku prekážok v práci na strane zamestnanca, pretože žalovaný žalobcovi prácu neprideľoval. Podľa súdu bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že žalobca pre žalovaného vykonával prácu, so záverom ktorým nesúhlasí. Zákonník práce vo svojich ustanoveniach poskytuje zamestnancovi ako slabšej zmluvnej strane všeobecnú ochranu pred možným zneužitím postavenia zamestnávateľa. Z uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. 3. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote v časti nepriznaných trov konania žalovaného napadol žalovaný. Vzhľadom na ustanovenie § 257 C.s.p ktoré zodpovedá zneniu a úprave § 150 O.s.p. žalovaný poukázal na judikáty odôvodňujúce výnimočné nepriznanie trov konania z dôvodu hodných osobitého zreteľa. Ako zásada stále platí, že nepriznanie trov konania úspešnému účastníkovi sa pripúšťa len ako výnimka zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania a dôvod hodný osobitého zreteľa musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Zdôraznil, že žalobca podal žalobu dňa 15.8.2003 ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a zaplatiť mu mzdu. Žalobca po 3 rokoch vykonávania práce pre žalovaného sa rozhodol tvrdiť, že mu mzda nebola vyplácaná a tiež trval na prideľovaní práce. V rámci lustrácie všetkých sporov vedených proti žalovanému na to istom skutkovom základe prejednávajúca sudkyňa apelovala na žalobcu aby zvážil následky zamietnutia žaloby. Ako dôvod uviedla, že v žiadnom z konaní ktoré boli dosial skončené nebolo preukázané, žeby žalovaný mzdu nevyplatil a žalobca nevie uviesť po celú dobu konania žiadny dôkaz ani bližšie spresniť výkon práce. Nárok opakovane upravoval, keďže na pojednávaní konanom dňa 28.9.2007 vzal žalobu v časti priznania nároku na prideľovanie práce späť, pričom uviedol, že jeho pracovný pomer trval od 19.10.2000 do 30.6.2003. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením, že žalobca je slabšou stranou v spore, na koľko tu šlo o dohodu skupiny bývalých zamestnancov žalovaného. Všetky trestné oznámenia na pána Z. R. boli zastavené. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nemal nedoplatky za odvody žalobcu v zdravotnej a sociálnej poisťovni. Uvedené skutočnosti vyvracajú možnosť použitia dôvodu hodného osobitého zreteľa neznášať následky za neúspech v spore žalobcom. Žalovaný uzaviera s Talianskou prepravnou spoločnosťou dohody o oddelení pracovníkov firmy Moilla Transporti Slovakia s.r.o. a firmy Moilla Transporiti s.r.l. ktorou sa súd zaoberá v bode 66 v odôvodnení rozsudku pretože v tejto zmluve založenej žalobcom je ustanovenie o tom, že firma Moilla Transporti Slovakia s.r.o. ostáva riadiaca právomoc. Žalovaný na tomto dohodnutom zmluvnom základe vyhotovoval príkazy na pracovné cesty tak ako boli vykonávané jednotlivými zamestnancami. Žalovaný po celú dobu konania preukazoval plnenie a splnenie svojich povinností ako zamestnávate, žalobca len popieral všetky doklady predložené žalobcom. Všetky doklady, ktoré súdu predkladal žalovaný boli vyhotovené právnikom alebo účtovníkom. Žalovaný tiež založil do konania doklady o tom, že obchodný podiel spoločnosti previedol zmluvou o prevode obchodného podielu z 12.7.2004. Z uvedeného dôvodu navrhuje aby odvolací súd právo na náhradu trov konania žalovanému priznal. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol v priebehu trinástich rokov nevedel uviesť žiadnu konkrétnu skutočnosť údaj, ktorý by akokoľvek odôvodňoval nárok na vyplatenie mzdy. Po celú dobu len popiera všetky doklady predložené žalovaným ale nikdy nevedel dokázať a predložiť akýkoľvek dôkaz o tom, že by doklady žalovaného boli fiktívne alebo nepravdivé. V tomto smere je dôkazné bremeno na žalobcovi ktorý sústavne prenáša túto povinnosť na žalovaného bez poskytnutia akéhokoľvek dôkazu o opaku. Žalobcovi bola mzda riadne vyplatená. Je v rozpore s akoukoľvek logikou žeby si žalobca po 3 rokoch trvania pracovného pomeru spomenul, že by mu nebola vyplatená mzda a ním uvádzané dôvody, že mzda mu nechýbala nie sú prijateľné. Žiadny zo svedkov o ktorých svoje tvrdenie opiera že by bol zaplatenie mzdy požadoval a nebola by vyplatená toto potvrdil. Žalovaný nijako nezneužil postavenie zamestnávateľa. Naopak jednalo sa o skupinu zamestnancov medzi ktorými je aj žalobca, ktorí sa dohodli, že budú od žalovaného vymáhať mzdu hoci im bola vyplatená a týmto si navzájom v sporoch svedčili v neprospech žalovaného. Žalovaný je neustále šikanovaný. K vykonaniu znaleckého dokazovania znalca z odboru písmoznalectvo žalovaný nemá námietky, avšak nie je ochotný platiť preddavky na znalca. Z uvedeného dôvodu navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods 1. C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. zopakoval dokazovanie v zmysle § 204 C.s.p. a § 384 ods. 1 C.s.p. čítaním listinných dôkazov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné. 5. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, rozhodnutie ktoré žalobca odvolaním napadol namietajúc prekvapivosť rozhodnutia, námietku ktorú považuje odvolací za dôvodnú. 5.1. O prekvapivosť rozhodnutia v zmysle judikatúry (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018) ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné, závery ktoré možno v plnej miere aplikovať na daný prípad. 5.2. Súd prvej inštancie totiž založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako boli dovtedy konštatované súdom prvej inštancie v poradí prvom rozsudku, následne zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, kedy o pasívnej legitimácii vzhľadom na zhodné tvrdenie strán sporu nebolo dôvodné pochybovať. Absencia pasívnej vecnej legitimácie bola jediným dôvodom zamietnutia žaloby, k dôvodu ktorému nemal žalobca možnosť vyjadriť sa, právne argumentovať keďže z hľadiska doterajších právnych záverov sa nejavili ako významné. 5.3. Otázka legitimácie strán vyplývajúca z hmotnoprávneho predpisu je otázkou ktorú musí mať súd vyriešenú skôr ako pristúpi k dokazovaniu smerujúcemu k opodstatnenosti žalobného nároku. Medzi stranami nebolo sporné, že majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah, zo vzťahu ktorého si žalobca predmetnou žalobou uplatňuje vyplatenie mzdy na vykonanú prácu. Uvedenému záveru nasvedčuje obrana žalovaného, ktorý počas celého konania produkoval dôkazy o vyplatení mzdy žalobcovi, v dôsledku čoho súd prvej inštancie, rovnako ako súd odvolací v predchádzajúcich rozhodnutiach s odkazom na ust. §186 ods. 2 C.s.p. (§ 120 ods.3 O.s.p.) vychádzal zo zhodných tvrdení, pretože neexistovala dôvodná pochybnosť o existencii ich pravdivosti. 5.4. Súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného keď vychádzal zo svedeckej výpovede Z. R., pracovnej zmluvy a náplne práce T. A. a mal zato, že žalobca vstúpil do pracovnoprávneho vzťahu s obchodnou spoločnosťou MARTINELLI TRASPORTI SLOVAKIA, s.r.o. na základe pracovnej zmluvy zo dňa 19.10.2000, pre ktorú sa zaviazal vykonávať prácu vodiča s miestom výkonu práce Senec, ale v skutočnosti pracoval pre taliansku prepravnú spoločnosť MARTINELLI TRASPORTI S.R.L. Súd prvej inštancie neprihliadol na ďalšie vykonané dokazovanie, keď neakceptoval dôkazy predložené stranami sporu a to na pracovnú zmluvu zo dňa 19.10.2000, mzdový výmer zo dňa 19.10.2000, mzdové listy za roky 2000, 2001, 2002, 2003, čestné prehlásenie žalobcu zo dňa 27.11.2006, potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 16.01.2006, výplatné listiny, doklady o vyplatení cestovných náhrad, príkazy na zahraničnú pracovnú cestu, výdavkové pokladničné doklady ani na výsluchy svedkov I. H., O. R., Š. L., J. V., E. R., P. Y., T. A.. Odvolací súd po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti mal jednoznačne preukázané, že žalobca mal uzavretú pracovnú zmluvu zo žalovaným, pre tohto aj prácu vykonával a preto nie je správny právny záver o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. 6. Prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vzhľadom na jeho záver o nedostatku pasívnej legitimácie znemožnila žalobcovi realizovať plnohodnotne procesné práva. V snahe odstrániť tento nedostatok odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 1 písm. b) C.s.p. nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom vyzval strany aby predniesli dôvody odvolania, ku ktorým dal odvolací súd možnosť stranám vzájomne sa vyjadriť, zopakoval v zmysle § 384 ods. 1 C.s.p. dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi - výplatnými listinami miezd celej firmy na č.l. 53 až 92; potvrdením o prijatí sumy za vykonanú prácu na č.l. 90a) až 98. Po opakovaní dokazovania odvolací súd uviedol svoje predbežné právne posúdenie, že v rámci uplatneného nároku považuje vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného za danú a spornou otázkou naďalej zostalo, či žalovaný vyplatil žalobcovi za vykonanú prácu mzdu za obdobie od 19.10.2000 do 30.6.2003 spolu s príslušenstvom, keď žalobca ako zamestnanec na pozícii šoféra a žalovaný ako zamestnávateľ uzavreli dňa 19.10.2000 pracovnú zmluvu, ktorou založili pracovný pomer na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v dĺžke 3 mesiace. Mzdovým výmerom zo dňa 19.10.2000 bola dohodnutá tarifná mzda vo výške 8.000,- Sk. 7. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom uznesení na podklade vykonaných dôkazov uzavrel, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil podľa príslušných ust. Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.) platného a účinného do 31.3.2002 ako aj Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) platného a účinného od 1.4.2002 s poukazom na ustanovenie §251 ods. 1 avšak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že mzdu žalobcovi zaplatil, závery ktoré ohľadom neunesenia dôkazného bremena žalovaného o vyplatení mzdy nepovažuje za správne. Žalobca počas celého konania tvrdil, že žalovaný mu mzdu za sporné obdobie t.j. od začiatku pracovného pomeru až do jeho ukončenia nevyplatil t.j. tvrdil negatívnu skutočnosť, ktorá nemôžu byť predmetom dokazovania. Naopak žalovaný tvrdil, že mzda bola žalobcovi riadne vyplatená o čom založil do spisu listinné dôkazy a to výplatné listiny podpísané žalobcom za mesiace 10,11,12 roku 2000, za mesiace 1,3,4,5,6,8,9,10,11,12 roku 2001, za mesiace 2,3,4,5,6,7,8, 9,10,11,12 roku 2002 a za mesiace 1,2,3,4,5,6,7,8, 9 roku 2003, ako aj listinné dôkazy o potvrdení prijatých súm žalobcom / č.l. 90a-98 spisu / a o schválení mzdy a diét žalovaným / č.l. 99 - 107 spisu /. Z týchto dôkazov pri ich vzájomnom porovnaní vyplýva, napr. že žalobcovi bola vyplatená dňa 24.3.2001 suma 101.426,-Sk / dôkaz č.l. 90a spisu /, ktorý podpis žalobca ani nespochybnil a z dôkazu / č.l. 100 spisu / je možné zistiť, že uvedená suma pozostávala zo mzdy za obdobie 12/2000 a 1-2/2002 vo výške 19.784,-Sk a z diét za 10/2000 - 1.460,-Sk, 11/2000 - 25.462,-Sk, 12/2000 - 12.977,-Sk, 1/2001 - 25.913,-Sk, 2/2001 - 15.866,-Sk; všetko spolu 101.426,-Sk. Konštatoval, že svedecké výpovede nevyplatenie mzdy žalobcovi priamo nepreukázali, a tieto svedecké výpovede ani neboli správne vyhodnotené v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi a preto došlo k presunu dôkazného bremena zo žalovaného na žalobcu. Ak žalobca tvrdil negatívnu skutočnosť, ktorá nemôže byť predmetom dokazovania (tzv. negatívna dôkazná teória) bolo jeho dôkaznou povinnosťou aj vzhľadom na predloženie listinných dôkazov zo strany žalovaného, aby žalobca inými hodnovernými dôkazmi preukázal, že mu mzda vyplatená nebola, že výplatné listiny a potvrdenia nepodpísal a to napr. dôkazom preukazujúcim nepodpísanie výplatnej listiny o tom, že táto osoba sa nachádzala v čase podpisu na inom mieste, čo podpis danou osobou vylučuje, resp. znalecké dokazovania na pravosť podpisu. Uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie s tým, že dôkazná povinnosť je v zmysle §120 ods. 1 O.s.p. na žalobcovi, keď za daného stavuje on v dôkaznej núdzi. 8. Civilný sporový poriadok vo svojich ustanoveniach poskytuje zamestnancovi ako slabšej zmluvnej strane všeobecnú ochranu pred možným zneužitím postavenia zamestnávateľa. Dáva možnosť súdu, napriek prejednacej zásade zvyšujúcej procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzujúcej aktivity súdu tak pri navrhovaní, ako aj pri vykonávaní dôkazov vyvinúť zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov (§ 318 a § 319 C.s.p.) sledujúc zefektívnenie ochrany práv zamestnanca, avšak nie bezbreho. Na popretie skutkových tvrdení, a to aj v individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch, sa kladú kvalitatívne nároky, pretože popierajúca strana musí uviesť vlastné tvrdenia, aby bolo možné popretie žalovaným prezentovaných tvrdení považovať za účinné. Žalobca mal preto povinnosť predložiť o predmetných skutkových tvrdeniach o neprevzatí mzdy tvrdenia, ktoré sú predmetom jeho vlastného konania. Zo strany žalobcu však došlo k popretiu skutkových tvrdení žalovaného en bloc, teda čisto formálne. 8.1. V prvom rade žalobca negoval vyplatenie akejkoľvek mzdy. Žalovaný tvrdenie žalobcu poprel a na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia založil listinné dôkazy, ktorých pravosť podpisu sčasti verifikoval aj žalobca na pojednávaní konanom dňa 31.03. 2015 (č.l.423 a 424). Po predložení dôkazov zo strany žalovaného preukazujúcich fakt, že prijal sumu za vykonanú prácu, ktorých podpis žalobca verifikoval pokračoval v popretí skutkového tvrdenia, že síce potvrdenie o prijatí sumy podpísal, avšak suma pozostávala výlučne z cestovných náhrad. Obsah listín však nepodporuje tvrdenie žalobcu, že mu boli vyplatené iba cestovné náhrady, keďže predložené listiny svojim obsahom potvrdzujú, že žalobca od žalovaného prijal sumu za vykonanú prácu. Žalobca bol súdom vyzvaný, aby sa vyjadril k obsahu potvrdenia, avšak žalobca na otázku súdu opäť zotrval iba na popieraní žalovaným predložených dôkazov. 8.2. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie z odboru Písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo (identifikácia pisateľa), úlohou ktorého bolo zodpovedať, či pri mene Y. Q. na písomnosti č.l. 53, 55, 56,,58, 60, 63, 65, 67, 69, 73, 75, 77, 79, 81, 82, 83, 84, 85, 86, 87, 88, 89, 90, 91, 92; 90a) druhá strana rub strany), 91a) rub strany, 97 rub strany a 98 obidve strany sú vlastnoručným podpisom žalobcu. Dňa 26. 05. 2015 boli zaslané žalovaným znalcovi originály dokladov za účelom vypracovania posudku. Znalec písomným podaním zo dňa 24.07. 2015 (č.l. 438) uviedol, že k vypracovaniu znaleckého posudku nemôže prísť, pretože predložené podpisy nie je možné automaticky považovať za porovnávacie, pretože sa nachádzajú na písomnostiach toho istého charakteru čo nie je možné považovať za objektívny zdroj a nie je možné vylúčiť, že Y. Q. ich po čase uzná alebo neuzná za svoje. Sporné podpisy, ktoré Y. Q. uznal za svoje vykazujú medzi sebou niektoré rozdielne znaky. Preto ako vhodný porovnávací materiál žiadal 15-20 ukážok, originálov, so spornými podpismi druhovo zhodných podpisov osoby Y. Q. na akýchkoľvek úradných listinách, ktorých dôveryhodnosť nie je spochybniteľná a ktoré vznikli v období sporných písomností. Písomnosti predložené len jedinou stranou nespĺňajú podmienku objektivity - nie je možné vylúčiť účelový výber vlastných podpisov s cieľom ovplyvniť možnú identifikáciu. Žalobca nepredložil potrebný porovnávací materiál. 8.3. Za tohto stavu, v dôsledku nečinnosti žalobcu nedošlo od predošlého rozhodnutia odvolacieho súdu k žiadnemu vykonaniu dokazovania, že mzda žalobcovi vyplatená nebola, že výplatné listiny a potvrdenia o prevzatí sumy za vykonanú prácu žalobca nepodpísal. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 28.06 2016 (č.l. 533), po poučení súdom prvej inštancie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Návrhy na vykonanie dokazovania nemal hoc, vedomý si, že odvolacím súdom zdôraznený presun dôkazného bremena zo žalovaného na žalobcu sa mu v dôsledku nevykonania znaleckého dokazovania nepodarilo hodnoverným spôsobom preukázať. Hodnoverným spôsobom napriek výzve a poučeniu odvolacieho súdu žalobca ani nepreukázal, že v čase podpisu sa nachádzal na inom mieste, čo by podpis na predložených dokladoch vylúčil. Obrana žalobcu, že príkazy na zahraničné cesty boli vystavené aj v období, keď mal žalobca udelený zákaz vstupu do štátov EÚ a prácu vodiča nevykonával, zostala taktiež iba v rovine tvrdenia, bez preukázania tejto skutočnosti, pričom týmto dôkazom disponuje výlučne žalobca. Za jedinú akceptovateľnú obranu možno považovať, že žalovaný predložil príkaz na zahraničnú pracovnú cestu zo dňa 02.10.2000, kedy žalobca ešte pre žalovaného nepracoval, avšak na tomto logickom argumente, ktorý ako jediný vyznieva presvedčivo vo vzťahu k popretiu dôkazov nebolo možné založiť celkové pozitívne rozhodnutie súdu. Žalobca na pojednávaní pred odvolacím súdom odkázal iba na doterajšie vyjadrenia. 8.4. Z vyššie uvedeného teda možno uzavrieť, že žalobca založil svoju žalobu na skutkovom tvrdení, že mzda za prácu za obdobie od 19.10.2000 do 30.6. 2003 vyplatená nebola. V prvom rade teda žalobca negoval vyplatenie akejkoľvek mzdy. Po predložení dôkazov zo strany žalovaného preukazujúcich fakt, že prijal sumu za vykonanú prácu, ktorých podpis verifikoval žalobca pokračoval v popretí skutkového tvrdenia, že síce potvrdenie o prijatí sumy podpísal, avšak suma pozostávala výlučne z cestovných náhrad. Z hľadiska dispozičného princípu v civilnom sporovom konaní je pánom sporu žalobca, ktorý vymedzuje predmet konania nielen pokiaľ ide o konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu, ktorému žiada poskytnúť ochranu, ale tiež určuje výšku, ktorú z daného nároku žiada priznať. Skutočnosť, či boli žalobcovi vyplatené iba cestovné náhrady, alebo aj mzda spolu s cestovnými náhradami, by sa dala zistiť určením rozdielu medzi celkovou vyplatenou sumou a súčtom cestovných náhrad, na ktorých vyplatenie mal žalobca nárok. Súd v snahe korigovať nedostatočné substancované popretie skutkových tvrdení žalobcom opakovane vyzval žalobcu, aby špecifikoval aspoň celkovú sumu vo finančnom vyjadrení, ktorú obdržal od žalovaného počas trvania pracovného pomeru (keďže popieral pravosť listinných dôkazov predložených žalovaným o vyplatení mzdy a cestovných náhrad) z ktorej by sa mohol znalec z oblasti účtovníctva odvíjať pri preskúmavaní, či boli žalobcovi v plnej výške vyplatené cestovné náhrady, ako aj vyplatená mzda. Žalobca však nevedel túto sumu vyčísliť a ani nemal evidenciu realizovaných pracovných ciest. 8.5. Za tohto stavu, už v základnom štádiu konania pri preukázaní výšky uplatneného nároku bol žalobca v dôkaznej núdzi. V dôkaznej nevýhode bol žalobca aj v rámci skutkových tvrdení, keďže založil svoje tvrdenie na negatívnej skutočnosti, že mu žalovaný počas celého trvania pracovného pomeru nevyplatil mzdu. Žalobca bol na základe tohto negatívne vymedzeného tvrdenia v dôkaznej nevýhode, pretože nemožno preukázať neexistujúcu skutočnosť, resp. veľmi obtiažne možno preukázať, čo sa nestalo, napriek tomu z povinnosti tvrdenia vyňatý nie je. V súdenej veci však žalovaný produkoval dôkazy na vyvrátenie žalobcom tvrdenej skutočnosti, zo záverov ktorých vyplynulo, že žalobcovi bola mzda riadne vyplatená. Preukázanú skutočnosť žalobca nevedel relevantne vyvrátiť. 8.6. Tak žalobca, ako aj žalovaný hrubo zanedbali svoje povinnosti, ktoré výrazným spôsobom sťažili predmetné sporové konanie. Súkromnoprávne vzťahy sú založené o.i. aj na uplatnení zásady zodpovednosti samotného subjektu za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (t.j. 1. zákony sú písané pre bdelých, 2. každý nech si chráni svoje práva, 3. práva patria len bdelým, pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) a to v plnej miere aj keď ide o pracovnoprávny vzťah. Žalobca v súlade s touto zásadou nepostupoval, starostlivo sa nezaujímal o vyplatenie mzdy za vykonanú prácu za obdobie od 19.10.2000 do 30.6. 2003. Hrubá nedbanlivosť vzhľadom na dĺžku obdobia a dôkaznú núdzu sa podstatným spôsobom podpísala pod negatívny výsledok súdneho rozhodnutia. V neprospech žalobcu svedčí aj jeho konanie, že počas obdobia takmer troch rokov sa nedomáhal od žalovaného vyplatenia mzdy. Nepreukázal, žeby došlo k spochybneniu plnenia si základných povinnosti zamestnávateľa to vyplatiť mzdu za vykonanú prácu, napr. výzvou na zaplatenie, resp. výzvou k rokovaniu pre neplnenie povinnosti zamestnávateľa. Nie nepodstatnou skutočnosťou je tiež to, že vyplatenia mzdy sa domáhal preukázateľne až v čase, keď už pre žalovaného nepracoval. V rámci úvahy súdu v neprospech žalobcu vyznieva aj fakt, že sa od žalovaného domáha vyplatenia mzdy, ktorú ako jedinú nárokovateľnú zložku vie preukázať mzdovým výmerom zo dňa 19.10.2000 vo výške 8.000,- Sk. Konzekventný však nie je, pokiaľ ide o vyplatenie cestovných náhrad, ktoré rovnako ako vyplatenie mzdy nie sú prehľadné. Spochybňovanie počtu odpracovaných dní, pracovných ciest iba dotvára popretie skutkových tvrdení en bloc, ktoré však bez ďalšieho nie sú účinné, keďže žalobca napriek poučeniu súdu neprodukoval žiadne dôkazy. 8.7. Žalovaný práve naopak preukázal výplatnými listinami celej firmy, príkazmi na zahraničnú cestu a potvrdením o prijatí sumy za vykonanú prácu vyplatenie mzdy. V prospech žalovaného vyznieva, že odvádzal za žalobcu zákonné odpočty zdravotného, nemocenského a dôchodkového poistenia, dôkazy sú vyhotovované účtovníkom, preto sú relevantným podkladom a k výplate „sumy za vykonanú prácu“ došlo vždy po ukončení pracovných ciest, načas. V jeho neprospech možno hodnotiť, že neviedol prehľadnú evidenciu z ktorej by bolo možné jednoznačne zistiť, počet odpracovaných dní, odpracovaného času, výšku časovej mzdy, základnej mzdy, náhrady za dovolenku, ostatných náhrad, celkovej mzdy, hrubého príjmu, dane, vymeriavacieho základu, výšku zdravotného, nemocenského, dôchodkového poistenia, príspevkov do fondu zamestnanosti, výšku povinného poistného, nezdaniteľného odpočtu a výšku čistej mzdy (k výplate) za obdobie od októbra 2000 do septembra 2003, avšak tento nedostatok nebol natoľko podstatný, aby vo svetle ostatných dôkazov vyznel v jeho neprospech. 9. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací súd žalobu za nedôvodnú, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej v zmysle § 387 ods.1 C.s.p., aj keď z iných dôvodov a to neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu. 10. V časti náhrady trov prvoinštančného konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. ako vecne nesprávny zmenil, keď prvostupňový súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 257 C.s.p. 10.1. Ustanovenie § 257 C.s.p. je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok konania a umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznal. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, je potrebné prihliadať jednak k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku, k postoju strán v priebehu konania a pod., pretože iba tieto kritéria sú určujúce pri aplikácií postupu v zmysle §257 C.s.p.. 10.2. Súd prvej inštancie za dôvody hodné osobitého zreteľa, pre ktoré žalovanému nepriznal náhradu trov konania považoval jeho správanie v samotnom právnom vzťahu, z ktorého tento spor vznikol, keď vytváral dojem, že žalobca vykonáva prácu pre žalovaného, keď v skutočnosti pracoval pre taliansku prepravnú spoločnosť a tým zavádzal žalobcu ako slabšiu stranu sporu. 10.3. Odvolací súd zastáva názor, že dôvody hodné osobitného zreteľa tak ako ich konštatoval súd prvej inštancie neobstoja. Vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku a na postoj strán sporu, keď žaloba bola zamietnuté pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu a bol to naopak žalovaný, ktorý bol počas celého konania aktívny, preukazoval plnenie a splnenie svojich povinností ako zamestnávateľ, nie je možná aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p., pretože toto ustanovenia samé o sebe neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami sporu. Pasívne správanie sa žalobcu, ktorý len popieral všetky doklady predložené žalovaným neumožňuje v jeho prospech uplatniť inštitút nepriznania náhrady trov konania protistrane. 10.4. S poukazom na vyššie uvedené pri rozhodovaní o náhrade trov konania bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. a preto napadnutý rozsudok v časti náhrady trov prvoinštančného konania zmenil tak, že priznal v konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%. 11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel keď napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil a vyhovel odvolaniu žalovaného čo sa týka výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov prvoišntančného ako aj odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).