Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/14/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711206967 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1711206967.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava proti žalovanému: C. K., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX, C., o zaplatenie 1 661,72 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 30.9.2014, č.k. 8C/205/2013-113, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu 1 661,72 eur s spolu s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne od 1.6.2007 do zaplatenia. Zároveň žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 2 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, § 51, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 879f ods. 3, § 879 ods. 4, § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Z.z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) a vecne tým, že v dôsledku premlčania práva žalobcu nebolo možné priznať mu uplatnený nárok. Poukázal na to, že nárok žalobcu bol splatný viac ako tri roky pred začatím konania a keďže ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd povinný prihliadnuť na premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) prihliadnuc na to, že plne úspešný žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného si náhradu trov konania neuplatnili a žiadne trovy im nevznikli. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca odôvodňujúc ho nesprávnym právnym posúdením veci, žiadajúc napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd vyhovie žalobe v plnom rozsahu. Uviedol, že záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o bežnom účte s možnosťou čerpania úveru formou povoleného prečerpania uzavretej dňa 8.10.2002 má charakter absolútneho obchodu a vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, preto Obchodný zákonník sa vzťahuje na tie práva a povinnosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch osobitne neupravuje. Na základe uvedeného bol toho názoru, že súd prvej inštancie aplikoval na uvedený právny vzťah nesprávny predpis v otázke posúdenia plynutia premlčacej doby (Občiansky zákonník), hoci právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má ucelenú komplexnú povahu (naviac kogentnú povahu). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp.zn. 6MCDo/4/2012. Zdôraznil, že úprava premlčania nie je otázkou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa, nakoľko premlčanie pôsobí voči obom zmluvným stranám rovnako. Podľa jeho názoru súdu neprináleží posudzovať, ktorá právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia a takýto postup by viedol k narušeniu základných princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty, resp. k porušeniu princípu rovnosti účastníkov civilného konania, naviac zákonnú úpravu premlčania v Obchodnom zákonníku nemožno zamieňať so zmluvnými podmienkami dojednanými v spotrebiteľskej zmluve. Vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.2.2010, sp.zn. 32Cdo/3337/2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 17Co/40/2012. Na základe uvedeného mal za to, že jeho nárok v čase začatia konania nebol premlčaný, keďže žaloba bola podaná pred uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 5. Vedľajší účastník na strane žalovaného podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.12.2014 oznámil svoje vystúpenie z konania. Odvolací súd v dôsledku uvedenej skutočnosti s vedľajším účastníkom v odvolacom konaní nekonal. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu v celom rozsahu a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia dlžnej sumy, vyplývajúcej zo zmluvy o bežnom účte s povolným prečerpaním v rozsahu úverového rámca 20 000 Sk uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok došlo k postúpeniu pohľadávky z predmetnej zmluvy na spoločnosť žalobcu. 10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 13. Odvolací súd poukazuje na to, že spotrebiteľské normy sú jednak kogentnými právnymi normami a tiež špeciálnymi ustanoveniami (aj) vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to podľa akého predpisu bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. 14. V súvislosti s rozdielnou úpravou rovnakých právnych inštitútov súkromného práva podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka, dospela ustálená súdna prax k záveru, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie; aplikáciu občianskoprávnej úpravy týkajúcej sa právnych účinkov odstúpenia od zmluvy a premlčania v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter akceptoval aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. 15. Odvolací súd zároveň uvádza, že zmluva o úvere bola ku dňu jej uzatvorenia, t.j. 8.10.2002 upravená v § 497 a nasl. Obch. zákonníka; nebolo ju teda možné subsumovať pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka v znení účinnom k 8.10.2002. Zmluva o úvere však aj napriek tomu bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom. Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. 16. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp.zn. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp.zn. 8 M Cdo 3/2015 zo dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka (a nie Občianskeho zákonníka), je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by prvoinštančný súd vziať do úvahy § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah so spotrebiteľskej zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza. 17. Ak teda súd prvej inštancie aplikoval v otázke premlčania ustanovenia Občianskeho zákonníka, postupoval správne a námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci nemožno priznať úspech. 18. Vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. na právne vzťahy založené pred účinnosťou novely, teda aj na právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o pôžičke dňa 16.4.2010, odvolací súd dáva do pozornosti, že v danom prípade ide o procesné ustanovenie, pričom v prípade absencie prechodného ustanovenia (čo je aj tento prípad) súd postupuje podľa právnych predpisov (procesných) účinných v čase jeho rozhodovania. Odvolací súd zároveň poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, prijatého na svojom rokovaní dňa 5.2.2015, v zmysle ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinné od 1.5.2014 je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 1.5.2014. V odôvodnení stanoviska je uvedené, že napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré ustanovenie normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t.j. pre účinnosťou zákona. 19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému voči žalobcovi, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).