Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/105/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711207720 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1711207720.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členov senátu JUDr. Andrey Haitovej a Mgr. Štefana Zelenáka, v právnej veci žalobcu: LICHTtrans spol. s r.o., Cajlanská ul. č. 149, Pezinok, IČO: 35 808 322, zastúpený: Mgr. Dávid Štefanka, advokát, Kutlíkova 17, Bratislava proti žalovanému: Q. Q., R.. XX.XX.XXXX, A. I. XXXX/X, N., zastúpený: AKAK, s. r. o., Slowackého 56, Bratislava - Ružinov, IČO: 47 236 230, o zaplatenie 38.700,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/102/2011-343 zo dňa 21.09.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/102/2011-343 zo dňa 21.09.2016 vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti výroku rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/102/2011 - 343 zo dňa 21.09.2016 m e n í tak, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny vo výške 38.700,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 38.700,23 eur od 04.09.2007 do 14.01.2009 a s úrokom z omeškania vo výške 10,50 % zo sumy 38.700,23 eur od 15.01.2009 do zaplatenia a priznal žalovanému náhradu trov konania. Žalobca predmetnú žalobu odôvodnil tým, že dňa 03.09.2007 došlo k prevodu majetku žalobcu, a to motorového vozidla - ťahač SCANIA R 124 LA, 4x2 NA 420, EČ: N.-XXXBC, VIN č. G. a vozidla - náves KRONE SDP 27 ELB, EČ: N.-XXXYB, VIN č. L. na kupujúceho, ktorým bola manželka žalovaného K. Q. - RAVELL, IČO: 36 948 993. Kúpna cena ťahača bola v sume 99.960,- Sk a návesu v sume 83.300,- Sk. Na základe znaleckého posudku č. 2/2010, vypracovaného znalcom X.. S. T., bola stanovená cena návesu na sumu 15.699,43 eur a znaleckého posudku č. 3/2010 cena ťahača na sumu 29.083,91 eur. Žalobca mal za to, že žalovaný ako konateľ žalobcu týmto porušil čl. 8 spoločenskej zmluvy, v zmysle ktorého na nakladanie s majetkom spoločnosti nad 100.000,- Sk je potrebný súhlas všetkých spoločníkov, teda 100% počet hlasov valného zhromaždenia. Na základe uvedeného došlo zo strany žalovaného nielen k porušeniu spoločenskej zmluvy, ale aj ustanovenia § 135a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“). Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili, a to vo výške 38.700,23 eur (44.783,34 eur - 6.083,12 eur). Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že spoločnosť žalobcu zakladal sám v roku 2000 a X.. N. S. pribral za spoločníka až v roku 2005, kedy pod jeho vedením skrachovala firma ŠPEDOP. Súhlasil so žalobcom, že došlo k prevodu. Považoval za potrebné zdôrazniť, že v znaleckom posudku nebola zapracovaná havária predmetného vozidla, pričom plnením poisťovne bol čiastočne uhradený dlh leasingovej spoločnosti. Stav spoločnosti bol v danom čase pod riadením X.. S. taký, že nevládali splácať splátky a zo strany leasingovej spoločnosti im boli vzaté tri súpravy. Podľa názoru žalobcu nárok nebol premlčaný, nakoľko nebol podaný po uplynutí štvorročnej subjektívnej a ani po uplynutí desať ročnej objektívnej premlčacej doby. Mal za to, že náves nebol vôbec poškodený, na ťahači bol poškodený bočný spoiler, avšak toto poškodenie bolo opravené a poisťovňou aj nahradené, motorickej časti ťahača sa toto poškodenie vôbec netýkalo. Znalcovi bolo toto poškodenie oznámené a vyplýva to zo znaleckého posudku č. 3/2010, strana 4 bod 2.1.1 písm. c). V čase predaja boli už leasingové zmluvy ukončené a predmety predaja vyplatené. Veci na ktoré poukazoval žalovaný vo svojej výpovedi vôbec nesúviseli s meritom veci. Žalobca ďalej uviedol, že ustanovenia o bezdôvodnom obohatení podliehajú úprave zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), kde je komplexná úprava bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia sa v zmysle § 107 ObZ premlčuje v dvojročnej, tzv. subjektívnej lehote a objektívnej trojročnej, resp. desaťročnej dobe. Žalovaný si musel byť nepochybne vedomý skutočnosti, že v prípade, ak sa jedná o pôžičku do spoločnosti a táto by mala byť neplatná pre nedostatok jej formy, tak je oprávnený žiadať bezdôvodné obohatenie, ktoré mohol žiadať práve pri pôžičke poskytnutej dňa 28.01.2005 v sume 100.000,- Sk už 01.03.2005 teda najneskôr v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe do 01.03.2007. Pri pôžičke zo 07.03.2005 v sume 130.000,- Sk uplynutie premlčacej doby nastalo dňa 08.03.2007, pri pôžičke z 09.03.2005 v sume 7.000,- Sk uplynutie premlčacej doby nastalo dňa 10.03.2007, pri pôžičke z 11.03.2005 v sume 150.000,- Sk uplynutie premlčacej doby nastalo dňa 12.03.2007, pri pôžičke zo 14.03.2005 v sume 65.000,- Sk uplynutie premlčacej doby nastalo dňa 15.03.2007, pri pôžičke zo 17.3.2005 v sume 300.000,- Sk uplynutie premlčacej doby nastalo dňa 18.03.2007, pri pôžičke z 18.03.2005 v sume 38.000,- Sk uplynutie premlčacej doby nastalo dňa 19.03.2007, pri pôžičke z 11.08.2005 v sume 449.000,- Sk uplynutie premlčacej doby nastalo dňa 12.08.2007. Žalobca zdôraznil, že sa nejedná o premlčanie pôžičky, ale premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. K výkladu § 388 ods. 2 písm. b) ObZ, tieto práva boli premlčané skôr než vznikol záväzok žalovaného uplatňovaný v samotnej žalobe (03.09.2007). Právo, ktoré si obranou uplatnil žalovaný sa podľa mienky žalobcu nemohlo použiť pred uplynutím premlčacej doby, započítanie nároku uplatňovaného žalobou. Z tohto dôvodu považoval obranu žalovaného v celom smere za nedôvodnú a vzniesol námietku premlčania ku všetkým ním uplatňovaným nárokom a taktiež uviedol, že táto obrana nenapĺňa požiadavky § 388 ods. 2 ObZ. Rovnaké vklady vo výške cca. 1.280.000,- Sk niesol do spoločnosti aj konateľ X.. S. a tiež spoločník žalobcu za účelom ďalšieho rozvoja spoločnosti a za rovnakým účelom daroval do spoločnosti peniaze aj žalovaný. Vzťah, ktorý spomínal ohľadom premlčania žalovaný nie je obchodnoprávnym vzťahom ale občianskoprávnym vzťahom. Síce na jednej strane tu vystupuje obchodná spoločnosť ale na druhej strane tu je fyzická osoba žalovaného, a keďže sa jedná o zmluvu o pôžičke, tak táto sa nepochybne spravuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca z uvedeného dôvodu výklad § 358 ObZ považoval zo strany žalovaného za účelový. Ak by totiž žalobca pristúpil k tejto argumentácii, tak pohľadávky sa mohli prvýkrát stretnúť a započítať dňa 03.09.2007, t. z. dátum odpredaja návesovej súpravy a dátum vzniku škody. K premlčaniu došlo pred dátumom k 03.09.2007. Právna úprava bezdôvodného obohatenia je inštitútom výlučne občianskeho práva a vznik, následky a zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie nemá úpravu v Obchodnom zákonníku. Právnu úpravu § 451 a 452 OZ dopĺňa § 107 ObZ, ktorý vymedzuje aj dĺžku premlčacej doby právnych vzťahov bezdôvodného obohatenia, preto nie je možné použiť ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca mal za to, že všetky náležitosti predpokladané zákonom v dôsledku uplatnenia nároku na náhradu škody preukázal. Medzi stranami sporu neboli sporné dve kúpne zmluvy zo dňa 03.09.2007 a ani obsah spoločenskej zmluvy. V tomto smere žalobca poukázal na čl. 8 spoločenskej zmluvy, ktorú podpísal aj žalovaný, preto musel byť s obsahom tejto zmluvy uzrozumený. Taktiež mal žalobca za preukázané, že žalovaný porušil svoju povinnosť podľa § 135a ObZ, keď nekonal s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti a spoločníkov, žiaden dôkaz ho v danom konaní nezbavil objektívnej zodpovednosti, ktorá ho zaťažuje oslobodil, a preto zodpovedá za škodu, ktorú svojím konaním spôsobil. Zdôraznil, že konateľ je pri svojom konaní povinný uprednostniť záujem spoločnosti pred záujmom niektorého zo spoločníkov, a to s poukazom na skutočnosť, komu boli ťahač a náves kúpnymi zmluvami odpredané. Ak by mali byť vklady na účet žalobcu pôžičkami, tak žalovaný žiadnym spôsobom nekonkretizoval, prečo si ich vrátenie neuplatnil osobitnou výzvou alebo žalobou na súde. Žalobca zotrval na závere, že všetky práva, ktoré si odvodzoval žalovaný z vkladov do spoločnosti vykonaných, boli premlčané skôr ako vzniklo právo na náhradu škody dňa 03.09.2007 z titulu kúpnych zmlúv. Žalovaný nebol jediným, kto do spoločnosti vkladal peňažné prostriedky, ale bol ním aj X.. S., ktorý však tieto vklady dal na rozvoj podnikateľských aktivít a nikdy ich nežiadal späť. Za sporné žalobca označil skutočnosť, či v prípade ak by vklady žalovaného mali byť pôžičkami a boli v hodnote nad 100.000,- Sk by nemali podliehať režimu čl. 8 spoločenskej zmluvy. Zmluvy neboli vykonané v písomnej forme, preto by boli neplatné a preto sa v tomto prípade uvádza argumentácia bezdôvodných obohatení. Mal za to, že boli naplnené všetky predpoklady na náhradu škody a to vznik škody, ktorej rozsah je vyjadrený rozdielom ceny, za ktorú mohol byť ťahač s návesom predaný a cenou, za ktorú bol skutočne odpredaný. Porušenie povinnosti spočíva v konaní žalovaného v rozpore s § 135a ObZ a čl. 8 spoločenskej zmluvy. Príčinná súvislosť je naplnená v konaní žalovaného, ktorý kúpne zmluvy podpísal a jeho konaním v rozpore § 135a Obch. zákonníka. Žiadal preto, aby súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Žalobca tiež uviedol, pred predajom neexistovala medzi ním a žalovaným dohoda o ich predaji a navrhol spätný leasing súpravy na záchranu fungovania spoločnosti, teda aby spoločnosti ostali všetky tri súpravy, s čím žalovaný najprv súhlasil, napokon však bez vedomia žalobcu súpravu predal svojej manželke, čím došlo k odobratiu dvoch súprav leasingovou spoločnosťou. Keby žalovaný splácal svoje dlhy, spoločnosť mohla fungovať naďalej. Spoločnosť splácala úver vo výške 900.000,- Sk a mala povolená prečerpanie účtu v sume 450.000,- Sk, na základe hospodárskych výsledkov, čo preukazuje, že boli priaznivé. Žalobca navrhol splátky úveru na 30.000,- Sk mesačne, žalovaný iba vo výške 3.000,- Sk, k splácaniu dlhov nedošlo a preto banka dala na nich exekúciu. Predaj súpravy prebehol len na papieri. Žalovaný svojím konaním spoločnosť behom jedného dňa zlikvidoval, keď predajom jednej súpravy a zhabaním dvoch súprav nemohla spoločnosť pokračovať vo svojej činnosti. 2. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciu žalobcu ohľadne premlčaného nároku v dvojročnej premlčacej dobe, na ktoré poukázal žalobca v súvislosti s komplexnou právnou úpravou podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko je ustanovenou judikatúrou doložené, že nároky z bezdôvodného obohatenia sa v prípade obchodnoprávnych vzťahov premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej lehote. Tiež mal za to, že žalobca sa vyporiadal len s § 388 ods. 2 ObZ, pričom žiadnym spôsobom neargumentoval svoje postavenie v zmysle § 358 ObZ, ktoré osobitne komplexne upravuje problém započítania bez použitia § 388 ods. 2 ObZ a pojednáva aj o započítaní tzv. premlčaných pohľadávok voči nepremlčaným. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca nepreukázal poškodenie samotnej spoločnosti, teda kauzálny nexus, iba porušenie záväzku a existencie výšky škody, konkrétne škody skutočnej, rovnako nepreukázal prípadné dohody, záväzky, ktoré by umožňovali ďalší chod spoločnosti a využitie tejto súpravy pre získanie nejakého zisku. Výška škody je v súčasnosti doložená len znaleckým posudkom žalobcu, ktorý možno pokladať len za listinný dôkaz a nie ako znalecký posudok v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Ohľadne režimu občianskeho a obchodného práva v tejto súvislosti poukázal žalovaný na § 261 ods. 1, 2 v spojení s § 261 ods. 9 ObZ a v tejto súvislosti v rámci temporality mal za to, že to bolo v danom období ods. 6 ohľadne zmiešaných obchodov. Žalovaný tvrdil, že poistné plnenie týkajúce sa ťahača bolo vo výške 118.210,- Sk a bolo vyplatené leasingovej spoločnosti, teda už v tom čase museli dlžiť viac ako 118.000,- Sk. V máji 2007 mal byť vyplatený leasing ťahača a aby mohli vyplatiť leasing, tak si požičal od priateľov 150.000,- Sk. Spoločnosti Pema Slovakia taktiež dlžili nemalé peniaze, od ktorej mali leasing na ostatné súpravy. Žalobca vstúpil do roku 2007 s obrovskými dlhmi z dôvodu leasingov, dlžili naľavo, napravo. Situáciu vo firme riešil žalovaný tým, že si požičiaval peniaze od otca, svokra, od manželky a priateľov. V júni alebo júli 2007 zvolal valné zhromaždenie na požiadania o nový úver, pretože jeho rodina mu dala súhlas na založenie ich domu za podmienky, že X.. S. odstúpi z firmy. X.. S. robil veci, ktoré boli hospodárne iba pre neho. Poznal znenie spoločenskej zmluvy v čase uzavretia kúpnych zmlúv. Vedel, že na nakladanie s majetkom nad 100.000,- Sk je potrebný súhlas všetkých spoločníkov. To, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere preukazuje predloženými dokladmi, zvolaním valného zhromaždenia na deň 29.06.2007 o 10:30 h. Záujmom spoločnosti pri predaji súpravy bolo, aby si riešila svoje záväzky a predajom manželke to chcel doriešiť. Riešenie bolo zmarené X.. S., tým že bojkotoval valné zhromaždenie. Nebolo riešením opätovne preleasingovať autá, keď štyri súpravy na leasing spravili dlh 4.000.000,- Sk. Predajná cena na internete je jedna vec, druhá vec je reálna cena za ktorú sa vozidlá predávajú. Pri predaji ťahaču a návesu konal na vlastnú zodpovednosť. S X.. S. podnikal v roku 2004. Na začiatku roku 2007 mu to vychádzalo, že firma drží cca 3.000.000,- Sk až 3.500.000,- Sk. Na základe tohto zvolal 29.06. valné zhromaždenie s tým, že si zobral úver na svoj vlastný dom a tie peniaze išli do firmy. Keď zistil, aký je skutkový stav, tak začal jednať s bankou a mal prejednané a že mu reštrukturalizuje úver s tým, že získané finančné prostriedky použije na oddĺženie firmy ale podmienka rodiny bola, že spoločník vystúpi z firmy a odovzdá naspäť žalovanému 50% firmy. Toto zhromaždenie sabotoval a dňa 14.07. si zvolal svoju vlastnú valné zhromaždenie. V júni 2007 ešte nikto neuvažoval o odpredaji kamióna, dlh bol splatený pôžičkami od jeho kamarátov, ktorých vyplatil. V júli a v auguste im leasingové firmy zobrali kamióny, lebo dlžili peniaze a tieto neboli schopní splácať, mal za to, že to bol výsledok žalobcu, lebo on riadil dopravu. Zabezpečoval vodičov a nevyvodzoval dôsledky. Na jeden ťahač bola spoluručiteľka manželka žalovaného lebo žalobca nechcel ručiť. Hrozilo im, že nebude môcť splácať úver a banka mu zoberie dom. Je pravdou, že dvakrát zvolal valné zhromaždenie do kaviarne. Nemohol sa dostaviť jedenkrát. Jedenkrát sa nemohol dostaviť kvôli chorobe, druhý krát som tam bol, mám odtiaľ bloček. Peniaze boli použité na úhradu veriteľom, súkromným veriteľom ktorí mu požičali peniaze na splatenie dlhu za predmetný kamión. Tento by im tiež zobrala leasingovka. žalovaný bol ako jediným spoločníkom a konateľom žalobcu od 15.03.2001 do 13.05.2005. V tomto období žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky v celkovej výške 800.000,- Sk a to nasledovne: dňa 28.02.2005 sumu vo výške 100.000,- Sk, dňa 07.03.2005 sumu vo výške 130.000,- Sk, dňa 09.03.2005 sumu vo výške 7.000,- Sk, dňa 11.03.2005 sumu vo výške 150.000,- Sk, dňa 14.03.2005 sumu vo výške 65.000,- Sk, dňa 17.03.2005 sumu vo výške 300.000,- Sk, dňa 18.03.2005 sumu vo výške 10.000,- Sk, dňa 18.03.2005 sumu vo výške 38.000,- Sk. Po vstupe druhého spoločníka X.. S. do spoločnosti vložil žalovaný do žalobcu ako obchodnej spoločnosti dňa 11.08.2005 sumu vo výške 449.000,- Sk. Celkovo tak žalovaný poskytol a vložil do žalobcu finančné prostriedky v celkovej výške 1.249.000,- Sk, t. j. 41.459,20 eur. Žalovaný bol preto názoru, že žalobca od neho získal finančné prostriedky bez akéhokoľvek právneho dôvodu, čím sa žalobca bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ. S odkazom na § 132 ods. 2 a § 272 ods. 1 ObZ a § 40 OZ neobstojí ani prípadná argumentácia žalobcu ohľadne možných pôžičiek, pretože tieto právne úkony sú v dôsledku nedostatku písomnej formy absolútne neplatné. Z uvedeného potom vyplýva, že okamihom poskytnutia finančných prostriedkov žalobcovi sa pohľadávka žalovaného stala splatnou vo výške vo výške 800.000,- Sk. Pohľadávka sa stala splatnou dňa 03.09.2007. Žalovaný si započítanie pohľadávok uplatnil vo forme obrany podľa § 98 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ako kompenzačnú námietku, keď žiadal započítať pohľadávku navrhovateľa uplatňovanú v tomto konaní proti svojim pohľadávkam vzniknutým poskytnutím finančných prostriedkov žalobcovi vo výške 1.249.000,- Sk. Žalovaný započítal svoju pohľadávku v rovnakej výške ako si svoju pohľadávku uplatňuje žalobca a to ku dňu kedy došli k ich vzájomnému stretu, t. j. 03.09.2007. Pohľadávky sa stali spôsobilými na započítanie ku dňu ich vzájomnej splatnosti, t. j. 03.09.2007. Aj napriek premlčaniu pohľadávky nič nebráni, aby si žalovaný uplatňoval svoju pohľadávku na súde vo forme kompenzačnej námietky. Uvedené potvrdzuje aj § 388 ods. 2 písm. b) ObZ. 3. Pri zisťovaní ceny ťahača a návesu svedok X.. S. T. postupoval v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z. za pomoci programu Autotax, pričom ako uviedol za žiadnych okolností by nemohla byť cena ťahača ani návesu vo výške v kúpnej zmluve. Samotná hodnota šrotu, aj prípadných zvyškov by prevyšovala tieto hodnoty. Spoločník Q. Q. a X.. N. S. uzavreli dňa 17.03.2005 spoločenskú zmluvu spoločnosti LICHTtrans spol. s r. o. Podľa Článku 8 spoločenskej zmluvy na nakladanie s majetkom spoločnosti nad 100.000,- Sk je potrebný súhlas všetkých spoločníkov, teda 100% počet hlasov valného zhromaždenia. Na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi LICHTtrans spol. s r.o. ako predávajúcim a K. Q. - RAVELL ako kupujúcou, dňa 03.09.2007 mal súd prvej inštancie za preukázané, že bol predaný ťahač SCANIA R 124 LA, 4x2 NA 420, EČ: N.-XXXBC, VIN č. G. za kúpnu cenu 99.960,- Sk a návesu KRONE SDP 27 ELB, EČ: N.-XXXYB, VIN č. L. za kúpnu cenu 83.300,- Sk. Podľa príjmového a výdavkového pokladničného dokladu z 10.09.2007 prijal žalobca sumu 99.960,- Sk a sumu 83.300,- Sk. Nájomnou zmluvou uzavretou medzi prenajímateľom K. Q. - RAVELL a žalobcom ako nájomcom bol prenajímaný ťahač SCANIA R 124 LA, 4x2 NA 420, EČ: N.-XXXBC, VIN č. G. a náves KRONE SDP 27 ELB, EČ: N.- XXXYB, VIN č. L.. Podľa znaleckého posudku č. 3/2010 vypracovaného X.. S. T. bola ku dňu 03.09.2007 všeobecná hodnota ťahača SCANIA R 124 LA, 4x2 NA 420, EČ: N.-XXXBC, VIN č. G. v sume 736.287,- Sk. Podľa znaleckého posudku č. 3/2010 vypracovaného X.. S. T. bola ku dňu 03.09.2007 všeobecná hodnota návesu KRONE SDP 27 ELB, EČ: N.-XXXYB, VIN č. L. v sume 397.446,- Sk. Listami zo dňa 11.04.2007 žiadal žalobca spoločnosť PEMA Slovakia a BOF a. s. o odklad splátok z leasingových zmlúv. Súd prvej inštancie poukázal na výpis z bankového účtu žalobcu vedeného v Tatra banka, a. s., z ktorého vyplynulo, že dňa 28.02.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 100.000,- Sk, dňa 07.03.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 130.000,- Sk, dňa 09.03.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 7.000,- Sk, dňa 11.03.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 150.000,- Sk, dňa 14.03.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 65.000,- Sk, dňa 17.03.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 300.000,- Sk, dňa 18.03.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 10.000,- Sk, dňa 18.03.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 38.000,- Sk a dňa 11.08.2005 bola pripísaná suma z vkladu žalovaného vo výške 449.000,- Sk. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, § 358 Obchodného zákonníka, § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 388 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 397 Obchodného zákonníka. 5. Súd prvej inštancie bol tak názoru, že žalobca v konaní bezpečne objektívne nepreukázal škodu spôsobenú odpredajom ťahača a návesu na základe kúpnych zmlúv z 03.09.2007. Odkaz na znalecký posudok podľa záveru súdu neposkytol spoľahlivý podklad k záveru o objektivizovanej výške predajnej ceny predmetu kúpy najmä s ohľadom nevykonania ohliadky súpravy, nezohľadnenie opráv a poškodení súpravy ako aj na nedostatok použitia porovnávacej metódy, ktorá konfrontuje zistenú technickú hodnotu vozidla a exitujúce podmienky trhu s podobnými predmetom kúpy. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale jedná sa o skutkovú otázku, vyriešenie ktorej nemožno uložiť znalcovi. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na judikatúru R 21/1992 a konštatoval, že atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaným a v dôsledku toho je nutné skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Žalobca v konaní nepreukázal, že ak by žalovaný nepodpísal kúpne zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníckeho práva k ťahaču a návesu, že by takýto predaj konkrétne negatívne vplýval na žalobcu ako obchodnú spoločnosť vo vzťahu výkonu ďalšej podnikateľskej činnosti, alebo či v danom čase bolo reálne možné vykonať predaj súpravy za výhodnejších podmienok, a to nielen cenových. Žalovaný v konaní preukázal, že na účet žalobcu bola dňa 28.02.2005 pripísaná suma vo výške 100.000,- Sk, dňa 07.03.2005 pripísaná suma vo výške 130.000,- Sk, dňa 09.03.2005 pripísaná suma vo výške 7.000,- Sk, dňa 11.03.2005 pripísaná suma vo výške 150.000,- Sk, dňa 14.03.2005 pripísaná suma vo výške 65.000,- Sk, dňa 17.03.2005 pripísaná suma vo výške 300.000,- Sk, dňa 18.03.2005 pripísaná suma vo výške 10.000,- Sk, dňa 18.03.2005 pripísaná suma vo výške 38.000,- Sk a dňa 11.08.2005 pripísaná suma vo výške 449.000,- Sk a teda celkovo tak žalovaný vložil do žalobcu finančné prostriedky v celkovej výške 1.249.000,- Sk, t. j. 41.459,20 eur. 6. Súd prvej inštancie ďalej považoval za potrebné uviesť, že pre posúdenie toho, či daný vzťah treba posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka je rozhodné to, či ide o obchodné vzťahy v zmysle Obchodného zákonníka, nakoľko pre vzťahy, ktoré sú upravené Obchodným zákonníkom je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v § 261 ods. 3 ObZ. Naproti tomu právna úprava bezdôvodného obohatenia obsiahnutá v Občianskom zákonníku je komplexnou právnou úpravou, ktorá sa uplatňuje pre občianskoprávne ako aj obchodnoprávne vzťahy, nakoľko Obchodný zákonník inštitút bezdôvodného obohatenia neupravuje (§ 1 ods. 2 ObZ). Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že ak nie je niektorý zo záväzkovo-právnych vzťahov upravený Obchodným zákonníkom a je upravený Občianskym zákonníkom, nie je určujúce a záväzné, že práve pre túto skutočnosť je vzťah občianskoprávnym. Súd prvej inštancie ďalej v nadväznosti na otázku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu uviedol, že v dôsledku poukázania finančných prostriedkov spoločníka na účet spoločnosti bez preukázaného právneho dôvodu ide o plnenie v prospech žalobcu získané bez právneho dôvodu, ktoré má povahu obchodnoprávnu s poukazom na účastníkov tohto vzťahu a to obchodnou spoločnosťou a spoločníkom, preto sa dĺžka premlčacej doby sa spravuje ustanovením § 397 ObZ. S ohľadom na uvedené súd vyvodil, že ku dňu 03.09.2007 nebola žiadna pohľadávka žalovaného voči žalobcovi premlčaná, keď časovo prvé poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi bolo dňa 28.02.2005, teda premlčacia doba uplynula dňa 01.03.2009, a preto úkonom kompenzačnej námietky žalovaného zanikla pohľadávka žalobcu vo výške uplatneného nároku. 7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentom žalovaného, ktorý žiadal, aby súd analogicky postupoval podľa § 81a ObZ, keďže v opačnom prípade by výrok o náhrade trov konania negatívne dopadal na žalovaného ako spoločníka žalobcu a postupoval v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej ako „CSP“), keď úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný do časti výroku týkajúceho sa náhrady trov konania s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný má za to, že výrok rozsudku, ktorým „Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania“ nie je správny, nakoľko daný výrok mal správne znieť „Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania vo výške 100,00%, ktorú je povinný zaplatiť N. S., N. P. XXX, XXXXXX/XXXX (r.č.)“. Podľa názoru žalovaného v súčasnom výroku absentuje vymedzenie nároku na náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, preto žalovaný považuje za nevyhnutné, aby miera úspechu bola vyjadrená práve v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Rovnako v napadnutom výroku absentuje vymedzenie strany sporu, ktorá je zaviazaná na zaplatenie daného nároku na náhradu trov konania. Nakoľko v danom prípade spoločník N. S. uplatnil v mene spoločnosti nárok na náhradu škody, je v zmysle § 122 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka povinný znášať trovy súdneho konania. Žalovaný záverom žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách tak, aby samotný výrok bol právne správny a vykonateľný. 9. Žalobca sa odvolaním podaným v zákonnej lehote a z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca považuje predmetné rozhodnutie za nezákonné, pretože súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, dospel k nesprávny skutkovým zisteniam, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca uviedol, že dňa 03.09.2007 došlo k prevodu majetku žalobcu - spoločnosti motorového vozidla - ťahač SCANIA R 124 LA, 4x2 NA 420, EČ: N.-XXXBC, VIN č. G. a vozidla - náves KRONE SDP 27 ELB, EČ: N.-XXXYB, VIN č. L. na kupujúceho, ktorým bola manželka žalovaného K. Q. - RAVELL, IČO: 36 948 993. Kúpna cena ťahača bola v sume 99.960,- Sk a návesu v sume 83.300,- Sk. Za žalobcu podpísal predmetnú kúpnu zmluvu žalovaný, ako jeden zo spoločníkov a konateľov spoločnosti LICHTtrans spol. s r.o. Uvedeným konaním vznikla žalobcovi škoda vo výške 38.700,23 eur, ktorá bola stanovená na základe znaleckého posudku č. 2/2010, vypracovaného znalcom X.. S. T., ktorý vo svojom znaleckom posudku ohodnotil reálnu cenu ťahača na sumu 29.083,91 eur a cenu návesu na 15.699,43 eur, teda výška škody predstavuje rozdiel medzi hodnotou predmetu prevodu podľa uvedených znaleckých posudkov a kúpnou cenou, za ktoré bol predmet prevodu prevedený do vlastníctva tretej osoby. Žalobca mal za to, že žalovaný porušil článok 8 Spoločenskej zmluvy, podľa ktorého nakladanie s majetkom spoločnosti nad 100.000,- Sk je potrebný súhlas všetkých spoločníkov, teda 100% počet hlasov valného zhromaždenia. Žalobca poukázal na § 135a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a konštatoval, že porušenie spoločenskej zmluvy žalovaným zakladá nárok spoločnosti na domáhanie sa náhrady škody priamo voči konateľovi, nakoľko tento svojím konaním spôsobil žalobcovi škodu vo výške 38.700,23 eur. Žalobca s poukazom na § 209 ods. 2 CSP nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že znalecký posudok nie je dostatočne spoľahlivý. Skutočnosť, že žalobcovi vznikla škoda je nepochybné, pričom jej výška bola preukázaná znaleckým posudkom, kde všetky opravy a poškodenia predmetu kúpy boli riadne zohľadnené a namietané nevykonanie obhliadky vozidla považuje žalobca za irelevantné, navyše, v dôsledku že náves aj ťahač boli predané neznámej osobe, vykonať by ju ani nebolo možné. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na konštatáciu X.. S. T., ktorý zdôraznil, že za žiadnych okolností by nemohla byť cena ťahača ani návesu vo výške v kúpnej zmluve. Samotná hodnota šrotu, aj prípadných zvyškov, by prevyšovala tieto hodnoty. Žalobca nepovažuje za správny ani názor súdu prvej inštancie týkajúci sa príčinnej súvislosti. Uviedol, že práve predaj ťahača a návesu, a to, že boli odpredané manželke žalovaného za cenu nižšiu, ako by bola cena šrotu, tiež to, že peniaze neboli žalobcovi nikdy prevedené, resp. nikdy sa nedostali do pokladne žalobcu a žalovaný podpísal kúpne zmluvy neoprávnene malo za následok skutočnosť, že žalobca prišiel o peniaze, o ďalšie tri návesy a ťahače, ktoré kvôli nezaplateniu akontácie odňala leasingová spoločnosť, a teda podnikateľská činnosť žalobcu ním nemohla byť vykonávaná vôbec. Žalobca uviedol, že návesovú súpravu nechcel nikdy predať, ale chcel vykonať spätný leasing po ukončení leasingu, pričom spätným leasingom by po zaplatení akontácie súpravy získal minimálne 35.000,- eur, ktoré by žalobcovi umožnili ukončenie leasingu troch návesových súprav. V prípade, že by žalovaný postupoval podľa dohody konateľov a predmet prevodu by bol prefinancovaný pomocou spätného leasingu, tak už v roku 2008 by bol žalobca v situácii, kedy by bez problémov a omeškania plnil svoje záväzky. Žalobca považoval za dôležité uviesť, že leasingová spoločnosť TATRA-leasing, s.r.o. ohodnotila predmetný ťahač a náves na takmer rovnakú sumu ako znalec. Žalobca mal ďalej za to, že už samotný predaj majetku právnickej osobe za cenu významným spôsobom nižšiu než je zodpovedajúca tržná cena ako ekvivalent skutočnej hodnoty predaného majetku, možno sám o sebe považovať za škodu a predaj ťahača a návesu žalovaným malo pre spoločnosť katastrofálny a likvidačný následok. Žalobca ďalej uviedol, že je evidentné, že súd považuje nárok žalobcu na náhradu škody za opodstatnený a žalobu zamietol z dôvodu kompenzačnej námietky žalovaného. V prípade, že by súd prvej inštancie nárok žalobcu za opodstatnený nepovažoval, nemohol by voči nároku žalobcu kompenzačnú námietku uplatniť. Súd takýmto rozhodnutím teoreticky vytvára možnosť uplatnenia si nároku žalovaného novou žalobou v prípade, že by sa nárok žalobcu ukázal neopodstatnený. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu uplatnenie si kompenzačnej námietky žalovaným nijak neodôvodnil, nevysporiadal sa s charakterom predmetného nároku a výlučne odkázal, že predmetné peňažné čiastky boli poukázané na účet žalobcu, avšak na základe čoho tak žalovaný urobil, súd nepreskúmal a ani neodôvodnil. Žalobca nesúhlasil s vysloveným názorom súdu prvej inštancie, že ku dňu 03.09.2007 nebola žiadna pohľadávka žalovaného voči žalobcovi premlčaná, keď právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka premlčuje v dvojročnej tzv. subjektívnej lehote a objektívnej trojročnej, resp. desaťročnej lehote. Žalovaný si musel byť vedomý, že v prípade, ak sa jedná o pôžičku do spoločnosti - a táto by mala byť neplatná pre nedostatok jej formy, má právo žiadať bezdôvodné obohatenie. Žiadať tak mohol pri pôžičke poskytnutej dňa 28.02.2005 už 01.03.2005, teda najneskôr dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe do 01.03.2007. Pri pôžičke zo dňa 07.03.2005 uplynula premlčacia doba 08.03.2007, u pôžičky z 09.03.2005 uplynula premlčacia doba dňa 10.03.2007, u pôžičky z 11.03.2005 uplynula premlčacia doba dňa 13.03.2007 u pôžičky zo dňa 14.03.2005 uplynula premlčacia doba dňa 15.03.2007, u pôžičky zo dňa 17.03.2005 dňa 18.03.2007, u pôžičky z 18.03.2005 uplynula premlčacia doba dňa 19.03.2007 a u pôžičky z 11.08.2005 uplynula premlčacia doba dňa 12.08.2007. Nejedná sa tu o premlčanie pôžičky, ale o premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a tieto práva žalovaného zanikli skôr ako vznikol záväzok žalovaného. Žalobca ďalej vyslovil názor, že ak by sa na daný vzťah aplikoval Obchodný zákonník, poukázal na § 388 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že tieto záväzky boli premlčané skôr, než vznikol záväzok uplatňovaný žalobou a preto v plnej miere prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 388 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, lebo právo, ktoré si obranou uplatňuje žalovaný, sa nemohlo použiť pred uplynutím premlčacej doby na započítanie nároku uplatňovanému žalobou. Žalovaný záverom konštatoval, že v dôsledku konania žalovaného, ktoré je predmetom žaloby, spoločnosť žalobcu prišla o výrobné prostriedky. Tým, že leasing na túto súpravu bol už splatený, táto mohla mesačne generovať čistý zisk minimálne 2.600,- eur, čo by stabilizovalo spoločnosť a umožnilo jej naďalej vykonávať v plnej miere podnikateľské aktivity. 10. Písomným vyjadrením zo dňa 03.02.2017 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý opísal rozhodujúce skutočnosti a uviedol, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní považuje za nedôvodné, pričom súd prvej inštancie sa s nimi v napadnutom rozsudku riadne a v celom rozsahu vysporiadal, preto tento nemôže byť arbitrárny ani nepreskúmateľný. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody, keďže nepreukázal, že ak by predmetný ťahač a náves žalovaný nepredal, žalobca by ako obchodná spoločnosť naďalej fungovala. Nebola zároveň preukázaná ani možnosť predať ťahač a náves za vyššiu cenu, ako ho žalovaný predal. Žalovaný zdôraznil, že žalobca v predmetnom konaní nepreukázal ani porušenie povinnosti (záväzku) zo strany žalovaného, ktorý neporušil žiadnu zmluvnú či zákonnú povinnosť a ak aj áno, tak došlo k liberácii v dôsledku vlastnej preventívnej povinnosti z dôvodu potreby finančných prostriedkov. Žalovaný ďalej opätovne spochybnil znalecké posudky, nakoľko z nich vyplýva, že znalec nikdy nevykonal obhliadku ťahača a návesu a nedisponoval ani podstatnými informáciami nevyhnutnými pre určenie ich hodnoty (počet najazdených kilometrov, poškodenia, atď.), teda znalec nemohol objektivizovať škodu. Žalovaný sa nestotožnil ani s tým názorom žalobcu, že ak súd prvej inštancie nepokladal znalecký posudok za dostatočne spoľahlivý, mohol nariadiť znalecké dokazovanie, keďže žalovaný opakovane poukazoval na nedostatky znaleckých posudkov, avšak žalobca napriek tejto skutočnosti nenavrhol nariadiť znalecké dokazovanie v súlade s § 207 ods. 1 CSP. Žalovaný podotkol, že súd prvej inštancie sa vzhľadom na uvedené nedopustil procesného pochybenia, keď nenariadil kontrolné, resp. nové znalecké dokazovanie. Žalovaný v súvislosti s uplatnením kompenzačnej námietky uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalobca získal od žalovaného finančné prostriedky bez akéhokoľvek právneho dôvodu, čím sa žalobca bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, pričom nie je možné použiť argument existencii pôžičiek, nakoľko pre platnosť zmlúv o pôžičiek sa vyžadovala písomná forma, ktorej absencia spôsobila absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný ďalej v súvislosti názorom žalobcu ohľadom vznesenia námietky premlčania v 2-ročnej lehote podľa ustanovení Občianskeho zákonníka konštatoval, že bezdôvodné obohatenie sa v obchodných vzťahoch premlčiava v 4-ročnej lehote. Žalovaný poukázal na § 388 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka a mal za to, že aj napriek premlčaniu pohľadávky mohol túto uplatňovať na súde vo forme kompenzačnej námietky, pričom zdôraznil, že ak by súd prvej inštancie nepovažoval nárok žalobcu za opodstatnený, nemohol by žalovaný voči žalobcovi kompenzačnú námietku uplatniť. Žalovaný počas celého konania poukazoval na skutočnosť, že nárok uplatnený žalobou je nedôvodný, avšak v záujme zachovania právnej istoty ako procesnú obranu žalovaný využil svoje právo a vzniesol hmotnoprávnu námietku v podobe kompenzačnej námietky. Záverom žalovaný vyslovil názor, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď aj s ohľadom na vznesenú kompenzačnú námietku žalovaného považoval nárok uplatnený žalobou za nedôvodný, správne tak zistil skutkový stav, vyhodnotil všetky vykonané dôkazy individuálne ako aj vo vzájomnej súvislosti a na podklade úplne zisteného skutkového stavu vec správne právne rozhodol. Žalovaný podotkol, že nesúhlasil s výrokom o trovách konania v napadnutom rozhodnutí, na základe čoho podal voči predmetnému výroku odvolanie. 11. Písomným vyjadrením zo dňa 03.02.2017 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca, ktorý absenciu vymedzenia nároku na náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v zmysle § 255 ods. 1 CSP považuje za formalitu, pričom v súvislosti so zamietnutím žaloby je evidentné priznanie nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Ohľadom absencie vymedzenia strany sporu, resp. osoby zaviazanej na zaplatenie nároku na náhradu trov konania strane žalobca uviedol, že podľa novej právnej úpravy sa neuvádza, kto je povinný zaplatiť trovy konania, ale len komu sú trovy priznané, pričom je neprípustné, aby na náhradu trov konania bola zaviazaná osoba, ktorá nie je účastníkom konania. Žalobca v nadväznosti na § 122 ods. 4 Obchodného zákonníka skonštatoval, že trov konania by sa mohla spoločnosť, resp. iný spoločník domáhať v mene spoločnosti až po právoplatnom skončení predmetného konania novou žalobou voči spoločníkovi, ktorý uplatňoval v mene spoločnosti nároky a v konaní nebol úspešný, avšak na daný prípad to nie je možné vzťahovať, nakoľko v konaní je žalobcom samotná spoločnosť, v mene ktorej koná konateľ X.. N. S.. Žalobca zotrváva na podanom odvolaní a naďalej žiada napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. Žalovaný sa podaním zo dňa 24.03.2017 vyjadril k vyjadreniu žalobcu zo dňa 03.02.2017. Mal za to, že konklúzie žalobcu sú nesprávne a žalobca k tejto argumentácii pristupuje výlučne v snahe vyhnúť sa procesnej zodpovednosti. Nová právna úprava Civilného sporového poriadku vymedzuje, že súd priznáva strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom je povinný tento pomer vymedziť, čo potvrdzuje aj diapazón opravných prostriedkov, keď proti rozhodnutiu o samotnom výroku je prípustné odvolanie a proti výške tohto nároku je prípustná sťažnosť. Bez samotného určenia pomeru úspechu vo veci by bolo uznesenie o trovách konania vágne a do tej miery nevykonateľné. Žalovaný ďalej nesúhlasil s názorom žalobcu, že podľa novej právnej úpravy sa neuvádza, kto je povinný nahradiť trovy konania, a zároveň je neprípustné, aby trovy konania hradila osoba, ktorá nie je účastníkom konania. Najmä v prípade plurality na strane žalobcu alebo žalovaného je nutné vymedziť práve mieru zavinenia a zásadu úspechu, vo vzťahu k tej ktorej osobe, na rozdiel od existencie možného procesného spoločenstva. Civilný sporový poriadok musí reflektovať aj na existenciu prelínania hmotnoprávnych a procesnoprávnych noriem, ako je tomu aj v prípade, keď Obchodný zákonník v § 122 ods. 3 a 4 vymedzuje osobitnú sankciu za zavinenie sporu o náhradu škody uplatnenej spoločníkom. Zmyslom tohto ustanovenia je i prevenčná povinnosť proti prípadnému šikanóznemu uplatňovaniu práva. 13. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd už za účinnosti právnej úpravy CSP a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP sa počnúc dátumom 01.07.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP). Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s ust. § 384 CSP, a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 18. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím dôvodom odvolateľa uvádza: 19. Ustanovenie § 135a vymedzuje základné povinnosti konateľov a zodpovednosť za ich porušenie. Ide najmä o povinnosť konateľa vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a zásadne v záujme spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. V uvedenom ustanovení je tiež zdôraznená povinnosť konateľa zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a údajoch, pričom porušenie tejto a iných povinností uvedených v predmetnom ustanovení zakladá konateľom solidárnu zodpovednosť za škodu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že základnou požiadavkou na výkon funkcie konateľa spoločnosti je jej vykonávanie s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, pričom odbornou starostlivosťou sa na tento účel rozumejú všeobecné znalosti a skúsenosti pri výkone funkcie s prihliadnutím na predmet podnikania, resp. činnosti. Povinnosti konateľov postupovať s odbornou starostlivosťou konkretizuje zákon, keď konatelia sú povinní najmä zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, neuprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. Ak konateľ spôsobí škodu pri výkone svojej pôsobnosti, či už porušením záväzku zo zmluvy o výkone funkcie, resp. mandátnej zmluvy, ak zmluva o výkone funkcie nebola uzavretá, alebo porušením povinnosti podľa Obchodného zákonníka, je povinný nahradiť spôsobenú škodu, a to za podmienok uvedených v § 373 a nasl. ObZ. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že pre vznik zodpovednosti konateľov za škodu musia byť splnené určité predpoklady. Týmito predpokladmi sú: - vznik škody - len ak škoda naozaj vznikne, je možné domáhať sa jej náhrady, resp. ak by škoda nevznikla aj keď by reálne hrozila, nemožno sa tejto náhrady úspešne domôcť, - porušenie povinnosti pri výkone funkcie konateľa, najmä porušenie povinnosti vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou. Povinnosti konateľa sú určenej jednak v zákone, v spoločenskej zmluve, v zmluve o výkone funkcie, resp. ak nie je takáto zmluva uzavretá, vyplývajú z úpravy mandátnej zmluvy. Porušenia povinnosti sa môžu konatelia dopustiť tak úmyselným ako aj nedbanlivostným konaním, resp. nekonaním, hoci boli povinní konať, - príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody - konateľ zodpovedá za škodu, len ak bola zistená príčinná súvislosť medzi jeho konaním / nekonaním pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou a vzniknutou škodou. Je potrebné dodať, že zodpovednosť konateľa za škodu je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a konateľ bude zodpovedať za spôsobenú škodu bez ohľadu na to, či ju spôsobil zavineným konaním alebo nie. 20. Odvolací súd v danej súvislosti konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď uviedol, že žalobca v konaní bezpečne objektívne nepreukázal škodu, ktorá mu mala byť spôsobená predajom ťahača a návesu na základe kúpnych zmlúv zo dňa 03.09.2007, ktorými došlo k prevodu majetku spoločnosti, a to motorového vozidla - ťahač SCANIA R 124 LA, 4x2 NA 420, EČ: N.-XXXBC, VIN č. G. a vozidla - náves KRONE SDP 27 ELB, EČ: N.-XXXYB, VIN č. L. na manželku žalovaného K. Q. - RAVELL, IČO: 36 948 993. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu neosvedčil príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal, že ak by uvedený ťahač a náves žalovaný nepredal, žalobca (obchodná spoločnosť) by naďalej fungovala. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje s konštatáciou súdu prvej inštancie uvedenou v bode 26. napadnutého rozsudku, a to, že žalobca v konaní nepreukázal, že ak by žalovaný nepodpísal kúpne zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníckeho práva k ťahaču a návesu, že by takýto predaj konkrétne negatívne vplýval na žalobcu ako obchodnú spoločnosť vo vzťahu výkonu ďalšej podnikateľskej činnosti alebo či v danom čase bolo reálne možným vykonať predaj súpravy za výhodnejších, nielen cenových, podmienok. 21. Tvrdenie žalobcu, že práve predaj ťahača a návesu manželke žalovaného za nižšiu cenu, ako by bola cena šrotu, neoprávnené podpísanie kúpnych zmlúv žalovaným a skutočnosť, že peniaze neboli žalobcovi nikdy prevedené, malo mať za následok, že žalobca prišiel o peniaze, o ďalšie tri návesy a ťahače, ktoré kvôli nezaplateniu akontácie odňala leasingová spoločnosť, a teda podnikateľská činnosť žalobcu ním nemohla byť vykonávaná vôbec, nepreukazuje reálne spôsobenú škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť. Ani žalobcom predložené znalecké posudky č. 3/2010 a č. 2/2010 vypracované X.. S. T. nemožno považovať v predmetnom konaní za smerodajné. Tvrdenie žalobcu, že škoda bezpochyby vznikla a jej výška bola týmito znaleckými posudkami preukázaná, kde všetky opravy a poškodenia predmetu kúpy boli riadne zohľadnené, a najmä názor žalobcu, že namietané nevykonanie obhliadky vozidla je irelevantné nemôže odvolací súd akceptovať. V bode 2.1.1. znaleckého posudku č. 3/2010, označenom ako „Údaje o opravách a poškodení vozidla, opravách hlavných skupín a ich výmene“ je uvedené: v bode a) podľa záznamov v TP: žiadne, v bode b) podľa dokladov držiteľa: žiadne doklady neboli znalcovi predložené a v bode c) podľa oznámenia držiteľa: bežné opravy, z čoho nepochybne vyplýva, že v predmetnom znaleckom posudku nebola zapracovaná škodová udalosť zo dňa 27.01.2007 na vozidle - ťahači SCANIA R 124 LA, 4x2 NA 420, EČ: N.-XXXBC, VIN č. G. s poistným plnením vo výške 118.210,00,- Sk (č.l. 49). Z bodu 2.1.3. znaleckého posudku č. 3/2010 a č. 2/2010 má odvolací súd ďalej za preukázané, že technický stav vozidla - ťahača a vozidla - návesu nebol zisťovaný obhliadkou. Znalecký posudok č. 3/2010 ani č. 2/2010 preto nemožno považovať za spoľahlivý podklad pre určenie výšky predajnej ceny predmetu kúpy, navyše, keď znalec vôbec nevykonal obhliadku ťahača a nedisponoval ani dokladmi slúžiacimi pre podstatné informácie nevyhnutné pre určenie hodnoty súpravy, predovšetkým k zohľadneniu poškodení súpravy, kvôli čomu znalec nemohol škodu objektivizovať. 22. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal nárok na náhradu škody voči žalovanému v súvislosti s porušením povinnosti konateľa v zmysle § 135a ObZ, odvolací súd sa nezaoberal uplatnenou kompenzačnou námietkou žalovaného spočívajúcou v zápočte svojej pohľadávky voči žalobcovi. 23. Žalovaný namietal nesprávnosť výroku o nároku na náhradu trov konania, v ktorom absentuje vymedzenie nároku strany sporu na náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v zmysle § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP vymedzenie strany sporu, ktorá je zaviazaná na zaplatenie daného nároku. Mal za to, že nakoľko spoločník N. S. uplatnil v mene spoločnosti nárok na náhradu škody, je v zmysle § 122 ods. 3 a 4 ObZ povinný znášať trovy súdneho konania. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že na náhradu trov konania je možné zaviazať výlučne stranu sporu- žalobcu alebo žalovaného. V predmetnom konaní vystupuje na strane žalobcu spoločnosť LICHTtrans spol. s r. o., IČO: 35 808 322, preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že z dôvodov uplatnenia nároku na náhradu škody v mene spoločnosti je spoločník N. S. (fyzická osoba) povinný znášať trovy súdneho konania s odvolaním sa na § 122 ods. 3 a 4 ObZ, nakoľko je neprípustné, aby na náhradu trov konania bola zaviazaná osoba, ktorá nie je stranou sporu. Je ale potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že v časti výroku o trovách konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí je nevyhnutné vyjadriť mieru úspechu strán sporu ako aj označiť stranu sporu, voči ktorej sa tento rozsah trov konania priznáva. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle hore uvedeného v časti výroku o trovách konania zmenil (§ 388 CSP), tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. 24. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 25. Podľa 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 26. Podľa 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).