Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/597/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711212663 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1711212663.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: V. A., D.. X.X.XXXX, N. Na C. XX, H., zastúpená JUDr. Radoslavou Vojtášovou, advokátkou, so sídlom Wolkrova 41, Bratislava, IČO: 42266998, proti žalovanému: N. M., D.. X.X.XXXX, N. C. XXX/XXX, Č., zastúpený advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri s.r.o., so sídlom Nám. SNP 3, Trnava, IČO: 36857548, o vrátenie daru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 16. júna 2015 č.k. 4C 262/2011-295 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 55.440 eur titulom peňažnej náhrady za darovanú nehnuteľnosť, ktorý dar žiada od neho vrátiť. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 9.682,19 eur. 2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tvrdením, že strany sporu v minulosti žili spolu ako druh a družka, obývali spoločnú domácnosť a z ich spoločného vzťahu sa narodil mal. Jakub. Obaja plánovali spoločnú budúcnosť, k čomu si plánovali zadovážiť vlastné bývanie. Žalobkyňa bola vlastníčkou pozemku, vhodného na výstavbu rodinného domu, ktorý sa vzhľadom na lepšie podmienky žalovaného pre poskytnutie hypotekárneho úveru rozhodli darovacou zmluvou previesť z nej na žalovaného. Išlo o pozemok parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 792m2, kat. územie N., zapísaný na LV č. XXXX, na ktorom mala v budúcnosti stáť spoločná nehnuteľnosť. Obaja sa stali spoludlžníkmi úveru, ktorý si nakoniec vzala žalobkyňa. Vo vzťahu sa objavili vážne nezhody, ktoré postupom času vyústili až do rozpadu ich vzťahu. Len s ohľadom na maloletého a zachovanie jeho vzťahu s otcom aj po rozchode zostala bývať so žalovaným v spoločnej domácnosti, avšak pre jeho správanie sa to ukázalo neprijateľné. Podľa žalobkyne sa k nej žalovaný správal majetnícky, takmer denne jej robil žiarlivostné scény, dokonca ju začal obmedzovať v tom, čo smie, kam môže ísť a pod.. Vzhľadom na skutočnosť, že všetkému bol svedkom aj mal. syn účastníkov, rozhodla sa viac neobývať spoločnú domácnosť ani len ako spolubývajúca. Tvrdila, že správanie žalovaného sa začalo stupňovať, začal telefonovať, písať, emailovať jej kamarátkam, vulgárnym a hrubým spôsobom ju zhadzoval. Rovnako sa začal agresívne a vulgárne správať aj k členom jej rodiny, niekoľkokrát vyvolal osobný konflikt s jej rodičmi v ich vlastnom dome. Často sa jej aj jej rodičom vyhrážal, že im zoberie Jakuba a že ich pripraví o majetok. Netají sa pred ňou, že spoločne postavený dom bude len jeho a nenechá ju zapísať na list vlastníctva. Definitívne tak podľa nej potvrdil úmysel, ktorý zrejme nikdy nesmeroval k tomu, aby dom spoločne obývali. V čase, keď sa so stavbou domu začalo, ju neuviedol ako stavebníčku, dohodli sa, že sa tak stane neskôr. Nestalo sa tak ani dodnes a tak musela riešiť situáciou súdnou cestou. V súčasnosti žalovaný nie je vlastníkom pozemkov, nakoľko ich daroval svojmu otcovi. K darovaniu nehnuteľnosti žalovaným svojmu otcovi došlo tesne po tom, ako sa jej prvý raz nepodarilo mu doručiť list, ktorého obsahom bolo uplatnenie inštitútu vrátenia daru. Konanie žalovaného vidí ako účelové, úmyselné, s cieľom pripraviť ju o všetky práva k pozemku, resp. k rodinnému domu, ktoré jej prislúchajú. Výzvu na vrátenie daru sa jej podarilo doručiť žalovanému dňa 07.09.2011. Nakoľko žalovaný už v súčasnosti nie je vlastník darovanej nehnuteľnosti, žiada od neho finančnú náhradu, ktorá predstavuje hodnotu darovaného pozemku 70,- eur/m2, nakoľko ide o pozemok vhodný na výstavbu. 3. Poukázal na vyjadrenie žalovaného, ktorý označil žalobu za šikanóznu a nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Podľa žalovaného neexistuje žiaden právny dôvod pre vrátenie daru, k žalobkyni ani k členom jej rodiny sa nesprával nikdy spôsobom, ktorý by bol akokoľvek v rozpore s dobrými mravmi. Naopak, žalobkyňa sa voči nemu správa spôsobom, hrubo porušujúcim dobré mravy, nakoľko: 1/ ho obrala o rodinu a o spoločnú domácnosť, keď si našla milenca a protiprávne sústavne mu bráni v styku s mal. synom Jakubom; 2/ nepodloženými žalobami sa ho snaží obrať o nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Ďalej namietal, že výška požadovanej náhrady nie je nijako preukázaná. Predmetom darovania bol pozemok - orná pôda, ktorú žalobkyňa nadobudla kúpou v roku 2004 za kúpnu cenu 10.515,13 eur. Darovanie mu pozemku žalobkyňou nebolo v žiadnom prípade následkom akýchkoľvek podmienok banky. Tvrdil, že žalobkyni v spoločnom obývaní (užívaní) novopostaveného rodinného domu bránilo len to, že si našla novú známosť a jeho odvtedy začala považovať za cudzieho človeka. V celom rozsahu poprel tvrdenia žalobkyne, ktorá ho hrubo osočuje, nepravdivo tvrdiac, že na ňu údajne hrubo a vulgárne útočí, údajne aj na jej rodičov a že sa ju údajne snaží pripraviť o majetok podvodným spôsobom. Mal za to, že neboli naplnené zákonné predpoklady na úspešné uplatnenie vrátenia daru a žiadal, aby súd pri posudzovaní konkrétnych okolností uplatnil princíp vzájomnosti s tým, že v tomto prípade mu žalobkyňa protiprávne bránila stýkať sa s jeho vlastným dieťaťom proti rozhodnutiam súdov (Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 20P/57/2012 zo dňa 21.2.2012, Krajského súdu Trnava vo veci sp. zn. 10CoP/10/2012 zo dňa 17.5.2012), obviňuje ho z trestnej činnosti bez akéhokoľvek reálneho základu, začiatkom roka 2010 si našla novú známosť, napriek svojim tvrdeniam zostala v októbri 2010 bývať v byte v A. a on sa musel zo spoločnej domácnosti odsťahovať. 4. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci právne vec posúdiac podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 37 ods. 1 OZ, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa sa stala titulom kúpy v roku 2002 výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - orná pôda o výmere 792m2, parc. č. XXX/X, kat. územie N., zapísaný na LV č. XXXX, za kúpnu cenu 316.800,- Sk. Písomnou darovacou zmluvou zo dňa 19.8.2004, ktorej vklad bol povolený pod č. S. dňa 18.10.2004, žalobkyňa ako darca, bezodplatne previedla predmetnú nehnuteľnosť na žalovaného ako obdarovaného. Písomnou výzvou zo dňa 4.7.2011, adresovanou žalovanému, žalobkyňa žalovaného vyzvala na vrátenie daru, aktuálne vedeného na LV č. XXXX kat. územie N., ako parc. č. XXX/X záhrady o výmere 617m2 a parc. č. XXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 175m2, v ktorej žalovanému vytkla nasledovné: „Vaše správanie sa ku mne ako k darkyni nadobudlo od roku 2008 charakter, ktorý nie je možné označiť ináč, ako správanie sa v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Rovnako tak Vaše správanie porušuje hrubé mravy aj vo vzťahu k ďalším členom mojej rodiny“. Mal za preukázané, že táto výzva nebola žalovanému doručená. Obsahovo totožná písomná výzva na vrátenie daru zo dňa 18.8.2011 bola žalovanému doručená dňa 7.9.2011. Ďalej zistil, že písomnou darovacou zmluvou zo dňa 3.8.2011, ktorej vklad bol povolený pod č. S. dňa 15.8.2011, žalovaný ako darca bezodplatne previedol na svojho otca Z. M., ako obdarovaného, nehnuteľnosti, vedené na LV č. XXXX kat. územie N., ako parc. č. XXX/X záhrady o výmere 617m2 a parc. č. XXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 175m2. Z prednesu právnej zástupkyne žalobkyne zistil, že strany sporu v minulosti žili v spoločnej domácnosti ako druh a družka, žalobkyňa nadobudla pozemok, na ktorom plánovali so žalovaným výstavbu spoločného rodinného domu, kde chceli v budúcnosti bývať, plánovali spoločnú budúcnosť. Medzičasom sa im narodil syn Jakub. Keďže žalobkyňa zostala na materskej dovolenke, nevyhovovala právnym predpisom pre poskytnutie úveru, previedla pozemok na žalovaného a spoločne začali s výstavbou rodinného domu. Strany sporu sa dohodli, že po dokončení výstavby domu pri jeho zápise do katastra nehnuteľností budú zapísaní obaja ako jeho podieloví spoluvlastníci. Keď začali medzi nimi nezhody a rozišli sa, žalovaný sa začal hrubo správať k žalobkyni, k ich spoločnému synovi, k jej rodine a priateľom. 5. Poukázal na výpoveď žalobkyne, že známosť so žalovaným trvala od roku 1995, od roku 2003 do roku 2006 žili v spoločnej domácnosti v rodinnom dome jej rodičov, od roku 2006 do Silvestra v roku 2008 žili spolu v prenajatom byte v A.. Dňa 16.6.2004 sa im narodil syn mal. M. M.. Na Silvestra v roku 2008 oznámila žalovanému, že s ním nechce pokračovať vo vzťahu. Odvtedy sa jeho správanie začalo meniť, nebol schopný sa s tým zmieriť. Pre rozchod sa rozhodla z dôvodu, že sa žalovaný nesprával tak, ako si predstavovala. Chodil do pohostinstva, začal jej vulgárne nadávať, správať sa agresívne (zvyšoval hlas, búchal dverami). Takto sa správal aj pred ich synom. Vyhrážal sa jej, že si všetok majetok ponechá, čím robil na ňu psychický nátlak. Chodil za jej rodičmi, kde ju ohováral, že je ľahkých mravov, lebo sa medzičasom zoznámila s iným mužom. Nakoľko bol stav neudržateľný, koncom roka 2009 ho požiadala, aby odišiel zo spoločnej domácnosti. Žalovaný s tým mal problém, lebo by to musel povedať svojim rodičom, čo nechcel s ohľadom na psychický stav jeho matky a zdravotný stav jeho brata. Od 1.10.2010 zostala v byte bývať so synom sama. Vzťahy sa ešte viac vyostrili, lebo žalovaný sa jej vyhrážal, že prostredníctvom kontaktov svojho otca jej zoberie ich syna a ju úplne zničí. Chodil za jej rodičmi, aby ju prehovorili, aby sa k nemu vrátila. Počas výstavby ich domu sa žalovaný vulgárne správal k jej otcovi a bratovi, ktorí pomáhali na stavbe, aj k nej do telefónu. Napriek tomu, že spolu nebývali, chodievali spolu na obedy, myslela si, že je to v záujme ich syna. Žalovaný prostredníctvom jej kamarátok sledoval, s kým, kedy a kam chodí. Dospela k poznaniu, že bez žalovaného je kľudnejšia a lepšie spáva. Od známych sa dozvedela, že ju sledoval aj z auta pred bytovkou. Keď chodievala pre syna do školy, denne ho stretávala vo dverách školy, v dôsledku čoho zažívala psychické stresy. V telefonátoch a SMS správach jej odporca vyčítal, že ubližuje ich dieťaťu. Pod tlakom všetkých skutočností sa psychicky zrútila, 1x vo februári 2011 navštívila psychiatra, lebo nebola schopná spávať. Dňa 2.4.2011 v sobotu si žalovaný na základe ich vzájomnej dohody u nej vyzdvihol ich syna, večer ho mal doviesť. Neprišiel, napísal jej len SMS, že ho nevráti, že je synovi uňho dobre a smial sa jej, že s tým nemôže nič urobiť. Keď volala 158-ku tiesňové volanie, potvrdili jej jeho slová, že keď nemajú súdom upravené zverenie a styk s maloletým, môže si syna brávať kedykoľvek. Takýchto oznámení na políciu podala viac. Na odporučenie svojej ošetrujúcej lekárky zmeniť prostredie sa od 1.9.2011 so synom presťahovala do H. do podnájmu. Psychicky to v A. nezvládala, trpela úzkosťami, necítila sa bezpečne pri predstave, že žalovaný môže kedykoľvek prísť a zazvoniť. Dňa 8.8.2011 nadobudlo právoplatnosť uznesenie súdu o predbežnom opatrení ohľadom úpravy styku žalovaného s maloletým Jakubom. Žalovaný na ňu začal útočiť, že nejde o ňu, ale o ich syna. Jeden z útokov sa odohral v Č. dňa 10.12.2011, keď s priateľmi a synom boli na Mikulášskej zábave na námestí obce. Žalovaný tam prišiel, vykrikoval, vyhrážal sa jej, že jeho otec už podnikol kroky v A., aby získal syna a už mu pripravil izbičku. Sledoval ich, vykrikoval po nich aj v prítomnosti syna do tej miery, že museli odtiaľ odísť. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že až na jeho výzvu špecifikovať závadné správanie sa žalovaného v období, predchádzajúcom výzve na vrátenie daru, žalobkyňa vypovedala, že dňa 21.5.2011 spolu s rodičmi navštívila žalovaného v domácnosti jeho rodičov, aby sa dohodli na majetkovom doriešení ich vzťahu, lebo dom stavali spoločne. Podľa nej žalovaný vedel, že bude žiadať vrátenie daru a určenie jej spoluvlastníckeho podielu na dome. V úschove u žalovaného mala 3 obrazy, ku ktorým mala citový vzťah, keď žiadala ich vrátenie, žalovaný tvrdil, že nevie kde sú, pritom viseli na stene v dome jeho rodičov, neboli ochotní ich zvesiť, musela si ich zvesiť sama. Podľa žalobkyne v čase presťahovania sa so synom do H. bývala s ním v A. sama, odsťahovala sa z dôvodu svojich psychických problémov na radu svojej lekárky, v tom čase neexistovala úprava rodičovských práv a povinností účastníkov k maloletému Jakubovi súdom, tiež medzi stranami sporu neexistovala dohoda ohľadom starostlivosti o maloletého, žalovaný so zmenou bydliska maloletého do H. nesúhlasil. Do H. sa odsťahovala pred tým, ako požiadala žalovaného o vrátenie daru. 7. Vychádzal i z výpovede žalovaného, že so žalobkyňou boli spolu od r. 1995. V roku 2003 sa trvale nasťahovali k jej rodičom do W.. V roku 2004 po narodení syna začali nezhody medzi žalobkyňou a jej matkou, ktorá jej dávala najavo, aká je neschopná pri výchove ich syna, že je menejcenná. Poučovala ju ako má syna vychovávať, čo žalobkyni vadilo a neustále sa sťažovala na svoju matku a žiadala ho, aby sa odsťahovali. Ešte v roku 2002 plánovali spoločné bývanie, preto žalobkyňa kúpila v N. pozemok z peňazí, ktoré si požičala od brata. Keďže nemali peniaze, resp. jeho úspory na to nestačili, požičal si 150 000,- Sk od rodičov, 150 000,- Sk si vzal úver v banke a 50 000,- Sk mal našetrených. Takto vyplatil dlh za žalobkyňu za pozemok v sume 350 000,- Sk, pričom žalobkyňa dala za pozemok iba 316 800,- Sk. Vzťahy sa medzi žalobkyňou a jej matkou natoľko zhoršovali, že vo februári 2006 ju jej matka fyzicky napadla. Zavolala si ho potom a oznámila mu, že majú 2 mesiace na to, aby sa odsťahovali. Tak sa so žalobkyňou a synom odsťahovali do A. do 1 izbového prenajatého bytu. Od roku 2005 do februára 2006 sa vybavovalo stavebné povolenie. Žili z jeho príjmu a rodičovského príspevku žalobkyne, pričom mali dosť vysoké nájomné, preto žalobkyňu požiadal, či by sa nemohla zamestnať aj ona. V septembri 2006 sa navrhovateľka zamestnala, čím si finančne polepšili. Snažil sa získať peňažný príspevok na výstavbu domu, ale boli príliš prísne podmienky. Vzťahy medzi stranami sporu boli veľmi dobré, občas sa poškriepili, potom zmierili, čo sa sám čudoval, nakoľko žili v stiesnených podmienkach. Žalobkyňa pracovala na zmeny, niekedy nebola so synom cez deň aj týždeň. Spoločne sa starali o domácnosť, o maloletého syna. V roku 2010 začala chodiť von sama, nezostala však pri káve, bol z toho milenec. Ešte na Silvestra v roku 2008 po menšej škriepke sa chcela s ním rozísť. Pripisoval to stiesneným pomerom, v ktorých žili, zdĺhavosti stavby domu, nedostatku finančných prostriedkov a problémom so získaním úveru. Okolo marca 2010 zistil, že má nový vzťah. V máji 2010 ešte bývali v spoločnej domácnosti, potom ho požiadala, aby sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti, čo urobil 30.9.2010. Žalobkyňa tam zostala bývať s mal. Jakubom do konca augusta 2011. Po tom, čo sa odsťahoval, mu poslala ponuku, ako sa môže stretávať s ich synom a na základe jej požiadavky jej začal posielať na účet 100,- eur výživné mesačne na maloletého aj bez súdneho rozhodnutia. So všetkým súhlasil. Chodieval pre maloletého do školy, hrali sa spolu, učili, písali úlohy. Dňa 27.3.2011 podal návrh na striedavú osobnú starostlivosť a vtedy sa začali vzťahy vyhrocovať. Začala mu brániť v styku s maloletým, osočovať ho, že je zlý otec, skladala mu telefón. Z dohodnutej doby stretávania bolo nakoniec stretávanie sa so synom raz za 6 týždňov, začal ho preto navštevovať v škole, aby zachoval sociálne väzby medzi nimi, rozprával sa s ním, aby si nič nevyčítal. Namietal pravdivosť tvrdení žalobkyne, že by sa jej alebo členom jej rodiny vyhrážal, že jej zoberie mal. Jakuba a pripraví ju o majetok. Žalobkyňa robila na neho psychický nátlak ohľadom majetku tým, že mu obmedzovala styk so synom. V máji 2011 podpísali so žalobkyňou dohodu o styku pred pracovníčkou úradu, ktorú dohodu však žalobkyňa vôbec nedodržiavala. Podal preto návrh na nariadenie predbežného opatrenia na súd, ktorý bol zamietnutý. Na základe jeho odvolania KS v Bratislave zmenil napadnuté rozhodnutie a nariadil predbežné opatrenie. K žalobkyňou popísanej situácii zo dňa 10.12.2011 v obci W. vypovedal, že ten deň mu volal jeho otec, že videl Jakubka na Mikulášskom predstavení na námestí. Išiel tam, tešil sa naňho, lebo ho nevidel od júna 2011. Zvítal sa s ním, pripadal mu byť v strese. Na to žalobkyňa reagovala slovami: „zmizni, obťažuješ nás“. Prítomná H. Z. ho začala sácať s tým, aby vypadol, že tam nemá čo robiť. Švagriná M. M. mu vulgárne nadávala. 8. Z výpovede svedkyne M. M., bývalej švagrinej žalovaného zistil, že informácie o okolnostiach kúpy pozemku a jeho darovaní má od žalobkyne a sčasti od zosnulého manžela, ktorý bol bratom žalovaného, rovnako má vedomosť, že žalobkyňa žiada pozemok späť z dôvodu, že sa so žalovaným rozišli, prišli spory o majetok a dieťa a nevedia sa mimosúdne dohodnúť. K rozchodu podľa nej došlo na návrh žalobkyne, lebo si prestala so žalovaným rozumieť. Naďalej zostali v spoločnej domácnosti, okolie vzalo ich rozchod na vedomie. Dvakrát bola osobne prítomná pri jeho správaní, jedenkrát keď jej to žalobkyňa telefonovala. V prvom prípade to bolo na jeseň, alebo v zime, keď sa žalovaný odsťahoval. Bola u nej na návšteve v byte. Zazvonil odspodu na domový vrátnik, že si prišiel po syna. Syn odmietol ísť k telefónu, pred ňou osobne odmietol ísť, čo žalobkyňa tlmočila žalovanému a z jeho strany začalo nadávanie, až kým nezložila telefón, že syn je jeho a že ho zoberie, tak isto aj majetok, čo svedkyňa pociťovala ako psychický nátlak na žalobkyňu. Nasledovali SMS-ky, telefonáty. Asi hodinu sa žalovaný prechádzal dole pred domom. Keď po čase zazvonil zvonček, žalobkyňa sa zľakla, bála sa žalovaného, ukľudnila sa, až keď zistila, že je to jej matka. V zime 2011 na vianočných trhoch v Č. prišlo k stretnutiu so žalovaným, ktorý prišiel k malému, snažil sa s ním komunikovať. V tom momente odišla niečo do stánku kúpiť. Vrátila sa, až keď žalobkyňa so synom boli na odchode. Odôvodnila jej odchod tým, že žalovaný na ňu začal útočiť. Žalovaný ich potom ešte sledoval asi 500 metrov. Niekedy na jar 2011 v čase, keď bola na chate, bol tam slabý signál, si našla 8 zmeškaných hovorov od žalobkyne. Keď jej zavolala, vypočula si hodinový hysterický telefonát, z ktorého usúdila, že žalobkyňa odovzdala syna žalovanému, ktorý jej ho nevrátil v dohodnutom čase. 9. Svedkyňa O.. H. Z., vzdialená príbuzná žalovaného, vypovedala k udalosti z decembra 2011, že spoločne so žalobkyňou, jej synom, svojou sestrou a priateľmi boli v Č. na vianočných trhoch, po nejakom čase k nim žalovaný prišiel, slovne zaútočil na žalobkyňu, že si bude syna brať kedy bude chcieť a aby si dávala pozor, aby jej nezobral syna tak, ako jej zobral dom. Keď sa pokúšali odísť, žalovaný ich prenasledoval, vykrikoval na nich. Synovi sa prihováral, že si ho zoberie. V odchode im nebránil, iba ich stále prenasledoval, až kým mu nepovedala, že naňho zavolá políciu. Doma museli žalobkyňu dlho ukľudňovať, maloletý bol ustrašený, uplakaný, bál sa. Osobne prítomná pri iných konfliktoch medzi stranami sporu nebola. Žalobkyňa bola podľa nej značne v strese a psychicky vyčerpaná. 10. Svedkyňa O. A., matka žalobkyne, v konaní k predmetu sporu vypovedala, že jej dcéra si v roku 2002 kúpila parcelu, ktorú následne darovala žalovanému, s tým, že si vezme úver, alebo pôžičku, lebo žalobkyňa zostala na materskej dovolenke. V tom čase strany sporu spolu žili 3 roky u nich. Žalovaný si úver nevybavil, vybavila si ho žalobkyňa, keď nastúpila do zamestnania, ale parcela zostala napísaná na žalovaného. Postavili spolu rodinný dom a rozišli sa. Keď sa dom dostaval, bolo dňa 21.5.2011 stretnutie u rodičov žalovaného, aby sa dohodlo nejaké vysporiadanie s domom a pozemkom po ich rozchode. Žalovaný povedal žalobkyni, že ju na list vlastníctva nedá a že od neho nič nedostane. Keď sa nedohodli, žalobkyňa povedala žalovanému, že súdnou cestou požiada o vrátenie toho, čo jej náleží, lebo oni jej pomáhali. Aj obrazy jej žalovaný nechcel vrátiť, až na tomto stretnutí na ich žiadosť ich zvesili zo steny a ich vydali. Potom, keď si žalovaný chodil k nim po syna, sa začal správať arogantne, vulgárne k nej aj manželovi a širšej rodine, konkrétne, keď si chcel zobrať syna a mu ho nedali, pretože žalobkyňa, keď bola v práci, syna zverila jej, resp. ho mali za ňou doviesť do A., jej žalovaný vulgárne vynadal aj pred maloletým. Tieto nadávky adresoval na žalobkyňu v súvislosti s tým, že si našla frajera. V tom čase styk rodičov s maloletým upravený súdom nebol. Z počutia od svojich sestier má vedomosť, že im žalovaný mal oplzlo nadávať, bližšie okolnosti nepozná. Od žalobkyne má vedomosť, že ju mal žalovaný prenasledovať, aj keď prišiel autom do W., im nazeral cez záhradu do okien, na stavbe domu mal synovcovi oplzlo nadávať. Keď sa dcéra presťahovala do H., bola pri tom, keď si žalovaný prišiel po syna, ten nechcel ísť von, hoci ho dcéra nútila a žalovaný z toho obviňoval žalobkyňu. Keď žalobkyňa počas bývania u nich zvýšila hlas na svojho otca, dala jej facku, lebo dcéru tak nevychovali, aby zvyšovala hlas na rodičov, tak sa jej žalovaný zastal. Tak mu povedala, aby sa do ich rodinných záležitostí nestaral, aby ich nechal si vyriešiť problémy samých a že majú 2 mesiace na to, aby sa odsťahovali. 11. Svedkyňa Z. O., bez príbuzenského vzťahu k stranám sporu, vypovedala, že sa so stranami sporu navštevovala v súkromí. Konflikty medzi nimi nepozorovala žiadne, o ich rozchode sa dozvedela v čase, keď už boli rozídení. Nevie, z akých dôvodov sa rozišli, dodala, že asi preto, že si nerozumeli. 12. Svedok V. A., otec žalobkyne, vypovedal, že strany sporu u nich bývali 9 rokov. K incidentu došlo, keď žalovaný chcel sám variť a prostredníctvom žalobkyne požiadal jeho manželku, aby mu vypratala jednu skrinku, čo odmietla, že nakupuje pre jednu domácnosť a tak to aj ostane a žalovaného poslala si hľadať iné ubytovanie. Pri tomto nedošlo zo strany žalovaného k agresívnemu slovnému či fyzickému útoku. Žalovaný len trochu na ňu zvýšil hlas, ale aj ona potom zvyšovala hlas. Na to odišli hore na poschodie a do týždňa sa odsťahovali. Potom sa im už nehlásili, asi bola dcéra pod vplyvom žalovaného. Až potom sa prevalilo, že asi spolu dobre nežili, keď materská chodila na jeho účet a peniaze jej nedal, zobral jej pračku, mikrovlnku, nevrátil dary, ktoré dostal. Predtým, keď stavali dom, sa žalovaný nedobre správal k synovcovi A. U., ktorý tam obhadzoval steny. Voči nemu ani jeho manželke sa žalovaný nikdy nepekne nesprával. Na otázky právneho zástupcu žalobkyne svedok vypovedal, že asi 2-3 roky dozadu bolo stretnutie u rodičov žalovaného v Č.. Na tomto stretnutí žalovaný s predajom nesúhlasil, povedal, že žalobkyňu na list vlastníctva nedá, že jej vyplatí 30 000,-eur za pozemok, s čím svedok nesúhlasil, lebo to bolo málo za parcelu a postavenú hrubú stavbu. Nedohodli sa. Pred ním osobne neboli medzi stranami sporu žiadne konflikty. Keď si bol žalovaný u nich v W. po syna v roku 2013, povedal mu, že mu ho nedá, lebo ho mal zvereného dcérou, jeho matkou. Maloletý neprišiel, potom sa už len so žalovaným o všeličom rozprávali, nič nevyriešili, žalovaný si ho nahrával a potom odišiel. Jeho vzťah so žalovaným bol normálny, nemali žiadne konflikty. Vzťahy medzi stranami sporu boli v poriadku, počas výstavby domu, chodili tam pomáhať. Až neskôr, keď dcéra zistila, že to nie je na ňu napísané, sa asi pohádali. 13. Svedok Z. M., otec žalovaného, vypovedal, že v roku 2002 žalobkyňa kúpila pozemok v N. za peniaze svojho brata, ktorý bol v Austrálii, tento pozemok darovala v roku 2004 jeho synovi, nevie z akých dôvodov, v roku 2006 začali vybavovať stavebné povolenie a súčasne sa presťahovali do podnájmu. Všetky stavebné práce, okrem odborných, robili svojpomocne strany sporu, rodičia a ďalší príbuzní z oboch strán. Vo vzťahu strán sporu nevidel žiaden problém až do roku 2010, keď sa ich vzťah narušil tým, že si žalobkyňa našla frajera. Obaja im oznámili, že sa rozchádzajú v septembri a syn sa presťahoval k nim. Po vydaní stavebného povolenia na syna sa ich vzťahy úplne prerušili, stali sa nepriateľské. Žalobkyňa prestala dávať vnuka synovi, naposledy bol vnuk u nich pred 2 rokmi. Za tú dobu sa im vnuk odcudzil. Keď ho boli navštíviť v škole, bol v strese, nerozprával sa s nimi. Na otázky právneho zástupcu žalovaného svedok vypovedal, že v čase, keď si strany sporu vybavovali úver, boli vzťahy medzi nimi dobré. Problémy ich syna so stretávaním sa s mal. Jakubom boli už v A., žalovaný preto chodil za maloletým do školy, alebo po škole. Odkedy býva v H., styk je upravený súdnym rozhodnutím, žalobkyňa dala v družine zákaz vydávať maloletého iným osobám. Súdom určený styk nedodržiavala. Keď prišiel syn do H., buď mu neotvorila, alebo s ním maloletý nechcel ísť. V jednom prípade bol takejto situácii aj osobne prítomný. 14. Z obsahu poručenských spisov OS Pezinok a OS Trnava súd prvej inštancie zistil, že styk žalovaného s maloletým synom Jakubom bol predbežne a dočasne upravený na jeho návrh uznesením OS Pezinok č.k.: 11P/64/2011-21 zo dňa 12.4.2011 až v spojení s uznesením KS v Bratislave č.k.: 11CoP/171/2011-50 zo dňa 30.6.2011 a uznesením KS Trnava č.k.: 10CoP/10/2012-146 zo dňa 17.5.2012. Zo znaleckého posudku č. 46/2013 zo dňa 25.10.2013 znalkyne O.. I. G. z odboru klinická a poradenská psychológia detí a dospelých, podaného v poručenskom konaní, vedenom na OS Trnava pod sp. zn.: 20P/57/2012 zistil, že odborným vyšetrením strán sporu a mal. Jakuba znalkyňa dospela k záveru, že mal. Jakub je veľmi intenzívne citovo naviazaný na matku, bojí sa o jej zdravie, nakoľko je emočne nevyrovnaná, postráda komunikáciu s otcom. S otcom má pozitívny vzťah, otec dieťa miluje a chce sa podieľať na jeho výchove, dieťa nemôže otcov vzťah opätovať, nakoľko vie, že by tým ranil matku, uzatvára sa do seba, snaží sa sám izolovať, aby chránil matku a nevyžaduje si komunikáciu s otcom. V rozhovore so znalkyňou žalobkyňa uviedla, že po odsťahovaní sa do podnájmu v A. u nej pominula zamilovanosť, začala vidieť veci reálne, obaja si mysleli, že udržia partnerstvo, tak začali stavať, počas spolužitia v podnájme vznikali konflikty a tak sa zoznámila so svojím priateľom a chcela vzťah s odporcom ukončiť, čo odporca neakceptoval, nechcel z bytu odísť a tu sa začali všetky ťahanice. Neskôr sa hádali a teraz nekomunikujú. V rozhovore so znalkyňou žalovaný uviedol, že spolužitie so žalobkyňou bolo v začiatku veľmi dobré, bola jeho prvá vážna známosť. Nezvykli sa hádať, keď tak spolu nekomunikovali. Až v roku 2010 nastal zlom, keď si žalobkyňa našla iného. Nakoniec sa odsťahoval v októbri 2010 k rodičom. Príčinu dodnes nepozná. Od začiatku to nemali jednoduché, u rodičov žalobkyne vznikali nezhody, tak sa presťahovali do podnájmu. Žalobkyňa s ním nekomunikuje, odsťahovala sa do H., od začiatku mu bránila v styku s Jakubom, stále chodieval za ním, veľa razy zbytočne, nedalo sa s ňou dohodnúť. 15. Z obsahu spisu OO PZ Modra ČVS: ORP-P/365/PK-MD-2011 súd prvej inštancie zistil, že záznamom zo dňa 26.1.2012 bola vec oznámenia žalobkyne zo dňa 16.12.2011 ohľadom konania žalovaného dňa 10.12.2011 v Č. na námestí počas vianočných trhov, majúceho mať znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, odložená podľa § 60 ods. 3 písm. a/ Zákona o priestupkoch, nakoľko nešlo o podozrenie z priestupku, po podaní vysvetlenia žalovaným, M.. M., H.. Z., Z.. M.. 16. Po takto ustálenom skutkovom stave súd prvej inštancie vyjadril právny názor, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo iba nevďak, ale také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a iné. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi naplňuje znaky § 630 OZ, pretože predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií, a v žiadnom prípade nie iba podľa subjektívneho názoru darcu. 17. Konštatoval, že v zmysle § 630 OZ sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. V tomto ustanovení je upravený osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v § 630 OZ. Pokiaľ darca toto právo realizuje, zaniká darovací vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na vrátenie daru) došiel obdarovanému. Ustanovenie § 630 OZ umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod. V súlade s § 630 OZ možno podľa súdu prvej inštancie za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu. Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uviedol, že uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Mal za to, že v kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 218/2010). K uvedenému správaniu obdarovaného môže dôjsť v akomkoľvek časovom odstupe od uzavretia darovacej zmluvy, avšak právo darcu, ako každé iné majetkové právo, sa premlčuje. V prípade zániku darovania jednostranným právnym úkonom darcu, obdarovaný je povinný vrátiť darcovi všetko, čo od neho na základe darovacej zmluvy prijal. Ak predmet daru už nemá, musí poskytnúť darcovi peňažnú náhradu podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Úžitky z predmetu daru patria obdarovanému dovtedy, kým bol dobromyseľný, t.j. kým hrubým správaním neporušil dobré mravy. Úžitky získané od tohto okamihu musí vydať spolu s predmetom daru. 18. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť a to predovšetkým z dôvodu, že prejav vôle žalobkyne voči obdarovanému žalovanému s úmyslom domôcť sa vrátenia daru zo dňa 4.7.2011, v ktorom žalobkyňa bola povinná vymedziť konkrétne skutkové okolnosti (udalosti, konanie, či nekonanie), zakladajúce jej nárok na vrátenie daru, tieto neuviedla, nešpecifikovala časové a vecne konkrétne závadné konanie, ktorého sa mal a kedy žalovaný voči nej alebo členom jej rodiny dopustiť a takéto skutkové vymedzenie neobsahoval ani žalobný návrh zo dňa 12.9.2011. Výzvu na vrátenie daru zo dňa 4.7.2011, vymedzujúcu závadné konanie žalovaného, ako obdarovaného: „Vaše správanie ku mne ako darkyni nadobudlo od roku 2008 charakter, ktorý nie je možné označiť ináč ako správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Rovnako tak Vaše správanie porušuje hrubé mravy aj vo vzťahu k ďalším členom rodiny.“ s poukazom na ust. § 37 ods. 1 OZ. vyhodnotil ako neplatný právny úkon z dôvodu jeho neurčitosti, pre absenciu konkrétneho skutkového vymedzenia alebo konkrétneho časového vymedzenia vytýkaného hrubého porušenia dobrých mravov (R 29/1983). Pokiaľ žalobkyňa až v priebehu konania konkretizovala závadné konanie žalovaného (pri svojom výsluchu ako strany sporu na pojednávaní dňa 18.9.2012), ktoré malo spočívať v hrubom, oplzlom nadávaní, búchaní dverami, zvyšovaní hlasu, vyhrážaním sa jej, že si všetok majetok ponechá, po jej oznámení na Silvestra 2008, že sa chce so žalovaným rozísť, súd prvej inštancie uzavrel, že nejde o také negatívne správanie sa žalovaného ako obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Mal za to, že bolo výsledkom, resp. reakciou, i keď možno nevhodnou, na správanie sa samotnej žalobkyne, ktorá sa po dlhoročnom spolužití, vrátane založenia rodiny, rozhodla ich vzťah jednostranne ukončiť bez akéhokoľvek pre žalovaného aspoň trochu zrozumiteľného odôvodnenia a teda aj schopnosti pochopenia zmenenej situácie. Za situácie, že si žalobkyňa počas spolužitia so žalovaným našla známosť s iným mužom, čo žalobkyňa sama v poručenskom konaní pred znalkyňou uviedla, keď žalovaný bol svedkom toho, ako z ich prenajatého bytu vyšiel cudzí muž, ktorú výpoveď žalovaného v tomto zmysle žalobkyňa v konaní nesporovala, mal za to, že jeho následné správanie sa možno hodnotiť ako i keď nie celkom primeranú, ale pochopiteľnú reakciu na správanie sa žalobkyne pri predstave, že príde o funkčné rodinné zázemie, vysnívané spoločné samostatné bývanie a pod. Vyhodnotil tiež, že vytýkané správanie sa nepotvrdili žiadni z vypočutých svedkov, ako rodičia žalobkyne, tak aj otec žalovaného, ktorí nevypovedali o žiadnom konkrétnom závadnom správaní sa žalovaného v zmysle intenzity, predpokladanej zákonom, zakladajúcej nárok na vrátenie daru. 19. Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania konkretizovala závadné konanie žalovaného (pri svojom výsluchu ako strany sporu na pojednávaní dňa 18.9.2012), ktoré malo spočívať v „incidente“ na vianočných trhoch dňa 10.12.2011 v Č., prihliadol na skutočnosť, že priestupkové konanie bolo odložené, žiadne hrubé správanie sa žalovaného alebo fyzické násilie zo strany žalovaného nebolo tvrdené, ani preukazované. Za situácie, že hoci rodičovské práva a povinnosti k spoločnému maloletému synovi neboli upravené napr. súdnym rozhodnutím a žalobkyňa na základe svojho jednostranného rozhodnutia výlučne sama prevzala starostlivosť o maloletého, odopierajúc žalovanému jeho rodičovské práva, mal za pochopiteľné, že sa o kontakt s maloletým žalovaný pokúšal. Pokiaľ svedkovia, prítomní pri tejto udalosti, vypovedali, že ich žalovaný prenasledoval a vykrikoval na nich, žalobkyni sa vyhrážal, že ju pripraví o syna tak, ako o majetok, takéto správanie sa žalovaného vyhodnotil za nevhodné a spoločensky neprijateľné, avšak v žiadnom prípade nevykazujúce znaky hrubého porušenia dobrých mravov v kontexte individuálnych okolností tohto prípadu. Práve zo strany žalobkyne za vysoko spoločensky, ale aj morálne nežiaduce, považoval z jej strany dlhodobé odopieranie práva styku žalovaného s maloletým synom, na ktorého výchove sa žalovaný jednoznačne mal záujem podieľať a ktorý styk z hľadiska zdravého psychického ale aj fyzického vývoja maloletého by bol na jeho prospech, čo vo svojom znaleckom posudku odborne vyhodnotila aj znalkyňa G.. V tejto súvislosti za hrubé porušenie dobrých mravov žalovaným súd prvej inštancie nevyhodnotil ani tvrdené závadné správanie sa žalovaného vo vzťahu k matke žalobkyne, keď sa pokúšal o stretnutie so synom v čase, keď sa mal. Jakub nachádzal u starých rodičov. Mal za to, že tvrdenie, že dieťa bolo starým rodičom „zverené“ matkou neobstojí, pri absencii akejkoľvek úpravy starostlivosti o maloletého v tom čase, rodičovské právo otca malo prioritu. Obdobne to podľa súdu prvej inštancie platí aj pre tvrdené závadné správanie sa odporcu, keď navrhovateľke dňa 2.4.2011 „nevrátil“ maloletého. Pokiaľ sa žalobkyňa v poručenskom konaní bránila tvrdením, že maloletý styk so žalovaným odmietal, súd prvej inštancie vyhodnotil, že z podaného znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že odmietavý postoj maloletého bol len výsledkom veľmi intenzívnej emočnej viazanosti maloletého na matku a obavy o jej zdravie, keď znalkyni v rozhovore sám uviedol: „Maminka nie je nadšená, keď som bol s ockom, nechcem, aby sa maminka trápila a plakala...“. 20. Závadné správanie sa žalovaného k členom rodiny žalobkyne mal v konaní za nepreukázané, keď rodičia žalobkyne, vypočutí ako svedkovia, nevypovedali o žiadnom takom správaní sa žalovaného, ktoré by mohlo byť z objektívneho hľadiska považované za správanie sa v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ak aj žalovaný pri domáhaní sa syna použil na adresu žalobkyne v prítomnosti jej matky vulgárny výraz, súd prvej inštancie toto nepovažoval, aj vzhľadom na skutočnosť, že si žalobkyňa našla známosť s iným mužom, za porušenie značnej intenzity (R 32/99). Podľa názoru týchto svedkov by mal žalovaný dar (pozemok) vrátiť z dôvodu, že spolužitie strán sporu bolo ukončené. 21. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci vychádzal i z platnej judikatúry, podľa ktorej súd pri skúmaní podmienok, či vzniklo právo domáhať sa vrátenie daru, musí zohľadniť výsledky vykonaného dokazovania, ktoré svedčia ako v prospech, tak aj v neprospech darcu, nakoľko darovanie je občianskoprávnym vzťahom, ktorý požíva právnu ochranu a ide o záväzok, ktorý strany uzatvorili sami a dobrovoľne. Podľa judikátu NS SR R 61/97, ťažko možno považovať správanie jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak druhý účastník svojim správaním provokuje. 22. Vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu súd prvej inštancie nepovažoval neochotu žalovaného sa so žalobkyňou pre ňu prijateľným spôsobom dňa 21.5.2011 dohodnúť na majetkovom vyrovnaní za spoločne postavený dom na jeho pozemku za správanie sa spôsobom, zakladajúcim skutkovú podstatu vrátenia daru. Taktiež za hrubé porušenie dobrých mravov žalovaným nepovažoval bezodplatný prevod darovanej nehnuteľnosti žalovaným svojmu otcovi písomnou darovacou zmluvou zo dňa 3.8.2011 (R 31/1999 per analógiám). 23. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnej žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 9.681,69 eur. 24. Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas prostredníctvom svojho novozvoleného právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Označila ho za nedostatočne odôvodnený, najmä pokiaľ ide o okamih doručenia výzvy na vrátenie daru žalovanému dňa 19.07.2011 a právne účinky z tohto vyplývajúce. Súdu prvej inštancie vytkol i to, že sa nezaoberal otázkou neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 03.08.2011. Namietala správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že jej výzva na vrátenie daru zo dňa 04.07.2011 adresovaná žalovanému je neplatným právnym úkonom, keď i v žalobe je uvedená citácia jeho oplzlých vyjadrení na jej adresu a ďalšie jeho správanie, ktoré ju viedlo k žiadosti o vrátenie daru. Mala za to, že ak je tento právny úkon obsiahnutý v žalobe, nastávajú jeho účinky okamihom doručenia žaloby protistrane. Uviedla, že OZ nestanovuje žiadne náležitosti výzvy na vrátenie daru, preto sa platnosť tohto právneho úkonu má podľa nej posudzovať podľa ust. § 34 a nasl. OZ. Podľa jej názoru pre úspešnosť v konaní bola povinná preukázať existenciu jej jednostranného právneho úkonu, ktorého obsahom bola výzva na vrátenie daru, realizovaná doručením žaloby žalovanému, a jeho správanie porušujúce dobré mravy. Súd prvej inštancie tieto okolnosti podľa jej názoru nevyhodnotil dostatočne, nakoľko odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa nej nekorešponduje s ust. § 157 ods. 2 OSP. Poukázala na to, že žalovaný svojím správaním porušoval pravidlá morálky a jeho majetnícke správanie, prenasledovanie a verbálne útoky hraničili s jej psychickým týraním, čo preukázala lekárskymi správami z psychiatrických vyšetrení. Podľa jej názoru súd prvej inštancie nevyhodnotil svedecké výpovede a listinné dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, keď súhlasila so stretávaním sa žalovaného s ich maloletým dieťaťom, zaslala mu ponuku, ako sa môže s dieťaťom stretávať a podpísali dohodu o styku žalovaného s maloletým dieťaťom. V styku žalovaného s dieťaťom nebránila. Presťahovanie sa do H. vykonala na odporúčanie psychiatričky z dôvodu jej psychického zrútenia sa z prenasledovania žalovaným. I podľa potvrdenia OO PZ v Modre zo dňa 09.07.2012 neodmietla vydať syna žalovanému, z ktorým sa nechce stretnúť maloleté dieťa. V súčasnosti sa však žalovaný s dieťaťom stretávajú. Namietala, že by vykonaným dokazovaním došlo k preukázaniu skutočnosti, že vzťah strán sporu negatívne ovplyvnila jej nová partnerská známosť, ktorú nadviazala až po rozchode so žalovaným, pričom aj on nadviazal novú známosť a vedie s touto osobou spoločnú domácnosť. Poukázala na vyjadrenie uvedeného v znaleckom posudku, že žalovaný je odhodlaný presadiť svoje záujmy za každú cenu, čo je podľa nej dôkazom o opodstatnenosti jej obáv. Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď vulgárne správanie sa žalovaného nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené potom nevykonal dôkazy na zistenie výšky náhrady, ktorú jej má za darovanú nehnuteľnosť poskytnúť. Taktiež za nesprávny postup označila skutočnosť, že súd prvej inštancie neprihliadol k výsledku konania o určenie vlastníctva k rodinnému domu, v rámci ktorého bola (síce zatiaľ neprávoplatne) úspešná. 25. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne realizovanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobkyni neboli odňaté jej procesné práva tým, že podľa neho je petit žaloby nesprávny, nakoľko vrátenia daru sa môže podľa jeho názoru domáhať len žalobou na nahradenie prejavu vôle obdarovaného. Uviedol, že žalobkyňa neodvolala platne dar, nakoľko nepopísala žiadne jeho konkrétne správanie sa vo výzve na vrátenie daru, pričom mal za preukázané, že práve ona sa správala v rozpore s dobrými mravmi. Namietal tiež existenciu platného právneho úkonu, ktorého obsahom bola výzva na vrátenie daru. Otázku neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 03.08.2011 mal za irelevantnú a jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohlo podľa jeho názoru zaniknúť, nakoľko doručením platnej výzvy na vrátenie daru mohol vzniknúť len obligačnoprávny nárok na vrátenie daru. Taktiež mal za nepreukázané jeho správanie sa v rozpore s dobrými mravmi. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere mal za dostatočné a korešpondujúce so zachovaním procesných práv žalobkyne. Výsledok neprávoplatne skončeného konania o určenie vlastníctva k rodinnému domu mal za irelevantný. Dôvodil, že zlý vzájomný vzťah strán sporu vyvolala žalobkyňa nadviazaním novej známosti a podmieňovaním jeho styku s maloletým dieťaťom majetkovými požiadavkami. 26. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 27. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 28. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi pokiaľ ide o posúdenie naplnenia zákonných predpokladov pre vrátenie daru žalobkyni stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tomto smere dostatočne vyčerpávajúce. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku na vrátenie daru. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobkyne. 29. Najskôr odvolací súd síce prisvedčil odvolacej námietke žalobkyne, že čiastočne neurčitý jednostranný právny úkon zo dňa 04.07.2011, adresovaný žalovanému, ktorého obsahom bola jej výzva na vrátenie daru, a to parc. č. XXX/X o výmere 617 m2 a parc. č. XXX/XX o výmere 175 m2, obe zapísané na LV č. XXXX kat. úz. N., ktorého neurčitosť spočívala v nedostatočnom špecifikovaní správania sa žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď len konštatoval takéto správanie sa žalovaného vo vzťahu k žalobkyni a k ďalším členom jej rodiny, bol konvalidovaný samotnou žalobou zo dňa 20.09.2011, ktorou si žalobkyňa nárok na vrátene daru, resp. zaplatenia peňažného ekvivalentu darovanej veci, uplatnila. V žalobe žalobkyňa správanie sa žalovaného, ktoré má byť zákonným predpokladom na vyhovenie jej žaloby, špecifikovala tak, že správanie sa žalovaného k nej sa ukázalo ako neprijateľné, správal sa k nej veľmi majetnícky, ako keby nedokázal akceptovať, že už viac nie je jeho, robil jej takmer denne žiarlivostné scény a začal ju obmedzovať v tom, čo smie a kam môže ísť. Začal jej telefonovať a písať sms správy a emaily a žalobkyňu vulgárnym a hrubým spôsobom zhadzovať. Rovnako sa vulgárne a agresívne správal k členom jej rodiny, niekoľkokrát vyvolal konflikt s jej matkou a otcom v ich vlastnom dome. Vyhrážal sa, že im zoberie Jakuba a že ich pripraví o majetok. Viackrát sa nechal počuť, že „ale som ju oje.al, dostal som ju o všetko, pozemok aj dom budú len moje a ona bude mať ho.no“. Za dôvod vrátenia daru tak označila účelové a úmyselné konanie žalovaného s cieľom pripraviť ju o všetky práva k pozemku, resp. rodinnému domu, ktoré jej prislúchajú. 30. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v žalobe tak špecifikovala okruh rozhodných skutočností, ktorými odôvodňuje svoj nárok na vrátenie daru od žalovaného a takto uplatnený nárok bol povinný súd prvej inštancie aj prejednať. Žalobkyňa ako pán sporu (dominus litis) bola ale zároveň aj zodpovedná za zvolený obsah žaloby a tým aj zvolený okruh rozhodných skutočností, od ktorých svoj nárok odvíja. 31. V sporovom konaní, o ktoré ide i v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou strán sporu. Právna úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu, keď k tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu, prioritne však žalobca, keď rozsah a konkrétnu podobu dôkaznej povinnosti určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. V danej veci preto pre úspešnosť žalobkyne v konaní o vrátenie daru od žalovaného bolo potrebné uniesť dôkazné bremeno o správaní sa žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd na základe obsahu žaloby vyhodnotil, že žalobkyňa neuniesla ani bremeno tvrdenia v tomto smere, keď v žalobe uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré sa vrátenia daru od žalovaného domáha, nevykazujú intenzitu hrubého rozporu s dobrými mravmi a sú v rovine bežného vývinu konfliktného vzťahu strán sporu. Z obsahu preskúmavaného spisového materiálu potom ani nevyplýva, že by správanie sa žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi bolo zistené vykonaným dokazovaním, v ktorom smere sa odvolací súd plne stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, konštatuje správnosť týchto dôvodov a poukazuje na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Správanie sa žalovaného takýmto spôsobom podľa odvolacieho súdu neplynulo ani z obsahu svedeckých výpovedí v konaní vypočutých svedkov, a to ani rodičov strán sporu a ani ich známych prítomných na spoločenských akciách uvedených žalobkyňou v rámci popisu rozhodných skutočností, o ktoré žalobou uplatnený nárok opiera. Vykonaným dokazovaním došlo len k preukázaniu negatívneho vzájomného vzťahu strán sporu a správania sa žalovaného spôsobom žalobkyni nevyhovujúcim a prípadne neslušným. Pre úspešnosť žalobkyne v konaní nebolo potrebné vyhodnocovať jej správanie sa vo vzťahu k žalovanému pokiaľ ide o jej snahu rešpektovať jeho právo na styk so spoločným maloletým dieťaťom a odvolacie námietky žalobkyne v tomto smere preto odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnené. Je pochopiteľné, že žalobkyňa ľutuje, že nehnuteľnosti pôvodne v jej vlastníctve bezodplatne previedla na žalovaného, zákonné predpoklady na vrátenie daru a naplnenie skutkovej podstaty ustanovenia § 630 OZ však nepreukázala. Naplnenie zákonných predpokladov na vrátenie daru obdarovaným nepreukazuje ani prípadná úspešnosť žalobkyne v konaní o určenie jej vlastníctva k rodinnému domu užívanému stranami sporu. Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne o neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 03.08.2011, ktorou žalovaný previedol vlastníctvo relevantnej nehnuteľnosti na svojho otca, a to s poukazom na ustálenú súdnu judikatúru citovanú súdom prvej inštancie. 32. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry dobrými mravmi sa rozumie súbor pravidiel správania sa, ktoré sú v spoločnosti všeobecne uznávané, aj keď sami o sebe nie sú právne záväzné. Hrubým porušením dobrých mravov nie je každé správanie, ktoré je neetické, resp. nezodpovedá spoločensky uznávaným pravidlám slušného správania. Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumejú napr. prípady fyzického napádania darcu obdarovaným, hrubých urážok na cti darcu, neposkytnutie potrebnej pomoci, opakované vyháňanie darcu z domu, ktorý bol darovaný, sústavné odmietanie poskytovania výživy, na ktorú je darca voči obdarovanému odkázaný. Vždy je potrebné vyhodnotiť, či konanie obdarovaného možno objektívne klasifikovať za hrubé porušenie dobrých mravov, teda či ide o spoločensky neakceptovateľné správane sa, alebo či ide iba o subjektívny pohľad darcu. 33. Napokon neobstojí ani argument žalobkyne o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd prvej inštancie teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. 34. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobkyne za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP). 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).