Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/231/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713202358 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1713202358.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcov: 1/ Mgr. Ing. Q. B., R. X, R., 2/ VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., Limbová 3, Limbach, proti žalovanému: JUDr. V. K., R..V., T. XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, o zaplatenie 25.559,31 eura s prísl. titulom náhrady škody a o zaplatenie 5.000 eur titulom primeraného zadosťučinenia, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 10C/33/2013-219, zo dňa 7.12.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 25.559,31 eura, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne od 1.1.2007 do zaplatenia, p o t v r d z u j e . II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur, ako aj v časti náhrady trov konania, z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že vzájomnou žalobou doručenou 19.8.2009, vylúčenou na samostatné konanie uznesením Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/698/2008-90, zo dňa 4.2.2013, sa žalobca (1/) domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu 25.559,31 eura s prísl. titulom náhrady škody a 5.000 eur titulom primeraného zadosťučinenia. Žalobca (1/) žalobu odôvodnil tým, že 21.5.2009 uzatvoril ako budúci postupca s budúcim postupníkom SLOVMONTAN s.r.o. Zmluvu o uzatvorení budúcej Zmluvy o postúpení pohľadávok, v ktorej sa budúci postupník zaviazal v prípade podpísania Zmluvy o postúpení pohľadávok v termíne od 29.12.2006 do 31.12.2006 uhradiť na účet budúceho postupcu 11.167.026,- Sk v najzašlej lehote do 10.1.2007. Žalobca (1/) žaloval žalovaného na náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že v dôsledku porušenia povinností žalovaným spočívajúcim v nedoručení písomností vzťahujúcich sa k postupovaniu pohľadávok, došlo k zmareniu uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok, keď budúci postupník odmietol bez originálov listinných dôkazov podpísať predmetnú zmluvu a vyplatiť dojednanú cenu 11.167.026,- Sk. Výšku náhrady škody v tomto konaní predstavuje cena za postupovanú pohľadávku uplatňovanú na Okresnom súde Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/132/2003 o náhradu škody 1.540.000,- Sk istiny s príslušenstvom voči Ing. W. K., keď odplata za túto budúcu postupovanú pohľadávku v Zmluve o uzatvorení budúcej Zmluvy o postúpení pohľadávok bola dojednaná na 770.000,- Sk, t.j. 25.559,31 eura. Primerané zadosťučinenie 5.000 eur žalobca (1/) zdôvodnil intenzitou a dĺžkou šikany a vrátením dokladov až po zastavení konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C/132/2003, t.j. ich vrátenia až 21.12.2007; požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia s akcentom na skutočnosť, že žalovaný vedome porušil právnu povinnosť uloženú mu § 13 Advokátskeho poriadku, t.j. po skončení zastupovania bezodkladne vydať klientovi všetky písomnosti, ktoré mu klient zveril. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/161/2016-183, zo dňa 22.06.2016, súd pripustil, aby v časti nároku na zaplatenie 25.559,31 eura s úrokom z omeškania 9,50 % ročne od 1.1.2007 do zaplatenia na strane žalobcu vstúpil žalovaný 2/ (správne žalobca 2/ - poznámka odvolacieho súdu) z dôvodu postúpenia pohľadávky v tejto časti zo žalobcu 1/ na žalovaného 2/ (správne žalobcu 2/ - poznámka odvolacieho súdu). Vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že v Zmluve o uzatvorení budúcej Zmluvy o postúpení pohľadávok z 21.5.2006 si žalobca (1/) ako budúci postupca a budúci postupník SLOVMONTAN s.r.o. v čl. III. dohodli, že uzatvoria v najzašlej lehote do 31.12.2006 Zmluvu o postúpení pohľadávok a to za cenu 11.167.026,- Sk a v čl. IV. si dohodli, že budúci postupca pri podpise Zmluvy o postúpení pohľadávok osvedčí budúcemu postupníkovi ich pravosť originálmi listinných dôkazov, t.č. sa nachádzajúcimi u advokáta JUDr. V.. K. (žalovaného), včítane podaných žalôb voči jednotlivým subjektom na príslušných súdoch. Ďalej zistil, že žalobca (1/) zaslal 24.10.2006 doporučene výzvu žalovanému, kde okrem iného uvádza, že 21.5.2006 došlo k uzavretiu Zmluvy o uzatvorení budúcej Zmluvy o postúpení pohľadávok so SLOVMONTAN s.r.o. s tým, že pre potrebu podpísania Zmluvy o postúpení pohľadávok je potrebné do 31.12.2006 osvedčiť tieto pohľadávky žalované na príslušných súdoch originálmi listinných dôkazov, ktoré boli žalovanému zverené k zastupovaniu. Zo záznamu z 31.12.2006 spísaného žalobcom (1/) a Ing. H. V., konateľom SLOVMONTAN s.r.o. vyplynulo, že žalobca (1/) informoval budúceho postupníka, že Zmluvu o postúpení pohľadávok nie je možné uzatvoriť z dôvodu, že advokát JUDr. V. K. bezodkladne nevydal a ani nedoručil poštou budúcemu postupcovi písomnosti vzťahujúce sa k veci mu vydané pre potreby kvalifikovaného zastupovania a teda budúci postupca nie je schopný a ani spôsobilý dnešného dňa s budúcim postupníkom uzatvoriť Zmluvu o postúpení pohľadávok a doložiť/osvedčiť ich fyzicky originálmi písomností k ním vzťahujúcim sa. Budúci postupník zobral túto informáciu na vedomie a bez originálov listinných dôkazov odmietol podpísať Zmluvu o postúpení pohľadávok a vyplatiť žalobcovi (1/) ako postupcovi 11.167.026,- Sk. 4. Súd prvej inštancie sa z pohľadu námietok žalovaného voči uplatnenému nároku na náhradu škody prioritne zaoberal uplatnenou námietkou premlčania. Záver žalovaného o tom, že žalobca (1/) sa o vzniku (zrejme škody) mohol dozvedieť najneskôr 31.12.2006, mal potvrdený aj žalovaným 2/ (správne žalobcom 1/ - poznámka odvolacieho súdu) doloženým písomným záznamom z 31.12.2006. V tejto súvislosti poukázal na to, že podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Bolo nepochybné, že žalobca (1/) sa o škode ako aj o tom, že žalovaný podľa jeho tvrdení za ňu zodpovedá, dozvedel 31.12.2006; premlčacia doba preto uplynula 31.12.2008, pričom podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Vzájomný návrh, ktorým si žalobca 2/ (správne žalobca 1/ - poznámka odvolacieho súdu) uplatnil nárok na náhradu škody, bol na súde podaný osobne 19.8.2009, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Na uvedenom základe bez skúmania vecnej opodstatnenosti ďalších skutkových tvrdení tento nárok vyhodnotil ako premlčaný a preto ho zamietol. 5. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia 5.000 eur bol uplatnený vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Žalobca 1/ tvrdil, že ho žalovaný vystavil šikane tým, že mu až po 21.12.2007 vrátil doklady (po zastavení konania vo veci vedenej pod sp. zn. 6C/132/2003), pričom tohto konania sa žalovaný dopustil v rozpore s právnou povinnosťou uloženou mu Advokátskym poriadkom, t.j. po skončení zastupovania bezodkladne vydať klientovi všetky písomnosti, ktoré mu klient zveril. Z obsahu vzájomného návrhu mal súd prvej inštancie za zrejmé, že predmetná vec vedená na Okresnom súde Bratislava III sa týkala žalobcu 1/, teda bolo v jeho právnej možnosti zabezpečiť všetky podľa jeho názoru potrebné listiny z tohto spisu, aby tým preukázal skutkové tvrdenia v prejednávanej veci. Žalobca (1/) mal túto možnosť do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené; žalobca 1/ si však predmetnú povinnosť nesplnil. Z vykonaného dokazovania preto nebolo zrejmé, kedy vzniklo vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C/132/2003 zastúpenie a aký bol jeho obsah, do kedy trvalo uvedené zastúpenie, kedy a aké písomnosti žalobca 1/ zveril žalovanému ako advokátovi, či odovzdanie dokladov bolo jednorazové alebo postupné, či to boli fotokópie alebo originály listín, akého obsahu a povahy to boli doklady. Z návrhu žalobcu 1/ nebolo zrejmé ani aké doklady mu boli vrátené a kedy sa tak stalo, pretože uvádza, že to bolo až po 21.12.2007. Nebolo preto možné určiť, či tvrdené konanie žalovaného bolo možné vyhodnotiť ako šikanózne, ktoré si vyžaduje, aby bolo kompenzované žalobcovi 1/ vo forme primeraného finančného zadosťučinenia 5.000 eur. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému priznal náhradu trov konania. 6. Proti rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedli, že súd prvej inštancie im odňal možnosť riadne konať pred súdom, čím navodil situáciu, že sa na pojednávanie konané 7.12.2016 „údajne“ riadne a včas nedostavili. Podotkli, že neboli riadne a v súlade so zákonom, Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné súdy hlasito, jasne a zrozumiteľne vyzvaní, aby vstúpili do pojednávacej miestnosti. Ďalej namietali, že ich súd prvej inštancie za viac ako 7 rokov k veci nevypočul, hoc bol k tomu povinný, nevykonal riadne dokazovanie vypočutím svedkov, riadne nepredvolal a nevypočul svedka Ing. H. V. (konateľa SLOVMONTAN s.r.o.) a to ani na pojednávaní konanom 7.12.2016, na ktorom rozhodol rozsudkom praktikami tzv. „tajnej justície“. Súd prvej inštancie navyše rozhodol predčasne, t.j. nedodržal zákonnú 10 dňovú lehotu na doručenie písomností, ktoré mu zaslali elektronicky 6.12.2016 s návrhom na doplnenie dokazovania (porušil § 125 ods. 2 C.s.p.) a zásadným spôsobom porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie. Taktiež namietali, že z predmetného pojednávania nebol vyhotovený zvukový záznam, a preto bezodkladne žiadali súd prvej inštancie o jeho kópiu, čo im bolo odmietnuté. 7. Súd prvej inštancie podľa ich názoru vec nesprávne právne posúdil, čo malo za následok závažné porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyústilo do vydania svojvoľného a arbitrárne odôvodneného rozsudku, ktorý vnímajú ako výsledok odmietnutia spravodlivosti. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkali, že sa dôsledne nevysporiadal s § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda inštitútom objektívnej zodpovednosti. Mali za to, že bolo ústavnou povinnosťou súdu prvej inštancie posudzovať vec a nimi uplatnené nároky podľa objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá plynie odo dňa, keď došlo ku škodnej udalosti a teda na tento prípad dôsledne aplikovať objektívnu premlčaciu dobu. Taktiež mali za to, že súd prvej inštancie sa dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal (a uvedené ani riadne a presvedčivo neodôvodnil), že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie pri objektívnej zodpovednosti je aj objektívna trojročná premlčacia doba, § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorej sa nemožno zbaviť. Mali za to, že žalovaný v rozhodnom období konal voči žalobcovi 1/ nedobromyseľne a úmyselne v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore s platnými ustanoveniami Zákona o advokácii a Advokátskeho poriadku, keď klientovi podmieňoval vydanie jeho písomností a originálov zaplatením 1.800.000,- Sk, teda jeho konanie, ktoré vyvrcholilo do vzniku majetkovej škody, bolo úmyselné. Zdôraznili, že ak ide o škodu spôsobenú úmyselne (dolus directus) platí desaťročná objektívna premlčacia doba. 8. Vzhľadom na nedobromyselnosť, šikanu, úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s platnými ustanoveniami Zákona o advokácii a Advokátskeho poriadku, porušenie povinnosti mlčanlivosti po skončení zastupovania (§ 23 Zákona o advokácii), čo ustálil aj Krajský súd v Bratislave v odôvodnení oslobodzujúceho rozsudku sp. zn. 2To/135/2015, zo dňa 21.4.2016, dospeli k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalovanému náhradu trov konania, je vo svetle rozhodovacej praxe vyšších súdov a Ústavného súdu SR neprípustným a nenáležitým. Žiadali teda žalovanému nepriznať nárok na náhradu trov konania, ktoré mu navyše preukázateľne nevznikli. 9. Mali za to, že dôkaznú povinnosť si splnili už v rámci konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4C/698/2008, z ktorého bola vzájomná žaloba vylúčená uznesením sp. zn. 4C/698/2008, zo dňa 4.2.2013, na samostatné konanie, následne vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10C/33/2013. Ozrejmili, že v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok bolo rozhodnuté rozsudkom v prospech žalobcu 1/ a to 30.1.2017, keď žalobu JUDr. V.. K. (žalovaného) súd zamietol, keďže mal preukázané, že žalovaný nekonal a nejednal s klientom žalobcom čestne a svedomito, nekonal dobromyseľne, nesplnil si základné povinnosti advokáta, riadne a včas po skončení zastupovania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C/132/2003 mu nevydal písomnosti, ktoré mu boli zverené žalobcom 1/ k zastupovaniu. Za neprípustné považovali tvrdenie súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania nebolo zrejmé, kedy vzniklo vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C/132/2003 zastúpenie a aký bol jeho obsah, do kedy trvalo uvedené zastúpenie; aj sfotením spisu č.k. 10C/33/2013 žalobcom 1/ bol získaný dôkaz, že žalovaný založil do spisu predmetné plnomocenstvo z 13.2.2006 (viď pokladničný doklad z 16.10.2013, ktoré však ani ku dnešnému dňu nedoručil žalobcovi 1/ účinne do vlastných rúk). 10. Súdu prvej inštancie vytýkali, že sa dôsledne (hoc bol k tomu povinný) nevysporiadal s tým, že podpisom plnomocenstva dňa 13.2.2016 došlo k uzatvoreniu príkaznej zmluvy a tiež sa dôsledne nevysporiadal s rozhodovacou praxou deviatej komory Súdneho dvora Európskej únie vo veci Š. voči F. C-537/13 zo dňa 15.1.2015 v kontexte smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje aj na štandardizované zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktoré advokát uzavrel s fyzickou osobou, ktorá nekoná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povoleniu. 11. Poukázali na skutočnosť, že žalobca (1/) k vzájomnej žalobe z 19.8.2009 vo veci vedenej Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 4C/698/2008 pripojil listinné dôkazy (žltý list) osvedčujúc tak, že žalovaný mu zaslal spisový materiál vzťahujúci sa k veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III (pod sp. zn. 6C/132/2003) až 21.12.2007, s čím sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal, nevypočul žalobcom 1/ navrhnutého svedka Ing. H. V., nepredvolal k vypočutiu svedkov JUDr. V.. L., JUDr. R.. B., JUDr. V.. V., vyšetrovateľa kpt. V.. C., Ing. B.. L., t.j. svedkov navrhnutých žalobcom 1/. Uvedené malo v konečnom dôsledku za následok, že s otázkou majetkovej škody ako aj nemajetkovej škody uplatnených vzájomnou žalobou sa súd prvej inštancie nevysporiadal riadne a presvedčivo, v napadnutom rozsudku neodôvodnil, prečo ich nepredvolal k vypočutiu a nevypočul, skutkový stav neobjektivizoval, keďže v každom konaní platí zásada ústnosti a tá sa vzťahuje aj na vypočúvanie svedkov, ktorí môžu najlepšie ozrejmiť im známe skutočnosti k aktivitám žalovaného voči žalobcovi 1/ zneužitím práva a šikanou. Ozrejmil, že vypočutím svedka Ing. H. V. by bol preukázaný aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy 5.000 eur, čo súd prvej inštancie svojim formalistickým a tendenčným postupom vymykajúcim sa požiadavke na spravodlivé súdne konanie a spravodlivé rozhodnutie doslovne zmaril v neprospech žalobcu 1/. Taktiež súd prvej inštancie nepripojil žalobcom 1/ navrhované ďalšie spisy, ktorými by žalobca 1/ osvedčil šikanu a konanie žalovaného v rozpore so Zákonom o advokácii a v rozpore s dobrými mravmi, teda nedostatočne a nepresvedčivo zistil skutkový stav veci, vec nesprávne právne posúdil, žalobcovi 1/ ako aj žalobcovi 2/ odňal možnosť riadne konať pred súdom. Súdom prvej inštancie im bolo znemožnené realizovať plnohodnotne im priznané základné práva na vykonanie riadneho dokazovania. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku rozumne a presvedčivo neodôvodnil, prečo „opomenul“ návrh na zabezpečenie dôkazu súdom z 2.2.2009, ktorý založil žalobca 1/ do spisu č.k. 4C/698/08, teda ešte v pôvodnom konaní pred vylúčením veci o vzájomnom návrhu na samostatné konanie. Mali tiež za to, že súd prvej inštancie sa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci dôsledne nevysporiadal s tým, že po účinnosti výpovede príkaznej zmluvy 31.10.2006 (vypovedanie plnej moci žalovaným k zastupovaniu žalobcu 1/ v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C/132/03), bolo povinnosťou žalovaného (advokáta) upozorniť žalobcu 1/ na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej mandantovi nedokončením poskytovania právnej pomoci. Napokon konštatovali, že súd prvej inštancie v plnom rozsahu neobstaral a nezabezpečil dostatočné skutkové zistenia pre posúdenie danej veci, napríklad o tom, či vôbec žalovaný účinne a kedy doručil žalobcovi 1/ vypovedanie plnomocenstva a kedy sa o tejto skutočnosti žalobca 1/ dozvedel. Neúplné sú tiež skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom čo bolo obsahom zásielky z 21.12.2007 t.j. zaslanie spisu, keďže k tomuto dôkazu kontradiktórne nevypočul ani do rozhodnutia súdu žalobcu 1/ a žalovaného, nevypočul svedka Ing. B. L., nevypočul žalobcom 1/ navrhovaných svedkov, ktorí mali vedomosť o aktivitách žalovaného voči žalobcovi 1/. 12. Žalobca 2/ doplnil predmetné odvolanie podaním doručeným súdu 21.2.2017 tak, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nezákonne rozhodol, keďže (žalobcovi 2/) nebola známa skutočnosť, žeby žalovaný namietol premlčanie uplatneného nároku na zaplatenie 25.559,31 eura s prísl. Súd prvej inštancie žalobcu 1/ a ani jeho ako žalobcu 2/ s touto skutočnosťou neoboznámil, neumožnil im, aby sa k takejto námietke vyjadrili, keďže konal praktikami tzv. „tajnej justície“, znemožnil im účasť na pojednávaní konanom 7.12.2016, znemožnil im realizáciu ich ústavných práv a účasť na verejnom vyhlásení rozsudku. 13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. S poukazom na vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie bol toho názoru, že súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutkový stav veci a vo veci správne rozhodol. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie a zistené skutočnosti správne vyhodnotil a posúdil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak má oporu v dokazovaní ako aj v zákone. Na základe vykonaného dokazovania možno nepochybne konštatovať, že v danom prípade nie sú dané žiadne odvolacie dôvody uvedené v § 365 C.s.p. Skutočnosti uvádzané žalobcami v odvolaní sú právne irelevantné a nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní ani v zákone. Žalobcovia nepreukázali splnenie žiadnej z podmienok na vznik nároku na náhradu škody. Žalobcovia teda neuniesli dôkazné bremeno k tvrdeným skutočnostiam. Navyše konštrukcia, v dôsledku ktorej mala žalobcom vzniknúť škoda, postráda princípy logiky. 14. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 25.559,31 eura, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne od 1.1.2007 do zaplatenia, vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie je však v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur, ako aj v časti náhrady trov konania, potrebné zrušiť a vec v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie. Rozsudok verejne vyhlásil 22.11.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 15. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20181001>). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 16. Podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 17. Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. 18. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 25.559,31 eura, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne od 1.1.2007 do zaplatenia, pre premlčanie tohto nároku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 19. Odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že § 106 Občianskeho zákonníka upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu k všetkým právam na náhradu škody. Pri práve na náhradu škody je stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Začiatok plynutia týchto premlčacích dôb je stanovený osobitne; objektívna premlčacia doba plynie od začiatku škodovej udalosti, a subjektívna od doby, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé, čo do svojho priebehu, jeho začiatku a konca, avšak ak skončí priebeh jednej z nich, premlčí sa právo na náhradu škody bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Inými slovami subjektívna premlčacia doba nemôže skončiť neskôr ako objektívna premlčacia doba, ale môže skončiť najneskoršie s ňou; taktiež platí, že pokiaľ uplynie subjektívna premlčacia doba, je nárok na náhradu škody premlčaný a to bez ohľadu na plynutie objektívnej premlčacej doby. Ak teda jedna z týchto premlčacích dôb uplynie a dlžník účinne vznesie námietku premlčania, súd nemôže premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 20. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že nárok na náhradu škody 25.559,31 eura s prísl. vyplýval z toho skutkového základu, že 21.5.2009 žalobca 1/ ako budúci postupca so spoločnosťou SLOVMONTAN s.r.o. ako budúcim postupníkom uzatvoril Zmluvu o uzatvorení budúcej Zmluvy o postúpení pohľadávok. V zmysle čl. IV tejto zmluvy bolo dohodnuté, že budúci postupca pri podpise zmluvy o postúpení pohľadávok osvedčí budúcemu postupníkovi pravosť postupovaných pohľadávok originálmi listinných dôkazov, t.č. nachádzajúcich sa u žalovaného. Žalobca 1/ tvrdil, že mu žalovaný odmietol odovzdať predmetné listinné dôkazy a preto došlo k zmareniu uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobcovi 1/ mala vzniknúť škoda spočívajúca v ušlom zisku, t.j. jeho majetok sa nerozmnožil o cenu postupovanej pohľadávky zo súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C/132/2003 vo výške 1.540.000,- Sk (25.559,31 eura). Žalobca 1/ následne počas konania na súde prvej inštancie predmetný nárok na náhradu škody postúpil Zmluvou o postúpení pohľadávky z 19.11.2015 na žalobcu 2/, ktorý tak v tejto časti vstúpil do konania (došlo teda k zmene veriteľa). 21. Súd prvej inštancie však nárok žalobcu 2/ na náhradu škody dôvodne vyhodnotil ako premlčaný a v tejto súvislosti aj správne odkázal na § 111 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Bolo nepochybné, že žalobca 1/ sa ako pôvodný veriteľ o jemu tvrdenej škode (ušlý zisk z ceny prevodu pohľadávky) ako aj o tom kto za ňu zodpovedá (žalovaný), dozvedel najneskôr 31.12.2006. Zo záznamu z 31.12.2006 (č.l. 17), ktorý dôkaz predložil samotný žalobca 1/, totiž vyplývalo, že žalobca 1/ ku dňu 31.12.2006 nebol schopný s postupníkom uzatvoriť predmetnú Zmluvu o postúpení pohľadávok a budúci postupník zobral túto informáciu na vedomie a odmietol podpísať túto zmluvu a vyplatiť žalobcovi 1/ sumu 11.167.026,- Sk (táto bola za viaceré postupované pohľadávky, vrátane vyššie zmienených 25.559,31 eura); počiatok subjektívnej premlčacej doby bolo teda nepochybne potrebné stanoviť k 31.12.2006. Súd prvej inštancie na základe vznesenej námietky žalovaným (č.l. 123) správne aplikoval § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Správne ustálil, že subjektívna premlčacia doba na podanie predmetného nároku na náhradu škody začala plynúť 31.12.2006 a uplynula 31.12.2008 (§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ žalobca podal žalobu 19.8.2009, podal ju po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, t.j. súd prvej inštancie na základe vznesenej námietky žalovaným v tejto časti žalobu správne zamietol. Na tomto závere nemohli zmeniť nič odvolacie námietky, že súd prvej inštancie dôsledne neaplikoval objektívnu premlčaciu dobu troch rokov, resp. že išlo o úmyselné konanie žalovaného, v dôsledku ktorého mala plynúť desaťročná objektívna premlčacia doba. Hodno zopakovať, že vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že pokiaľ uplynie subjektívna premlčacia doba, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, je nárok na náhradu škody premlčaný, a to bez ohľadu na to, či ešte neuplynula objektívna premlčacia doba (je pritom právne irelevantné, či ide o trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu). 22. Keďže žalobca 2/ v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v časti o premlčaní jeho nároku na náhradu škody, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní k tejto časti nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky týkajúce sa dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 25.559,31 eura, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne od 1.1.2007 do zaplatenia. Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 23. Odvolací súd však akceptoval opodstatnenosť odvolacích námietok o opomenutých dôkazoch súdom prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (nález Ústavného súdu SR zo dňa 24.4.2008, sp. zn. III. ÚS 311/07). Civilný sporový poriadok v § 220 C.s.p. stanovuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Predmetné ustanovenie mimo iného ukladá povinnosť súdu jasne a výstižne vysvetliť ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Na margo tohto zákonného imperatívu hodno podčiarknuť, že zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená, že by súd vo svojom rozhodovaní (v úvahách nad ním) mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery (zistenia) oprie a ktoré opomenie. Procesnému právu strany navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných návrhov) rozhodnúť, ale tiež, ak im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí vysvetliť prečo, z akých dôvodov tak robí. Ak takto súd nepostupuje, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušenia všeobecných procesných predpisov, ale súčasne postupuje v rozpore so zásadami vyjadrenými v Listine základných práv a slobôd (predovšetkým čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2). Takéto rozhodnutie je teda takmer vždy nepreskúmateľné, a protiústavné (porovnaj s nálezom Ústavného súdu ČR zo dňa 8.12.2009, sp. zn. I. ÚS 118/09, nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 24.6.2009, sp. zn. I. ÚS 52/2009, nálezom Ústavného súdu ČR zo dňa 16.2.1995, sp. zn. III. ÚS 61/94). 24. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul ozrejmiť, z akých dôvodov nevypočul žalobcom 1/ navrhovaného svedka Ing. H.. V. (konateľa spoločnosti SLOVMONTAN, s.r.o.), ktorý dôkaz žalobca 1/ navrhoval v podanej žalobe (č.l. 4). Z obsahu spisu pritom vyplývalo, že tohto svedka navrhoval vypočuť za účelom preukázania údajného šikanózneho správania žalovaného, čo malo s ohľadom na intenzitu a dĺžku tohto správania vyústiť do vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu 1/. Žalobca 1/ totiž tvrdil, že žalovaný podmieňoval vydanie predmetných listinných dôkazov (ktorých odovzdanie bolo podmienkou pre uzatvorenie Zmluvy o postúpení pohľadávok) tak, že bezdôvodne žiadal zaplatiť 1.800.000,- Sk, čoho svedkom mal byť Ing. H.. V.. Na preukázanie tohto údajne podvodného konania žalovaného navrhol žalobca 1/ predvolať aj svedkov sudcov JUDr. V.. L., JUDr. R.. B., JUDr. V.. V., vyšetrovateľa kpt. V.. C., ktorí mali toto konanie zadokumentovať (č.l. 4); súd prvej inštancie ani tieto dôkazy nevykonal, pričom svoj postup v napadnutom rozsudku nezdôvodnil. Súd prvej inštancie taktiež opomenul vysvetliť, prečo nepripojil spis Okresného súdu Bratislava V vedený pod sp. zn. 8C/351/2007 a spis vedený na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/813/2008, ktoré dôkazy navrhoval žalobca 1/ na preukázanie neprípustných praktík žalovaného voči jeho osobe, t.j. podľa obsahu tvrdení žalobcu 1/ nimi chcel preukázať vznik nemajetkovej ujmy (č.l. 72, 206). Je preto potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v časti zamietnutia žaloby o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur vo vzťahu k žalobcom 1/ namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu nepreskúmateľný; odvolací súd pri absencii akýchkoľvek úvah súdu prvej inštancie v tomto smere nemôže vyhodnotiť, či bol skutkový stav zistený dostatočne. Nemožno teda vyhodnotiť, či sa súd prvej inštancie s dôkazmi navrhovanými žalobcom zaoberal a pritom ich nepovažoval za podstatné, z ktorého dôvodu tieto dôkazy nevykonal, resp. sa nimi nezaoberal vôbec. V zmysle § 220 C.s.p. bolo pritom povinnosťou súdu prvej inštancie uviesť, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Vo vzťahu k odvolacím námietkam je však potrebné dodať, že súd prvej inštancie nepochybil, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, prečo nepredvolal svedka Ing. B.. L. a opomenul návrh na zabezpečenie dôkazu súdom z 2.2.2009, keď z obsahu spisu nevyplývalo, že by žalobca 1/ tieto dôkazy vôbec navrhoval. 25. Odvolací súd tak dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné odpovede na otázku, z akých dôvodov súd prvej inštancie nevykonal žalobcom 1/ navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie tým znemožnil žalobcovi 1/, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur a v časti náhrady trov konania (keď napadnutý výrok o trovách konania je nevykonateľný vzhľadom ku priznanie náhrady trov konania žalovanému, avšak bez uvedenia subjektu, ktorý je zaviazaný na ich náhradu a tiež vzhľadom k opomenutiu uvedenia rozsahu, v ktorom žalovanému tento nárok priznáva) podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. V ďalšom konaní súd prvej inštancie zhodnotí, či vykoná žalobcom 1/ navrhované dôkazy (a to všetky, ktoré navrhoval) a v prípade, ak tak neučiní, v rozsudku jasne a zrozumiteľne odôvodní svoj postup. Po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 26. Pre úplnosť odvolací súd vzhľadom k námietke odňatia možnosti konať pred súdom konaním pojednávania dňa 7.12.2016 v neprítomnosti žalobcov 1/ a 2/ uvádza, že zo zápisnice o uvedenom pojednávaní je zrejmé, že po vyvolaní veci bolo zistené, že títo (o.i.) sa nedostavili napriek riadnemu a včasnému predvolaniu, neúčasť neospravedlnili ani nepožiadali o odročenie pojednávania. Obsah zápisnice o uvedenom pojednávaní plne korešponduje so zvukovým záznamom, ktorý je uložený v aplikácii elektronický súdny spis; nedôvodnou tak je aj námietka ohľadom tvrdeného nevyhotovenia zvukového záznamu. Ak teda súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 7.12.2016 konal v neprítomnosti žalobcov 1/ a 2/, postupoval v súlade s § 180 veta druhá C.s.p. 27. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).