Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/9/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716201547 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1716201547.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: G. O., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom X. P. XX, F., štátny občan SR, o zaplatenie 81,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 39C/91/2016-36 zo dňa 14. marca 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 81,- € spolu s úrokom z omeškania 5,75 % ročne zo sumy 81,- € od 15.3.2013 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 497, § 502 ods. 1 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 708, § 709 a § 710 Obchodného zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalovaný dňa 10.9.2012 uzatvoril so žalobcom zmluvu, na základe ktorej mal žalovaný u žalobcu vedený bankový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorom sa žalovaný dostal do nepovoleného prečerpania bežného účtu ku dňu 28.2.2013 vo výške 80,19 €. Žalobca následne žalovanému účtoval záporné úroky z debetného zostatku vo výške 0,81 €. Dňa 14. marca 2013 žalobca vykonal na účet žalovaného bezhotovostný vklad vo výške 81,- €, čím vyrovnal vzniknutý debet a bežný účet žalovaného zrušila. 1.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobný návrh žalobcu je čiastočne dôvodný. Po zhodnotení zisteného skutkového stavu mal súd za to, že zo žaloby, ani z predložených listinných dôkazov, nie je zrejmé, či medzi žalobcom a žalovaným došlo popri uzavretiu zmluvy o bežnom účte aj k riadnemu dojednaniu úroku, ktorým sa mal úročiť debetný zostatok na bežnom účte žalovaného. Žalobca k žalobe nepredložil VOP v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o bežnom účte. Predložil iba VOP účinné od 1.2.2016 a sadzobník účinný od 1.3.2016, teda žalobcovi sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno v tom, že by so žalovaným uzatvoril platnú zmluvu o úvere s náležitosťami podľa Obchodného zákonníka, najmä pokiaľ ide o dojednanie úroku. Za toho stavu súd dospel k záveru, že popri nespornom nároku na zaplatenie debetného zostatku na bežnom účte vo výške 81,- € má žalobca nárok len na zaplatenie úroku z omeškania vo výške stanovenej predpismi občianskeho práva, preto súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 1.3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, priznal nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude po právoplatnosti rozsudku rozhodovať samostatným uznesením vyšší súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Časť náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, tieto dokumenty klienta zaväzujú, aj keď ich nepodpísal. Následne vo svojom odvolaní žalobca poukázal na ustanovenia bodov 3.4, 3.8. a 3.12 jeho platných obchodných podmienok, z ktorých mal vyplývať jeho nárok na úrok z nepovoleného prečerpania. K argumentácií súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca nepredložil so žalobou všeobecné obchodné podmienky v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, žalobca uviedol, že v zmysle bodu 25.7. VOP sa nadobudnutím účinnosti týchto obchodných podmienok zrušujú predchádzajúce, čo znamená, že zmluvný vzťah sa riadi vždy aktuálnymi obchodnými podmienkami žalobcu. Ak prvoinštančný súd považoval za potrebné skúmať znenie neaktuálnych obchodných podmienok, mal žalobcu vyzvať na ich predloženie, čo sa nestalo. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadril. 4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný dňa 9.10.2012 uzavreli zmluvu, na základe ktorej žalobca ako banka viedol žalovanému ako klientovi bežný účet. Žalovaný nebol oprávnený prečerpať svoj účet, teda mal povinnosť zabrániť tomu, aby sa zostatok na účte dostal do mínusových hodnôt. Na účte žalovaného napriek tomu došlo k nepovolenému prečerpaniu, ktoré žalovaný nevyrovnal. Podľa výpisu z účtu žalovaného, nepovolené prečerpanie malo vznikať v období do 14.3.2013. Žalobca k žalobe pripojil Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 10.9.2012, Sadzobník poplatkov účinný od 1.3.2016 a svoje Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj ako „VOP“) účinné od 1.2.2016, na tieto dôkazy odkazoval i v žalobe. Dôkaz označený v žalobe ako Výveska úrokových sadzieb produktov Prima banka, a.s. k žalobe pripojený nebol. Žiadne iné dôkazy žalobca v konaní na súde prvej inštancie, ani v odvolacom konaní neoznačil, ani nepredložil. 8. Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom odvolania žalobcu, preskúmaval uplatnený nárok, iba pokiaľ išlo o súdom prvej inštancie zamietnuté príslušenstvo dlžnej istiny v podobe debetného úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 844,30 € od 15.3.2013 do zaplatenia. Prvoinštančný súd postupoval správne, keď skúmal právny dôvod, na základe ktorého si žalobca debetný úrok nárokoval. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že právo na debetný úrok mu vyplýva zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu v spojení s VOP. Obsahom samotnej zmluvy, ktorú žalobca súdu predložil, však nie je dojednanie o debetnom úroku. Daná zmluva v otázkach ňou neupravených odkazuje na VOP žalobcu. Žalobca však tento dokument v priebehu celého súdneho konania nebol schopný predložiť v znení aktuálnom v čase vzniku dlhu (t.j. v období do 14.3.2013). Žalobcom predložené VOP účinné od 1.2.2016 sú v tomto konaní ako dôkaz nepoužiteľné, nakoľko nemajú spätnú účinnosť. V tejto súvislosti žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepredložil súdu taký dôkaz, z ktorého by vyplývala existencia ním tvrdeného práva. 9. Až na zákonom stanovené výnimky (mimosporové konania, sporové konania so slabšou stranou) nie je úlohou súdu vyhľadávať a vykonávať dôkazy, ktoré strany sporu sami nenavrhli. Daný spor síce predstavuje konanie so slabšou stranou, avšak tou je žalovaný ako spotrebiteľ, nie žalobca, preto iba v prospech žalovaného by súd mohol vykonávať aj ním nenavrhnuté dôkazy. Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzývať žalobcu na predloženie dôkazov potrebných na to, aby uniesol dôkazné bremeno. Takáto činnosť súdu by bola v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu. Pokiaľ aj žalobca namietal, že prijatím nových VOP došlo k zrušeniu predchádzajúcich, pre posúdenie dôvodnosti jeho nároku bolo napriek tomu potrebné poznať obsah VOP platných a účinných v čase vzniku dlhu, nakoľko dlh vznikol v celom rozsahu v minulosti, pred účinnosťou terajších VOP. Zvyšná časť odvolacej argumentácie žalobcu, ktorá bola zameraná na prípustnosť úpravy výšky sankčného úroku v obchodných podmienkach (a nie v samotnej zmluve), nemá z hľadiska posudzovania správnosti napadnutého rozsudku žiaden význam, nakoľko pri absencii predloženia VOP je bezpredmetné zaoberať sa ich ustanoveniami. 10. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).