Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/130/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716208096 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1716208096.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: Vinársky závod Pezinok, s.r.o., Za dráhou 21, Pezinok, IČO: 34 111 077, zast.: JUDr. Zoroslav Kollár, advokát, Vajnorská 8/A, Bratislava, proti žalovanému: VICTORIAS s.r.o., Kollárova 14A, Pezinok, IČO: 36 729 027 o zaplatenie sumy 803,94 eur s prísl. a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok, č.k. 34Cb/95/2016-39 zo dňa 16.2.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok, č.k. 34Cb/95/2016-39 zo dňa 16.2.2017 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že priznal žalovanému náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.12.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť istinu 803,94 eur s príslušenstvom. Ďalej uviedol, že žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 18.1.2017 zobral žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu úhrady žalovaných istín žalovaným dňa 5.1.2017. Vzhľadom na tento dispozičný úkon súd prvej inštancie konanie podľa § 145 ods. 1 CSP zastavil. V súvislosti s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania prvoinštančný uviedol, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 CSP), ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pni jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Konajúci súd ďalej uviedol, že Civilný sporový poriadok nemá také ustanovenie, ktoré by obdobne upravovalo postup uvedený v ustanovení § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2026, že pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky. Občiansky súdny poriadok dostatočne zreteľne a zrozumiteľne odlišoval procesné zavinenie na zastavení konania (§ 146 ods. 2 veta prvá) a správanie žalovaného ako výnimku zo všeobecného pravidla (§ 146 ods. 2 veta druhá). Podľa názoru súd prvej inštancie nemožno preto vysloviť súhlas s komentovaným Civilným sporovým poriadkom uverejneným v ASPI, že pokiaľ žalobca musel žalobu zobrať späť pre správanie žalovaného, spočívajúce napríklad v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, potom je potrebné konštatovať, že procesne zavinil zastavenie konania. Ak dôvodová správa k návrhu Civilného sporového konania tvrdí, že navrhovaná právna úprava vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia, ktorá je osvedčenou a aplikačne bezproblémovou zásadou, tak normatívny text návrhu, ako aj jeho schválené znenie, vychádza z nepochopenia obsahu, vnútornej a bezprostredne nevyhnutnej väzby vety prvej a druhej pôvodného ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorej vychádza doterajšia aplikačná prax súdov vyšších inštancií. Ak má byť v zmysle priorizovaného objektívneho teleologického výkladu v spojení s gramatickým výkladom poznaný obsah ustanovenia § 256 CSP, potom s poukazom na vyššie uvedené argumenty vyplýva, že kritérium procesného zavinenia podľa Civilného sporového poriadku nie je možné posudzovať vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Z uvedeného potom vyplýva, že procesné zavinenie pri späťvzatí žaloby znáša žalobca s následkom povinnosti náhrady konania protistrane, ak nebudú v prejednávanej veci naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP. Takáto právna úprava je ústupkom racionálnej právnej úpravy riešenia procesného zavinenia v dôsledku správania žalovaného, čo však neznamená, že tomu musí byť umelo a v rozpore s Čl. 2 ods. 2 a Čl. 3 ods. 2 CSP prispôsobený výklad právneho predpisu s cieľom dospieť k želanému výsledku. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa moderačného ustanovenia § 257 CSP. Zastavenie konania pre späťvzatie žaloby v dôsledku správania žalovaného vo významnom rozsahu v súlade zo žalobnou požiadavkou nie je výnimočnou a procesným právom nepredvídanou okolnosťou. S poukazom na uvedené skutočnosti rozhodol súdu prvej inštancie tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania. 3. Proti tomuto uzneseniu, proti výroku o nároku na náhradu trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca trvá na nesprávnosti právneho názoru vysloveného súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v súvislosti aplikáciou § 256 ods. 1 CSP a súčasne prezentoval názor, že nemožno dávať na ťarchu žalobcu skutočnosť, že urobil úkon späťvzatia svojej žaloby po tom, čo sa dozvedel, že žalovaný po začatí súdneho sporu (teda po podaní dôvodnej žaloby) uhradil žalované pohľadávky, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že splnenie pohľadávok žalovaným po podaní dôvodnej žaloby vynútilo na strane žalobcu úkon späťvzatia žaloby. Žalobca nijakým spôsobom nepochybil a ani neporušil žiadne hmotnoprávne a procesnoprávne zákonné, ani iné ustanovenie, a preto nemožno o žalobcovi tvrdiť, že sám zavinil zastavenie konania. Žalobca ďalej poukázal na komentované znenie § 256 CSP, v zmysle ktorého „bez ohľadu na to, že do Civilného sporového poriadku nebola výslovne prebratá druhá veta § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, naďalej platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, kedy žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal svoju žalobu späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z toho dôvodu vzal žalobca žalobu späť. Aj náhrada trov konania priznaných podľa ustanovenia § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku sa nevzťahuje na účelne vynaložené trovy. Ide o vyjadrenie všeobecného princípu, že nárok na náhradu trov konania je úzko spätý s účelnosťou ich vynakladania pri uplatňovaní práva na súdnu ochranu. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 156 ods. 1 Civilného sporového poriadku je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov nevylučuje, aby súčasne došlo k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za daných okolností okolnosti napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 935.). Žalobca zastáva názor, že nezavinil zastavenie konania, iba náležite reagoval na splnenie pohľadávok po podaní žaloby. Žalobca nevie, ako inak by mal reagovať, ak nie späťvzatím žaloby. Späťvzatie žaloby po preukázanom a súdom uznanom správaní žalovaného, t.j. úhradou uplatnených pohľadávok po podaní dôvodnej žaloby, nemôže byť dané za vinu žalobcovi. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania. 4. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril. 5. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. 6. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 7. Odvolací súd v súvislosti s náhradou trov konania konštatuje, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie pôvodne upravená v § 146 ods. 2 a v § 147 O.s.p. bola transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem „procesné zavinenie“ je nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 933 s.). 8. V posudzovanej veci podal žalobca žalobu o zaplatenie sumy 803,94 eura s príslušenstvom na súd dňa 30.12.2016. Písomným podaním zo dňa 13.1.2017 zobral žalobca žalobu späť, pričom uviedol, že žalovaný mu žalovanú sumu zaplatil dňa 5.1.2017. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nevyhodnotil správne „procesné zavinenie na zastavení konania“ a žalobcovi by mal v danom prípade patriť nárok na náhradu trov konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že žalobca svoje tvrdenie o úhrade dlžnej sumy zo strany žalovaného po začatí konania nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom. Vzhľadom na uvedenú dôkaznú situáciu je potom potrebné považovať uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti za vecne správne, aj keď z iných dôvodov, ako konštatoval prvoinštančný súd. Keďže žalobca nepreukázal súdu svoje tvrdenie o úhrade sumy po začatí konania, nebolo možné vyhodnotiť, že to bol žalovaný, ktorý procesne zavinil zastavenie konania. S poukazom na uvedené skutočnosti preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 10. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).