Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/111/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417208698 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:6417208698.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: W.. M. B., I.. XX. XX. XXXX, Z. X. U.. Č.. XXX/XX, Y., zastúpená: PhDr. Ján Pročka, nar. 05. 03. 1971, bytom Dobšinského ul. č. 413/19, Lutila, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., Metodova ul. č. 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený: BG Parnters, s. r. o., Zámocká ul. č. 36, Bratislava, IČO: 47 249 561, adresa na doručovanie: Jakubovo námestie č. 1, Bratislava, o zaplatenie istiny 605,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25. júna 2018, č. k. 26Csp/97/2017 - 126, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 630 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, 4, § 53 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že nárok uplatnený žalobkyňou predstavujúci sumu, ktorá bola v prospech žalovaného vymožená v zastavenom exekučnom konaní, pozostávajúcej z úhrad neuhradených mesačných paušálov, ako aj z úhrady zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania z oboch týchto peňažných nárokov nie je možné považovať za bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného a u žalovaného neexistuje povinnosť ich žalobkyni vrátiť. Uviedol, že rovnako nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie tie plnenia prijaté žalovaným, ktoré tvorili náhradu trov exekučného konania, t. j. náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného v exekučnom konaní, ako aj náhradu súdneho poplatku za vydanie poverenia, nakoľko ich prijatím nedošlo na strane žalovaného k zväčšeniu jeho majetku, ale iba k náhrade ním vynaložených výdavkov. Poukázal na skutočnosť, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 15. 07. 2003 došlo k uzatvoreniu Zmluvy o pripojení, na základe ktorej vznikla žalovanému povinnosť poskytovať žalobkyni telekomunikačné služby a žalobkyni vznikla povinnosť uhrádzať žalovanému cenu takto poskytnutých služieb s tým, že dňa 13. 06. 2011 uzavreli strany sporu Dodatok k uvedenej Zmluve o pripojení, ktorým došlo v súlade s jeho čl. 3 bod 3.12 k zmene znenia samotnej Zmluvy o pripojení, keď na základe tejto zmluvy o pripojení žalovaný odpredal žalobkyni mobilný telefón Sony Ericsson Vivaz Pro White za zvýhodnenú cenu 1 euro a zároveň bol žalobkyni aktivovaný účastnícky program - volanie do všetkých sieti 200+ a Volanie s. Víkend+, pričom žalobkyňa sa zaviazala využívať služby žalovaného za podmienok uvedených v Dodatku k Zmluve o pripojení po dobu 24 mesiacov a v prípade porušenia týchto podmienok, sa zaviazala uhradiť žalovanému zmluvnú pokutu vo výške 219 eur. Uviedol, že žalobkyňa dňa 22. 05. 2012 reklamovala žalovanému kvalitu ním poskytovaných telekomunikačných služieb, pričom žalovaný túto reklamáciu neuznal a žalobkyňa následne prestala žalovanému uhrádzať paušálne platby za poskytované telekomunikačné služby dohodnuté v Dodatku k Zmluve o pripojení, a preto si žalovaný nárok na zaplatenie týchto úhrad spolu s nárokom na úhradu zmluvnej pokuty uplatnil v rozhodcovskom konaní pred Rozhodcovským súdom v Bratislave, ktorý dňa 16. 04. 2014 vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému čiastku 290, 89 eur s príslušenstvom, pričom Okresný súd Žiar nad Hronom následne najprv dňa 05. 03. 2015 poveril súdnu exekútorku Anettu Demešovú vykonaním exekúcie a neskôr uznesením č. k. 19Er/628/2014 - 55 vyhlásil exekúciu vedenú pod spisovou značkou EX 6692/2014 za neprípustnú a exekúciu zastavil, keď práve od uvedeného rozhodnutia žalobkyňa odvodzovala aj svoj nárok uplatnený voči žalovanému v tomto konaní. Poukázal na skutočnosť, že medzi žalobkyňou a žalovaným bolo sporné tvrdenie žalobkyne o tom, že zmluvný vzťah so žalovaným ukončila jednostranným právnym úkonom (výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy), ako aj jej skutkové tvrdenie o tom, že v zmluvnom vzťahu so žalovaným mala postavenie spotrebiteľky s tým, že žalobkyňou uplatnený nárok voči žalovanému predstavoval sumu, ktorá bola v prospech žalovaného vymožená v zastavenom exekučnom konaní a napriek tomu, že žalujúca strana svoj nárok označovala ako náhradu škody a zároveň ako bezdôvodné obohatenie, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je povinný žalobou uplatnený nárok (iba) skutkovo vymedziť, keď právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“), a pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových okolností, so zreteľom na povahu ktorých alebo spôsob opísania ktorých prichádza do úvahy možnosť podriadenia žalobou uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu, než je uvedená v žalobe, musí vec právne posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je v žalobe uvedený (alebo správne uvedený) právny dôvod požadovaného plnenia. Poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade, so zreteľom na to, ako a čím žalobkyňa vymedzila skutkový rámec, z ktorého vyvodzovala jej nárok na zaplatenie požadovanej sumy, bolo pri rozhodovaní o jej žalobe potrebné posúdiť nielen existenciu jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale aj otázku, či žalobou uplatnený nárok nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor v prípade, ak osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, resp., či nejde o škodu spôsobenú Okresným súdom Žiar nad Hronom pri výkone verejnej moci v konaní vedenom pod sp. zn. 19Er/628/2014. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pre záver o dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobkyňou voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, resp. plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, bolo treba, aby žalobkyňa preukázala, že medzi ňou a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j., aby preukázala, že žalovaný (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že jej (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že všetky uvedené skutočnosti vyplývajú z uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19Eur/628/2014 - 55, ktorým je podľa jej názoru súd viazaný, pričom je viazaný aj právnou kvalifikáciou vzťahu medzi stranami sporu ako vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, nakoľko v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť, uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorého výnimku predstavuje ustanovenie § 193 C. s. p., v zmysle ktorého je súd pri rozhodovaní viazaný rozhodnutiami ústavného súdu o vyslovení nesúladu právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, ďalej je viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd a zároveň je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti, t. j. výpočet rozhodnutí, ktorými je súd viazaný je v danom ustanovení vymedzený taxatívne, pričom uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom medzi rozhodnutia vymedzené v ust. § 193 C. s. p. nepatrí. Poukázal na skutočnosť, že v tomto konaní bol povinný skúmať nielen status žalobkyne ako spotrebiteľky, ale aj dôvodnosť nárokov žalovaného, ktoré si voči nej uplatnil v exekučnom konaní, keď právnym dôvodom, o ktorý žalovaný opieral svoj nárok na úhradu mesačných paušálov za poskytovanie telekomunikačných služieb, ako aj zmluvnej pokuty nebol (ako sa mylne žalobkyňa domnievala) rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom v Bratislave, ale samotná Zmluva o pripojení č. A888889, ako aj Dodatok k tejto Zmluve zo dňa 13. 06. 2011, resp. porušenie povinností vyplývajúcich žalobkyni z týchto právnych úkonov. Uviedol, že in contrario, ak žalobkyňa chcela byť v konaní úspešná, bolo jej povinnosťou preukázať, že žalovaný nikdy nedisponoval pohľadávkou voči nej, ktorá by mala základ v zmluvnom vzťahu založenom Zmluvou o pripojení a Dodatkom k tejto zmluve, resp. musela by preukázať, že tento nárok zanikol skôr ako jeho uspokojením v zastavenom exekučnom konaní, keď tvrdenie žalobkyne o jednostrannom ukončení zmluvného vzťahu so žalovaným bolo žalovaným popreté, pričom žalobkyňa v priebehu celého súdneho konania nepredložila žiaden listinný dôkaz, ktorý by jej tvrdenia akýmkoľvek spôsobom preukazoval s tým, že skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že služby žalovaného po reklamácii už viacej neužívala, ktoré preukazovala aj predložením nepoužitej náhradnej SIM karty do súdneho spisu, považoval vo vzťahu k predmetu konania za irelevantné, nakoľko poplatok za poskytovanie služieb žalovaným v rozsahu vymedzenom v účastníckom programe aktivovanom na základe Dodatku k Zmluve o pripojení bol stanovený ako poplatok paušálny, t. j. nezávislý od skutočného čerpania služieb, keď aj v prípade, ak sa žalobkyňa rozhodla služby žalovaného potom, ako jej žalovaný neuznal reklamáciu, ďalej nevyužívať, nespôsobilo to zánik jej povinnosti uhrádzať ďalej mesačný poplatok v dohodnutej výške, keďže povinnosť uhrádzať ďalej mesačný poplatok za poskytovanie služieb žalobkyni samozrejme bez ďalšieho nezanikol ani podaním reklamácie. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplýva ani skutočnosť, že by zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným mal aj po uzatvorení Dodatku k Zmluve o pripojení charakter vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, keď pojem spotrebiteľ je primárne definovaný v ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a samotná zákonná definícia spotrebiteľa nevylučuje zo skupiny osôb podnikateľské subjekty, ale stanovuje podmienku, že osoba nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti s tým, že definícia spotrebiteľských zmlúv, slúži k pochopeniu výkladu pojmu spotrebiteľ, kedy účelom ochrany spotrebiteľa je v zásade ochrana osôb, ktoré sa zúčastňujú na chode trhového hospodárstva, avšak tento chod hospodárstva nekreujú svojou priamou podnikateľskou činnosťou a poukázal na rozhodovaciu prax Súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí Costea C110/14 uviedol, že jedna a tá istá osoba sa môže považovať za spotrebiteľa v rámci niektorých plnení a za predajcu alebo dodávateľa v rámci iných plnení. Poukázal na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že Zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená za účelom výkonu podnikateľskej činnosti žalobkyne, keď táto skutočnosť vyplýva nielen z toho, že žalobkyňa sa sama ako podnikateľka v samotnej zmluve označila, ale aj z reklamácie, v ktorej reklamovala kvalitu služieb poskytovaných žalovaným, v ktorej jednoznačne uviedla, že nemožnosť využívať služby žalovaného narušilo jej obchodné vzťahy, z čoho je zrejmé, že telekomunikačné služby poskytované žalovaným žalobkyňa využívala na výkon svojej podnikateľskej činnosti, a preto definíciu spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka nenapĺňa a nakoľko žalobkyňu nie je v zmysle citovaného zákonného ustanovenia možné považovať za spotrebiteľku, nemôže sa domáhať ochrany spotrebiteľa v zmysle § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka a keďže zmluvná pokuta dojednaná medzi stranami sporu v Dodatku k Zmluve o pripojení spĺňa všetky náležitosti vyžadované ustanoveniami § 540 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj § 300 a nasl. Obchodného zákonníka, nemožno plnenie prijaté titulom úhrady zmluvnej pokuty považovať za plnenie bez právneho dôvodu, resp. za plnenie prijaté z neplatného právneho úkonu, a to obzvlášť s poukazom na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa svoje povinnosti vyplývajúce z Dodatku k Zmluve o pripojení neuhradením mesačných paušálov od júna do augusta 2012 porušila. K tvrdeniam žalobkyne, že jej nárok môže predstavovať aj nárok na náhradu škody uviedol, že predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (existencia protiprávneho úkonu, škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a zavinenie, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne), naplnené neboli, nakoľko pokiaľ v exekučnom konaní došlo po vymožení exekvovanej pohľadávky k jeho zastaveniu z dôvodu neprípustnosti, ktorú tento súd vzhliadol v neexistencii platného exekučného titulu, možno vymoženie pohľadávky považovať za škodu na strane povinného iba v takom prípade, ak predmetná pohľadávka nemala oporu v hmotnom práve, t. j., ak v čase jej vymoženia neexistovala, nakoľko v opačnom prípade vymožením pohľadávky na strane povinného (v tomto prípade žalobkyne) nemohlo dôjsť k zmenšeniu jej majetkových hodnôt, keďže zmenšenie jej majetkových hodnôt, ktoré nastalo odpísaním peňažných prostriedkov z účtu došlo zároveň aj k zániku reálne existujúceho záväzku s tým, že za škodu utrpenú žalobkyňou v predmetnom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom by naopak bolo možné považovať tú časť peňažných prostriedkov, ktoré boli žalobkyni odpísané z jej účtu na úhradu trov exekučného konania a trov právneho zastúpenia žalovaného (ktorý v exekučnom konaní vystupoval ako oprávnený), avšak v takomto prípade neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom samotnej škody. Uviedol, že pokiaľ Okresný súd Žiar nad Hronom exekúciu zastavil v dôsledku toho, že dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého bola exekúcia vykonávaná nie je exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku, je nutné zároveň konštatovať, že takáto skutočnosť musela a mala byť známa už súdnemu exekútorovi z návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj súdu už pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a exekučné konanie malo byť zastavené postupom podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku, resp. poverenie nemalo byť súdom v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vôbec vydané a k odpísaniu peňažných prostriedkov z účtu žalobkyne by nikdy nedošlo a pokiaľ k majetkovej ujme na strane žalobkyne došlo v dôsledku konania súdneho exekútora, resp. súdu v exekučnom konaní, ako subjekt zodpovednosti za škodu prichádza do úvahy samotný súdny exekútor (§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku), resp. v súlade s ustanoveniami zákona č. 513/2004 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát, avšak nie žalovaný. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. l písm. d/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietla, že nakoľko je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie a táto vada zakladá právo podať odvolanie i možnosť odvolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie v ňom neuviedol dostatočné odôvodnenie, na základe ktorého by bol zrejmý myšlienkový pochod, na základe ktorého súd prvej inštancie dospel k svojmu rozhodnutiu, a to najmä vo vzťahu k posúdeniu otázky, aké dôkazy súd prvej inštancie viedli k právnemu názoru, že sa v danom prípade nejedná o bezdôvodné obohatenie žalovaného, že sa nejedná o spotrebiteľský spor, že nárok žalovaného na náhradu jednotlivých mesačných paušálov a pokuty je oprávnený. Uviedla, že napadnutý rozsudok je napriek jeho zdanlivej hutnosti rozhodnutím neodôvodneným, a to z dôvodu, že v absolútnej väčšine svojho obsahu sa venuje len opisu skutkového stavu a reprodukcii argumentov jednotlivých strán sporu, keď si súd prvej inštancie osvojil právny názor žalovaného týkajúci sa bezdôvodného obohatenia, že v podstate bolo plnené v zmysle platnej Zmluvy a teda jeho nárok je opodstatnený a že jej z toho titulu nevznikla ani žiadna škoda. Vytkla súdu prvej inštancie, že niektorým častiam dôkazov nevenoval ani v rámci vykonávania dokazovania dostatočnú pozornosť, keď sa nevysporiadal s jej listom zo dňa 21. júna 2012, ktorým s okamžitou platnosťou odstúpila od Zmluvy so žalovaným z dôvodu, že jej riadne neposkytoval služby v zmysle Zmluvy bez jej pričinenia v období od 04. 05. 2012 do 18. 05. 2012, za ktoré požadovala zľavu s tým, že žalovaný nevyhovel jej reklamácii, keď skonštatoval, že sa nedá zistiť dôvod poškodenia karty, za ktorú vlastne zodpovedá a nepreukázal ani to, že by došlo k poškodeniu karty z jej strany, keďže išlo o technickú poruchu karty, za ktorú zodpovedá žalovaný, čím jej žalovaný neposkytoval riadne služby tak, ako mu to vyplývalo zo Zmluvy. Namietla, že prvoinštančný súd sa iba okrajovo vyjadril a skonštatoval, že je medzi účastníkmi sporné tvrdenie, že zmluvný vzťah ukončila jednostranným právnym úkonom (výpoveďou alebo odstúpením od Zmluvy), avšak bližšie odstúpenie od Zmluvy, na ktoré má ako účastník právneho vzťahu nárok neskúmal, keď jej nie sú služby poskytované druhou stranou tak, ako to zo Zmluvy vyplýva a na ktoré sa žalovaný zmluvne zaviazal, a preto je skonštatovanie súdom prvej inštancie, že odstúpenie od Zmluvy žalovaný neakceptoval irelevantné, keďže sa jedná o jednostranný právny úkon. Žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že naďalej zotrváva na tom, že jej postavenie v danom spore je postavenie spotrebiteľky a že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah a poukázala na uznesenie OS v Žiari nad Hronom zo dňa 16. 04. 2014, sp. zn. 19Er/628/2014, ktorým OS vyslovil, že súd exekúciu vedenú pod spis. znač. EX 6692/2014 vyhlasuje za neprípustnú s tým, že súd exekúciu zastavuje, keď v odôvodnení presne a precízne OS zdôvodnil, prečo exekúciu zastavil a vyslovil, že táto je neprípustná s tým, že poukázal na rozpor s dobrými mravmi ako aj to, že sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský vzťah a Zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vytkla prvoinštančnému súdu, že dané uznesenie v napadnutom rozsudku opätovne nezobral do úvahy bez bližšieho odôvodnenia, len sucho skonštatoval, že nie je ním viazaný s poukazom na ust. § 193 C. s. p. Nestotožnila sa s právnym názorom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, nakoľko samotná skutočnosť že rozhodcovský rozsudok sp. zn. 13390/14 Rozhodcovský súd Bratislava, bol prijatý v rozpore s dobrými mravmi a rozhodcovská doložka v Zmluve bola neprijateľnou podmienkou a bola neplatná (v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) nasvedčuje tomu, že skutočne je potrebné jej postavenie posúdiť ako postavenie spotrebiteľky, nakoľko nevykonávala žiadne obchody ani obchodnú činnosť, pracuje ako opatrovateľka v zahraničí, telefón používa na kontakt s rodinou s tým, že žalovaný využil situáciu a porušil zmluvné podmienky, len vďaka tomu, že má vybavenú živnosť ako opatrovateľka. Namietla, že súd prvej inštancie sa priklonil na stranu žalovaného a vyhodnotil len jeho dôkazy a tvrdenia, ktoré si osvojil, pritom ňou navrhované dôkazy opomenul a riadne nevyhodnotil a ani nezdôvodnil. K tvrdeniu súdu prvej inštancie v odôvodnení, že je jej povinnosťou preukázať, že žalovaný voči nej nikdy nedisponoval pohľadávkou, ktorá by mala základ v zmluvnom vzťahu, ako aj to, že tento nárok zanikol uviedla, že ak by bližšie skúmal ňou predložené listinné doklady, bol by zistil, že žalovaný jej skutočne nedodával riadne služby v zmysle Zmluvy bez jej zavinenia, teda, že jej reklamácia bola dôvodná a následne bolo dôvodné aj odstúpenie od Zmluvy listom zo dňa 21. 06. 2012, ktorý doporučene doručila žalovanému, o čom doložila aj podací lístok, a preto za týchto podmienok žalovaný nemohol disponovať voči nej pohľadávkou z titulu Zmluvy zo dňa 13. 06. 2011 a jeho nárok na mesačné paušály a pokutu zanikol. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že len časť žalovanej istiny je možné chápať ako bezdôvodné obohatenie a zvyšok tvoria náklady, ktoré je potrebné chápať ako náhradu škody uviedla, že keby si osvojil súd jej tvrdenia, nič mu nebránilo v časti pokuty a mesačných paušálov rozhodnúť z titulu bezdôvodného obohatenia a v časti uplatnených nákladov ako o náhrade škody, nakoľko plnenie, ktoré žalovaný prijal v rámci exekúcie, prijal bez právneho titulu na základe neoprávneného rozhodcovského rozsudku, ktorý slúžil na exekúciu a bol v rozpore s dobrými mravmi, aj napriek tomu prvoinštančný súd rozhodol, že prijatie tohto plnenia je v súlade s platným právnym poriadkom. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie pochybil pri zistení právneho stavu veci a tento nesprávne vyhodnotil a v dôsledku nesprávnosti výroku súdu prvej inštancie vo veci samej, je nesprávnym tiež výrok o nároku na náhradu trov konania. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s argumentáciou žalobkyne v podanom odvolaní, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie netrpí vadami, ktoré by mali za následok inú vadu v konaní, či nesprávne právne posúdenie veci, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva a ani s tvrdením, že odôvodnenie rozsudku je nedostatočné a spôsobuje následnú nepreskúmateľnosť, keďže sa súd prvej inštancie v jeho odôvodnení riadne a dostatočným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami a právnymi argumentmi sporových strán, uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, aké dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a na záver, ako vec právne posúdil. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne v podanom odvolaní, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku s jej listom zo dňa 21. 06. 2012, ktorým odstúpila od uzavretej Zmluvy, nakoľko zo záverov prvoinštančného rozsudku jasne a výstižne vyplýva, že sa s tvrdením žalobkyne ohľadne listu zo dňa 21. 06. 2012, ktorým mala odstúpiť od Zmluvy vysporiadal a s uvedenými závermi sa plne stotožnil. K postaveniu žalobkyne v tomto konaní žalovaný uviedol, že Zmluvu o pripojení č. A088889 spolu s príslušným Dodatkom uzatvárala žalobkyňa ešte ako fyzická osoba - nepodnikateľ dňa 15. 07. 2003, avšak po uzavretí Dodatku k Zmluve o pripojení, č. A088889 dňa 13. 06. 2011 a pri jeho uzatváraní, ako aj pri napĺňaní jeho obsahu, konala žalobkyňa už v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo je zrejmé z predloženého Dodatku, keď podnikala pod obchodným menom M. B.Č. - S. už od roku 1997 do roku 2014 s tým, že v inom konaní si voči žalobkyni žalobou uplatnil istinu spolu s príslušným úrokom z omeškania z dôvodu, že žalobkyňa si neplnila svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce jej práve z Dodatku, a preto neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie toho, že služby vrátane mobilného telefónu, ktoré žalobkyni poskytol na základe uzatvoreného Dodatku nevyužívala na výkon povolania, ale tieto využívala výlučne ako fyzická osoba - spotrebiteľ. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že bola fyzickou osobou, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti tak, ako to vyžaduje § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ale služby, ktoré jej poskytoval (vrátane poskytnutia mobilného telefónu) využívala výlučne ako fyzická osoba - nepodnikateľ, z dôvodu ktorého je jednoznačné, že žalobkyni v tomto konaní ochrana spotrebiteľa neprislúcha, v tomto konaní nevystupuje v postavení spotrebiteľa, pričom súd prvej inštancie tieto skutočnosti správne vyhodnotil pri posúdení postavenia žalobkyne v tomto konaní, čo napokon vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku. K tvrdeniu žalobkyne v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom bez bližšieho odôvodnenia, keď iba skonštatoval, že ním v zmysle § 193 C. s. p. nie je viazaný žalovaný uviedol, že z odôvodnenia rozsudku je evidentné, že sa prvoinštančný súd zaoberal aj touto skutočnosťou a náležite odôvodnil, prečo týmto rozhodnutím viazaný nie je s tým, že všetky závery súdu prvej inštancie iba potvrdzujú nedôvodnosť žaloby žalobkyne, ktorou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. 4. Žalobkyňa, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu doručené dňa 07. 11. 2018 (jej splnomocnenému zástupcovi), sa k nemu nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. decembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomené zákonným spôsobom. 6. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 7. K tvrdeniu žalobkyne, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 8. K odvolacím námietkam žalobkyne o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. 9. Z obsahu žaloby žalobkyne, ktorú podala dňa 18. 07. 2017 na Okresný súd Žiar nad Hronom vyplýva, že sa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu 605, 21 eur s 9 % úrokom z omeškania od 04. 09. 2015 na tom skutkovom základe, že sa súdny exekútor tým, že od nej vymohol pohľadávku v rozpore so zákonom, bezdôvodne na jej úkor obohatil, nakoľko exekúcia vedená pod sp. zn. EX 6692/2014 na základe Rozhodcovského rozsudku zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn. 13390/14, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 04. 2014 a vykonateľnosť dňa 02. 05. 2014, a ktorým sa voči nej žalovaný tohto konania domáhal zaplatenia istiny 290, 89 eur s príslušenstvom, bola uznesením Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 06. apríla 2016, č. k. 19Er/628/2014 - 55 vyhlásená za neprípustnú a exekúcia bola zastavená. 10. Súd prvej inštancie preto v konaní postupoval absolútne správne, keď nárok žalobkyne uplatnený titulom sumy, ktorá bola v prospech žalovaného vymožená v zastavenom exekučnom konaní posudzoval podľa jeho skutkového vymedzenia žalobkyňou ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo nárok na náhradu škody a zároveň dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný sa na jej úkor obohatiť nemohol, nakoľko žalobkyňa v konaní nepreukázala, že pohľadávka žalovaného, ktorú si vymáhal od žalobkyne v exekučnom konaní titulom neuhradených mesačných paušálov (ako aj zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania), na ktorých platenie sa žalobkyňa zmluvne zaviazala, neexistovala, z dôvodu ktorého na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie ani vzniknúť nemohlo. 11. Odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožnil aj s právnym posúdením nároku žalobkyne titulom náhrady škody prvoinštančným súdom, keď dospel k správnemu právnemu záveru, že subjektom zodpovednosti za prípadnú majetkovú ujmu, ktorá žalobkyni vznikla vymožením exekvovanej pohľadávky v zastavenom exekučnom konaní z dôvodu absencie platného exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok zo dňa 16. apríla 2014, sp. zn. 13390/14) by mohol byť iba súdny exekútor, resp. štát, avšak v žiadnom prípade nie žalovaný. 12. K odvolacím námietkam žalobkyne, že jej prináleží status spotrebiteľa, nakoľko nevykonávala žiadne obchody ani obchodnú činnosť, keďže pracuje ako opatrovateľka v zahraničí, telefón používa na kontakt s rodinou a žalovaný využil situáciu a porušil zmluvné podmienky, len vďaka tomu, že má vybavenú živnosť ako opatrovateľka je nutné uviesť, že daná argumentácia je absolútne zavádzajúca, nakoľko žalobkyňa Dodatok k Zmluve o pripojení č. A0888889 so žalovaným uzavrela dňa 13. 06. 2011 ako fyzická osoba - podnikateľ, označený obchodným menom B. M.Á. - S., s identifikačným číslom organizácie (IČO) 34612301, z dôvodu ktorého žalobkyňa vystupovala v zmluvnom vzťahu so žalovaným jednoznačne ako podnikateľ, a preto nespĺňa žiadnu z definícii spotrebiteľa a nemôže jej byť na základe toho priznaná ochrana spotrebiteľa. 13. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné poukázať na rozporuplné tvrdenia žalobkyne v priebehu prvoinštančného konania, keďže vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 02. 2018 (viď č. l. 71 spisu) uviedla, že predmetný telefón alebo služby využívala na svoju osobnú potrebu, a nepožívala ho na predmet svojho podnikania, ktorým bolo účtovníctvo, pričom v podanom odvolaní už tvrdila, že telefón využívala na kontakt s rodinou, keďže pracuje v zahraničí na základe živnostenského oprávnenia ako opatrovateľka, avšak žalobkyňa svoje tvrdenia v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom a dokonca ani nenavrhla k tejto otázke žiadne dokazovanie vykonať, a preto je nutné jej argumentáciu považovať za nepreukázanú, pričom ako z obsahu spisu vyplýva, a ako správne skonštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa v Reklamácii správnosti úhrady alebo kvality poskytnutej telekomunikačnej služby zo dňa 22. 05. 2012 uviedla, že jej vypadla karta v telefóne a tento výpadok spôsobil, že sa nemohla zo zahraničia dovolať svoje rodine a zároveň jej to narušilo aj obchodné vzťahy, pričom následne vo vyjadrení zo dňa 23. 02. 2018 už uviedla, že mobilný telefón na podnikanie (účtovníctvo) nepoužívala. 14. K odvolacím námietkam žalobkyne, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej listom zo dňa 21. 06. 2012, ktorým s okamžitou platnosťou odstúpila od Zmluvy uzavretej so žalovaným, je nutné uviesť, že sa prvoinštančný súd s týmto listom ani vysporiadať nemohol, nakoľko žalobkyňa ňou tvrdený listinný dôkaz v priebehu prvoinštančného, ale ani odvolacieho konania vôbec nepredložila, a preto jej tvrdenie o odstúpení od Zmluvy alebo o výpovedi z tejto Zmluvy žiadnym a teda ani právne relevantným spôsobom nepreukázala. 15. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobkyne v podanom odvolaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a nepreskúmateľné, nakoľko súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces, a preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p., keď je z neho zrejmé, ako ustálil skutkový stav a ako vec právne posúdil, a aj právny dôvod zamietnutia žaloby s tým, že odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne, z dôvodu ktorého nebolo v odvolacom konaní potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. 16. Zo všetkých uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením sporu, a nakoľko žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo nevyposporiadal, sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).