Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/97/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200105 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:7016200105.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: T. B., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX B.V., zastúpený: JUDr. Pavol Piovarči ml., advokát, Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 49126/2015-153 zo dňa 09.12.2015, takto jednohlasne r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 49126/2015-153 zo dňa 09.12.2015 ako i rozhodnutie Útvaru sociálneho zabezpečenia ZVJS č. GR ZVJS-15979-7/33-15 zo dňa 18.9.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnym orgánom 1. Rozhodnutím č. GR ZVJS-15979-7/33-15 zo dňa 18.09.2015 bol žalobcovi priznaný vdovecký výsluhový dôchodok v sume XXX,XX € mesačne od 22. apríla 2015 do 22. apríla 2016, kedy o žiadosti žalobcu o priznanie vdoveckého výsluhového dôchodku zo sociálneho zabezpečenia príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 05.05.2015 bolo rozhodnuté podľa zákona č. 328/2002 Z. Z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“). Žalobca podal na poštovú prepravu dňa 08.10.2015 odvolanie proti rozhodnutiu č. GR ZVJS-15979-7/33-15, doručené GR ZVJS dňa 09.10.2015, v ktorom uviedol, že má za to, že vdovecký výsluhový dôchodok mu mal byť priznaný podľa ustanovenia § 50 ods. 2 písm. d), e) a g) zákona č. 328/2002 Z. z. t. j. vyplácaný aj po uplynutí jedného roka od úmrtia jeho manželky, čo odôvodnil súčasným splnením podmienok trvania nároku na vdovecký výsluhový dôchodok podľa § 50 ods. 2 písm. d), e) a g) zákona č. 328/2002 Z. z. Z obsahu odvolania taktiež vyplýva, že podaným odvolaním žalobca nenamietal výšku priznaného vdoveckého výsluhového dôchodku, pričom žiadal zmenu rozhodnutia len v rozsahu dĺžky trvania nároku na výplatu vdoveckého výsluhového dôchodku. 2. O žalobcom podanom odvolaní rozhodol minister spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutím č. 49126/2015-153 zo dňa 09.12.2015 tak, že odvolanie zamietol a predmetné rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba 3. S rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí, pretože vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. 4. V žiadnom smere žalobca nesúhlasí s konštatovaním, že z jeho strany nedošlo k splneniu podmienok uvedených v ust. §50 ods. 2 písm. d), e) a g) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.), z ktorého dôvodu mu nebol priznaný nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku aj po uplynutí doby jedného roka od úmrtia manželky U.. V. W., ktorá zahynula dňa 22.04.2015 v dôsledku dopravnej nehody pri ceste na preventívnu rehabilitáciu v Liečebno-rehabilitačnom stredisku Zboru väzenskej a justičnej stráže v Omšení. 5. V zmysle ust. §50 ods. 2 písm. d) zákona č. 328/2002 Z.z. po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak vychovala aspoň tri nezaopatrené deti. 6. V zmysle ust. §50 ods. 2 písm. e) zákona č. 328/2002 Z.z. po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak dovŕšila vek 52 rokov a vychovala 2 nezaopatrené deti. 7. Pochybenie správneho orgánu vzhliadal žalobca v prvom rade v nesprávnom posúdení otázky splnenia podmienky výchovy podľa §50 ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 328/2002 Z.z. Má za to, že správny orgán použil na vyhodnotenie splnenia tejto povinnosti svojvoľnú úvahu, nakoľko ako aj sám v rozhodnutí konštatuje, relevantné právne predpisy neobsahujú konkrétnu definíciu „výchovy dieťaťa.“ Nie je preto zrejmé, prečo správny orgán uzavrel, že k splneniu podmienok z jeho strany nedošlo. Skutočnosť, že uvedené právne predpisy nepoznajú definíciu „výchovy dieťaťa“ v žiadnom prípade nemožno vykladať v neprospech žiadateľa. 8. Podľa názoru žalobcu pod výchovou dieťaťa nemožno chápať iba zastupovanie a spravovanie majetku maloletého dieťaťa, resp. plnenie si vyživovacej povinnosti. Takéto nazeranie na výchovu dieťaťa je príliš zužujúce a rozhodne nekorešponduje so zmyslom a obsahom pojmu výchova dieťaťa, tak ako je zaužívaný a vnímaný v spoločnosti. 9. Pod pojmom „výchova dieťaťa“ je podľa jeho názoru potrebné chápať najmä, no nielen, cieľavedomú, komplexnú, plánovitú, sústavnú a tvorivú činnosť zameranú na rozvoj osobnosti človeka v súlade s potrebami a požiadavkami spoločnosti na existujúcom stupni spoločenského vývoja. Z uvedeného jasne plynie, že výchovu nemožno nijak konkrétne definovať a rozhodne ju nemožno zúžiť iba na vyživovaciu povinnosť a zastupovanie, resp. spravovanie majetku, nakoľko výchova v sebe obnáša rovnako aj morálny aspekt, vštepovanie základných modelov správania akceptovaných a žiadaných spoločnosťou, taktiež aj prehlbovanie a rozvoj citovej stránky osobnosti. 10. Naviac, v prípade detí jeho zosnulej manželky U.. V. W. je potrebné poukázať aj na ten fakt, že ich biologický otec si vo vzťahu k nim neplnil ani vyživovaciu povinnosť, hoci bola súdom upravená a určená, rovnako tak s nimi nerealizoval styk. Všetky uvedené aspekty ich výchovy suploval žalobca a plne ju vykonával, t.j. bol de facto ich otcom. 11. Zákon č. 328/2002 Z.z. v ustanovení §50 ods. 2 písm. e) pri požiadavke o výchove dvoch nezaopatrených detí použil tvar v minulom čase - „vychoval", preto je žalobca toho názoru, že z gramatického výkladu uvedeného ustanovenia nemožno v žiadnom prípade odvodzovať, že požiadavka naplnenia pojmu „nezaopatreného dieťaťa“ má existovať ku dňu smrti policajta alebo profesionálneho vojaka. V takom prípade by ustanovenie obsahovalo tvar „vychováva“, z čoho by jasne pramenila požiadavka existencie stavu nezaopatrenosti vo vzťahu k veku detí zosnulého policajta/profesionálneho vojaka. Sledujúc dôsledne význam uvedeného ustanovenia, je žalobca toho názoru, že z jeho strany došlo k výchove dvoch nezaopatrených detí spolu s jeho zosnulou manželkou U.. V. W., pričom nehrá žiadnu rolu, či ku dňu jej smrti boli uvedené deti vo veku nezaopatrených detí, nakoľko z predmetného ustanovenia táto požiadavka výslovne nevyplýva. 12. Rovnako vzhľadom na absenciu konkrétnej definície „výchovy dieťaťa“ a podmienok jej realizácie nemožno podľa jeho názoru vymedziť, že žalobca uvedenú podmienku výchovy nemohol splniť aj vo vzťahu k svojim dvom vlastným deťom, napriek skutočnosti, že v rámci konania o úpravu práv a povinností k ním boli súdom zverené do osobnej starostlivosti ich matky. Ustanovenie §50 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. nijako neupravuje rozsah výchovy maloletého dieťaťa v rodine, teda či pre splnenie zákonom uvedeného kritéria je nevyhnutne potrebné, aby bolo maloleté dieťa výslovne zverené do starostlivosti rodiča, ktorý žije s policajtom/profesionálnym vojakom. Opäť je toho názoru, že výchovu dieťaťa možno fakticky realizovať aj bez toho, aby dieťa bolo rodičovi zverené do osobnej starostlivosti a preto je nesprávny záver žalovaného orgánu, že pokiaľ nedošlo k zvereniu jeho dvoch vlastných detí do jeho osobnej starostlivosti, nemohlo dôjsť k ich výchove v rodine jeho a jeho zosnulej manželky. 13. V zmysle ust. §50 ods. 2 písm. d) zákona č. 328/2002 Z.z. po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak k úmrtiu manžela došlo v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania. 14. Žalobca namieta rovnako nesprávne právne posúdenie nesplnenia podmienky v zmysle § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 328/2002 Z.z. Má za to, že v prípade preventívnej rehabilitácie a cesty na ňu, resp. z nej, sa jednoznačne jedná o výkon štátnej služby, preto aj úraz v rámci preventívnej rehabilitácie je potrebné považovať za služobný úraz. 15. Nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, ktorý svojvoľne a bez odôvodnenia majúceho oporu v platnej právnej úprave, uskutočňuje účelový výklad pojmu „preventívna rehabilitácia“ tak, aby z neho vyplývalo, že ju nemožno chápať ako výkon štátnej služby. 16. Podľa jeho názoru je pojem „preventívna rehabilitácia“ iba špeciálnym pomenovaním istej časti výkonu služby policajta, resp. profesionálneho vojaka, z čoho rozhodne nemožno odvodzovať, že preventívna rehabilitácia nie je výkonom služby, a to len pre odlišnosť pomenovania. 17. Žalovaný si podľa žalobcu v rámci svojho rozhodnutia priamo odporuje, kedy jednak poukazuje na ust. §130 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len zákon č. 73/1998 Z.z.), v zmysle ktorého „Ak priznanie platových náležitostí a ďalších náležitostí je podmienené vykonávaním štátnej služby, za vykonávanie štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania dovolenky, dodatkovej dovolenky, prvých dvoch týždňov kúpeľnej starostlivosti alebo preventívnej rehabilitácie”, pričom následne žalovaný v ďalšom texte uzatvára na základe svojvoľnej úvahy, že preventívna rehabilitácia nie je výkonom štátnej služby. 18. Obdobnú svojvôľu zo strany žalovaného vzhliada žalobca aj pri výklade ustanovenia §118 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., kedy podľa názoru žalovaného zákonodarca v uvedenom ustanovení odlíšil cestu na preventívnu rehabilitáciu od služobnej cesty. Je toho názoru, že uvedený záver v žiadnom prípade z predmetného ustanovenia nevyplýva, naopak je z neho zrejmé, že cesta na preventívnu rehabilitáciu sa posudzuje ako služobná cesta. 19. Svoje tvrdenie opiera aj o obsah Rozkazu č. 42 Zbierky rozkazov generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže, ročník 2013, v ktorom sa v ust. 30 ods. 3 výslovne uvádza, že „vykonávanie preventívnej rehabilitácie sa považuje za výkon štátnej služby. “ 20. Účelovosť a svojvôľu vzhliada aj pri úvahách žalovaného vo vzťahu k charakteru poukazu na preventívnu rehabilitáciu, kedy žalovaný prijal záver, že „poukaz na preventívnu rehabilitáciu nie je vyslaním na preventívnu rehabilitáciu.“ S uvedeným záverom nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, nakoľko v momente ako je uvedený poukaz podpísaný riaditeľom príslušného ústavu, stáva sa pokynom a príkazom, ktorý obsahuje meno príslušníka, dobu schválenej preventívnej rehabilitácie, miesto jej výkonu a určenie organizačnej zložky príslušníka. 21. V zmysle ust. § 47 „služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. ” Obdržanie poukazu na preventívnu rehabilitáciu nemôže príslušník vnímať ako tlačivo, ktoré ho k ničomu nezaväzuje, ale jedná sa o jasný a nesporný pokyn jeho nadriadeného - riaditeľa ústavu. 22. V zmysle § 29 ods. 15 Rozkazu č. 42 Zbierky rozkazov generálneho riaditeľa ZVJS, ročník 2013 „ak príslušník zboru nastúpi oneskorene na preventívnu rehabilitáciu, preruší, predčasne ukončí alebo naruší priebeh preventívnej rehabilitácie (napríklad neúčasť na určenej činnosti a porušenie domáceho poriadku) bez dostatočného ospravedlnenia, vedúci strediska zboru túto skutočnosť oznámi jeho nadriadenému. 23. V zmysle § 29 ods. 16 Rozkazu č. 42 Zbierky rozkazov generálneho riaditeľa ZVJS, ročník 2013 „Konanie príslušníka zboru podľa §15 je porušením služobnej disciplíny podľa osobitného predpisu.“ Osobitným predpisom sa v zmysle poznámky pod čiarou myslí už vyššie spomenuté ust. § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. Z uvedeného teda podľa žalobcu nesporne vyplýva, že absolvovanie preventívnej rehabilitácie je považované za riadny výkon služby, kedy porušenie pokynov k výkonu preventívnej rehabilitácie je sankcionované ako porušenie služobnej disciplíny. 24. Nakoniec, o tom, že preventívnu rehabilitáciu nie je možné vykladať ako osobitný inštitút stojaci mimo výkonu služobných povinnosti svedčí aj ust. §146 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z.z., v zmysle ktorého „policajt je povinný nastúpiť na preventívnu rehabilitáciu v deň, v ktorý je na ňu vyslaný. Vyššie uvedené skutočnosti teda dostatočne determinujú povahu poukazu na preventívnu rehabilitáciu a v celom rozsahu vyvracajú jeho nesprávne právne posúdenie žalovaným v konečnom rozhodnutí. 25. Skutočnosť, že inštitút preventívnej rehabilitácie je potrebné správne vykladať ako plnenie služobných úloh, podľa jeho názoru preukazuje aj ust. § 110 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. 26. Podľa ust. § 110 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. „policajtovi patrí náhrada výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení služobných úloh.” 27. Podľa ust. § 110 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. “náhradou výdavkov podľa odseku 1 sa rozumie náhrada výdavkov pri výkone štátnej služby v zahraničí, pri služobných cestách, cestách do škôl a kurzov, pri prijatí alebo preložení na inú funkciu, pri sťahovaní, pri preventívnej rehabilitácii, pri zahraničných služobných cestách, pri vyslaní do škôl a kurzov v zahraničí a náhrada preukázaných cestovných výdavkov a stravného poskytovaného policajtovi v eurách alebo cudzej mene v súvislosti s výkonom štátnej služby na území cudzieho štátu na základe medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. ” 28. Z uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva charakter a povaha inštitútu, ktorú žalovaný nesprávne, bezdôvodne a účelovo odlišuje od štátnej služby, hoci to nemá žiadnu oporu v zákone. Je nesporné, že preventívna rehabilitácia je výkonom štátnej služby. 29. Nie je prípustný výklad žalovaného v jeho konečnom rozhodnutí, že cesta na preventívnu rehabilitáciu nie je služobnou cestou, pretože pokiaľ je príslušník vyslaný riaditeľom ústavu na preventívnu rehabilitáciu, tak aj v čase premiestňovania sa na iné miesto výkonu služby je nesporne v služobnom vzťahu a viazaný povinnosťami príslušníka a povinnosťou plniť služobné úlohy, znovu s poukazom na ust. §47 zákona č. 73/1998 Z.z. 30. Žalovaný vo svojom konečnom rozhodnutí, rovnako ani Útvar sociálneho zabezpečenia zboru vo svojom rozhodnutí č. GR ZVJS-15979/33-15 z 18.09.2015, ktoré žalobca napadol odvolaním, a ktoré predchádzalo konečnému rozhodnutiu žalovaného, nijako nevymedzil právny stav jeho nebohej manželky U.. V. W. v čase, kedy došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zahynula. 31. Pokiaľ žalovaný odmieta záver o tom, že jeho nebohá manželka bola v čase nehody v riadnom výkone služby, t.j. že sa jednalo o služobný úraz, absentuje konkrétne a pochybnosti nevyvolávajúce vymedzenie jej právneho statusu zo strany žalovaného. Žalovaný ani nenamieta, že by sa zo strany jeho nebohej manželky jednalo o neospravedlnenú absenciu v službe, rovnako neustálil jej cestu na preventívnu rehabilitáciu ako čas dovolenky. Tento nedostatok sa žalovaný znovu snažil zhojiť účelovým vlastným výkladom relevantných právnych noriem, kedy vytvoril inštitútu „preventívnej rehabilitácie" vlastné postavenie, avšak toto nemá oporu v platnej právnej úprave. 32. S uvedenými priamo súvisí aj námietka žalovaného ohľadne neplatnosti cestovného príkazu z dôvodu jeho neúplného vyplnenia a absencie podpisu nadriadeného. Žalovaný sa však nijako nevysporiadal s dôvodnosťou, resp. nedôvodnosťou cesty jeho zosnulej manželky dňa 22.04.2015. Tu je opäť nutné poukázať na zmätočnosť vyjadrení žalovaného vo vzťahu k ustálenému skutkovému stavu a vyhodnoteniu listinných dôkazov. Pokiaľ žalovaný namieta platnosť cestovného príkazu, možno z toho dôvodiť, že jeho nebohá manželka nemala oprávnenie na preventívnu rehabilitáciu ani odcestovať a nastúpiť, nakoľko nemala riadne vyplnený a schválený cestovný príkaz. Otáznym potom ostáva, prečo bola jeho nebohá manželka vedená v dennom rozkaze riaditeľa ÚVV a ÚVTOS Košice č. 112 zo dňa 21.04.2015 ako príslušník, ktorý sa podrobuje preventívnej rehabilitácii. Z uvedeného je nesporné, že riaditeľ ústavu, vzhľadom na obsah jeho denného rozkazu, vedel o skutočnosti, že v daný deň jeho nebohá manželka má nastúpiť na preventívnu rehabilitáciu a teda že na ňu musí aj odcestovať. Je teda zrejmé, že nedostatok vo forme nevyplneného cestovného príkazu je iba formálny, nakoľko bolo bežnou praxou v služobnom úrade jeho nebohej manželky, že sa cestovné príkazy kompletizovali a podpisovali nadriadeným až po návrate zo služobnej cesty, čo však samozrejme popreli riaditeľ ÚVV a ÚVTOS Košice, Útvar sociálneho zabezpečenia zboru a rovnako aj žalovaný vo svojom konečnom rozhodnutí. 33. Argumentácia žalovaného o rozlišovaní medzi služobnou cestou a preventívnou rehabilitáciou v dennom rozkaze riaditeľa ÚVV a ÚVTOS Košice č. 112 zo dňa 21.04.2015 je svojvoľná, nakoľko štruktúru jednotlivých koloniek v dennom rozkaze určuje riaditeľ ústavu iba a výlučne z dôvodu prehľadnosti a rozhodne nie z dôvodov potreby rozlíšenia medzi preventívnou rehabilitáciou a služobnou cestou. Jediným účelom takej grafickej úpravy denného rozkazu je jasné a zrozumiteľné rozlíšenie, kde príslušník plní služobné úlohy a z akého titulu v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. nevykonáva službu vo svojom služobnom úrade, teda na vymedzenie dôvodu neprítomnosti v služobnom úrade a vylúčeniu sankcionovania napr. zo svojvoľnej absencie. Pokiaľ by aj žalovaný tvrdil niečo iné, tak z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že grafická a obsahová úprava denného rozkazu odporuje zákonu č. 73/1998 Z.z a zákonu č. 328/2002 Z.z. III. Vyjadrenie žalovaného 34. K žalobe sa žalovaný vyjadril nasledovne: 35. Žalobca v podanej žalobe uvádza, že s rozhodnutím č. 49126/2015-153 v celom rozsahu nesúhlasí, nakoľko podľa jeho názoru vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca má za to, že v jeho prípade došlo k splneniu podmienok uvedených v ustanovení § 50 ods. 2 písm. d), e) a g) zákona č. 328/2002 Z. z. 36. Dňa 14.05.2015 podal žalobca žiadosť o dávku výsluhového zabezpečenia zo sociálneho zabezpečenia príslušníkov ZVJS zo dňa 05.05.2015 z dôvodu, že dňa 22.04.2015 zahynula v dôsledku dopravnej nehody jeho manželka mjr. U.. V. W. pri ceste na preventívnu rehabilitáciu v Liečebno- rehabilitačnom stredisku ZVJS v Omšení. 37. Útvar sociálneho zabezpečenia priznal žalobcovi svojím rozhodnutím č. GR ZVJS-15979/33- 15 zo dňa 02.06.2015 vdovecký výsluhový dôchodok v sume XXX,XX € mesačne od 22. apríla 2015 do 22. apríla 2016. Žalobca napadol predmetné rozhodnutie odvolaním zo dňa 19.06.2015. Rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 44898/2015-153 zo dňa 19.08.2015 bolo rozhodnutie č. GR ZVJS-15979/33-15 zo dňa 02.06.2015 zrušené a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. 38. Po vrátení veci, útvar sociálneho zabezpečenia vo veci opätovne rozhodol rozhodnutím č. GR ZVJS-15979-7/33-15 zo dňa 18.09.2015, kedy žalobcovi priznal vdovecký výsluhový dôchodok v sume XXX,XX € mesačne od 22. apríla 2015 do 22. apríla 2016. Žalobca napadol predmetné rozhodnutie odvolaním zo dňa 07.10.2015. Rozhodnutím č. 49126/2015-153 bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a potvrdené rozhodnutie č. GR ZVJS-15979-7/33-15 zo dňa 18.09.2015. 39. Podľa § 50 ods. 2 písm. d) zákona č. 328/2002 Z. z., po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak vychovala aspoň 3 nezaopatrené deti. 40. Podľa § 50 ods. 2 písm. e) zákona č. 328/2002 Z. z., po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak dovŕšila vek 52 rokov a vychovala 2 nezaopatrené deti. 41. Žalobca v podanej žalobe inter alia namieta, že rozhodnutie č. 49126/2015-153 je založené na nesprávnom posúdení a má za to, že splnil požiadavky stanovené vo vyššie citovanom ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z., kedy žiada uznať výchovu štyroch detí, konkrétne dvoch vlastných z prvého manželstva (F. Q., nar. XX.XX.XXXX a C. B.Á., nar. XX.XX.XXXX) a dvoch nevlastných detí z druhého manželstva, ktorých matkou bola L.. U.. V. W. (I.. L. W., nar. XX.XX.XXXX a L.. B. W., nar. XX.XX.XXXX). 42. Podľa žalovaného, z vyššie citovaného ustanovenia § 50 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. je zrejmé, že nediferencuje medzi výchovou vlastných detí a nevlastných detí a zároveň nedefinuje pojem „výchova dieťaťa“. Pri aplikácii analógie iuris možno konštatovať, že definícia predmetného pojmu nie je výslovne uvedená ani v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.“), avšak z jednotlivých jeho ustanovení nepochybne možno dospieť k záveru, že zákonodarca právne uznáva len výchovu dieťaťa rodičom (porov. § 28 ods. 1 písm. a), § 30 ods. 1 prvá veta zákona č. 36/2005 Z. z.). Obdobne v článku 41 ods. 4 prvá veta zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky sa uvádza, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. 43. Podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa (podpísaný v New Yorku 20.11.1989, uverejnený v oznámení č. 104/1991 Zb.), štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru musia vynaložiť maximálne úsilie na to, aby bola uznaná zásada, že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa. 44. Z vyššie uvedeného podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplýva, že výchova dieťaťa prislúcha podľa noriem vnútroštátneho práva ako aj podľa medzinárodného práva - Dohovoru o právach dieťaťa v zásade rodičom dieťaťa, pričom starostlivosť druha, ktorý nie je rodičom dieťaťa ako výchovu nezohľadňujú. Druh, ktorý nie je rodičom dieťaťa nemá právo dieťa zastupovať, spravovať jeho majetok a nevzniká mu ani vyživovacia povinnosť k dieťaťu. 45. K žalobcovej interpretácii ustanovenia § 50 ods. 2 písm. e) zákona č. 328/2002 Z. z., žalovaný uvádza, že ju považuje za nesprávnu a vykonštruovanú. V normatívnych textoch je použitie minulého času úplne bežné, preto aplikácia pojmu „vychoval“ namiesto pojmu „vychováva“ zo strany zákonodarcu nemôže viesť k svojvoľnému výkladu predmetného ustanovenia, tak ako to urobil žalobca. Jednotlivé ustanovenia zákona je potrebné vykladať nielen z gramatického hľadiska, ale aj z hľadiska formálnej logiky a teleologického hľadiska. Uvedená premisa jednoznačne vyplýva zo znenia samotného ustanovenia § 50 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z., nakoľko ak sa pozrieme na znenie písm. a) a písm. d) i e) predmetného ustanovenia je zrejmé, že zmienenými písmenami zákonodarca výslovne diferencuje medzi trvácim stavom starostlivosti o nezaopatrené dieťa a ukončeným stavom, kedy stav nezaopatrenosti 2 resp. 3 detí existoval v minulosti, avšak ku dňu vzniku nároku na výplatu vdovského výsluhového dôchodku stav nezaopatrenosti už pominul, napríklad v dôsledku dosiahnutia plnoletosti a pod. Kľúčovým aspektom v prípade žalobcu je však výklad pojmu „nezaopatrené dieťa“ ku dňu vzniku nároku na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, kedy v zmysle § 46 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., na vdovský výsluhový dôchodok má nárok vdova po policajtovi alebo profesionálnom vojakovi, ktorý splnil ku dňu úmrtia podmienku doby trvania služobného pomeru na vznik nároku na výsluhový dôchodok alebo podmienky na vznik nároku na invalidný výsluhový dôchodok. 46. Podľa § 50 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., nezaopatrené dieťa podľa odseku 2 písm. a), d) a e) je dieťa, ktoré má po zomretom policajtovi alebo profesionálnom vojakovi nárok na sirotský výsluhový dôchodok, a dieťa, ktoré bolo v rodine zomretého policajta alebo profesionálneho vojaka vychovávané, ak ide o vlastné dieťa alebo osvojené dieťa vdovy alebo ak bolo dieťa vdove alebo zomretému manželovi tejto vdovy zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia príslušného orgánu počas trvania manželstva. 47. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že splnenie všetkých podmienok pre vznik nároku na výplatu vdovského výsluhového dôchodku sa posudzuje vždy ku dňu úmrtia dotknutej osoby, preto aj podmienka „nezaopatrenosti dieťaťa“ musí byť splnená ku dňu úmrtia. 48. Vo vzťahu k dvom nevlastným deťom žalobcu z dikcie ustanovenia § 50 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. jednoznačne vyplýva, že nemôžu byť považované za „nezaopatrené dieťa“ na účely zákona č. 328/2002 Z. z., keďže nejde o vlastné a ani o osvojené deti žalobcu, taktiež tieto deti neboli zverené žalobcovi do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia príslušného orgánu počas trvania manželstva. V súvislosti s podmienkou vzniku nároku nevlastných detí žalobcu na sirotský výsluhový dôchodok žalovaný uvádza, že má za to, že ani táto podmienka nie je splnená na účely posúdenia ich nezaopatrenosti podľa § 50 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., nakoľko v zmysle ustanovenia § 119 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., nezaopatrené dieťa podľa tohto zákona je dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky a po jej skončení najdlhšie do dovŕšenia 26 roku veku, ak sa sústavne pripravuje na povolanie a podľa § 119 ods. 2 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., nezaopatrené dieťa nie ie dieťa, ktoré sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom, ak už získalo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a bol mu priznanú akademickú titul podľa osobitného predpisu. Zo skutkových okolností prípadu žalobcu vyplýva, že ku dňu úmrtia manželky žalobcu t. j. k 22.04.2015 získal I.. L. W., nar. XX.XX.XXXX dňa 28.05.2014 vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a bol mu priznaný akademický titul a L.. B. W.P., nar. XX.XX.XXXX ku dňu úmrtia manželky žalobcu dovŕšila vek 28 rokov, a navyše dňa 01.06.2011 získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a bol jej priznaný akademický titul. 49. Vo vzťahu k dvom vlastným deťom žalobcu je kľúčovým aspektom pri posúdení ich „nezaopatrenosti“ na účely zákona č. 328/2002 Z. z. skutočnosť, či boli vychované v rodine zosnulej L.. U.. V. W.. Zo skutkových okolností ako aj listín predložených samotným žalobcom nepochybne vyplýva, že obe vlastné deti žalobcu (F. Q., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX) neboli vychovávané v rodine zosnulej manželky žalobcu. Správnosť záverov žalovaného spoľahlivo verifikuje písomné potvrdenie o pobyte žalobcu zo dňa 26.10.2015, z ktorého je zjavné, že žalobca bol prihlásený na trvalý pobyt na adrese A. (adresa trvalého pobytu zosnulej L.. U.. V. W.) od 31.08.1994 ako aj čestné vyhlásenia I.. L. W., nar. XX.XX.XXXX a L.. B. W., nar. XX.XX.XXXX (obe úradne osvedčené), v ktorých obaja zhodne okrem iného uvádzajú, že „PaedDr. Eva Hegedusová a Ján Kuba žili spolu v jednej domácnosti v byte na A. Č.. X F. B. ako druh s družkou, viedli spoločnú domácnosť a spolu vychovávali mňa aj moju sestru/môjho brata až do času, pokiaľ sme neboli schopní sami sa živiť.“ Navyše obe vlastné deti žalobcu boli súdom zverené do výchovy a osobnej starostlivosti bývalej manželky žalobcu (uvedené konštatoval v podanej žalobe aj samotný žalobca), čo rovnako neguje existenciu „vychovávania“ vlastných detí žalobcu v rodine zosnulej manželky L.. U.. V. W. ako nevyhnutnej podmienky pre posúdenie otázky „nezaopatrenosti“ (§ 50 ods. 3) na účely zákona č. 328/2002 Z. z. 50. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že kontradiktórne vyznievajú tvrdenia žalobcu o splnení podmienok stanovených v § 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 328/2002 Z. z., kedy na jednej strane definuje pojem „výchova dieťaťa“ inter alia ako „komplexnú, plánovitú, sústavnú a tvorivú činnosť, pričom zároveň konštatuje, že „výchovu dieťaťa možno fakticky realizovať aj bez toho, aby dieťa bolo rodičovi zverené do osobnej starostlivosti“. Žalovanému v kontexte vyššie uvedeného nie je celkom zrejmé ako môže byť výchova dieťaťa realizovaná rodičom aj bez zverenia dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti, keď podľa názoru žalobcu výchova dieťaťa súčasne predstavuje komplexnú a predovšetkým sústavnú činnosť zameranú na rozvoj osobnosti dieťaťa. Je len ťažko predstaviteľné, že rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti plnohodnotne vychováva svoje dieťa v rodine nového partnera. 51. A contrario má žalovaný za to, že predmetnými tendenčnými tvrdeniami sa žalobca snaží preklenúť dôkaznú núdzu, v ktorej sa ocitol pri preukazovaní existencie podmienok stanovených v § 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 328/2002 Z. z., hoci v zmysle platnej právnej úpravy je nepochybné, že žalobca nespĺňa zákonom stanovené podmienky (§ 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 328/2002 Z. z.) pre vznik nároku na výplatu vdovského výsluhového dôchodku po uplynutí jedného roka od úmrtia manželky L.. U.. V. W.. 52. Podľa § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 328/2002 Z. z., po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak k úmrtiu manžela došlo v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania. 53. Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 328/2002 Z. z. je zrejmé, že kľúčovým atribútom pre vznik nároku žalobcu na výplatu vdovského výsluhového dôchodku aj po uplynutí jedného roka od úmrtia jeho manželky L.. U.. V. W. bude posúdenie, či došlo k jej úmrtiu v dôsledku služobného úrazu. Primárne žalovaný poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca v rozpore s gramatickým, ako aj teleologickým výkladom príslušných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. a zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) dospel k záveru, že cesta na preventívnu rehabilitáciu a aj cesta z nej ako aj samotná preventívna rehabilitácia predstavujú výkon štátnej služby a preto úraz v rámci predmetných činností je potrebné považovať za služobný úraz. 54. Žalovaný sa nestotožnil so závermi žalobcu, a bol toho názoru, že v prípade žalobcu nedošlo k úmrtiu jeho manželky v dôsledku služobného úrazu. 55. Podľa § 146 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., preventívnu rehabilitáciu tvorí súbor liečebno- preventívnych, telovýchovno-športových a pracovných opatrení zameraných predovšetkým na posilnenie a upevnenie telesného a duševného zdravia policajtov. 56. Podľa § 72 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z., ako čas výkonu štátnej služby sa pre vznik nároku na dovolenku posudzuje doba dovolenky, dodatkovej dovolenky, prvých dvoch týždňov kúpeľnej starostlivostí a preventívnej rehabilitácie. 57. Podľa § 81 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., neprítomnosť policajta v službe sa ospravedlní za čas dočasnej neschopností na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz, preventívnej rehabilitácie a za čas prvých dvoch týždňov kúpeľnej starostlivostí. 58. Podľa § 130 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z., ak priznanie platových náležitostí a ďalších náležitostí je podmienené vykonávaním štátnej služby, za vykonávanie štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania dovolenky, dodatkovej dovolenky, prvých dvoch týždňov kúpeľnej starostlivostí alebo preventívnej rehabilitácie. 59. Pri starostlivom teleologickom ako aj gramatickom výklade vyššie citovaných ustanovení možno podľa názoru žalovaného dospieť k jednoznačnému záveru, že preventívna rehabilitácia nie je výkonom štátnej služby a ani priamej súvislosti s ním, kedy nepredstavuje plnenie služobných úloh a ani plnenie úloh v priamej súvislosti s plnením služobných úloh. Argumentácia žalovaného pritom reflektuje samotný charakter preventívnej rehabilitácie. Zákonodarca v snahe o diferenciáciu medzi výkonom štátnej služby a výkonom preventívnej rehabilitácie, inkorporoval do zákona č. 73/1998 Z. z. viaceré ustanovenia vymedzujúce charakter preventívnej rehabilitácie. Žalovaný poukazuje predovšetkým na znenie § 72 písm. a) a § 81 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., z ktorého je zrejmé, že čas účasti policajta na preventívnej rehabilitácii je časom ospravedlnenej neprítomnosti policajta v službe (navyše samotný názov ustanovenia § 81 znie „dôležité osobné prekážky v štátnej službe“, čo nepochybne taktiež evokuje, že preventívna rehabilitácia nie je výkonom štátnej služby) ako aj to, že čas strávený na preventívnej rehabilitácii sa posudzuje ako čas výkonu štátnej služby výlučne na účely vzniku nároku na dovolenku a taktiež, ak priznanie platových náležitostí a ďalších náležitostí je podmienené vykonávaním štátnej služby. V súvislosti s námietkou žalobcu o údajnej svojvoľnej úvahe žalovaného pri interpretácii ustanovenia § 130 ods. 1 písm. a) zákona č. 73A998 Z. z. žalovaný uvádza, že nesúhlas žalobcu vychádza pravdepodobne z nepochopenia gramatického výkladu predmetného ustanovenia, tak ako bolo uvedené v rozhodnutí č. 49126/2015-153, keďže z dikcie ustanovenia § 130 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že za vykonávanie štátnej služby sa posudzuje okrem iného aj čas preventívnej rehabilitácie, ak priznanie platových náležitostí a ďalších náležitostí je podmienené vykonávaním štátnej služby. Ak by sme prijali argumentáciu žalobcu, potom by z predmetného ustanovenia bolo možné vyvodiť, že za výkon štátnej služby je nevyhnutné považovať napríklad aj čas čerpania dovolenky, čo je však vzhľadom na samotnú povahu pojmu „dovolenka“ neprípustné. 60. V nadväznosti na vyššie uvedené, je dôležité podľa názoru žalovaného, analogicky poukázať aj na príslušné zákony upravujúce napríklad sociálne zabezpečenie vojakov, kde Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9 Sžso 51/2011 zo dňa 30.05.2012 poukázal okrem iného na ustanovenie § 55 ods. 2 zákona č. 380/1997 Z. z., z ktorého vyplýva, že služobný príjem profesionálnemu vojakovi patrí v kalendárnom mesiaci za dni, počas ktorých vykonával službu a taktiež za dni, počas ktorých čerpal riadnu dovolenku, osobitnú dovolenku, náhradné voľno, prípadne absolvoval preventívnu rehabilitáciu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9 Sžso 51/2011 zo dňa 30.05.2012). Aj z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je zjavné, že je potrebné diferencovať medzi výkonom štátnej služby resp. služby profesionálnych vojakov a realizáciou preventívnej rehabilitácie. 61. Hoci žalobca v žalobe odkazuje na ustanovenie § 30 ods. 3 rozkazu č. 42 Zbierky rozkazov generálneho riaditeľa ZVJS zo dňa 16.07.2013, ročník 2013, žalovaný má za to, že ho nemožno aplikovať na prípad žalobcu, nakoľko zosnulá manželka žalobcu nikdy nenastúpila na výkon preventívnej rehabilitácie resp. nezačala ju vykonávať z dôvodu úmrtia pri dopravnej nehode pri ceste na preventívnu rehabilitáciu. Manželka žalobcu mala nastúpiť na preventívnu rehabilitáciu do liečebno-rehabilitačného strediska v Omšení dňa 22.04.2015, avšak preventívna rehabilitácia bola zrušená z dôvodu jej úmrtia pri dopravnej nehode. Uvedené výslovne vyplýva aj z písomnej žiadosti manželky žalobcu o poskytnutie preventívnej rehabilitácie zo dňa 17.04.2015. 62. V podanej žalobe žalobca taktiež spochybňuje závery žalovaného v súvislosti s vystaveným poukazom na preventívnu rehabilitáciu, kedy má žalobca za to, že momentom podpisu poukazu riaditeľom príslušného ústavu sa tento stáva záväzným pokynom resp. vyslaním na preventívnu rehabilitáciu. S predmetnými tvrdeniami sa žalovaný nestotožňuje, naopak podľa názoru žalovaného poukaz predstavuje listinu oprávňujúcu jej držiteľa k využívaniu služieb príslušného liečebno- rehabilitačného strediska. Samozrejme držiteľovi poukazu na preventívnu rehabilitáciu prislúchajú nielen oprávnenia spojené s týmto poukazom, ale napríklad aj povinnosť nastúpiť na výkon preventívnej rehabilitácie v stanovenom termíne, z čoho však nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že smrteľná dopravná nehoda manželky žalobcu bola služobným úrazom. Na uvedenom nič nemenia ani nesúvisiace tvrdenia žalobcu o následkoch dostatočne neospravedlneného nenastúpenia, narušenia priebehu či prerušenia preventívnej rehabilitácie v podobe porušenia služobnej disciplíny, keďže v prípade žalobcu je kľúčovým aspektom skutočnosť, že jeho manželka nenastúpila na preventívnu rehabilitáciu z dôvodu úmrtia pri dopravnej nehode, ktorú vzhľadom na skutkové okolnosti nemožno vyhodnotiť ako služobný úraz. 63. Podľa § 110 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., policajtovi patrí náhrada výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení služobných úloh. Náhradou výdavkov podľa odseku 1 sa rozumie náhrada výdavkov pri výkone štátnej služby v zahraničí, pri služobných cestách, cestách do škôl a kurzov, pri prijatí alebo preložení na inú funkciu, pri sťahovaní, pri preventívnej rehabilitácii, pri zahraničných služobných cestách, pri vyslaní do škôl a kurzov v zahraničí a náhrada preukázaných cestovných výdavkov a stravného poskytovaného policajtovi v eurách alebo cudzej mene v súvislosti s výkonom štátnej služby na území cudzieho štátu na základe medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. 64. Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., pri preventívnej rehabilitácii vykonávanej formou liečebno-preventívnej starostlivosti patrí policajtovi náhrada preukázaných cestovných výdavkov ako pri služobnej ceste. 65. K žalobcovmu výkladu vyššie citovaných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. žalovaný uvádza, že z nich rozhodne nie je možné dospieť k záveru, že preventívna rehabilitácia je výkonom štátnej služby resp., že cesta na preventívnu rehabilitáciu je služobnou cestou. Žalovaný na tomto mieste poukazuje na znenie oboch ustanovení, kde zákonodarca v § 110 explicitne rozlišuje okrem iného medzi náhradou výdavkov pri služobných cestách a náhradou výdavkov pri preventívnej rehabilitácii. Taktiež z dikcie ustanovenia § 118 vyplýva, že pri preventívnej rehabilitácii patrí policajtovi náhrada preukázaných cestovných výdavkov ako pri služobnej ceste, inak povedané, ak by bolo úmyslom zákonodarcu subsumovať cestu na preventívnu rehabilitáciu pod pojem „služobná cesta“, neaplikoval by slovné spojenie „ako pri služobnej ceste“, ale jednoznačne by vymedzil, že cesta na preventívnu rehabilitáciu je služobnou cestou, pričom možno konštatovať, že zákon č. 73/1998 Z. z. tak upravuje len nárok na náhradu preukázaných cestovných výdavkov a spôsob určenia jej výšky. 66. Samotný postup pri vyúčtovaní náhrad za preukázané cestovné výdavky je upravený v internom predpise Zboru väzenskej a justičnej stráže, in concreto pokyne ZIPS GR č. 15/2009 nazvanom „Postup pri poskytovaní náhrad pri tuzemských a zahraničných služobných a pracovných cestách a iných vybraných náhrad v podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže“ (ďalej len „ZIPS GR č. 15/2009“). Podľa článku II písm. A ods. 1 ZIPS GR č. 15/2009 „nadriadený vysiela príslušníka zboru na základe úplne vyplneného a potvrdeného tlačiva Cestovný príkaz“. Vyplnené, zaevidované a schválené tlačivo cestovného príkazu v súlade s ZIPS GR č. 15/2009, tak predstavuje primárny predpoklad pre vyslanie príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže na cestu a následne je podkladom pre vyúčtovanie preukázaných cestovných výdavkov. V prípade zosnulej manželky žalobcu však cestovný príkaz nebol riadne vyplnený, zaevidovaný a ani podpísaný t. j. schválený nadriadeným - riaditeľom ÚW a ÚVTOS Košice U.. L.. U. Y.. Z dôvodu, že predmetný cestovný príkaz nespĺňal náležitosti v zmysle ZIPS GR č. 15/2009, išlo o neplatný cestovný príkaz. Navyše podľa článku II písm. D ZIPS GR č. 15/2009, „nadriadený sa s účastníkom cesty musí písomne dohodnúť na použití iného ako služobného motorového vozidla a podmienkach jeho použitia a to ešte pred nástupom na cestu. Podmienkou použitia iného ako služobného motorového vozidla a poskytnutia náhrad je preukázanie zákonného a havarijného poistenia. Nadriadený svojím podpisom na dohode potvrdí, že účastník cesty predložil fotokópiu dokladu o poistení.“ Manželka žalobcu použila na cestu na preventívnu rehabilitáciu dňa 22.04.2015 súkromné motorové vozidlo značky Š. N., evidenčné číslo: B., avšak nadriadeného t. j. riaditeľa ÚV a ÚVTOS Košice (ako vyplýva z administratívneho spisu) nepožiadala pred cestou o spomenutú dohodu a taktiež ani nepredložila fotokópie požadovaných dokladov. Na základe predmetného skutkového stavu potom možno podľa názoru žalovaného uzavrieť, že zo strany manželky žalobcu došlo k porušeniu povinností vyplývajúcich z ustanovení ZIPS GR č. 15/2009. Zároveň nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že argumentácia žalovaného obsiahnutá v rozhodnutí č. 49126/2015-153 bola prílišným formalizmom a účelová. Naopak zo skutkových okolností je zrejmé, že závery žalovaného sú správne, pričom žalobca tendenčne poukazuje na údajnú bežnú prax pri podpisovaní resp. kompletizovaní cestovných príkazov v ÚVV a ÚVTOS, Košice, hoci nepredložil súdu jediný relevantný dôkaz preukazujúci tvrdené skutočnosti. K námietke žalobcu ohľadne toho, ako je možné, že mal riaditeľ ÚV a UVTOS Košice vedomosť o nástupe jeho manželky na preventívnu rehabilitáciu, keďže cestovný príkaz nebol riadne vyplnený, zaevidovaný a ani schválený, žalovaný poukazuje na fotokópiu žiadosti manželky žalobcu o poskytnutie preventívnej rehabilitácie, ktorá bola nariadeným t. j. riaditeľom ÚV a ÚVTOS Košice podpísaná dňa 17.04.2015, z ktorej obsahu je zjavné, že riaditeľ ÚV a UVTOS Košice mal vedomosť o nástupe manželky žalobcu na preventívnu rehabilitáciu. 67. Tvrdenia žalobcu, že „pokiaľ je príslušník vyslaný riaditeľom ústavu na preventívnu rehabilitáciu, tak aj v čase premiestňovania sa na iné miesto výkonu služby je nesporne v služobnom vzťahu a viazaný povinnosťami príslušníka a povinnosťou plniť služobné úlohy, znovu s poukazom na ust. § 47 zákona č. 73/1998 Z. z.“ považuje žalovaný za irelevantné, preukazujúce snahu žalobcu odvrátiť pozornosť súdu od podstatných aspektov spojených s úmrtím jeho manželky. Nepochybne aj v čase cesty do práce, do služobného úradu či dokonca v čase čerpania dovolenky je príslušný zamestnanec, štátny zamestnanec či príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže v pracovnom, štátnozamestnaneckom resp. služobnom pomere k svojmu zamestnávateľovi resp. služobnému úradu, čo však samo o sebe neznamená a logicky ani nemôže znamenať, že by sa jednalo o pracovnú resp. služobnú cestu. Žalovaný opiera svoje tvrdenia predovšetkým o ustanovenie § 174 ods. 1 druhá veta zákona č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého služobným úrazom nie je úraz, ktorý sa policajtovi prihodil na ceste do služby a späť, s výnimkou, ak bol mimoriadne povolaný na miesto výkonu štátnej služby alebo iné dohodnuté miesto nadriadeným. Analogicky v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na ustanovenie § 195 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, v ktorom je výslovne uvedené, že pracovný úraz nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť. Zosnulá manželka žalobcu použila na cestu na preventívnu rehabilitáciu dňa 22.04.2015 súkromné motorové vozidlo (navyše bez vopred schválenej dohody s nadriadeným), pričom ak by sme prijali argumentáciu žalobcu, potom by každá cesta realizovaná príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže musela byť považovaná za služobnú cestu, nakoľko v tom čase existoval služobný pomer daného príslušníka, čo je však absurdné a v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona. 68. Podľa § 37 ods. i zákona č. 73/1998 Z. z., policajta možno vyslať na služobnú cestu do iného miesta, ako je miesto jeho pravidelného výkonu štátnej služby, na plnenie úloh vyplývajúcich zo zastávanej funkcie alebo na plnenie úloh spoločného pracovného tímu na nevyhnutne potrebný čas. 69. Podľa § 37 ods. 2 prvá veta zákona č. 73/1998 Z.z., nadriadený, ktorý vysiela policajta na služobnú cestu, určí miesto nástupu a miesto plnenia služobných úloh, dobu jej trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia služobnej cesty. 70. Z citovaných ustanovení vyplýva, že vyslanie na služobnú cestu sa realizuje na plnenie úloh vyplývajúcich zo zastávanej funkcie alebo na plnenie úloh spoločného pracovného tímu na základe vyslania nadriadeného, ktorý určí miesto nástupu, miesto plnenia služobných úloh, dobu trvania služobnej cesty, spôsob dopravy a miesto skončenia služobnej cesty. Pri starostlivom zohľadnení vyššie zmienených pojmových znakov služobnej cesty je nutné dospieť k záveru, že cesta uskutočnená zosnulou manželkou žalobcu nespĺňa atribúty služobnej cesty, nakoľko cesta zosnulej manželky žalobcu nepochybne nebola realizovaná na plnenie úloh vyplývajúcich zo zastávanej funkcie a ani na plnenie úloh spoločného pracovného tímu a navyše v prípade žalobcovej manželky absentoval riadne vyplnený, zaevidovaný a riaditeľom ÚVV a UVTOS Košice podpísaný cestovný príkaz ako aj dohoda o použití súkromného motorového vozidla zo strany manželky žalobcu. 71. K fotokópii denného rozkazu riaditeľa ÚVV a UVTOS Košice č. ÚVV a UVTOS - 1 - 112/22 - 2015 zo dňa 21.04.2015 (ďalej lej „denný rozkaz“) na deň 22.04.2015 žalovaný uvádza, že predmetný listinný dôkaz predložený žalobcom podporuje argumentáciu žalovaného o tom, že zosnulá manželka žalobcu nevykonávala dňa 22.04.2015 služobnú cestu, nakoľko samotný denný rozkaz diferencuje medzi realizáciou služobnej cesty, kde nie je uvedené meno L.. U.. V. W. a rehabilitáciou, kde je naopak uvedené meno L.. U.. V. W.. Každý denný rozkaz tak obsahuje okrem iného informácie o druhu a dôvode neprítomnosti príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže v mieste obvyklého výkonu štátnej služby, pričom rozčlenenie jednotlivých dôvodov a druhov absencie príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže rozhodne nemožno označiť za náhodné, prípadne svojvoľné. Na základe akých skutočností dospel žalobca k záveru, že „štruktúru jednotlivých koloniek v dennom rozkaze určuje riaditeľ ústavu iba a výlučne z dôvodu prehľadností a rozhodne nie z dôvodov potreby rozlíšenia medzi preventívnou rehabilitáciou a služobnou cestou“ žalobca v podanej žalobe neobjasňuje, hoci zároveň tvrdí, že úvaha žalovaného obsiahnutá v rozhodnutí č. 49126/2015-153 je svojvoľná. Žalovaný nevylučuje, že obsahová štruktúra jednotlivých položiek denného rozkazu vyjadruje snahu riaditeľa ÚVV a ÚVTOS Košice zabezpečiť, čo najlepšiu prehľadnosť denných rozkazov, avšak zároveň podľa názoru žalovaného reflektuje potrebu diferencovania medzi rozličnými dôvodmi a druhmi neprítomnosti príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, kde riaditeľ ÚVV a ÚVTOS inter alia výslovne rozlišuje medzi realizáciou služobnej cesty a výkonom rehabilitácie. 72. Vzhľadom na vyššie prezentovanú argumentáciu má žalovaný za to, že cesta realizovaná zosnulou manželkou žalobcu na preventívnu rehabilitáciu dňa 22.04.2015 v žiadnom prípade nemôže byť posudzovaná ako služobná cesta a preto ani k úmrtiu manželky žalobcu nemohlo dôjsť v dôsledku služobného úrazu. 73. Z hľadiska logickej postupnosti žalobcom namietaných rozhodnutí má zásadný význam skutočnosť, že žalobca nenamietal správu o prerokovaní poškodenia zdravia v súvislosti s úrazom alebo chorobou z povolania č. ÚVV a ÚVTOS-37-3/11-2015 zo dňa 13.07.2015 (ďalej len „správa úrazovej komisie“) vypracovanú členmi úrazovej komisie a schválenú riaditeľom ÚVV a ÚVTOS Košice, nakoľko od záverov predmetnej správy úrazovej komisie za odvíjali úmrtia manželky žalobcu jednalo o služobný úraz. Záver úrazovej komisie, ktorý následne aproboval svojím podpisom riaditeľ ÚVV a ÚVTOS Košice bol jednoznačný, a to, že k úmrtiu manželky žalobcu nedošlo v dôsledku služobného úrazu. V predmetnej správe sa úrazová komisia vyčerpávajúcim spôsobom zaoberala okolnosťami, za ktorých došlo k úmrtiu manželky žalobcu, pričom po zohľadnení všetkých relevantných okolností rozhodla, že k úmrtiu manželky žalobcu počas cesty na preventívnu rehabilitáciu dňa 22.04.2015 nedošlo v dôsledku služobného úrazu, kedy výslovne konštatovala, že cestu na preventívnu rehabilitáciu nie je možné bez akýchkoľvek pochybností definovať ako výkon služby, ani ako služobnú cestu. Ako vyplýva z obsahu samotnej správy úrazovej komisie, s výsledkami vyšetrenia úrazu na následky, ktorého poškodená príslušníčka t. j. L.. U.. V. W. zomrela a záverom nadriadeného, bol oboznámený pozostalý manžel t. j. žalobca. Žalobca napriek tomu, že bol oboznámený so správou úrazovej komisie, nikdy túto nespochybnil a ani nežiadal o jej preskúmanie, hoci práve jej závery boli primárnym podkladom pre prvostupňové rozhodnutie č. GR ZVJS-15979-7/33-15 zo dňa 18.09.2015 ako aj žalobou napadnuté rozhodnutie č. 49126/2015-153. Z dôvodu vlastnej pasivity žalobcu neboli nikdy spochybnené závery obsiahnuté v správe úrazovej komisie, preto má žalovaný za to, vykonštruovanou a účelovou argumentáciou v podanej žalobe sa snaží žalobca preklenúť dôkaznú núdzu, v ktorej sa ocitol pri preukazovaní dôvodnosti podanej žaloby. 74. Žalovaný na záver uviedol, že prvostupňový orgán postupoval pri rozhodovaní vo veci priznania vdoveckého výsluhového dôchodku žalobcovi v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona a preto odvolací orgán odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie útvaru sociálneho zabezpečenia č. GR ZVJS-15979- 7/33-15 zo dňa 18.09.2015 potvrdil. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 75. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 76. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 77. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP. 78. Predmetom konania na správnom orgáne je dávka výsluhového zabezpečenia, menovite dávka vdoveckého výsluhového dôchodku. Konanie bolo začaté na základe žiadosti žalobcu o priznanie dávky odo dňa 22.4.2015, podanej dňa 05.05.2015 Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody. V žiadosti žalobcu o priznanie dávky nie je špecifikovaný časový úsek, za ktorý žiada dávku priznať. 79. Podľa § 30 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Druhy dávok výsluhového zabezpečenia), z výsluhového zabezpečenia sa poskytuje a) výsluhový príspevok, b) odchodné, c) úmrtné, d) výsluhový dôchodok, e) invalidný výsluhový dôchodok, f) vdovský výsluhový dôchodok, g) vdovecký výsluhový dôchodok, h) sirotský výsluhový dôchodok. 80. Podľa § 103 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z., nárok na výplatu dávky nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie a vyplácanie dávky, ak tento zákon neustanovuje inak. 81. Podmienky na vznik nároku na dávku požadovanú žalobcom sú upravené v § 46 a nasl. zákona č. 328/2002 Z.z. 82. Podľa § 81 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z., dávky výsluhového zabezpečenia priznáva, zvyšuje, znižuje, vypláca, zastavuje a odníma a) policajtovi a pozostalým po ňom útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva, b) profesionálnemu vojakovi a pozostalým po ňom Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. 83. Podľa § 83 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., na žiadosť sa poskytujú a) výsluhový príspevok, b) odchodné, c) úmrtné, d) výsluhový dôchodok, e) invalidný výsluhový dôchodok, f) vdovský výsluhový dôchodok, g) vdovecký výsluhový dôchodok, h) sirotský výsluhový dôchodok, i) služby sociálneho zabezpečenia, j) dávky úrazového zabezpečenia pozostalých. 84. Podľa § 83 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z.z., žiadosti o dávky alebo služby podľa odseku 1 sa podávajú útvaru sociálneho zabezpečenia ministerstva, Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia, služobnému úradu alebo služobnému orgánu, ktorý je oprávnený dávku alebo službu sociálneho zabezpečenia priznať. 85. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 86. Predmetom prieskumu správneho súdu je rozhodnutie žalovaného č. 49126/2015-153 zo dňa 09.12.2015, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa- GR ZVJS- Útvaru sociálneho zabezpečenia č. GR ZVJS-15979-7/33-15 zo dňa 18.09.2015. 87. Správny orgán prvého stupňa rozhodol (výroková časť rozhodnutia), že sa žalobcovi na základe jeho žiadosti zo dňa 05.05.2015 priznáva vdovecký dôchodok od 22.4.2015 do 22.4.2016 (t.j. za obdobie jedného roka), pričom výroková časť rozhodnutia neobsahovala rozhodnutie o žiadosti žalobcu na priznanie dávky za ďalšie obdobie. Napriek tomu, že sa správny orgán v odôvodnení rozhodnutia zaoberal aj tým, či takýto nárok (upravený v ustanovení § 50 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. ako trvanie nároku na vdovecký výsluhový dôchodok) je alebo nie je daný. 88. Voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa sa odvolal žalobca, ktorý namietal nesprávnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa v časti nepriznania nároku na vdovecký dôchodok po uplynutí jedného roka, t.j. v časti, ktorá síce bola odôvodňovaná v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, avšak nepremietla sa do výrokovej časti rozhodnutia. Správny orgán druhého stupňa odôvodnenie rozhodnutia správneho stupňa vyhodnotil ako vecne a právne správne a o odvolaní žalobcu rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. 89. Pretože konanie o dávkach výsluhového zabezpečenia, vrátane konania/rozhodnutia o trvaní nároku na dávku výsluhového zabezpečenia je konaním návrhovým, ktoré je možné začať a uskutočniť výlučne na základe žiadosti oprávnenej osoby a žalobca takúto žiadosť podal, pričom vo svojej žiadosti nešpecifikoval, že žiada iba o priznanie dávky za obdobie nepresahujúce jeden rok, správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správne orgánu je nesprávne. 90. Správny orgán druhého stupňa pochybil, keď sa síce zaoberal vecnými dôvodmi odvolania žalobcu, avšak nenapravil pochybenie správneho orgánu prvého stupňa, spočívajúce v absencii výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorá by korešpondovala s odôvodnením rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa o trvaní nároku na dávku výsluhového zabezpečenia po uplynutí jedného roka. Predmetom odvolania žalobu nebola nesprávnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorá sa premietla do výrokovej časti rozhodnutia a ak sa správny orgán druhého stupňa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, absentovala výroková časť ktorú by mohol na základe odvolania žalobcu potvrdiť. Táto nesprávnosť je dôvodom, prečo je potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu. V ďalšom konaní bude potrebné, aby sa správne orgány dôsledne zaoberali tým, či rozhodli o celej žiadosti žalobcu, pričom správny súd dáva do pozornosti správnym orgánom, že rozhodnutie správneho orgánu je vyjadrené práve vo výroku jeho rozhodnutia nie v odôvodnení. Ak správne orgány dospejú k záveru, že žiadosť žalobcu, na základe ktorej sa vedie konanie sa vzťahuje aj k obdobiu presahujúcemu jeden rok, je nevyhnuté, aby aj o tejto časti žiadosti rozhodli zákonom predpokladaným spôsobom vo výroku svojho rozhodnutia. 91. K niektorým dôvodom správnej žaloby súd naviac uvádza nasledovné: 92. Podstatnými argumentmi žalobcu bolo toho, že má nárok na výplatu vdoveckého výsluhového dôchodku podľa § 51 v spojení s § 50 ods. 1, ods. 2 písm. e) a g) zákona č. 328/2002 Z.z. 93. Podľa § 51 zákona č. 328/2002 Z.z., na vdovecký výsluhový dôchodok podľa § 46, 49 a 50 má nárok vdovec po zomretej policajtke a profesionálnej vojačke. 94. Podľa § 50 zákona č. 328/2002 Z.z., po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak a) stará sa o nezaopatrené dieťa alebo b) je invalidná, alebo c) dovŕšila vek rozhodný pre nárok na starobný dôchodok, alebo d) vychovala aspoň 3 nezaopatrené deti, alebo e) dovŕšila vek 52 rokov a vychovala 2 nezaopatrené deti, alebo f) manželstvo vdovy so zomretým policajtom alebo profesionálnym vojakom trvalo počas služobného pomeru zomretého policajta alebo profesionálneho vojaka najmenej pätnásť rokov alebo g) k úmrtiu manžela došlo v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania. 95. Ako jeden z dôvodov na zamietnutie žiadosti žalobcu na priznanie nároku na vdovecký výsluhový dôchodok za dobu presahujúcu jeden rok správne orgány dospeli k záveru, že v prípade manželky žalobcu nešlo o služobný úraz. Prvé rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa správny orgán druhého stupňa zrušil z dôvodu, že správny orgán prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, či úraz, ktorý utrpela manželka žalobcu, je možné považovať za služobný úraz. Správny orgán zároveň poukázal na rozhodujúcu právnu úpravu, ktorú by mal správny orgán prvého stupňa na prejednávanú vec aplikovať (§ 29 ods. 1, 2 zákona č. 328/2002 Z.z., § 37 zákona č. 73/1998 Z.z., , § 146 a 118a zákona č. 73/1998 Z.z.. V novom rozhodnutí správny orgán prvého stupňa túto skutočnosť odôvodňoval tým, že túto okolnosť posúdila komisia riaditeľa ÚVV a ÚVTOS Košice v správe zo dňa 13.7.2015, ktorá dospela k záveru, že v danom prípade k služobnému úrazu nedošlo. S uvedeným záverom sa stotožnil riaditeľ ÚVV a ÚVTOS Košice. V odôvodnení dotknutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa sa ďalej uvádza, že nejde o služobný úraz s poukazom na § 118 ods. 1, ako aj to že nešlo o služobnú cestu, pretože v posudzovanom prípade cestovný príkaz nebol nadriadenému predložený ani nebol zaevidovaný. 96. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., za služobný úraz sa na účely tohto zákona považuje poškodenie zdravia alebo smrť policajta alebo profesionálneho vojaka spôsobené nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov a) pri výkone služobných činností vyplývajúcich zo služobného zaradenia policajta alebo profesionálneho vojaka, pri činnosti vykonávanej na príkaz, pokyn alebo rozkaz nadriadeného alebo pri činnosti, ktorá je obvyklá pri plnení služobných úloh vrátane obvyklej činnosti v čase prestávok v službe, b) pri činnosti, ktorá sa vykonáva v záujme služby alebo s cieľom chrániť záujem služby, bez ohľadu na to, z akého podnetu policajt alebo profesionálny vojak túto činnosť vykonáva, c) v dôsledku konania alebo opomenutia inej osoby, ak dôvodom takého konania alebo opomenutia je príslušnosť policajta k Policajnému zboru, Hasičskému a záchrannému zboru, Horskej záchrannej službe, Slovenskej informačnej službe, Národnému bezpečnostnému úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže alebo k Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, alebo príslušnosť profesionálneho vojaka k ozbrojeným silám, alebo činnosť, ktorú policajt alebo profesionálny vojak vykonáva alebo vykonával v záujme služby alebo s cieľom chrániť záujem služby, d) počas cesty z miesta, kde sa policajt alebo profesionálny vojak zdržiava mimo výkonu služby, namiesto výkonu služby, ak sa táto činnosť vykonáva s cieľom dostaviť sa na miesto výkonu služby, ak bol na výkon služby mimoriadne povolaný, a späť, e) pri činnosti, ktorú policajt alebo profesionálny vojak vykonáva vo verejnom záujme alebo v záujme ochrany života, zdravia alebo majetku. 97. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z., ako služobný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý policajt a profesionálny vojak utrpel pre výkon služby. 98. Podľa § 37 zákona č. 73/1998 Z.z., policajta možno vyslať na služobnú cestu do iného miesta, ako je miesto jeho pravidelného výkonu štátnej služby, na plnenie úloh vyplývajúcich zo zastávanej funkcie alebo na plnenie úloh spoločného pracovného tímu na nevyhnutne potrebný čas. Nadriadený, ktorý vysiela policajta na služobnú cestu, určí miesto nástupu a miesto plnenia služobných úloh, dobu jej trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia služobnej cesty. Nadriadený môže tiež určiť ďalšie podmienky služobnej cesty; pritom je povinný prihliadať na oprávnené záujmy policajta. Policajt je povinný nastúpiť na služobnú cestu, a to i v dňoch nepretržitého odpočinku v týždni alebo vo sviatok, ak je to potrebné na plnenie úloh štátnej služby; osobitné podmienky na výkon štátnej služby policajtiek nie sú tým dotknuté. Služobnou cestou sa rozumie doba od nástupu policajta na cestu na plnenie služobných úloh do iného miesta, ako je miesto jeho pravidelného výkonu štátnej služby, vrátane doby plnenia služobných úloh v mieste konania služobnej cesty až do jeho návratu z tejto cesty. Služobnou cestou nie je plnenie úloh v období krízovej situácie. Zahraničnou služobnou cestou sa rozumie služobná cesta podľa odseku 4 zo Slovenskej republiky do zahraničia, doba plnenia služobných úloh v zahraničí a cesta zo zahraničia späť do Slovenskej republiky. Dobou nástupu a dobou skončenia služobnej cesty sa na účely tohto zákona rozumie čas skutočného odchodu a čas skutočného príchodu dopravného prostriedku, ktorý policajta prepraví do miesta konania služobnej cesty a späť. 99. Podľa § 146 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., vymedzenému okruhu policajtov patrí na upevnenie ich telesného a duševného zdravia preventívna rehabilitácia v trvaní štrnástich po sebe nasledujúcich kalendárnych dní v kalendárnom roku. 100. Podľa § 146 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z.z., policajt je povinný nastúpiť na preventívnu rehabilitáciu v deň, v ktorý je na ňu vyslaný. 101. Podľa § 188a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.,, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. 102. Podľa § 188a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť. 103. Podľa § 29 ods. 16 Rozkazu č. 42 Zbierky rozkazov generálneho riaditeľa ZVJS, ročník 2013 „Konanie príslušníka zboru podľa §15 je porušením služobnej disciplíny podľa osobitného predpisu.“ Osobitným predpisom sa v zmysle poznámky pod čiarou myslí už vyššie spomenuté ust. § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. 104. Podkladom rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa bolo stanovisko komisie, ktorá sa zaoberala otázkou, či v danom prípade išlo o služobný úraz. Riaditeľ ÚVV a ÚVTOS predložil správnemu orgánu prvého stupňa stanovisko k tejto otázke, pričom v dotknutom stanovisku rozoberal jednotlivé zákonné predpoklady ustanovenia § 29 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z.. Na viacerých miestach vyjadrenia sa uvádza, že úraz nie je možné bez akýchkoľvek pochybností definovať ako výkon služby. Na tomto mieste súd poznamenáva, že otázka pracovného úrazu nebola pri posudzovaní dotknutej otázky predmetom trestného konania, kde je potrebné vinu dokazovať bez akýchkoľvek rozumných pochybností. Závery riaditeľa naznačujú, že si svojimi závermi na viacerých miestach nie je istý, neistota sa netýka skutkových ale právny okolností dotknutej otázke. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa s týmito závermi správne orgány vysporiadali, pričom ide o otázku kľúčovú pre rozhodnutie veci. Správne orgány sa ďalej dôsledne nezaoberali zákonným vymedzením služobného úrazu § 29 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., osobitne tým, či preventívna rehabilitácia, na ktorú je v zmysle § 146 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z.z., policajt povinný nastúpiť nie je činnosťou vykonávanou na príkaz, pokyn alebo rozkaz nadriadeného (t.j. služobným úrazom podľa § 29 ods. 1 písm. a)zákona č. 328/2002 Z.z.) s prihliadnutím na denný rozkaz nadriadeného zosnulej, ako aj s prihliadnutím na to, že rehabilitácia sa uskutočňovala na pokyn nadriadeného zosnulej na mieste inom ako bolo pravidelné miesto výkonu jej služby. Správne orgány sa nesprávne viac venovali otázke, či zosnulá vykonávala služobnú činnosť definovanú zákonom, mali sa však z právneho hľadiska viac venovať legálnemu vymedzeniu služobného úrazu a tomu, či je možné dotknutý úraz subsumovať pod niektorú zákonných definícií obsiahnutých v § 29 ods. 1 písm. zákona č. 328/2002 Z.z. 105. V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu prvého stupňa opätovne rozhodnúť o celej žiadosti žalobcu a svoje rozhodnutie v súlade s vyššie uvedeným názorom správneho súdu. 106. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. 107. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.