Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/196/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201406 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017201406.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka PhD., v právnej veci žalobcu: T.. C. W., L. č. XX, XXX XX M. R., zastúpeného: JUDr. Igor Horanský, AK so sídlom Staničná č. 1, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. INF/278/2017-117 zo dňa 21.08.2017 a rozhodnutia č. INF/278/2017-117 zo dňa 12.06.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný listom č. INF/278/2017-117 zo dňa 21.08.2017 oznámil žalobcovi, že Ministerstvu financií SR bolo dňa 13.06.2017 doručené podanie označené ako rozklad proti rozhodnutiu MF SR č. INF/278/2017-117 z 12.06.2017 o nevyhovení žiadosti z 01.06.2017 o poskytnutie informácií v žiadateľom požadovanom rozsahu a požadovaným spôsobom, a to sprístupnenie kópii prvých troch a posledných troch strán (teda iba 6 strán) prílohy č. 7 k dohode z 01.11.2000 medzi MF SR a Úradom pre finančný trh“, podané žiadateľom zo dňa 12.06.2017. Podanie smerovalo proti odpovedi o sprístupnení informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z, z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZSI) v znení neskorších predpisov zo dňa 12.06.2017, vypracovanej Ministerstvom financií SR. V odpovedi MF SR žiadateľovi poskytlo vyjadrenie, že požadované informácie sú súčasťou značného množstva dokumentov, ktoré má MF SR k dispozícií len v písomnej forme a sú vytvorené viacerými vtedajšími zamestnancami Ministerstva financií SR, nie sú priebežne číslované a preto nie je možné jednoznačne identifikovať prvé alebo posledné strany a z uvedeného dôvodu ako spôsob sprístupnenia MF SR navrhlo nahliadnutie do spisu. 2. Ďalej žalovaný uviedol, že v podaní žiadateľ namietal formu sprístupnenia informácií, konkrétne uvádzal, že orgán verejnej správy je povinný informáciu sprístupniť formou akú mu žiadateľ určí. S tvrdením žiadateľa sa nemožno stotožniť z týchto dôvodov: Zo znenia § 14 ods. 2 ZSI vyplýva, že žiadateľ v žiadosti navrhuje spôsob sprístupnenia informácií a teda neurčuje spôsob sprístupnenia, ako to v podaní tvrdí. Predmetom žiadosti žiadateľa boli informácie, ktoré povinná osoba nevedie v elektronickej podobe. Účelom zákona o informáciách je sprístupniť verejnosti údaje, ktoré má povinná osoba vo svojej agende. Zo ZSI nevyplýva však povinnosť údaje, ktoré má povinná osoba k dispozícii, spracovávať do inej formy na základe pokynu oprávnenej osoby. Forma (podoba) informácie je daná spôsobom záznamu informácie na nosič. Je povinnosťou sprístupniť informáciu vo forme, v akej ju má povinná osoba k dispozícii. MF SR z dôvodu, že žiadateľom požadované informácie má výlučne v písomnej forme, navrhlo inú formu ich sprístupnenia, a to nahliadnutím do spisu, čo je v súlade s § 16 ods.1 ZSI. S prihliadnutím na vyššie uvedené a taktiež na to, že dokumenty obsiahnuté v prílohe č. 7 k dohode z 1.11.2000 medzi MF SR a Úradom pre finančný trh sú z roku 2000 a teda veľmi staré záznamy písané rukou s nízkou kvalitou čitateľnosti, kedy by ich ďalšia reprodukcia spôsobila nečitateľnosť a nepoužiteľnosť. Podanie žiadateľa nemožno považovať za rozklad podaný podľa ustanovenia § 19 ZSI , nakoľko žiadosť žiadateľa zo dňa 01.06.2017 MF SR vybavilo v súlade s platnou legislatívou v zákonom stanovenej lehote a podľa ustanovenia § 18 ods. 1 ZSI urobilo rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V odpovedi MF SR žiadateľovi poskytlo informáciu o požadovanej informácií. MF SR nemá kompetencie v prípade nezáujmu žiadateľa o informácie ovplyvniť jeho konanie. II. žaloba a námietky 3. Žalobca v žalobe uviedol, že ZSI v §16 ods. 1 druhej vete upravuje, že iba vtedy, ak požadované informácie nemožno (objektívne nemožno) sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. Zároveň ZSI v § 18 ods. 1, 2 a 3 a § 19 ods. 1 predpisuje, že povinná osoba urobí rozhodnutie zápisom v spise iba vtedy, ak povinná osoba v zákonnej lehote poskytne žiadateľovi ním požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 (vrátane § 16 ods. 1 druhej vety). Ak však povinná osoba nevyhovie žiadateľovej žiadosti hoci len sčasti (čo len z časti z hľadiska požadovaného rozsahu alebo spôsobu poskytnutia informácií), tak povinná osoba musí o tom vydať v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie, inak sa zo zákona predpokladá, že povinná osoba vydala odmietavé rozhodnutie. Pritom proti odmietavému rozhodnutiu povinnej osoby, ktorým povinná osoba nevyhovela žiadateľovej žiadosti čo len sčasti, môže žiadateľ podať opravný prostriedok. Žiadateľ podal na Ministerstvo financií SR žiadosť z 1. 6. 2017 o poskytnutie (sprístupnenie) informácií, konkrétne kópií prvých troch strán a posledných troch strán (teda celkovo 6 strán) prílohy č. 7 k Dohode z 01.11.2000 uzavretej medzi Ministerstvom financií SR a Úradom pre finančný trh v zmysle § 32 ods. 3 zákona č. 329/2000 Z. z. Pritom žiadateľ požiadal o poskytnutie kópií prvých troch a posledných troch strán (teda spolu 6 strán) predmetnej prílohy č. 7, a to zaslaním týchto kópií žiadateľovi elektronickou poštou v naskenovanej písomnej elektronickej podobe (respektíve eventuálne aj zaslaním týchto kópií žiadateľovi klasickou poštou v nakopírovanej písomnej listinnej podobe). Kópia žiadateľovej žiadosti z 01.06.2017 tvorí jednu z príloh tejto žaloby. Ministerstvo financií SR zareagovalo na žiadosť z 01.06.2017 prvostupňovým rozhodnutím (listom) Č. INF/278/2017-117 z 12.06.2017. MF SR v tomto rozhodnutí (liste) z 12. 6. 2017 MF SR primáme tvrdí, že požadované prvé tri strany a posledné tri strany predmetnej prílohy č. 7 ako „požadované dokumenty sú vytvorené viacerými vtedajšími zamestnancami Ministerstva financií SR a nie sú ani priebežne číslované a preto nie je možné jednoznačne identifikovať prvé alebo posledné strany“. Zároveň Ministerstvo financií SR) v tomto svojom prvostupňovom rozhodnutí z 12. 6. 2017 paradoxne tvrdí, že „nakoľko... požadované informácie sú súčasťou väčšieho množstva dokumentov, ktoré má MF SR k dispozícií len v písomnej forme, ako spôsob sprístupnenia Vám navrhujeme nahliadnutie do spisu". 4. Podľa žalobcu prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 12. 6. 2017 teda nebolo odmietnuté sprístupnenie požadovanej časti predmetnej prílohy č. 7, ale odmietnutý bol „iba“ žiadateľom požadovaný spôsob sprístupnenia - odmietnuté bolo poskytnutie písomnej elektronickej kópie aj písomnej listinnej kópie - požadovanej predmetnej prílohy č. 7 k Dohode z 01. 11. 2000 uzavretej medzi MF SR a Úradom pre finančný trh. Pritom podľa paradoxných tvrdení Ministerstva financií SR v jeho rozhodnutí z 12.06.2017 sa vraj nedajú identifikovať požadované časti predmetnej prílohy č. 7 na účely ich sprístupnenia jednoduchým naskenovaním (zosnímaním) do písomnej elektronickej podoby ani na účely ich sprístupnenia spôsobom jednoduchým nakopírovaním do písomnej listinnej podoby. Zároveň však podľa Ministerstva financií SR je možné identifikovať požadované časti predmetnej prílohy č. 7 pri spôsobe ich sprístupnenia nahliadnutím do spisu. Navyše, Ministerstvo financií SR vo svojom prvostupňovom rozhodnutí z 12.06.2017 nepravdivo - v rozpore s. § 16 ods. 1 druhou vetou a § 21 zákona č. 211/2000 Z. z. - tvrdí, že „žiadateľ spôsob sprístupnenia len navrhuje a povinnosťou povinnej osoby je sprístupniť informáciu v takej forme a takým spôsobom, v akom má požadované informácie k dispozícii a nie je povinná spracovávať ich na základe požiadaviek žiadateľa“. V skutočnosti však pri vybavovaní žiadateľovej žiadosť z 01.06. 2017 vôbec nebolo ani nie je potrebné spracovávanie existujúcich informácií do obsahovo nových informácií, ale potrebné bolo iba jednoduché vyhotovenie (naskenovanie) písomného elektronického skenu (elektronickej kópie) z predmetnej prílohy č. 7, respektíve jednoduché vyhotovenie písomnej listinnej (papierovej) kópie z predmetnej prílohy č. 7. Prvostupňové rozhodnutie Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 12.06. 2017 je nezákonné už len preto, lebo toto rozhodnutie nemá ani len zákonom vyžadované formálne náležitosti administratívneho rozhodnutia (dokonca ani len výrok), čo je v principiálnom rozpore s požiadavkami na zákonné rozhodnutie podľa §19 ods. 2 a §22 ods. 1 ZSI v spojení s ustanoveniami § 47 Správneho poriadku. Pritom zákonom predpísané náležitosti administratívneho rozhodnutia (výrok, odôvodnenie aj poučenie o opravnom prostriedku) jasne vymedzujú ustanovenia § 47 Správneho poriadku a zároveň nevyhnutnosť existencie zákonom predpísaných náležitosti administratívnych rozhodnutí potvrdzuje aj konštantná súdna judikatúra. 5. Žiadateľ v rozklade z 12.6.2017 osobitne namietal nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia MFSR č. INF/278/2017-117 z 12.6.2017 napríklad z hľadiska ustanovení §16 ods. 1 druhej vety ZSI, ktoré jasne uzákoňujú, že povinná osoba dohodne so žiadateľom iný ako požadovaný spôsob sprístupnenia požadovanej informácie (napríklad požadovanej dokumentácie) iba vtedy, ak informáciu objektívne nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom. Ustanovenia § 21 ZSI aj nadväznej vyhlášky MF SR Č. 481/2000 Z. z. (vyhlášky o podrobnostiach úhrady nákladov za sprístupnenie informácií) jasne zakotvujú, že informácie sa sprístupňujú bezplatne okrem oprávnenia (možnosti) povinnej osoby požadovať úhradu vo výške materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií požadovaných informácií, so zadovážením technických nosičov a s odoslaním požadovaných informácií žiadateľovi. Tieto ustanovenia zjavne potvrdzujú, že požadované kópie informácií (napríklad požadované kópie dokumentov) sa žiadateľovi sprístupňujú spôsobom určeným žiadateľom, teda v prípade žiadosti o poskytnutie kópie určitej informácie (kópie určitého dokumentu) sa sprístupnenie realizuje vyhotovením požadovanej kópie a jej zaslaním žiadateľovi. Dôkazom o tejto skutočnosti je aj dôvodová správa k zákonu o slobode informácií, ktorá tvorí súčasť parlamentnej tlače 426 v II. volebnom období NR SR (1998 - 2002) a ktorá je zverejnená v digitálnom archíve na oficiálnom webe Národnej rady SR (<https:// www.nrsr.sk/web/>), ale taktiež odborné komentáre a konštantná súdna judikatúra k zákonu o slobode informácií. ZSI v §16 ods. 1 prvej vete demonštratívne (enumeratívne) ustanovuje spôsoby sprístupnenia informácií požadovaných žiadateľom, pričom výber spôsobu sprístupnenia požadovaných informácií závisí predovšetkým od vôle žiadateľa. 6.Povinná osoba nesmie (ani podľa konštantnej judikatúry), či už priamo predpisovať vo svojich smerniciach, manuáloch, alebo napríklad na internetovej stránke, že povinná osoba určité druhy informácií sprístupňuje len určitým spôsobom (napríklad len nahliadnutím do spisu). Zároveň ZSI v § 16 ods. 1 druhej vete predpokladá a vyžaduje dohodu len v prípade, ak povinná osoba objektívne nemôže sprístupniť informácie spôsobom požadovaným žiadateľom, len vtedy povinná osoba je oprávnená a povinná dohodnúť sa so žiadateľom na náhradnom spôsobe sprístupnenia informácie. Pritom nemožnosť sprístupniť informácie musí byť objektívna, napríklad ak povinná osoba nedisponuje technickým zariadením na nakopírovanie či naskenovanie požadovaného dokumentu technického spôsobu (do formy, podoby, formátu) sprístupnenia podľa požiadavky žiadateľa, čo aj podľa súdnej judikatúry vyplýva z logického a sémantického výkladu dotknutých ustanovení zákona o slobode informácií (zákona č. 211/2000 Z. z.). Kópia žiadateľovho rozkladu z 12.06.2017 tvorí jednu z príloh tejto žaloby. Ministerstvo financií SR zareagovalo na rozklad z 12.6.2017 druhostupňovým rozhodnutím (listom) č. INF/278/2017-117 z 21. 6. 2017. Celé druhostupňové rozhodnutie (list) MFSR č. INF/278/2017-117 z 21.6.2017 je primáme založené na utkvelom opakovaní mylných a irelevantných tvrdení Ministerstva financií SR, že žiadny orgán verejnej správy (vrátane Ministerstva financií SR) údajne nemá povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu spôsobom (formou) požadovanou žiadateľom. 7. Zo ZSI vyplýva, že žiadateľ vo svojej žiadosti iba navrhuje spôsob sprístupnenia informácií a že žiadateľ nemá právo na sprístupnenie informácií spôsobom požadovaným žiadateľom, ale že povinná osoba si vyberá spôsob sprístupnenia podľa toho, v akej forme a podobe má požadované informácie k dispozícii. Zároveň Ministerstvo financií SR tvrdí, že „účelom zákona o informáciách je sprístupniť verejnosti údaje, ktoré má povinná osoba vo svojej agende“, že „zo zákona o slobode informácií nevyplýva... povinnosť údaje, ktoré má povinná osoba k dispozícii, spracovávať do inej formy na základe pokynu oprávnenej osoby“, že „forma (podoba) informácie je daná spôsobom záznamu informácie na nosič“ a že pre povinnú osobu existuje iba „povinnosť sprístupniť informáciu vo forme, v akej ju má povinná osoba k dispozícii“. Pritom Ministerstvo financií SR uvádza, že „predmetom žiadosti žiadateľa boli informácie, ktoré povinná osoba nevedie v elektronickej podobe“ a že „MF SR z dôvodu, že žiadateľom požadované informácie má výlučne v písomnej forme, navrhlo inú formu ich sprístupnenia, a to nahliadnutím do spisu“. Ministerstvo financií SR tiež do druhostupňového rozhodnutia zaradilo nové prekvapivé tvrdenie, že v prípade prílohy č. 7 k dohode z 01.11.2000 ide o veľmi starý dokument (staré záznamy) ešte z roku 2000 s nízkou kvalitou čitateľnosti a že ich ďalšou reprodukciou by mohla byť spôsobená nečitateľnosť a nepoužiteľnosť. Pritom však Ministerstvo financií SR doteraz [listami č. NF/475/2016-117 z 23.9.2016, č. NF/502/2016-117 zo 14. 10. 2016 a č. NF/530/2016-117 z 26.10.2016] už zaslalo žiadateľovi naskenovanú kópiu dohody z 1. 11.2000 aj naskenované kópie príloh č. 1 až č. 6 dohody z 1. 11. 2000, ktoré sú plne čitateľné a použiteľné. Celkovo MF SR tvrdí, že MF SR v žiadateľovej veci postupovalo údajne podľa § 16 ods. 1 ZSI a že podanie žiadateľa (rozklad z 12.06.2017) údajne nemožno považovať „za rozklad podaný podľa ustanovenia § 19 zákona o slobode informácií, nakoľko žiadosť žiadateľa zo dňa 01.06.2017 MF SR vybavilo v súlade s platnou legislatívou v zákonom stanovenej lehote a podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o slobode informácií urobilo rozhodnutie zápisom v spise“. V skutočnosti však pri postupe MF SR v žiadateľovej veci neboli splnené všetky zákonom ustanovené podmienky pre urobenie rozhodnutia zápisom v spise podľa § 18 ods. 1, pretože MF SR nevyhovelo plne, ale iba sčasti žiadateľovej žiadosti z 01.06.2017 o poskytnutie informácií, konkrétne kópií prvých troch strán a posledných troch strán prílohy č. 7 k dohode z 01.11.2000, a to zaslaním týchto kópií žiadateľovi elektronickou poštou v naskenovanej písomnej elektronickej podobe (respektíve eventuálne zaslaním týchto kópií žiadateľovi klasickou poštou v nakopírovanej písomnej listinnej podobe). ZSI totiž v § 18 ods. 1, 2 a 3 a § 19 ods. 1 uzákoňuje, že povinná osoba urobí rozhodnutie zápisom v spise iba vtedy, ak povinná osoba v zákonnej lehote poskytne žiadateľovi ním požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 (vrátane § 16 ods. 1 druhej vety). Ak však povinná osoba nevyhovie žiadateľovej žiadosti hoci len sčasti (čo len sčasti z hľadiska požadovaného rozsahu alebo spôsobu poskytnutia informácií), tak povinná osoba musí o tom vydať v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie, inak sa zo zákona predpokladá, že povinná osoba vydala odmietavé rozhodnutie. Pritom proti odmietavému rozhodnutiu povinnej osoby, ktorým povinná osoba nevyhovela žiadateľovej žiadosti čo len sčasti, môže žiadateľ podať opravný prostriedok. 8. Druhostupňové rozhodnutie (list) Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 21.6.2017 - ale až aj prvostupňové rozhodnutie (list) Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 12. 6. 2017 - je vo svojej podstate nepreskúmateľné a nezákonné, pretože Ministerstvo financií SR sa pri svojom postupe, konaní a rozhodovaní nevysporiadalo s argumentmi žiadateľa, napríklad s argumentmi žiadateľa o ustanoveniach §16 ods. 1 druhej vety a §21 ZSI a aj ustanoveniach nadväznej vyhlášky MF SR č. 481/2000 Z. z. ZSI v § 21 ods. 1 a aj nadväzná vyhláška MF SR č. 481/2000 Z. z. jasne zakotvujú, že povinná osoba môže požadovať úhradu vo výške materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií požadovaných informácií a s odoslaním požadovaných informácií žiadateľovi, čo taktiež potvrdzuje, že sprístupnenie požadovaných kópií dokumentov sa realizuje vyhotovením požadovaných kópií a ich zaslaním žiadateľovi. Dôkazom o tejto skutočnosti je aj dôvodová správa k ZSI, ktorá tvorí súčasť parlamentnej tlače 426 v II. volebnom období NR SR ((1998 - 2002) a je zverejnená v digitálnom archíve na oficiálnom webe Národnej rady SR (<https://www.nrsr.sk/web/>), ale taktiež odborné komentáre a konštantná súdna judikatúra k ZSI. Ide aj o judikatúru Krajského súdu v Bratislave (napríklad v rozsudku KS BA spis. zn. 1S137/2007-48 zo 17.04.2005) a taktiež o judikatúru Najvyššieho súdu SR (napríklad v rozsudku NSSR spis. zn. 4Sžso 31/2008 z 26. 2. 2009), ktoré sú inštančne príslušné preskúmavať aj nezákonnosť rozhodnutí a postupov MF SR na úseku slobodného prístupu k informáciám. Zároveň ZSI v § 16 ods. 1 druhej vete jasne uzákoňuje, že povinná osoba dohodne so žiadateľom iný ako požadovaný spôsob sprístupnenia požadovanej informácie (napríklad požadovanej dokumentácie) iba vtedy, ak informáciu objektívne nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom. Pritom nemožnosť sprístupniť informácie musí byť objektívna, napríklad ak povinná osoba nedisponuje technickým zariadením na nakopírovanie či naskenovanie požadovaného dokumentu technického spôsobu (do formy, podoby, formátu) sprístupnenia podľa požiadavky žiadateľa, čo aj podľa súdnej judikatúry vyplýva z logického a sémantického výkladu dotknutých ustanovení ZSI. Z ustanovenia § 16 ods. 1 druhej vety ZSI je teda zrejmé, že výber spôsobu sprístupnenia požadovaných informácií závisí predovšetkým od vôle žiadateľa. 9. Povinná osoba nesmie (ani podľa konštantnej judikatúry), či už priamo predpisovať vo svojich smerniciach, manuáloch, alebo napríklad na internetovej stránke, že povinná osoba určité druhy informácií sprístupňuje len určitým spôsobom, napríklad len nahliadnutím do spisu. Druhostupňové rozhodnutie (list) Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 21.06.2017 - ale rovnako už aj prvostupňové rozhodnutie (list) Ministerstva financií SR Č. INF/278/2017-117 z 12. 6. 2017 - je nezákonné taktiež preto, lebo bez relevantného zákonného podkladu hrubo obmedzuje ústavne garantované základné právo na informácie podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 17 ústavnej Listiny základných práv a slobôd (č. 23/1991 Zb.). Tvrdenia žalovaného uvedené v jeho nepreskúmateľnom a nezákonnom druhostupňovom rozhodnutí (liste) č. INF/278/2017-117 z 21. 6. 2017 - ale už aj v prvostupňovom rozhodnutí (liste) Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 12.06.2017 - sú arbitrárne, nepreskúmateľné a odporujú zákonu, ale taktiež odporujú postupu samotného Ministerstva financií SR pri doterajšom poskytovaní samotnej dohody z 01.11.2000 a príloh č. 1 až č. 6 k dohode z 01.11.2000 medzi Ministerstvom financií SR a Úradom pre finančný trh. Ministerstvo financií SR doteraz už zaslalo žiadateľovi naskenovanú kópiu dohody z 01.11.2000 aj naskenované kópie príloh č. 1 až č. 6 dohody z 01.11.2000, a to spôsobom požadovaným žiadateľom. Ministerstvo financií SR teda samotnú dohodu z 01.11. 2000 aj väčšinu príloh (prílohy č. 1 až č. 6) dohody z 1. 11.2000 už poskytlo žiadateľovi spôsobom požadovaným žiadateľom. Toto je zároveň dôkazom o skutočnosti, že Ministerstvo financií SR objektívne má k dispozícii technické zariadenia na naskenovanie aj nakopírovanie požadovanej dokumentácie (prílohy č. 7 k dohode z 01.11.2000) do technického spôsobu (formy, podoby, formátu) tak, ako o to žiadateľ požiadal svojou žiadosťou z 01.06.2017. Okrem toho treba uviesť, že taktiež druhostupňové rozhodnutie Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 21. 6. 2017 je nezákonné už len preto, lebo toto rozhodnutie nemá ani len zákonom vyžadované formálne náležitosti administratívneho rozhodnutia (dokonca ani len výrok), čo je v principiálnom rozpore s požiadavkami na zákonné rozhodnutie podľa § 19 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. v spojení s ustanoveniami § 47 Správneho poriadku. Druhostupňové rozhodnutie Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 21.06. 2017 je nezákonné aj preto, lebo toto rozhodnutie vydala tá istá osoba (riaditeľ kancelárie ministra, Ing. Ján Onda), ktorá vydala už nezákonné prvostupňové rozhodnutie Ministerstva financií SR č. INF/278/2017-117 z 12.06.2017. Pritom §19 a §22 ods. 1 ZSI v spojení s § 9 ods. 2 Správneho poriadku jednoznačne ustanovuje, že z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Zároveň poukázal aj na ustálenú súdnu judikatúru vrátane judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (napríklad v uznesení NS SR spis. zn. 8Sžo/106/2008 z 01.03.2011 a v náleze ÚS SR spis. zn. IV. ÚS 72/02 z 27.11.2002) o tom, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a že k reálnemu poskytnutiu právnej ochrany (aj v správnom konaní) dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne (ústavne konformne) interpretovaná, platná a účinná právna úprava. III. argumenty žalovaného 10. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení najmä uviedol, že predmetná žaloba je nedôvodná, keďže prameni zo žalobcovho nesprávneho výkladu ZSI a tým aj celého postupu ohľadom sprístupnenia informácie v danej veci. Žalobca v danej veci žiadal postupne sprístupniť prílohy č. 1 až 7. Žalovaný v zmysle ZSI sprístupnil nim požadované informácie. Ohľadom prílohy č. 7 mu požadované informácie taktiež poskytol, avšak v inej forme, ako predošlé prílohy č. 1 až 6. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o rozsiahlu dokumentáciu, žalovaný nezaslal žalobcovi predmetnú dokumentáciu v kópii, ako tú predošlú, ale listom zo dňa 12.06.2017 ho upovedomil o možnosti sprístupnenia danej dokumentácie v termíne dohodnutom so zamestnancom žalovaného Ing. Zuzanou Tóthovou. Žalobca predmetnú odpoveď vyhodnotil ako zamietnutie sprístupnenia danej informácie žalovaným a voči tomuto listu podal rozklad zmysle § 16 ods. 1 ZSI informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jednalo o obsiahlu dokumentáciu (vyše 400 strán), ktoré neboli číslované a sú slabo čitateľné (v prípade vyhotovenia kópií už takmer nečitateľné), žalovaný navrhol žalobcovi osobné nahliadnutie do prílohy č. 7 a to aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa pravidelne dostavoval do budovy žalovaného, keď osobne podával predošlé žiadosti o sprístupnenia informácií. Tu je nutné uviesť, že zo znenia § 14 ods. 2 ZSI vyplýva, že žiadateľ v žiadosti navrhuje spôsob sprístupnenia informácií a teda neurčuje spôsob sprístupnenia, ako to tvrdí žalobca. Účelom zákona o informáciách je sprístupniť verejnosti údaje, ktoré má povinná osoba vo svojej agende. Zo ZSI nevyplýva však povinnosť údaje, ktoré má povinná osoba k dispozícii, spracovávať do inej formy na základe pokynu oprávnenej osoby. Forma informácie je daná spôsobom záznamu informácie na nosič. Je povinnosťou sprístupniť informáciu vo forme, v akej ju má povinná osoba k dispozícii. Rovnako je síce povinnosťou povinnej osoby rešpektovať formu navrhnutú oprávnenou osobou, teda i meniť formu poskytovanej informácie, ale len v prípade, ak to pre povinnú osobu nebude predstavovať neprimeranú záťaž (Kapitola III článok 5 ods.1 Smernice 2003/98/ES Európskeho parlamentu a Rady). V zmysle § 18 ods. 1 ZSI, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V zmysle § 18 ods. 2 ZSI, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). Na základe uvedeného je možné skonštatovať, že žalovaný umožnil sprístupnenie informácie v celom rozsahu, akurát pri Prílohe č. 7 navrhol inú formu sprístupnenia. Žalobca predmetnú skutočnosť vyhodnotil nesprávne a procesné pochybil, keď podal rozklad, nakoľko žalovaný v danej veci nevydal rozhodnutie. V tom zmysle aj odpovedal žalobcovi listom zo dňa 21.06.2017. IV. Konanie pred správnym orgánom a súdom 11. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 16.10.2019, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. V. relevantné právne predpisy 13.Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 14.Podľa § 2 ods. 2 ZSI, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 15.Podľa § 3 ods. 1 ZSI, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 16. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 17.Podľa § 16 ods. 1 ZSI, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. 18. Podľa § 18 ods. 1 ZSI, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/20160701> v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. 19.Podľa § 3 ods. 2 SP, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 20.Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. VI. posúdenie veci správnym súdom 21. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99). 22. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 23. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii ZSI vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. ZSI definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2. Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu ZSI. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013). Je evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). 24. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou doručenou žalovanému dňa 02.06.2017 požiadal žalovaného o poskytnutie (sprístupnenie) informácií, konkrétne kópií prvých troch strán a posledných troch strán (teda celkovo 6 strán) prílohy č. 7 k Dohode z 01.11.2000 uzavretej medzi Ministerstvom financií SR a Úradom pre finančný trh v zmysle § 32 ods. 3 zákona č. 329/2000 Z. z. Odpoveďou na žiadosť č. INF/278/2017-117 zo dňa 12.06.2017 žalovaný oznámil žalobcovi ako žiadateľovi, že požadované dokumenty sú vytvorené viacerými vtedajšími zamestnancami Ministerstva financií SR, sú ručne písané (cca 400 strán) a nie sú priebežne číslované a preto nie je možné jednoznačne identifikovať prvé alebo posledné strany. Dodal, že požadované informácie sú súčasťou väčšieho množstva dokumentov, ktorá má Ministerstvo financií SR k dispozícii len v písomnej forme, ako spôsob sprístupnenia navrhol nahliadnutie do spisu po dohode termínu s označenou osobou pri súčasnom uvedení telefonického kontaktu na túto osobu. Voči predmetnému listu žalovaného zo dňa 12.06.2017 podal žalobca rozklad, ktorý bol žalovanému doručený dňa 13.06.2017 a na ktorý žalovaný reagoval listom č. INF/278/2017-117 zo dňa 21.08.2017. 25. ZSI ustanovuje rôzne spôsoby sprístupnenia informácií, ktoré môže žiadateľ požadovať. Citované ustanovenie § 16 ods. 1 uvádza demonštratívny výpočet spôsobov sprístupnenia informácií. Výber spôsobu, či už spôsobu predpokladaného zákonom alebo iného spôsobu, závisí od vôle žiadateľa. Demonštratívny výpočet počíta s ústnym vybavením veci, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis (a to aj vlastným zariadením - odfotením si dokumentu fotoaparátom), odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou či elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. Žalovaný v danom prípade tvrdil, že nevie identifikovať prvé alebo posledné strany, keďže malo ísť o súčasť väčšieho množstva dokumentov. Tu správny súd poznamenáva, že nemožnosť sprístupniť informácie musí byť objektívna. T. j. aj keď ďalšie špecifické informácie žalovaný už žalobcovi nepodal, je možné akceptovať toto tvrdenie ako istú objektívnu nemožnosť, teda žalovaný zrejme nevedel ustáliť, ktoré konkrétne dokumenty z prílohy č. 7 mal žalobcovi sprístupniť. Ak nastala takáto situácia, žalovaný mal povinnosť dohodnúť sa so žiadateľom na náhradnom spôsobe sprístupnenia informácie. To dodržal. V zásade platí, že povinná osoba by mala navrhnúť technicky vykonateľné spôsoby sprístupnenia informácií, a žiadateľ by si mal zvoliť jeden zo spôsobov (čo však nevylučuje pokračujúcu komunikáciu a odlišnú dohodu). ZSI však neupravuje, ako postupovať v prípade, že sa povinná osoba nedohodne so žiadateľom. Takáto situácia by nemala predstavovať prekážku sprístupnenia informácie a povinná osoba by mala buď sama zvoliť spôsob sprístupnenia a informáciu sprístupniť alebo napríklad zabezpečiť u inej osoby formu sprístupnenia informácie. Je tiež podstatné uviesť, že ZSI vyžaduje existenciu dohody na inom spôsobe sprístupňovania informácie. Žalovaný by tak nemohol, či už priamo určovať vo svojich interných predpisoch alebo napríklad na internetovej stránke, že určité druhy informácií sprístupňuje len určitým spôsobom (napr. len nahliadnutím do spisu). ZSI predpokladá dohodu len v prípade, ak nie je objektívne možné sprístupnenie informácie požadovaným spôsobom. Odpoveď žalovaného č. INF/278/2017-117 zo dňa 12.06.2017 v žiadnom prípade neznamenala nevyhovenie žiadosti, kedy žalovaný listom vysvetli dôvody nemožnosti sprístupnenia požadovanej informácie tak, ako to navrhoval žalobca. Podľa správneho súdu žalobca prezumoval, že ním označené dokumenty sú rovnakej kvality ako v prípade prílohy č. 1 až 6, ktoré už žalovaný sprístupnil. Iná situácia by však nastala, ak by žalobca do spisu nahliadol a zistil by, že žalovaný v predmetnom liste zo dňa 12.06.2017 uvádzal nepravdivé skutočnosti - napr. že listy sú priebežne číslované, dajú sa ľahko čítať a identifikovať prvé resp. posledné strany, nejde o väčší dokument, resp. či by ich reprodukcia skutočne spôsobila nečitateľnosť a nepoužiteľnosť, atď. 26. Nie je možné prijať záver, že by žalovaný odmietol sprístupniť žalobcovi informáciu v celom rozsahu, alebo arbitrárne rozhodol o odmietnutí navrhovaného spôsobu sprístupnenia informácie. Ak pri prílohe č. 7 vzhľadom na uvedené dôvody navrhol inú formu sprístupnenia, postupoval zákonným spôsobom (§ 18 ods. 1 ZSI). Pravda správny súd vychádza primárne z logickej premisy, že žalovaný nemal racionálny dôvod uvádzať v odpovedi nepravdivé skutočnosti a ešte vyzvať žalobcu, aby si uvedené tvrdenie osobne došiel overiť a nahliadnuť tak do označených dokumentov. Sumarizujúc správny súd dodáva, že napadnuté rozhodnutia ako celok spĺňali nevyhnutné zákonné náležitosti spolu s dostatočným zdôvodnením postupu povinnej osoby. Z rozhodnutí rovnako zrozumiteľne vyplýval aj fakt, že žalovaný z relevantných dôvodov nemohol informácie sprístupniť vo forme navrhnutej žiadateľom a navrhol iný spôsob sprístupnenia, ktorý žalobca nesprávne vyhodnotil ako svojvoľné zamietnutie jeho navrhovaného spôsobu sprístupnenia informácie. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 28. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).