Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/32/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200238 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018200238.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: BEST MEAT s.r.o., Alejová 5, 040 11 Košice, IČO: 46 645 217, zastúpený: Advokátska kancelária Juristi s.r.o., Popradská 66, 040 11 Košice, IČO: 51 941 244, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102437950/2017 zo dňa 22.11.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Daňový úrad Bratislava začal dňa 23.02.2016 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie november 2015. Kontrola bola ukončená dňa 24.07.2017. Daňový úrad na základe daňovej kontroly začatej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2015 vrátil daňovému subjektu nadmerný odpočet vo výške XXX.XXX,XX,- € dňa 03.08.2017. 2. Vzhľadom k tomu, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2015 uplynulo viac ako 6 mesiacov, Daňový úrad Bratislava priznal daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu. Výška úroku z nadmerného odpočtu bola vypočítaná percentom zo sumy nadmerného odpočtu, ktorý bol daňovému subjektu vrátený za každý deň zadržania nadmerného odpočtu až do dňa jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. 3. Posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2015 bol deň 24.02.2016. Nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5, t.j. do 24.08.2016. 4. Daňový úrad poukázal na ust. § 79a ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platné prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5% pri výpočtu úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu a to za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 odo dňa jeho vrátenia vrátane. 5. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2016 predstavovala 0,05% a ku dňu 01.01.2017 predstavovala 0,00%. Keďže dvojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB nedosiahol 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použila ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. 6. Daňový úrad priznal z nadmerného odpočtu úrok, ktorý sa počítal za obdobie od 25.08.2016 do 03.08.2017, počet dní omeškania bolo 366 dní, čiže výška úroku po zaokrúhlení je X.XXX,XX,- €. Táto výška úroku z omeškania bola vyčíslená Daňovým úradom Bratislava rozhodnutím č. 101763035/2017 zo dňa 15.08.2017. Keďže daňový subjekt nesúhlasil s týmto rozhodnutím, podal v lehote odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102437950/2017 zo dňa 22.11.2017, ktorým zamietlo odvolanie daňového subjektu a potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia č. 101763035/2017 zo dňa 15.08.2017. Keďže ani s týmto rozhodnutím daňový subjekt nesúhlasil, podal na správnom súde správnu žalobu. II. Žalobné dôvody 7. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 16.02.2018 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 102437950/2017 zo dňa 22.11.2017, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie daňového úradu Bratislava č. 101763035/2017 zo dňa 15.08.2017. Žalobca má za to, že orgány verejnej správy nesprávne právne posúdili danú vec. 8. Žalobca v bode II. žaloby poukázal na právnu úpravu Slovenskej republiky a v bode III. poukázal na uplatnenie svojho nároku v zmysle komunitárneho práva. Poukázal na článok 183 Smernice o DPH a všeobecné zásady upravujúce oblasť DPH (rozsudok Rafinaria Steaua Romana, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 21). Ďalej upriamuje pozornosť na rozsudky: Komisia/Taliansko, C-78/00, EU:C:2001:579, body 33 a 34; Sosnowska, C-25/07, EU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, Komisia/Maďarsko, C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45. 9. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Enel Maritsa Iztok 3 (C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51), v ktorom súdny dvor rozhodol, že výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, nezobral deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený v súlade so Smernicou o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice. Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. 10. Súdny dvor zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. V súlade s judikatúrou súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Judikatúra súdneho dvora vychádza z názoru, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv z priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne zaťažili. 11. Žalobca poukázal na ust. § 79a ods. 1, ods. 2, § 79 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zákona o DPH, § 55 ods. 6, ods. 7, § 79 ods. 3, ods. 7 Daňového poriadku. 12. Podľa žalobcu správca dane nesprávne určil výšku priznaného úroku z nadmerného odpočtu, ktorá podľa neho predstavuje sumu za obdobie od 24.02.2016 do 03.08.2017 vo výške 10% zo sumy XXX.XXX,XX.,- €, t.j. XX.XXX,XX,- €. V rozpore s vyššie uvedeným správca dane vyplatil daňovému subjektu sumu X.XXX,XX,- €, čo predstavuje iba niečo cez 10% sumy, na ktorú má žalobca nárok. 13. Žalobca poukázal na ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ktorý stanovuje minimálnu výšku sankčného úroku vo výške 10% ročnej úrokovej sadzby a tvrdí, že s ohľadom na uvedené úrok z omeškania vyplatený vo výške 1,5% ročnej úrokovej sadzby nie je ekvivalentný, je absolútne neprimeraný v porovnaní s výškou úroku z omeškania pri podobných nárokoch, tak ako to nariaďuje indikatúra súdneho dvora, čo je v rozpore s uvedenou judikatúrou súdneho dvora. 14. Žalobca má za to, že aj samotné určenie obdobia, za ktoré sa vypočítava úrok z nadmerného odpočtu podľa §79a ods. 1, ods. 2 zákona o DPH je v rozpore s uvedenými zásadami v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora, nakoľko sa úrok z omeškania počíta až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, čo znamená, že za obdobie od pôvodnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, na ktorý má po splnení zákonných podmienok žalobca zákonom priznaný nárok do uplynutia 6 mesiacov od tohto dňa žalobcovi nebude priznaný žiaden úrok. Zároveň neexistuje žiaden dôvod, prečo by po dobu 6 mesiacov mohol správca dane zadržiavať bez akejkoľvek sankcie finančné prostriedky, na ktoré má žalobca zákonný nárok. Na základe uvedených skutočností žiada, aby súd zrušil obe rozhodnutia orgánov verejnej správy. III. Vyjadrenie žalovaného 15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.09.2018 uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že žalovaný pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko porušil zásadu eurokonformného výkladu, keď v rozpore s právom EU žalobcovi priznal úrok zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej po daňovej kontrole vyčíslený za nesprávne časové obdobie a v nesprávnej výške. 16. Žalovaný konštatuje, že správca dane pri určení výšky úroku postupoval v súlade s právnymi predpismi, ktoré do hmotno-právneho predpisu zákona o DPH implementované na základe právneho názoru ESD (rozsudok súvisiaci s Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015) a preto tvrdenia žalobcu uvedené v časti I. podanej žaloby je podľa žalovaného nedôvodné. 17. Žalovaný ďalej nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že neexistuje žiadny dôvod, prečo by po dobu 6 mesiacov mohol správca dane zadržiavať bez akejkoľvek sankcie finančné prostriedky, na ktoré má žalobca nárok, pretože v danom prípade správca dane postupoval v súlade s platnou legislatívou, keď v zmysle ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH vrátil nadmerný odpočet v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly a následne žalobcovi priznal úrok. Ďalej uviedol, že počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu do dňa jeho vrátenia vrátane. Zároveň bolo legislatívne upravené, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, resp. vo výške 1,5%, ak v danom kalendárnom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5%. 18. Žalovaný poukázal na Novelu č. 297/2016 Z.z účinnou od 01.01.2017 sa menil a doplnil zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a ktorým sa menia a doplňujú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, bol do zákona o DPH doplnený nový inštitút a to ustanovenie § 79a, podľa ktorého platiteľ má nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH. 19. Z uvedenej novely vyplýva, že štát si ponecháva určitý čas na to (6 mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu), aby uplatnil svoju právomoc, priznanú mu aj Európskou legislatívou, kontrolovať správnosť výšky uplatneného nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržiavania finančných prostriedkov vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. 20. K tvrdeniu žalobcu, že úroková sadzba vo výške 1,5% nie je ekvivalentná, t.j. primeraná s porovnaním s výškou úrokov u omeškania, žalovaný uvádza, že právna úprava zakladajúca právo na finančnú náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bola do zákona o DPH doplnená zákonom č. 297/2016 Z.z. (§ 79a ods. 1, ods. 2 zákona o DPH) a výška tejto kompenzácie je zákonom stanovená tak, aby zodpovedala ekonomickej náhrade za nemožnosť disponovať s peňažnými prostriedkami počas daňovej kontroly, pričom uvedená náhrada - úrok z nadmerného odpočtu sa priznáva len na základe zákonom stanovených podmienok platných od 01.01.2017 a výška jeho priznania je taxatívne stanovená v hmotno-právnom predpise, podľa ktorého správca dane postupoval. 21. Slovenská vnútroštátna právna úprava do 01.01.2017 neupravovala priznanie úrokov z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH a chýbala aj právna úprava definujúca okolnosti, za akých sa vrátenie nadmerného odpočtu považuje za oneskorené. Absenciu tejto vnútroštátnej úpravy priznania úrokov z omeškania riešil Súdny dvor EU v rozhodnutí Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015. 22. Súdny dvor vo svojom rozhodnutí konštatoval, že členské štáty sú v záujme zabezpečenia správneho vyberania DPH povinné overovať daňové priznania a ostatné relevantné dokumenty, čo si môže vyžiadať aj dlhší čas a teda súhlasil s tým, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť daňovým úradom v prípade daňovej kontroly predĺžená. Takéto predĺženie, ale nesmie podľa Súdneho dvora byť neprimerané a v prípade, ak sa primeranosť lehoty prekročí, potom si zásada neutrality daňového systému vyžaduje, aby bola kontrolovanému subjektu vnútroštátnym súdom priznaná ekonomická kompenzácia vo forme uhradenia úroku z omeškania za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH. 23. Práve z dôvodu zosúladenia vnútroštátnej právnej úpravy DPH správnymi predpismi Európskej únie v danej oblasti Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 12.10.2016 novelu zákona o DPH č. 297/2016 Z.z., ktorou bol do zákona o.i. doplnený aj § 79a, ktorý upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia nárok na úrok z nadmerného odpočtu bude platiteľovi dane priznaný, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu bude viac ako 6 mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 zákona o DPH. 24. Ďalej vo svojom vyjadrení žalovaný rozobral rozsudky Európskeho súdneho dvora, na ktoré žalobca poukázal vo svojej žalobe. 25. Žalovaný poukázal na zásadu zákonnosti, ktorá vychádza z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa žalovaného správca dane pri priznaní úroku za zadržiavanie nadmerného odpočtu postupoval v zmysle uvedeného, podľa platnej a účinnej legislatívy od 01.01.2017. Na základe skutočností uvedených vo vyjadrení žalovaný žiada, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. IV. Právne posúdenie krajským súdom a relevantné právne predpisy 26. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy boli v súlade so zákonom. 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 29. Úlohou súdu bolo v danej veci preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 102437950/2017 zo dňa 22.11.2017 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101763035/2017 zo dňa 15.08.2017. 30. Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. 31. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane) ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 32. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane) ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 33. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPE1 (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 34. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane) ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 35. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 36. Krajský súd uvádza, že skutkovo a právne identické veci ako preskúmavaná vec, boli už rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave, napr. rozsudok sp. zn. 1S/252/2015 zo dňa 27.10.2016, sp. zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.04.2013, sp. zn. 1S/45/2016 zo dňa 12.10.2017, sp. zn. 6S/348/2016 zo dňa 02.07.2018, sp. zn. 1S/325/2016 zo dňa 18.10.2018, Najvyšším súdom Slovenskej republiky, napr. rozsudok sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, uznesenie sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014. Súd pri rozhodovaní v prejednávanej veci vychádzal z právneho názoru prezentovaného vo vyššie citovaných rozhodnutiach. 37. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). V danom prípade však žalovaný stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou SDEÚ. 38. Vyššie citovaná smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny vzťah vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný takéto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia, bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 smernice o DPH vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ. 39. Súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor SDEÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Comuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). 40. S poukazom na uvedené, súd konštatoval, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. 41. SDEÚ tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993, Zb. s. 1-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5). 42. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takomto prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe SDEÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný. 43. Ak eurokomformný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-l 15/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s 1-12311, Engelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s 1-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s 1-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb. s 629 body 21- 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. 44. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. 45. Krajský súd poukazuje na vyššie uvedený rozsudok SDEÚ C-l07/10, ohľadom výkladu čl. 183 smernice o DPH, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry SDEÚ platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu ochrany legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, SDEÚ spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. 46. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. 47. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 48. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie SDEÚ (uznesenie z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., proti Daňovému úradu v Košiciach), ktorý posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone o DPH, pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SDEÚ C-120/15 bod 25, 26). Zároveň zdôraznil, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality. 49. Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Košiciach, prijal Súdny dvor Európskej únie záver, že článok 183 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania SDEÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza ... “v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania"... (pozri rozsudok Rafinaria Steaua Romana, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto, C-654/13; EU:C2014/2127 bod 32). 50. Súd mal za preukázané, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2015 bola začatá dňa 23.02.2016 a ukončená dňa 24.07.2017. Na základe daňovej kontroly začatej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2015 správca dane vrátil daňovému subjektu nadmerný odpočet vo výške XXX XXX,XX eura dňa 03.08.2017. Z dôvodu, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2015 uplynulo viac ako šesť mesiacov, správca dane rozhodnutím č. 101763035/2017 zo dňa 15.08.2017 priznal daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu v sume X XXX,XX eura. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu (teda nie deň, od kedy mal správca dane povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo všeobecnej lehote podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona o DPH) do dňa jeho vrátenia vrátane. Bolo stanovené, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, resp. vo výške 1,5 %, ak v danom kalendárnom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5 %. Posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2015 bol deň 24.02.2016. Nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH, t. j. do 24.08.2016. 51. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán posúdili vec po právnej stránke správne, a preto podľa ust. § 190 SSP žalobu zamietol. 52. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, nakoľko mu nevznikli. 53. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.