Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/197/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201610 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018201610.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Palisády 36, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. RP/29/2018 zo dňa 12.09.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Rada pre vysielanie a retransmisiu na svojom zasadnutí dňa 23.05.2018 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 28.02.2018 v čase o cca 13:37 hod. program Policajti v akcii, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania. 2. Oznámenie o začatí predmetného správneho konania bolo účastníkovi konania doručené dňa 15.06.2018, na základe čoho sa začalo správne konanie a účastník konania sa mal v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia vyjadriť, prípadne navrhnúť dôkazy. Súčasne bol upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb. 3. Keďže účastník konania na prvú výzvu správneho orgánu nereagoval, bola mu zaslaná ďalšia výzva listom č. 698/SKO/2018-2 na vyjadrenie sa v správnom konaní, opätovne s poučením, že rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska. Vyjadrenie účastníka konania nebolo Rade doručené. 4. Rada po získaní všetkých podkladov pre rozhodnutie oboznámila sa so skutkovým stavom v danej veci, a dňa 12.09.2018 rozhodla rozhodnutím č. RP/29/2018 tak, že účastník konania porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal 1. dňa 28.02.2018 v čase o cca 13:37 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Policajti v akcii, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium podľa - ustanovenia § 1 ods. 2 písm. f/ vyhlášky č. 580/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej JSO) slovná agresivita, expresívne vyjadrovanie, - ustanovenia § 1 ods. 2 písm. g/ JSO vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO. 2. dňa 28.02.2018 v čase o cca 14:39 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Policajti v akcii, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium podľa - ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) JSO vulgárne vyjadrovanie, - ustanovenia § 1 ods. 2 písm. f) JSO slovná agresivita, - ustanovenia § 1 ods. 2 písm. g) JSO vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO, za čo mu žalovaná uložila pokutu podľa § 67 ods.3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške X.XXX,- eur. II. Žalobné dôvody 5. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 13.11.2018 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. RP/29/2018 zo dňa 12.09.2018, ktorým uložila žalobcovi pokutu vo výške X.XXX,- eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. 6. Zrušenie rozhodnutia žalobca odôvodnil tým, že samotné rozhodnutie je zaťažené vadami podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/, písm. d/ písm. g/ SSP. Ďalej poukázal na porušenie princípov administratívneho trestania, vedenie viacerých konaní za čiastkové porušenia pokračujúceho správneho deliktu, neuloženie úhrnného trestu. 7. Žalobca uviedol, že žalovaná viedla voči žalobcovi 4 samostatné správne konania č. 543/SKO/2018, č. 698/SKO/2018 - predmet žaloby, č. 826/SKO/2018 a č. 922/SKO/2018 hoci na to nebol dôvod, nakoľko išlo o skutky kvalifikované ako pokračovací správny delikt. 8. Žalobca má za to, že medzi jednotlivými skutkami existuje objektívna súvislosť v časovej nadväznosti, spôsobe ich páchania a v predmete útoku. Následné ukladanie rovnakých sankcií za časovo za sebou nasledujúce rovnaké skutky nezodpovedá zásadám správneho trestania a nepostihuje novú kvalitu deliktu, ktorú nadobudli jednotlivé skutky v dôsledku objektívnej súvislosti medzi nimi. 9. Žalobca uviedol, že predmet žaloby je druhovo zhodný s konaniami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/18, 22, 23, 24/2011, 6Sž/19/2006, 6Sž/23/2011, 6Sž/27/2011, 5Sž/17/2011, 3Sž/18/2011, v ktorých Najvyšší súd SR ustálil pojem pokračujúceho správneho deliktu na základe analógie legis s pokračovacím trestným činom. 10. Keďže správne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky a analogicky aj z trestného zákona. Na rozdiel od trestného zákona právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt. Pri pokračovacom správnom delikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť analógie legis, § 122 ods. 10 Tr. zák. 11. Žalobca poukázal na to, že až do momentu, kedy došlo k prerušeniu jednoty skutku, t.j. do dňa doručenia oznámenia o začatí správneho konania v správnom konaní č. 543/SKO/2018 dňa 27.04.2018 odvysielal audiovizuálny obsah, voči ktorému žalovaná začala 4 správne konania uvedené vyššie v ktorých uskutočnila individuálne posudzovanie správnych deliktov, hoci na to nebol dôvod, nakoľko išlo o skutky kvalifikované ako pokračovací správny delikt. 12. V prejednávanej veci žalobca od 07.01.2018 do 27.04.2018, kedy mu bolo doručené oznámenie o začatí správneho konania uskutočnil štyri čiastkové útoky spočívajúce v nesprávnom uplatnení Jednotného systému označovania, čím malo dôjsť k zásahu do ochrany maloletých divákov. Tým, že žalovaná nespojila vyššie identifikované štyri správne konania z dôvodu ich vzájomnej objektívnej súvislosti, prípadne neuložila jeden úhrnný/súhrnný trest, nesprávne aplikovala trestnoprávne princípy v správnom trestaní a zasiahla tak do práv žalobcu, čo viedlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Na základe uvedených skutočností v žalobe žalobca žiada, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie, a uplatnil si trovy konania. III. Vyjadrenie žalovanej 13. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 17.06.2019 uviedla, že žalobca v žalobe namieta, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 14. V ďalšej časti žaloby však žalobca v žalobe namieta len nespojenie konaní vedených Radou pod č. 543/SKO/2018, č. 698/SKO/2018, č. 826/SKO/2018 a č. 922/SKO/2018, všetky vo veci porušenia ust. § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z., v ktorých Rada vydala samostatné rozhodnutia č.RP/21/2018, RPRZK/59/2018, RP/35/2018 a napadnuté rozhodnutie RP/29/2018. 15. Podľa žalobcu existuje medzi jednotlivými skutkami objektívna súvislosť v časovej nadväznosti, spôsobe ich páchania a v predmete útoku. Následné ukladanie rovnakých sankcií za časovo za sebou nasledujúce rovnaké skutky nezodpovedá preto zásadám správneho trestania a nepostihuje novú kvalitu deliktu, ktorú nadobudli jednotlivé skutky v dôsledku objektívnej súvislosti medzi nimi. Tým, že žalovaná nespojila uvedené štyri správne konania z dôvodu ich vzájomnej objektívnej súvislosti, prípadne neuložila jeden úhrnný/súhrnný trest, nesprávne aplikovala trestnoprávne princípy v správnom trestaní a zasiahla tak do práv žalobcu, čo viedlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré je nezákonné. 16. Žalovaná ďalej vo vyjadrení uviedla citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/7/2015 a citáciu rozsudku sp. zn. 2S/103/2017, 2S/138/2017 z ktorých vyplýva, že povinnosť spájať konania rade zo zákona priamo nevyplýva. Ide o možnosť, ktorú rada môže uskutočniť, ako to aj rada v prípadoch kauzálnej súvislosti robí, napr. v prípade správnych konaní 92/SKO/2017, 162/SKO/2017, 281/SKO/2017, kde rada posudzovala možné porušenie povinností v § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s programom Aféry. Rovnako spravila aj v prípade správnych konaní č. 1302/SKO/2017 a č. 1259/SKO/2017, kde rada rovnako posudzovala možné porušenie povinností v ust. § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s programom Aféry. 17. V namietaných správnych konaniach č. 543/SKO/2018, č. 698/SKO/2017 - predmet žaloby, č. 826/SKO/2017 a č. 922/SKO/2018 rada oboznámila žalobcu so začatím správnych konaní, opätovne ho vyzvala na vyjadrenie sa k oznámeniu o začatí každého správneho konania, no žalobca sa nijako nevyjadril, ani k oznámeniam o začatí správnych konaní, ani k opätovným výzvam. Spájanie či nespájanie všetkých konaní nenamietal. 18. Žalovaná vo vyjadrení udáva, že medzi predmetnými správnymi deliktami ani nemohla existovať objektívna súvislosť v čase, nakoľko medzi správnym konaním č. 543/SKO/2018, ktoré bolo žalovanou začaté ako prvé spomedzi štyroch namietaných konaní, a správnym konaním č. 922/SKO/2018, ktoré bolo začaté ako posledné, je výrazný časový rozdiel v trvaní troch mesiacov. Po pripustení argumentácie žalobcu by Rada ani nemala možnosť v zákonom stanovenej subjektívnej lehote rozhodnúť o porušení zákona v správnom konaní č. 543/SKO/2018, nakoľko bolo začaté oveľa skôr ako správne konanie č. 922/SKO/2018, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie. Do uplynutia zákonom stanovenej lehoty, v ktorej bola Rada povinná rozhodnúť v správnom konaní č. 543/SKO/2018 nebolo z časového hľadiska objektívne možné zhromaždiť dostatok dôkazov aj pre rozhodnutie v správnom konaní č. 922/SKO/2018. Žalobca by tak nemal k dispozícii relevantný priestor na uplatnenie svojich procesných práv v konaní. 19. Ak by aj žalovaná pripustila žalobcove tvrdenie, že predmetné rozhodnutia sú nezákonné, takouto argumentáciou by sa mohol vyviniť z akéhokoľvek správneho deliktu v prípade jeho opakovaného spáchania. Skutočnosť, že rada nespojila uvedené správne konania neznamená, že nedošlo k spáchaniu predmetných správnych deliktov. Rovnako je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi trestaním v správnom procese a trestaním v trestnom procese. Kým v trestnom procese v rámci absorpčnej zásady sa páchateľovi ukladá trest za trestný čin s najvyššou trestnou sadzbou, ktorý absorbuje menej závažné trestné činy, v prípade predmetných správnych deliktov ide v rámci sankcie o tú istú sankciu a výška pokuty sa nenarátava úhrnne, vyššia neabsorbuje nižšiu, preto žalovaná nevidí žiaden ani praktický význam ich zrušení a opätovnom rozhodovaní s tým istým obsahom a vecnou argumentáciou a spočítaním všetkých sankcií do jednej. 20. Žalobca porušuje predmetné ustanovenia opakovane a je možné, že aj denne, preto by bolo pre žalovanú nemožné spájať všetky správne konania v súvislosti s rôznymi programami pri porušení predmetného ustanovenia. Žalovaná spája v rámci správnych konaní tie, ktoré je možné, účelné a logické objektívne spojiť. 21. Pri posudzovaní možnosti/povinnosti Rady uplatniť pri správnom trestaní vysielateľov absorbčnú zásadu, teda rozhodnúť v jednom správnom konaní jedným rozhodnutím o úhrnnom treste o viacerých správnych deliktoch (často kontinuálnom porušovaní) je nevyhnutné zohľadniť postavenie Rady, ktoré vyplýva zo zákona, lehoty stanovené na rozhodnutie a v neposlednom rade na charakter a frekvenciu páchania správnych deliktov upravených v zákone č. 308/2000 Z.z. 22. Ako vyplýva aj z rozsudkov NS SR (napr. 2 Sžo/73/2010, 5 Sžo/28/2011) Rada je správnym orgánom sui generis. Zákonom č. 308/2000 Z. z. má stanovenú ročnú objektívnu a 6 mesačnú subjektívnu lehotu na rozhodnutie. V rámci týchto lehôt musí vykonať samotné zistenie skutkového stavu, získať podklady pre rozhodnutie a rozhodnúť vo veci. Ak by akceptovali požiadavku, že Rada musí o viacerých skutkoch, z ktorých každý sám o sebe napĺňa skutkovú podstatu správneho deliktu, rozhodnúť v jednom správnom konaní jedným rozhodnutím prihliadnuc na skutočnosť, že pri vysielaní dochádza veľmi často rôznymi skutkami k napĺňaniu tej istej skutkovej podstaty prakticky nepretržite (kontinuálne), nemala by Rada možnosť o žiadnom konaní rozhodnúť, jednak z dôvodu, že by nikdy nedošlo k ukončeniu ich opakovania a najmä z dôvodu uplynutia zákonných lehôt na rozhodnutie. 23. Žalovaná uviedla že považuje svoje rozhodnutia za zákonné v rámci svojho postupu a správnej úvahy nevybočila z rámca zákona, vecne správne vyhodnotila skutok spadajúci pod spáchanie správneho deliktu ust. § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z., a preto žiada, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a nepriznal trovy konania. 24. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril. IV. Relevantné právne predpisy 25. Podľa § 20 ods. 1, ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sa nevysielali programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie (ods. 1). Na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len "jednotný systém označovania") (ods. 3). 26. Podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie pokutu. 27. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 28. Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady. 29. Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 3). 30. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, § 53, § 54, § 56 až § 68 zákona o správnom konaní. V. Závery správneho súdu 31. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo v súlade so zákonom. 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánu verejnej správy, opatrenie orgánu verejnej správy a iných zásahov orgánu verejnej správy, poskytujú ochranu pri nečinnosti orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatrení orgánu verejnej správy. 34. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovanej č. RP/29/2018 zo dňa 12.09.2018, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške X.XXX,- eur za porušenie povinnosti ustanovenú v § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. 35. Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovanej dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. 36. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej ( § 191 ods. 1 písm. c, písm. d/ a písm. g/ SSP). 37. Námietku nesprávneho právneho posúdenia žalobca absolútne nekonkretizoval, v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci, taktiež nešpecifikoval nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov uvedeného rozhodnutia žalovanej. 38. Z obsahu a odôvodnenia celej žaloby vyplýva, že žalobca len namieta nespojenie konaní vedených žalovanou pod č. 543/SKO/2018, č. 698/SKO/2018, č. 826/SKO/2018 a č. 922/SKO/2018, všetky vo veci porušenia ust. § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. a nesprávneho aplikovania trestnoprávnych princípov a neuloženia úhrnného trestu a preto súd sa bude zaoberať nižšie len touto námietkou. 39. Súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola spornou otázka spojenia konaní o jednotlivých správnych deliktoch a aplikácia absorpčnej zásady pri ukladaní sankcie. 40. V tejto súvislosti súd udáva, že je nepochybné, že právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Podľa právnej teórie deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti postihu delikventa. 41. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. 42. Súd nemôže opomenúť ani aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa rozsahu aplikácie trestnoprávnych zásad pri prejednávaní a sankcionovaní správnych deliktov. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžhpu/1/2013 zo dňa 09.06.2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 45/2016, trestné konanie a správne trestanie aplikované orgánmi verejnej správy sú dve samostatné oblasti trestania, pričom správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní; táto skutočnosť sa premieta aj pri aplikácii zásady zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v súťažnom práve. V správnom trestaní v oblasti súťažného práva neplatí táto zásada neobmedzene, a to najmä s ohľadom na § 59 SP, ciele odvolacieho konania, ako i úlohu odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie. Zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v oblasti súťažného práva nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť. Zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom poriadku upravená, a preto je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, na ktorých spočíva príslušný chránený verejný záujem. Takýto zákaz nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotná skutočnosť, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní, sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania, však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Citovaný záver Najvyšší súd SR aplikoval aj v ďalšej rozhodovacej činnosti (napríklad rozsudok sp. zn. 2SŽ/7/2015 zo dňa 22.03.2017), v ktorom konštatoval, že v našom právnom poriadku neexistuje kodifikovaná norma správneho trestania, analogicky sa v týchto prípadoch primerane aplikujú niektoré princípy a zásady trestného práva. Zároveň však pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne v zmysle trestnoprávnych normatívnych ustanovení. 43. Je potrebné prihliadať aj na to, že ESĽP rozlišuje medzi tzv. "tvrdým trestným právom", kde ide o obvyklé trestné konanie proti fyzickej osobe s vysokým stupňom spoločenskej nebezpečnosti, za ktoré môže byť uložený aj trest odňatia slobody, a medzi "ostatnými deliktami", pri ktorých nie je nevyhnutné uplatňovať trestnoprávne záruky v plnom rozsahu (bližšie pozri: Petr., M.: K povaze řízení ve věcech hospodářské soutěže. Antitrust. 2/2010). K obdobnému záveru dospela aj generálna advokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii: "Hoci teda konanie týkajúce sa uloženia pokút v prejednávanej veci patrí na účely ESĽP (a Charty) do oblasti trestného práva, súhlasím s tým, že, ako sa uvádza v rozsudku Jussila, toto konanie sa odlišuje od tvrdého jadra trestného práva; v dôsledku toho sa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu." 44. Napriek tomu že sa niektoré z citovaných rozhodnutí týkajú súťažného práva, nie je dôvod ich neaplikovať v predmetnej právnej veci vzhľadom na sankčný (deliktuálny) charakter protizákonného konania dotknutých subjektov a totožnosť procesnej právnej úpravy. Inými slovami, správny súd nespochybňuje trestnoprávny charakter skutkových podstát správnych deliktov upravených v zákone č. 308/2000 Z.z., na druhej strane však nemožno striktne postupovať podľa trestnoprávnych zásad. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti aj ustanovenia Správneho poriadku, ktorý sa z procesného hľadiska na konanie o správnych deliktoch vzťahuje. Správny poriadok neobsahuje ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, hoci by aj spolu súviseli (s výnimkou spojenia konania o rozhodnutia o obnove konania s novým rozhodnutím vo veci podľa § 64 ods. 2 SP, o ktoré v tejto veci nejde). Ak teda žalovaný nespojil konania, ktorých výsledkom je rozhodnutie č. RP/29/2018 , neporušil ustanovenia Správneho poriadku. 45. K otázke povinnosti vedenia spoločného správneho konania v namietaných veciach (ako aj v rozhodovacej činnosti rady všeobecne) je v neposlednom rade potrebné poukázať na plynutie zákonnej subjektívnej a objektívnej doby pre rozhodnutie o uložení sankcie /§ 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.). V administratívnom konaní č. 698/SKO/2018, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie č. RP/29/2018 zo dňa 12.09.2018 kde začala subjektívna doba na uloženie sankcie plynúť dňa 23.05.2018 a objektívna doba dňa 28.02.2018. 46. Súd považuje za potrebné uviesť, že medzi predmetnými správnymi deliktami ani nemohla existovať objektívna súvislosť v čase, nakoľko medzi správnym konaním č. 543/SKO/2018, ktoré bolo žalovanou začaté ako prvé spomedzi štyroch namietaných konaní, a správnym konaním č. 922/SKO/2018, ktoré bolo začaté ako posledné, je výrazný časový rozdiel v trvaní troch mesiacov. Po pripustení argumentácie žalobcu by Rada ani nemala možnosť v zákonom stanovenej subjektívnej lehote rozhodnúť o porušení zákona v správnom konaní č. 543/SKO/2018, nakoľko bolo začaté oveľa skôr ako správne konanie č. 922/SKO/2018, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie. Do uplynutia zákonom stanovenej lehoty, v ktorej bola Rada povinná rozhodnúť v správnom konaní č. 543/SKO/2018, nebolo z časového hľadiska objektívne možné zhromaždiť dostatok dôkazov aj pre rozhodnutie v správnom konaní č. 922/SKO/2018. Žalobca by tak nemal k dispozícii relevantný priestor na uplatnenie svojich procesných práv v konaní 47. Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru. Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete útoku. Časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia. Pri aplikácii uvedeného princípu pri administratívnom trestaní treba zohľadniť objektívnu zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu (t.j. subjektívne zavinenie delikventa nemá právny význam), plynutie objektívnej a subjektívnej doby na sankcionovanie správneho deliktu a nie bezvýhradnú aplikovateľnosť všetkých princípov trestania v správnom práve. Čiastočný rámec aplikovania trestnoprávnych zásad pri ukladaní sankcií v administratívnom trestaní upravuje § 195 písm. d/ SSP; podľa tohto ustanovenia sú však povinné postupovať správne súdy (§ 1 SSP) a nie orgány verejnej správy (§ 1 SSP a contrario). 48. Z časového hľadiska sú správne delikty, o ktoré ide v predmetnej právnej veci, vzdialené od seba takmer tri mesiace. Predmetom útoku bol totožný objekt (ochrana práv maloletých podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.), no absentuje časová súvislosť spáchania správnych deliktov. V čase spáchania prvého správneho deliktu (program Smrtonosná pasca 4.0) nič nenasvedčovalo tomu, že v inom programe (Policajti v akcii, Tyran a Rodinné záležitosti) môže prísť k spáchaniu ďalších správnych deliktov. V tomto kontexte treba zohľadniť aj dynamiku televízneho vysielania a obsah jednotlivých programov. 49. Žalovaná v žalobou napadnutých rozhodnutiach poukázala na konkrétne rozhodnutia, v ktorých žalobcovi uložila sankciu za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (túto skutočnosť zohľadnila pri ukladaní sankcie). Ide o 60 rozhodnutí právoplatných v období od 02.09.2002 do 18.12.2017. V takejto vysokej frekvencii porušenia zákonných povinností zo strany žalobcu by v prípade akceptovania žalobcovej námietky o spojení vecí prakticky nebolo možné ho sankcionovať za spáchané správne delikty pre uplynutie objektívnej jednoročnej doby vyplývajúcej z § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Takýmto spôsobom by sa nenaplnil účel zákona č. 308/2000 Z.z. vyjadrený v § 1 a dodržiavanie povinnosti vysielateľom by bolo nevynútiteľné. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Môže sa, ba dokonca musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa však musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. 50. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje viazanosť štátnych orgánov iba textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Jazykový výklad môže v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie, potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2007,IV.ÚS 1/2014, IV.ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, I. ÚS 306/2010, podobne aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 150/1999). 51. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru že žalovaná nepochybila keď o uvedených správnych deliktoch neviedla spoločné správne konanie o pokračujúcom delikte a neaplikovala absorbčnú zásadu zakotvenú v § 41 ods.1 Trestného zákona a neuložila úhrnný trest. 52. Zmyslom a účelom právnej úpravy správnych deliktov na úseku vysielania a retransmisie je sankcionovať protiprávne konanie, ktoré negatívne vplýva na záujem chránený zákonom (v tomto prípade ochranu maloletých). 53. Súd mal za preukázané, že oznámenie o začatí správneho konanie bolo žalobcovi doručené dňa 15.06.2018, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 698/SKO/2018. Správne konanie bolo začaté z dôvodu, že žalobca v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 28.02.2017 v čase o cca 13:37 a 14:39 hod. program Policajti v akcii, ktorý klasifikoval ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania. 54. Žalovaný sa k oznámeniu o začatí správneho konania nevyjadril ani po opakovanej výzve a nenamietal nespojenie správnych konaní. 55. V tejto súvislosti súd poukazuje na zásadu vigilantibus iura scripta sunt, podľa ktorej právo je písané pre bdelých, každý sa má starať o svoje práva priznané mu právnym predpisom. Je na účastníkovi, aby chránil svoje práva, ktoré mu priznáva právny poriadok Slovenskej republiky. Hoci právny poriadok Slovenskej republiky neukladá účastníkovi konania povinnosť vyjadriť sa k začatiu administratívneho konania a k podkladom rozhodnutia, v záujme ochrany jeho práv a právom chránených záujmov je aktívny prístup účastníka konania žiaduci, a to aj v administratívnom konaní. 56. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí vyslovil názor, že „pokiaľ navrhovateľka namietala, že rada mala namiesto troch samostatných konaní rozhodnúť len v jednom spoločnom konaní a uložiť jednu sankciu, k tomu Najvyšší súd SR uvádza, že takáto povinnosť rade zo zákona nevyplýva, aj keď ju zákon výslovne nevylučuje.“ (R-2Sž/7/2015). 57. Čo sa týka výšky uloženej pokuty, žalovaná posúdila závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania ako aj trvanie a následky porušenia povinností. Závažnosť správneho deliktu spočívala v porušení povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z., že v dôsledku nesprávneho uplatnenia JSO nebol naplnený jeho účel, ktorým je v tomto prípade informovať rodičov o tom, pre ktoré vekové skupiny daný program nie je vhodný. Žalobca predmetný program neoznačil adekvátnym grafickým symbolom JSO, teda poskytol osobám zodpovedným za výchovu maloletých nesprávnu informáciu o vhodnosti predmetného programu, čím ohrozil mravný vývin maloletých divákov. Konajúci súd má za to, že žalovaná sa riadne vysporiadala a odôvodnila výšku uloženej pokuty, ktorá bola uložená v dolnej hranici zákonom stanoveného rozsahu. 58. Žalobca v žalobe nevzniesol žiadne iné odôvodnené námietky spochybňujúce zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej. Správny súd nezistil iné dôvody na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného vyplývajúce z ust. § 195 SSP. 59. Na základe uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Najvyššieho súdu SR správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 60. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože podľa názoru správneho súdu to nemožno spravodlivo požadovať, keďže žalovaný má zamestnancov s právnickým vzdelaním, ktorí ho môžu na súde zastupovať. 61. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.