Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Sa/4/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200037 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200037.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci žalobcu: W. X., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Afganskej islamskej republiky, v krajine pôvodu bytom I. D., W., bez cestovného dokladu, t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, so sídlom Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, so sídlom Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 09.11.2018, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p.: PPZ-HCP- BB7-209-024/2018-AV zo dňa 09.11.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Žaloba 1. Dňa 11.01.2019 bola Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej aj ako „správny súd“ alebo ,,krajský súd“) prostredníctvom žalovaného v zákonom stanovenej lehote doručená žaloba zo dňa 17.12.2018, ktorou sa žalobca postupom podľa § 221 ods. 1 v spojení s § 230 ods. 1 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BB7-211-024/2018-AV zo dňa 09.11.2018 a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia, a to z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP. Zároveň žalobca navrhol, aby súd rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Napadnutým rozhodnutím bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistený dňom 09.11.2018 na čas nevyhnutne potrebný do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 09.02.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) z dôvodu, že je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol žalobca umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. 2. V odôvodnení žaloby žalobca namietal, že sa žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-018/2018-AV zo dňa 09.11.2018 bližšie nešpecifikoval krajinu, na územie ktorej má byť žalobca administratívne vyhostený. Žalovaný vo výroku, ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení neuviedol lehotu na vycestovanie žalobcu, čo odôvodnil okrem iného tým, že žalobcu možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. 3. Žalobca ďalej namietal, že odôvodnenie dĺžky doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí nemožno považovať za náležité a postačujúce. V zmysle súdnej judikatúry bol žalovaný povinný náležite odôvodniť stanovenú dĺžku doby zaistenia žalobcu, a to najmä s poukazom na jednotlivé administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom prípravy a realizácie administratívneho vyhostenia žalobcu vykonať. V napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že vydanie náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Afganskej islamskej republiky môže trvať podľa okolností aj viac ako šesť mesiacov, ale v napadnutom rozhodnutí žalovaný určil dobu zaistenia žalobcu najdlhšie do 09.02.2019, teda na dobu troch mesiacov. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012, a rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011. II. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 4. Podaním zo dňa 06.01.2019 doručeným súdu dňa 11.01.2019 sa žalovaný vyjadril k predmetnej žalobe s tým, že žalobca má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, ako aj na území zmluvných štátoch Schengenskej dohody, pretože nedisponuje žiadnym oprávnením na pobyt, ktoré sa vyžaduje od štátnych príslušníkov Afganistanu. Žalobca musí mať pri prekračovaní štátnych hraníc členských štátov platný cestovný doklad opatrený platným vízom. 5. Z uvedeného dôvodu bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vyhostený z územia Slovenskej republiky a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu jedného roka. 6. Na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP- BB7-209-018/2018-AV zo dňa 09.11.2018 sa správny orgán rozhodol zaistiť žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku zaistenia do 09.02.2019. 7. Žalobca v správnej žalobe namietal, že stanovená dĺžka zaistenia nie je v rozhodnutí náležite odôvodnená konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, ktoré je potrebné v prípade žalobcu za účelom jeho administratívneho vyhostenia v rámci stanovenej doby zaistenia vykonať. 8. Žalovaný uviedol, že odôvodnenie dĺžky zaistenia ako aj úkony sú uvedené v rozhodnutí o zaistení č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-024/2018-AV na strane číslo 4, kde je uvedené, že správny orgán stanovil dĺžku zaistenia do 09.02.2019 z dôvodu návratovej procedúry. Správny orgán dĺžku zaistenia hodnotil aj podľa informácie zaslanej z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, kde je uvedená doba dĺžky zaistenia v obdobných prípadoch až šesť mesiacov. Správny orgán sa aj napriek tomu rozhodol zaistiť účastníka konania na tri mesiace. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, ktorý musí vydať Zastupiteľský úrad Afganskej islamskej republiky, môže podľa okolností trvať aj viac ako šesť mesiacov (zdĺhavá reakcia Zastupiteľského úradu Afganskej islamskej republiky, spolupráca, resp. nespolupráca účastníka konania na tomto konaní). Uvedená doba zaistenia je podľa správneho orgánu nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že žalobca nemá cestovný doklad a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. V prípade žalobcu a lehoty zaistenia žalovaný uviedol, že nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o termín lehoty zaistenia, o ktorom rozhodol dňa 09.11.2018. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia. 9. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby krajský súd napadnuté ,,rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil“. 10. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. III. Pojednávanie 11. Krajský súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 a § 17 písm. a/ SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy tretej časti SSP v spojení s § 206 ods. 3 a 4, pričom dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju v zmysle § 229 SSP zamietol. Správny súd rozhodol o správnej žalobe v súlade s § 228 veta prvá SSP na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227 SSP rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil za prítomnosti povereného zástupcu žalovaného a v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu v zmysle § 114 SSP. Účastníci konania boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca v žalobe uviedol, že nežiada svoju osobnú účasť na pojednávaní. IV. Relevantné právne predpisy 12. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 13. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 14. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 15. Podľa § 77 ods. 1 druhá veta zákona o pobyte cudzincov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. 16. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 17. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b/ až i/ na jeden rok až päť rokov. 18. Podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88. 19. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. 20. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 22. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 23. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 24. Podľa § 89 ods. 3 veta prvá zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. 25. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 26. Podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. V. Priebeh administratívneho konania 27. Žalobca bol dňa 09.11.2018 v čase 12:00 hod. odovzdaný príslušníkmi polície Poľskej republiky - STRAZY GRANICZNEJ Katowice na bývalom hraničnom priechode medzi Poľskou republikou a Slovenskou republikou Zwardon - Skalité na základe žiadosti zo dňa 07.11.2018 prostredníctvom spoločného kontaktného pracoviska Trstená - Chyžné príslušníkom správneho orgánu. Odovzdanie žalobcu späť na územie Slovenskej republiky bolo vykonané na základe článku 6 ods. 1 dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Poľskej republiky o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici z dôvodu neoprávneného pobytu účastníka konania. Žalobca bol predvedený hliadkou Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina podľa § 79 ods. l zákona o pobyte cudzincov. 28. Zo Záznamu o vybavení priestupku č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-029/2018-AV zo dňa 09.11.2018 mal správny súd za preukázané, že žalobca mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, čím sa dopustil priestupku v zmysle ust. § 118 ods. 1 písm. a ) zákona o pobyte cudzincov, za čo bol priestupok podľa ust. § 118 ods. 7 cit. zákona vyriešený napomenutím. Na otázku žalovaného, či si je vedomý, že porušil zákony Európskej únie, ako aj Slovenskej republiky tým, že vstúpil a nachádza sa na území Slovenskej republiky neoprávnene, žalobca do Zápisnice o vyjadrení účastníka konania č.p.: PPZ-HCP- BB7-209-012/2018-AV zo dňa 09.11.2018 uviedol, že si je toho vedomý. Chce cestovať do Talianska. Nemá možnosť si zabezpečiť ubytovanie, nemá pri sebe dostatok finančných prostriedkov (len 20 eur). Žalobca sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene z dôvodu, že sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a víza, resp. povolenia na pobyt. Do Zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-BB7-209-012/2018-AV zo dňa 09.11.2018 k veci dodal, že z Afganistanu vycestoval asi pred dvoma rokmi do Iránu čiastočne peši a čiastočne autom, dvanásť dní bol v Iráne a potom šiel do Turecka pešo. V Turecku bol dva roky, kde pracoval v nábytkárskej výrobe a tiež ako stavbár a odtiaľ asi pred mesiacom spolu s D. A. D. išiel autom z Istanbulu k Bulharskej hranici a odtiaľ pešo do Bulharska štyri dni. Cez Bulharsko postupovali pešo k Srbsko - Bulharskej hranici a od hranice išli taxíkom do Belehradu. Odtiaľto išli autobusom do mesta Horguš - Srbsko. Tam ho naložili do nákladného auta ešte s ďalšími dvoma mužmi. V kamióne boli tri dni, kde ich zadržali v Poľsku pri vykládke tovaru, nakoľko šofér kamiónu zavolal políciu. Jeho aj s dvoma spolucestujúcimi potom polícia z Poľska deportovala na Slovensko a toho jedného mali deportovať do Grécka. Zaplatil osobne 1000,- eur v Srbsku neznámemu mužovi za to, že sa dostane do Talianska. 29. Na základe hore uvedených dôkazov Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina dňa 09.11.2018 žalobcu z dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-018/2018-AV administratívne vyhostilo z územia Slovenskej republiky a zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona určilo zákaz vstupu na 1 (jeden) rok. Správny orgán v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) odkladný účinok odvolania voči tomuto rozhodnutiu vylúčil. Podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky nebola žalobcovi určená. 30. Napadnutým rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-024/2018-AV zo dňa 09.11.2018 bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistený dňom 09.11.2018 na čas nevyhnutne potrebný do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 09.02.2019 z dôvodu, že je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol žalobca umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. 31. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca na území Slovenskej republiky nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt. Počas kontroly a zisťovaní oprávnenosti pobytu a na základe vyššie uvedených predchádzajúcich informácií vzniklo podozrenie, že žalobca sa dopustil priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, pričom nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt. 32. Dňa 09.11.2018 po predvedení na správny orgán bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, kde čestne prehlásil, že jeho totožnosť je W. X., narodený XX.XX.XXXX. Ďalej uviedol, že nemá cestovný doklad, má pri sebe 20 eur a nevie si zabezpečiť finančnú hotovosť na pokrytie životných nákladov, ani ubytovanie na území Slovenskej republiky. 33. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Žalovaný skonštatoval, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je preukázanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, ktoré vydal správny orgán pod č.p.: PPZ- HCP-BB7-209-018/2018-AV zo dňa 09.11.2018. 34. Žalobca nie je držiteľom platného cestovného pasu a platného víza, resp. povolenia na pobyt, starostlivosť o svoju osobu po existenčnej stránke nevie dôveryhodne dokázať, na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných, nemá žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania a všetkých životných potrieb. Na základe správnej úvahy mal žalovaný za to, že v prípade žalobcu existuje miera ohrozenia účelu zaistenia, ktorá spočíva hlavne v nerešpektovaní zákazu pobytu na územiach členských štátov a podľa spísanej zápisnice o podaní vyjadrenia je možné predpokladať, že nebude rešpektovať predmetné rozhodnutie a bude sa aj naďalej pohybovať po členských štátov bez platného cestovného dokladu a víza, finančných prostriedkov, ubytovania a bude sa snažiť tieto životné potreby si zabezpečiť nezákonne. V takýchto prípadoch je potrebné, aby bol účastník konania k dispozícii správnemu orgánu, teda bol zaistený, aby bolo možné vykonať všetky úkony k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminovať riziko úteku a skrývania sa, ktoré považuje žalovaný u žalobcu za reálne, keďže nemá na území Slovenskej republiky a členských štátov oprávnený pobyt a bolo mu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na dobu jedného roka. Žalovaný zároveň v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam, ktoré sú uložené zákonom a sú v demokratickej spoločnosti odôvodnené verejným záujmom. 35. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. V súlade s uvedeným ustanovením stanovil žalovaný dĺžku zaistenia do 09. februára 2019, a to z dôvodu návratovej procedúry. Žalovaný dĺžku zaistenia hodnotil aj podľa informácie Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, ktorý musí vydať Zastupiteľský úrad Afganskej islamskej republiky, môže podľa okolností trvať aj viac ako šesť mesiacov (zdĺhavá reakcia Zastupiteľského úradu Afganskej islamskej republiky, spolupráca, resp. nespolupráca účastníka konania na tomto konaní). Uvedená doba zaistenia je podľa správneho orgánu nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že žalobca nemá cestovný doklad a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok. Doba zaistenia sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. V prípade účastníka konania a lehoty zaistenia žalovaný uviedol, že nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o termín lehoty zaistenia, o ktorom rozhodol dňa 09.11.2018. Počas celej doby zaistenia bude žalovaný postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia. Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Žalovaný sa zaoberal aj uvedenou podmienkou pre zaistenie žalobcu. Totožnosť žalobcu, ako aj jeho štátna príslušnosť bola na správnom orgáne zistená zo spísanej zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania, kde čestne vyhlásil jeho údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti. Žalovaný mal za to, že je reálny výkon administratívneho vyhostenia v zmysle rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu pod č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-018/2018-AV zo dňa 09.11.2018. Preto bolo potrebné stanoviť vyššie uvedenú dobu zaistenia. Žalovaný pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia. 36. Žalovaný sa počas konania o zaistení, ktoré súvisí s výkonom administratívneho vyhostenia a zaistenia na tento účel, zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia aj z hľadiska efektivity ich výkonu, praktickej realizácie a možnosti ich využitia. V rámci efektivity možnosti využitia opatrení bral správny orgán do úvahy aj možnosti zabezpečenia ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po stránke, či už sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných možností účastníka konania na území Slovenskej republiky, ktorú nevie žalobca nijako preukázať. Žalovaný sa opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že žalobca má vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na dobu jedného roku, ktorý je potrebné zrealizovať, nevie si zabezpečiť žiadne ubytovanie ani nedisponuje finančnými prostriedkami, aby mohol správnemu orgánu preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie menej prísnych donucovacích opatrení. 37. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, ani žiadne záväzky. VI. Posúdenie veci správnym súdom 38. Krajský súd v Bratislave po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 22.11.2018 podľa § 228 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523107'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 39. V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistený dňom 09.02.2019 na čas nevyhnutne potrebný do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 09.02.2019 z dôvodu, že je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Správnu žalobu vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia správny súd posudzuje neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP). Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP). Správny súd na základe zákonom uloženej povinnosti preskúmal existenciu tohto zrušujúceho dôvodu, avšak takýto zrušujúci dôvod po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu a po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v predmetnom prípade preukázaný nemal. 40. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu zaistenia, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. 41. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 42. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. 43. Žalovaný v danom prípade pri zaistení žalobcu vychádzal najmä z okolností, za ktorých bol účastník konania zaistený, z absencie cestovného dokladu, existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neoprávnenosti jeho pobytu na území Slovenskej republiky, vyjadrení účastníka konania v zápisnici a absencie finančných prostriedkov. Totožnosť žalobcu sa doposiaľ nepodarilo overiť v krajine, za ktorej príslušníka sa uvádza. Žalobca zároveň nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, čiže jeho pobyt na území Slovenskej republiky je od jeho vstupu do krajiny neoprávnený. Za jeho konanie, teda za neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky mu hrozilo uloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na jeden rok až päť rokov, čiže viac ako predpokladá legálna definícia pojmu riziko úteku (až na tri roky). 44. Žalobca do Zápisnice o vyjadrení účastníka konania č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-012/2018-AV zo dňa 09.11.2018 uviedol, že z Afganistanu vycestoval asi pred dvoma rokmi do Iránu čiastočne peši a čiastočne autom, dvanásť dní bol v Iráne a potom šiel do Turecka pešo. V Turecku bol dva roky, kde pracoval v nábytkárskej výrobe a taktiež ako stavbár. Odtiaľ asi pred mesiacom išiel do Grécka. V Grécku sa cez les pešo presunul spoločne s D. A. D. na bulharskú hranicu, kde prevádzač, ktorého nepoznal zabezpečil ďalší presun autom na bulharsko-srbskú hranicu. Z Bulharska postupovali pešo a prešli do Srbska. Na území Srbska ich vyzdvihlo nákladné auto, s ktorým sa päť hodín presúvali do Belehradu. V Belehrade sa zdržali dvadsať dní a potom autobusom išli do mesta Horgoš. Tam ich po dvoch dňoch naložili do nákladného auta s ďalšími dvoma mužmi. V kamióne boli tri dni, kde ich zadržali v Poľsku pri vykládke tovaru, lebo šofér kamiónu zavolal políciu. Jeho aj s dvoma spolucestujúcimi potom polícia z Poľska deportovala na Slovensko a jedného mali deportovať do Talianska. V Srbsku zaplatil 1.000 eur za to, že sa dostane do Grécka. Cieľom cesty žalobcu je Taliansko, s tým, že zaplatil prevádzačovi 1000 eur za to, že sa dostane do Talianska. Z uvedeného podľa správneho súdu jednoznačne vyplýva, že v prípade žalobcu sa jedná o ekonomickú migráciu, s tým, že existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia zo zaistenia bude pokračovať v nelegálnej migrácií do cieľovej krajiny, ktorou je Taliansko. V prípade žalobcu existuje miera ohrozenia účelu zaistenia, ktorá spočíva hlavne v nerešpektovaní zákazu pobytu na územiach členských štátov, nakoľko podľa vyjadrenia žalobcu do zápisnice bol vyhostený z Poľskej republiky, a napriek tomu sa pokúsil nelegálne prekročiť štátnu hranicu medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou, teda je možné predpokladať, že bez zaistenia nebude rešpektovať ani rozhodnutie o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-018/2018- AV zo dňa 09.11.2018 a bude sa aj naďalej pohybovať po členských štátoch bez platného cestovného dokladu, finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania. 45. Správny súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že v prípade žalobcu sú splnené podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. zaistenie je potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pretože žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu a oprávnenia na pobyt, nemá a nevie si nijako zabezpečiť dostatočné finančné prostriedky a taktiež si nevie nijako zabezpečiť ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. 46. Ohľadne účelnosti zaistenia správny súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej: ,,Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“ (rozsudok NS SR sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Správny súd mal uvedené zohľadnenie preukázané aj v postupe žalovaného. Žalovaný správny orgán rozhodujúci o zaistení žalobcu zobral do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu a podľa doposiaľ zistených dôkazov a okolností dospel k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda dôvodu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný mal za to, že pri hodnotení účelnosti zaistenia počas doby zaistenia v spolupráci so zariadením s poukázaním na praktické skúsenosti u štátnych príslušníkov Afganistanu existuje reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia, a to z pohľadu možnosti získania náhradného cestovného dokladu. Nakoľko žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, možnosť ubytovania, fakticky je bez finančných prostriedkov (hotovosť 20 eur) a nemá na území Slovenskej republiky príbuzných, nebolo možné uložiť žalobcovi alternatívu zaistenia, teda hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky. Navyše existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že žalobca v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v nelegálnej ekonomickej migrácií, čím bude sťažený reálny výkon administratívneho vyhostenia. 47. Efektívnosť zaistenia spočíva hlavne v bezproblémovom riadnom a fyzickom odovzdaní štátneho príslušníka tretej krajiny v konkrétnom čase za prítomnosti orgánu Policajného zboru a zabezpečení jeho odchodu z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza neoprávnene. Administratívnym vyhostením, ktorému slúži inštitút zaistenia, sa zabezpečuje ochrana záujmov Slovenskej republiky vo vzťahu k nelegálnym pobytom štátnych príslušníkov tretích krajín, a to bezpečnosť osôb, majetku alebo iného verejného záujmu pred osobou, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana tak, že sa zabezpečí jej neprítomnosť na území Slovenskej republiky po dobu uloženú správnym orgánom. Podľa názoru správneho súdu žalovaný sa v konaní dostatočne zaoberal otázkou reálneho predpokladu realizácie, teda výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu. Posudzoval túto otázku s ohľadom na konkrétnu osobu žalobcu a ním uvádzanú štátnu príslušnosť, teda domovskú krajinu. Preverovaním bolo zistené, že vyhostenie žalobcu je reálne. V uvedenom žalovaný opodstatnene zohľadnil informácie získané prostredníctvom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý je príslušný na realizáciu výkonu administratívneho vyhostenia. 48. Žalobca v žalobe namietal, že stanovená dĺžka doby zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí odôvodnená konkrétnymi úkonmi viažucimi sa na prípad žalobcu , a to najmä s poukazom na jednotlivé administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom prípravy a realizácie administratívneho vyhostenia žalobcu vykonať. Žalobca taktiež v predmetnej žalobe namietal nedostatočné odôvodnenie stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobcu na tri mesiace s poukazom na konštatovanie žalovaného, že vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu môže trvať aj šesť mesiacov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca nemá platný cestovný doklad a preto nie je možné zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia bez obmedzenia osobnej slobody inštitútom zaistenia. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Žalovaný k stanoveniu uvedenej dĺžky zaistenia vychádzal z registratúrneho záznamu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý plní úlohy vo veci vybavovania náhradných cestovných dokladov s celoslovenskou pôsobnosťou. V súlade s vyššie cit. ustanovením správny orgán určil dĺžku zaistenia do 09.02.2019 z dôvodu návratovej procedúry. Vydanie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania, ktorý musí vydať Zastupiteľský úrad Afganskej islamskej republiky, môže podľa okolností trvať aj viac ako šesť mesiacov (zdĺhavá reakcia Zastupiteľského úradu Afganskej islamskej republiky, spolupráca, resp. nespolupráca účastníka konania na tomto konaní). Uvedená doba zaistenia je podľa žalovaného nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že žalobca nemá cestovný doklad a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok. Zo skúseností žalovaného vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako šesť mesiacov. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu sú potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí od spolupráce samotného účastníka konania pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Počas celej doby zaistenia je zároveň žalovaný povinný skúmať, či trvá účel zaistenia. 49. Podľa názoru správneho súdu žalobca v podanej žalobe nenamietal zaistenie ako také, jeho účelnosť a efektívnosť, ale odôvodnenie stanovenej doby zaistenia len na tri mesiace v porovnaní s odporúčaním na šesť mesiacov a nedostatočné odôvodnenie zaistenia konkrétnymi potrebnými úkonmi. K namietanému správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 09.02.2019 (tri mesiace), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia. Správny súd má za to, že v danom prípade žalovaný dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodnil potrebu zaistenia žalobcu, ako aj stanovenú dĺžku doby zaistenia na tri mesiace, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov odporúča v prípade štátnych príslušníkov Afganskej islamskej republiky bez cestovného dokladu vzhľadom na časovú náročnosť návratovej procedúry vrátane vydania náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Afganskej islamskej republiky dobu zaistenia až na šesť mesiacov. Ak žalobca namieta krátku dobu zaistenia žalobcu v porovnaní s odporúčaním Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, k tomu správy súd konštatuje, že nič nebráni žalovanému v prípade potreby a trvania účelu zaistenia predĺžiť dobu zaistenia v rámci zákonom stanoveného rozpätia v zmysle ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Správny súd by videl problém v takej situácii, ak by Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov odporučil dobu zaistenia na tri mesiace a žalovaný by zaistil žalobcu na šesť mesiacov, pričom by svoje rozhodnutie neodôvodnil alebo by to nedostatočne odôvodnil. 50. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia je pre správny súd rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia, teda, či sú dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky (§ 135 ods. 2 písm. a/ a § 206 ods. 4 SSP). Z obsahu administratívneho spisu i z napadnutého rozhodnutia žalovaného je preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má byť na základe jeho rozhodnutia z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený. Vyhostenie by sa v tomto prípade nemohlo realizovať bez zaistenia žalobcu z dôvodu, že nemá platný cestovný doklad, ani dostatočné finančné prostriedky, cieľovou krajinou žalobcu nie je Slovenská republika (ale Taliansko) a bez kontroly a dispozície s cestovným dokladom prechádzal hraničné priechody z domovskej krajiny až do Európy. Z uvedeného vyplýva minimálna šanca na vykonanie potrebných opatrení k zabezpečeniu a realizácii administratívneho vyhostenia bez zaistenia žalobcu a zabezpečenie dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských štátov schengenského priestoru. Ak teda žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietol neodôvodnenie stanovenej doby zaistenia potrebnými konkrétnymi administratívnymi úkonmi týkajúcimi sa prípadu žalobcu, správny súd poukazuje najmä na právoplatné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-018/2018-AV zo dňa 09.11.2018, s uloženým zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky a členských štátov únie na dobu jedného roku a inštitút priamo výkonu slúžiaci, ktorým je zaistenie. Žalovaný opodstatnene vychádzal zo stanoviska Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v ktorom je uvedené, že predpokladaná doba potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s výkonom a realizáciou vyhostenia cudzinca je asi šesť mesiacov. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného v tom, že ak by nebol žalobca zaistený, zotrval by neoprávnene, bez platného cestovného dokladu, bez víz, či povolenia na pobyt, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov, ktorými by si vedel zabezpečiť svoju existenciu a pobyt na území Slovenskej republiky, zabezpečeného ubytovania, pričom existuje reálne riziko, že bude naďalej nelegálne migrovať, a preto do uvedenej doby je potrebné jeho zaistenie. Tu treba zdôrazniť, že presná doba zaistenia sa určiť nedá, nakoľko je závislá od množstva ďalších faktorov, spolupráce žalobcu a ďalších zložiek na veci participujúcich a najmä od získania potrebných informácií a následného udelenia náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Afganskej islamskej republiky, rýchlosť a spôsob činnosti ktorého je mimo vplyvu žalovaného. 51. V odôvodnení žaloby žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BB7-209-018/2018-AV zo dňa 09.11.2018 bližšie nešpecifikoval krajinu, na územie ktorej má byť administratívne vyhostený. Žalovaný vo výroku, ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení neuviedol lehotu na vycestovanie žalobcu, čo odôvodnil okrem iného tým, že žalobcu možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. 52. Správny súd konštatuje, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu nie je predmetom prieskumu v danej veci. Nad rámec zákonnej povinnosti však uvádza, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu neurčiť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie a jedným zo zákonných dôvodov je podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov prípad, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88. V danom prípade podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt oprávnene zaistil štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Následne policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie a štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu opatreného vízom, nemá dostatok finančných prostriedkov na vycestovanie, ani si nevie zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu a ubytovanie. 53. Podľa § 77 ods. 1 druhá veta zákona o pobyte cudzincov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. Ku skonštatovaniu žalovaného, že správny orgán mal totožnosť a štátnu príslušnosť žalobcu preukázanú jeho čestným vyhlásením, správny súd uvádza nasledovné. Podľa § 120 ods. 1 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právny inštitút čestného vyhlásenia nie je dôkazným prostriedkom, ale dôkazný prostriedok nahradzuje, ak jeho použitie správny orgán v administratívnom konaní pripustí (§ 39 Správneho poriadku) (rozsudok NS SR sp.zn. 8Sžf/73/2015). V predmetnom prípade takýto právny inštitút správny orgán pripustil, avšak stále platí, že predmetné čestné vyhlásenie nie je dôkazným prostriedkom, ale dôkazný prostriedok nahradzuje, a teda pravdivosť tohto tvrdenia by mala byť podporená v priebehu konania takými dôkazmi o totožnosti žalobcu, na základe ktorých je materiálne nepochybné, že uvádza pravdu o svojej totožnosti a štátnej príslušnosti (napr. potvrdením jeho identity označenou, deklarovanou krajinou pôvodu). Takéto dôkazy však predložené neboli. Preto nie je materiálne nepochybné, že pochádza z Afganistanu a volá sa W. X., nar. XX.XX.XXXX. Vzhľadom na skutočnosť, že správny orgán len pripustil čestné vyhlásenie, ktoré nie je dôkazným prostriedkom, ale ho len nahradzuje, ak sa v priebehu administratívneho konania potvrdí, že žalobca je príslušníkom Afganistanu, následne bude určená príslušná krajina a realizovaný výkon administratívneho vyhostenia. 54. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery žalovaného korešpondujú plne s obsahom administratívneho spisu a správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo sú v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. 55. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované právne predpisy správny súd dospel k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom a nevykazuje znaky svojvôle (arbitrárnosti), preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol. 56. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 a § 168 SSP tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko u úspešného žalovaného nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať a žalobca bol v konaní neúspešný. 57. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov) na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmych dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).