Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/64/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201205 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019201205.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobkyne: L. A. L. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka K. republiky, bez dokladu totožnosti, naposledy Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpená Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe žalobkyne vo veci zaistenia zo dňa 23.08.2019, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV zo dňa 25.07.2019, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.07.2019 č. PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV, o zaistení žalobkyne, L. A. L. B., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti, podľa ust. § 206 ods. 5 z r u š u j e . Žalobkyni nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 23.08.2019, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 03.09.2019 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), § 88a ods. 1 písm. b/ , § 88 ods. 4, § 89 ods. 3, zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného číslo PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV zo dňa 25.07.2019 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. 2. Žalobkyňa správnemu orgánu vytkla nedostatočné zistenie skutkového stavu a jeho nie riadne odôvodnenému rozhodnutiu nepreskúmateľnosť. V skutkovom odôvodnení žaloby uviedla, že je považovaná za žiadateľku o azyl a stále má status mandatárneho utečenca. Poukázala na rozhodnutie valného zhromaždenia OSN zo dňa 01.01.1951 o ustanovení Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (ÚNHCR) a štatút Úradu, ktorý je pripojený k Rezolúcií 428 (V), ktorú prijalo Valné zhromaždenie dňa 14.12.1950. Štatút obsahuje definície takých osôb, na ktoré sa vzťahujú kompetencie Vysokého komisára, v zmysle ktorých je kompetentný v otázkach utečencov bez ohľadu na časové alebo zemepisné obmedzenia. Osoba spĺňajúca kritéria Štatútu ÚNHCR je spôsobilá na udelenie ochrany OSN, poskytovanej Vysokým komisárom bez ohľadu na to, či je alebo nie je v členskej krajine Konvencie 1951 alebo Protokolu 1967 a ani či bola uznaná hostiteľskou krajinou za utečenca. Z uvedeného je zrejmé, že osoba môže byť súčasne mandatárnym utečencom a aj utečencom podľa Konvencie 1951, alebo Protokolu 1967. Môže sa však nachádzať v krajine, ktorá žiadnym z týchto dokumentov nie je viazaná alebo je vyradená z uznania za „utečenca podľa Konvencie“ po aplikácií príslušných časových a geografických obmedzení. Aj v týchto prípadoch je pod ochranou Vysokého komisára podľa podmienok Štatútu. Žalobkyňa bola zaistená ako žiadateľka o azyl (§ 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC) a to za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré nie je bez zaistenia možné získať, najmä ak existuje riziko jej úteku. 3. K odôvodneniu nevyhnutnosti jej zaistenia podľa napadnutého rozhodnutia žalobkyňa uviedla, že v čase jeho vydania bolo žalovanému zrejmé, že na území SR jej bol po dobu troch rokov opakovane udeľovaný tolerovaný pobyt, aj so svojou rodinou bola v tom čase umiestnená v evakuačnom tranzitnom centre v Humennom, bez potreby jej zaistenia. Po neúspešnom procese presídľovania bola za účelom jej administratívneho vyhostenia, rozhodnutím MV SR číslo PPZ-HCP-SO21-39/2018-ZVC zo dňa 31.12.2018, zaistená. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom KS v Košiciach sp.zn. 3Sa/1/19 zo dňa 28.01.2019 a vec bola pre nepreukázanie jej reálnej vyhostiteľnosti a účelu jej zaistenia vrátená prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z uvedeného malo byť žalovanému zrejmé, že jej v krajine pôvodu hrozí pre prebiehajúci ozbrojený konflikt ohrozenie života a zdravia a ide o skutočnosť, ktorá ju neumožňovala v čase vydania napadnutého rozhodnutia vyhostiť. Žalobkyňa vyslovila aj názor, že z dôvodu priznaného statusu mandatárneho utečenca je ju možné vstupom na územie SR považovať za žiadateľku o azyl a ako taká mohla byť umiestnená v azylovom zariadení. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok KS v Bratislave č.k. 4Sa/15/2019-37 zo dňa 06.03.2019. 4. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný s ňou ako so žiadateľkou o azyl aj koná, a v jej prípade tak nebolo možné využiť žiadnu z alternatív zaistenia. Poprela aj u nej hroziace riziko úteku, s poukazom na tolerovaný pobyt udelený po dobu troch rokov, kedy sa nachádzala v evakuačnom tranzitnom centre v Humennom, bez potreby zaistenia. Uviedla, že riziko úteku nie je u nej dôvodne preukázané. Napadnutému rozhodnutiu ďalej vytkla, že nie je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti žiadosti o azyl je potrebné zistiť, resp. že ich je vôbec potrebné zistiť. 5. Žalobkyňa namietla aj dĺžku doby zaistenia, ktorú žalovaný určil na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 25.01.2020 a s poukazom na ust. § 88a ods. 2 Zák. o pobyte cudzincov poukázala na to, že nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Do pozornosti dala rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a v nadväznosti na ne uviedla, že pokiaľ teda žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. Žalovaný bol podľa nej povinný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť najmä poukazom na jednotlivé administratívne úkony, ktoré bude potrebné vykonať stanovenú dĺžku doby zaistenia považovala za neprimerane dlhú, bez náležitého odôvodnenia konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, čo zasiahlo do jej základných ľudských práv, najmä slobody pohybu. 6. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobkyňa bola dňa 25.07.2019 o 10-00 hod. prevzatá od štátnych orgánov Rakúskej republiky, pričom nedisponovala žiadnym dokladom totožnosti ani oprávnením zdržiavať sa na území SR, resp. Schengenského priestoru. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Migračného úradu ČAS: MU-PO-149-11/2019-Ž o zastavení konania vo veci žiadosti o udelenie azylu, v ktorom je uvedené, že po príchode na územie SR boli umiestnení v priestoroch záchytného tábora v Humennom a bol im opakovane udeľovaný tolerovaný pobyt, a to až do 20.12.2018. Následne sa menovaná aj so svojou rodinou zdržiavala na území SR neoprávnene. V dôsledku čoho bola zaistená a umiestnená v ÚPZC Sečovce, odkiaľ bola dňa 14.02.2019 prepustená. Neskôr svojvoľne opustila územie SR a vycestovala aj so svojou rodinou do Rakúska, kde 20.02.2019 požiadala o udelenie azylu. Z Rakúska bola dňa 25.07.2019 z dôvodu príslušnosti SR na konanie, na základe Dublinského dohovoru, odovzdaná späť na územie SR, kde prehlásila, že o azyl na Slovensku nemá záujem, nikdy tu o azyl nežiadala a ani nemá záujem žiť na území SR. Dňa 13.08.2019 písomne prehlásila, že svoju žiadosť o udelenie azylu, alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany berie späť. 7. Žalovaný uviedol, že dĺžku doby zaistenia určil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2020 a teda z uvedenej formulácie vyplýva, že len čo pominie účel zaistenia, bude žalovaná prepustená zo zaistenia. O správnosti tejto formulácie svedčí aj skutočnosť, že dňa 23.08.2019 v čase o 12.00 hod. bola na základe rozhodnutia Migračného úradu o zastavení konania vo veci žiadosti o udelenie azylu, zo zaistenia prepustená. Žalovaný dal tiež do pozornosti, že správna žaloba bola podaná toho istého dňa, 23.08.2019 v čase o 15.07, teda v čase, keď už zaistenie žalobkyne netrvalo. 8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 12.09.2019 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 05.09.2019, elektronickou poštou. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnil, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba je dôvodná, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p. vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 9. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 10. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 25.07.2019 č. PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV, právne odôvodneným ust. § 2 ods. 4, § 88a ods. 1 pís. b/, ods. 2, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, ods. 2, § 90 ods. 1 pís. d/ zákona o pobyte cudzincov, § 5 a § 46 zákona č. 71/1997 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, rozhodol o zaistení a umiestnení žalobkyne do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2020. Tento postup odôvodnil tým, že žalobkyňa je žiadateľka o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pre ktoré účely je potrebné zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu a ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jej úteku. Odôvodnenie rozhodnutia založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 25.07.2019, keď bola žalobkyňa v rámci dublinského transferu prevzatá na spoločnom kontaktnom pracovisku Jarovce - Kitsee od štátnych orgánov Rakúskej republiky, pričom nedisponovala žiadnym dokladom totožnosti, ani žiadnym oprávnením zdržiavať sa na území SR, či schengenského priestoru. Po vykonaní lustrácií bolo zistené, že žalobkyňa sa vstupom na územie Slovenskej republiky automaticky považuje za žiadateľku o udelenie azylu podľa § 4 ods. 5 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, nakoľko jej bol UNHCR priznaný štatút tzv. mandatárneho utečenca pod mandátom OSN. V roku 2016 jej bol z dôvodu plnenia medzinárodných záväzkov udelený tolerovaný pobyt na území SR, ktorý skončil dňa 30.12.2018. Týmto dňom sa stala osobou s neoprávneným pobytom na území SR a nakoľko v uvedenom období nedošlo k jej úspešnému presídleniu mimo územia SR v rámci humanitárneho transferu, UNHCR ukončil proces jej presídlenia. Status mandatárneho utečenca žalobkyni však naďalej trvá. Do zápisnice zo dňa 25.07.2019 vedenej pod číslom PPZ-HCP-BA6-181-005/2019-AV uviedla, že na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a jej cieľovou krajinou sú Spojené štáty americké. Pretože žalobkyňa sa považuje za žiadateľku o azyl na území SR, je jej zaistenie potrebné pre riziko úteku. 11. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 12. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 13. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <http://www.zakonypreludi.sk/zz/2011-404> nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 14. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 15. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 16. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4, 5, 7 a 8. 17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 18. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 20. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 21. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V Náleze Ústavný súd poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 23. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11) vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Súdny dvor v predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku). 24. Žalobkyňa vo svojej žalobnej argumentácii namietala nedostatočnosť preskúmania skutočného stavu veci, riadne neodôvodnenie rozhodnutia s následkom jeho nepreskúmateľnosti, ktorej podriadila právnu kvalifikáciu výrokovej časti rozhodnutia žalovaného o jej zaistení podľa ust. § 88a ods.1 pís b/ zákona o pobyte cudzincov, ako žiadateľky o udelenie azylu na účel zistenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré nie je možné bez zaistenia získať, najmä pre existujúce riziko úteku. 25. Vzhľadom k zmene skutkovej situácie, keď žalobkyňa bola už v čase podania žaloby zo zaistenia prepustená, zmenila v zastúpení právnym zástupcom na pojednávaní súdu svoje žalobné námietky, na preskúmania nezákonnosti jej zaistenia v časti neodôvodnenia dĺžky zaistenia. V tomto rozsahu súd potom napadnuté rozhodnutie žalovaného preskúmaval. 26. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 27. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 28. Žalovaný v zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona. Naviac ak potrebu zaistenia žalobkyne odôvodnil potrebou zisťovania skutočností, na ktorých je jej žiadosť o udelenie azylu založená, bolo jeho povinnosťou, vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobkyne do zápisnice o vyjadrení účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku, vedenej pod číslom PPZ-HCP- BA6-181-005/2019-AV dňa 25.07.2019 získal, aspoň stručným spôsobom pomenovať napr. úkony ktoré treba vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých najnevyhnutnejších informácií treba zaobstarať a prečo, a pod. 29. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. Žalovaný v rozhodnutí okrem vyššie uvedeného pochybenia neprezentoval dôvody z ktorých vychádzal pri závere o nevyhnutnosti zaistenia žalobkyne korektne s existujúcim skutkovým stavom, zohľadniac opakovane judikovaný záver, že žiaden správny orgán a teda ani žalovaný nedokáže presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov a každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a ods. 1 pís. b/ ZoPC, t.j. vôbec neposkytol dôvody, pre ktoré určil časový horizont zaistenia žalobkyne práve v uvedenej dĺžke, vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. c/ a d/ ods. 1 ust. § 191 S.s.p.. 30. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 31. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s námietkami žalobkyne o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobkyni odňala možnosť riadnej ochrany jej práv, na základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 206 ods. 5 a nakoľko žalobkyňa bola už v čase podania žalobného návrhu zo zaistenia prepustená, napadnuté rozhodnutie zrušil, bez nariadenia povinnosti jej prepustenia zo zaistenia. 32. O trovách konania žalobkyne rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 3 pís. b/ S.s.p. a žalobkyni ich náhradu, nepriznal. 33. Žalobkyňu, pre jej zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).