Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/86/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201518 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019201518.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: H. R., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník O. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený OZ Liga za ľudské práva, Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 31.10.2019, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- ME-114-005/2019-U zo dňa 24.10.2019, takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-ME-114-005/2019-U zo dňa 24.10.2019, o zaistení žalobcu, H. R., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka O. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, podľa ust. § 230 ods. 1 písm. a/ z r u š u j e. II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť. III. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou zo dňa 31.10.2019, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1,2 S.s.p., doručenou dňa 08.11.2019 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1,2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-ME-114-005/2019-U zo dňa 24.10.2019 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Správnemu orgánu vytkol nesprávne právne posúdenie veci a jeho nie riadne odôvodnenému rozhodnutiu nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88a ods. 1 písm. a/ b/, c/, § 88 ods. 1, pím. a/ b/ zák. č. 404/2011 Z.z. Zákon o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), § 22 ods. 1 zák. č. 480/2002 Zákon o azyle a na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Vecnú stránku svojich námietok nachádzal v zmätočnosti a nekorešpondovaní odôvodnenia s výrokom rozhodnutia s poukazom na to, že právne odôvodnenie výroku rozhodnutia je založené na ust. § 88a ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, kým ďalšia časť výroku ako aj odôvodnenia sa viaže k ust. § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia vytkol žalovanému argumentáciu týkajúcu sa účelovosti podania žiadosti o azyl, čo je v rozpore s ustanovením obsiahnutým vo výroku rozhodnutia a tiež, že len jednou vetou na strane 4 rozhodnutia je obsiahnutý účel zaistenia na zistenie alebo overenie jeho totožnosti a to tým, že si nezaobstaral doklad potvrdzujúci jeho pravú totožnosť a neoprávnene vstúpil na územie členských štátov EÚ. Poukázal na rozhodnutie mobilnej jednotky PZ Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB4-60-022/2019-AV zo dňa 10.07.2019 o prvom zaistení žalobcu, v ktorom je uvedené: „Totožnosť účastníka konania ako aj jeho štátna príslušnosť bola na správnom orgáne zistená zo spísanej zápisnice o podaní vysvetlenia účastníka konania, kde čestne vyhlásil jeho údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti. Na základe týchto podkladov, nemal správny orgán pochybnosť o štátnej príslušnosti účastníka konania.“ Nie je potom zrejmé, na akom podklade dospel žalovaný k tomu, že je totožnosť a štátna príslušnosť žalobcu sporná a že ich zisťovanie je dôvodom na ďalšie zaistenie. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 30.07.2019 podal žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorú dňa 21.08.2019 počas pohovoru pred pracovníkom Migračného úradu odôvodnil tým, že sa bojí Talibanu, pred ktorým sa nikto nemôže cítiť bezpečne, pretože si nevyberajú ľudí, zaútočia a zabijú každého. Ani oni nikomu nič neurobili, nemali žiadne aktivity, ktoré by mali Talibanu vadiť a napriek tomu na nich zaútočili prakticky bezdôvodne. Žalobca ďalej poukázal na dostupné správy a informácie o Afganistane a na to, že provincia z ktorej pochádza je jednou z najnebezpečnejších a preto jeho žiadosť o azyl nebola účelová. Naviac utečencom z Afganistanu je na Slovensku poskytovaná minimálne doplnková ochrana. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10SZa/8/2016 zo dňa 30.03.2016 ako aj čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcu judikatúru v ESĽP. Tiež uviedol, že ide o jeho prvú žiadosť o azyl. 2. Vo vzťahu k využitiu menej závažných prostriedkov ako je zaistenie, upozornil na to, že v prípade žiadateľov o medzinárodnú ochranu nie je ničím výnimočným, že nedisponujú dokladmi totožnosti a že vzhľadom na okolnosti ich odchodu z krajiny pôvodu boli nútení vstúpiť na územie členských štátov EÚ nelegálnym spôsobom, čo však nie je dôvod na umiestnenie žiadateľa o azyl v zaistení. Záverom skonštatoval, že jeho zaistením ako žiadateľa o azyl sa nebráni nepovolenému vstupu na územie SR, ani sa nerealizuje vyhostenie či vydanie, keďže na území SR sa ako žiadateľ o azyl nachádza oprávnene, má možnosť poskytnutia ubytovania a starostlivosti v zariadení MV SR pre žiadateľov o azyl, počas prebiehajúceho azylového konania ho nemožno vyhostiť a keďže pochádza z Afganistanu, je vysoká pravdepodobnosť, že mu na území SR bude poskytnutá minimálne doplnková ochrana. Žalovanému tiež vytkol, že nepreukázal a nijako relevantne ani neodôvodnil riziko jeho úteku a nemožnosť uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia. 3. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe poukázal na to, že podľa ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie účastníka konania zo zaistenia. V prípade žalobcu ide o zaistenie za účelom overenia jeho totožnosti, nakoľko nedisponuje dokladom potvrdzujúcim jeho skutočnú identitu. Žalobca naviac počas prvotného zaistenia prehlásil, že je maloletou osobou, čo bolo vyvrátené pribratím znaleckého ústavu FORENSIC s.r.o. so záverom, že biologický jeho vek je s veľmi vysokou pravdepodobnosťou vyšší ako 18 rokov. Žalobca po obdržaní tohto záveru okamžite požiadal o udelenie azylu na území SR, počas azylového konania tvrdil, že na svoj vek sa už nepamätá a pri zaistení dňa 24.10.2019 uviedol, že sa narodil dňa 01.01.2019. Napadnuté rozhodnutie označil žalovaný za vecne správne a riadne odôvodnené v každej jeho časti. 4. Na pojednávaní súdu dňa 21.11.2019 sa zástupcovia účastníkov konania pridržiavali svojej doterajšej písomnej argumentácie. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal veci postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 19.11.2019 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručované prostredníctvom elektronickej schránky. Po zistení súdu po otvorení pojednávania dňa 19.11.2019, že zástupca žalobcu nemá elektronickú schránku aktivovanú, bolo konanie pre vadu v doručení odročené na deň 21.11.2019. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 S.s.p.) je dôvodná, rozhodnutie žalovaného podľa ust. 230 ods. 1 písm. a/ S.s.p. zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 6. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1,2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 7. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 24.10.2019 č. PPZ-HCP-ME-114-005/2019-U, právne odôvodneným ust. § 88a ods. 1 pís. a/, ods. 2 a 3, § 88 ods. 1 písm. d/, ods. 3,4 a 12, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, podľa ust. § 88 ods. 1 pís. a/ zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu, keďže ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 10.07.2019 č. PPZ-HCP- BB4-60-022/2019-AV, z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-60-014/2019-AV. Žalobca bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 24.12.2019. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že v rámci prvého zaistenia dňa 10.07.2019 žalobca do zápisnice o vyjadrení č. PPZ-HCP-BB4-60-012/2019-AV prehlásil, že je štátny príslušník Afganistanu, uviedol osobné údaje, deň mesiac rok narodenia a adresu pobytu, o uvedených skutočnostiach však nepredložil žiaden dôkaz ani doklad. Dňa 30.07.2019 požiadal o udelenie azylu na území SR, pričom existuje dôvodné podozrenie, že ide o konanie výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Žalobca sa do zápisnice o vyjadrení účastníka konania vedenej pod číslom PPZ-HCP-ME- 114-004/2019-AVzo dňa 24.10.2019 vyjadril, že o azyl požiadal z dôvodu obavy o svoj život, chce byť hlavne v Európe, svoju totožnosť nevie hodnoverne preukázať z dôvodu absencie cestovného dokladu. Žalovaný tiež vyjadril názor, že žalobca o udelenie azylu na území ostatných Európskych krajín, v ktorých sa podľa vlastného tvrdenia dlhšiu dobu zdržiaval, nepožiadal o udelenie azylu, pretože mu tam nehrozil výkon vyhostenia. Na území SR požiadal o udelenie azylu až po začatí konania o administratívnom vyhostení. Ďalej skonštatoval, že sa zaoberal aj otázkou aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia, avšak po vyhodnotení všetkých faktov a informácií o osobe žalobcu dospel k názoru o nevyhnutnosti využitia inštitútu zaistenia, podľa ust. § 88a ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov. Dĺžku zaistenia určil najviac do 24.12.2019, počas ktorej Migračný úrad MVSR rozhodne o žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR. Tiež skonštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov dospel k záveru, že zaistenie žalobcu je aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 8. Podľa § 88a ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závážné prostriedky na účel zaistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti. 9. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 10. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny ja zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 11. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 12. Podľa ods. 3 cit. ust., na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4,5,7,8 a 12. 13. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 14. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, na základe rozhodnutia súdu. 15. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1,2 Charty základných práv a slobôd). Zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11) vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Súdny dvor v predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku). 16. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácií namietal nesprávne právne posúdenie veci, riadne neodôvodnenie rozhodnutia a nezrozumiteľnosť, s následkom jeho nepreskúmateľnosti, ktorej podriadil právnu kvalifikáciu výrokovej časti rozhodnutia žalovaného o jeho zaistení podľa ust. § 88a ods. 1 pís. a/ zákona o pobyte cudzincov, ako žiadateľa o udelenie azylu keďže ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia o zaistení, vedeného pod číslom PPZ-HCP-BB4-60-022/2019-AV vydaného dňa 10.07.2019, z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím o administratívnom vyhostení vedeným pod číslom PPZ-HCP-BB4-60-014/2019-AV. Námietka zmätočnosti a nezrozumiteľnosti vzťahujúca sa na znenie, že bol zaistený „ z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,“ ktorý dôvod spadá pod ust. § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC je irelevantná, nakoľko uvedená citácia je žalobcom buď zle pochopená, alebo cielene vytrhnutá z celého znenia časti výroku rozhodnutia, v ktorej sa žalovaný odvolal na predchádzajúce rozhodnutie, ktorým bol žalobca podľa uvedeného ustanovenia zákona zaistený. 17. Tiež argumentácia žalobcu popierajúca spornosť zisťovania jeho totožnosti žalovaným, s odkazom na predchádzajúce rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB4-60-022/2019-AV zo dňa 10.07.2019 o jeho zaistení (prvom), v ktorom je uvedené „Totožnosť účastníka konania, ako aj jeho štátna príslušnosť bola na správnom orgáne zistená zo spísanej zápisnice o podaní vysvetlenia účastníka konania, kde čestne vyhlásil jeho údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti. Na základe týchto podkladov nemal správny orgán pochybnosť o totožnosti a štátnej príslušnosti účastníka konania,“ je podľa názoru súdu diskutabilná a záver Mobilnej jednotky PZ Banská Bystrica predčasný a dôkazmi nepodložený. Súd má z obsahu administratívneho spisu preukázané snahy žalobcu o zavádzanie správneho orgánu v otázke veku, kedy bol až vykonaním znaleckého dokazovania preukázaný jeho skutočný vek, teda že ide o osobu staršiu ako 18 rokov, čo je indíciou aj na ďalšie možné zvádzanie zo strany žalobcu a teda nevyhnutnosť správneho orgánu zákonnými postupmi zisťovať jeho totožnosť. 18. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 19. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych prepisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 20. Žalovaný v zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácií konkrétneho ustanovenia zákona. Naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil potrebou zisťovania totožnosti žalobcu ako žiadateľa o azyl, bolo jeho povinnosťou, vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobcu do zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku, vedenej pod číslom PPZ-HCP-ME-114-004/2019-U dňa 24.10.2019 získal, pomenovať a konkretizovať úkony, ktoré treba za účelom zistenia totožnosti žalobcu vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých, najnevyhnutnejších informácií je treba a prečo zaobstarať a pod. 21. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. Žalovaný v rozhodnutím okrem vyššie uvedeného pochybenia neprezentoval dôvody, z ktorých vychádzal pri závere o nevyhnutnosti zaistenia žalobcu korektne s existujúcim skutkovým stavom, zohľadniac opakované judikovaný záver, že žiaden správny orgán a teda ani žalovaný nedokáže presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov a každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Odôvodnenie dĺžky zaistenia „ na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ust. § 88 ods. 1 ZoPC „ nespĺňa základné atribúty odôvodnenia časového hľadiska zaistenia, priamo nadväzujúceho na počet a charakter úkonov, ktoré je treba v konkrétnom časovom horizonte vykonať. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a ods. 1 písm. a/ ZoPC, t.j. vôbec neposkytol dôvody, pre ktoré určil práve uvedený časový horizont zaistenia žalobcu (ide o navzájom prelínajúce sa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia), vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. d/ ods. 1 ust. § 191 S.s.p.. 22. Vzhľadom k absencii odôvodnenia rozhodnutia vo vytknutých náležitostiach, súd sa žalobnou argumentáciou bezpečnostnej situácie v Afganistane, ktorou žalobca spochybňoval účelovosť ním podanej žiadosti o azyl, nepovažoval za potrebné zaoberať aj z toho dôvodu, že táto bude predmetom prešetrovania pri skúmaní opodstatnenosti žalobcovej žiadosti o medzinárodnú ochranu. 23. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie, ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 24. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci stotožnil s námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia, avšak v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, počas ktorej je potrebné vykonať množstvo úkonov, ktoré žalovaný tiež bližšie neosvetlil, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobcovi odňala možnosť riadnej ochrany jeho práv, na základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 230 ods. 1 písm. a/, napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 25. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 a žalobcovi, ktorý ich náhradu nežiadal, trovy nepriznal. 26. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.) Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).