Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/301/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1102898757 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1102898757.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingríd Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00603481, so sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie 1, proti žalovaným: 1/ M. F., M. XX.X.XXXX, Q. F. L. W., G. XX, 2/ W. P., M. XX.XX.XXXX, Q. F. K., L..D..Š. XXX/ XX, 3/ K. P., M. X.X.XXXX, Q. F. P. Š. J., E., XXX P. XXXX Z., G., E. XXXXX, 4/ U. P., M. XX.XX.XXXX, Q. F. D.P. D., F., Y. XX/XX, 5/ Q. P., M. XX.XX.XXXX, Q. F. D. D., U., B. X, 6/ P. P., M. XX.X.XXXX, Q. F. K., L.. D.. Š. XXXX/XX, 7/ J. P., M. XX.X.XXXX, Q. F. B., XX L. J., A., G., právne zastúpení advokátom JUDr. Jánom Havlátom, so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. júna 2016 č.k. 11C 134/2002-401 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že vlastníkom nehnuteľností pozemku registra C katastra nehnuteľností parcelné číslo XXXXX/X, zastavaná plocha vo výmere 688 m2, a pozemku registra C katastra nehnuteľností parcelné číslo XXXXX/X, ostatná plocha vo výmere 214 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu číslo 43/2002-GP zo dňa 22.8.2002, vyhotoveného I.. T. B. GKK - geodet, služba, IČO: 22641637, so sídlom v Bratislave Poludníková 9, úradne overeného Katastrálnym úradom Bratislava, Správou katastra, dňa 3.9.2002 pod číslom 225/2002, z pozemku registra E katastra nehnuteľností parcelné číslo XXX, zastavaná plocha vo výmere 902 m2 v katastrálnom území P. L., zapísaného na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie P. L. pred reambuláciou pod položkou výkazu zmien číslo 101/1969, je Hlavné mesto SR Bratislava, IČO: 00603481, so sídlom Primaciálne námestie číslo 1, Bratislava, v podiele 1/1. 2. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 46, §47, § 20, §123, §124, §133, §134, Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpísania Dohody, §11 ods. 1,2 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník, § 30 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku účinnej od 1.1.1976, § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k.ú. P. L., pozemku registra C pare. č. XXXXX/X, zastavaná plocha vo výmere 688 m2 a pozemku registra C pare. č. XXXXX/X, ostatná plocha vo výmere 214 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 43/2002-GP zo dňa 22.8.2002, z pôvodného pozemku registra E pare. č. XXX, zastavaná plocha vo výmere 902 m2, v k.ú. P. L., zapísaného na liste vlastníctva č. XXX pred reambuláciou pod položkou výkazu zmien č. 101/1969 (ďalej aj len "nehnuteľnosť") tým, že sa stal vlastníkom pozemku registra E pare. č. XXX v k.ú. P. L. ex lege na základe § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. Uviedol, že Československý štát, ako jeho právny predchodca, sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na základe Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre potreby výstavby mosta cez Dunaj ku dňu 18.6.1969 uzavretej medzi vtedajším vlastníkom nehnuteľnosti T.. K. P. (právnym predchodcom žalovaných) a Československým štátom v správe Mestskej správy komunikácií v Bratislave. Na základe tejto dohody Československý štát odkúpil predmetnú nehnuteľnosť za kúpnu cenu 73.767,- Kčs. Dohodu schválil finančný odbor Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy dňa 24.6.1969. Predmetná nehnuteľnosť bola zahrnutá do aktív novoobjaveného dedičstva po T.. K. P. v roku 1997. Na základe dedičského rozhodnutia po T.. K. P. sp. zn. 22D 113/97, Dnot 75/97 zo dňa 14.6.2000 katastrálny odbor Okresného úradu Bratislava I vydal žalovaným list vlastníctva č. 6962 bez toho, aby v ňom bola v časti "A" uvedená majetková podstata. V poznámke tohto listu vlastníctva je však uvedené, že PK pozemok parc. č. XXX a dom spolu vo výmere 902 m2 bol zlúčený v pozemkoch pare. č. XXXXX/X a parc. č. XXXXX/X a je v užívaní Hlavného mesta SR Bratislavy - Mestskej správy komunikácií; nehnuteľnosť nie je majetkovoprávne usporiadaná. Vzhľadom na skutočnosť, že PK pozemok parc. č. XXX je toho času už súčasťou pozemkov parc. č. XXXXX/X a parc. č. XXXXX/ X a žiaden dom sa na ňom nenachádza, a že tento pozemok nie je majetkovoprávne neusporiadaný, považoval list vlastníctva 6962 za chybný. Rovnako za chybné považoval aj dedičské rozhodnutie sp. zn. 22D 113/97, Dnot 75/97 zo dňa 14.6.2000 v časti, kde sú žalovaní označení ako dedičia pozemku registra E pare. č. XXX. 3. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 11C/134/2002-141 zo dňa 16.2.2009 žalobu zamietol s tým, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 18.6.1969 prevody nehnuteľností upravovalo výlučne ustanovenie § 134 ods. 2 OZ a § 30 ods. 1 vyhlášky ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku, v zmysle ktorých odplatné prevody vecí do štátneho socialistického vlastníctva od občanov a iných organizácií než socialistických sa spravujú Občianskym zákonníkom. Konštatoval, že vtedy platný Občiansky zákonník k zmluve o prevode nehnuteľnosti vyžadoval jej registráciu štátnym notárstvom a vlastníctvo prechádzalo až registráciou zmluvy. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal, že kúpna zmluva zo dňa 16.8.1969 bola registrovaná na štátnom notárstve, mal za to, že na základe tejto kúpnej zmluvy nedošlo k účinnému prevodu vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam z T.. K. P. na Československý štát, a preto nemohlo u žalobcu dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. a právny predchodca žalovaných nikdy nestratil vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam. 4. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. 4Co/l56/2009-228 zo dňa 29.1.2015 zrušil rozsudok č.k. 11C/l34/2002-141 zo dňa 16.2.2009 pre nesprávne právne posúdenie veci a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s uvedením právneho názoru, ktorým bol súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný. 5. Po vrátení veci, jej opätovnom prejednaní a vykonanom dokazovaní ustálil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav: Pôvodným vlastníkom nehnuteľností - pozemku parcely registra E č. XXX a dom spolu výmere 902 m2 - bol F. P. na základe kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 3.11.1925, Katastrálny úrad v jeho prospech zavkladoval vlastnícke právo k nehnuteľnostiam dňa 14.11.1925 pod č. 5683 (PK vložka č. 3821). Z F. P. prešlo po jeho smrti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na jeho právneho nástupcu (syna) T.. K. P., narodeného 23.3.1905, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. T.. K. P. dohodou o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre potreby výstavby mosta cez Dunaj - Kúpna zmluva č. XXXX/XXX-L. zo dňa 18.6.1969 previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - dom p.č. III-44 s dvorom pare. č. XXX spolu vo výmere 902 m2 - zapísaným v PK vložke č. XXXX pre k.ú. Q., v celosti na Československý štát v správe Mestskej správy komunikácií v Bratislave za náhradu 73.767,- Kčs. Podľa § 13 a § 14 vyhlášky č. 47/1969 Zb. Mestská správa komunikácií v Bratislave ju prebrala do svojej správy a údržby a po schválení kúpnej zmluvy nadriadeným orgánom ju zaslala Stredisku geodézie v Bratislave za účelom vykonania zápisu v evidencii nehnuteľností o prevode vlastníctva na Československý štát v správe Mestskej správy komunikácií v Bratislave. Zmluvu podpísal T.. K. P. ako predávajúci a za Mestskú správu komunikácií v Bratislave ako kupujúceho je uvedený odtlačok pečiatky a nečitateľný podpis bez mena, priezviska a funkcie konajúcej osoby. Finančný výbor Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy schválil kúpnu zmluvu dňa 24.6.1969. V PK vložke č. XXXX sa dňa 26.3.1953 poznamenala národná správa podľa výmeru Ústredného národného výboru v Bratislave zn. VIII/3-191.1-1953-III-44/Hs. Kúpna zmluva zo dňa 18.6.1969 nebola registrovaná štátnym notárstvom. Konštatoval, že žalovaní netvrdili a žiadnym dôkazom nepreukazovali, žeby T.. K. P. odmietol prijať kúpnu cenu, alebo žeby ju vrátil predávajúcemu, preto mal za to, že T.. K. P. prijal kúpnu cenu v sume 73.767,- Kčs za predaj predmetných nehnuteľností. Mestská správa komunikácií v Bratislave dňa 2.7.1969 doručila Stredisku geodézie Bratislava návrh na zápis prevodu správy nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.6.1969 a pod položkou výkazu zmien 101/1969 bol návrh zaregistrovaný. Na základe geometrického plánu č. 43/2002-GP zo dňa 22.8.2002, ktorý vyhotovil I.. T. B., overeného Katastrálnym úradom Bratislava, Správou katastra, dňa 3.9.2002 pod č. 225/2002, sa parcela registra E č. XXX, zastavané plochy vo výmere 902 m2 rozčlenila na dve parcely registra C, a to parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy (miestna komunikácia) vo výmere 688 m2, a parc. č. XXXXX/X, ostatné plochy vo výmere 214 m2. Parcela registra E č. XXX vo výmere 902 m2 tak zanikla. V osvedčení o dedičstve sp. zn. 22D/113/97, Dnot 75/97 zo dňa 29.5.2000, ktoré vydala notárka T.. T. U., bola predmetom dedičstva o novoobjavenom majetku po T.. K. P. aj nehnuteľnosť pozemok parcela registra E č. XXX, dom s dvorom v celkovej výmere 902 m2, ktorú každý z dedičov: M. F., F. P., I.. J. P. J. J. P. nadobudol v podiele 1/4. 6. Konštatoval, že právny predchodca žalovaných T.. K. P. odpredal predmetné nehnuteľnosti na základe dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre účely výstavby mosta cez Dunaj - Kúpnej zmluvy zo dňa 18.6.1969 Československému štátu v zastúpení Mestskou správou komunikácií v Bratislave za kúpnu cenu 73.767,- Kčs. Vzhľadom k právnej úprave platnej v čase uzavretia kúpnej zmluvy už uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 18.6.1969 (obsahujúcej všetky zákonom požadované náležitosti, a to písomná forma, súhlasný prejav vôle účastníkov na tej istej listine) a jej následným schválením Finančným odborom Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy došlo k právne účinnému prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu žalobcu (Československý štát). Považoval kúpnu zmluvu zo dňa 18.6.1969 za platnú, nakoľko Hospodársky zákonník ani Občiansky zákonník v tom čase nepodmieňovali neplatnosť zmluvy neuvedením mena a priezviska konajúcej osoby za socialistickú organizáciu, postačovala pečiatka a podpis. Pri skúmaní, či žalobca mohol nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. konštatoval, že Mestská správa komunikácií v Bratislave vznikla dňa 1.1.1965 na základe uznesenia Rady Mestského národného výboru v Bratislave č. 339 zo dňa 10.11.1964, podliehala Mestskému národnému výboru v Bratislave a spravovala všetky komunikácie mesta, vrátane prieťahov štátnej cestnej siete v súlade s vlastným uznesením č. 229 zo dňa 27.3.1963 a dostala predmetnú nehnuteľnosť do správy pri podpise kúpnej zmluvy dňa 18.6.1969. Na úseku správy komunikácií vykonávala všetku administratívnu činnosť a právnickú agendu súvisiacu s touto správou (či. 5. ods. 1 písm. a/, písm. b/ organizačného poriadku účinného od 1.1.1965), a bola podľa názoru súdu prvej inštancie oprávnená za Československý štát uzatvoriť kúpnu zmluvu zo dňa 18.6.1969 s T.. K. P.. Posudzoval právne nástupníctvo Mestskej správy komunikácií v Bratislave až po Dopravný podnik Bratislava, a.s., ktorých zriaďovateľom bol žalobca alebo jeho právny predchodca Národný výbor hlavného mesta SSR Bratislavy a dospel k záveru, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo zo Slovenskej republiky ako nástupníckeho štátu Československej republiky na žalobcu podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. Súd prvej inštancie tak ustálil, že ak sa za tejto situácie stal pozemok pare. registra E č. XXX predmetom dedičského konania o novoobjavenom majetku po T.. K. P. v roku 1997, nebolo to v súlade s faktickým stavom, pretože ešte pred svojou smrťou (XX.X.XXXX) dňa 18.6.1969 previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na Československý štát a prijal za ne peňažnú náhradu. Skutočnosť, že právni nástupcovia T.. K. P. nevedeli o kúpnej zmluve zo dňa 18.6.1969, nemá za následok jej neplatnosť, neexistenciu a nevedie ani k inému rozhodnutiu vo veci a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. 7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP a úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože ju nežiadal. 8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaní a navrhli, aby odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok zmenil žalobu žalobcu zamietol. Prvoinštančnému súdu vytýkal, že pochybil v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnili sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že pre prevod vlastníckeho práva na štát sa v relevantnom čase nevyžadovalo schválenie štátnym notárstvom. Mali za to, že právnou skutočnosťou, ktorej dôsledkom bol prevod vlastníckeho práva v relevantnom čase, bola registrácia štátnym notárstvom. Poukázali na § 30 ods. 1 Vyhlášky ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku, podľa ktorého odplatné prevody veci do štátneho socialistického vlastníctva od občanov a iných organizácií než socialistických, sa spravujú predpismi Občianskeho zákonníka. Konštatovali, že Vyhláška odkazuje na ObčZ bez toho, aby uvádzala, ktoré ustanovenia o prevode vecí sa použijú a ktoré nie, až z novely ObčZ (zákon č. 131/1982 Zb.) vyplynulo, že registrácia nie je potrebná v prípade prevodov do socialistického vlastníctva a v prípade, ak by platilo to, čo uvádza súd, novela by podľa ich názoru nebola potrebná. Konštatovali, že schválenie nadobudnutia vecí nadriadeným orgánom podľa § 30 ods. 2, písm. c) Vyhlášky ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku nemalo právotvorný účinok a išlo len o vyjadrenie skutočnosti, že hospodárske organizácie neboli nezávislé, ale každá mala orgán hospodárskeho riadenia. Mali za to, že ustanovenie § 507a ods. 1 ObčZ nie je v danom prípade aplikovateľné a nebolo na aké právne vzťahy v danom prípade aplikovať ustanovenia zákona č. 131/1982 Zb., pretože Dohoda nezaložila (dlhodobé, trvajúce) právne vzťahy pretrvávajúce ku dňu účinnosti zákona č. 131/1982 Zb. (t.j. ku dňu 01.04.1983). Vyjadrili názor, že ak by sa ustanovenia zákona č. 131/1982 Zb. mali aplikovať aj na Dohodu, aj tak by nedošlo k tomu, že by bolo konštituované vlastníctvo štátu. Ak by totiž platila téza, že ustanovenia zákona č. 131/1982 Zb. bolo treba aplikovať aj na Dohodu, potom by bolo potrebné aplikovať všetky ustanovenia zákona č. 131/1982 Zb., pretože § 507a ods. 1 ObčZ neustanovuje, že sa neaplikuje napríklad § 47 ods. 1 ObčZ. Mali za to, že ku dňu 01.04.1983 už Dohoda neexistovala, nakoľko zanikla od počiatku odstúpením podľa § 48 ods. 2 ObčZ a od počiatku zanikol právny titul nadobudnutia vlastníctva. Spochybnili závery súdu prvej inštancie, že ich právny predchodca uzavrel Dohodu o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností, keď v konaní nebolo preukázané, že ich právny predchodca prijal nejakú odplatu podľa Dohody. Namietali, že na Dohode sa nachádza nečitateľný podpis za Mestskú správu komunikácií bez uvedenia mena, priezviska a funkcie konajúcej osoby a poukázali na § 23 ods. 3 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ten, kto za organizáciu podpisuje, uvedie funkciu, ktorá ho na konanie oprávňuje, prípadne uvedie, že koná ako zástupca. Namietli preto neplatnosť Dohody z dôvodu, že za Mestskú správu komunikácii nekonala oprávnená osoba a vytýkali súdu prvej inštancie, že sa s touto námietkou nevysporiadal a preto považovali rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Namietali, že v konaní nebol predložený originál Dohody, a preto spochybnili existenciu Dohody ako takej, ako aj, že v konaní nebolo preukázané, že by Mestská správa komunikácií bola organizáciou oprávnenou konať v mene Československého štátu, a teda uzavrieť Dohodu. Namietali tiež, že nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 2 ods. 2 ZoMO na to, aby vlastníctvo pozemku prešlo na žalobcu. Konštatovali, že aby žalobca mohol obhájiť svoje tvrdenie, že je vlastníckom predmetnej nehnuteľnosti, musel by preukázať, že ku dňu nadobudnutia účinnosti ZoMO právo hospodárenia k predmetnej nehnuteľnosti patrilo štátnemu podniku, ku ktorému prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na žalobcu podľa osobitného predpisu, čo podľa žalovaných preukázané nebolo. Spochybnili žalobcom predložené listiny týkajúce sa právnych nástupcov Mestskej správy komunikácií. Namietali, že nebola preukázaná existencia Dopravného podniku BRATISLAVA, š.p., ako aj, že v predložených dokumentoch sa predmetná nehnuteľnosť vôbec nespomína a je sporné, či niektorý z právnych nástupcov Mestskej správy komunikácií predmetnú nehnuteľnosť spravoval - či k nej vykonával právo hospodárenia. 9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a vychádzajúci z náležité zisteného skutkového i právneho stavu veci a právny názor žalovaných považoval za nedôvodný a nemajúci právny základ. Konštatoval, že podľa platného Občianskeho zákonníka v čase uzatvorenia Dohody v roku 1969 bola daná výnimka pri nadobúdaní vlastníckeho práva, podľa ktorej sa vlastnícke právo nadobúdalo i bez ohľadu na registráciu štátnym notárstvom, a to v prípadoch, ak išlo o zmluvy o nadobudnutí nehnuteľností do bývalého socialistického spoločného vlastníctva (vlastníctvo štátnych, družstevných, spoločenských a iných socialistických organizácií), tiež v prípadoch, ak išlo o zmluvy o prevode správy národného majetku, v prípadoch hospodárskych zmlúv o prevode národného majetku do vlastníctva iných socialistických organizácií než štátnych, i v prípade zmlúv o odovzdaní národného majetku do trvalého užívania. V zmysle dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre potreby výstavby mosta cez Dunaj išlo o prevod vlastníckeho práva do socialistického vlastníctva, preto právoplatnosť a účinnosť dohody nebola podmienená rozhodnutím štátneho notárstva o registrácií zmluvy. Podľa jeho názoru predmetná dohoda nadobudla právoplatnosť dňom, kedy bola uzatvorená, t.z. dňa 18.06.1969, keď podľa zákona účinného vtom čase na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti postačovalo samotné uzavretie dohody bez jej následnej registrácie, ktoré ju robilo účinnou a právoplatnou. K namietanej povinnosti predložiť súdu doklad o úhrade kúpnej ceny stanovenej v dohode o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti uviedol, že pre meritum veci je otázka preukazovania poskytnutia kúpnej ceny nepodstatná, pretože ak by aj náhrada (cena za prevádzané nehnuteľnosti) vyplatená nebola, nespôsobovalo by to neplatnosť dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností. Konštatoval, že samotná skutočnosť, či platba za nehnuteľnosti bola realizovaná, alebo k poskytnutiu finančných prostriedkov štátom v prospech predávajúceho neprišlo, nerobí dohodu o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností neplatnou. Právo odstúpenia od kúpnej zmluvy sa premlčovalo v lehote troch rokov. Podľa vtedy platných ustanovení vyhlášky č. 19/1963 Zb. sa platba za nehnuteľnosti realizovala prostredníctvom štátnej sporiteľne. Prostredníctvom finančných poukazov a na základe privolenia národného výboru poukazovala štátna sporiteľňa finančné prostriedky v prospech účtu predávajúceho. Tieto finančné poukazy sa dlhodobo nearchivovali a v zmysle škartačného poriadku sú už materiály z obdobia roku 1969 skartované. Nestotožnil sa s názorom žalovaných, v ktorom spochybňujú existenciu samotnej dohody tým, že obsahu dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že účastníci prejavili vôľu previesť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vlastníka R.. K. P. na štát za odplatu. Táto dohoda bola uzatvorená v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, preto ju považuje za platnú a účinnú. Mal za to, že listinnými dôkazmi preukázal právnu genézu vzniku Mestskej správy komunikácií organizácie oprávnenej konať v mene Československého štátu, ako aj splnenie zákonných podmienok pre prechod vlastníckeho práva z Československého štátu na hlavné mesto SR Bratislavu podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 10. Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k ich odvolaniu nesúhlasili s jeho tvrdením, že podľa platného ObčZ v čase uzatvorenia Dohody v roku 1969 bola daná výnimka pri nadobúdaní vlastníckeho práva, podľa ktorej sa vlastnícke právo nadobúdalo bez ohľadu na registráciu štátnym notárstvom, ak išlo o zmluvy o nadobudnutí nehnuteľností do socialistického spoločného vlastníctva z dôvodu, že výnimka bola zavedená až po uzatvorení Dohody, a to na základe novely ObčZ vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. Mali za to, že až do prijatia uvedenej novely sa aj na nadobúdanie vlastníctva do socialistického vlastníctva vzťahovali ustanovenia ObčZ, a to vrátane ustanovení o registrácii zmluvy (dohody) štátnym notárstvom. Opätovne poukázali na to, že žalobca predložil Dohodu len v kópii, ktorá je sporná a mal predložiť jej originál, čo neurobil. Konštatovali, že žalobca nereagoval na ich námietku, že na Dohode sa nachádza nečitateľný podpis za Mestskú správu komunikácií bez uvedenia mena, priezviska a funkcie konajúcej osoby a nestotožnili sa s tvrdením žalobcu, že preukázal genézu vzniku Mestskej správy komunikácií a že osvedčil splnenie zákonných podmienok pre prechod vlastníckeho práva z Československého štátu na seba. 11. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných opätovne poukázal na to, že povinnosť registrácie právnych úkonov bola daná len pre zmluvy o prevode nehnuteľností do osobného a do súkromného vlastníctva, pre dohody o osobnom užívaní pozemkov, pre zmluvy o obmedzení prevodu nehnuteľností, pre zmluvy o predaji bytov v dome vo vlastníctve štátu, do osobného vlastníctva užívateľov, pre zmluvy o prevode bytov v osobnom vlastníctve medzi občanmi a pre zmluvy o vzájomných právach a povinnostiach stavebníkov pri výstavbe obytného domu s bytmi v osobnom vlastníctve, tiež pre zmeny a doplnky týchto zmlúv. Dohodu o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností, na základe ktorej Československý štát nadobudol vlastnícke práva k predmetu sporu nemožno subsumovať ani pod jeden z vyššie uvedených prevodov vlastníckeho práva, nakoľko ide o prevod do vlastníctva štátu. Opätovne poukázal na výnimku pri nadobúdaní vlastníckeho práva, podľa ktorej sa vlastnícke právo nadobúdalo i bez ohľadu na registráciu štátnym notárstvom, a to v prípadoch, ak išlo o zmluvy o nadobudnutí nehnuteľností do bývalého socialistického spoločného vlastníctva a taktiež v prípadoch, ak išlo o zmluvy o prevode správy národného majetku, v prípadoch hospodárskych zmlúv o prevode národného majetku do vlastníctva iných socialistických organizácií než štátnych, i v prípade zmlúv o odovzdaní národného majetku do trvalého užívania. Nestotožnil sa stvrdením žalovaných, že neexistuje originál Dohody zo dňa 18.6.1969, s tým, že disponuje jedným vyhotovením. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovanej, že nebolo dostatočne preukázané právne nástupníctvo Mestskej správy komunikácií a s tým pozemkom Československým štátom, čo podľa jeho názoru dostatočne preukázal príslušnými dokladmi. 12. Krajskú súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. 13. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností pozemku registra C katastra nehnuteľností parcelné číslo XXXXX/X, zastavaná plocha vo výmere 688 m2, a pozemku registra C katastra nehnuteľností parcelné číslo XXXXX/X, ostatná plocha vo výmere 214 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu číslo 43/2002-GP zo dňa 22.8.2002, vyhotoveného I.. T. B. GKK - geodet, služba, IČO: 22641637, so sídlom v Bratislave Poludníková 9, úradne overeného Katastrálnym úradom Bratislava, Správou katastra, dňa 3.9.2002 pod číslom 225/2002, z pozemku registra E katastra nehnuteľností parcelné číslo XXX, zastavaná plocha vo výmere 902 m2 v katastrálnom území P. L., zapísaného na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie Staré mesto pred reambuláciou pod položkou výkazu zmien číslo 101/1969, je Hlavné mesto SR Bratislava, IČO: 00603481, so sídlom Primaciálne námestie číslo 1, Bratislava, v podiele 1/1. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo, správne vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 C.s.p. odôvodnil. 18. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 19. Podľa § 46 ods.1,2 OZ účinného v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine. 20. Podľa § 47 OZ účinného v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) ak sa účastníci v predpísanej forme zhodli na obsahu zmluvy a na jej vznik je potrebné ešte rozhodnutie príslušného orgánu, sú svojimi prejavmi viazaní až do tohto rozhodnutia. Ak je rozhodnutie záporné, k zmluve nedôjde. 21. Podľa § 123 OZ účinného v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) veci, ktoré sú určené pre osobnú potrebu občanov, prevádzajú sa zo socialistického spoločenského vlastníctva do ich osobného vlastníctva alebo sa im prenechávajú do osobného užívania. 22. Podľa § 124 OZ účinného v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) spoločenskému užívaniu občanov slúžia verejné zariadenia, ako zariadenia dopravné, zdravotnícke, kultúrne, sociálne, telovýchovné a rekreačné. 23. Podľa § 133 OZ účinného v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) osobné vlastníctvo k veci možno nadobudnúť kúpou, darom alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. 24. Podľa § 134 ods. 2 OZ účinného v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) k zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy. 25. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení účinnom v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) ak sa do socialistického spoločenského vlastníctva nadobúda vec zmluvou, prechádza vlastnícke právo, ak nie je ustanovené alebo dohodnuté inak, prevzatím veci. 26. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení účinnom v čase podpísania Dohody (k 18.6.1969) nadobudnúť vec do socialistického spoločenského vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu možno len v prípadoch ustanovených zákonom. Vlastníctvo prechádza dňom určeným v rozhodnutí, a ak nie je určený, dňom právoplatnosti rozhodnutia. 27. Podľa § 23 ods.3 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník znení účinnom v čase podpísania Dohody ten, kto za organizáciu podpisuje, uvedie aj funkciu, ktorá ho na konanie oprávňuje, prípadne uvedie, že koná ako zástupca; nesplnenie tejto povinnosti nemá však za následok neplatnosť právneho úkonu. Nahradenie podpisu mechanickými prostriedkami stačí len tam, kde je to ustanovené právnymi predpismi alebo je to obvyklé. 28. Podľa § 30 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku (účinnej do 1.1.1976) odplatné prevody vecí do štátneho socialistického vlastníctva od občanov a iných organizácií než socialistických sa spravujú predpismi Občianskeho zákonníka. Pre nadobúdanie vecí podľa odseku 1 nepotrebujú organizácie schválenie, okrem ak to ustanoví pri a) hospodárskych organizáciách podriadených odborovým riaditeľstvám štatút výrobnej hospodárskej jednotky, b) hospodárskych organizáciách riadených národnými výbormi riadiaci národný výbor, c) ostatných organizáciách ich nadriadený orgán; pri národných výboroch národný výbor najbližšie vyššieho stupňa. 29. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkarňam národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne. 30. Žalovaní nesúhlasili s právnym názorom prvoinštančného súdu spočívajúcim v tom, že pre prevod vlastníckeho práva na štát sa v relevantnom čase nevyžadovalo schválenie Štátnym notárstvom s tým, že podľa ich názoru právnou skutočnosťou, ktorej dôsledkom bol prevod vlastníckeho práva v relevantoom čase, bola registrácia štátnym notárstvom. Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné vychádzať z ustálenej judikatúry v zmysle ktorej odvolací súd dáva do pozornosti napr. Rozsudok NS SR sp. zn. 7MCdo 4/2013 zo dňa 19.02.2014, ktorého právnym názorom sa riadil aj súd prvej inštancie a stotožňuje sa s ním aj odvolací súd. NS SR sa v uvedenom rozhodnutí venuje spôsobom nadobúdania vlastníctva podľa platných právnych predpisov v čase podpísania Dohody a konštatuje, že pôvodná koncepcia Občianskeho zákonníka z roku 1964 vychádzala z tzv. socialistického práva a preto inak ako dnes vnímala i klasifikovala majetkové a vlastnícke vzťahy. Štátne socialistické vlastníctvo bolo základnou a najvyššou formou vlastníctva, popri ňom ako jeho ďalšia forma stálo družstevné vlastníctvo, tretiu formu tvorilo osobné vlastníctvo definované, ako súkromné vlastníctvo spotrebného charakteru občanov. V ustanoveniach § 489 a § 490 OZ sa spomínalo tiež súkromné vlastníctvo, ktoré sa označovalo ako individuálne vlastníctvo k veciam, ktoré nie sú predmetom osobného vlastníctva. Socialistické spoločenské vlastníctvo (§ 123 OZ účinného do 31. marca 1983) požívalo iný režim právnej úpravy i ochrany ako osobné vlastníctvo (§ 127 až §135 OZ účinného do 31. marca 1983). Dôsledkom tohto bolo i to, že spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva sa odlišovali od štátneho, tzv. socialistického spoločenského vlastníctva. Takouto odlišnosťou bola aj podmienka registrácie zmlúv o prevode nehnuteľností, ktorá sa vyžadovala vždy, pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do osobného vlastníctva a nevyžadovala sa pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do štátneho, tzv. socialistického vlastníctva. K ustanoveniam § 46 ods. 1, § 47, § 135 a § 490 ods. 2 OZ zaujal stanovisko Najvyšší súd ČSSR (Cpjf 55/75 zo 16. júla 1976), a uviedol, že k prevodu nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva nie je registrácia štátnym notárstvom potrebná (viď Zborník IV, Praha, 1986, str. 354). Ustanovenie § 134 OZ bolo zaradené v druhej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka označenej ako „Osobné vlastníctvo“, v ktorej bolo zaradené pod „Spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva“. Uvedené vyjadruje, že ustanovenie § 134 OZ sa vzťahuje k spôsobu nadobudnutiu veci do osobného vlastníctva. V zmysle uvedeného ustanovenia registráciu k svojej platnosti vyžadovali všetky zmluvy, ktorými občan, prípadne aj štát alebo socialistická organizácia prevádzala na iného občana nehnuteľnosť, pokiaľ ide o predmet osobného vlastníctva, a to do jeho osobného vlastníctva. Pokiaľ naopak uvedené nehnuteľnosti sa prevádzajú z vlastníctva občana do vlastníctva štátu alebo socialistickej organizácie, zmluva o tomto prevode registrácii nepodliehala, pretože na základe tohto prevodu nedochádza k vzniku osobného, ale k vzniku socialistického spoločenského vlastníctva V období rokov (1964 - 1983) bol plne rešpektovaný právny názor, ktorým sa riadili pri výklade zákonov súdy, štátne notárstva, štátne organizácie i občania, že registrácii nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva (napr. štátu, družstevných, spoločenských a iných socialistických organizácii), a to bez ohľadu na druh nehnuteľnosti a povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu prevodcu k prevádzanej nehnuteľnosti. Právna úprava platná v období rokov 1964 až 1974 celkom jednoznačne určovala prípady zmlúv na ktoré sa povinnosť registrácie vzťahovala, čo vyplývalo priamo z vtedy platnej právnej úpravy, išlo o 1/ zmluvy o prevod nehnuteľností do osobné a do súkromného vlastníctva občanov a iných ako socialistických organizácii (§ 134 ods. 2, § 490 ods. 2 OZ), 2/ zmluvy o obmedzení prevodu nehnuteľností (§ 58 ods. 2, § 248 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce), 3/ dohody o osobnom užívaní pozemkov (§ 205 ods. 2 OZ), 4/ zmluvy o vzájomných právach a povinnostiach stavebníkov pri výstavbe obytného domu s bytmi v osobnom vlastníctve, poprípade zmeny a doplnky týchto zmlúv (§12 ods. 1 a 2 zákona č. 52/1966 Zb.), 5/ zmluvy o predaji bytov v dome, ktorý je vo vlastníctve štátu do osobného vlastníctva užívateľov (§ 14 zákona č. 52/1966 Zb.) a 6/ zmluvy o prevode bytov v osobnom vlastníctve medzi občanmi (§ 15 ods. 1 zákona č. 52/1966 Zb.). 31. V nadväznosti na uvedené vychádzajúc zo skutkového stavu, ustáleného súdom prvej inštancie v tom, že právny predchodca žalovaných odpredal sporné nehnuteľnosti na základe Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre účely výstavby mosta cez Dunaj zo dňa 18.06.1969 Československému štátu v zastúpení Mestská správa komunikácií v Bratislave za kúpnu cenu 73.767,- Kčs., s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, došlo podľa názoru odvolacieho súdu k právne účinnému prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu žalobcu (štát). Právna úprava v rozhodnej dobe (§ 44, § 47 a § 123 OZ v znení účinnom do 31. marca 1983) nevyžadovala, aby zmluva, ktorou štát nadobúdal nehnuteľnosť do socialistického spoločenského vlastníctva podliehala registrácii štátnym notárstvom, resp. rozhodnutiu o (ne)registrácii zmluvy. 32. K námietke žalovaných, že na Dohode sa nachádza nečitateľný podpis za Mestskú správu komunikácií bez uvedenia mena, priezviska a funkcie konajúcej osoby, čo podľa ich názoru má za následok neplatnosť Dohody z dôvodu, že za Mestskú správu komunikácií nekonala oprávnená osoba odvolací súd poukazuje na znenie § 23 ods. 3 zákona č. 109/1964 Zb. v zmysle ktorého ten, kto za organizáciu podpisuje, uvedie aj funkciu, ktorá ho na konanie oprávňuje, prípadne uvedie, že koná ako zástupca; nesplnenie tejto povinnosti nemá však za následok neplatnosť právneho úkonu. Z uvedeného zákonného ustanovenia (na znenie, ktorého poukazovali aj žalovaní) vyplýva, že neuvedenie mena a priezviska konajúcej osoby za organizáciu nemala za následok neplatnosť právneho úkonu, na základe čoho vyhodnotil odvolací súd túto námietku žalovaných za neopodstatnenú. 33. K odvolacej argumentácii žalovaných, že nikdy netvrdili, že ich právny predchodca uzavrel Dohodu o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností, že ich právny predchodca prijal nejakú odplatu podľa Dohody a v konaní nebol predložený originál Dohody a preto spochybňujú existenciu Dohody ako takej, odvolací súd udáva, že k základným povinnostiam strany v spore patrí povinnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Túto povinnosť si žalobca splnil a predložil ako dôkaz overenú fotokópiu listiny - Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre potreby výstavby mosta cez Dunaj, z ktorej je zrejmé, že právny predchodca žalovaných R.. K. P. odpredal sporné nehnuteľnosti na základe Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre účely výstavby mosta cez Dunaj zo dňa 18.06.1969 Československému štátu v zastúpení Mestská správa komunikácií v Bratislave za kúpnu cenu 73.767.- Kčs. Z predloženej listiny je nesporné, že Dohoda uzavretá bola, že ju uzavreli právni predchodcovia strán, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, a to písomnú formu, súhlasný prejav vôle účastníkov na tej istej listine a je schválená Finančným odborom Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy. Samotná skutočnosť, že tento dôkaz bol predložený vo fotokópii, ho ničím nespochybňuje a v tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na ustálenú judikatúru v zmysle ktorej „Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byt' vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. (Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obo 61/2009 zo dňa 25.11.2010). K záveru o prípustnosti vykonávania dôkazov fotokópiami listín dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4 M Cdo 9/2005 ako aj v uznesení sp. zn. 3Cdo 243/2007 zo dňa 11.12.2008. Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil tieto námietky žalovaných ako nedôvodné. 34. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku žalovaných, že nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 2 ods. 2 ZoMO na to, aby vlastníctvom pozemku prešlo na žalobcu. S touto argumentáciou žalovaných sa odvolací súd nemôže stotožniť, nakoľko žalobca preukázal príslušnými listinami právne nástupníctvo Mestskej správy komunikácií a prechod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti z Československého štátu na hlavné mesto SR Bratislavu. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne zdôvodnil právne nástupníctvo Mestskej správy komunikácií v Bratislave až po Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, ktorý existuje doposiaľ a jeho zriaďovateľskú funkciu plní žalobca. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že prechod práv a povinností až po Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, vyplýva priamo zo zriaďovacích listín jednotlivých podnikov a ich organizačných poriadkov a vzťahuje sa na celé územie hlavného mesta a preto nie je potrebné preukazovať prechod práv a povinností na nástupnícke organizácie ešte delimitačnými protokolmi. 35. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaných nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 36. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).