Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/29/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105244271 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1105244271.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: DEBUT s.r.o., Cintorínska 2, Šamorín, IČO: 31 393 667, zastúpený JUDr. Florián Gajniak advokát, s.r.o., Šafárikovo nám. 2, Bratislava proti žalovaným: 1/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, 2/ Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, Vajanského nábrežie 3, Bratislava, o určenie neplatnosti protokolu, na odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. júna 2016 č.k. 25C 134/2005-510, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I vyhlásenému na pojednávaní dňa 9. mája 2016 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. júna 2016 č.k. 25C 134/2005-524 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie vyhlásenému na pojednávaní dňa 9. mája 2016 o zamietnutí návrhov žalobcu na vykonanie dokazovania o d m i e t a. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 30. júna 2016 č.k. 25C 134/2005-524 p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovaným 1/ a 2/ pôvodne domáhal, aby vyhlásil Protokol č. XX XX XXXX z 15.04.2004 o zverení majetku Hlavného mesta SR Bratislavy - areál amfiteátra do správy žalovaného 2/ za neplatný, pretože boli podľa neho hrubým spôsobom zo strany žalovaného 1/ porušené príslušné ustanovenia zmluvy č. 6/95, § 493 a 127 ods. 1, veta prvá (1. navrhovaný výrok), ďalej sa domáhal, aby súd vyhlásil za neplatné aj ďalšie kroky a akty, ktoré urobil žalovaný 1/ a ním poverený posledný správca areálu amfiteátra na základe protokolu na škodu žalobcu v areáli amfiteátra prostredníctvom spol. R.B.I., s.r.o. (2. navrhovaný výrok) a nakoniec aby uložil žalovanému 1/ povinnosť upraviť správcovstvo nad jeho majetkom v areáli amfiteátra novým protokolom, ktorého účastníkom bude aj žalobca (3. navrhovaný výrok). Následne vzal žalobu čiastočne späť vo výrokoch 2 a 3. Súd prvej inštancie na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom uznesením č.k. 25C/134/2005-359 zo dňa 21.05.2012 zastavil konanie v časti, v ktorej žalobca žiadal o určenie neplatnosti všetkých ďalších krokov a aktov, ktoré žalovaný 1/ ako vlastník a ním poverený správca areálu amfiteátra na základe protokolu na škodu žalobcu v areáli amfiteátra prostredníctvom s.r.o. R.B.I. urobili a súčasne zastavil konanie v časti, ktorou žiadal uložiť povinnosť žalovanému 1/ - vlastníkovi, aby správcovstvo nad jeho majetkom v areáli amfiteátra sa nachádzajúcom, upravil novým protokolom, ktorého účastníkom by bol aj žalobca tak, aby sa zákonne upravili i jeho vlastnícke práva na jeho súkromný hnuteľný majetok a časti nehnuteľnosti, nachádzajúci sa v areáli amfiteátra, hodnotený súdom určeným znalcom, čím sa dosiahne vyjadrenie reálnej súčasnej trhovej hodnoty areálu amfiteátra, takže sa naplnia ustanovenia § 139 Občianskeho zákonníka. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 19.06.2012. 2. Pri rozhodovaní o zvyšku nároku uplatneného žalobou vychádzal zo skutkového odôvodnenia žaloby, že žalobca ako nájomca uzatvoril so žalovaným 1/ nájomnú zmluvu č. 6/95, predmetom ktorej bol prenájom areálu amfiteátra na B. C. v Bratislave, keď trvanie nájmu dohodol do 30.05.2005. Podľa žaloby v nájomnej zmluve bolo dohodnuté právo žalobcu vykonať na vlastné náklady revitalizáciu areálu amfiteátra (čl. V bod 5.4), čo žalobca aj realizoval. Žalovaný 1/ rok pred uplynutím dohodnutej doby nájmu porušil podľa žalobcu čl. VI ods. 6.2 zmluvy č. 6/95 a ust. § 493 Občianskeho zákonníka, keď podpísal protokol č. XX XX XXXX z 15.04.2004, ktorým previedol správcovstvo zastavaných plôch a stavebného objektu amfiteátra na žalovaného 2/. Žalovaný 1/ tak podľa žalobcu zneužil svoje právo vlastníka v jeho neprospech a výrazne ohrozil jeho súkromný majetok. V žalobe poukázal na to, že v protokole sa neuvádza oprávnenie žalovaného 2/ postúpiť svoje správcovstvo spol. R.B.I., s.r.o., ani jeho obsahom nie je splnomocnenie tejto spoločnosti konať v mene žalovaného 2/. Tvrdil, že protokol bol podpísaný na základe uznesenia mestského zastupiteľstva č. 255/2003 z 11.12.2003. Žalobca namietal nepravdivosť a nepresnosť podkladových materiálov predložených primátorom na rokovanie mestského zastupiteľstva k hlasovaniu o uvedenom uznesení, ktorý neinformoval o skutočnosti, že na protokolom zverených pozemkoch a v stavebnom objekte amfiteátra sa nachádza súkromný hnuteľný aj nehnuteľný majetok žalobcu - nájomcu, ktorý tam bol zanesený počas 10-ročného nájmu. Podpisom protokolu bol podľa žalobcu obídený čl. VI bod 6.2 zmluvy č. 6/95 ako aj § 39 a 40a Občianskeho zákonníka a on bol poškodený na svojich vlastníckych právach k hnuteľnému a nehnuteľnému majetku nachádzajúcemu sa v areáli amfiteátra. Žalobca považoval za neospravedlniteľné kroky žalovaného 1/, ktorý zriadil príspevkovú organizáciu Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, čím z neho spravil žalovaný 1/ na neurčitý čas substitúta správcu, bez toho, aby o tom mal žalobca vedomosť. Tvrdil, že žalovaný 1/ v priebehu jedného roka trikrát zmenil správcovstvo nad areálom amfiteátra, čím podľa žalobcu vedome zneužil svoje vlastnícke právo v jeho neprospech, pretože každý zo správcov sa mohol voči nemu správať nezákonne. Tiež tvrdil, že žalovaný 2/ sa začal voči nemu správať v rozpore s protokolom ako vlastník areálu amfiteátru nerešpektujúc jeho právo nájmu. Čelí vážnej obave, že nezákonné konanie žalovaných bude gradovať, čo by viedlo k "zruinovaniu" jeho firmy. 3. Poukázal na vyjadrenie žalovaného 1/ k žalobe, ktorý ju považoval za nedôvodnú. Uviedol, že zo žaloby podľa neho nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by umožňovali žalobcovi domnievať sa, že jeho nárok, resp. právo by bolo bez požadovaného určenia ohrozené alebo neisté. Tvrdil, že v súlade so Štatútom hlavného mesta SR Bratislavy a na základe Protokolu o zverení majetku hlavného mesta SR Bratislavy č. XXXXXXXXXXXX zo dňa 15.04.2004 zveril správu celého areálu Amfiteátra 40. Výročia SNP nachádzajúceho sa v ohraničení ulíc B. C. T. Q. R. V. B. do správy Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto (žalovaný 2/). Túto skutočnosť oznamoval žalobcovi listami zo dňa 10.12.2004, 27.01.2005, 21.12.2005, 12.02.2006 a doručil mu riadne protokol, ktorého existenciu a ani samotný obsah protokolu žalobca pred podaním žaloby nenamietal. Správu celého areálu amfiteátra zveril žalovanému 2/ v súlade s čl. 36 ods. 2 Štatútu hlavné mesta SR Bratislavy podľa Uznesenia č. 255/2003 zo dňa 11.12.2003 a na základe protokolu č. XXXXXXXXXXXX. Uvedený postup považoval za súladný s § 7 z.č. 138/1991 Zb., ktorý upravuje zásady pri hospodárení s majetkom obce, s ust. § 2 z.č. 377/1990 Zb. Uviedol, že Štatút hlavného mesta SR Bratislavy v čl. 36 ods. 1 presne určuje okruh majetku zverovaného mestským častiam, pričom argumentoval, že môže podľa štatútu zveriť zo svojho majetku do správy mestským častiam aj iný majetok ako je uvedený v čl. 36 ods.1 štatútu, ktorý postup neodporuje z. č. 138/1991 Zb. Uviedol, že cieľom zverenia majetku amfiteátra do správy žalovaného 2/ bolo zabezpečiť čo najhospodárnejšie využitie majetku mesta. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ bol pôvodne založený Zmluvou o nájme nebytových priestorov č. 6/95 zo dňa 03.05.1995 a nájom bol dojednaný na dobu určitú, keď riadne skončil ku dňu 30.05.2005, preto aktuálne medzi žalobcom a ním neexistuje žiaden právny vzťah. Z dôvodu, že nájomné celého areálu amfiteátra bolo dojednané vo výške 1.000,- Sk/ročne, nepristúpil po uplynutí doby nájmu k dojednaniu novej nájomnej zmluvy, pretože ekonomické podmienky považoval za nevýhodné. Areál amfiteátra na B. C. v Bratislave sa nachádzal na pozemkoch parc. č. XXXX/X,X,X,X,X,X,X,X,XX,XX,XX,XX,XX T. XX v k.ú. Q. F., zapísaných pôvodne v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX. V súčasnosti stavba amfiteátra bola zbúraná a de iure ani de facto neexistuje, pozemky pod pôvodným areálom amfiteátra sú vo vlastníctve iného subjektu. Namietal aj nepreukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti protokolu, keď právne postavenie žalobcu sa aj v prípade úspechu v konaní žiadnym spôsobom nezmení. Tiež mal za to, že žalobca neosvedčil a ani nepreukázal, že by právny úkon, ktorého určenia neplatnosti sa domáhal, trpel vadou. 4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol so zreteľom na ust. § 80 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 v čase vydania preskúmavaného rozsudku (ďalej len „OSP“) a § 154 ods. 1 OSP, keď z nájomnej zmluvy č. 6/95 uzatvorenej medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným 1/ ako prenajímateľom dňa 3.5.1995 zistil, že jej predmetom bol prenájom nehnuteľnosti Amfiteátra 40. výročia SNP na B. C. V. B., súpisné č. D..XXXX v katastrálnom území B. - Q. F. nachádzajúci sa na parcelách č. XXXX/X,X,X,X,X,X, a to za účelom prevádzkovania kultúrnej činnosti, výroby a predaja nosičov záznamov a v rozsahu ostatného predmetu činnosti žalobcu. Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, pričom nájom začínal dňom 03.05.1995 a končil dňom 30.05.2005. V čl. V ods. 5.4 nájomnej zmluvy si účastníci dohodli oprávnenie nájomcu vykonať v prenajatých priestoroch len úpravy interiéru za účelom zateplenia priestorov a prípadné nevyhnutné malé úpravy v exteriéri, a to na vlastné náklady a po predchádzajúcom súhlase prenajímateľa. Podľa ods. 5.5 citovaného článku nájomnej zmluvy bol žalobca povinný po skončení nájmu vrátiť prenajaté priestory v stave, v akom ich prevzal s prihliadnutím na obvyklé opotrebovanie. 5. Zistil, že Protokolom č. XX XX XXXX XX XX podpísaným dňa 15.04.2004, zveril žalovaný 1/ ako vlastník svoj majetok špecifikovaný v článku 1 protokolu a s ním súvisiace práva a záväzky do správy žalovaného 2/. Predmetom zverenia bol stavebný objekt amfiteátra na B. C. V. B. v katastrálnom území Q. F. a pozemky parc. č. XXXX/X,X,X,X,X,X,X,X,XX,XX,XX,XX,XX,XX. K zvereniu majetku prišlo na základe z. č. 138/1991 Zb., v zmysle čl. 36 ods. 2 Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy a podľa uznesenia č.255/2003 mestského zastupiteľstva Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 11.12.2003, ktoré zverenie dotknutého majetku žalovaného 1/ do správy žalovaného 2/ schválilo. 6. Konštatoval, že spôsob zverenia majetku hlavného mesta do správy mestským častiam upravuje čl. 41 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava. V zmysle uvedeného článku sa zverenie majetku hlavného mesta do správy mestskej časti uskutoční bezplatne protokolom o zverení majetku, ktorý musí obsahovať určenie zvereného majetku hlavného mesta, určenie dňa zverenia majetku do správy. V protokole o zverení majetku sa ďalej uvedie hodnota zvereného majetku podľa údajov účtovnej evidencie a záväzky súvisiace so zvereným majetkom, spôsob usporiadania schodkov hospodárenia so zvereným majetkom. 7. Súd prvej inštancie poukázal na ústne vyjadrenie žalobcu, ktorý naliehavý právny záujem na určení neplatnosti protokolu odôvodnil tým, že si uplatňuje nároky na náhradu škody a ušlého zisku v iných súdnych konaniach a tieto svoje nároky odvodzuje z neplatnosti protokolu č. XX XX XXXX XX XX z 15.4.2004, ako aj z nezákonného zrušenia nájomnej zmluvy. Žalobou chce dosiahnuť elimináciu neistoty v jeho právnom postavení vo vzťahu ku skončeniu nájmu a prevodu správy areálu amfiteátra. Ako dôvody neplatnosti protokolu č. XX XX XXXX XX XX o zverení majetku uviedol absenciu resp. nesprávnosť účtovných postupov v súvislosti so zverením majetku žalovaného 1/ žalovanému 2/, absenciu zápisu vlastníckeho práva resp. správy majetku v príslušnom katastri nehnuteľností, nedostatok súhlasu miestneho zastupiteľstva so zverením majetku a porušenie celého radu zákonných ustanovení platných v SR na jeho škodu. Podľa žalobcu mal mať prevod správy majetku medzi žalovanými za účel skomplikovať finančné vysporiadanie s ním, keď investoval do areálu amfiteátra značné finančné prostriedky. 8. Tiež poukázal na ústne vyjadrenie žalovaného 1/, že medzi ním a žalobcom neexistuje žiaden právny vzťah, keď nájomný pomer založený zmluvou o nájme skončil uplynutím doby nájmu ku 30.05.2005, pričom prenajímateľ si svoju povinnosť splnil, keď po dobu dojednanú v zmluve prenechal žalobcovi predmet nájmu na užívanie. Podľa ústneho prednesu žalovaného 2/ po skončení nájmu žalobca aj naďalej užíval prenajatý objekt amfiteátru. Následne podal žalovaný 2/ dňa 14.06.2005 žalobu o vypratanie žalobcu, o ktorej bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I konanie pod sp. zn. 12C/160/2005, ktoré bolo dňa 14.01.2009 uznesením č.k. 12C 160/2005-392 zastavené po späťvzatí žaloby, pretože nehnuteľnosti boli zámennou zmluvou prevedené na nového vlastníka - spoločnosť APOLLO ARENA, s.r.o., čím odpadol dôvod na domáhanie sa ochrany vlastníckeho práva. 9. Súd prvej inštancie zopakoval vychádzal z toho, že žalobca sa domáhal podľa § 80 písm. c) OSP určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Právne argumentoval, že nevyhnutnou podmienkou prípustnosti žaloby na určenie neplatnosti protokolu súdom bola existencia naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažovalo práve žalobcu. Skôr, ako prikročil k vecnému skúmaniu samotnej žaloby, posudzoval naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti protokolu č. XX XX XXXX z 15.04.2004 o zverení majetku Hlavného mesta SR Bratislavy - areálu amfiteátra. V tejto otázke dospel súd prvej inštancie k záveru, že základná procesná podmienka dôvodnosti a prípadnej úspešnosti určovacej žaloby žalobcu podľa § 80 písm. c) OSP, a to existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade splnená nebola. Podľa súdu prvej inštancie vo všeobecnosti, vychádzajúc z konštantnej aplikačnej praxe súdov, naliehavý právny záujem na určení sa považuje za daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia právo žalobcu stalo neistým. 10. Vychádzal z toho, že v danom prípade žalobca naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti protokolu odôvodnil tvrdením o jeho neistom právnom postavení, keď si uplatňuje nároky na náhradu škody a ušlého zisku v iných súdnych konaniach, pričom ich odvodzuje z neplatnosti protokolu a z nezákonného zrušenia nájomnej zmluvy. Podľa súdu prvej inštancie predpokladom toho, aby pri možnosti žaloby na plnenie existoval naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu či jednotlivého práva z neho je, aby určovacie rozhodnutie vytvorilo v právnom vzťahu jeho účastníkov pevný právny základ pre realizáciu práv z ich právneho vzťahu, a to až do tej miery, aby sa tým predišlo žalobe o plnenie. To predpokladá, že posúdenie právneho vzťahu medzi účastníkmi závisí predovšetkým na vyriešení otázky, určenia vo vzťahu ku ktorej sa žalobca žalobou domáha. Pokiaľ však vyriešenie len takejto otázky nerieši alebo objektívne nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva, stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistota v jeho právnom postavení sa v takomto prípade neodstráni a prípadnej žalobe na plnenie sa účinne nepredíde. Vzal na zreteľ, že v danom prípade podľa samotných tvrdení žalobcu tento sa domáha svojich nárokov na náhradu škody a ušlého zisku žalobami na plnenie. Mal za to, že nepochybne nič nebránilo žalobcovi uplatniť si voči žalovaným peňažný nárok i bez toho, aby tomu nevyhnutne predchádzalo určenie neplatnosti protokolu. Vyslovil, že v konaniach o uloženie povinnosti zaplatiť náhradu škody, ktorej vznik žalobca podľa vlastného vyjadrenia odvodzuje z neplatnosti protokolu a nezákonného zrušenia nájomnej zmluvy, bude musieť súd prejudiciálne sa zaoberať práve namietanou neplatnosťou protokolu, keď takáto neplatnosť mala tvoriť jeden z predpokladov vzniku nároku žalobcu na náhradu škody. 11. Súd prvej inštancie tiež vyjadril názor, že určovacou žalobou sa zásadne poskytuje preventívna ochrana. Žaloba na určenie nie je preto opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo porušené boli a kde je už potrebné domáhať sa ochrany žalobou na plnenie v zmysle § 80 písm. b) OSP. V tomto kontexte poukázal na skutočnosť, že z tvrdení samotného žalobcu vyplýva jeho presvedčenie, že jeho práva porušené už boli, preto si aj uplatnil nároky zo svojich porušených práv žalobami na náhradu škody, resp. ušlého zisku. Dospel k záveru, že žaloba na určenie neplatnosti nie je prípustnou tam, kde je možné žalovať na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP, keď vzal do úvahy, že žalobca sám deklaruje prebiehajúce konania o náhradu škody, ktorej náhrady sa domáha práve z dôvodu neplatnosti protokolu ako aj zrušenia nájmu. 12. Zaujal názor, že právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby, musí mať určitú relevanciu, významovú zásadnosť a istú nástojčivosť a neodkladnosť v tom, že žalobca môže dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov práve navrhovaným určením. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide zo strany súdu o posúdenie, či podaná určovacia žaloba je vhodný, účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany žalobcovho práva. V tomto prípade dospel k záveru, že žalobca môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva v konaní o zaplatenie náhrady škody, ktoré už skôr inicioval a v prípade prejednávanej žaloby o určenie neplatnosti protokolu ide len o zbytočne vyvolané (akési "čiastkové") konanie, po ktorom by iné súdne konania museli nasledovať. Mal za nepochybné, že žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti relevantného protokolu, pretože neplatnosť protokolu je alebo bude riešená len ako predbežná otázka v každom konaní o uloženie povinnosti plniť, resp. konaní o určenie existencie právneho vzťahu. Právne posúdil, že určenie neplatnosti protokolu by neumožnilo bez ďalšieho, uplatniť vlastné vynútiteľné právo súvisiace s predmetom prípadne neplatného protokolu. Zaujal názor, že stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistota v jeho právnom postavení sa neodstráni danou určovacou žalobou, pretože ňou bude vyriešená len predbežná otázka, z ktorej bez ďalšieho právny vzťah (právo) významný pre právny pomer účastníkov ešte nevyplýva. 13. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca naliehavý právny záujem na určení neplatnosti protokolu nepreukázal, preto jeho žalobu v celom rozsahu zamietol ako neprípustnú, bez skúmania jej vecnej stránky (viď rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp.zn. 3 Cdo 98/2004, 1 Cdo 91/2006, 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo 13/2010, 3 Cdo 56/2011), keď aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou podaného určovacieho návrhu sa už ďalej nezaoberá (sp.zn. II. ÚS 137/08). 14. Doplnil, že zverenie správy majetku žalovaného 1/žalovanému 2/ protokolom, ktorého neplatnosť bola predmetom tohto konania, sa žiadnym spôsobom nedotklo nájomnej zmluvy, ani iných práv a povinností žalobcu, ktoré súviseli s nájomnou zmluvou a nedotklo sa ani právneho postavenia žalobcu ako nájomcu podľa nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/. Mal za to, že práva a povinnosti účastníkov nájomnej zmluvy zanikli uplynutím doby nájmu, na ktorý bola táto uzatvorená a medzičasom prišlo k prevodu vlastníckeho práva nehnuteľností areálu amfiteátra a pozemkov na tretiu osobu a stavba amfiteátra už neexistuje. 15. Uznesením, vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 09.05.2016, zamietol návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov D.. T. Ď., bývalého primátora Hlavného mesta SR Bratislavy a D.. X. Č., bývalého starostu mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, ako aj návrh žalobcu na vykonanie dokazovania znalcom z odboru ekonomika, odvetvie účtovníctvo a znaleckým posudkom právnického inštitútu Slovenskej akadémie vied z dôvodu, že pre absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení nepristúpil vôbec k skúmaniu vecnej stránky prejednávanej veci. Tiež mal za to, že návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom bývalého primátora a starostu by boli neprípustné aj z toho dôvodu, že vo vzťahu k prejednávanej veci neboli namietané také skutkové okolnosti súvisiace s protokolom, ktoré by bolo potrebné zisťovať výsluchom navrhnutých svedkov, pretože žalobca nesporoval napr. podpísanie protokolu osobami na to oprávnenými (starostom mestskej časti a primátorom hlavného mesta), ani pravosť ich podpisov na protokole a pod.. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na dokazovanie znaleckým posudkom právnického inštitútu Slovenskej akadémie vied uviedol, že takýto odbor ani organizácia SAV neexistuje, naviac platnosť alebo neplatnosť protokolu posudzuje výlučne konajúci všeobecný súd, keď ide o právne posúdenie veci, na ktoré nie sú potrebné znalosti z iného odvetvia ako práva. Žalobca odôvodňoval svoj návrh na vykonanie dokazovania znalcom z odboru ekonomika, odvetvie účtovníctvo tým, že si uplatňuje voči žalovaným nárok na náhradu škody z neplatného protokolu, resp. nezákonného zrušenia nájmu, preto súd prvej inštancie tento návrh na dokazovanie zamietol aj z toho dôvodu, že predmetom konania v prejednávanej veci nebol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody, ale určenie neplatnosti protokolu, keď návrh na vykonanie dokazovania tak nemal žiaden vzťah k prejednávanej veci. 16. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP. 17. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zrušiť alebo relevantný protokol XX XX XX XXXX XXXX vyhlásiť za neplatný právny akt. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa pohybuje v kruhu svojich vlastných politických predpojatých predstáv, odmieta a bagatelizuje zákon a narúša princíp rovnosti zbraní a nedôvodne zvýhodňuje žalovaných. Poukázal na brutalitu niektorých súdov s tým, že prezentujú princíp „právo patrí bdelým“. Napadnutý rozsudok označil za nekonzistentný a nepreskúmateľný, čím mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom. Namietal nesprávne označenie predmetu veci, uvádzanie právne významných okolností výlučne v prospech žalovaných, nevnímanie hlavných pilierov zákonných dôkazov žaloby, argumentáciu len fiktívnym právom, neuplatňovanie rovnosti medzi stranami sporu, keď súd prvej inštancie podľa neho ostentatívne preferoval obecný majetok napriek právnej ochrane všetkých typov vlastníctva. Tiež namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval dostatočné množstvo právnych ustanovení. Vyjadril názor, že vydaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rezignoval na spravodlivosť a nestrannú nezaujatosť. Mal zato, že súd prvej inštancie od počiatku odmietal poznať pravdu a jeho dôkazy ignoroval. Vytkol súdu prvej inštancie, že v konaní nevypočul ním navrhnutých svedkov. Okrem nepreskúmateľnosti rozsudku namietal tiež jeho nekoherentnosť. Vytkol súdu prvej inštancie, že nemal vec riadne naštudovanú a počas súdneho konania improvizoval. Vyjadril názor, že súdy majú byť reálne nestranné, ale tiež musia sa verejnosti aj javiť, že takými sú. Namietal, že na prvom pojednávaní sa súd prvej inštancie nevenoval precizovaniu svojho právneho názoru, hoci očakával, že štátne inštitúcie budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov. Napadnutý rozsudok označil za poškodzujúci ho, keď súd prvej inštancie si nič nechcel ani ozrejmiť. Poukázal na vzťah práva a morálky, keď súdy nesú podľa neho najvyššiu morálnu zodpovednosť za vymožiteľnosť práva na Slovensku, pričom súd prvej inštancie podľa neho obhajuje nezákonnosť. Uviedol, že jeho žaloba bola prerokovávaná v rozpore s ust. § 1 a 3 OSP, keď súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že musí strpieť poškodenie svojich práv nihilizovaných v napadnutom rozsudku. Nemal za zrejmé, prečo súd prvej inštancie vychádzal len z niektorých listinných dôkazov a neriešil vec komplexne a preukázal tak, že meritum veci je mu nejasné. Namietal tiež nevhodnosť štrukturalizácie rozsudku na jednotlivé odseky. Súdu prvej inštancie vytkol, že ho nezaujímalo, aké veľké úsilie a námahu musel vynaložiť na záchranu amfiteátra a aká mu bola spôsobená škoda, a to počas prieťahov v preskúmavanom súdnom konaní, za ktorú podľa neho nesie zodpovednosť súd prvej inštancie. Namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi, stotožniac sa iba s neodôvodenými želaniami žalovaných. Mal za to, že stručným spísaním petitov žaloby sa vytratil jej zmysel. Vyslovil, že žalovaný 1/ zneužil svoje právo vlastníka a previedol ho na žalovaného 2/. Išlo o nezákonné machinácie, ktoré môžu gradovať. Vytkol súdu prvej inštancie, že nelogicky kombinuje vec s inými súdnymi konaniami. Tiež namietal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho návrh na nariadenie predbežného (aktuálne neodkladného) opatrenia. Mal za to, že jeho právo nájmu trvalo aj po 30.05.2005, nakoľko vlastník mu nájom amfiteátra nevypovedal. Tiež argumentoval, že právo správcu majetku musí byť evidované na príslušnom liste vlastníctva. Relevantný protokol označil za absolútne neplatný právny akt, za nepreukázané, že podpisy politických funkcionárov žalovaných sú platné, preto tvrdil, že išlo o formu fingovanej správy majetku mesta na obec. Išlo podľa neho o bezprávny čin, ktorým bol porušený zákon č. 43/2002 Z.z o účtovníctve. Vyjadril názor o nemožnosti zámeny účastníka právneho vzťahu formou nastraženia bieleho koňa. Tvrdil, že Štatút hlavného mesta SR Bratislavy takýto právny úkon zakazuje. Predstavitelia žalovaných relevantným protokolom iba predstierali zverenie majetku do správy a podriadenosť žalovaného 2/ žalovanému 1/.Súdu prvej inštancie vytkol, že neakceptoval fakt, že žalovaný 2/ nebol účastníkom zmluvného vzťahu s ním. Tiež mu vytkol, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zmienil len o uznesení mestského zastupiteľstva a ignoroval zastupiteľstvo Mestskej časti Staré Mesto. Opätovne zaujal názor, že žalovaní ho nevyzvali k zmene alebo dodatku k nájomnej zmluve, ktorý právny vzťah preto podľa neho trval i naďalej. Súd prvej inštancie sa nepokúsil preskúmať, aká bola nepriama a bezprostredná príčina uzatvorenia relevantného protokolu. Tvrdil, že dlhodobý majetok nemôže byť presúvaný z účtovníctva jedného subjektu do účtovníctva druhého subjektu. Všetky právne akty žalovaného 2/ vychádzali z fiktívneho prevodu správy amfiteátra a nemajú tak žiadnu právnu opodstatnenosť. Pre platnosť prevodu sa podľa neho vyžadoval zápis do katastra nehnuteľností, vyjadrenie prevodu v účtovníctve, súhlas miestneho zastupiteľstva so súhlasom starostu žalovaného 2/. Tvrdil, že žalovaný 2/ podal neoprávnenú žalobu o jeho vypratanie, domáha sa vydania predbežného opatrenia proti nemu a primátor Hl. m. SR Bratislavy vykonal proti nemu nezákonné právne kroky. Žalovaný 2/ preto podľa neho nemohol dať amfiteáter do nájmu inej súkromnej spoločnosti (R.B.I. s.r.o.). Uviedol, že v čase, keď amfiteáter stál, upozorňoval súdy na bezprávie, avšak súdy nekonali. Uviedol, že nájomné zaplatil aj za rok 2005, ktorú sumu mu žalovaný 1/ nevrátil, preto podľa neho konkludentne súhlasil s predĺžením nájomného vzťahu. Ochrany svojho porušeného práva sa musel domáhať pred Ústavným súdom SR, ktorý jeho sťažnosť vyhodnotil za dôvodnú. Tiež súdu prvej inštancie vytkol, že pôvodne konanie o jeho žalobe zastavil pre prekážku litispendencie, ktoré rozhodnutie potvrdil aj Krajský súd v Bratislave, avšak následne v dôsledku jeho dovolania bolo toto zastavujúce uznesenie zrušené. Vyjadril preto názor, že naliehavosť právneho záujmu kontinuálne pretrvávala. Za vadu konania označil skutočnosť, že súd prvej inštancie odmietol pochopiť politicko - ekonomickú nerovnosť strán sporu a naopak odmietol tiež rovnosť strán sporu v konaní. Vytkol súdu prvej inštancie, že žaloba bola podaná v roku 2005, keď prvé relevantné pojednávanie prebehlo v roku 2016, na ktorom súd prvej inštancie ignoroval informáciu o vykradnutí amfiteátra a o jeho zapálení a nezákonnom zbúraní, keď práve v dôsledku relevantného protokolu nemal možnosť svoje vlastníctvo chrániť. Poukázal na nevyhnutnosť znaleckého dokazovania v konaní. Namietal, že súd prvej inštancie v merite veci tápal a pravdepodobne preto odmietol vypočuť navrhnutých svedkov. Uviedol, že dňa 13.06.2016 vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, ktorú odignorovala a vo veci rozhodla. Uviedol, že vzhľadom na plynutie času sa nemôže naliehavý právny záujem vypariť, keď v roku 2012 súd nezamietol jeho žalobu pre absenciu naliehavého právneho záujmu. Naliehavý právny záujem je podľa neho vtelený do určovacej žaloby a jej imanentnou súčasťou. Argumentoval, že ak súd oprie výrok rozsudku o jedno ustanovenie OSP a zároveň poruší ďalšie tri, takýto rozsudok nie je súladný s právom Európskej únie, ktoré je slovenskému právu nadradené. Mal za to, že žaloba podaná v roku 2005 bola prostriedkom vyriešenia vzťahov medzi stranami sporu, čomu zabránil súd prvej inštancie svojím nekonaním. Uviedol, že v roku 2015 ÚS SR rozhodol o jeho sťažnosti a súdu prvej inštancie uložil povinnosť vo veci konať, preto v tom čase naliehavý právny záujem na požadovanom určení existoval, v roku 2014 rozhodol NS SR o zrušení uznesenia o zastavení konania pre prekážku litispendencie, preto v tom čase naliehavý právny záujem trval, taktiež v roku 2015 rozhodol Krajský súd v Bratislave, preto mu nie je jasné, kde sa naliehavý právny záujem stratil. Upozornil, že nezákonný správca amfiteátra dal zmluvou č. XX/XXXX/XXX amfiteáter s celým jeho majetkom do nájmu spoločnosti R.B.I., s.r.o. Argumentoval, že došlo k nezákonnému uzatvoreniu nájomnej zmluvy s novým nájomcom bez finančného vyporiadania sa s ním. Mal za absurdné použitie ust. § 154 OSP vzhľadom na prieťahy v súdnom konaní, keď na toto ustanovenie nepoukázali iné súdy (ÚS SR, NS SR, KS v Bratislave). Označil za absurdné tiež tvrdenie súdu prvej inštancie, že relevantným protokolom nebolo jeho právo ohrozené. Upozornil na politický vplyv žalovaných na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Uviedol, že napadnutý rozsudok bol vydaný na základe subjektívneho presvedčenia sudkyne nad zákonný rámec spravodlivosti definovaný OZ a OSP. Tvrdil, že keď vlastník mení správcu, ide o dianie vo vnútri tohto právneho subjektu a nie je tým narušený zmluvný vzťah s treťou osobou. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal jeho právnou argumentáciou ohľadom zmeny dohodnutého nájomného a tým sa snažil povinnosť uskutočniť finančné vyrovnanie zredukovať na aplikáciu ust. § 154 OSP. Mal za neprípustné obídenie podstatných otázok neplatnosti relevantného protokolu, namietal nepresnosť uvedených skutočností v iných súdnych konaniach a povyšovanie Štatútu hlavného mesta SR Bratislavy nad zákon. K neplatnosti relevantného protokolu uviedol, že mu chýba nenahraditeľný súhlas zastupiteľstva žalovaného 2/, chýba mu nenahraditeľný zápis správy vlastníctva do katastra nehnuteľností a nenahraditeľný prevod z účtovníctva z jednej firmy do účtovníctva druhej firmy. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal tým, či po 11 rokoch prieťahov nie je potrebné aktualizovať petit žaloby. Poukázal na zákulisnú dohodu súdov, aby platnosť protokolu poslúžila aj druhému súdu, jeden súd čaká na rozsudok druhého súdu, keď ide o simultánnu koordináciu proti jeho právam. Mal za to, že v konaní uniesol dôkazné bremeno do spisu doloženými dôkazmi, o ktoré súd prvej inštancie nemal záujem. Opätovne poukázal na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie podľa neho tápal v hmotnoprávnej i vecnoprávnej stránke veci a nedokázal nájsť z tejto nie príliš zložitej veci právne konformné východisko. 18. Žalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu doručenom súdu prvej inštancie dňa 23.09.2016 navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť stotožniac sa s jeho odôvodnením. Žalobca podľa neho nepreukázal, že jeho nároku treba poskytnúť právnu ochranu, keď v súlade s ust. § 137 písm. c) CSP neosvedčil danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie sa v rámci provinštančného konania dôsledne zaoberal všetkými aspektmi veci a predloženými dôkazmi. Žalobca podľa neho nepreukázal absenciu slobody, vážnosti pri uzatváraní protokolu, rozpor s dobrými mravmi, omyl, nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektov pri uzatváraní právneho úkonu - protokolu, prípadne rozpor so zákonom. 19. Žalovaný 2/ sa vo svojom vyjadrení k odolaniu žalobcu stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení nadnutého rozsudku majúc za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci. Uviedol, že prevodom správy nehnuteľností uvedených v relevantnom protokole nedošlo k zmene právneho postavenia žalobcu, keď jeho nájomný vzťah sa navyše skončil dňom 30.05.2005. Žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, keď by sa ním neodstránila žiadna spornosť jeho práva alebo právneho záujmu a požadovaný výrok nemá dopad na jeho právne postavenie. 20. Žalobca v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.11.2016 označil vyjadrenia žalovaných k jeho odvolaniu za všeobecné a právne nekvalifikované, v dôsledku čoho sa nemôže voči nim brániť relevantným spôsobom. Žalovaní podľa neho len opakujú závery súdu prvej inštancie. Opätovne podčiarkol politický aspekt veci prevodu správy medzi žalovanými. Vzhľadom na všeobecnosť odvolacej argumentácie žalovaného 1/ navrhol odvolaciemu súdu sa ňou nezaoberať. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedol, že zamlčuje nedostatok právneho mandátu starostu Mestskej časti Staré Mesto na platné uzatvorenie protokolu. Pokiaľ žalovaný 2/ spochybňuje existenciu naliehavého právneho záujmu, pripomenul, že súd prvej inštancie sa odmietol zaoberať doloženými dôkazmi týkajúcimi sa neplatnosti Protokolu. Vzhľadom na všeobecnosť odvolacej argumentácie žalovaného 2/ taktiež odvolaciemu súdu navrhol nezaoberať sa ňou. 21. Žalovaný 1/ v rámci svojej odvolacej dupliky realizovanej písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.12.2016 zotrval na tom, že žalobca podľa neho neosvedčil naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, keď jeho ďalšie písomné podanie v rámci odvolacieho konania neobsahuje podľa neho žiadne nové právne významné skutočnosti alebo tvrdenia. Napadnutý rozsudok žiadal potvrdiť. 22. Žalovaný 2/ vo svojej odvolacej duplike realizovanej písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.12.2016 zotrval na svojich predchádzajúcich právnych argumentoch a napadnutý rozsudok označil za vecne správny. 23. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli. 24. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 25. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. Odvolací súd sa právnymi závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a v odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti nároku žalobcu na určenie neplatnosti relevantného protokolu pre nepreukázanie existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. 27. Podľa ust. § 80 písm. c) OSP platného v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu preskúmavaného rozsudku predchádzalo, ako aj v čase jeho vydania, návrhom na začatie konania (aktuálne žalobou) bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak bol na tom naliehavý právny záujem. 28. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa v prvom rade zaoberal procesnou prípustnosťou danej určovacej žaloby v zmysle ust. § 80 písm. c) OSP a zisťoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Protokolu č. XX XX XXXX z 15.04.2004 o zverení majetku Hlavného mesta SR Bratislavy - areálu amfiteátra, ktorá je základnou podmienkou prípustnosti meritórneho prejednania samotnej podstaty určovacej žaloby. 29. V súlade s ustálenou súdnou praxou aj odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je základnou podmienkou prípustnosti meritórneho prejednania určovacej žaloby a dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Určovacou žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie) alebo tu nie je (negatívne určenie), pokiaľ má žalobca na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a práve požadovaný výrok súdu o určení toto ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Naliehavý právny záujem na určení je potom daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu, ktorý je ohrozením žalobcovho postavenia a ktorý možno páve týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ohrozenie či neistota právneho postavenia žalobcu znamená, že buď musí ísť u neho o právny vzťah (právo) už existujúce alebo takú jeho procesnú prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Určovacia žaloba má byť potom logickým prostriedkom, ktorý umožňuje poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, a preto jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. Naliehavý právny záujem na určovacom súdnom výroku je daný vtedy, ak jeho vydaním dôjde k založeniu, zmene alebo zániku právneho postavenia niektorej z procesných strán a tým slúži k ochrane právneho postavenia žalobcu. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. 30. V našom procesnom práve platí zásada, že ak súd zamietne žalobu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je logicky vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmaval po vecnej stránke. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu má žalobca, čo pre neho znamená nevyhnutnosť tvrdiť a tiež dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo jej prioritnou podmienkou na to, aby mohol súd žalobu vôbec prejednať a následne jej prípadne vyhovieť. Určovacou žalobou sa žalobca nedomáha prisúdenia plnenia, ale vydania autoritatívneho výroku súdu. Podaním určovacej žaloby žalobca vyjadruje, že mu k ochrane jeho práva postačí jeho určenie - danie mu istoty práva. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami sporu a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, prečo práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši a odstraňuje neistotu vzťahu strán sporu alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie. Ak žalobca svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok naliehavého právneho záujmu samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám o sebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 3.2011 sp. zn. 3Cdo 249/2009). 31. Existenciu naliehavého právneho záujmu skúma súd v každom štádiu konania. Ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti nejakého právneho úkonu má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k existencii práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej právnej otázky, lebo stav tejto právnej neistoty sa vyriešením predbežnej otázky neodstráni. V danej veci cieľom žalobcu je nahradiť mu škody vzniknuté na jeho majetku, ktorým nemohol zabrániť pre relevantný protokol, ktorý považuje za neplatný, keď určením jeho neplatnosti sa želaný cieľ žalobcu nedostaví. I v prípade eventuálneho úspechu žalobcu v konaní, dosiahol by iba vydanie autoritatívneho výroku, ktorý by ale nemal vplyv na prípadné nároky žalobcu na náhradu škody. Danie istoty práva žalobcovi by nevyriešilo jeho hlavný cieľ - náhradu škody na jeho majetku, ale poslúžilo by len ako základ pre ďalšie súdne konanie, v rámci ktorého sa platnosť alebo neplatnosť relevantného protokolu môže posudzovať prejuduciálne a ktoré navyše už žalobca aj inicioval. Preskúmavané súdne konanie je teda nadbytočné a odvolaciemu súdu sa javí postačujúce riešenie veci prostredníctvom žaloby na plnenie. 32. Zhodne so závermi súdu prvej inštancie poukazuje aj odvolací súd na tú skutočnosť, že samotné určenie neplatnosti protokolu by nebolo spôsobilé privodiť žalobcovi priaznivejšie postavenie, ktorého ochrany sa domáha, bez ohľadu na to, či jeho nájomný vzťah skončil uplynutím dohodnutej doby alebo nie. Je teda zrejmé, že i prípadné vyriešenie otázky platnosti alebo neplatnosti relevantného protokolu by mohlo mať jedine povahu predbežnej otázky vo vzťahu k otázke nároku žalobcu na náhradu škody, čím je vylúčený naliehavý právny záujem žalobcu len na rozhodnutí o tejto predbežnej otázke, ktorej vyriešenie by sa bez ďalšieho nedotklo právneho postavenia žalobcu, pretože by nezaložilo, nezmenilo alebo nespôsobilo zánik jeho práva alebo nejakého právneho vzťahu, ktorého je účastníkom. 33. Daná určovacia žaloba neobstojí, pretože nevytvorí pevný právny základ pre budúce právne vzťahy medzi stranami sporu bez prípadných ďalších sporov, preto ňou nemožno dosiahnuť konečné vyriešenie celého obsahu a dosahu sporného právneho vzťahu. Žalobca sa ochrany svojich práv môže domáhať efektívnejšie inou formou žaloby smerujúcou k definitívnemu vyriešeniu jeho nárokov, ochrany ktorých sa dovoláva. 34. Ku konkrétnym odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že vzhľadom na ich nezrozumiteľnosť, neprehľadnosť, absenciu relevantnej vecnej a právnej argumentácie sú pre odvolací súd pomerne nepreskúmateľné s nemožnosťou podrobného vyjadrenia sa k nim jednotlivo. Za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu o rozpore odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie s ust. § 157 ods. 2 OSP, nakoľko súd prvej inštancie venoval jeho odôvodneniu náležitú pozornosť, odôvodnenie obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci za účelom jeho právneho posúdenia a tieto súd prvej inštancie aj správne interpretoval. Súd prvej inštancie teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/O4) a neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa zamietnutia jeho návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú vzhľadom na vyššie uvedené, že pri určovacích žalobách v prípade nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení dochádza k jej zamietnutiu bez jej meritórneho prejednania, t. j. bez vykonania dôkazov slúžiacich pre meritórne rozhodnutie veci a ich vykonanie v prípade nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti ovládajúcou občianske súdne konanie. Prípadné porušenie povinnosti precizovania právneho názoru konajúcim súdom podľa ust. § 118 ods. 2 OSP nie je procesnou vadou, ktorou by stranám sporu odnímali ich procesné práva (právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k návrhom na vykonanie dokazovania, právo vyjadriť sa k výsledkom vykonaného dokazovania, právo zúčastňovať sa pojednávania, právo na záverečnú reč) v takej miere, že by preto došlo k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces a nezakladá právny dôvod pre zrušenie vydaného súdneho rozhodnutia. Pokiaľ ide o odvolacie námietky hmotnoprávneho charakteru, že jeho nájomný vzťah trval aj po 30.05.2005, že právo správy majetku musí byť zapísané v príslušnom katastri nehnuteľností a že prevod správy majetku mal byť premietnutý aj do účtovníctva dotknutých subjektov, tieto odvolací súd nevyhodnocoval, vzhľadom na ich irelevantnosť práve už z vyššie uvádzaných dôvodov neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý absentoval od začiatku súdneho konania a jeho absenciu nevylučuje ani súdne rozhodnutie o zastavení konania pre prekážku litispendencie a ani rozhodnutie ÚS SR o porušení práv žalobcu z dôvodu súdnych prieťahov v konaní. Vo vzťahu k žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonnej sudkyni sa odvolací súd vyjadrí nižšie v časti týkajúcej sa potvrdenia uznesenia súdu prvej inštancie o vyrubení súdneho poplatku za túto vznesenú námietku zaujatosti zákonného sudcu. 35. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 36. Predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré vyhlásil na pojednávaní konanom dňa 09.05.2016 a ktorým zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov D.. T. Ď. - bývalého primátora Hlavného mesta SR Bratislava a D.. X. Č. - bývalého starostu MČ Bratislava - Staré Mesto a dokazovanie znalcom z odboru ekonomika, odvetvie účtovníctvo a znaleckým posudkom právnického inštitútu SAV. 37. Proti tomuto uzneseniu podal dňa 26.05.2016 odvolanie žalobca, keď tvrdil, že využitie opravného prostriedku súd prvej inštancie pripustil. Žalobca uviedol, že po mnohých rokoch prieťahov, po nezákonnom zastavení konania a bez riadneho pojednávania nie je možné žalobu vyriešiť. I v dôsledku zmeny zákonného sudcu je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, keď relevantný protokol podpísali navrhnutí svedkovia. Uviedol, že žalovaní kamuflážnymi tvrdeniami vo svojich stanoviskách maskujú podvod a predstierajú platnosť relevantného protokolu. V ďalšej časti odvolania proti tomuto uzneseniu sa vyjadroval už len výlučne k meritórnej stránke veci. 38. Odvolací súd skôr ako pristúpil k prejedaniu vecnej stránky podaného odvolania, zaoberal sa jeho prípustnosťou a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu vyhlásenému na pojednávaní konanom dňa 09.05.2016, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho návrhy na dokazovanie, je potrebné ako neprípustné odmietnuť. 39. Podľa ust. § 202 ods. 2 písm. a) OSP platného do 30.06.2016, t. j. v čase vyhlásenia odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, odvolanie nebolo prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravovalo vedenie konania. Medzi takéto typy uznesenia patrilo aj uznesenie konajúceho súdu, ktorým došlo k zamietnutiu návrhu strany sporu na vykonanie dokazovania, keď správnosť alebo nesprávnosť takéhoto rozhodnutia sa prejavila v celkovej vecnej správnosti alebo nesprávnosti meritórneho rozhodnutia a správnosť takéhoto procesného postupu súdu sa preskúmavala v rámci odvolacieho prieskumu meritórneho rozhodnutia súdu. 40. Podľa ust. § 386 aktuálne platného CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 41. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie, vyhlásenému na pojednávaní konanom dňa 09.05.2016, ktorým zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania, podľa ust. § 386 písm. c) CSP odmietol ako smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Odvolací argument žalobcu, že súd prvej inštancie odvolanie proti nemu pripustil, zo zápisnice z tohto pojednávania nevyplýva, navyše by sa jednalo o odvolací argument irelevantný, nakoľko z dikcie ust. § 202 ods. 3 písm. a) OSP vyplýva, že proti nemu odvolanie prípustné nie je a nesprávne poučenie súdu o opravnom prostriedku je právne významné iba v prípade, ak konajúci súd poučí stranu sporu (predtým účastníka konania) o neprípustnosti odvolania napriek jeho prípustnosti (ust. § 204 ods. 2 OSP). 42. Napadnutým uznesením zo dňa 30.06.2016 č.k. 25C 134/2005-524 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ním vznesenú námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni vo výške 66 eur podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. 43. Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zrušiť, dôvodiac, že nárok súdu prvej inštancie na tento poplatok nevznikol, keďže ním vznesenú námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni ignoroval, odmietol sa ňou procesne zaoberať, nepredložil ju nadriadenému súdu a vo veci hneď rozsudkom meritórne rozhodol. 44. Odvolací súd odvolanie žalobcu prejednal v medziach ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 45. Z obsahu preskúmavaného spisového materiálu odvolací súd zistil, že písomným podaním zaslaným na poštovú prepravu dňa 14.06.2016 a doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.06.2016 vzniesol žalobca proti zákonnej sudkyni námietku zaujatosti. K jej vzneseniu došlo teda až po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie dňa 13.06.2016. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 30.06.2016 č. k. 25C 134/2005-524, napadnutým preskúmavaným uznesením, žalobcovi vyrubil súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti vo výške 66 eur a následne dňa 12.07.2016 predložil vec nadriadenému súdu Krajského mu súdu v Bratislave za účelom rozhodnutia o nej. Krajský súd v Bratislave ako súd nadriadený vrátil vec súdu prvej inštancie ako nesprávne predloženú bez rozhodnutia o žalobcom vznesenej námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni z dôvodu, že v rámci nej žalobca namieta len postup zákonnej sudkyne v konaní alebo v jej rozhodovaniach v iných veciach, keď v takých prípadoch sa na námietku zaujatosti neprihliadne a zákonný sudca pokračuje v konaní bez predloženia veci nadriadenému súdu. Krajský súd v Bratislave v prípise so sp. zn. 9NcC 50/2016-526, ktorým vec vrátil súdu prvej inštancie bez rozhodnutia o žalobcom vznesenej námietke zaujatosti, zaujal jednoznačný názor, že v danom prípade sa žalobcom vznesená námietka zaujatosti týka výlučne len okolností, ktoré spočívajú v postupe zákonnej sudkyne v predmetnom spore (neúmerne dlho vedené konanie, nevykonanie dôkazov, nepredložene odvolania krajskému súdu, vydanie rozsudku), keď z uvedeného dôvodu mu zo strany súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 53 ods. 3 CSP predmetná vec nemala byť predložená. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť pokračovať v konaní a na námietku zaujatosti vznesenú žalobcom neprihliadať. 46. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 47. Podľa ust. § 14 ods. 3 OSP platného v čase vznesenia námietky zaujatosti zákonného sudcu žalobcom dôvodom na vylúčenie sudcu neboli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. 48. Podľa ust. § 15a ods. 1 OSP účastníci mali právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. 49. Podľa ust. § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týkala len okolností, ktoré spočívali v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti neprihliadal, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladala. 50. Účelom inštitútu nepredloženia veci nadriadenému súdu upraveného v ust. § 15a OSP bolo zabezpečenie plynulosti konania. Ak sám sudca, voči ktorému bola vznesená námietka zaujatosti, vyhodnotil námietku tak, že sa týka len okolností jeho postupu vo veci, tak o námietke formálne nerozhodol a nepredkladal ju. Ak však dospel k inému záveru a vec predložil súdu nadriadenému, bol tento nadriadený súd oprávnený posúdiť, či sa námietka v danom prípade týka len okolností spočívajúcich v postupe súdu prvej inštancie a ak dospel k záveru, že ide tento prípad, mohol vybaviť vec inak. Aj v danom prípade bola námietka zaujatosti po jej riadnom zapísaní v registri krajského súdu pod č.k. 9NcC 50/2016-526 riadne prejednaná senátom nadriadeného súdu bez meritórneho rozhodnutia o nej (nebola vybavená len administratívnym kancelárskym spôsobom) a vec bola zaslaná súdu prvej inštancie prípisom zo dňa 12.07.2016 podpísaným predsedom daného senátu. 51. Z vyššie uvedeného prehľadu vyplýva, že žalobca dňa 14.06.2016 realizoval procesnú úkon podliehajúci poplatkovej povinnosti, keď i súd prvej inštancie ho za takto riadne realizovaný úkon vyhodnotil, keďže spis predložil súdu nadriadenému za účelom rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu. Podaním námietky zaujatosti vznikla poplatníkovi - žalobcovi ako navrhovateľovi poplatkového úkonu (ust. § 2 ods. 1 písm. a) Zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) poplatková povinnosť, keďže táto vzniká podaním poplatkového úkonu (ust. § 5 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona), ktorú si nesplnil a na zaplatenie súdneho poplatku bol vyzvaný súdom prvej inštancie preskúmavaným uznesením. Na uvedenom závere o poplatkovej povinnosti žalobcu v čase podania poplatkového úkonu nič nemení ani skutočnosť, že nadriadený súd dospel k záveru o správnosti takého procesného postupu, že v danej veci žalobcom vznesená námietka zaujatosti zákonného sudcu nemala byť na rozhodnutie o jej dôvodnosti nadriadenému súdu predložená. 52. Preskúmaním odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak za žalobcom realizovaný úkon podliehajúci poplatkovej povinnosti, ktorú si pri podaní poplatkového úkonu žalobca nesplnil, vyrubil žalobcovi súdny poplatok podľa príslušnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona o súdnych poplatkoch, pričom tento vyrubil aj v správnej výške. 53. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 54. O nároku žalovaných 1/, 2/ na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na ich plný úspech v odvolacom konaní, keď im však nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže im v rámci odvolacieho konania žiadne trovy nevznikli. 55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).