Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/127/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108229139 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1108229139.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: T. N., nar. XX.X.XXXX, bytom Ž. XXX, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov, Gucmanova č. 19/670, 920 41 Leopoldov, zastúpený: JUDr. Peter Belica, advokát, so sídlom M. R. Štefánika 36, 036 01 Martin, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, 2/ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby, IČO: 00 738 271, so sídlom Gucmanova č. 19/670, 920 41 Leopoldov, 3/ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, IČO: 00 738 344, so sídlom Mierové námestie 1, 019 01 Ilava, 4/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, 5/ Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, IČO: 00 212 008, so sídlom Šagátova 1, 813 04 Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.5.2017, č.k. 24C/152/2008-261, jednomyseľne takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. II. Žalovanému 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaných 1/ až 5/ spoločne a nerozdielne zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 242 315,47 eur titulom porušenia osobnostného práva žalobcu a titulom porušenia dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania a náhrady škody vo výške 14,37 eur (výrok I) a žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil čl. 12 ods. 2,4, čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), § 2 ods. 1, § 2a ods. 2 a 3 a § 11 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“), § 21, § 415, § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 15 ods. 3, § 16, § 34 ods. 2, § 39 písm. a), b) a § 41 ods. 1 zákona č. 475/2005 o výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „Zákon o VTOS“), § 78 ods. 1, 2, 4, 5, 6 a 7 vyhlášky č. 368/2008 Z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „ vyhláška“), § 4 písm. k), § 11 ods. 4 písm. d), § 49 ods. 4, § 64 ods. 6, § 64 ods. 7 a § 65da ods. 1, 2 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „Zákon o Zbore väzenskej a justičnej stráže“), § 4, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 prvá veta a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „Zákon č. 514/2003“). 3. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie právne posúdil ako nárok titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ustálil, že žalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ nesvedčí pasívna legitimácia, preto žalobu v tejto časti voči nim zamietol. Pri skúmaní dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by sa vo vzťahu k nemu žalovaný 2/ dopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania z hľadiska iného postavenia. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného 2/, že žalobca vykonáva trest odňatia slobody v rámci diferenciačnej podskupiny „D1“ a nebol preradený do diferenciačnej podskupiny „D2“, kde dochádza k zmierneniu niektorých obmedzení výkonu doživotného trestu, ktorými sú aj možnosť sledovania televízie v rozsahu väčšom ako tri hodiny denne, či povolenie zúčastniť sa počítačového krúžku, povolenie umiestniť akvárium či terárium na cele, preto postup žalovaného 2/ voči žalobcovi nevyhodnotil ako diskriminačný. Dôvodil, že v prípade žalobcu trest odňatia slobody plní represívnu funkciu, ktorá má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred žalobcom a musí z dôvodu trestnej zodpovednosti strpieť, že jeho súkromie (vrátane práva na sledovanie televízie) sa bude spravovať režimom, ktorý určí štát vo forme zákona či iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Preto zásah do základných práv a slobôd, vrátane práva na súkromie a práva na rozvíjanie voľnočasových aktivít v režime doživotného výkonu trestu odňatia slobody sa týka každého páchateľa trestného činu, ktorému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody pričom rozdiely sú v závislosti od stupňa závažnosti spáchaného trestného činu, vzhľadom k tomu, že zákon rozlišuje zaradenie odsúdeného na nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody s minimálnym, stredným a maximálnym stupňom stráženia. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcom prezentované normy CPT (Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania) nemajú záväzný charakter a je na každej krajine akým spôsobom si s ohľadom na každého odsúdeného upraví rozsah práv odsúdených tak, aby bola zabezpečená ochrana pre samotného páchateľa trestného činu, iných odsúdených, personálu ako aj spoločnosť. Na základe uvedeného ustálil, že ak žalovaný 2/ nepovolil žalobcovi sledovanie televízie v rozsahu väčšom ako tri hodiny denne, nepovolil žalobcovi účasť na počítačovom kurze a nepovolil mu umiestnenie terária či akvária v cele, nedopustil sa tým vo vzťahu k žalobcovi porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, preto žalobu žalobcu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 4. Nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody vo výške 13,28 eur, ku ktorej podľa tvrdenia žalobcu malo dôjsť počas eskortovania dňa 30.5.2008, súd prvej inštancie právne posúdil ako nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa ust. Zákona č. 514/2003 Z.z.. Ustálil, že v tejto časti nároku žalobcu svedčí pasívna legitimácia žalovanému 1/, preto žalobu voči žalovaným 2/, 3/,4/ a 5/ z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol a zaoberal sa len skutkovými tvrdeniami a dôkazmi vo vzťahu k žalovanému 1/. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia súd prvej inštancie ustálil, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže dňa 30.5.2008, pri ktorom malo podľa tvrdenia žalobcu dôjsť k odcudzeniu taniera, kávy, známky, a podobných vecí v hodnote 13,27 eur. Prihliadol najmä na rozpor s údajmi uvedenými na osobnej karte žalobcu a absenciu dôkazu o tom, že by orgánom verejnej správy bolo konštatované, že dňa 30.5.2008 došlo v rámci eskorty k nesprávnemu úradnému postupu. Do pozornosti zároveň dal nesplnenie zákonnej podmienky, a to predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, avšak vzhľadom k hospodárnosti konania, súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné požiadať príslušné orgány verejnej moci o predbežné prerokovanie nároku. 5. Nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody vo výške 1,10 eur, ktorá mala spočívať v poškodení obálky a poštovej známky v období od 14.4.2008 do 15.4.2008 súd prvej inštancie posúdil ako nárok na náhradu škody spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe podľa Zákona č. 514/2003 a ustálil pasívnu legitimáciu na strane žalovaného 1/ a voči žalovaným 2/,3/,4/ a 5/ pre nedostatok pasívnej legitimácie v tejto časti žalobu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Vyvodil, že zodpovednosť za úplnosť, správnosť a obsah poštovej zásielky nesie žalobca, ktorému ako odsúdenej osobe svedčalo korešpondenčné právo, nie sprostredkovateľ. Mal za to, že bolo povinnosťou žalobcu, aby si pred odoslaním pošty skontroloval správnosť a úplnosť adresy, ktorú uviedol na poštovej obálke a taktiež, či k obálke pripojil nepoškodenú známku v príslušnej hodnote. Vzhľadom k nepreukázaniu existencie nesprávneho úradného postupu, súd prvej inštancie žalobu žalobcu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Nad rámec uvedeného poukázal aj na absenciu predbežného prerokovaniu nároku, avšak vzhľadom na konštatovanie neexistencie nesprávneho úradného postupu, nepovažoval za potrebné požiadať príslušné orgány o predbežné prerokovanie nároku žalobcu. 6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s námietkou zaujatosti proti osobe zákonného sudcu vznesenou žalobcom podaním zo dňa 21.7.2016 uvádzajúc, že žalobcom uplatnená námietka zaujatosti nespĺňala náležitosti uvedené v ust. § 52 ods. 2 C.s.p., preto na ňu neprihliadol. Vychádzal z oznámenia Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29.7.2016, ktorá podanie žalobcu označené ako trestné oznámenie voči osobe zákonného sudcu postúpila Okresnému súdu Bratislava I, nakoľko podľa obsahu sa nejednalo o trestné oznámenie, ale o iné podanie, o ktorom sa malo rozhodnúť v tomto konaní. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu, aby mu súd umožnil zúčastniť sa pojednávania uviedol, že žalobca bol v konaní zastúpený právnym zástupcom a bol vo veci vypočutý dožiadaným súdom, preto nepovažoval účasť žalobcu na pojednávaní za potrebnú. 7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že v konaní úspešným žalovaným 1/ až 5/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili. 8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorého podanie doplnil jeho právny zástupca, majúc za to, že sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) t.j. že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny, nezákonný a nespravodlivý, nakoľko nespĺňal požiadavky uvedené v ust. § 220 C.s.p.. Odvolateľ namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k ustáleniu pasívnej legitimácie žalovaných v konaní, majúc za to, že žaloba smeruje voči štátu a jeho zástupcom, lebo si nesplnili riadne svoje záväzky. Keďže si žalobou neuplatňoval len nároky vyplývajúce z porušenia práva, ale aj nárok na primerané zadosťučinenie, mal za nesporné, že minimálne traja z dvoch žalovaných mali právnu subjektivitu v konaní. 9. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa v konaní zaoberal len porušením zákazu diskriminácie, i keď sa primárne mal zaoberať porušením čl. 3 Dohovoru, z čoho vyvodzoval, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, čím mu odňal právo na účinnú realizáciu jeho práv pred súdom. Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy nesprávne skutkovo vyhodnotil a vec nesprávne posúdil. Dal do pozornosti normy CPT, podľa ktorých väzni odsúdení na vysoké tresty majú mať v rámci svojich oddelení uvoľnený režim a čo najviac aktivít ako kompenzáciu za sprísnený väzenský režim. Z hľadiska jeho záujmov jediná možnosť, ktorú môže účinne realizovať, je sledovanie TV programov, ktoré mu je umožnené len tri hodiny denne. Uviedol, že mu nebolo umožnené zo strany žalovaných účinné realizovanie činností podľa Zákona o VTOS, a to napriek jasným rozhodnutiam ESĽP a normám CPT. Dal do pozornosti, že v rámci výsluchu dňa 20.11.2014 navrhol vykonanie dôkazov, ktoré na pojednávaní konanom dňa 2.5.2015 zopakoval právny zástupca a trval na ich vykonaní, písomne žiadal, aby bol konajúcim súdom opätovne vypočutý na pojednávaní a nesúhlasil s vykonaním pojednávania bez jeho prítomnosti, aby mohol reagovať na skutkové tvrdenia strán sporu ako aj z dôvodu, že z výkonu trestu v UVTOS nemôže nijako reagovať vo veci, keďže jeho pošta sa dlhodobo stráca a nedoručuje sa na príslušné orgány. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. II.US 14/01 a sp.zn. II. US 132/02, ktoré v obdobnom prípade rozhodli tak, že v prípade ak súd nevypočul účastníka konania, odňal mu tak možnosť konať pred súdom. 10. Vo vzťahu k zamietnutiu nárokov na náhradu škody uviedol, že v konaní nebol predložený taký dôkaz, že si škodu spôsobil sám. Keďže bolo nesporným, že veci nechýbali pred eskortou a sám si ich neodcudzil, tak ku škode muselo dôjsť len počas ich držby príslušníkmi ZVJS, keďže vlastníctvo vecí nespochybnil žiaden zo žalovaných. Rovnako namietal aj závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k tvrdenému poškodeniu poštovej známky, nakoľko je irelevantným, či väznica poškodila známku úmyselne alebo z nedbanlivosti. V tejto veci podal sťažnosť riaditeľovi väznice, a to dňa 16.4.2008 a pripojil ju aj k sťažnosti na Ministerstvo spravodlivosti dňa 20.6.2008. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie nemohol vykonať pojednávanie aj z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti sudcu, nakoľko podal na sudcu trestné oznámenie a táto skutočnosť bez ďalšieho zakladá zaujatosť sudcu. Vznesená námietka zaujatosti spĺňala podmienky podľa § 52 ods. 2 C.s.p. , súd mal o nej rozhodnúť a nemal na ňu neprihliadať. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11. Právny zástupca žalobcu v podanom odvolaní poukázal na písomné podanie žalobcu zo dňa 10.6.2017, ktorého sa v plnom rozsahu pridržiaval a žiadal, aby ho odvolací súd považoval za súčasť podania. Mal za to, že primárne predmetom žaloby bolo porušenie čl. 3 Dohovoru, čím sa súd prvej inštancie v rozhodnutí nezaoberal, preto došlo k porušeniu práv žalobcu na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie si neoveril akým spôsobom je reálne s väzňom zaobchádzané, pričom v jeho prípade s ním bolo zaobchádzané horšie ako s inými odsúdenými, hoci títo mali rovnaký trest. Tvrdil, že vo väznici nie sú vytvorené také podmienky, ktoré by boli v súlade s normami CPT a ktoré by zamedzili negatívnemu vplyvu väzenského prostredia v prípade odsúdených na doživotie. V odvolaní zároveň vysvetlil, akým spôsobom je realizované sledovanie televízneho a rozhlasového vysielania, zabezpečovanie športovej činnosti a duchovnej starostlivosti. Súd prvej inštancie si nepreveril záznamy, ktoré väznice predložili a neumožnili mu, aby sa ku nim vyjadril. Konštatoval, že predmetom žaloby bolo zaobchádzanie s ním, pričom sledovanie televízie bolo vyzdvihnuté s odôvodnením, že je to jediná aktivita, v ktorej sa môže odsúdený na doživotie realizovať. Sledovanie televízie v čase od 19.00 do 22.00 hod. mu neumožňuje dopozerať nijaký film, pričom práve takéto zaobchádzanie mu spôsobovalo traumu a stres a vystavovalo ho horšiemu zaobchádzaniu oproti iným odsúdeným. Dôvodil, že súd mu odňal právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď napriek jeho nesúhlasu vec prejednal bez jeho prítomnosti, čím mu znemožnil vyjadriť sa k veci, reagovať na dôkazy a tvrdenia protistrany. Súd prvej inštancie mu zatajil vyjadrenia protistrán a dôkazy, čím mu bolo znemožnené sa k nim vyjadriť. V súvislosti s náhradou škody uviedol, že súd prvej inštancie si nepreveril pravdivosť a pravosť záznamu, ktorú protistrana predložila a nezaoberal sa dôkazmi, ktoré opakovane zaslal na súd a ktorých predmetom boli sťažnosti vo veci odcudzenia predmetov pri jeho eskorte. Ohľadne poškodenej poštovej známky vyjadril názor, že je zrejmé, že väznica od neho prevzala túto korešpondenciu s nepoškodenou známkou a k jej poškodeniu teda došlo vtedy, keď ju mal v držbe žalovaný 3/. Uviedol, že žiadosť podľa Zákona č. 514/2003 podal dňa 20.6.2008, pričom táto písomnosť bola v kópii zaslaná aj na súd prvej inštancie. K vznesenej námietke zaujatosti poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci konal, a to napriek jeho podaniu, čím mu bol znemožnený prístup k zákonnému sudcovi. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel alebo napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 5/ podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.12.2017 a uviedol, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti ani dôkazy, ktoré by preukazovali odvolacie dôvody, preto sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. V súvislosti so žalobcom namietaným porušením práv z dôvodu neprítomnosti na pojednávaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 211/2011 zo dňa 26.7.2012, ako aj na rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 30.5.2016, ktoré riešili spory žalobcu a v rámci ktorých bolo vyslovené, že žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nebol prítomný na súdnom pojednávaní, nakoľko žalobca má ustanoveného obhajcu, ktorý môže účinne zastupovať práva žalobcu v konaní. Poukázal na nebezpečné konanie žalobcu na Okresnom súde Nitra, kedy na pojednávaní konanom dňa 27.1.2017 napadol v pojednávanej miestnosti eskortujúceho príslušníka zboru. Opätovne namietol svoju pasívnu legitimáciu v konaní, keďže v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody žalobcu nespôsobil on a ani príslušníci zboru žalobcovi nijakú ujmu. 13. K vyjadreniu žalovaného 5/ podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné vyjadrenie dňa 23.2.2018, v ktorom zotrval na podanom odvolaní v plnom rozsahu. V súvislosti s odňatím možnosti konať pred súdom z dôvodu svojej neprítomnosti na pojednávaní opätovne poukázal na judikatúru uvádzanú vo svojom odvolaní, ktorá podľa jeho názoru vyvracia argumentáciu žalovaného 5/ v danej veci a poukazuje na vážne pochybenie súdu. Súd prvej inštancie konal protizákonne, keď dňa 2.5.2017 vykonal pojednávanie bez splnenia procesných podmienok a konal aj v rozpore s ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p. keď neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie. Poukázal na list zo dňa 16.11.2016 v ktorom žiadal súd, aby bol prítomný na akýchkoľvek pojednávaniach v danej veci, nesúhlasil s vykonaním pojednávania bez jeho prítomnosti a žiadal opakovane byť vypočutý priamo konajúcim súdom, aby boli realizované jeho práva na prístup k súdu, keďže jeho expedovaná korešpondencia sa opakovane strácala a nedoručuje sa na príslušné orgány. Uviedol, že jeho právny zástupca požadoval na pojednávaní dňa 2.5.2017, aby bol vypočutý pred súdom, a to aj napriek skutočnosti, že bol dvakrát vypočutý dožiadaným súdom. Opätovne poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II.US 14/01 a sp.zn. II.US 132/02, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cso 211/2011 z 26.7.2012 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Co 856/2014 v zmysle ktorých zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Súd prvej inštancie tak nepostupoval správne, keď ho nevypočul a nemohol tak účinne reagovať na skutkové okolnosti a ako aj tým, že nevykonal ním navrhované dôkazy. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného 5/ uviedol, že argumentácia o jeho nebezpečnom konaní na Okresnom súde Nitra dňa 27.1.2017 je účelová a s vecou nesúvisiaca a v snahe zabrániť mu účinne konať pred súdom. 14. Žalovaní 1/,2/,3,4/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa. 17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 1.9.2008 domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že ako odsúdený na doživotie je znevýhodnený, nakoľko mu nie sú umožnené aktivity, ktoré sú oprávnení vykonávať iní odsúdení. Vzhľadom k tomu, že nemôže vykonávať aktivity ako účasť na kultúrnych podujatiach, športové aktivity a podobne, malo mu byť umožnené aspoň sledovanie televízneho programu vo väčšom rozsahu ako tri hodiny denne. Podľa názoru žalobcu neexistoval objektívny dôvod na to, aby mu na cele nebolo umožnené pracovať na počítači a zúčastňovať sa krúžkovej činnosti. Z uvedeného vyvodil, že týmto obmedzením došlo k porušeniu zásad o rovnakom zaobchádzaní ako aj k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o VTOS. Poukázal na porušenie noriem CPT, ktorých obsahom je súbor pravidiel zaobchádzania s odsúdenými tak, aby nedošlo k porušeniu zákazu mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania a v ktorých sa výslovne uvádza, že odsúdeným na doživotie by mal mať zabezpečený dostatočný rozsah záujmovej činnosti ako kompenzácia za sprísnený režim. Mal za to, že došlo k porušeniu jeho práv, a to porušeniu práv zaručených ustanoveniami § 3 a § 37 Zákona o VTOS ako aj práv osobnostných, nakoľko nemal zabezpečený uspokojivý rozsah záujmovej činnosti. Berúc do úvahy intenzitu a trvanie zásahov, ako aj pocit krivdy, nespravodlivosti, pocit úzkosti a depresie vyvodil, že je dôvodným priznať mu finančné zadosťučinenie titulom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk, a to za každý mesiac porušovania jeho práv. Žalobou sa žalobca zároveň domáha zaplatenia sumy 400 Sk ako peňažnej náhrady škody na tom základe, že dňa 30.5.2008 mu počas eskorty z ÚVTOS Ilava do ÚVTOS Leopoldov boli odcudzené resp. došlo k zmiznutiu vecí v jeho vlastníctve v tejto sume. Zároveň žalobca tvrdil, že konaním žalovaného 3/ mu vznikla škoda vo výške 33 Sk na tom skutkovom základe, že napriek tomu, že žalovanému 3/ odovzdal dňa 14.4.2008 korešpondenciu, t.j. obálku strednej veľkosti v hodnote 3 Sk s nalepenou známkou v hodnote 30 Sk, žalovaný 3/ mu ju na druhý deň vrátil poškodenú. Trval na tom, že žalovaný 3/ riadne prevzal predmetnú korešpondenciu a na druhý deň mu ju vrátil poškodenú, z čoho vyvodil, že je zrejmé, že k jej poškodeniu došlo manipuláciou žalovaného 3/. V podaní zo dňa 26.1.2011 žalobca uviedol, že konanie žalovaného 1/ a 2/, podrobne popisované v žalobnom návrhu, neoprávnene zasahuje do jeho práv na ochranu osobnosti a to takým spôsobom, že primerané zadosťučinenie nie je postačujúcim, nakoľko bola v značnej miere znížená jeho ľudská dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Zároveň rozšíril žalobu a žiadal, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 242 315,47 eur titulom porušenia osobnostného práva a titulom porušenia dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania a náhradu škody vo výške 14,37 eur a priznal mu nárok na náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 26.10.2012 č.k. 24C/152/2008-43 pripustil zmenu žaloby. 18. Podľa § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 19. Podľa § 2a ods. 2 Antidiskriminačného zákona, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. 20. Podľa § 2a ods. 3 Antidiskriminačného zákona, nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. 21. Podľa § 15 ods. 3 Zákona o VTOS, program zaobchádzania je súhrn aktivít zameraných na rozvoj osobnosti odsúdeného, jeho primerané správanie a hodnotovú orientáciu v súlade s právami a povinnosťami ustanovenými v tomto zákone a v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch. 22. Podľa § 34 ods. 2 Zákona o VTOS, odsúdený môže rozhlasové vysielanie počúvať a televízne vysielanie sledovať v čase určenom v časovom rozvrhu dňa spôsobom, ktorý nenarúša ústavný poriadok. Odsúdenému sa tiež umožní počúvanie rozhlasového vysielania prostredníctvom rozhlasu inštalovaného v cele a v stanovenom rozsahu sledovanie televízneho vysielania alebo programu zo záznamu. 23. Podľa § 41 ods. 1 Zákona o VTOS , riaditeľ ústavu vydá ústavný poriadok, ktorým sa upravuje spôsob výkonu práv, obmedzení a povinností odsúdených a uplatňovanie poriadku a disciplíny; súčasťou ústavného poriadku je časový rozvrh dňa. 24. Podľa § 78 ods. 5 vyhlášky, v oddiele doživotných trestov odsúdený je oddelene umiestnený od ostatných odsúdených, nezaraďuje sa do aktivít organizovaných pre celý ústav, mimo cely sa pohybuje zásadne pod dozorom príslušníka zboru, ak je zaradený do práce, prácu vykonáva v cele, kde je ubytovaný, alebo v priestoroch oddielu určených na tento účel. Odsúdenému možno na návrh pedagóga so súhlasom riaditeľa povoliť vzájomný kontakt v rámci diferenciačnej podskupiny "D1". 25. Podľa § 78 ods. 6 vyhlášky, ak odsúdený plní program zaobchádzania, dodržiava ústavný poriadok a vykazuje pozitívne zmeny v postoji k trestnej činnosti a v hodnotovej orientácii, možno odsúdeného umiestniť do diferenciačnej podskupiny "D2", ktorá je charakteristická zmiernením niektorých obmedzení výkonu doživotného trestu, najmä a) povolením pohybu vo vymedzenom priestore mimo cely, b) umožnením kontaktu s ostatnými odsúdenými v diferenciačnej podskupine "D2", c) organizovaním skupinových aktivít, d) povolením účasti na vybraných aktivitách organizovaných pre celý ústav; odsúdený sa zúčastňuje na aktivitách zásadne pod priamym dozorom príslušníka zboru. 26. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 27. Z podaného odvolania odvolateľa doplneného podaním jeho právneho zástupcu vyplýva, že namietal, že vo veci rozhodoval sudca, vo vzťahu ku ktorému vzniesol opakovane námietku zaujatosti, preto mal za to, že je splnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. ( tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca). 28. Podľa § 15a ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“), v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 29. Podľa § 49 ods. 1 C.s.p., sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. 30. Podľa § 52 ods. 1 C.s.p., strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. 31. Podľa § 52 ods. 2 C.s.p., v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. 32. Odvolateľ svoje odvolacie námietky vo vzťahu k osobe zákonného sudcu založil na tom, že voči osobe zákonného sudcu vzniesol námietku zaujatosti v roku 2016, ako aj na skutočnosti, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ním vznesenou námietkou zaujatosti zo dňa 10.12.2014. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi dňa 11.12.2014 počas výsluchu dožiadaným súdom a následne vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.11.2016. S argumentáciu žalobcu vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom počas výsluchu dňa 11.12.2014 nemožno súhlasiť. Zákonný sudca žalobcom vznesenú námietka zaujatosti dňa 11.12.2014, ktorú žalobca odôvodňoval tým, že zákonný sudca prejednáva aj vec vedenú pod sp.zn. 24C/152/2008 a tým, že podal na zákonného sudcu dňa 10.12.2014 trestné oznámenie, vyhodnotil tak, že neobsahuje náležitosti námietky zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 3 O.s.p.. Pri posudzovaní námietky zaujatosti zákonný sudca prihliadol najmä na to, že podanie žalobcu označené ako trestné oznámenie, bolo odstúpené Generálnou prokuratúrou SR na súd prvej inštancie, nakoľko z jeho obsahu vyplývalo, že sa jednalo o sťažnosť na prieťahy v konaní. Vzhľadom k uvedenému možno uviesť, že zákonný sudca postupoval procesne správne, keď na túto námietku zaujatosti vznesenú žalobcom neprihliadol, vec nepredložil nadriadenému súdu ( § 15a ods. 3 druhá veta O.s.p.) a v konaní pokračoval. O spôsobe vybavenia námietky zaujatosti súd prvej inštancie písomne informoval právneho zástupcu žalobcu, tak ako to vyplýva z doručenky nachádzajúcej sa na čl. 156 súdneho spisu (podanie doručené dňa 2.3.2015). 33. Vo vzťahu k námietke zaujatosti doručenej súdu prvej inštancie dňa 16.11.2016, odvolací súd uvádza. Ust. § 52 ods. 2 C.s.p., procesného predpisu účinného v čase posudzovania námietky zaujatosti, uvádza, že námietka zaujatosti musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať uvedenie proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie na námietku zaujatosti vznesenú žalobcom neprihliadol z dôvodu, že neobsahovala náležitosti stanovené zákonom. Posúdením obsahu podania -námietky zaujatosti, možno konštatovať, že táto smeruje proti zákonnému sudcovi R.. C. Y., a to z dôvodu, že žalobca podal dňa 8.11.2016 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky trestné oznámenie na zákonného sudcu, uvádzajúc, že došlo k otvoreniu pojednávania vo veci a tým ku konfliktu záujmov medzi účastníkmi konania. Pri posudzovaní či podanie žalobcu označené ako námietka zaujatosti spĺňa zákonom predpísané náležitosti uvedené v ust. § 52 ods. 2 C.s.p., odvolací súd totožne so súdom prvej inštancie konštatuje, že uvedené podanie neobsahuje údaj o tom, kedy sa žalobca o dôvode vylúčenia dozvedel, ani dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, že podanie trestného oznámenia automaticky zakladá zaujatosť zákonného sudcu v prejednávanej veci. Námietka zaujatosti, uplatnená účastníkom konania voči sudcovi, ktorý prejednáva a rozhoduje vec, sa nemôže zakladať na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka, pretože potom by sa mohlo stať, že účastník by účelovo podával trestné oznámenie na konajúceho sudcu (resp. sudcov) za účelom dosiahnutia jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci s kalkuláciou, že týmto postupom dosiahne to, že jeho vec prejedná a rozhodne iný sudca (resp. sudcovia), ktorý podľa jeho subjektívneho názoru sa javí ako „vhodnejší". Práve osobnosť sudcu musí byť zárukou spravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. 8. 2010, sp. zn. 2 Ndob 39/2010). Vzhľadom k uvedenému bol dôvodným postup podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p., a v záujme plynulosti súdneho konania bez zbytočných prieťahov tak namietanému zákonnému sudcovi nevznikla povinnosť predložiť vec nadriadenému súdu a mohol vo veci konať a rozhodnúť. Odvolací súd tak konštatuje, že konanie pred súdom prvej inštancie netrpelo vadou spočívajúcou v tom, že by vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. 34. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. 35. Odvolací súd posudzujúc, či súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci aplikoval na zistený skutkový stav správnu právnu normu zdôrazňuje, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku, tak ako ho uviedol žalobca, nakoľko základom súdneho rozhodnutia sú právne závery, ktoré súd vyvodil zo skutkových vymedzení nároku žalobcu v žalobe. Zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom odvolací súd zistil, že žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom porušenia osobnostných práv skutkovo vymedzil tým, že k porušeniu jeho práv došlo tým, že sa vo vzťahu k jeho osobe nepostupuje podľa ust. § 11 Zákona o VTOS, porušuje sa Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústava SR. Skutkovo však nevymedzil rozhodujúce (konkrétne) právne skutočnosti, ktorými by odôvodňoval svoj nároky podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktorý odkázal v žalobe, tak aby bolo možné posúdiť, či k zásahu do jeho osobnostných práv došlo a ani netvrdil ďalšie pre vec podstatné skutočnosti, keďže v tejto časti okrem vyzvania žalovaného na predloženie pravdivosti týchto tvrdení žiadne ďalšie dôkazy nenavrhoval. Nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca bol vo veci riadne vypočutý dožiadaným súdom ( čl. 124 a nasl. spisu), ktorý dožiadanie vykonal v súlade so zákonom (Občianskym súdnym poriadkom), žalobcu vypočul ako účastníka konania po poučení podľa ustanovení O.s.p., dal mu reálnu možnosť predniesť žalobu, vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaných, čo aj využil. Tento dôkaz vykonaný dožiadaným súdom mal rovnakú právnu silu ako dôkaz vykonaný vecne a miestne príslušným súdom (§ 39 ods. 1, ods. 3 O.s.p.). Výsluchom žalobcu tak v konaní zostalo nepochybným to, že žalobca svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval od porušenia osobnostných práv a porušenia dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania. Z obsahu vyjadrení žalobcu je len zrejmým, že v súvislosti s tvrdeným porušením jeho osobnostných práv pociťoval ujmu, a to duševné utrpenie, stres, traumu, poníženie, pocit krivdy, nespravodlivosti. Vzhľadom k uvedenému možno konštatovať, že súd prvej inštancie rozhodujúc o nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, na tvrdený a zistený skutkový stav správne aplikoval ust. Antidiskriminačného zákona a uvedený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval v súlade s ust. Antidiskriminačného zákona. Úlohou súdu je spomedzi viacerých právnych noriem vybrať správnu právnu normu, ktorá na právny vzťah účastníkov dopadala, preto aplikácia Antidiskriminačného zákona na žalobcom uvádzaný skutkový stav je dôvodnou i s ohľadom na to, že ust. Antidiskriminačného zákona umožňujú každému domáhať sa svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania (§ 9 ods. 1 Antidiskriminačného zákona) a v prípade ak primerané zadosťučinenie nebude dostačujúce, môže sa tak domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 9 ods. 3 Antidiskriminačného zákona). 36. Pri neoprávnenom zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu pred diskrimináciou vzniká bezprostredná väzba medzi oprávnenou osobou a pôvodcom porušenia. Ide o osobné právo, resp. povinnosť, ktorého základným atribútom je, že je obmedzené len na oprávnený a povinný subjekt a nie je možné ho zmluvne prevádzať (per analogiam § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Preto vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, v ktorej namietal diskriminačné konanie voči jeho osobe vo vzťahu k iným odsúdeným v ÚTVOS Leopoldov, možno súhlasiť s právnymi závermi súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy svedčí pasívna legitimácia v konaní len žalovanému 2/. Bolo by v rozpore s účelom antidiskriminačného zákona, keby sankciu vyplývajúcu z porušenia ochrany pred diskrimináciou bolo možné uložiť tomu, kto sa v skutočnosti nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 2016, sp. zn. 3 Cdo 405/2015 a 3 Cdo 406/2015). K tvrdeniu žalobcu, že primárne v konaní namietal porušenie čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací súd uvádza, že o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, rozhoduje ústavný súd (čl. 127 ods. 1 Ústavy SR). 37. Vo vzťahu k posúdeniu, či na strane žalobcu došlo k porušeniu dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania bolo zásadným vyhodnotiť, či zo strany žalovaného 2/ došlo k diskriminačnému konaniu vo vzťahu k osobe žalobcu. Diskrimináciou sa rozumie neopodstatnené znevýhodňovanie alebo obmedzovanie jednotlivca alebo skupiny osôb, ktoré sa deje z dôvodu ich pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, sexuálnej orientácie, viery, náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Diskriminácia sa môže prejavovať ako porušenie zákona, ktorého následkom býva upieranie práv jednotlivcom, ale môže prameniť aj priamo zo zákona, ktorý sám osebe porušuje princíp rovnosti. Pri posudzovaní, či vo vzťahu k osobe žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania je zásadnou skutočnosť, že žalobca sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody a je zaradený v špecializovanom oddieli doživotných trestov v diferenciačnej podskupine „D1“. Obmedzenia týkajúce sa programu zaobchádzania s odsúdenými zaradenými v oddiele s diferenciačnou skupinou „D1“ spočívajú v tom, že pri zaobchádzaní s odsúdenými umiestnenými v oddiele doživotných trestov sa uplatňujú programy stabilizujúce psychický a fyzický stav a odsúdený sa nepodieľa na jeho určení, zdôrazňuje sa dodržiavanie režimu, zaobchádzanie je zamerané najmä na dodržiavaní stabilného psychického stavu, potláčanie negatívnych prejavov v správaní, aktivity vo voľnom čase sú obmedzené a odsúdený je zapojený výlučne do aktivít, ktoré mu určí psychológ, pedagóg alebo psychiater. Vzhľadom k uvedenému tak obmedzenie rozsahu sledovania televízneho vysielania ako aj obmedzená možnosť využívania voľnočasových aktivít žalobcovi vyplývalo priamo z právneho predpisu a bolo odôvodnené samotným účelom výkonu doživotného trestu, ktorého cieľom je postih a ujma na právach odsúdeného z dôvodu spáchania veľmi závažného trestného činu. Účel trestu odňatia slobody na doživotie má viacero funkcií. Okrem individuálnej a generálnej prevencie aj resocializáciu a prevýchovu odsúdeného a v neposlednom rade má navrátiť rovnováhu do vzťahov, ktoré boli protiprávnym konaním porušené. Z povahy tohto trestu je zrejmé, že v prípade jeho uloženia dominuje potreba ochrany spoločnosti pred nebezpečným páchateľom závažnej trestnej činnosti. V účele výkonu doživotného trestu jednoznačne stojí ochrana spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou a aj pred osobou páchateľa. Táto ochrana sa realizuje cestou doživotnej izolácie odsúdeného od spoločnosti tým, že sa zaradí na výkon doživotného trestu odňatia slobody do príslušného ústavu na výkon tohto druhu trestu odňatia slobody. Ujma na právach páchateľa je preto podstatne a odôvodnene vyššia. Cieľom trestu je natrvalo páchateľov izolovať od spoločnosti, nakoľko predstavujú hrozbu pre spoločnosť v každom konkrétnom prípade. Je to súčasne aj trest, ktorým sa izoláciou odsúdeného od spoločnosti dá dosiahnuť efektívna ochrana pre spoločnosť. Nedôvodnou sa javí argumentácia žalobcu, ktorou poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci N. proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 31827/02), majúc za to, že jeho závery je možné aplikovať aj na prejednávanú vec. Odvolací súd dáva do pozornosti, že rozhodnutie (N. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 31827/02) nie je plne aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko skutkové okolnosti sa vzťahovali na väzbu žalobcu počas trestného konania od 1. septembra 2001 do 9. februára 2006 a ESĽP pri posudzovaní relevantnosti podanej sťažnosti vychádzal zo Zákona o výkone trestu odňatia slobody z roku 1965, účinného do 31. decembra 2005 (zákon č. 59/1965 Zb.), ktorý v relevantnom čase neobsahoval žiadne ustanovenia, ktoré by upravovali možnosť osôb vo väzbe sledovať televízne programy, či už spoločne alebo individuálne vo svojich celách. S účinnosťou od 1.1.2006 Zákon o VTOS v ust. § 34 ods. 2 upravuje podmienky počúvania rozhlasového vysielania a sledovania televízneho vysielania odsúdenými, a to v čase určenom v časovom rozvrhu dňa spôsobom, ktorý nenarúša ústavný poriadok a odsúdenému umožňuje počúvanie rozhlasového vysielania prostredníctvom rozhlasu inštalovaného v cele a v stanovenom rozsahu sledovanie televízneho vysielania alebo programu zo záznamu. 38. Odvolací súd má za to, že obmedzením osobnej slobody v dôsledku uloženia trestu odňatia slobody nepochybne dochádza k zásahu do viacerých základných práv osoby na osobnej slobode obmedzenej, a preto aj práva na ochranu súkromného a rodinného života osoby, v osobnej slobode obmedzenej výkonom trestu odňatia slobody, avšak má nepochybne úplne iný rozsah a kvalitu, než u osoby na slobode neobmedzenej. Toto obmedzenie má však svoje ústavnoprávne opodstatnenie v obmedzení osobnej slobody, právoplatným odsúdením na výkon trestu odňatia slobody. Zákonnými opatreniami, ktoré spočívajú v sprísnenom režime a obmedzeniach odsúdeného na doživotie sa odzrkadľuje potreba spoločnosti reagovať na páchanie najzávažnejších trestných činov, ktoré ohrozujú a narúšajú spoločenské vzťahy chránené trestným zákonom. Všetky žalobcom namietané obmedzenia sú preto odôvodnené záujmom spoločnosti chrániť ju pred nebezpečenstvom, ktoré hrozí zo strany žalobcu, pokiaľ by takéto obmedzenia neboli a majú funkciu trestu za spáchanie zločinu. Namietané rozdielne zaobchádzanie spočívajúce v obmedzeniach vychádzalo zo samotného účelu trestu na doživotie preto z daného dôvodu sa nejedná v tomto prípade o nepriamu diskrimináciu, nakoľko dôvod obmedzení je v súlade so záujmom a ochranou spoločnosti. V samotnom zákone o VTOS je zakotvená takáto diferenciácia, teda rozdielne zaobchádzanie z objektívnych dôvodov, pričom takéto zaobchádzanie sleduje cieľ, ktorým je ochrana a odsúdenie páchateľa. Rozdiel v zaobchádzaní by bol diskriminačným len v prípade, ak by nebol objektívne a rozumne odôvodnený, inými slovami, ak by nesledoval legitímny cieľ alebo ak by nebol daný primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, čo nie je prejednávaný prípad. Vzhľadom k tomu má odvolací súd má za to, že všetky obmedzenia vzhľadom k osobe žalobcu sú dôvodné a opodstatnené, zároveň sú primerané a nevyhnutné a v súlade s ustanoveniami Antidiskriminačného zákona. Správnosť uvedených záverov podporuje aj znenie bodu 33 noriem CPT, podľa ktorého má byť v súvislosti s ukladaním obmedzení osobám vo výkone trestu individuálne posudzované riziko, ktoré sa s týmito osobami môže spájať. 39. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie, ktorými zamietol ako nedôvodný nárok odvolateľa na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu tieto podradil pod ust. Zákona č. 514/2003 a posudzujúc nárok žalobcu na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, žalobu žalobcu proti žalovaným 2/,3/,4/ a 5/, z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie založil na tom, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu nesprávneho úradného postupu. Preto, i keď žalobca v súvislosti s vykonaním eskorty dňa 30.5.2008 podal sťažnosť, tak ako to vyplývalo aj z vyjadrenia žalovaného 3/, z jej obsahu vyplýva, že žalobca sa sťažoval len na stratu bližšie nešpecifikovaných vecí, z čoho nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že jej predmetom mali byť veci uvádzané žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko podanie sťažnosti samo o sebe nepreukazuje nesprávnosť úradného postupu ako takého a nezakladá ani vznik nároku na náhradu škody. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť, súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k správnemu právnemu záveru, že žaloba je v tomto prípade neopodstatnená, lebo v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/>Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobca v konaní na preukázanie dôvodnosti nároku na náhradu škody v sume 13,27 eur osobitne žiadne ďalšie dôkazy nenavrhoval, s výnimkou listinných dôkazov, na ktoré vo svojich vyjadreniach už žalovaní v konaní poukazovali, preto jeho námietkam, že mu súd prvej inštancie znemožnil jeho nárok preukázať, nemožno priznať úspech. 40. V rozpore s vykonaným dokazovaním je i tvrdenie žalobcu, že v konaní uniesol dôkazné bremeno preukazujúce vznik škody v sume 1,10 eur ako i jeho tvrdenie, že v konaní bolo preukázané, že škoda bola spôsobená žalovaným . Odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného 3/ zo dňa 30.4.2013 ( čl. 60), z ktorého vyplýva, že sťažnosť žalobcu vo vzťahu k poškodeniu listovej známky bola vyhodnotená ako nedôvodná a rovnako nebolo v konaní preukázané, že by zo strany žalovaného 3/ došlo k manipulovaniu s poštovou známkou. Vzhľadom k uvedenému nebola argumentácia odvolateľa v podanom odvolaní spôsobilá spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a keďže súd prvej inštancie nemal za preukázané splnenie už prvej podmienky zodpovednosti za škodu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, preto nebolo dôvodným skúmať ďalšie podmienky uplatňovaného nároku. 41. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) C.s.p.) a súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., tým, že súd prvej inštancie napriek jeho výslovnej žiadosti vykonal pojednávanie dňa 2.5.2017 bez jeho prítomnosti, odvolací súd uvádza nasledovné. 42. Podľa ustanovenia § 122 ods. 1 O.s.p. , súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. 43. Podľa ustanovenia § 122 ods. 2 O.s.p. , ak je to účelné, možno o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo vykonať dôkaz mimo pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní na takto vykonávanom dokazovaní. Súd oboznámi účastníkov s výsledkami dokazovania na pojednávaní okrem konania podľa § 115a a 153a ods. 4. 44. Podľa ustanovenia § 178 ods. 1 C.s.p. ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. 45. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v spore bol žalobcovi na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 24C/152/2008-11 v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 O.s.p. ustanovený pre celé konanie advokát Y.. T. F.. Súd prvej inštancie s právnym zástupcom žalobcu vo veci konal a riadne mu zasielal vyjadrenia žalovaných k podanej žalobe, tak aby sa s nimi prostredníctvom právneho zástupcu mohol žalobca oboznámiť. Nemožno tak súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že mu súd prvej inštancie znemožnil oboznámiť sa s vyjadreniami žalovaných a porušil tak jeho právo konať pred súdom a navrhovať vo veci dôkazy. Po tom, ako právny zástupca žalobcu na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13.3.2014 navrhol, aby bol žalobca vypočutý, v súlade s v tom čase účinným ustanovením § 39 O.s.p. konajúci súd požiadal o vykonanie výsluchu žalobcu ako účastníka konania dožiadaný Okresný súd Trnava. Dožiadaný súd o termíne výsluchu upovedomil žalovaných ako aj právneho zástupcu žalobcu. Zo zápisnice o výsluchu žalobcu vyplýva, že dožiadaný súd dňa 20.11.2014 a dňa 11.12.2014 uskutočnil v ÚVTOS Leopoldov výsluch žalobcu. V spore sa dňa 2.5.2017, t.j. po účinnosti nového Civilného sporového poriadku, konalo pojednávanie, na ktorom bol osobne prítomný právny zástupca žalobcu, ktorý bol na pojednávanie riadne predvolaný a na ktorom predniesol argumenty, vyjadril sa k veci a navrhol vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvej inštancie na predmetnom pojednávaní vyslovil svoj predbežný právny názor, upustil od vykonania navrhnutých dôkazov, vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok. Z uvedeného je zrejmým, že súd prvej inštancie pri prejednaní veci postupoval v súlade s procesnými ustanoveniami. Nedôvodnosť argumentácie žalobcu podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. júla 2012, sp. zn. 4 Cdo 211/2011, z ktorého vyplýva, že nakoľko bol žalobca v konaní zastúpený advokátom a tento sa zúčastnil všetkých pojednávaní a mal oprávnenie na všetky procesné úkony, ktoré môže robiť účastník a to bez obmedzenia, bol v mene žalobcu teda oprávnený aj k tomu, aby interaktívne reagoval na momentálne vzniknutú situáciu v rámci súdneho konania. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (zo dňa 25.7.2017, II. ÚS 83/2017-62), ktorý zdôraznil, že vzhľadom na umiestnenie odvolateľa do III. nápravnovýchovnej skupiny s maximálnym stupňom stráženia, musel odvolateľ strpieť primerané obmedzenia, preto jeho prístup k súdu, v záujme bezpečnosti spoločnosti a hospodárnosti konania predstavovalo dostatočný závere na to, aby jeho práva boli realizované modifikovane. Odvolateľ bol vypočutý dožiadaným súdom, mal možnosť podávať písomné podania súdu prvej inštancie, na pojednávaniach bol zastúpený právnym zástupcom. Nakoľko nebolo preukázané, že zásielky odvolateľa neboli súdu prvej inštancie doručované a žiadosti odvolateľa o odročenie pojednávaní boli zjavne neadekvátne, postupom súdu prvej inštancie mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom a jeho námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 46. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. ) a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené ( § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.), dôvodiac tým, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy, odvolací súd uvádza. 47. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 48. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 49. Odvolací súd uvádza, že súd rozhoduje o tom, ktoré dôkazy vykoná, pričom nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 185 ods. 1 C.s.p.). Súd prvej inštancie sa s návrhmi na doplnenie dokazovania vysporiadal na pojednávaní dňa 2.5.2017 a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, prečo dôkazy navrhnuté žalobcom nevykonal. Z odôvodnenia je zrejmé, že ich vykonanie nepovažoval za podstatné pre vec samu, majúc za to, že nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom. S rozhodnutím nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia odvolací súd súhlasí. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci a ďalšie dokazovanie by bolo skutočne nehospodárne, a to i s poukazom na správne skutkové a právne závery, ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prijal. Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami. 50. Odvolateľ v podanom odvolaní zároveň namietal, že súd prvej inštancie, pokiaľ mal za to, že žalobca najskôr nepožiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, mal v danej veci postupovať tak, že mal vyzvať žalobcu na preukázanie tejto skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti nároku na náhradu škody zamietol z dôvodu nepreukázania existencie nesprávneho úradného postupu, nie z dôvodu nepreukázania predbežného prerokovania nároku, ktoré bolo možné konvalidovať aj v priebehu konania, uvedené námietky odvolateľa neboli spôsobilé ovplyvniť správnosť záverov napadnutého rozhodnutia. 51. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 2.5.2017 v rozpore s ust. § 181 ods. 2 C.s.p. neuviedol dostatočne svoj právny názor na prejednávanú vec, odvolací súd uvádza. 52. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 2.5.2017 uviedol, ako sa mu na základe doteraz tvrdených a preukázaných skutočností javí predbežné právne posúdenie veci. Určil, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporé, a ktoré za nesporné. Predbežné právne posúdenie veci spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu konania uvedie svoje právne posúdenie, ktoré však nie je povinný osobitne odôvodňovať, nakoľko by tým predstihol náležitosti verejného vyhlásenia rozsudku a jeho písomné vyhotovenie. Jeho zmyslom je umožniť objektívnu predvídateľnosť následného rozhodnutia, čo v prejednávanej veci má odvolací súd za splnené, preto námietky odvolateľa v tejto časti posúdil ako nedôvodné. 53. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 54. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie), ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil. 55. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajú z toho, že v odvolacom konaní mali v plnom rozsahu úspech žalovaní, preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešným žalovaným 1/,2/,3/,4/,5/ voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).