Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/171/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109219544 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1109219544.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Karola Riháka v právnej veci žalobcu: N.Á. Š., W.. XX. X. XXXX, F. J. X/A, F., zast. Kanisová & Kanis Advokátska kancelária, s.r.o., Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 836 460, proti žalovanému: S. Q. F., L..C..I.., T. X, F., K.: XX XXX XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. František Sedlačko, s.r.o., Zámocká 22, Bratislava, IČO: 36 853 186, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, okamžitého skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 31. júla 2018 č. k. 15C/62/2009- 371, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku (výrok III.) m e n í tak, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku zo 14. 6. 2011 č. k. 15C/62/2009- 142 a vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku z 18. 11. 2014 č. k. 15C/62/2009- 285. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v časti konania o neplatnosť výpovede z 27. 3. 2009 a o náhradu mzdy a v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku č. k. 15C/62/2009-285 zo dňa 18. 11. 2014 a vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku č. k. 15C/62/2009-142 zo dňa 14. 6. 2011. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 14. 4. 2009, určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 27. 3. 2009, náhrady mzdy a zaplatenia sumy 5.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, na ktorú mu mal vzniknúť nárok z dôvodu porušenia zákazu diskriminácie. 3. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo 14. 6. 2011 č. k. 15C/62/2009- 142 žalobu o určenie neplatnosti výpovede, resp. okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy zamietol. Na odvolanie žalobcu odvolací rozsudkom zo 14. 11. 2012 č. k. 4Co/41/2012-190 uvedený medzitímny rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil a vo výroku o trovách prvoinštančného konania ho zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V časti nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom z 18. 11. 2014 č. k. 15C/62/2009-285 žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudkom zo 7. 3. 2016 č. k. 6Co/141/2015-359 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo veci neplatnosti výpovede, resp. okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy a vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že v tejto veci nie sú splnené podmienky pre použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania a v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd vyhodnotiac možnosť aplikácie § 257 C.s.p. dospel k záveru, že nejde o výnimočný prípad a nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska citovaného ust. spočívajúce v okolnostiach danej veci. Tvrdenie žalobcu, že aj napriek tomu že vystupoval v pozícii slabšej strany mal odvahu postaviť sa za svoje práva voči silnejšiemu súperovi (zamestnávateľovi ) nezakladá výnimočnosť takéhoto sporu. Súd pri uvedenom konštatovaní vychádza zo skutočností, uvedených i v rozsudkoch, ktorými rozhodol o veci samej, už v prvom konaní bolo zistené, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom platne, ktorú skutočnosť súd považuje za zásadnú pre ďalšie rozhodovanie o nemajetkovej ujme žalobcu. Žalovaný sa od počiatku bránil, že tvrdenia žalobcu nie sú ničím preukázané. Bol to teda žalobca, ktorí vyvolal na základe svojich subjektívnych pocitov nevyhnutnosť riešiť vec súdnou cestou. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že je potrebné prihliadať na skutočnosť, že ustanovenie § 257 je výnimočné a že je potrebné ho vykladať reštriktívne. Nízky príjem žalobcu i jeho prípadné oslobodenie od súdnych poplatkov (je nesporné ,že žalovaný je bonitný na rozdiel od žalobcu) bez ďalšieho nezakladá dôvodnosť aplikácie výnimočného ustanovenia § 257 C.s.p. Žalovaný je od roku 2013 jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti T. L., L.. C.. I..( č. l.369 ). Z lustrácie sociálne poisťovne súd zistil, že od 1. 11. 2017 je žalobca zamestnancom spoločnosti Q. D., L..C..I.., jeho vymeriavací základ predstavoval 467,98 eur za obdobie 01-05/2018 (č.l. 362-368), to preukazuje skutočnosť, že žalobca nie je sociálne odkázanou osobou. Žalobca, ktorý nemal úspech vo veci, nepreukázal, že by sa ocitol v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa (samotná existencia vyživovacej povinnosti, resp. hypotekárneho úveru závažnosť sociálnej situácie žalobcu nezakladá). Nakoľko pre aplikáciu § 257 C.s.p. sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré v danej veci splnené neboli, súd o trovách konania rozhodol v zmysle výrokov I a II uznesenia, podľa úspechu strán sporu bez toho, aby žalovanému trovy konania na ktoré mu vnikol nárok z dôvodu aplikácie § 257 C.s.p. nepriznal.“ 5. Výrok, ktorým súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, odôvodnil nasledovne: „O trovách odvolacieho konania vo veci odvolania žalobcu proti rozsudkom 15C/62/2009-285 zo dňa 18. 11. 2014 a rozsudku č. k. 15C/62/2009-142 zo dňa 14. 6. 2011 súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, keď v odvolacom konaní došlo na základe odvolania žalobcu k zrušeniu uznesenia súdu prvej inštancie v časti trov a teda úspešné boli rovnako obe strany ak ide o počet uplatnených nárokov (úspech žalovaného v merite veci, úspech žalobcu v časti výroku o trovách konania).“ 6. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok III.). Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odvolanie odôvodnil tým, že vo veci samej bol v konaní úspešný a preto mu mal súd prvej inštancie priznať aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal odvolaním napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 9. Odvolací súd v stotožňuje s názorom žalovaného obsiahnutom v jeho odvolaní, že pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania je relevantný pomer úspechu a neúspechu strán vo veci samej. Žalovaný bol vo veci samej v plnom rozsahu úspešný, pretože súd prvej inštancie právoplatne zamietol žalobu žalobcu o určenie neplatnosti výpovede, resp. okamžitého skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Preto žalovanému v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. vznikol nárok na náhradu trov celého konania vrátane trov odvolacieho konania. Okrem toho, súd prvej inštancie si neuvedomil, že žalovaný bol úspešný aj v oboch odvolacích konania, pretože odvolací súd v oboch prípadoch potvrdil odvolaním napadnuté rozsudky súdu prvej inštancie, ktorými bola žaloba žalobcu zamietnutá. Inými slovami, nie je prípustný taký postup, aký v prejednávanej veci zvolil súd prvej inštancie, keď odlišne rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania. 10. Z uvedeného vyplýva, že odvolaním napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie (výrok III.) nie je vecne správny. Preto odvolací súd tento výrok zmenil tak, že žalovanému priznal nárok i na náhradu trov odvolacieho konania o odvolaniach žalobcu proti rozsudku zo 14. 6. 2011 č. k. 15C/62/2009- 142 a proti rozsudku z 18. 11. 2014 č. k. 15C/62/2009- 285. 11. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 12. Výroky uznesenia súdu prvej inštancie, ktorými bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania (výroky I. II.), neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť. 13. Odvolací súd si uvedomuje, že žalobca nenapadol odvolaním uznesenie súdu prvej inštancie. Napriek tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie nepostupoval správne pri hodnotení, či tu sú dôvody hodné osobitného zreteľ umožňujúce použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. V ods. 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie obsiahle vysvetlil, prečo je toho názoru, že ust. § 257 C.s.p. nemožno pri rozhodovaní o trovách konania použiť. Súd prvej inštancie ale opomenul porovnať výšku trov konania a právneho zastúpenia s príjmami žalobcu. Keďže žalovaný bol v konaní právne zastúpený, výška trov právneho zastúpenia bude predstavovať nie zanedbateľnú sumu. V rozsudku z 18. 11. 2014 č. k. 15C/62/2009- 285 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 5.550,10 eur, pričom po vyhlásení tohto rozsudku vykonal právny zástupca žalovaného ďalšie úkony právnej služby. Z Tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov ( č. l. 334 ) vyplýva, že žalobca z hodnotnejších vecí vlastní iba garzónku v Nitre, má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu, nemá úspory a spláca hypotekárny úver. V tomto kontexte konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca nie je sociálne odkázanou osobou, keďže jeho vymeriavací základ predstavoval 467,98 eur, vyznieva zjavne nepatrične. Na dôvažok súd prvej inštancie uznesením z 13. 6. 2019 č. k. 15C/62/2009- 414 priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 40 % práve z dôvodu jeho majetkových a zárobkových pomerov. Aj toto uznesenie je postihnuté zmätočnosťou, keď v ods. 10. odôvodnenia sa uvádza, že „žalobca nevlastní žiadny hnuteľný majetok väčšej hodnoty, nemá motorové vozidlo, nedisponuje úsporami“, zatiaľ čo v ods. 11. sa paradoxne uvádza, že žalobca má „rozsiahle vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo nehnuteľností“ (záver o „rozsiahlom vlastníctve, resp. spoluvlastníctve nehnuteľností“ súd prvej inštancie zrejme zmätočne vyvodil z LV pre kat. úz. Z. Č.. XXXX na Č.. N.. XXX, v ktorom je však zapísaný bytový dom spolu s pozemkami, na ktorých je postavený a s priľahlými pozemkami, pričom žalobca vlastní iba F. Č.. X v tomto dome so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemkoch; tiež nie je zrejmé, odkiaľ vzal súd prvej inštancie zistenie uvedené v ods. 3. odôvodnenia, že žalobca, nar. XX. X. XXXX, je starobným dôchodcom - pozn. odvolacieho súdu). Možno preto urobiť záver, že súd prvej inštancie posúdil možnosť použitia ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania arbitrárne a necitlivo, čo však nič nemení na tom, že z dôvodu absencie odvolania žalobcu odvolací súd nemohol toto pochybenie súdu prvej inštancie napraviť. Iba na podklade odvolania žalovaného nemohol odvolací súd rozhodnúť v jeho neprospech. 14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).