Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/147/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110242322 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1110242322.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu: Y. Z. - D. I., W. 1, XXX XX O. O., IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom JUDr. Tomášom Hláčikom, Železničná 173, 976 62 Brusno, proti žalovanému: TREKLAND s.r.o., Vajanského nábrežie 9, 811 02 Bratislava, IČO: 35 845 732, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Janáčom, Wilsonova 3, 811 07 Bratislava o zaplatenie 3.160,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I., č.k. 32Cb/14/2011-179 zo dňa 11.9.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č.k. 32Cb/14/2011-179 zo dňa 11.9.2017 mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.160,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 eur od 16.9.2010 do zaplatenia s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 eur od 16.10.2010 do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,2% denne zo sumy 1.580,03 eur od 16.9.2010 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,2% denne zo sumy 1.580,03 eur od 16.10.2010 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na zaplatenie 3.160,06 eur s príslušenstvom a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 100% trov konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom na začatie konania zo dňa 19.10.2010 doručeným súdu dňa 21.10.2010 domáhal od súdu vydania rozhodnutia, ktorým súd zaviaže žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 3.160,- eur s príslušenstvom titulom neuhradenia nájomného. 2. Žalobca svoj nárok uplatnený žalobou vo veci samej odôvodnil tým, že dňa 01.09.2009 uzatvoril žalobca ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom Zmluvu o nájme na dobu určitú, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal platiť mesačne nájomné vo výške 1.580,03 EUR s DPH v lehote 15 dní pred začatím mesiaca, za ktoré sa platí nájomné. Žalovaný neuhradil nájomné za mesiac október a november roku 2010 spolu vo výške 3.160,06 EUR, ktoré mu bolo vyúčtované za mesiac október faktúrou č. OF2010/156 zo dňa 02.09.2010 na sumu 1.580,03 EUR splatnou dňa 15.09.2010 a za mesiac november faktúrou č. OF2010/186 zo dňa 04.10.2010 na sumu 1.580,03 EUR splatnú dňa 15.10.2010. Žalovaný sa dostal do omeškania s platením, v dôsledku čoho si žalobca okrem dlžnej sumy uplatnil aj nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 EUR od 16.09.2010 a rovnako od 16.10.2010 do zaplatenia, ako aj zmluvne dohodnutých penálov vo výške 0,2% denne. 3. Súd vydal dňa 05.11.2010 vo veci platobný rozkaz č. k. 33Rob/244/2010-19, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy spolu s príslušenstvom. 4. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný včas odôvodnený odpor zo dňa 22.11.2010 doručený súdu dňa 22.11.2010, v ktorom nárok žalobcu v celom rozsahu poprel a na svoju obranu uviedol nasledujúce skutočnosti: Žalovaný uzavretie Zmluvy o nájme zo dňa 01.09.2009 na dobu určitú nepoprel. Žalovaný namietol, že dňa 04.10.2010 doručil žalobcovi odstúpenie od predmetnej zmluvy v zmysle ust. § 679 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nájomný pomer skončil a žalobcom uvedené faktúry boli vystavené neoprávnene. Občiansky zákonník je podľa žalovaného potrebné aplikovať z dôvodu, že v zmluve možnosť odstúpenia nebola dohodnutá a nakoľko predmetom nájmu neboli nebytové priestory, nie je možné aplikovať ani ustanovenia zákona 116/1990 Zb.. Dôvodom odstúpenia od zmluvy bolo zatekanie stien a tvorba plesní v užívaných priestoroch, v dôsledku čoho vznikla odporcovi škoda na uskladnenom tovare, ktorá bola žalobcovi vyfakturovaná vo výške 2.008,55 EUR faktúrou č. 710305 zo dňa 15.10.2010, splatnou dňa 22.10.2010. Z uvedeného dôvodu žalovaný prenajaté priestory odo dňa 20.09.2010 fakticky neužíval. Žalovaný si nárok na predmetnú škodu spolu s príslušenstvom, úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.008,55 EUR od 23.10.2010 do zaplatenia uplatnil ako kompenzačnú námietku v prípade, ak súd návrh na začatie konania nezamietne. 5. Žalobca v podaní zo dňa 03.12.2010 doručenom súdu dňa 16.12.2010 vyslovil s tvrdeniami žalovaného nesúhlas. Má za to, že k odstúpeniu od zmluvy nedošlo účinne, nakoľko pre tento postup žalovaného neboli splnené skutkové ani práve predpoklady. Žalobca rovnako vyslovil nesúhlas s tvrdením žalovaného, že predmetom nájmu neboli nebytové priestory. Žalobca poukázal na kolaudačné rozhodnutie zo dňa 31.07.1992, z ktorého vyplýva, že prenajaté priestory boli povolené na užívanie ako predajňa, a teda boli aj prenajímané ako nebytové priestory. 6. Na pojednávaní súdu dňa 16.07.2012 právny zástupca žalovaného opätovne poukázal na to, že v danom prípade nešlo o prenájom nebytových priestorov, ale o prenájom časti nehnuteľností tak, ako to vyplýva z LV č. XXXX správy katastra v O. O.. Opätovne poukázal na rozhodnutie NS SR MCdo 251/02 zo dňa 31.3.2003 s tým, že pokiaľ ide o vyjadrenie k odporu a k založeniu kolaudačného rozhodnutia do súdneho spisu, podľa neho z tohto nie je zrejmé, či sa kolaudačné rozhodnutie vzťahuje na priestory, ktoré mal žalovaný v prenájme z dôvodu, že predajňa obuvi a športových potrieb bola aj v suteréne, ale aj na prízemí. Poukázal zároveň na to, že podľa rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutia súdov SR pod č. R 90/2004 je uvedené, že v zmluve uvedený dohovor účastníkov nájomného vzťahu o účele nájmu je právne bezvýznamný pre určenie, či ide, alebo nejde o nebytový priestor. Aj keby súd uzavrell, že predmetom nájmu podľa danej zmluvy boli nebytové priestory, poukazuje na rozhodnutie NS SR publikované v zbierke stanovísk a súdov SR pod R 47/1999, ktorý uvádza: na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy nebytových priestorov možno použiť všeobecnú úpravu len v prípade, ak ich neupravuje osobitný zákon. Z tohto dôvodu má za to, že nakoľko právna úprava zák. č. 116/90 Z.z nie je úplná a komplexná, možno v tejto veci aplikovať príslušné ust. Obč. zák. týkajúce sa odstúpenia od zmluvy. 7. Na pojednávaní súdu dňa 16.07.2012 právny zástupca žalobcu uviedol, že prenajaté priestory sú nebytovými priestormi, ich faktický stav a užívanie za posledných 20 rokov sú toho dôkazom a samozrejme aj kolaudačné rozhodnutie, ktoré predložil do súdneho spisu s vyjadrením k odporu. Obranu žalovaného považuje za účelovú, tvrdí, že zmluva o nájme nebytových priestorov bola uzavretá platne a riadi sa ust. zák. č. 116/1990 Zb.. Ak by súd pripustil, že sa v danom prípade môže aplikovať ust. § 679 Obč. zák. tvrdí, že neexistovali dôvody na odstúpenie od zmluvy. Poukázal na ust. § 5 ods. 4 zák. č. 116/90 a na to, že ak by aj priestory, ktoré mal žalovaný v nájme, boli vadné alebo akokoľvek nevyhovujúce, žalovaný túto skutočnosť prenajímateľovi neoznámil nijakým spôsobom, preto aj v prípade, že by priestory vadné boli, nemohlo by z toho vyplynúť právo na odstúpenie od zmluvy. 8. Súd vo veci preskúmal žalobu zo dňa 19.10.2010, odpor žalovaného zo dňa 22.11.2010, vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného zo dňa 03.12.2010 a vykonal vo veci dokazovanie, a to - listinnými dôkazmi založenými v spise: Zmluvou o nájme zo dňa 01.09.2010, Faktúrou č. OF2010/156, Faktúrou č. OF2010/186, Odstúpením od zmluvy zo dňa 14.09.2010, Výzvou na prevzatie priestorov zo dňa 15.10.2010, Faktúrou č. 710305 zo dňa 15.10.2010, Kolaudačným rozhodnutím zo dňa 31.07.1992; - CD nosičom obsahujúcim 12 digitálnych fotografií a 2 obrazové záznamy, Faktúrami č. 20100840, 20101017, 20101182, Dodacím listom č.1 zo dňa 10.12.2013; - výsluchom svedka V. Q. na pojednávaní dňa 29.10.2012; - výsluchom svedka Q. W. na pojednávaní dňa 04.04.2013; - výsluchom žalovaného na pojednávaní súdu dňa 04.04.2013 podľa § 131 Občianskeho súdneho poriadku. 9. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č.k. 32Cb/14/2011-109 zo dňa 4.7.2013, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.160,06 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 Eur od 16.9.2010 do zaplatenia a zo sumy 1.580,03 Eur od 16.10.2010 do zaplatenia a so zmluvnou pokutou vo výške 0,2% denne zo sumy 1.580,03 Eur od 16.9.2010 do zaplatenia a zo sumy 1.580,03 Eur od 16.10.2010 do zaplatenia. Následne súd samostatným uznesením č.k. 32Cb/14/2011-133 zo dňa 22.8.2013 rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 189,50 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1.270,27 Eur. 10. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný. 11. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2Cob/258/2013-152, 2Cob/259/2013 zo dňa 24.7.2014 rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 32Cb/14/2011-109 zo dňa 4.7.2013 a uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 32Cb/14/2011-133 zo dňa 22.8.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) a ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi odvolania, podľa ktorých rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie nesprávne posúdil nájomný vzťah podľa § 1 písm. a.) zák. č. 116/1990 Zb. a tým aj nesprávne posúdil odstúpenie od Zmluvy o nájme podľa § 679 ods. 1,2 Obč. zák., ako nemožné a neúčinné. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s právnym posúdením nájomného vzťahu na základe Zmluvy o nájme zo dňa 1.9. 2009 v kontexte na predmet zmluvy podľa čl. I bod 1,2 Zmluvy, nezohľadnil, že kolaudačné rozhodnutie zo dňa 31.7.1992 sa týkalo len prízemia budovy. Odvolací súd považoval za dôvodnú i námietku žalovaného, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s námietkami žalovaného voči výške uplatnenej zmluvnej pokuty. 12. Následne žalobca doručil do súdneho spisu stavebné povolenie č. 2000/03348/8MY zo dňa 27.11.2000, výkres „Celková situácia stavby“ vyhotovený H.. Q. W., výkres „Pôdorys suterénu“ vyhotovený H.. Q. W. a rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica, odbor životného prostredia č. 2001/01647/8MY zo dňa 25.06.2001, ktoré podľa žalobcu mali preukazovať, že aj prenajaté pivničné priestory boli nebytovými priestormi. 13. Na pojednávaní konanom dňa 11.09.2017 právny zástupca žalobcu zotrval na svojich písomných vyjadreniach. Poukázal aj na LV č. XXXX, kat. územie O. O., z ktorého je zrejmé, že v predmetnom dome sa nenachádza ani jeden byt, všetko sú kancelárie, časť je využívaná ako obchod, časť ako piváreň, nejde tu o bytový dom. Je vylúčené, aby ktorýkoľvek z priestorov mohol by posudzovaný inak, ako nebytový priestor a obdobne je podľa jeho názoru vylúčená aplikácia Obč. zák. na tieto priestory. 14. Na pojednávaní konanom dňa 11.9.2017 právny zástupca žalovaného - po oboznámení sa s listinnými dokladmi uvedenými v bode II. - spochybnil, či sa jedná o priestory, ktoré alebo ktorých časť mal mať prenajaté žalovaný. Zastáva názor, že pri identifikácii, či určitá časť je, alebo nie je nebytový priestor, je nutné vychádzať zo zápisu v LV a takisto aj s ohľadom na definíciu nebytových priestorov, ktorý upravuje zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Podľa jeho názoru sa nebytový priestor môže nachádzať iba v bytovom dome, poukázal na to, že stavba žalobcu je označená kódom 20. Podľa prílohy č. 7 k vyhl. č. 461/2009 Z.z., ktorým sa vykonáva katastrálny zákon, by stavba - bytový dom - mala byť označená kódom 9. 15. Po zopakovaní výsledkov dokazovania z predchádzajúceho konania, vyjadrení sporových strán a v intenciách právnych záverov odvolacieho súdu, súd zistil nasledovný skutkový a právny stav veci: 16. Žalobca si voči odporcovi uplatnil v predmetnom konaní nárok na zaplatenie nájomného za mesiac október a november roku 2010 spolu vo výške 3.160,06 EUR, ktoré mu bolo vyúčtované za mesiac október faktúrou č. OF2010/156 zo dňa 02.09.2010 na sumu 1.580,03 EUR splatnou dňa 15.09.2010 a za mesiac november faktúrou č. OF2010/186 zo dňa 04.10.2010 na sumu 1.580,03 EUR splatnou dňa 15.10.2010, a to v zmysle Zmluvy o nájme, ktorá bola medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom uzavretá dňa 01.09.2009. Žalovaný sa dostal do omeškania s platením, v dôsledku čoho si Žalobca okrem dlžnej sumy uplatnil aj nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 EUR od 16.09.2010 a rovnako od 16.10.2010 do zaplatenia, ako aj zmluvne dohodnuté penále vo výške 0,2% denne. 17. Žalovaný uzavretie Zmluvy o nájme zo dňa 01.09.2009 na dobu určitú nepoprel, samotný nárok žalobcu však poprel, z dôvodu, že dňa 04.10.2010 doručil žalobcovi odstúpenie o predmetnej zmluvy v zmysle ust. § 679 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka, z dôvodu zatekania stien a tvorby plesní v užívaných priestoroch, ktoré fakticky odo dňa 20.09.2010 neužíval. V dôsledku odstúpenia nájomný vzťah zanikol a žalobcom uvedené faktúry boli vystavené neoprávnene. Žalovaný namietol uzavretie Zmluvy o nájme v zmysle zákona č. 116/1990 Zb.. Podľa názoru žalovaného je potrebné na nájomný vzťah účastníkov aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaný rovnako namietol, že mu vznikla škoda na uskladnenom tovare, ktorú žalobcovi vyfakturoval vo výške 2.008,55 EUR faktúrou č. 710305 zo dňa 15.10.2010, splatnou dňa 22.10.2010. Žalovaný si nárok na náhradu škody spolu s príslušenstvom, úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.008,55 EUR od 23.10.2010 do zaplatenia uplatnil v predmetnom ako kompenzačnú námietku v prípade, ak súd návrh na začatie konania nezamietne. 18. V rámci konania a zisteného skutkového stavu veci, mal súd za preukázané, že medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bola dňa 01.09.2009 uzavretá Zmluvu o nájme (ďalej len „zmluva“). Predmetná skutočnosť nebola predmetom dokazovania vo veci, nakoľko nebola medzi procesnými stranami sporná. 19. V rámci konania bolo spornou skutočnosťou, či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie nájomného za mesiace október a november roku 2010. 20. Súd sa v rámci konania zameral na posúdenie platnosti odstúpenia žalovaného od Zmluvy o nájme zo dňa 14.09.2010. 21. Z obsahu zmluvy vyplýva, že táto bola uzavretá podľa zákona č. 116/1990 Zb.. Uvedenú skutočnosť žalovaný namietol s tým, že predmetom nájmu neboli nebytové priestory tak, ako to definuje predmetný zákon, ale nehnuteľnosť ktorá, je v zmysle listu vlastníctva č. XXXX vedená ako obytný dom, kde sa nenachádzajú žiadne nebytové priestory. Žalovaný poukázal na rozhodnutie publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí Súdov SR pod č. R 90/2004 v ktorom je uvedené, že v zmluve uvedený dohovor účastníkov nájomného vzťahu o účele nájmu je právne bezvýznamný pre určenie, či ide alebo nejde o nebytový priestor. 22. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX Okresného úradu O. O., odbor katastrálny, pre kat. územie O. O., vyplýva, že stavba vo vlastníctve žalobcu, súpisné č. XXX, je evidovaná ako obytný dom. 23. Z výpovede svedka V. Q. vyplýva, že v spoločnosti žalovaného bol zamestnaný od roku 2009, pričom pracoval v predajni v O. O. v nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Nevedel určiť obdobie, kedy sa to stalo, ale boli povodne. Zdola, ako mal žalovaný prenajaté priestory sa začal šíriť zápach a zistili, že začal plesnivieť tovar. Svedok kontaktoval štatutára žalovaného, žalobcu a hygienu. Dodal, že osobne túto skutočnosť oznámil žalobcovi, s ktorým dolu išli pozrieť tovar, ktorý bol plesnivý. 24. Z výpovede svedka Q. W. vyplýva, že pracoval v prevádzke žalovaného v Bratislave a zásoboval tovarom Banskú Bystricu. Ako mu volal vedúci prevádzky, išiel sa pozrieť do priestorov, ktoré boli naspodku, boli zatečené, bolo vidno ako vlhkosť prechádza zo steny do dreveného obkladu, tvorila sa tam pleseň, pritom tam bol zápach z navlhnutého dreva. Svedok potvrdil, že v predajni v Banskej Bystrici vyhotovil digitálne fotografie a obrazové záznamy, ktoré sa nachádzajú na nosiči CD priloženom do súdneho spisu. Dôvodom výpredaja tovaru v septembri bol pravidelný sezónny výpredaj, ktorý žalovaný bežne robí po skončení sezóny, robí sa tak vždy po letnej ako aj zimnej sezóne. 25. Z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného, konateľky Kataríny Bažalíkovej vyplýva, že prevádzkovať predaj v predajni v Banskej Bystrici začali v roku 2007. V roku 2009 robili zmenu nájomnej zmluvy z dôvodu prechodu na menu euro a zmenu fakturácie nájomného zo štvrťročného na mesačné. V čase, keď boli povodne a došlo k zatečeniu priestorov kontaktovali žalobcu, aby situáciu riešil. Situácia bola zlá nielen pre zákazníkov, ale aj pre zamestnancov žalovaného, ktorí tam trávili celý deň. Urobili také opatrenia, že spodný priestor vypratali, uzavreli ho šnúrou, ale zápach postupoval zo suterénu, ale keďže tam neboli dvere do suterénu, nedalo sa existovať v celom prenajatom priestore. Podľa výpovede konateľky kontaktovala telefonicky žalobcu, že sa tam nedá existovať, že sa nedá pokračovať v nájme a že zvažujú odstúpenie od zmluvy. Na jej telefonát mal žalobca zareagovať tak, že on rozhodne, kedy sa ukončí nájom. 26. Z odstúpenia od zmluvy zo dňa 14.9.2010 vyplýva, že jeho dôvodom bola skutočnosť, že prenajaté priestory sa nedali užívať na účel, na ktorý boli prenajaté z dôvodu zatekania stien a tvorby plesní, v dôsledku čoho vznikali žalovanému škody na tovare a nakoľko sa priestory prenajatej predajne, v ktorých sa zdržiavali aj zamestnanci žalovaného stali z vyššie uvedených dôvodov zdraviu škodlivými. 27. Z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 31.07.1992 predloženého žalobcom vyplýva, že prízemie nehnuteľnosti bolo príslušným orgánom povolené túto užívať ako predajňu. 28. Z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 25.06.2001 predloženého žalobcom vyplýva, že suterén nehnuteľnosti bol príslušným orgánom povolený užívať ako piváreň. 29. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., § 6 ods. 1 písm. c) bod 1. zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), § 6 ods. 1 písm. d) veta pred bodkočiarkou zákona č. 162/1995 Z.z., § 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., § 679 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 679 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 30. Súd v súvislosti s právnym posúdením nájomného vzťahu účastníkov, ktorý vznikol v zmysle Zmluvy o nájme zo dňa 01.09.2009 poukazuje na to, že z listu vlastníctva č. XXXX nevyplýva, žeby sa v nehnuteľnosti, súpisné č. XXX, nachádzali nebytové priestory. Priestory uvedené v bode I Zmluvy o nájme neboli v katastri nehnuteľností evidované ako nebytové priestory. 31. Z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 25.06.2001, ako ani so žalobcom pripojených výkresov nie je preukázané, že by išlo suterénne priestory, ktoré boli prenajaté žalovanému. 32. Občiansky zákonník nemá definičné vymedzenie nebytového priestoru, nebytovým priestorom je v zmysle § 1 ods. 1 a § 2 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov miestnosť, alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutia stavebného úradu určené na iné ako obytné účely, ale musia byť umiestnené v bytovom dome (pozitívne vymedzenie). Vyššie uvedenej definícii zodpovedá aj negatívne vymedzenie nebytového priestoru, podľa ktorého nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti a spoločné zariadenia domu, pričom sa v zmysle § 2 ods. 2 veta prvá zák. č. 182/1993 Z.z. pod pojmom dom uvádza bytový dom. Súd konštatuje, že nehnuteľnosť žalobcu nebola a nie je bytovým domom. Súd dopĺňa, že dohoda zmluvných strán nájomného vzťahu o účele nájmu je právne bezvýznamná pre určenie, či ide alebo nejde o nebytový priestor (rozsudok NS SR sp. zn. MCdo 251/02 zo dňa 31. 3. 2003 publikovaný pod R 90/2004). 33. Z výpovedí svedkov V. Q. a Q. W., z výpovedi štatutárnej zástupkyne žalovaného, z fotografií a obrazového záznamu vyplýva, že z dôvodu záplav došlo k zatečeniu pivničných častí prenajatých žalovanému, ktoré sa zjavne stali nespôsobilými na užívanie, ako aj na to, aby v nich bola prevádzkovaná predajňa. Súd mal teda za dostatočne preukázané, že prenajaté priestory boli nespôsobilé na užívanie. 34. Z vyššie uvedených dôvodov mal súd za to, že Odstúpenie žalovaného od Zmluvy o nájme v zmysle § 679 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka bolo v danom prípade nielen možné, ale aj dôvodné, a preto nadobudlo svoje účinky, čím nájomný vzťah skončil. Ako vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu, konateľa žalovaného a svedka Q., ako aj listinných dôkazov, žalovaný prenajatú časť nehnuteľnosti v mesiacoch október a november 2010 neužíval. 35. Žalobca teda nemal právo na zaplatenie nájomného za mesiace október a november 2010, a teda súd jeho žalobný návrh zamietol v celom rozsahu. 36. Pokiaľ ide kompenzačnú námietku žalovaného na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť na uskladnenom tovare v prenajatých priestoroch v celkovej výške 2.008,55 EUR z dôvodu plesní a nadmernej vlhkosti v prenajatých priestoroch, súd sa touto námietkou - vzhľadom na zamietnutie žaloby - nezaoberal. 37. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 38. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 39. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 40. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď vzhľadom na zamietnutie žalobného návrhu v celom rozsahu určil, že úspech žalovaného v konaní je 100%. 41. Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave svojim uznesením sp.zn. 2Cob/258/2013 zo dňa 29.7.2014 zrušil pôvodný rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 4.7.2013, ktorým súd žalobe žalobcu vyhovel. Súd zrušujúce uznesenie odôvodnil nedostatočným vysporiadaním sa prvoinštančného súdu s právnym posúdením nájomného vzťahu na základe Zmluvy o nájme zo dňa 1.9.2009 v kontexte na predmet zmluvy podľa čl. I bod 1,2. Nezohľadnil, že kolaudačné rozhodnutie zo dňa 31.7.1992 sa týkalo len prízemia domu. 42. Odvolací súd mal na základe listín, ktoré sa v tom čase nachádzali v súdnom spise za to, že predmetom prenájmu neboli len nebytové priestory v zmysle kolaudačného rozhodnutia nachádzajúce sa na prízemí domu, ale aj pivničné priestory domu. Vzhľadom na vyššie uvedené tak nešlo o nájom nebytových priestorov podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov, ale o nájomnú zmluvu podľa ust. § 667 a nasledujúceho Občianskeho zákonníka, keďže predmetom nájmu boli tak nebytové priestory ako aj časť nehnuteľnosti, pivničné priestory. Odvolací súd tak zrušil pôvodný rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom, pre ktorý odvolací súd zrušil pôvodný rozsudok bola aj tá skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. 43. Žalobca potom, ako mu bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, vychádzajúc z jeho odôvodnenia a vyplývajúc z potreby doplnenia dokazovania, predložil v prílohe listu zo dňa 17.10.2014 stavebné povolenie Okresného úradu O. O., odbor životného prostredia zo dňa 27.11.2000, rozhodnutie Okresného úradu O. O., odbor životného prostredia zo dňa 25.6.2001 a pôdorys suterénu pivárne - O. O., W. 1, vyhotovený v meciaci júl 2000, ktoré navrhol vykonať za účelom preukázania, že pivničné priestory predmetného domu sú nebytovými priestormi rovnako ako nad nimi sa nachádzajúce prízemné priestory. 44. Žalobca uvádza, že predmetom zmluvy o nájme boli priestory nachádzajúce sa v dome evidovanom na LV č. XXXX, súp.č. XXX, postavený na parcele registra „C“, č.S., katastrálne územie O. O., obec O. O., na ulici W. č. 1, O. O., ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Žalobca poukázal v podanom odvolaní na právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého priestory nachádzajúce sa na prízemí budovy špecifikované v článku 1 pís. 2 pís.a/ Zmluvy o nájme zo dňa 1.9.2010 sú nebytovými priestormi, tak ako to vyplýva aj z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 31.7.1992, vydaného Obvodným úradom životného prostredia v Banskej Bystrici. 45. Podľa predmetného kolaudačného rozhodnutia bolo Obvodným úradom životného prostredia v Banskej Bystrici povolené priestory na prízemí budovy žalobcu užívať pre predajňu obuvi a športových potrieb a je ich tak potrebné v súlade s § 2 ods. 3 Zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov považovať výlučne za nebytové priestory, čo je zrejmé aj z obsahu odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. 46. V tejto súvislosti poukázal žalobca na ust. § 24 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov ako aj § 2 ods. 3 citovaného zákona. 47. Poukázal tiež na ust. § 104 ods. 1 Stavebného zákona, podľa ktorého ak sa doklady, predovšetkým overená dokumentácia, z ktorej by bolo možné zistiť účel, na ktorý bola stavba povolená, nezachovali platí, že stavba je určená účelom, na ktorý je svojím stavebno-technologickým usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby nenasvedčuje viacerým účelom predpokladá sa, že stavba je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad. 48. Vychádzajúc z relevantnej právnej úpravy je podľa názoru žalobcu nepochybné, že záleží len na rozhodnutí stavebného úradu, či v danom prípade došlo k naplneniu všetkých stavebno-technických požiadaviek a je daná miestnosť alebo súbor miestností k nebytovým priestorom bez akejkoľvek ďalšej povinnosti evidencie tohto priestoru v katastri nehnuteľnosti. 49. Poukázal tiež na to, že Zákon o nebytových priestoroch a nájme nebytových priestorov v ust. § 9 obsahuje úpravu ukončenia nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú tak, ako tomu bolo aj v prípade zmluvy o nájme zo dňa 1.9.2010 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Podľa názoru žalobcu tak nie je daný dôvod na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka namiesto špeciálnych ustanovení, kedy aplikácia všeobecných ustanovení by bola možná len v prípade absencie špeciálnej úpravy týkajúcej sa skončenia nájmu. 50. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel pri rozhodnutí vo veci samej k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca predložil okresnému súdu v rámci doplnenia dokazovania stavebné povolenie Okresného úradu O. O., rozhodnutie Okresného úradu O. O., odbor životného prostredia zo dňa 25.6.2001 ako aj pôdorys suterénu piváreň - O. O., W. 1, vyhotovený v mesiaci júl 2000, ktoré súd vykonal oboznámením sa s ich obsahom a po ich vyhodnotení prišiel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal zato, že z predložených dôkazných prostriedkov nie je preukázané, že by išlo o suterénne priestory, ktoré by boli prenajaté žalovanému, rozmery pivničných priestorov nezodpovedajú rozmerom prenajatých pivničných priestorov, a že z predmetných priestorov nevedie do prízemia schodisko, hoci takéto prepojenie vyplývalo z vykonaného dokazovania. Mal za to, že zo staveného povolenia je nepochybné, že predmetnom rekonštrukcie je prestavba suterénnych priestorov v objekte W. X na piváreň, taktiež je zrejmé, že sa nespochybniteľne jedná o suterénne priestory nachádzajúce sa v nehnuteľnosti postavenej na parcele registra „C“, č.KN XX/X, katastrálny úrad O. O., ulica W. 1, patriacej žalobcovi a podľa zmluvy o nájme zo dňa 1.9.2010 článku I bod 2 písm. b/ boli predmetom nájmu aj pivničné priestory v ľavej časti pri pohľade z ulice W. o celkovej výmere 42 m2. Žalovaný nikdy nespochybnil, že predmetom nájmu boli aj pivničné priestory nachádzajúce sa pod priestormi na prízemí, rovnako nikdy nespochybnil ich polohu v rámci domu. Taktiež nespochybnil ani ich výmeru, či vybudovanie dočasného schodiska, pričom nákres pôdorysu prenajatých priestorov tvoril prílohu nájomnej zmluvy. Žalobca uvádza, že žalovaný nikdy nerozporoval ani výšku nájomného určenú v závislosti od veľkosti prenajatej budovy. 51. Je nesporné, že žalovaný prenajaté nebytové priestory vo vyššie uvedenej výmere užíval už od 1.6.2017 na základe zmluvy o nájme zo dňa 19.4.2007 v znení dodatku č. 1. zo dňa 11.11.2008, kedy bola následne nahradená zmluvou o nájme zo dňa 1.9.2009, kedy predmet nájmu ostal totožný a počas celej doby nájmu nebol sporný charakter priestoru, t.j., že sa jedná o nebytové priestory. 52. Žalobca poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobca má za to, že právny názor žalovaného, že v danom prípade nešlo o nájom nebytových priestorov, ale o nájom časti nehnuteľnosti, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je v rozpore s ust. zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, najmä s predloženými rozhodnutiami stavebného úradu a v neposlednom rade aj v rozpore so záväzným názorom odvolacieho súdu prezentovaného uznesením. Odvolací súd mal za preukázané, že prenajaté priestory nachádzajúce sa na prízemí domu sú bez pochýb nebytové priestory, no prvostupňový súd v napadnutom rozsudku dospel k právnemu názoru, že žiaden prenajatý priestor vo vlastníctve žalobcu nie je nebytovým priestorom. Súd zároveň bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia zaujal právny názor, že nebytové priestory musia byť umiestnené v bytovom dome. 53. Žalobca zdôraznil, že prijatím prezentovaného názoru by nastala situácia, kedy žiadny z nebytových priestorov nachádzajúcich sa mimo bytového domu by nemohol byť považovaný za nebytový priestor, keď všetky nebytové priestory nachádzajúce sa v administratívnych budovách, v budovách pre obchod a služby v priemyselných budovách a nemocniciach a ubytovacích zariadeniach, či ostatných nebytových budovách v rámci celej Slovenskej republiky by nebol považovaný za nebytový priestor. 54. Žalobca ďalej zdôraznil, že žalovaný nemohol od zmluvy platne odstúpiť a túto mohol len vypovedať v súlade s ust. § 9 Zákona o nebytových priestoroch, nakoľko inštitút odstúpenia od zmluvy ako jeden zo spôsobov ukončenia zmluvy, tento zákon nepozná a zároveň úprava v uvedenom zákone má prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho zákonníka. 55. Poukázal na skutočnosť, že v otázke dôvodnosti odstúpenia od zmluvy podľa ust. § 679 Občianskeho zákonníka nebolo vykonané vôbec žiadne dokazovanie a zo strany žalovaného neboli predložené žiadne dôkazné prostriedky podporujúce jeho tvrdenia o dôvodnosti odstúpenia a rovnako ani z prednesu na ústnom pojednávaní, či písomných vyjadrení nevyplynula žiadna nová skutočnosť, ktorá svojou povahou mala mať vplyv na radikálnu zmenu názoru súdu prvej inštancie. Poukázal tiež na to, že pokiaľ ide o uplatnenie si náhrady škody zo strany žalovaného, nie je vylúčené, že v dôsledku dažďov mohlo dôjsť k zvýšeniu vlhkosti, kedy práve pre takéto prípady bola v pivničných priestoroch inštalovaná klimatizácia, ktorá popri funkcii vytvárania tepelného komfortu účinne vysušuje okolité prostredie. Medzi dňom 15.8.2010 (posledný zaznamenaný vyšší výskyt zrážok aj to mimo okresu O. O.) a dátumom odstúpenia od zmluvy 14.9.2010 uplynul mesiac, pričom ak by skutočne malo dôjsť k zatečeniu priestorov žalovaného v dôsledku povodní, čo žalobca vylučuje a je nelogické, aby žalovaný ďalší mesiac zvažoval odstúpenie od zmluvy, ak skutočne malo dôjsť k takémuto stavu, že prenajaté nebytové priestory boli zdraviu závadné. Žalobca zdôraznil, že tvrdenia žalovaného o zdravotnej závadnosti predmetných priestorov sú zavádzajúce, účelovo ničím nepodložené a nezakladajúce sa na pravde, o čom svedčí aj spochybnená výpoveď svedkov, ktorí tvrdili, že príslušnému úradu verejného zdravotníctva nahlásili v mene žalovaného zdraviu škodlivosť prenajatých pivničných priestorov, pričom však opak je pravdou. V tejto súvislosti je nemožné, aby štátny zdravotný dozor pri nahlásení takto závažnej skutočnosti porušil svoje zákonné povinnosti, ostal by nečinný a nevykonal žiadnu kontrolu priestorov žalobcu. Pokiaľ ide o otázku zmluvnej pokuty, žalobca zdôraznil, že takáto zmluvná pokuta bola medzi stranami sporu a teda medzi účastníkmi zmluvy dohodnutá a dojednanie zmluvnej pokuty v zmluve o nájme zo dňa 1.9.2009 nie je medzi stranami sporné. 56. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.160,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 eur od 16.9.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 eur od 16.10.2010 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 0,2% denne zo sumy 1.580,03 eur od 16.9.2010 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 0,2% denne zo sumy 1.580,03 eur od 16.10.2010 do zaplatenia a priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. 57. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, poukázal na skutočnosť, že naďalej zastáva názor, že predmetné nebytové priestory neboli nebytovými priestormi a to bez ohľadu na žalobcom doručené rozhodnutia orgánov štátnej správy týkajúce sa suterénnych priestorov na W. ulici v O. O.. Mal za to, že z týchto listinných dôkazov jednoznačne nevyplýva, že by sa týkali aj priestorov prenajatých žalovanému na základe nájomnej zmluvy zo dňa 1.9.2009. 58. Poukázal tiež na to, že okrem v odôvodnení rozsudku spochybnenej výmery stavebného určenia suterénu a prepojenia prízemia suterénu zdôraznil, že žalovanému bol na pojednávaní konanom dňa 11.9.2017 odovzdaný pôdorys pivárne s vyznačenými troma miestnosťami označenými ako č. 2,č. 3 a č. 10, ktoré žalobca považuje za priestory prenajaté žalovanému zmluvou o nájme. Súčet plôch týchto žalobcom vyznačených troch miestností nie je 42 m2 ako uvádza žalobca v článku III. bod 6 písm. 5 odvolania , ale je 57,70 m2. 59. Súčasne zdôraznil, že listinné dôkazy boli do konania založené neskôr a po lehote uvedenej v § 120 ods. 4 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku. Nad rámec argumentácie týkajúcej sa definície nebytových priestorov, ktorú uviedol v jeho podaniach a v ústnom vyjadrení na pojednávaní konanom dňa 11.9.2017 podotkol, že na stavbu vo vlastníctve žalobcu nie je možné aplikovať ust. § 24 ods. 1 veta druhá zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov ako sa domnieva žalobca. Právna teória reflektujúc stanovisko Úradu geodézie a kartografie a katastra Slovenskej republiky dospela k záveru, že podstatné je, aby tieto iné budovy mali spoločné časti, spoločné zariadenia, spoločný pozemok pre všetkých vlastníkov a títo vlastníci by na nich mali určitý spoluvlastnícky podiel. Poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané, že by stavba žalobcu takéto spoločné časti či zariadenia mala, naviac ani v Zmluve o nájme uvedené priestory by nemohli byť predmetom scudzovania. Žalovaný ďalej zdôraznil, že aj keby sa rozhodnutia uvedené v časti 1 jeho vyjadrenia vzťahovali k časti prenajatého priestoru nachádzajúceho sa v pivničných priestoroch a odvolací súd by tieto priestory právne kvalifikoval ako nebytové, je zrejmé, že tieto pivničné priestory boli počas platnosti Zmluvy o nájme užívané v rozpore s ich stavebno-technickým určením, keďže boli určené na užívanie ako piváreň. Mal za to, že odstúpenie od zmluvy o nájme zo strany žalovaného bolo oprávnené a dôvodné. Zdôraznil, že aj keby odvolací súd posúdil prenajaté priestory ako nebytové priestory, prináležalo by žalovanému právo odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že podľa článku 9 bod 1 zmluvy o nájme je daná pôsobnosť Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluva o nájme odstúpenie od zmluvy zo strany nájomcu neupravovala, pričom je nepochybné, že úprava skončenia nájomnej zmluvy podľa zákona 116/1990 Zb. nie je komplexná. 60. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47/1999 podľa ktorého na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme nebytových priestorov možno použiť všeobecnú úpravu len v prípade, ak ich neupravuje osobitný zákon a zákon č. 116/1990 Zb. odstúpenie od zmluvy neupravuje. Obdobný názor zaujal aj Najvyšší súd Českej republiky. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. K vyjadreniu žalovaného zaujal stanovisko žalobca, poukázal na skutočnosť, že k otázke včasného predloženia dôkazov zdôrazňuje, že charakter pivničných priestorov začal žalovaný rozporovať až vo svojom odvolaní zo dňa 12.8.2013 voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I., dovtedy táto skutočnosť nebola sporná a súd tak v tomto smere dokazovanie nevykonával. Ďalej vo svojom vyjadrení žalovaný opätovne bez odôvodnenia zohľadnenia časového hľadiska poukazuje na údajné účelové tvrdenia žalobcu odstránenia schodiska a dočasného pridelenia priestoru. Žalobca zdôrazňuje, že tieto tvrdenia boli obsahom odvolania žalovaného zo dňa 26.10.2017, t.j. viac ako 6 rokov po ukončení nájomného vzťahu so žalovaným. Vybudovanie schodiska medzi prízemím a suterénom bolo realizované predovšetkým nájomcom, spoločnosťou Trekland s.r.o., od ktorého žalovaný priestor aj prebral spolu aj so zariadením a inventárom, ktorý mal od tejto spoločnosti odkúpiť. Uvádza, že žalobca je vlastníkom objektu od roku 2005, kedy už bol priestor v stave, ako ho užíval žalovaný. 61. Poukázal tiež na to, že zo zápisu na LV č. XXXX pre katastrálne územie O. O. vyplýva, že žalovaný je jediným vlastníkom stavby ako aj pozemkov, na ktorých je táto postavená a tak nemožno uvažovať o spoluvlastníckych podieloch ostatných spoluvlastníkov k spoločným častiam budovy. Pre podporu argumentácie žalobcu uvádza, že predmetná budova má spoločné priestory, ako aj centrálne schodisko, chodby, či sociálne zariadenia na jednotlivých poschodiach, ktoré však žalovaný ako nájomca neužíval, nakoľko jeho prevádzka bola na prízemí a v suteréne budovy. Ďalej zdôraznil, že žalovaný namietal určenie suterénu ako nebytových priestorov, ktoré bez výhrad užíval tri a pol roka a považuje predmetnú nájomnú zmluvu za neplatnú z dôvodu, že v kolaudačnom rozhodnutí je uvedený účel užívania suterénu, piváreň. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom kolaudácie nie je technické vybavenie priestoru ako sú výčapné zariadenie, chladenie piva a podobne, ale priestor na sedenie. 62. Predmetný suterén bol v čase nájmu nebytových priestorov určený na to, aby sa v ňom zdržovali ľudia, pričom povaha prevádzky piváreň, kaviareň, maloobchodná predajňa, či sklad, ktorú definuje hlavne jej vnútorné zariadenie interiérov, nemôže byť dôvodom neplatnosti nájomnej zmluvy. Poukázal opätovne na to, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať ust. zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájne nebytových priestorov, keďže zmluvné strany sa dohodli na možnosti odstúpenia od zmluvy zo strany prenajímateľa a zákon neumožňuje skončiť zmluvu dohodnutú na určitý čas odstúpením od zmluvy, odstúpenie od zmluvy zo strany nájomcu je tak neúčinné, a to aj keby sa preukázali okolnosti, za ktorých by bolo možné v iných prípadoch odstúpiť od obdobnej nájomnej zmluvy uzavretej výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. 63. Z uvedených dôvodov zotrváva na svojom odvolacom petite a navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie v jeho znení. 64. K stanovisku žalobcu zaujal stanovisko žalovaný podaním doručeným súdu dňa 22.6.2018, žalovaný zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach k podanému odvolaniu a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 65. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu, v predmetnej veci nariadil pojednávanie na termín 18.6.2019, na ktorý termín pojednávania boli sporové strany riadne a včas predvolané a v predmetnej veci súd zopakoval dokazovanie s poukazom na ust. § 384 ods. 1 CSP a to jednotlivými listinnými dôkazmi, zmluvou o nájme nebytových priestorov, faktúrou OF2010/186, odstúpením od zmluvy na č.l. 24, LV č. XXXX na č.l. 26, faktúrou č. 710305 na č.l. 30, kolaudačným rozhodnutím na č.l. 41, faktúrou č. 20101182 na č.l. 59 + jeho prílohami na č.l. 61-63, stavebným povolením Okresného úradu O. O. č. 2001/01647/8143, nájomnou zmluvou zo dňa 7.9.2012, zmluvou o nájme uzatvorenou dňa 7.8.2012 na č.l. 198. V rámci pojednávania právny zástupca žalobcu uviedol, že sa plne pridržiava svojho odvolania, poukázal na vyjadrenia z predmetu sporu založené v spise ako aj na ním predložené listinné dôkazy. Mal za to, že predmetné priestory sú nebytovými priestormi, zdôraznil, že zápis na LV má len evidenčnú povahu. Uviedol, že z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že aj pivničný priestor bol kolaudovaný ako nebytový priestor podobne ako suterén. Zdôraznil, že dom je vo výlučnom vlastníctve žalobcu a preto nie sú na LV vyznačené priestory ako nebytové priestory. Mal za to, že nie je sporná skutočnosť, ktorá časť je prenajatá. Pokiaľ ide o odstúpenie od zmluvy zo strany žalovaného poukázal na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Cdo 216/2001 z ktorého vyplýva, že úprava uvedená v zákone 116/1190 je kogentná a len v prípade dohody zmluvných strán je možné odstúpiť od zmluvy podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, avšak v danom prípade takýto spôsob skončenia nájomného vzťahu nebol a v zmluve dohodnutý preto nie je možný. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v znení ním navrhnutého petitu. Zároveň uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. 66. K stanovisku žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení k podanému odvolaniu ako aj k všetkým doteraz prezentovaných vyjadrení v rámci prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. Zdôraznil, že z kolaudačného rozhodnutia nevyplýva, že by išlo o tie pivničné priestory, ktoré boli prenajaté. Zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by v priestoroch boli vykonané rozsiahle stavebné úpravy na realizáciu , ktorých by boli potrebné ďalšie rozhodnutia, napr. stavebné povolenie a podobne. Poukázal tiež na to, že bola do spisu založená nájomná zmluva zo dňa 7.9.2012, z ktorej je zrejmé, že pivničné priestory neboli zmenené na piváreň, ale naďalej slúžili na účel, na ktorý boli prenajaté. Uviedol, že aj keby sa jednalo o nebytové priestory, žalovaný mohol od zmluvy odstúpiť v zmysle § 697 Občianskeho zákonníka. Priestory v mesiacoch októbri a novembri žalovaný neužíval, keďže od zmluvy odstúpil v septembri 2010. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP a priznal mu náhradu trov konania. Uviedol, že ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. Navrhol len oboznámiť zmluvu zo dňa 7.9.2012. 67. Odvolací súd po doplnení dokazovania vo vyššie uvedenom naznačenom smere a po vypočutí strán sporu v rámci odvolacieho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 1.9.2009 Zmluva o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej prenajímateľ t.j. žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v O. O. na ulici W. 1 vedenej na LV č. XXXX ako dom súp. č. X, ležiaci na parcele č. KN XX/X zastavaná plocha o výmere 533 m2, katastrálne územie O. O. a základe toho v dobrej viere uzatvára ako prenajímateľ s nájomcom zmluvu, ktorej predmetom boli nebytové priestory nachádzajúce sa v ľavej časti prízemia domovej nehnuteľnosti z pohľadu z ulice uvedenej v bode 1 tohto článku, predmetné priestory pozostávali z prízemných priestorov na ľavej časti domu v celkovej výmere 120 m2 a z pivničných priestorov ľavej časti domu v celkovej výmere 42 m2. Účelom nájmu bolo prevádzkovanie maloobchodnej predajne na zabezpečenie prevádzky svojej činnosti v zmysle svojho živnostenského oprávnenia. Doba nájmu bola uzatvorená podľa článku III. predmetnej nájomnej zmluvy na dobu určitú, nájomný pomer vznikol 1.9.2009 a jeho trvanie sa určilo na dobu určitú do 31.5.2013. Zároveň si v bode II. článku 3 nájomnej zmluvy zmluvné strany dohodli, že nájomný pomer dojednaný touto zmluvou môžu ukončiť pred dojednanou lehotou vzájomnou dohodou zmluvných strán, ktorá musí mať písomnú formu pod následkom neplatnosti alebo písomnou výpoveďou z dôvodov uvedených v § 9 zák. 116/1990 Zb s jednomesačnou výpovednou lehotou zo strany prenajímateľa a trojmesačnou zo strany nájomcu, ktorá začína plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca odo dňa doručenia výpovede druhej strany. 68. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že sporným v rámci prvoinštančného konania ako aj v rámci podaného odvolania zostáva skutočnosť, či predmetom nájmu boli nebytové priestory alebo časť nehnuteľnosti tak ako špecifikoval žalovaný vo svojich vyjadreniach k podanému odvolaniu. 69. Odvolací súd sa stotožnil so svojim právnym názorom prezentovaným v uznesení č.k. 2Cob/258/2013-152 zo dňa 24.7.2014, že pokiaľ ide o prízemné časti domu, tak v zmysle kolaudačného rozhodnutia v danom prípade ide o nebytové priestory, ale bola spornou skutočnosť, či boli užívané v predmetnom dome aj pivničné priestory, či pivničné priestory sú nebytovým priestorom. Je nesporné, že žalobca v rámci doplneného dokazovania pred súdom prvej inštancie predložil súdu prvej inštancie stavebné povolenie Okresného úradu O. O., odbor životného prostredia zo dňa 27.11.2000, rozhodnutie Okresného úradu O. O., odbor životného prostredia zo dňa 25.6.2001 ako aj pôdorys suterénu piváreň - O. O., W. 1 vyhotovenej v mesiaci júl 2000, ktorými preukazoval, že pivničné priestory predmetného domu sú nebytovými priestormi rovnako ako nad nami na nachádzajúce prízemné priestory v zmysle kolaudačného rozhodnutia. Je nesporné, že žalobca je jediným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a v zmysle kolaudačného rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v O. O. zo dňa 31.7.1992 priestory v prízemí budovy žalobcu boli povolené užívať pre predajňu obuvi a športových potrieb a je ich potrebné v súlade s § 2 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov považovať za nebytové priestory tak ako to konštatoval odvolací súd aj v svojom pôvodnom rozhodnutí. 70. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 24 ods. 1 ZVB podľa ktorého ustanovenia tohto zákona týkajúce sa bytového domu sa vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, ak je v nich najmenej 1/3-ina podlahovej plochy určená na bývanie a majú najmenej štyri byty. Ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na iné budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu s výnimkou § 7, § 7a, 7b, 7c a 7d, § 29 a 29a ods. 1, na správcu týchto budov sa nevťahuje osobitný predpis. 71. Podľa § 2 ods. 3 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa na účely tohto zákona nebytovým priestorom rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu, ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu. 72. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo stavebného povolenia Okresného úradu O. O., rozhodnutia Okresného úradu O. O., odbor životného prostredia zo dňa 25.6.2001 ako aj z pôdorysu suterénu piváreň - O. O., je preukázané, že išlo o suterénne priestory, ktoré boli prenajaté čiastočne aj žalovanému a zo stavebného povolenia je nepochybné, že predmetom rekonštrukcie je prestavba suterénnych priestorov v objekte W. 1 na piváreň. Z rozhodnutia vyplýva, že prestavba bola riadne ukončená v súlade so stavebným povolením a bolo povolené jej riadne užívanie. Podľa zmluvy o nájme zo dňa 1.9.2010 článok 1 bod 2 písm. b/ boli predmetom nájmu aj pivničné priestory v ľavej časti pri pohľade z ulice W. o celkovej výmere 42 m2. Z predloženého pôdorysu je taktiež možné určiť, že zakreslené priestory sa nachádzajú 3 m pod úrovňou okolitého terénu a nemožno tak mať pochybnosť, či sa skutočne jedná o pivničné priestory nachádzajúce sa v dome žalobcu pod nebytovými priestormi na prízemí tvoriacimi predmet nájmu podľa článku I. bod 2 písm. a/ Zmluvy o nájme zo dňa 1.9.2010. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný v rámci pôvodného provoinštančného konania v rámci vykonaného dokazovania nikdy nespochybnil polohu v rámci domu týchto pivničných priestorov a ani ich výmeru. Z výsledkov dokazovania ako aj zo skutočností, ktoré vyšli najavo počas konania bolo nesporné, že prenajaté pivničné priestory tvoriace časť pivárne boli dočasne oddelené od zvyšku pivárne a bolo do nich vybudované oceľové schodisko. V týchto priestoroch mal žalovaný skladové priestory na svoj tovar. 73. Odvolací súd zdôrazňuje, že z predložených listinných dôkazov a vykonaného dokazovania je zrejmé, že dočasné schodisko vybudoval predchádzajúci nájomca, pričom v čase kolaudácie priestoru ešte neexistovalo a je tak logické, že predmetné schodisko sa v predloženom pôdoryse nenachádza. 74. Žalovaný prenajaté nebytové priestory v uvedenej výmere a rozsahu užíval už od 1.6.2007, ktorú skutočnosť nespochybnil a to na základe Zmluvy o nájme zo dňa 19.4.2007 v znení dodatku č. 1 zo dňa 11.11.2008, ktorá bola následne nahradená Zmluvou o nájme zo dňa 1.9.2009, kedy predmet nájmu ostal totožný a počas celej doby nájmu tri a pol roka nebol sporným charakter priestorov ani to, že sa jedná o nebytové priestory. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že bolo nepochybne preukázané, že pokiaľ ide priestory nachádzajúce sa na prízemí predmetnej nehnuteľnosti, tieto sú nebytovými priestormi a na základe doplneného dokazovania bolo preukázané, že aj pivničné priestory podľa predložených listinných dôkazov majú charakter nebytových priestorov. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalobcu, že z nijakého právneho predpisu nevyplýva, že nebytové priestory musia byť umiestnené len v bytovom dome. 75. Je nesporné, že na základe predložených listinných dôkazov a právoplatných rozhodnutí stavebného úradu boli predmetné priestory určené na iné účely ako na bývanie a tak ich možno považovať len za nebytové priestory. 76. Odvolací súd má za to, že v danom prípade je potrebné aplikovať na právne vzťahy medzi stranami sporu vzhľadom k tej skutočnosti, že ide o nebytové priestory špeciálnu úpravu lexus specialis a to ust. zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý neumožňuje skončiť zmluvu dohodnutú na určitý čas odstúpením od zmluvy, ale len výpoveďou v súlade s ust. § 9 citovaného zákona. Odvolací súd má za to, že žalovaný nemohol od zmluvy platne odstúpiť a túto mohol len vypovedať v súlade s ust. § 9 Zákona o nebytových priestoroch, nakoľko inštitút odstúpenia od zmluvy ako jeden zo spôsobov ukončenia zmluvy nepozná a zároveň úprava Zákona o nebytových priestoroch má prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho zákonníka. 77. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov sú kogentnými ustanoveniami, pokiaľ ide o skončenie nájomného vzťahu dohodnutého na dobu určitú. Tento zákon neumožňuje skončiť zmluvu dohodnutú na určitý čas odstúpením od zmluvy, odstúpenie od zmluvy zo strany nájomcu je tak neúčinné a to aj keby sa preukázali okolnosti, za ktorých by bolo možné v iných prípadoch odstúpiť od obdobnej nájomnej zmluvy uzatvorenej výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. 78. Pokiaľ si žalovaný uplatňoval náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti so zatečením jeho tovaru v priestoroch prenajímateľa, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný nepreukázal výšku škody ani zavinenie zo strany žalobcu. Zo strany žalovaného nikdy nebola vo vzťahu k žalobcovi vznesená reklamácia, resp. upozornenie, ktorým by upozorňoval žalobcu na závadnosť prenajatých priestorov, resp., že priestory sú v takom stave, ktoré bránia riadnemu užívaniu zo strany žalovaného. Taktiež je potrebné poukázať na skutočnosť, že napriek tomu, že na základe svedeckých výpovedí, mala byť zo strany žalovaného nahlásená na príslušné úrady zdravotná závadnosť prenajatých priestorov, tento návrh mal byť zo strany žalovaného podaný na hygienu (Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v O. O.), zo strany žalovaného nebolo preukázané, že takéto nahlásenie bolo z jeho strany vykonané vo vzťahu k tomuto úradu a navyše a keby aj takéto nahlásenie vykonané bolo, zo strany tohto úradu nebola vykonaná v priestoroch žalobcu žiadna kontrola a neboli prijaté žiadne opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, napríklad nariadenie uzatvorenia prevádzky a podobne. 79. Taktiež žalovaný žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, že vo vzťahu k žalobcovi uplatnil reklamovanie nevhodnosti týchto priestorov, že došlo k zatečeniu tovaru nachádzajúceho sa v priestoroch, a že namieta neplnenie si povinností zo strany žalobcu k žalovanému pokiaľ ide o vhodnosť prenajatých priestorov. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj z fotografií vyhotovených žalobcom je zrejmé, že pivničné priestory neboli zatečené, ani vlhké a pokiaľ teda aj došlo k čiastočnej vlhkosti pivničných priestorov v čase, kedy boli záplavy, resp. väčší úhrn zrážok, bolo povinnosťou žalovaného tieto skutočnosti vo vzťahu k žalobcovi nahlásiť a preukázať výšku ním tvrdenej škody. 80. Teda aj pre prípad, že by bolo možné odstúpenie od zmluvy z vyššie uvedených dôvodov, nebolo možné toto odstúpenie od zmluvy akceptovať, keďže žalovaný dôvody odstúpenia od zmluvy nepreukázal. 81. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd mal za to, že v danom prípade boli zo strany žalobcu prenajaté žalovanému výlučné nebytové priestory tak na prízemí predmetného domu, ako aj v časti suterénu predmetného domu, skončenie nájmu nebytového priestoru uzavretého na určitý čas upravuje zákon č. 116/1990 Zb. v § 9. Keďže skončenie nájmu v prípade nebytového priestoru je osobitne upravené v zák. č. 116/1990 Zb. ako zákone lex specialis, tak jeho ustanovenia týkajúce sa končenia nájmu majú prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho zákonníka. Nájomná zmluva uzatvorená medzi stranami sporu dňa 1.9.2009 okrem iného v bode 6 ods. 4 stanovuje možnosť odstúpenia prenajímateľa od zmluvy, pokiaľ nájomca bude priestory užívať v rozpore so zmluvou, ak sa naplnia dôvody na výpoveď v článku II. zmluvy. S poukazom na to, že dôvody skončenia nájmu dohodnutého na určitý čas taxatívne upravuje špeciálny zákon, tak v prejednávanej veci nebol daný dôvod k tejto otázke aplikovať všeobecnú úpravu Občianskeho zákonníka. 82. Medzi Občianskym zákonníkom a zák. č. 116/1990 Zb. je vzťah lex specialis, to znamená, že ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov sú vo vzťahu k všeobecným ustanoveniach Občianskeho zákonníka špeciálne a na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno všeobecnú úpravu použiť len v prípade, ak ich neupravuje osobitný zákon. 83. Odvolací súd zdôraznil, že vzhľadom na dôvody uvedené v odstúpení, mal žalovaný možnosť zmluvu o nájme vypovedať v zmysle § 9 ods. 3 pím. b/ zák. č. 116/1990 Zb. 84. Vzhľadom k tej skutočnosti, že došlo k neplatnému odstúpeniu od zmluvy, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného zaplatiť uplatnenú pohľadávku žalobcovi tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, odvolací súd poukazuje na ust. § 365 veta prvá Obchodného zákonníka v zmysle ktorého dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, kedy záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa. Odvolací súd taktiež poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a na ust. § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.580,03 eur od 16.9.2010 do zaplatenia a zo sumy 1.580,03 eur od 16.10.2010 do zaplatenia. Zároveň si žalobca uplatnil aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Je nesporné, že v bode IV. Ods. 5 Zmluvy o nájme si zmluvné strany dohodli v prípade omeškania splátok nájomného nárok na zaplatenie zmluvných penálov, v danom prípade ide o zmluvnú pokutu vo výške 0,2% za každý deň omeškania. Súd samotný návrh na zaplatenie zmluvnej pokuty považoval za oprávnenie, zmluvná pokuta je zabezpečujúci inštitút záväzkového práva, ktorý je upravený v § 544 a 545a/ Občianskeho zákonníka a v § 300-302 Obchodného zákonníka, ktorý úpravu zmluvnej pokuty Občianskeho zákonníka dopĺňa a modifikuje pre obchodné vzťahy. Odvolací súd má za to, že žiadny právny predpis súbežné uplatnenie nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie zmluvného záväzku s omeškaním splnenia peňažného záväzku nevylučuje. Na základe uvedeného zaviazal odvolací súd žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,2% denne zo sumy 1.580,03 eur od 16.9.2010 do zaplatenia a zo sumy 1.580,03 eur od 16.10.2010 do zaplatenia. 85. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, doplnenému dokazovaniu pred súdom prvej inštancie a vykonaným dokazovaním pred odvolacím súdom a predloženými listinnými dôkazmi, odvolací súd dospel k záveru, že sú dané dôvody na zmenu napadnutého rozsudku s poukazom na ust. § 388 CSP tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 86. O trovách odvolacieho a prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 a § 255 CSP. 87. Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného odvolacieho konania v plnom rozsahu vo výške, o ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 88. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).