Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/93/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110246977 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1110246977.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: paravan interactive, s. r. o., Poštová 3, 811 01 Bratislava, IČO: 35 869 046, právne zast.: JUDr. Martin Abrahám, advokát, Koceľova 25, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, o zaplatenie 48.492,89 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 34Cb/37/2010-405 zo dňa 13.12.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 34Cb/37/2010-405 zo dňa 13.12.2017 vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie konanie v časti istiny vo výške 93,92 eur zastavil a vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 34Cb/37/2010-405 zo dňa 13.12.2017 vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovanému náhradu trov konania m e n í tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník. Žalovanému s a p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č.k. 34Cb/37/2010-405 zo dňa 13.12.2017, ktorý bol napadnutý odvolaním žalobcu a odvolaním žalovaného, súd prvej inštancie konanie v časti istiny vo výške 93,92 eur zastavil (výrok I.); žalobu zamietol (výrok II.); a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). 2. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 6.12.2010 sa žalobca voči žalovanému domáhal z titulu náhrady škody zaplatenia istiny vo výške 54.467,79 eur, úrokov z omeškania vo výške 14,50% p. a. zo sumy 54.467,79 eur od 1.1.2007 do 31.12.2007, vo výške 9% p. a. zo sumy 44.156,09 eur od 1.1.2008 do zaplatenia, vo výške 14,50% p. a. zo sumy 1.194,98 eur od 16.1.2007 do 31.12.2007, vo výške 9% p. a. zo sumy 1.460,53 eur od 1.1.2008 do zaplatenia, vo výške 9% p. a. zo sumy 1.659,70 eur od 18.7.2008 do zaplatenia, vo výške 9% p. a. zo sumy 4.336,80 eur od 17.10.2008 do zaplatenia, vo výške 9% p. a. zo sumy 4.336,80 eur od 15.1.2008 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. 3. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca svoj žalobný nárok opiera o tie skutkové a právne okolnosti, že právny predchodca žalobcu - obchodná spoločnosť ad pepper media Slovakia, a.s., so sídlom Hurbanovo nám. 5, 811 03 Bratislava, IČO: 35 792 001, uzatvoril so žalovaným dňa 22.5.2003 rámcovú zmluvu o spolupráci pri marketingovej komunikácii č. 0120030318 (ďalej len „Zmluva“), z ktorej prešli práva a povinnosti na žalobcu a to ku dňu 19.11.2003. Predmetná Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú - na obdobie jedného kalendárneho roka s tým, že sa jej platnosť automaticky predlžuje vždy o jeden kalendárny rok, ibaže niektorá zo zmluvných strán oznámi najneskôr 30 dní pred ukončením obdobia platnosti Zmluvy druhej zmluvnej strane úmysel nepokračovať v zmluvnom vzťahu na obdobie nasledujúceho kalendárneho roka. Podľa čl. IX ods. 1 Zmluvy bola dojednaná povinnosť zmluvných strán doručiť oznámenie protistrane v stanovenej lehote. Žalovaný a žalobca spolupracovali v zmysle Zmluvy na základe čiastkových objednávok žalovaného v súlade so Zmluvou v rokoch 2004, 2005 a 2006. Žalobca plnil Zmluvu prostredníctvom úplného subkontrahovania zákazok žalovaného subdodávateľovi, ktorým bol H. Ř. - ON LINE SERVIS, Estónska 49, 821 06 Bratislava, na základe zmluvy o poskytovaní služieb obnovovanej rovnakým spôsobom, ako Zmluva, ibaže s časovým oneskorením. Po uplynutí lehoty na doručenie oznámenia podľa čl. IX. ods. 1 Zmluvy na obdobie kalendárneho roku 2007, žalobca objednal u subdodávateľa prípravu plnenia Zmluvy na rok 2007 a ktorý mu vystavil predfaktúru č. 2007/01, na sumu vo výške 36.000,- Sk so splatnosťou dňa 15.1.2007. 4. Žalovaný dňa 8.12.2007 zaslal žalobcovi list, ktorého obsahom bol návrh dohody o ukončení Zmluvy, s dátumom 20.11.2006. V zmysle predmetného návrhu mala byť ukončená Zmluva bez vzájomných nárokov a plnení. 5. Nakoľko žalobca už v čase doručenia návrhu žalovaného zo dňa 8.12.2006 objednal prípravu plnení pre žalovaného na rok 2007 od subdodávateľa, ktorý mu vystavil predfaktúru a vedel, že subdodávateľ si uplatní voči nemu zmluvnú pokutu vzhľadom na povahu objednávky, nemohol žalobca požiadavke žalovaného na ukončenie Zmluvy dohodou vyhovieť. Žalobca listom zo dňa 19.2.2007 návrh žalovaného na uzatvorenie dohody o ukončení Zmluvy odmietol z dôvodu oneskoreného doručenia návrhu žalovaným, ako aj preto, že už pracoval na príprave plnenia svojich povinností, vyplývajúcich zo Zmluvy a uzatvoril subkontrakt so subdodávateľom, ktorému uhradil sumu vo výške 36.000,- Sk. 6. Žalovaný zaslal žalobcovi dňa 18.4.2007 list, v ktorom vyslovil nezáujem pokračovať v plnení Zmluvy, a ktorú zároveň vypovedal Zmluvu v trojmesačnej výpovednej lehote. 7. Žalobca zaslal žalovanému dňa 6.8.2007 odpoveď na výpoveď zmluvy zo dňa 18.4.2007 s tým, že mu oznámil, že Zmluva podľa jeho názoru naďalej platí a jeho výpoveď možno považovať v súlade s čl. IX. ods. 1 Zmluvy iba za oznámenie o nezáujme pokračovať v plnení Zmluvy po 31.12.2007 a zároveň ho vyzval, aby predložil relevantný návrh dohody o ukončení Zmluvy a rokovanie o kompenzácii žalobcu zo strany žalovaného z titulu neplnenia Zmluvy, platne uzavretej na rok 2007. Žalovaný odpovedal žalobcovi listom zo dňa 20.8.2007, v ktorom uviedol, že keďže ide iba o rámcovú zmluvu, nie je povinný mu kompenzovať jeho náklady. 8. Žalobca uviedol, že v zmysle zásad poctivého obchodného styku a zaužívanej praxe medzi zmluvnými stranami bol povinný uzatvoriť so subdodávateľom subkontrakt, keďže uplynutím lehoty podľa čl. IX. ods. 1 Zmluvy, boli na strane žalobcu zmluvné povinnosti plniť žalovanému, a ktoré zabezpečoval počas celého obdobia trvania Zmluvy prostredníctvom subdodávateľa. Žalobca sa spoliehal na to, že žalovaný si bude plniť svoje záväzky zo Zmluvy v rozsahu plnenia Zmluvy za kalendárny rok 2006. Žalobca má za to, že odmietnutím plnenia na základe platne uzatvorenej Zmluvy žalovaným, tento porušil svoje povinnosti, čím spôsobil žalobcovi škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka. Žalobca si v rámci žalobného návrhu uplatnil voči žalovanému skutočnú škodu, ktorá pozostáva zo zmluvnej pokuty, ktorú musel žalobca uhradiť subdodávateľovi z dôvodu neplnenia si povinností zo subkontraktu a náhrady časti nákladov na pracovnú silu, o ktoré by bol žalobca mohol znížiť mzdové náklady na jedinú administratívnu zamestnankyňu. Žalobca si ďalej voči žalovanému uplatňuje ušlý zisk s poukazom na ust. § 266 ods. 3 a § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka v rozsahu, v ktorom by ho dosiahol za predpokladu, že by si žalovaný bol splnil svoje povinnosti objednávateľa zo Zmluvy riadne a v obvyklom rozsahu. Žalobca vychádzal pri výpočte ušlého zisku z obvyklého rozsahu plnenia Zmluvy, za ktorý možno považovať obrat z obchodovania medzi žalobcom a žalovaným dosiahnutý v predchádzajúcom období plnenia Zmluvy - roku 2006. Žalobca uviedol, že pre vznik nároku na náhradu škody je rozhodujúci deň, kedy škoda vznikla. Nárok na náhradu ušlého zisku vznikol ku dňu 1.1.2007, nakoľko uvedený deň mal byť prvým dňom predĺženia platnosti Zmluvy. Žalobcovi vznikli dodatočné náklady v dôsledku zníženia vyťaženosti jedinej administratívnej pracovnej sily. Žalobca považuje percentuálny podiel na celkových nákladoch na prácu za zamestnanca za rok 2007 za výšku oprávnenej náhrady. Podľa účtovných kníh žalobcu dosiahol podiel obratu z obchodovania so žalovaným na celkovom obrate žalobcu za rok 2006 31,4998%. Celkové náklady na pracovnú silu za rok 2007 za zamestnanca činili 414.766,- Sk. V zmysle uvedeného kľúča predstavuje priama škoda spôsobená žalobcovi z titulu časti náhrady nákladov na pracovnú silu sumu 130.650,46 Sk a žalobca si ju uplatňuje z dôvodu prehľadnosti prepočtov odo dňa 15.1.2008. Súčasťou náhrady škody podľa príslušných predpisov je aj náhrada ušlého zisku, ktorý by bol žalobca dosiahol, keby žalovaný rámcovú Zmluvu plnil v rozsahu obvyklom a za obvyklých podmienok aj v období kalendárneho roku 2007. Za referenčnú hodnotu obvyklého rozsahu plnenia možno považovať obrat z obchodovania medzi žalobcom a žalovaným dosiahnutý v roku 2006. Druhou referenčnou hodnotou, potrebnou pre výpočet skutočného ušlého zisku, je podiel skutočného zisku žalobcu na obrate podľa predchádzajúcej vety. Obrat, ktorý dosiahol žalobca z obchodovania s žalovaným za rok 2006, predstavoval sumu 3.244.503,- Sk bez dane z pridanej hodnoty. Podiel zisku žalobcu na obrate predstavoval podľa účtovných kníh žalobcu 41%. Nárok na náhradu ušlého zisku predstavuje 1.330.246,23 Sk / 54.467,79 eur a v zmysle vyššie uvedeného si ho žalobca uplatňuje ku dňu 1.1.2007. 9. Subdodávateľ si voči žalobcovi uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 180.000,- Sk a zároveň započítal úhradu zálohovej faktúry vo výške 36.000,- Sk zo dňa 15.1.2007 voči uplatnenej zmluvnej pokute. Žalobca uviedol, že subdodávateľovi uhradil zmluvnú pokutu v troch splátkach - 44.000,- Sk a dvakrát po 50.000,- Sk. Žalobca uviedol, že prvá časť zmluvnej pokuty bola uhradená subdodávateľovi vo výške 36.000,- Sk dňa 15.1.2007, nakoľko subdodávateľ započítal zálohovú platbu na plnenie oproti svojmu nároku na úhradu zmluvnej pokuty, druhá časť zmluvnej pokuty vo výške 44.000,- Sk bola uhradená subdodávateľovi bankovým prevodom dňa 17.7.2008 a tretia časť zmluvnej pokuty bola uhradená subdodávateľovi vo výške 50.000,- Sk v hotovosti dňa 19.8.2008 a štvrtá zmluvnej pokuty bola uhradená subdodávateľovi vo výške 50.000,- Sk bankovým prevodom 16.10.2008. 10. Žalobca v žalobe poukázal na to, že vzhľadom na ustanovenie čl. IX. ods. 1 Zmluvy je nepochybné, že jej platnosť bola dňa 2.12.2006 prejavom vôle žalovaného - opomenutím - predĺžená na obdobie od 1.1.2007 do 31.12.2007 a uvedené potvrdil aj žalovaný vo svojom liste zo dňa 20.8.2007. Z uvedeného vyplývala povinnosť žalobcu počas platnosti Zmluvy dodávať služby žalovanému v potrebnom rozsahu, určenom jednotlivými zákazkami žalovaného. Nakoľko v Zmluve absentovalo ustanovenie, ktoré by vopred špecifikovalo alebo upresňovalo objem alebo hodnotu služieb, ktoré bude povinný žalobca na základe Zmluvy poskytnúť žalovanému, mohol žalobca čo do rozsahu, v ktorom bol žalovaný oprávnený od neho požadovať poskytnutie služieb, vychádzať v súlade s ust. § 266 ods. 3 a ust. § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, t.j. výhradne zo zaužívanej zmluvnej praxe a z objemu a obratu z obchodovania medzi žalobcom a žalovaným v poslednom kalendárnom roku riadneho plnenia Zmluvy, ktorým bol rok 2006. Žalobca, ako obvykle každý rok, objednal dodávku u subdodávateľa za účelom zabezpečenia dodávky služieb pre žalovaného na obdobie nasledujúceho kalendárneho roku a uzatvoril s ním subkontrakt, pretože bol povinný na základe čl. II. Zmluvy poskytovať žalovanému marketingové služby na základe priameho zadania, a to pod hrozbou sankcií za nedodanie týchto služieb riadne a včas (čl. V. ods. 1 Zmluvy). Žalobca uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením Zmluvy ako veriteľ v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. 11. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným vyjadrením zo dňa 31.5.2012, a uviedol, že neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka, nakoľko žalovaný neporušil žiadnu povinnosť zo záväzku - právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným na základe rámcovej Zmluvy mali povahu inominátnej (nepomenovanej) rámcovej zmluvy, z ktorej žalovanému nevznikali priamo záväzky, ktoré mohli byť porušené. Žalobca nekonkretizuje z ktorého ustanovenia Zmluvy žalovanému vyplýva povinnosť pokračovať v jej plnení. Z čl. II. ods. 6 Zmluvy vyplýva, že realizácia mediálneho plánu sa bude vykonávať len na základe jeho schválenia žalovaným. Zmluva v čl. II ods. 7 a 8 dokonca predpokladá, že žalovaný ako objednávateľ úplne zamietne podklady a návrhy žalobcu ako dodávateľa. Okrem toho, kým Zmluva čo do predmetu Zmluvy definuje veľké množstvo povinností žalobcu, ani na jednom mieste neukladá žalovanému akúkoľvek povinnosť, z ktorej by sa dalo vyvodiť, že bol povinný zadávať žalobcovi zákazky. Z uvedených ustanovení Zmluvy vyplýva, že akékoľvek záväzky žalovaného (napríklad platiť žalobcovi dohodnutú odmenu), boli podmienené tým, či žalovaný odsúhlasí príslušný návrh zadania, mediálny plán alebo jednotlivé realizačné plány. I keby teda žalovaný pokračoval v spolupráci, mohlo sa stať aj to, že by jednotlivé návrhy marketingových aktivít neschválil, tzn. žalobca by nemal nárok na žiadnu odmenu. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že povinnosť žalovaného odoberať od žalobcu služby možno vyvodiť z obchodných zvyklostí. Obchodná zvyklosť totiž vyvoláva právne následky, len ak jej právne predpisy takéto právne následky priznávajú. V tomto smere účelom obchodných zvyklostí je ich využitie ako interpretačnej pomôcky (§ 266 ods. 3 ObZ). V žiadnom prípade sa obchodnou zvyklosťou nemôže kreovať povinnosť, ktorú Zmluva nielenže nepredpokladá, ale ktorá by nezodpovedala duchu a charakteru Zmluvy. Charakter Zmluvy ako rámcovej, ako už bolo uvedené, jednoznačne napovedá, že žalovaný nebol povinný objednávať si služby od žalobcu. Obchodná zvyklosť preto nemôže takúto povinnosť umelo vytvárať. Výkladom, ktorý podsúva žalobca, by sa potom úplne znegoval charakter a účel rámcových zmlúv. Pri každej rámcovej zmluve je totiž nejaký objem dodávok. Ak by sa potom takýto objem mal na základe obchodnej zvyklosti považovať za záväzok objednávateľa objednávať v nasledujúcich rokoch minimálne rovnaký objem, rámcové zmluvy by úplne stratili svoj význam a charakter, ktorý im priznáva vyššie spomínaná judikatúra. Takýto záver a výklad by však bol absurdný, preto ho treba odmietnuť. Navyše, z obchodných zvyklostí vôbec nevyplýva, že by žalovaný vnímal objednávanie služieb počas rokov 2003 až 2006 ako záväzok. Nijaké jeho konanie tomu nenasvedčuje. Práve naopak - obchodnou zvyklosťou sa jasne potvrdilo, že je len na žalovanom, či a koľko služieb si od žalobcu objedná. Napríklad v roku 2004 si žalovaný objednal od žalovaného služby v hodnote 120.631,64 eur. V nasledujúcom roku si však objednal služby už len za 77.166,39 eur. Z uvedených skutočností vyplýva, že bolo len a len na žalovanom, aký bude objem spolupráce so žalobcom. Žalovaný tak nemal žiadnu povinnosť odoberať od žalobcu plnenia. Takáto povinnosť mu nevyplýva ani z rámcovej Zmluvy ani z obchodných zvyklostí. Ustálená judikatúra rámcovým zmluvám odopiera právnu záväznosť, nakoľko konkrétne záväzky vznikajú až uzatvorením dodatočných dohôd, ktorých uzavretie rámcová zmluva predpokladá (napr. Najvyšší súd ČR, sp.zn. 32Cdo/24/2010). 12. Žalobca podľa názoru žalovaného nijako nepreukázal, že zmluvnú pokutu možno považovať za predvídateľnú škodu. Žalovaný preto nemôže za ňu zodpovedať. Okrem toho, žalobca nijako nepreukázal, že nárok jeho subdodávateľa na zmluvnú pokutu naozaj vznikol. Nebola predložená žiadna zmluva medzi nimi o tejto zmluvnej pokute. Navyše, objednávka služieb zo dňa 4.12.2006, od ktorej sa nárok na zmluvnú pokutu odvíja, vôbec nebola zadaná platne, nakoľko bola podpísaná len jedným konateľom žalobcu, hoci podľa výpisu z Obchodného registra sa vyžadovali podpisy oboch konateľov. Žalovaný tiež poukázal na neprimeranosť výšky vyúčtovanej pokuty žalobcovi subdodávateľom, nakoľko objem služieb, ktoré si žalobca u subdodávateľa objednal objednávkou zo dňa 4.12.2006, predstavoval 180.000,- Sk. V rovnakej výške bola vyúčtovaná zmluvná pokuta. Je preto neprimerané, ak má mať subdodávateľ z titulu zmluvnej pokuty nárok na sumu, ktorá sa presne zhoduje s hodnotou celej spolupráce. Pri opačnom výklade by napríklad pri záväzku predať dom za 200.000,- eur bolo možné dohodnúť zmluvnú pokutu za porušenie tohto záväzku vo výške 200.000,- eur. Žalobca žalovaného na uplatnenie zmluvnej pokuty subdodávateľom nikdy neupozornil a poukázal na to, že subdodávateľom žalobcu bol jeho konateľ. Konateľ žalobcu teda vo vlastnom mene a na vlastný účet uzatváral obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou žalobcu a porušil tak zákaz konkurencie v zmysle § 136 ods. 1 písm. a) Obchodného zákonníka. Nároky plynúce z činnosti, ktorá predstavuje zákaz konkurencie, sú podľa ustálenej judikatúry v rozpore s poctivým obchodným stykom a zákonom, a preto im nie je poskytovaná právna ochrana (napr. Najvyšší súd ČR, sp.zn. 25Cdo/1702/2002). Navyše, zmluvná pokuta bola dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi, pretože mala zabezpečovať záväzky spoločnosti voči konateľovi, o ktorých konateľ vedel, že sú zároveň záväzkami spoločnosti voči žalovanému, avšak nezabezpečenými zmluvnou pokutou. Preto zaplatenie takejto pokuty zo strany žalobcu nemôže zakladať zodpovednosť na strane žalovaného. Žalobca v žalobe tvrdí, že subdodávateľovi uhradil zmluvnú pokutu počas roku 2008 a z komunikácie so žalovaným zo dňa 31.5.2010 vyplýva, že ešte len hrozí, že subdodávateľ si zmluvnú pokutu vyúčtuje. Je teda otázne, či zmluvná pokuta bola vôbec uhradená tak, ako sa uvádza v žalobe. Na základe uvedených skutočností žalovaný má za to, že nenesie žiadnu zodpovednosť za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť z titulu zmluvnej pokuty, ktorú žalobca zaplatil svojmu konateľovi ako subdodávateľovi. 13. Žalovaný sa vyjadril ďalej k požiadavke žalobcu preplatiť časť mzdových nákladov, ktoré vynaložil na svoju zamestnankyňu a v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že podľa § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka bol žalobca povinný urobiť opatrenia na odvrátenie alebo zmiernenie škody. Žalobca vedel už od polovice decembra 2006, kedy mu bol doručený list žalovaného zo dňa 26.11.2006, že žalovaný nemá záujem pokračovať v spolupráci. Žalobca preto mohol už v decembri 2006 podniknúť rovnaké kroky, ktoré by podnikol, ak by mu žalobca oznámil nepredĺženie zmluvy do 30.11.2006. Na tom nič nemení ani fakt, že formálne mala Zmluva trvať až do 31.12.2007 a už v decembri 2006 z konania žalovaného jasne vyplývalo, že nebude zadávať žalobcovi žiadne zákazky. Keďže v zmysle uvedeného žalobca neprijal potrebné opatrenia na zmiernenie škody (napr. prepustenie zamestnankyne, zmena pracovnej zmluvy), žalovaný v zmysle § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka posledná veta nie je povinný žalobcovi takúto škodu nahradiť. Žalovaný poukázal na to, že žalovaný žiadnu povinnosť neporušil, preto žalobca nemá nárok na náhradu ušlého zisku. Objem spolupráce žalobcu so žalovaným sa počas rokov výrazne menil. Rozdiely dosahovali desiatky percent (napr. objem v roku 2004 bol o 50% vyšší ako objem v roku 2005). Žalobca teda nemal žiadnu záruku, že v roku 2007 dosiahne zisk vo výške, ktorú si žalobou uplatňuje. Žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody ani ušlého zisku, a preto je jeho žalobný návrh neopodstatnený a nedôvodný. 14. Žalovaný ďalej namietal výšku úrokov z omeškania, nakoľko sú neprávne vypočítané. Žalobca začiatok tohto obdobia nesprávne stotožňuje so vznikom škody. Aj keby mal byť žalovaný naozaj zodpovedný za škodu (s čím žalovaný nesúhlasí), potom by úrok z omeškania mohol žiadať len od momentu, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením záväzku nahradiť škodu. Splatnosť tohto záväzku sa pritom riadi § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka. Záväzok sa mal stať splatný v deň, kedy uplynula lehota bez zbytočného odkladu po tom, čo žalovaného na plnenie vyzval žalobca. Omeškanie s náhradou škody tak plynie až odo dňa nasledujúceho po takto určenom dňom splatnosti (napr. Najvyšší súd ČR, sp.zn. 23Odo/1787/2006). Žalobca však žalovaného na náhradu škody vyzval až listom zo dňa 31.5.2010. Ak by bol žalovaný naozaj zodpovedný za vzniknutú škodu, potom by sa jeho záväzok túto škodu nahradiť stal splatný až po uplynutí lehoty bez zbytočného odkladu po 31.5.2010. Deň po takto určenej splatnosti by sa žalovaný dostal do omeškania, a len od tohto dňa by vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania. Žalobca si uplatňuje úroky z omeškania aj za obdobie pred dňom splatnosti určeného podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo nemá oporu v príslušných právnych predpisoch. 15. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo dňa 31.5.2012 písomným vyjadrením, v ktorom uviedol, že skutočnosť, že Zmluva uzavretá medzi stranami má označenie rámcová, je potrebné vykladať podľa jej obsahu. Rámcová Zmluva jasne definuje v čl. IV ods. 1 predpokladaný ročný rozpočet na rok 2003 za jednotlivé služby žalobcu, čo je v úplnom rozpore s tvrdením žalovaného, že sa Zmluvou žiadnym spôsobom nezaviazal k objednávkam alebo že by nebolo možné určiť, v akom objeme mala byť Zmluva plnená. Okrem toho, že predmetné ustanovenie spolu s dikciou čl. I ods. 2 a čl. II ods. 1 Zmluvy, podľa ktorej žalobca bude dodávať a žalovaný objednávať, spôsobuje záväznosť Zmluvy v definovanom rozsahu pre obe zmluvné strany. Žalobca poukázal na to, že predmetná Zmluva bola uzatvorená s automatickou prolongáciou na dobu určitú, čo nezodpovedá režimu voľnej rámcovej zmluvy bez akýchkoľvek priamych záväzkov zmluvných strán, ktoré sú uzatvorené obvykle na dobu neurčitú a neobsahuje priame záväzky a sankčné mechanizmy za ich porušenie a žiadne ustanovenie tejto Zmluvy, totiž nezbavuje žalobcu povinnosti dodať už objednanú službu tak ako to tvrdí žalovaný. V skutočnosti je to naopak - v prípade, že službu nedodá riadne a včas, hrozia žalobcovi sankcie v zmysle jej čl. V. Žalobca považuje za rozhodujúcu pre vznik nároku skutočnosť, že objednanie služby u subdodávateľa zavinil žalovaný tým, že riadne a včas neoznámil úmysel nepokračovať v plnení Zmluvy. Žalobca poukázal na to, že aj keď sa počas rokov menil objem, táto skutočnosť nemá vplyv na povinnosť zabezpečiť plnenie Zmluvy v obdobnom objeme, aký bol dosiahnutý v poslednom roku plnenia Zmluvy. Žalobca ďalej uviedol, že rovnako ako v prípade argumentácie o nepredvídateľnosti škody nie je dôležité, kedy bol nárok vyčíslený, ale kedy bol nárok oznámený, a či bolo možné predpokladať, že v dôsledku neplnenia Zmluvy škoda skutočne vznikne. Preto považuje argumentáciu žalovaného, že úroky z omeškania je možné uplatniť len odo dňa, kedy bola vyčíslená výška škody, za neprípustnú. 16. Vo veci samej rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 34Cb/37/2010- 294 zo dňa 27.5.2014, tak, že konanie v časti istiny v sume 5.880,99 eur a príslušenstva zastavil, žalobu zamietol v celom rozsahu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 17. Voči rozsudku č.k. 34Cb/347/2010-294 zo dňa 27.5.2014 podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. 18. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.5.2016 na základe odvolania žalobcu, rozhodol tak, že vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu a v súvisiacom výroku o trovách konania rozsudok súdu č.k. 34Cb/37/2010-294 zo dňa 27.5.2014 zrušil, a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej inštancie nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav a z tohto dôvodu vyvodil nesprávny právny záver, nakoľko na pojednávaní konanom dňa 1.4.2014 uznesením, za prítomnosti oboch strán sporu súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny 5.880,99 eur zastavil, a to z dôvodu, že žalobca zobral v časti o zaplatenie sumy 5.880,99 eur istiny a príslušenstva späť, žalovaný so späťvzatím časti návrhu súhlasil a obe strany sporu sa vzdali odvolania voči uzneseniu súdu o zastavení konania v časti istiny. Žalobca súčasne navrhol zmenu petitu a to tak, že žiadal, aby bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 48.586,80 eur s príslušenstvom, ktoré tvoria úroky z omeškania vo výške 14,5% p. a. zo sumy 39.350,- eur od 1.1.2007 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9% p. a. zo sumy 4.336,80 eur od 15.1.2008 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9% zo sumy 5.000,- eur od 7.12.2010 do zaplatenia, a súčasne, aby bol žalovaný zaviazaný na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 1.4.2014 uvedenú zmenu návrhu pripustil, avšak nevyhotovoval uznesenie o späťvzatej časti návrhu vo výške 5.880,99 eur s príslušenstvom. Odvolací súd ďalej uviedol, že žalobca na pojednávaní konanom dňa 27.5.2014 zobral späť návrh aj v časti o zaplatenie 5.000,- eur s príslušenstvom, a žiadal konanie aj v tejto časti zastaviť. Súd prvej inštancie síce vyhlásil uznesenie o zastavení konania v tejto časti, pričom zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, že strany sporu sa vzdali práva na podanie odvolania v tejto časti, ale nevyhotovoval o čiastočnom späťvzatí vo výške 5.000,- eur samostatné rozhodnutie a súčasne túto skutočnosť, neodôvodnil v rozsudku. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ teda došlo v priebehu prvoinštančného konania k čiastočnému späťvzatiu návrhu a to jednak vo výške 5.880,99 eur, kedy následne žalobca trval na úhrade sumy vo výške 48.586,80 eur s príslušenstvom a následne došlo k čiastočnému späťvzatiu vo výške 5.000,- eur s príslušenstvom, táto skutočnosť následne z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Z pohľadu prieskumu rozhodnutia odvolacím súdom je potom rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, pokiaľ nie je ustálený predmet konania. Späťvzatie návrhu a skúmanie, ktorá zo strán sporu z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, má vplyv tiež na výšku priznaných trov konania a nemenej dôležitá je aj tá skutočnosť, že pokiaľ došlo k späťvzatiu návrhu, nemohol o tejto časti návrhu rozhodovať súd zamietnutím návrhu i v tejto časti. 19. Odvolací súd, okrem vyššie uvedeného dôvodu, a to nedostatku ustálenia predmetu konania po čiastočných späťvzatiach návrhu, vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie i samotnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a nedostatočné zistenie skutkového stavu, pretože súd prvej inštancie sa k jednotlivým nárokom uplatneným zo strany žalobcu vyjadril veľmi všeobecne a stručne, pričom neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré jednotlivé nároky žalobcu zamietol. V prípade napríklad uplatnenej náhrady škody súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatoval, že z príjmového dokladu zo dňa 15.1.2007 zistil, že žalobca uhradil H. Ř. sumu vo výške 36.000,- Sk, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatnil ako náhradu škody, pričom súd prvej inštancie bez ďalšieho uviedol, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že žalobcovi vznikla škoda. Tiež v otázke ušlého zisku súd prvej inštancie neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré dospel k tomuto záveru. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje nárok na ušlý zisk z titulu neplnenia zmluvy, ktorý si uplatnil v rozsahu obvyklom a spôsobom, ktorý musel vzhľadom na predošlú zmluvnú a obchodnú prax očakávať. 20. Súd prvej inštancie zistil na základe vykonaného dokazovania nasledovný skutkový stav veci: 21. Žalobca sa v konaní voči žalovanému domáha náhrady škody/ušlého zisku, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného, ktorý v roku 2007 nepokračoval s ním v spolupráci a neplnil mu, na základe uzatvorenej Rámcovej zmluvy o spolupráci pri marketingovej komunikácii medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 22.5.2003. Žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 48.492,89 eur, ktorá pozostáva zo sumy 44.156,09 eur, ktorá predstavuje ušlý zisk, ďalej skutočnú škodu vzniknutú zo zmluvnej pokuty uhradenej žalobcom subdodávateľovi vo výške 5.880,99 eur a zo sumy vo výške 4.336,80 eur, ktorá predstavuje skutočnú škodu vzniknutá ako zvýšené výdavky na pracovnú silu (mzdové náklady), a to s príslušenstvom, ktoré tvoria úroky z omeškania vo výške 14,5% p. a. od 1.1.2007 do zaplatenia zo sumy 44.156,09 eur a úrok z omeškania vo výške 9% p. a. od 1.1.2008 do zaplatenia zo sumy 4.336,80 eur a zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. 22. Žalobca zobral späť návrh v časti 93,92 eur s tým, že suma vo výške 93,92 eur predstavuje rozdiel medzi sumou 5.974,91 eur a 5.880,99 eur a jedná sa o nárok na zmluvnú pokutu. Žalobca uviedol, že suma vo výške 4.906,09 eur o ktorú rozšíril žalobu v časti istiny a v časti príslušenstva predstavuje rozdiel medzi právoplatne určeným petitom v časti istiny vo výške 43.586,80 eur a súčtom nároku na náhradu škody pozostávajúceho z ušlého zisku a náhradu nákladov na pracovnú silu a to v celkovej výške 48.492,89 eur. 23. Žalovaný v konaní uviedol, že žalobca neustálil predmet konania v zmysle záverov odvolacieho súdu a ďalej, že nepreukázal splnenie predpokladov jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovení § 373 Obchodného zákonníka, nakoľko neporušil žiadnu povinnosť z Rámcovej zmluvy - právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným vzniknuté z Rámcovej zmluvy mali totiž povahu inominátnej (nepomenovanej) zmluvy, z ktorej žalovanému nevznikali priamo záväzky, ktoré mohli byť porušené. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal vznik skutočnej škody ani ušlého zisku v požadovanej výške, resp. uplatňovaný nárok na náhradu ušlého zisku je zjavne nesprávny, neopodstatnený a nedôvodný. Žalovaný poukázal na to, že žalobca dňa 15.6.2017 rozšíril návrh doručený na súd dňa 16.6.2017, a to v časti istiny vo výške 4.906,09 eur, z titulu náhrady škody, hoci už raz zobral návrh späť v časti istiny 5.000,- eur z rovnakého titulu a to dňa 26.5.2014. Žalovaný namietal premlčanie tohto uplatneného nároku. Žalovaný poukázal na to, že pre samotný spor sú zásadné dve otázky a to, či žalovaný bol povinný odoberať predmetné marketingové služby alebo nie, a či, ak žalovaný bol povinný odoberať predmetné marketingové služby, tak v akom rozsahu. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca vypočítal nesprávne úroky z omeškania. Úroky z omeškania patria veriteľovi len za obdobie omeškania, a to až po uplynutí lehoty bez zbytočného odkladu po tom, čo veriteľ vyzval dlžníka na plnenie (napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 1Cdo 99/2007). A nie od momentu vzniku škody, ako to tvrdí žalobca. Omeškanie tomto prípade tak mohlo nastať až 8.6.2010. 24. Na základe zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie vec právne posúdil nasledovne: 25. V konaní bolo sporné, či boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu žalovaného v zmysle § 373 Obchodného zákonníka, a to porušenie povinnosti zo záväzku, či vznikla žalobcovi škoda a či teda existovala príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Súd prvej inštancie preto skúmal či boli naplnené predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v zmysle ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka, podľa ktorého predpokladmi zodpovednosti za škodu sú porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. 26. Súd prvej inštancie mal preukázané z Rámcovej zmluvy, že akékoľvek záväzky žalobcu či žalovaného počas jej trvania boli podmienené písomným odsúhlasením mediálneho plánu zo strany žalovaného, t.j. osobitnou dohodou a že žalovaný nebol povinný objednávať si služby od žalobcu, medzi zmluvnými stranami nebol dohodnutý objem spolupráce pre daný kalendárny rok resp. jednotlivé roky, okrem roku 2003. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že zmluvným stranám/žalobcovi a žalovanému, nevznikali automaticky záväzky priamo z Rámcovej zmluvy, ktoré mohli byť porušené. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu žiadnej povinnosti na strane žalovaného odoberať od žalobcu služby. V Rámcovej zmluve nie je dohodnutá fixná suma objemu spolupráce pre rok 2007. Podľa znenia Rámcovej zmluvy (napr. čl. II ods. 4, čl. II ods. 6, čl. II ods. 7 alebo čl. IV ods. 4 či čl. V) dodávky služieb mali byť vždy predmetom osobitnej dohody, uzatvorenej vo forme písomného schválenia mediálneho plánu či jednotlivých realizačných plánov žalovaným. Predpokladalo sa tak dodatočné vymedzenie dodávok služieb ako aj potreba uzatvorenia ďalších následných tzv. dielčích zmlúv, ktorými by vznikali konkrétne záväzky. 27. Podľa názoru súdu prvej inštancie opomenutie ukončenia Rámcovej zmluvy zo strany žalovaného ku konci roka 2006 ešte samo o sebe nezakladá vznik škody na strane žalovaného v zmysle ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že žalovaný na rok 2007 nezaslal žalobcovi zadanie a ani mu nepredložil na schválenie mediálnu stratégiu a mediálny plán a teda vo vzťahu k roku 2007 nedošlo k uzavretiu riadnej dielčej zmluvy, z ktorej by obe zmluvné strany mali príslušné dohodnuté práva a povinnosti, resp. stranám vo vzťahu k roku 2007 nevznikli žiadne vzájomné záväzky, t.j. najmä záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému dohodnuté plnenia (služby) a záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi dohodnutú odplatu. Žalobca v konaní teda nepreukázal žiadnym dôkazom, že existovala medzi zmluvnými stranami (žalobcom a žalovaným), akákoľvek dohoda o objeme spolupráce pre jednotlivé roky, ktorú by bolo možné považovať za obchodnú zvyklosť medzi nimi, keďže naopak zmluvné strany pre každý kalendárny rok, v ktorom sa spolupráca mala realizovať, uzatvorili príslušnú dielčiu zmluvu, avšak pre rok 2007 takáto dielčia zmluva nikdy uzatvorená nebola. 28. Žalobca podľa záverov súdu prvej inštancie žiadnym hodnoverným dokladom nepreukázal vznik ušlého zisku v požadovanej výške. Žalobca za obvyklý rozsah plnenia Rámcovej zmluvy považuje obrat z obchodovania medzi ním a žalovaným dosiahnutý v roku 2006. Objem spolupráce sa však počas rokov 2003 až 2006 menil - (objem spolupráce v roku 2003 bol vo výške 79.892,46 eur, v roku 2004 vo výške 120.631,64 eur, v roku 2005 vo výške 77.166,39 eur a v roku 2006 vo výške 107.697,77 eur, a teda len napr. v roku 2004 bol o 50% vyšší ako objem v roku 2005). Žalobca ušlý zisk určil z „referenčnej hodnoty obvyklého rozsahu plnenia“, t.j. objemu spolupráce v roku 2006, pričom tento ušlý zisk vypočítal ako podiel skutočného zisku v roku 2006 na obrate so žalovaným dosiahnutom v roku 2006, t.j. podľa účtovných kníh žalobcu mal byť tento podiel údajne vo výške 41%. Pre výpočet ušlého zisku je potrebné vždy porovnať celkové výnosy a náklady (fixné aj variabilné), vynaložené za účelom dosiahnutia zisku v danom prípade, resp. zmluvnom vzťahu. Žalobca na preukázanie týchto skutočností nepredložil súdu účtovnú evidenciu a nepreukázal, že by bol dosiahol tvrdený zisk, nakoľko nie je možné predpokladať aký zisk by mohol žalobca dosiahnuť v roku 2007 a teda, či by bol rovnaký ako v roku 2006. 29. Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní taktiež nepreukázal výšku skutočnej škody, ktorá mu mala vzniknúť ako mzdové náklady za rok 2007 na zamestnankyňu, a to že tieto náklady vznikli práve v súvislosti s porušením povinnosti Rámcovej zmluvy na strane žalovaného, ako aj zmluvnú pokutu, ktorú mal uhradiť svojmu subdodávateľovi. Žalobca mal už v novembri 2006 vedomosť o tom, že žalovaný s ním chce ukončiť spoluprácu na základe listu žalovaného zo dňa 20.11.2006 adresovaného žalobcovi, keď mu žalovaný zaslal návrh dohody na ukončenie zmluvného vzťahu, a to ku dňu 31.12.2006, s ktorým síce nesúhlasil, čo mu oznámil listom zo dňa 20.11.2006, a ďalej v apríli 2007 už vedel, že mu dal žalovaný platnú výpoveď z Rámcovej zmluvy zo dňa 18.4.2007 a teda, že žalovaný s ním už nebude na základe tejto zmluvy spolupracovať a aj tak neprijal žiadne opatrenia, aby mu nevznikali ďalšie náklady. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané a žalobca to ani nepopieral, že v roku 2006 musel mať vedomosť o tom, že žalovaný si pre rok 2007 už neobjedná žiadne ďalšie služby. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca ak chcel pre potenciálne plnenia pre žalovaného v roku 2007 zazmluvniť určitých subdodávateľov, musel mu byť známy presný rozsah služieb, ktoré mali byť medzi zmluvnými stranami poskytnuté, inak by konal v rozpore s ustanoveniami čl. 4.4 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Rámcovej zmluvy. V konaní bolo preukázané, že na rok 2007 neboli uzatvorené žiadne konkrétne čiastkové zmluvy, nebol vypracovaný žalobcom mediálny plán na rok 2007 a ani nebol schválený žalovaným, tým nebol naplnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu - porušenie záväzku zo strany žalovaného. 30. Žalobca nepreukázal v konaní ani vznik škody spočívajúcej v nároku na náhradu zmluvnej pokuty vyúčtovanej H. Ř. - ON LINE SERVIS. Súd prvej inštancie zistil z príjmového dokladu zo dňa 15.1.2007, že žalobca uhradil H. Ř. sumu vo výške 36.000,- Sk na základe zálohovej faktúry, ktorú si H. Ř. - ON LINE SERVIS, voči nemu mal započítať z titulu vyúčtovanej zmluvnej pokuty vo výške 180.000,- Sk. Žalobca túto skutočnosť preukazoval súdu iba oznámením H. Ř. - ON LINE SERVIS zo dňa 4.2.2008, o jeho započítaní plnenia voči žalobcovi zo zálohovej faktúry vo výške 36.000,- Sk na zmluvnú pokutu vo výške 180.000,- Sk. Žalobca súdu nepredložil žiadne účtovné a ani iné doklady preukazujúce vyúčtovanie zmluvnej pokuty H. Ř. - ON LINE SERVIS a ani zmluvu, na základe ktorej si H. Ř. - ON LINE SERVIS túto zmluvnú pokutu voči nemu vyúčtoval. 31. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a vyššie uvedeného odôvodnenia právneho posúdenia veci ustálil, že zo strany žalobcu nebolo v konaní preukázané, že žalobcovi vznikla škoda (damnum emergens), ktorá sa prejavuje zmenšením majetku poškodenej strany oproti stavu pred škodnou udalosťou. V konaní taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody. 32. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania žalovaným a dospel k záveru, že právne vzťahy vyplývajúce zo zmluvy sa spravujú ustanovením Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je podľa ustanovenia § 397 premlčacia doba na uplatnenie práva 4 roky. V danom prípade si žalobca svoje právo voči žalovanému na súde uplatnil žalobou zaslanou e-mailom dňa 1.12.2010, doplneným originálom žaloby, ktorá bola doručená na súd dňa 7.12.2010 a o škode sa najskôr mohol dozvedieť dňa 5.2.2012. Svoj nárok si tak žalobca voči žalovanému uplatnil v rámci premlčacej lehoty a námietka premlčania vznesená žalovaným nie je dôvodná. 33. Nakoľko žalobca zobral návrh v časti istiny vo výške 93,92 eur späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti v rámci výroku I. rozsudku vo veci samej zastavil. 34. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v spore úspešný v plnom rozsahu, súd prvej inštancie mu však trovy konania nepriznal, nakoľko mu podľa názoru súdu žiadne nevznikli. 35. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 34Cb/37/2010-405 zo dňa 13.12.2017 podal dňa 19.12.2017 (v zákonnej lehote) odvolanie žalovaný. Žalovaný podané odvolanie smeroval výlučne voči výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania žalovaného. V podanom odvolaní žalovaný poukazoval na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 36. Žalovaný nesúhlasí s výrokom III. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému s poukazom na to, že žalovanému trovy konania nevznikli. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že si právo na náhradu trov konania riadne uplatnil a predložil súdu prvej inštancie vyčíslenie trov právneho zastúpenia už na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 27.5.2014 a opakovane si nárok na náhradu trov konania uplatnil aj v ďalšom priebehu konania, poslednýkrát na pojednávaní dňa 21.11.2017. Právny zástupca žalovaného v prípade úspechu žiadal priznať trovy konania, ktorých vyčíslenú výšku poverený zamestnanec žalovaného založil do súdneho spisu. 37. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keďže mal postupovať podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 263 ods. 1 CSP. Nakoľko žalovaný bol počas trvania sporu zastúpený aj advokátom, a nakoľko trovy právneho zastúpenia aj vyčíslil a vyčíslenie súdu prvej inštancie predložil už v deň vyhlásenia prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej veci (t.j. 27.5.2014), mal súd prvej inštancie žalovanému trovy právneho zastúpenia priznať. 38. Žalovaný záverom podaného odvolania navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP v spojení s ustanovením § 390 CSP zmenil výrok III. rozsudku týkajúci sa nároku na náhradu trov konania a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 1.297,39 eur s DPH do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet advokáta E.. D. P.. 39. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, č.k. 34Cb/37/2010-405 zo dňa 13.12.2017 podal v zákonnej lehote - dňa 16.1.2018 odvolanie aj žalobca. Z obsahu predmetného podania žalobcu vyplýva, že tento podané odvolanie smeroval voči výrokom II. a III. napadnutého rozsudku. 40. Podané odvolanie žalobca odôvodnil tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so žalobným návrhom v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a opätovne sa zaoberal zisťovaním, či prišlo ku uzavretiu podľa neho „čiastkových“ zmlúv schválením mediálneho plánu podľa čl. II ods. 4, ods. 6 a ods. 7 a čl. IV ods. 4 a čl. V Rámcovej zmluvy (bod 77). Predmetný skutkový a právny záver súdu prvej inštancie považuje za jednoznačne nesprávny, nakoľko tvrdené „uzavretie čiastkovej zmluvy“ zo strany žalobcu („návrh mediálneho plánu“) bolo už plnením jeho povinnosti dodávať žalovanému služby podľa čl. I ods. 2 Rámcovej zmluvy. Tvrdenie, že predloženie mediálneho plánu (na schválenie) je súčasť akéhosi kontraktačného procesu, odporuje podstate Rámcovej zmluvy a najmä jej ustanoveniu čl. V ods. 1 písm. b), nakoľko „predloženie mediálneho plánu“ žalovanému je zmluvnou povinnosťou žalobcu podľa čl. II ods. 5, sankcionovateľnou zmluvnou pokutou „1.000,- Sk za každý deň omeškania“ s jeho predložením. Žalobca v tejto súvislosti považuje za vylúčené, aby sa doručením návrhu na uzavretie „dielčej zmluvy“ mohol ktokoľvek dostať do sankcionovateľného omeškania. Namieta preto, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a neriadil sa dôsledne závermi zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. 41. Vo vzťahu ku časti nároku, zodpovedajúcemu zmluvnej pokute (bod 76), súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu rozhodoval mimo merita sporu, nakoľko návrh vo svojej konečnej podobe zahŕňal iba náhradu škody z titulu ušlého zisku a naviac nákladov na pracovnú silu (a súvisiaceho príslušenstva). 42. Vo vzťahu ku náhrade škody za naviac náklady na pracovnú silu (bod 74) má žalobca za to, že súd prvej inštancie dospel ku nesprávnym skutkovým záverom a v dôsledku toho vec aj nesprávne právne posúdil. Ako vyplýva zo žaloby, žalobca sa 8 dní po predĺžení Rámcovej zmluvy na rok 2007 dozvedel, že žalovaný nemieni plniť Rámcovú zmluvu v roku 2007. Súd prvej inštancie sa však podľa žalobcu opäť nevysporiadal s námietkou účelovosti argumentácie žalovaného na základe faktu, že v čase, kedy bol návrh na rozviazanie Rámcovej zmluvy podpísaný (20.11.2006), nebol potrebný ku zániku Rámcovej zmluvy ku 31.12.2006 dvojstranný právny úkon, rovnako ani nereflektuje argumentáciu, prečo žalovanému údajne trvalo viac ako dva týždne, kým dokument zaslal žalobcovi; napriek striktnému ustanoveniu poslednej vety čl. IX ods. 1 Rámcovej zmluvy, podľa ktorej v tejto lehote „oznámenie musí byť doručené“ druhej strane. Naopak súd prvej inštancie bez ďalšieho zastáva názor, že opomenutie doručenia ukončenia riadne a včas nemá vplyv na vznik povinností žalovaného. Ako je zjavné aj z následného konania žalovaného (list z 20.8.2007), ešte aj žalovaný si bol vedomý, že výpoveďou z 18.4.2007 nebolo možné ukončiť Rámcovú zmluvu uzavretú na aktuálne obdobie jedného kalendárneho roka. Rámcovú zmluvu nebolo možné počas jej jednoročného trvania jednostranne vypovedať; Rámcová zmluva uvedenú možnosť neobsahuje, prečo predmetný skutkový záver súdu prvej inštancie neobstojí. Zároveň neobstojí súvisiaci právny záver súdu, že žalobca v dôsledku výpovede (oznámenia podľa čl. IX ods. 1 na obdobie po 1.1.2008) vedel o zániku Rámcovej zmluvy ku 18.4.2007 a teda mal prijať opatrenia na odvrátenie škody. Naopak, v zmysle platne na rok 2007 predĺženej Rámcovej zmluvy bol žalobca povinný dodávať svoje služby až do 31.12.2007 podľa čl. VI exkluzívne a v (posledne) určenom celkovom objeme žalovanému. 43. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepredložil účtovné doklady preukazujúce výšku nároku na náhradu ušlého zisku žalobca v rámci podaného odvolania poukazuje na účtovné doklady na č.l. 181 až 263 súdneho spisu. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie v tomto smere nesprávne vyhodnotil dôkazy a nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu. 44. Argumentácia súdu prvej inštancie o zmene výšky celkových ročných objemov obchodovania je vzhľadom na ostatné závery súdu, najmä vzniku akýchkoľvek povinností ku dňu jednostranného schválenia mediálneho plánu (bod 74), podľa žalobcu taktiež neakceptovateľná. Navyše ziskovosť žalobcu v posudzovanom období vyplýva priamo z predložených účtovných kníh; nie je dôvod domnievať sa, že žalobca, ktorého ziskovosť pri obchodovaní so žalovaným dosiahla v roku 2004 39,6%, a v rokoch 2005 a 2006 zhodne po 41%, by bol dosiahol inú ziskovosť v roku 2007 - za podmienky, že by žalovaný bol plnil Rámcovú zmluvu obvyklým spôsobom v rozsahu posledne určenom „kontraktačným procesom“. Argumentácia súdu prvej inštancie o fixných a variabilných nákladoch je vzhľadom na stabilnú hrubú maržu počas celého trvania Rámcovej zmluvy, ako aj podstatu fakturovaných služieb, t.j. nákup a efektívne využívanie reklamného priestoru, v rozpore so skutkovým stavom. Obrat za rok 2005, ktorý súd prvej inštancie uvádza ako údaj, spochybňujúci argument o obvyklom obrate za obdobie kalendárneho roka, bol výnimočným úkazom počas obdobia celého obdobia trvania Rámcovej zmluvy. Už v zmluve z r. 2002, ktorá bola po jednom roku nahradená Rámcovou zmluvou, bol základný kontrahovaný objem spolupráce (bez bonusov) 2,5 mil. SKK. Ak súd chce posudzovať aj obdobie 2003, tak nevyhnutne musí spoluposudzovať aj obdobie spolupráce medzi stranami na základe predošlého kontraktu. Ak aj súd prvej inštancie chcel uzavrieť, že účtovný rok 2006 nie je možné samostatne posudzovať ako referenčné obdobie, bolo by v súlade s ním formulovanými zásadami, podľa ktorých údajne rozhodoval, použiť priemery všetkých hodnôt za obdobia 2004 - 2006 tak, ako to navrhoval žalobca vo svojom vyjadrení z 23.5.2014. Uvedené sa týka tak, obratov, ako aj marží a pomerov obratov z obchodovania medzi stranami ku celkovému obratu žalobcu. 45. Záver súdu prvej inštancie, že za každý rok uzatvárali strany čiastkové zmluvy je podľa žalobcu v rozpore so skutkovým stavom a zmluvnou praxou, ako aj podstatou Rámcovej zmluvy z 22.5.2003. Ak by sa náležitosti Rámcovej zmluvy dohadovali medzi stranami každý rok nanovo, Rámcová zmluva ako zmluva na dodávku služieb na konkrétne obdobie a s konkrétnym objemom (nie budúcu dodávku) by úplne stratila svoj význam. Naopak, Rámcová zmluva a následná prax zmluvných strán pri predlžovaní kontraktu spôsobila, že žalovaný spolu so zadaním podľa čl. II ods. 1 Rámcovej zmluvy (prvýkrát v 4. kvartáli 2003) určoval jednostranným úkonom aj objem základného ročného rozpočtu podľa čl. IV ods. 1 Rámcovej zmluvy; tento objem nebol vzhľadom na osobitosť služieb následne nikdy počas trvania Rámcovej zmluvy osobitne dohadovaný dvojstranným úkonom. Záver súdu, že prichádzalo ku akémukoľvek každoročnému dohadovaniu o „čiastkových zmluvách“, je teda v rozpore so skutkovým stavom a duchom Rámcovej zmluvy na dodávku služieb, ako aj zavedenou praxou medzi stranami. 46. Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie podaného odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a zaviaže žalovaného ku zaplateniu istiny, príslušenstva, ako aj trov konania v súlade so žalobným petitom, resp. alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. 47. K žalobcom podanému odvolaniu sa žalovaný vyjadril písomným podaním zo dňa 6.2.2018. 48. Podľa názoru žalovaného v posudzovanom prípade nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov uvádzaných žalobcom v podanom odvolaní. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, detailne uvedených v odôvodení rozsudku a zároveň súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav správne právne predpisy a tieto tiež správne vyložil. 49. Žalovaný tiež nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že sa súd prvej inštancie v rozsudku nevysporiadal so žalobným návrhom v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, a teda, že skutkový a právny záver súdu prvej inštancie je (podľa názoru žalobcu) nesprávny, nakoľko (podľa žalobcu) je návrh mediálneho plánu už plnením jeho povinnosti dodávať služby podľa čl. I ods. 2 Rámcovej zmluvy. Uvedené ustanovenia nie je možné podľa žalovaného vykladať tak, že by žalovaný bol vždy povinný vypracovať zadanie na služby a toto zaslať žalobcovi na schválenie, nakoľko žiadna takáto povinnosť z Rámcovej zmluvy žalovanému nevyplývala. Uvedené jasne vyplýva v čl. II ods. 1 Rámcovej zmluvy, kde nie sú uvedené žiadané časové požiadavky na zadania alebo objemové požiadavky na zadania (v akej výške, rozpočte by mali byť tieto zadania), z ktorých by vyplývala táto povinnosť pre žalovaného, t.j. medzi stranami nebolo dohodnuté, že žalovaný je povinný zaslať žalobcovi akékoľvek zadania, a to dokonca v nejakej konkrétnej výške. Z uvedeného je teda zrejme a evidentné, že žalovaný mohol objem služieb prispôsobovať svojim reálnym interným a prevádzkovým potrebám a zároveň žalovaný mal právo (nie však povinnosť) objednávať služby (t.j. predkladať žalobcovi zadania) podľa svojich výhradných požiadaviek. 50. V súvislosti s predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody: porušením povinnosti a vznikom škody žalovaný v plnom rozsahu odkázal na svoje záverečné vyjadrenie a vyjadrenie zo dňa 18.8.2017. 51. Žalovaný ďalej zosumarizoval dôvody, pre ktoré nie je možné žalobe žalobcu vyhovieť. Podľa žalovaného neboli totiž preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to z nasledovných dôvodov: i/ právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným vzniknuté z Rámcovej zmluvy mali povahu inominátnej (nepomenovanej) zmluvy, resp. tzv. rámcovej zmluvy, z ktorej zmluvným stranám nevznikali priamo záväzky, ktoré mohli byť porušené. Žalobca nepreukázal existenciu žiadnej povinnosti na strane žalovaného odoberať od žalobcu služby, ii/ výpočet ušlého zisku predkladaný žalobcom je z ekonomického hľadiska nesprávny, neopodstatnený, nepodložený a neprimeraný, nakoľko za základ sú považované tržby roku 2006, ktoré boli oproti tržbám iných rokov vyššie o desiatky percent (takmer 30%), iii/ v súvislosti s nárokom žalobcu na preplatenie časti mzdových nákladov, žalobca napriek zákonnej povinnosti urobiť opatrenia na odvrátenie alebo zmiernenie škody (napr. prepustenie zamestnankyne, zmena pracovnej zmluvy), tieto neprijal, iv/ žalobca nepreukázal ani vznik škody spočívajúcej v nároku na náhradu zmluvnej pokuty. 52. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil a zároveň, aby zmenil predmetný rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania tak, že zaviaže žalobcu k náhrade trov konania žalovaného. 53. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP), a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu a dôvodmi odvolania žalovaného dospel k nasledovným záverom: 54. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 55. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 56. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd však považoval za dôvodné odvolanie žalovaného voči výroku III. napadnutého rozsudku týkajúceho sa trov konania. 57. Odvolací súd v súvislosti s výrokmi I. a II. napadnutého rozsudku v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 58. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku týkajúceho sa výroku I. a výroku II. rozsudku a k odvolacím dôvodom uvedeným žalobcom dodáva: 59. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 60. Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 61. Podľa § 377 ods. 1 Obchodného zákonníka strana, ktorá porušuje svoju povinnosť alebo ktorá s prihliadnutím na všetky okolnosti má vedieť, že poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinná oznámiť druhej strane povahu prekážky, ktorá jej bráni alebo bude brániť v plnení povinnosti, a o jej dôsledkoch. Správa sa musí podať bez zbytočného odkladu po tom, čo sa povinná strana o prekážke dozvedela alebo pri náležitej starostlivosti mohla dozvedieť. 62. Podľa § 377 ods. 2 Obchodného zákonníka ak povinná strana túto povinnosť nesplní alebo oprávnenej strane nie je správa včas doručená, má poškodená strana nárok na náhradu škody, ktorá jej tým vznikla. 63. Podľa § 379 Obchodného zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti. 64. Podľa § 380 Obchodného zákonníka za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany. 65. V zmysle § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka namiesto skutočne ušlého zisku môže poškodená strana požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká. 66. V zmysle § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka osoba, ktorej hrozí škoda, je povinná s prihliadnutím na okolnosti prípadu urobiť opatrenia potrebné na odvrátenie škody alebo na jej zmiernenie. Povinná osoba nie je povinná nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že poškodený túto povinnosť nesplnil. 67. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 68. V zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 69. V zmysle princípu formálnej pravdy zakotveného v ust. § 185 ods. 1 CSP konajúci súd môže vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Iba celkom výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu. 70. V posudzovanom prípade nositeľom dôkazného bremena na preukázanie porušenia zmluvnej povinnosti definovanej Rámcovou zmluvou na strane žalovaného, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením zmluvnej povinnosti žalovaného a vznikom škody ako kľúčových predpokladov preukázania dôvodnosti nároku uplatneného v tomto konaní, je nepochybne žalobca. Bolo práve na žalobcovi, aby v konaní uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno v súvislosti s nárokmi uplatnenými v tomto konaní. Odvolací súd po posúdení obsahu súdneho spisu musí prisvedčiť argumentácii súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že na strane žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti definovanej Rámcovou zmluvou a že v príčinnej súvislosti s údajným porušením povinnosti na strane žalovaného došlo k vzniku škody. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu tiež relevantným spôsobom - konkrétnymi dôkazmi, ktoré by odôvodňovali jej výpočet - nepreukázal výšku ním uplatnených nárokov. 71. V zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít SR, za rámcovú zmluvu je možné označiť zmluvu, ktorá stanoví len rámec práva a povinností obchodníkov a podmienky ich vzájomných obchodných vzťahov, ktoré by bolo zbytočne neustále pri každom obchodnom prípade opakovať, na základe samotnej rámcovej zmluvy ešte nedochádza k realizácii obchodu, ale až v spojení s dielčou zmluvou. Rámcová zmluva je však platný záväzok, pričom strany pri uzavieraní rámcovej zmluvy môžu byť viazané povinnosťami upravenými výhradne v rámcovej zmluve bez tohto, aby ďalej museli uzavierať dielčie zmluvy. Rámcová zmluva má v praxi charakter inominátneho kontraktu. Následná tzv. dielčia zmluva potom predstavujú už konkrétny zmluvný typ. Záväzok uzavrieť následnú dielčiu zmluvu nie je podstatnou náležitosťou rámcovej zmluvy, preto táto všeobecne nemá charakter zmluvy o budúcej zmluve a uzavieranie dielčích zmlúv je potom ponechané až na rozhodnutia zmluvných strán. Rámcovú zmluvu je potrebné vnímať ako inštitút, ktorý má zjednodušiť kontraktačný proces, a ktorý až v spojení s dielčou zmluvou môže viesť k realizácii predmetu plnenia. Dielčie zmluvy konkretizujú predmet plnenia rámcovej zmluvy tak, aby spolu tvorili určitý a platný záväzok strán. Jedná sa teda o zmluvy, ktoré sú obsahovo vzájomne previazané. 72. Podľa názoru odvolacieho súdu je Rámcovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne potrebné označiť za zmluvu, ktorá stanovila len základný rámec práv a povinností zmluvných strán, pričom konkrétne objemy kontrahovaných služieb boli medzi zmluvnými stranami predmetom dielčích dojednaní/objednávok. 73. S prihliadnutím na dojednania samotnej Rámcovej zmluvy, ale aj ostatné dôkazy predložené stranami sporu v konaní, je nutné prisvedčiť argumentácii súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej akékoľvek záväzky žalobcu, či žalovaného, počas trvania Rámcovej zmluvy, boli podmienené písomným odsúhlasením mediálneho plánu zo strany žalovaného, t.j. osobitnou dohodou, pričom žalovaný nebol povinný objednávať si od žalobcu služby v konkrétnom - vopred stanovenom objeme na ten-ktorý rok spolupráce. Žalobca v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom existenciu akejkoľvek dohody zmluvných strán, ktorá by definovala konkrétny rozsah/objem spolupráce zmluvných strán na rok 2007 a teda ani rozsah objednávok, ktoré by mal byť žalovaný povinný zadať žalobcovi v kalendárnom roku 2007, resp. ktoré mohol žalobca v danom období očakávať a mal vybaviť. 74. Je tiež nutné prisvedčiť argumentácii súdu prvej inštancie, že samotné opomenutie ukončenia Rámcovej zmluvy zo strany žalovaného ku koncu roka 2006 ešte samo o sebe nezakladá vznik škody na strane žalovaného v zmysle ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka. 75. Odvolací súd súhlasí tiež so závermi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých žalobca žiadnym hodnoverným dokladom nepreukázal vznik ušlého zisku v ním požadovanej výške. Žalobca taktiež nepreukázal výšku skutočnej škody, ktorá mu mala vzniknúť ako mzdové náklady za rok 2007 na zamestnankyňu. 76. Aj v prípade, ak by k porušeniu povinnosti na strane žalovaného skutočne došlo a následkom tohto porušenia povinnosti by došlo k vzniku škody, je tiež nutné poukázať na prevenčnú povinnosť na predchádzanie/zmiernenie škôd v zmysle § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca mal už v novembri 2006 vedomosť o tom, že žalovaný s ním chce ukončiť spoluprácu na základe listu žalovaného zo dňa 20.11.2006 adresovaného žalobcovi, keď mu žalovaný zaslal návrh dohody na ukončenie zmluvného vzťahu, a to ku dňu 31.12.2006, s ktorým síce nesúhlasil, čo mu oznámil listom zo dňa 20.11.2006, a ďalej v apríli 2007 už vedel, že mu dal žalovaný platnú výpoveď z Rámcovej zmluvy zo dňa 18.4.2007 a teda, že žalovaný s ním už nebude na základe tejto zmluvy spolupracovať a aj tak neprijal žiadne opatrenia, aby mu nevznikali ďalšie náklady. 77. Pokiaľ žalobca napriek vedomosti o tom, že nebol medzi zmluvnými stranami v zmysle Rámcovej zmluvy kontrahovaný žiaden konkrétny rozsah požadovaného plnenia/služieb na rok 2007 a tento nebol dohodnutý ani žiadnou samostatnou dielčou zmluvou, resp. objednávkou žalovaného, napriek tejto skutočnosti zazmluvnil vopred určitých subdodávateľov, resp. alokoval na tento účel na celé obdobie personálne zdroje, nebolo v danom prípade preukázané porušenie akejkoľvek zmluvnej povinnosti na strane žalovaného a ani vznik škody z toho vyplývajúcej, neboli teda naplnené zákonné predpoklady pre vznik nárokov žalobcu uplatnených v tomto konaní voči žalovanému. 78. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a na takto správne zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov, teda vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo z tohto dôvodu potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP vo výrokoch I. a II. potvrdiť ako vecne správny. 79. Odvolací súd však považoval za dôvodné odvolanie žalovaného podané voči výroku III. napadnutého rozsudku. Ako vyplýva aj z obsahu súdneho spisu, žalovaný bol v časti konania pred súdom prvej inštancie zastúpený advokátom a v súvislosti s právnym zastúpením, ktoré advokát žalovanému v konaní poskytoval, vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia advokátom. Žalovaný si svoj nárok na náhradu týchto trov včas a riadne v konaní uplatnil, preto súd prvej inštancie nepostupoval správne, pokiaľ náhradu takto riadne a včas uplatnených trov konania žalovanému nepriznal. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku III. týkajúcom sa trov konania v súlade s ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému, ako sporovej strane, ktorá bola v konaní v celom rozsahu úspešná, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu. 80. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 34Cb/37/2010-405 vo výroku I. a II. a o zmene rozsudku vo výroku III. jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. 81. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný na 100% a žalobca neúspešný. Žalovanému, ako strane v spore úspešnej v plnom rozsahu, patrí náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté v súlade s § 262 ods. 1 a 2 CSP, samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).