Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/216/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110249419 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1110249419.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcov: X. B. S., T. XX, K., X. W. S., T. XX, K., oboch zastúpených Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: Slovenská T., za K. K. V. H. B. T., Š. X, A., Y. N. Š. P. N. L., na odvolanie žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.03.2018, č.k. 4C/12/2011-182, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že stranám nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.03.2018, č.k. 4C/12/2011-182, zastavil konanie a žalovanej priznal voči žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že pôvodný žalobca (J.. F. S.) sa žalobou zo dňa 20.12.2010 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.200 eur ako odškodnenia za nemateriálnu ujmu. Konajúci súd uznesením zo dňa 05.08.2013, č.k. 4C/12/2011-39, a zo dňa 22.01.2015, ktoré vyhlásil na pojednávaní dňa 22.01.2015, za prítomnosti oboch strán sporu, pripustil zmenu žaloby, podľa ktorej pôvodný žalobca žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie majetkovej ujmy vo výške 250.000 eur, sumy 4.500 eur mesačne odo dňa 01.09.2005 do zaplatenia za zmarené šance na ušlý zisk a sumy 136.363,63 eura mesačne odo dňa 01.09.2005 do zaplatenia titulom nemajetkovej ujmy. 3. V priebehu konania pôvodný žalobca dňa 18.05.2017 zomrel. Uznesením súdnej komisárky Q.. F. K. zo dňa 31.08.2017, sp. zn. 16D/331/2017, Dnot 110/2017, bolo dedičské konanie zastavené, pričom právnymi nástupcami nebohého žalobcu sa stali jeho dve plnoleté deti B. S. P. W. S., s ktorými súd ako s dedičmi strany, ktorá počas konania zomrela, pokračoval v konaní (bez vydania rozhodnutia podľa § 63 ods. 2 C.s.p. - pozn. odvolacieho súdu). 4. Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 16.10.2017 vyzval B. S., označujúc ju za žalobkyňu v 1. rade a W. S., ako žalobcu v 2. rade, aby v stanovenej lehote súdu oznámili, či ako právni nástupcovia nebohého žalobcu trvajú na podanej žalobe alebo ju berú späť, s doložkou, že v prípade, že sa v stanovenej lehote nevyjadria, bude mať za to, že na podanej žalobe netrvajú. Žalobkyňa v 1. rade, ako aj žalobca v 2. rade, prevzali výzvu konajúceho súdu každý osobne dňa 24.10.2017. Vzhľadom na to, že ani jeden z nich v stanovenej lehote na výzvu súdu prvej inštancie nereagoval, konajúci súd vyhodnotil, že na podanej žalobe netrvajú a túto berú v celom rozsahu späť. Následne aplikujúc ustanovenie § 470 ods. 1 a 2, § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) súd prvej inštancie konanie zastavil. 5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. majúc za to, že žalobcovia v 1. a v 2. rade zavinili zastavenie konania, nakoľko vzali žalobu späť v celom rozsahu bez uvedenia dôvodu, a preto vzniklo právo na náhradu trov konania žalovanej. Konajúci súd preto priznal žalovanej voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6. Záverom súd prvej inštancie objasnil, že nerozhodol o vrátení súdneho poplatku za žalobu s poukazom na § 11 ods. 4 vety poslednej zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, nakoľko pôvodný žalobca nezaplatil súdny poplatok spolu s podaním žaloby a ani dodatočne na výzvu konajúceho súdu až do späťvzatia žaloby. 7. Proti výroku uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v 1. a v 2. rade a navrhli, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalovanej náhradu trov konania neprizná, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) C.s.p. Po zhrnutí skutkového stavu veci uviedli, že s pôvodným žalobcom sa pred jeho smrťou nestýkali, nemali vedomosť o jeho aktivitách, vrátane žaloby o náhradu škody a o okolnostiach vedúcich pôvodného žalobcu k jej podaniu. Z dôvodu skutkovej neznalosti prípadu, ako aj z ďalších objektívnych dôvodov, neuvedomujúc si pritom následky opomenutia konania, ktoré vyústilo do zastavenia konania, žalobcovia potvrdili, že ostali pasívni. Ich postoj bol determinovaný nereagovaním na výzvu súdu (či trvajú na podanej žalobe), následkom čoho konajúci súd konštatoval, že nemali záujem na pokračovaní v konaní. Ak by aj mali vedomosť o spore a mali záujem uplatňovať ďalej nároky pôvodného žalobcu, tieto by aj tak nepreukázali, nakoľko len samotný nebohý žalobca mal možnosť uvádzať skutkové tvrdenia a predkladať o nich relevantné dôkazy. Uvedené skutočnosti žalobcovia považovali za výnimočné okolnosti, ktoré vznikli v dôsledku procesnej situácie, na ktoré mal konajúci súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať v mysle § 257 C.s.p. Rovnako mal prihliadať na pomery strán sporu, okolnosti vedúce k uplatneniu nároku na súde a na postoj strán v konaní, ktorými sa však súd prvej inštancie nezaoberal; zmienené výnimočné okolnosti mohli pritom mať na rozhodnutie o náhrade trov konania značný dopad. 8. Žalobcovia ďalej uviedli, že ako strany sporu mali právo na uplatnenie svojich procesných práv a na vyporiadanie sa so všetkými relevantným okolnosťami prípadu, pričom práve opomenutie konajúceho súdu vysporiadať sa s podstatnými okolnosťami, na ktoré poukázali aj v odvolaní, mohlo mať za následok vznik inej vady konania a následne nesprávny právny záver o priznaní náhrady trov konania žalovanej. 9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadrila. 10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie týkajúci sa náhrady trov konania, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné. 11. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 12. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 13. V sporových konaniach sa v prípade zastavenia konania uplatňuje vo všeobecnosti zásada zavinenia. Ak dôjde k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť na zastavení konania na oboch procesných stranách, tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Medzi okolnosti rozhodné pre ustálenie procesného zavinenia na strane žalobcu patrí skúmanie, či žaloba bola podaná dôvodne. Pokiaľ ide o skúmanie zavinenia na strane žalovaného, súd zisťuje, či žalovaný uhradil žalovanú sumu po začatí konania, a teda či žalobca zobral žalobu späť pre jeho správanie. Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného, žalovanému nemožno pričítať procesné zavinenie a trovy žalovaného znáša žalobca. 14. Civilný sporový poriadok predvídavo počíta i s takou situáciou, že nie vždy musí byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu spravodlivé, aby neúspešná strana sporu uhrádzala úspešnej strane sporu (všetky) náklady, ktoré úspešnej strane sporu v súvislosti s vedením konania vznikli. Výrazom takejto výnimky je ustanovenie § 257 C.s.p., ktoré súdu vo výnimočných prípadoch umožňuje nepriznať úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov súdneho konania. Predmetné ustanovenie umožňuje súdu zvážiť všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné osobitné zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení právny nárok. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Možnosť súdu nepriznať (procesne) úspešnej strane sporu za určitých špecifických okolností nárok na náhradu trov konania pritom upravovalo i ustanovenie § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O.s.p.“), podľa ktorého mohli súdy v prípadoch existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, výnimočne, nepriznať účastníkovi konania náhradu trov konania, a to buď celkom alebo sčasti. 15. Vychádzajúc z doslovného znenia ustanovenia § 257 C.s.p. zákon dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi, ktorá uvádza príkladmo ako dôvody hodné osobitného zreteľa neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobné, majetkové a sociálne pomery strany sporu. V tomto smere treba uviesť, že ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, sp. zn. 3 MCdo 46/2012). 16. V danej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal zo záveru, že žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania, a to späťvzatím žaloby bez uvedenia dôvodu, a preto žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania. Treba prisvedčiť argumentácii žalobcov, že konajúci súd sa pri úvahe o zavinení zastavenia konania (z procesného hľadiska) zameral len na zistenie, že žalobcovia späťvzatie žaloby nijakým spôsobom nezdôvodnili. Odhliadnuc od vyhodnotenia pasívneho správania žalobcov v 1. a v 2. rade vo vzťahu k výzve konajúceho súdu, či trvajú na podanej žalobe alebo túto berú späť, ktorú odvolací súd považuje za neštandardnú, mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania zvážiť i prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p.; v rámci toho mal zohľadniť, že i keď žalovaná nijakým spôsobom nezapríčinila zastavenie konania, z obsahu spisu vyplýva, že jej žiadne trovy v konaní nevznikli. Zároveň, sa mal dostatočne oboznámiť s uznesením súdnej komisárky Q.. F. K. zo dňa 31.08.2017, č.k. 16D/331/2017 Dnot 110/2017, ktorá zastavila konanie o dedičstve podľa § 187 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p“), nakoľko nebohý žalobca nezanechal žiaden majetok. Ak potom neexistoval žiaden majetok, ktorý by žalobcovia v 1. a v 2. rade nadobudli dedením, nemohli byť zaviazaní na úhradu trov konania, predstavujúcich pasívnu časť dedičstva, nakoľko na nich neprešla zodpovednosť za prípadné záväzky (dlhy) nebohého žalobcu v dôsledku jeho smrti (§ 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc z výsledku dedičského konania de facto neexistoval právny nástupca zomretej strany sporu (pôvodného žalobcu), ktorého právny poriadok dosadzuje vo vzťahu k neuhradeným dlhom do právneho postavenia zomretého podľa § 470 Občianskeho zákonníka. 17. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie za stavu, keď žalovanej, ktorá svojim správaním nezavinila zastavenie konania, priznal nárok na náhradu trov konania, hoci jej žiadne trovy v konaní nevznikli, voči žalobcom v 1. a v 2. rade, na ktorých však neprešla zodpovednosť za záväzky ich právneho predchodcu (pôvodného žalobcu), jeho rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Zohľadniac tieto aspekty dospel odvolací súd k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán sporu v zmysle § 257 C.s.p. Odvolací súd preto podľa § 388 C.s.p. zmenil napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tak, že stranám nepriznal nárok na ich náhradu. 18. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 257 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd zohľadnil, že hoci boli žalobcovia v odvolacom konaní úspešní, žalovaná nijakým spôsobom nedala príčinu na podanie odvolania proti napadnutému výroku uznesenia súdu prvej inštancie, pričom, pokiaľ by žalobcovia reagovali na výzvu konajúceho súdu zo dňa 16.10.2017 a v jej rámci ozrejmili i tie skutočnosti uvedené v odvolaní, nebolo potrebné, aby sa vec dostala do štádia odvolacieho konania. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).