Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/155/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111236006 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111236006.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Event Horizont Security s.r.o., Horná 34/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 43 934 331, zast. JUDr. Miloš Baranec, advokát, Majerská cesta 96, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému (v 2. rade): Prima Banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zast. Škubla & Partneri s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/171/2011-264 zo dňa 9.11.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/171/2011-264 zo dňa 9.11.2016 potvrdzuje. Žalovaný 2/ má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol. Rozhodol tiež, že žalovaný v 2. rade má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. V odôvodnení svojho rozhodnutia konajúci súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.10.2011 domáhal voči pôvodnému žalovanému v 1. rade: Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 30 813 182, zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2009-836, vydaného dňa 19.9.2011 Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie v právnej veci žalobcu Dexia banka Slovensko, a.s. proti žalovanému Event Horizont Security, s.r.o.. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Žalobca ako dôvod uviedol, že konanie na rozhodcovskom súde začalo na základe žaloby Dexia banky Slovensko dňa 26.2.2009, ktorá mala za to, že došlo k strate z FX obchodov, pretože mal žalobca na žiadosť banky navýšiť kolaterál, prostredníctvom ktorého by mali byť straty kryté. Keďže žalobca navýšenie kolaterálu nevykonal, banka dňa 23.10.2008 ukončila obchodovanie, začala uzatvárať pozície a vyčíslila vzniknutú škodu na 2.438.122,68 eur s príslušenstvom. Žalobca si vzájomnou žalobou zo dňa 21.9.2009 uplatnil voči banke nárok na zaplatenie 4.951.985,30 eur z dôvodu porušenia povinnosti banky informovať žalobcu pri prekročení hranice 70 % z kolaterálu. Žalovanú sumu si banka prisvojila po skončení zmluvy o spolupráci s tým, že si ju započítala s údajnou pohľadávkou na náhradu škody, ktorú žalobca popieral. Rozhodcovský súd rozhodol vo veci dňa 19.9.2011 tak, že zaviazal žalobcu k zaplateniu sumy 2.438.122,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 13.2.2009 do zaplatenia v prospech banky. Vzájomný návrh žalobcu (ako žalovaného v danom konaní) zamietol. Žalobca v rozhodcovskom konaní vzniesol dve námietky zaujatosti voči rozhodcom, ktorí vec rozhodovali - Mgr. Adriánovi Beskydovi, Mgr. Romanovi Hrabušovi a JUDr. Richardovi Földešovi, ako aj voči všetkým ostatným rozhodcom rozhodcovského súdu SBA. Námietky boli rozhodcovským súdom zamietnuté ako nedôvodné. Podľa názoru žalobcu išlo o nesprávne rozhodnutie rozhodcovského súdu. Ďalším dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku malo byť porušenie zásady rovnosti účastníkov, keď rozhodcovský súd na pojednávaní nepripustil navrhovaný dôkaz žalobcu, a to ustanovenie znalca z odboru fonoskopie za účelom preskúmania pravosti zvukových záznamov použitých v konaní. Uznesením zo dňa 9.1.2012 súd zamietol návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku s poukazom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Uznesenie bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave dňa 22.3.2012 s tým, že súd správne posúdil, že neboli splnené podmienky pre povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vzhľadom na nesprávne označenie žalovaného. S poukazom na vyslovený právny záver súdov, ako i z dôvodu právnej istoty požiadal žalobca dňa 20.2.2012 súd o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane žalovaného do konania. Súd uznesením zo dňa 27.6.2012 pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane žalovaného v 2. rade, a to spoločnosť Prima banka Slovensko, a.s. (právny nástupca Dexia banky, ktorá bola žalobcom v rozhodcovskom konaní). Uznesením súdu bola zároveň pripustená zmena žaloby, kedy žalobca žiadal nielen o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.9.2011, ale i zrušenie rozhodcovského uznesenia zo dňa 6.2.2012, sp. zn. II/2009-836, ktorým bolo rozhodnuté o výške trov konania. Žalovaný v 2. rade žiadal konanie voči pôvodne žalovanému v 1. rade (Stály rozhodcovský súd SBA) zastaviť, žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade. Ako dôvod uviedol, že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade existuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, nakoľko rozhodcovský súd je len organizačnou zložkou Slovenskej bankovej asociácie, a teda nemá právnu subjektivitu. I v prípade, keby súd mal spôsobilosť byť účastníkom konania, žaloba by musela byť zamietnutá s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie rozhodcovského súdu. Vecná legitimácia totiž svedčí iba účastníkom rozhodcovského konania. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade uviedol, že žaloba žalobcu nebola podaná včas, keďže posledný deň lehoty pripadol na 19.10.2011. Návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania je vo svojej podstate totiž návrhom na začatie konania. V bodoch 8., 9., a 10. svojho rozsudku č.k. 25Cb/171/2011-264 zo dňa 9.11.2016 súd prvej inštancie interpretoval stanovisko žalovaného 2/ k dôvodom žalobcu vo veci samej, k porušeniu zásady rovnosti ako aj k namietanej platnosti rozhodcovskej doložky. Žalovaný ako dôkazné prostriedky označil: Štatút rozhodcovského súdu, uverejnený v Obchodnom vestníku č. OV 110C/2011, Všeobecné obchodné podmienky pre komplexné finančné operácie Dexia banky Slovensko, a.s. zo dňa 23.10.2007 a 28.8.2008, Dohodu o nižšom stupni ochrany č. XXXXX/LCN/ XX-Z. z 2.4.2008. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 20.12.2012 uviedol, že nemá právnu subjektivitu a žiadal konanie voči nemu zastaviť. Uznesením zo dňa 11.3.2013 bolo konanie voči žalovanému v 1. rade zastavené a žiadnej zo strán sporu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Uznesením zo dňa 14.12.2015 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací potvrdil uvedené uznesenie súdu prvej inštancie. Uznesenie súdu prvej inštancie tak nadobudlo právoplatnosť dňa 16.2.2016. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ZoRK), ako aj § 41 ods. 1, 43 ods. 1, 51 ods. 2 a 52 ods. 3 cit. zákona. V závere svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že primárne skúmal, či je žaloba podaná včas, teda pred uplynutím prekluzívnej procesno-právnej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 41 ods. 1 ZoRK. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že dňa 19.9.2011 Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie v spore žalobcu: Dexia banka Slovensko, as., Bratislava, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: Event Horizont Security s.r.o., Lučenec, IČO: 43 934 331 o zaplatenie 2.438.122,68 eur s príslušenstvom rozhodol tak, že zaviazal žalovaného (v tomto konaní žalobcu) na zaplatenie sumy 2.438.122,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 13.2.2009 do zaplatenia ako i k náhrade trov konania, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením. Vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.10.2011 a vykonateľnosť dňa 17.10.2011. Rozsudok bol žalobcovi (žalovanému v rozhodcovskom konaní) doručený dňa 14.10.2011 cestou jeho právneho zástupcu JUDr. Miloša Baranca, o čom svedčí podpis na doručenke. Žalobca podal žalobu na súd najprv iba voči žalovanému v 1. rade: Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, Bratislava dňa 19.10.2011, t.j. v zákonom stanovenej lehote. Následne požiadal dňa 20.2.2012 súd o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane žalovaného do konania. Súd uznesením zo dňa 27.6.2012 pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane žalovaného v 2. rade a to spoločnosť Prima banka Slovensko, a.s. (právneho nástupcu Dexia banky, ktorá bola žalobcom v rozhodcovskom konaní). Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.8.2012. Konajúci súd konštatoval, že žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas, dňa 19.10.2011, avšak proti strane sporu, ktorá v zmysle § 90 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 43 ZoRK nielenže nebola v spore pasívne legitimovaná, ale ani nemala, ako organizačná zložka, spôsobilosť byť účastníkom konania, nakoľko jej zákon nepriznáva právnu subjektivitu. Súd preto konanie voči žalovanému v 1. rade uznesením zo dňa 11.3.2013 zastavil. Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku tak nebola dňa 19.10.2010 podaná proti strane sporu, ktorá je pasívne vecne legitimovaná. Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uplynula dňa 14.11.2011. Žalobca podal žalobu voči žalovanému v 2. rade, resp. návrh na pristúpenie žalovaného v 2. rade do konania až dňa 20.2.2012, teda po uplynutí 30-dňovej lehoty na podanie žaloby v zmysle § 41 ods. 1 ZoRK. V tejto súvislosti konajúci súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 88/2006, podľa ktorého návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka (strany sporu) do konania, možno považovať za nový návrh na začatie konania voči tomuto subjektu. Keďže splnenie podmienky podania žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote 30 dní v zmysle § 41 ods. 1 ZoRK je primárnym predpokladom toho, aby sa súd mohol zaoberať naplnením niektorého zo skutkových dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedených v § 40 ods. 1 ZoRK, pričom tento predpoklad naplnený nebol, súd zamietol žalobu žalobcu bez ďalšieho skúmania vecných dôvodov uvádzaných žalobcom. Súd prvej inštancie zamietol tiež žalobu vo zvyšnej časti navrhovaného zrušenia rozhodcovského uznesenia zo dňa 6.2.2012 sp. zn. II/2009-836 s odôvodnením, že na zamietnutie tejto časti žaloby nemá vplyv ani skutočnosť, že žaloba bola v tejto časti podaná včas, nakoľko nemožno v zmysle ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, žalovať samostatne o zrušenie procesného uznesenia. V prípade, ak by súd vyhovel žalobe a rozhodcovský rozsudok zrušil, nastala by priamo v zmysle civilného procesného poriadku fikcia zrušenia i nadväzujúceho uznesenia o trovách konania. O nároku na náhradu konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko z ustanovení zák. č. 244/2002 Z.z. nie je zrejmé, kto má byť žalovaný v konaní o zrušenie rozhodnutia rozhodcovského súdu. Samotný zákon v ustanovení § 40 ods. 1 len ustanovuje, že aktívne legitimovaným v konaní, je účastník rozhodcovského konania. Odvolateľ - žalobca ďalej argumentoval tým, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozhodnutia bola podaná v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, pričom z uvedeného návrhu je zrejmé, aké právo sa uplatňuje - teda o zrušenie akého rozhodnutia rozhodcovského súdu sa má jednať a sú z neho zrejmí aj účastníci samotného rozhodcovského konania, ktorí sú v úvode návrhu aj riadne uvedení. V prípade stotožnenia sa s názorom konajúceho súdu, by došlo k vážnemu zásahu do samotných práv žalobcu na súdnu ochranu, žalobcovi by sa takýmto konaním súdu zobrala možnosť domáhať sa ochrany svojich ústavných práv, napriek tomu, že v zákonnej lehote žalobu podal. Žalobca má preto za to, že cieľom zákona a ochrany práv účastníkov nie je daná takáto striktná formálnosť konania, ktorá by mala byť na úkor práv účastníka. V tejto súvislosti žalobca poukázal na čl. 46 Ústavy SR, ako aj na rozhodnutie vyslovené Ústavným súdom SR v uznesení ÚS SR č. 462/2011 zo dňa 7.12.2011, podľa ktorého: „Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti...“ Odvolateľ tiež uviedol, že vzhľadom k právnym záverom súdu, podal návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, a to účastníka Prima banka Slovensko, a.s., čím sa odstránila prekážka, že v konaní vystupoval na strane žalovaného subjekt bez pasívnej legitimácie. Žalobca má za to, že podaním žaloby, hoci aj voči subjektu -podľa súdu bez pasívnej legitimácie, bola dodržaná zákonná lehota na podanie žaloby v zmysle § 41 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, a teda nebol dôvod k zamietnutiu žaloby z uvedeného právneho dôvodu, v čase rozhodnutia už v konaní vystupoval pasívne legitimovaný účastník. Rovnako žalobca namietal právny názor súdu, že nie je možné napadnúť uznesenie rozhodcovského súdu o náhrade trov konania. Uznesenie je samostatným rozhodnutím, bolo aj samostatne doručované, preto podľa žalobcu je možné ho napadnúť v zmysle § 41 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Bezpochyby bolo predmetné uznesenie napadnuté v 30-dňovej lehote od jeho doručenia. Vzhľadom na uvedené odvolateľ - žalobca navrhol, aby súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 9.11.2016 zrušil a vec vrátil na nové konanie. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2/, ktorý uviedol, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca nepodal voči žalovanému v 2. rade žalobu v prekluzívnej 30- dňovej lehote, stanovenej v ustanovení § 41 ods. 1 ZoRK. Nakoľko žalobca ako žalovaného pôvodne v žalobe označil výlučne žalovaného v 1. rade, t.j. Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a nebol ani pasívne legitimovaný, súd konanie voči žalovanému v 1. rade uznesením zastavil. Následne žalobca podal voči žalovanému v 2. rade dňa 20.2.2012 návrh na pristúpenie do konania, ako však správne poukázal konajúci súd v odôvodnení rozsudku, návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, je vo svojej podstate návrhom na začatie konania, a keďže žalobca doručil návrh na vstup žalovaného v 2. rade do konania, nesporne po uplynutí stanovenej lehoty 30-ich dní pre podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, súd rozhodol správne, keď žalobu z dôvodu preklúzie práva žalobcu zamietol. Žalovaný 2. tiež poukázal na povinnosť žalobcu, aby svoje práva bránil a staral sa o ne s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Za správne považuje žalovaný v 2. rade aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby navrhovaného zrušenia uznesenia zo dňa 6.2.2012 sp. zn. II/2009-836, týkajúce sa výroku o náhrade trov konania. Z ustanovenia § 40 ods. 1 ZoRK je totiž zrejmé, že žalobou podanou na súde sa možno domáhať iba zrušenia rozhodcovského rozsudku a nie uznesenia o náhrade trov konania. Žalovaný 2/ preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako správny potvrdil a žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania. 4. K vyjadreniu žalovaného 2/ zaujal písomné stanovisko žalobca, ktorý konštatoval, že v plnom rozsahu trvá na odvolacích dôvodoch, nakoľko má za to, že súd nesprávne právne vec posúdil. Opätovne deklaroval, že v zmysle § 41 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. vyplýva len povinnosť podania žaloby, pričom sa neoznačuje, voči komu má byť táto žaloba podaná. Treba, podľa jeho názoru, zobrať do úvahy, že žalované zrušenie rozhodcovského rozsudku je špecifickou formou žaloby, keď výsledkom takéhoto súdneho konania je zrušenie rozhodnutia rozhodcovského súdu, teda nemožno hovoriť o klasickom sporovom konaní. Žalobca má za to, že v danom prípade je potrebné posudzovať žalobu z hľadiska jej špecifickosti, keď predmetom nie je posudzovanie hmotnoprávneho vzťahu, ale zákonnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorý o hmotnoprávnom vzťahu, resp. spore z neho rozhodoval. Treba posudzovať to, že v zákone č. 244/2002 Z.z. nie je vymedzený okruh účastníkov takého konania. 5. K stanovisku žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný 2/, ktorý okrem predchádzajúcich tvrdení, t.j. že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca nepodal voči žalovanému v 2. rade žalobu v prekluzívnej 30-dňovej lehote, stanovenej v ustanovenej v § 41 ods. 1 ZoRK, poukázal aj na ustanovenia § 90 Občianskeho súdneho poriadku a § 43 ZoRK, ktoré dávajú jednoznačnú odpoveď, že pasívne legitimovaný v konaní má byť žalovaný v 2. rade. Žalovaný preto opakovane navrhol, aby odvolací súd predmetný rozsudok potvrdil ako vecne správny a rozhodol tiež o náhrade trov odvolacieho konania. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP), prejednal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu, ako aj vyjadrením žalovaného 2/ odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 8. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.10.2011 domáhal voči pôvodnému žalovanému v 1. rade - Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 30 813 182, zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2009-836, vydaného dňa 19.9.2011 Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie v právnej veci žalobcu Dexia banka Slovensko a.s., proti žalovanému Event Horizont Security s.r.o.. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. 9. Uznesením zo dňa 9.1.2012 súd zamietol návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Uznesenie bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave dňa 22.3.2012 s tým, že súd správne posúdil, že neboli splnené podmienky pre povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, vzhľadom na nesprávne označenie žalovaného. 10. Dňa 20.2.2012 požiadal žalobca súd o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane žalovaného do konania. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 27.6.2012 pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane žalovaného v 2. rade - Prima banka Slovensko, a.s. (právny nástupca Dexia banky, ktorá bola žalobcom v rozhodcovskom konaní). Uznesením súdu bola zároveň pripustená zmena žaloby, kedy žalobca žiadal nielen o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.9.2011, ale i zrušenie rozhodcovského uznesenia zo dňa 6.2.2012 sp. zn. II/2009-836, ktorým bolo rozhodnuté o výške trov konania. 11. Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. 12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ako aj s argumentáciou žalovaného 2/, že žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas, dňa 19.10.2011, avšak proti strane sporu, ktorá v zmysle § 90 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku, v spojení s § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní nielenže nebola v spore pasívne legitimovaná, ale ako organizačná zložka ani nemala spôsobilosť byť účastníkom konania, nakoľko zákon jej nepriznáva právnu subjektivitu. Súd prvej inštancie preto konanie voči žalovanému v 1. rade uznesením zo dňa 11.3.2013 zastavil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, predmetné uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku tak bola podaná dňa 19.10.2011 síce včas, ale proti strane sporu, ktorá nie je pasívne vecne legitimovaná. Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uplynula dňa 14.11.2011. V danej lehote nebola zo strany žalobcu podaná žaloba proti žalovanému v 2. rade, ktorý je s poukazom na ustanovenie § 90 O.s.p. v spojení s § 43 ZoRK pasívne legitimovaným v prejednávanej veci. Žalobca podal žalobu voči žalovanému v 2. rade, resp. návrh na pristúpenie žalovaného v 2. rade do konania až dňa 20.2.2012, t.j. nesporne po uplynutí 30-dňovej lehoty na podanie žaloby v zmysle cit. ustanovenia § 41 ods. 1 ZoRK. Uvedený záver korešponduje so záverom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 88/2006, podľa ktorého návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania je vo svojej podstate návrhom na začatie konania voči tomuto účastníkovi. Možno tiež dodať, že samostatné procesné spoločenstvo (v danom prípade žalovaného 1/ a žalovaného 2/) je v civilnom procese pravidlom. Charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom predmetu konania, teda vlastne hmotnoprávnou úpravou. O každom nároku preto možno rozhodnúť samostatne. 13. K obrane žalobcu - odvolateľa, s poukazom na čl. 46 Ústavy SR, odvolací súd uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmavanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa § 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03, IV.ÚS 340/04, I.ÚS 232/08). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III.ÚS 209/04, III.ÚS 95/06, III.ÚS 260/06). Podľa názoru odvolacieho súdu, rozhodnutie súdu prvej inštancie všetky uvedené predpoklady spĺňa. Je dostatočne odôvodnené a vnútorne konzistentné. 14. Odvolací súd dáva tiež do pozornosti žalobcu zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. 15. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu aj vo zvyšnej časti navrhovaného zrušenia rozhodcovského uznesenia zo dňa 6.2.2012 sp. zn. II/2009-836 s odkazom na ust. § 40 ods. 1 ZoRK. Nakoľko ide o súvisiaci výrok, nemožno o ňom rozhodnúť bez vzťahu k samotnému rozsudku, keďže jeho výrok priamo závisí od rozhodnutia vo veci samej (t.j. od meritórneho výsledku konania). 16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §§ 255 ods. 1 a 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku tak, že úspešný žalovaný 2/ má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).