Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/14/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229892 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112229892.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: M. Š.T., K. Č. Č..XX, zastúpený SODOMA VULGAN, spol. s r.o., Kominárska 2,4, Bratislava proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, o mzdové náhrady a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. októbra 2016 č.k. 19Cpr/7/2012-585 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po pripustených zmenách žaloby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1,913,03 Eur titulom nedoplatku na náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, za tzv. nočnú pohotovosť vo výške 502,65 eur a za tzv. neaktívnu časť „odpočinok na pracovisku“ vo výške 1.410,38 eur v zmysle záverov súdnoznaleckého dokazovania - znaleckého posudku č. 6/2016 spolu s úrokmi z omeškania špecifikovanými vo výroku rozsudku. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku (a to mzdové zvýhodnenie za tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti) žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 96 ods.1,2,3,4,6, Zákonníka práce, § 120 ods. 4 Zákonníka práce, §4 ods. 1,6 zák. č. 462/2007 Z.z., o organizácii pracovného času v doprave. 3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy číslo XXX/XXXX zo dňa 12.12.2008, s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 15.12.2008, dohodnutým druhom práce bol výkon funkcie hasič. Miestom výkonu práce bol hasičský útvar Bratislava. Mzdové podmienky v pracovnej zmluvy odkazujú na samostatný mzdový dekrét, Smernicu pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Podľa denného poriadku bola služba hasiča od 6,00 hod do 06,00 hod., pričom za obdobie od 18,00 hod. do 24,00 hod. bol tzv. odpočinok na pracovisku, s účinnosťou od 1.1.2012 žalovaným prekvalifikovaný na „pracovnú pohotovosť na pracovisku“. Konštatoval, že pracovnoprávny vzťah žalobcu a žalovaného je, vzhľadom na charakter činnosti žalovaného, založený na zákone č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave, ktorý ust. §1 ods. 2 podporne odkazuje, v súvislosti s týmto zákonom neupravenými právnymi vzťahmi, na Zákonník práce. Poukázal na Kolektívnu zmluvu ŽSR pre roky 2008 až 2011, článok 3.3., bod 44, v zmysle ktorej sú zamestnanci odmeňovaní podľa Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou kolektívnej zmluvy. Vychádzal z čl. 12 bod 47 Smernice v znení aktuálnom k 1.1.2012, podľa ktorého ak zamestnávateľ na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancom alebo sa s nimi dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred učeného rozvrhnutia pracovného času zdržiavali po určený čas na dohodnutom mieste a boli pripravení na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť podľa §96 ZP. Podľa bodu 48 Smernice ide o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas podľa §85 Zákonníka práce, za hodinu tejto pohotovosti patrí zamestnancovi mzda v sume 2,09 eur. Podľa bodu 49 Smernice čas, počas ktorého sa od zamestnanca nevyžaduje, aby zostal na pracovisku, ale aby bol k dispozícií zamestnávateľovi tak, aby mohol reagovať na výzvu zamestnávateľa vykonávať prácu a plniť povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou, sa považuje za pracovnú pohotovosť v rámci pracovnej zmeny a nezapočítava sa do ustanoveného pracovného času. Za hodinu tejto pohotovosti patrí zamestnancovi náhrada v sume 2,09 eur s odkazom na zákon č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave. Poukázal na znalecký posudok súdom ustanovenej znalkyne B.. T.. N. L.T. č. 6/2016, odkazujúci na Smernicu pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR 341/2004/105-O 510/, v ktorom znalkyňa uvádza, že za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda v sume 1,89 eur s účinnosťou od 1.1.2009, s účinnosťou od 1.1.2010 v sume 1,97 eur, s účinnosťou od 1.1.2011 v sume 2,03 eur. V zmysle Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR 10056/2012/O510-1 vyplýva odmeňovanie za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku suma 2,09 eur. Priklonil sa ku konštatovaniu znalkyne uvedenom na str. 30 posudku, že v prípade žalobcu definujeme pracovnú pohotovosť označenú ako nočná pohotovosť, ide o pracovnú pohotovosť v čase od 00:00 hod. do 02:00 hod., a pracovnú pohotovosť označenú ako „odpočinok na lôžku“, ktorú zamestnávateľ (žalovaný) dodatočne uznal ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a dodatočne žalobcovi za tento čas pracovnej pohotovosti vyplatil mzdu. Tiež sa stotožnil s názorom znalkyne, že v prípade ak došlo u žalobcu počas pracovnej pohotovosti na pracovisku k výkonu práce, tento čas v rozsahu výkonu prác žalovaný považoval za prácu nadčas a žalobcovi riadne vyplatil mzdu vrátane mzdového zvýhodnenie vo výške 60% priemerného zárobku v súlade so Smernicou o odmeňovaní zamestnancov ŽSR a konštatoval, že uvedená skutočnosť ani nebola medzi sporovými stranami sporná. 4. Konštatoval, že sporné medzi stranami bolo odmeňovanie za tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti /mimo riadneho výkonu práce počas pracovnej pohotovosti/, keď pri odmeňovaní žalovaný vychádzal z tzv. pomernej časti základnej zložky mzdy žalovaného, pričom neakceptoval druhú časť znenia prvej vety uvedenej v § 96 ods. 3 ZP, ako aj to, či čas strávený na pracovisku počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je možné zahrnúť pod prácu nadčas so mzdovým zvýhodnením v rozsahu 60%, tak ako pri tzv. aktívnej časti pracovnej pohotovosti. Mal za preukázané, že žalobcovi nebolo za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku poskytnuté náhradné voľno. 5. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý v odôvodnení rozsudku č.k. 8Co 109/2011-135 v skutkovo a právne obdobnej veci konštatoval: „službu navrhovateľa v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. nemožno kvalifikovať ako dobu odpočinku v zmysle ust. § 85 ods. 2 Zákonníka práce, ale išlo minimálne o tzv. neaktívnu pracovnú pohotovosť v zmysle § 96 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z.z.. Z ust. § 4 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z.z. vyplýva, že aj v čase, počas ktorého zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas, ide o pracovnú pohotovosť. Čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda (§ 4 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z.z.). Z citovaného ustanovenia jednoznačne, podľa záverov odvolacieho súdu vyplýva, že čas, počas ktorého zamestnanec v doprave je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce je časom pracovnej pohotovosti, započítava sa do pracovného času, za ktorý zamestnancovi patrí mzda. Uvedené je zrejmé aj z Kapitoly III. časť 14 bod 82 Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-O510, podľa ktorého čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna čas pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas podľa § 85 Zákonníka práce. Za hodinu tejto pohotovosti patrí zamestnancovi mzda v sume 52,-Sk. Uviedol, že žalovaný citované závery rozsudku Krajského súdu /kde bol sporovou stranou/ akceptoval a žalobcovi, ako aj ostatným dotknutým zamestnancom, na jeho základe počas roka 2012 náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť vyplatil, vychádzal však zo znenia Kolektívnej zmluvy, resp. znenia Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré však ako vyplynulo z vykonaného súdnoznaleckého dokazovania, boli v rozsahu nižšom ako výška minimálnej mzdy. V tejto časti je preto podľa názoru súdu prvej inštancie znenie kolektívnej zmluvy v rozpore s vyššie citovaným § 96 ods. 3 ZP veta prvá za čiarkou, pretože kolektívna zmluva negarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej mzdy, čo bezpochyby preukázali aj závery súdnoznaleckého dokazovania uvedené v znaleckom posudku č. 6/2016. V ustanovení § 96 ods. 3 ZP sa garantuje minimálna výška odmeny za pracovnú pohotovosť na pracovisku, v prípade ak by základná zložka mzdy bola dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Vzhľadom na uvedený právny záver súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.913,03 eur titulom nedoplatku na náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, z toho za tzv. nočnú pohotovosť vo výške 502,65 eur a za tzv. neaktívnu časť, „odpočinok na pracovisku“ vo výške 1.410,38 eur v zmysle záverov súdnoznaleckého dokazovania na str. 32, 33, 34,35, 36, 63,64 znaleckého posudku č. 6/2016. K tomuto nároku súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1,2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. V súvislosti s námietkou žalovaného ohľadom uplatneného príslušenstva súd prvej inštancie uviedol, že nie je dôvod neaplikovať uvedené ustanovenia OZ a nariadenia vlády, nakoľko tento nárok je mzdovým nárokom s riadne určenou splatnosťou podľa pracovnej zmluvy, avšak len v tej časti, ktorá bola súdu jednoznačne preukázaná. 6. V súvislosti s druhou časťou uplatňovaného nároku a to mzdové zvýhodnenie za tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie týkajúce sa súdneho sporu z Českej republiky medzi žalujúcou stranou, ktorou bol p. B. Z., a žalovanou stranou Nemocnica Český Krumlov (známe ako prípad „Z.“), na ktoré sa zhodne odvolávali obe sporové strany, kde ESD rozhodol: „Smernica Rady 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času v znení neskorších smerníc Európskeho parlamentu a Rady nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá na účely odmeňovania zamestnanca, keď ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti.“ Zároveň však v rozsudku ESD uviedol, že „Smernice 93/104/ES a 2003/88/ES musia byť vykladané v tom zmysle, že zabraňujú takej právnej úprave členského štátu, podľa ktorej pracovná pohotovosť, ktorú lekár vykonáva v režime fyzickej prítomnosti na pracovisku, ale počas ktorej nevykonáva žiadnu skutočnú činnosť, nie je považovaná v plnom rozsahu za pracovný čas v zmysle uvedených smerníc.“ Poukázal aj na závery rozhodnutia ESD v prípade „A.“, alebo v prípade „B.“, ktorých dôsledky sumarizoval nasledovne: - čas, kedy je zamestnanec v pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, t. j. nemusí byť fyzicky prítomný na pracovisku, sa nepovažuje za pracovný čas, - za pracovný čas je nutné považovať iba čas spojený so skutočným výkonom práce počas pohotovosti mimo pracoviska, - celý čas, kedy je zamestnanec v pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa musí považovať za pracovný čas, v prípade potreby za prácu nadčas, - peňažné nároky počas pracovnej pohotovosti na pracovisku nemusia byť dohodnuté na rovnakej úrovni ako nároky počas skutočného výkonu práce. Konštatoval, že Zákonník práce dôsledne rozlišuje medzi „mzdou“, ktorá sa poskytuje za vykonanú prácu, a plneniami poskytovanými za čas, kedy zamestnanec v rámci pracovného času prácu nevykonáva; legislatíva EÚ však chápe pod pojmom „odmena“ a „odmeňovanie“ nielen mzdu, ale akékoľvek plnenie poskytované zamestnancovi od zamestnávateľa v súvislosti s jeho zamestnaním, teda aj náhradu mzdy alebo náhradu za pracovnú pohotovosť, čo považoval v posudzovanej veci za podstatné. Vychádzal z ust. § 96 ods. 2, ods. 4 a ods. 6 ZP a dospel k záveru, že tzv. neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa síce započítava do pracovného času, avšak tento pracovný čas nemôže byť považovaný za prácu nadčas. Z uvedeného dôvodu preto podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi nevznikol nárok na mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas počas tejto neaktívnej časti, pretože za prácu nadčas sa považuje len tzv. aktívna časť pracovnej pohotovosti, na základe čoho tejto časti žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. V súvislosti s takto vysloveným právnym záverom za tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sa súd prvej inštancie nezaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným v súvislosti s týmto nárokom. Nárok na doplatok mzdy za pracovnú pohotovosť súd prvej inštancie nepovažoval za premlčaný nakoľko bol podľa jeho názoru riadne a včas uplatnený. 7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 CSP a vzhľadom na čiastočný úspech každej zo sporových strán vyslovil, že žiadna z nich nemá na náhradu trov konania právo. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie v časti súdom priznaného nároku žalobcu a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie tejto napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalovaného pri zodpovedaní zadaných otázok súdom došlo zo strany súdnej znalkyne k prekročeniu svojich kompetencií, nakoľko okrem odborného posúdenia týchto otázok znalkyňa si tiež sama vyložila jednotlivé ustanovenia zákona (§ 96 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“)) a na základe tohto výkladu prijímala právne závery, čím zasahovala do výhradnej právomoci súdu. Povinnosťou súdneho znalca je skúmať danú problematiku po odbornej stránke. Hlavnou úlohou znaleckého posudku je poskytnúť súdu komplexný súbor odborných informácií, resp. znalostí o predmete sporu, ktoré nemôžu nahradiť objektívne zistenie skutkového stavu súdom, t. j. orgánom, ktorý o nich rozhoduje. Znalecký posudok je významný dôkazný prostriedok v rámci súdneho dokazovania, avšak nie je možné mu priznať automaticky väčšiu váhu a prednosť pred ostatnými, napríklad listinnými alebo vecnými dôkazmi. Súd hodnotí všetky tieto dôkazy v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a pri tomto svojom konaní nemôže byť ovplyvnený právnym názorom súdneho znalca, či iných zúčastnených osôb. Poukázal na to, že svojím stanoviskom k znaleckému posudku zo dňa 01.06.2016 tento napadol v príslušnej časti a navrhol, aby súd prvej inštancie neprihliadal na tie ustanovenia znaleckého posudku, v ktorých súdna znalkyňa odpovedala na súdom položené otázky nad rámec svojho oprávnenia, a aby o týchto otázkach rozhodol súd prvej inštancie podľa vlastného uváženia. Súd prvej inštancie, však napriek tomu, prihliadal na závery znaleckého posudku a opieral svoje rozhodnutie aj o tie závery súdneho znalca, ktoré boli z jeho strany napadnuté. Vytýkal súdu prvej inštancie, že napadnuté rozhodnutie tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia príslušných ustanovení zákonov, na základe čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalovaný v súvislosti s tvrdeniami súdu prvej inštancie v bode 45 rozsudku, upozorňuje na slovné spojenie „vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy“. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že zamestnancovi za neaktívnu časť pohotovosti na pracovisku nepatrí celá základná zložka mzdy, ale len jej pomerná časť. Nakoľko výška tejto pomernej časti nie je v žiadnom ustanovení ZP resp. zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z.z. (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z.z.“) definovaná, vychádzajúc z § 119 ZP, jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, resp. dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve. Zároveň však platí podmienka, že táto výška nesmie byť dohodnutá nižšie, ako aktuálna minimálna mzda v eurách za hodinu. Výška pomernej časti základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku môže byť určená percentuálne (napr. 50 % zo základnej zložky mzdy- obdobná úprava bola zakotvená i v ZP do 31.08.2007), ale i iným spôsobom. Podľa tvrdenia žalovaného bolo odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v rámci Kolektívnej zmluvy ŽSR a aj keď mohlo byť dohodnuté aj v menšom rozsahu, ako je minimálny mzdový nárok, bolo dohodnuté tak, ako to vyžaduje § 96 ods. 3, t.j. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. ZP prioritne ponecháva dohodu o mzde na riešenie v rámci kolektívnej zmluvy a táto dohoda sa vzťahovala aj na odmeňovanie zamestnancov ŽSR - ZPOŽ - hasičských útvarov, teda aj na samotného žalobcu. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti bolo dohodnuté v rámci Smernice pre odmeňovanie (III. kapitola, časť 14, bod 82), ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Poukázal na ust. § 120 ZP, ktorý stanovuje minimálne mzdové nároky, stanovuje, že zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu v rozsahu minimálneho mzdového nároku, určeného pre stupeň náročnosti práce. Uviedol, že ŽSR však majú odmeňovanie dohodnuté v rámci kolektívnej zmluvy a odmeňovanie pracovnej pohotovosti v § 96 ods. 3 ZP, ktorý stanovuje, že nesmie byť nižšie ako minimálna mzda, nie minimálny mzdový nárok, určený pre stupeň náročnosti práce. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti na pracovisku dohodnuté v rámci kolektívnej zmluvy bolo podľa názoru žalovaného v súlade s dikciou § 96 ods. 3 ZP, t. j. dohodnutá výška bola vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy. Žalovaný trval na tom, že pri svojom postupe neporušil žiadne ustanovenie ZP a ani zákona č. 462/2007 Z.z., a práve naopak, postupoval v súlade so zákonom a vyplatil žalobcovi všetky nároky, ktoré mu patrili na základe vzájomnej dohody. Žalovaný vyjadril nesúhlas s rozhodnutím súdu zdôvodneným v bode 59 rozsudku, podľa ktorého je povinný zaplatiť žalobcovi, v zmysle záverov znaleckého posudku č. 6/2016, sumu 1410,38 Eur spolu s príslušnými úrokmi z omeškania, titulom nedoplatku na náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za tzv. neaktívnu časť „odpočinok“. Uviedol, že dohodnutá výška je v súlade s platnými právnymi predpismi, nakoľko v každom žalovanom období zohľadňovala výšku minimálnej mzdy. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti nemusí byť v rozsahu minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň náročnosti práce. Ide o pripravenosť na výkon práce, nie samotný výkon práce, pri ktorom odmeňovanie zohľadňuje náročnosť vykonávanej práce. V rámci pracovnej pohotovosti ide o zhodnú činnosť všetkých zamestnancov - pripravenosť - čakanie na výkon práce. Vzhľadom na to, že pracovná pohotovosť je pripravenosť na výkon práce, čiže všetci zamestnanci, ktorí túto pohotovosť realizujú, len čakajú na výkon práce, považoval jeho spôsob za správny a v súlade s dobrými mravmi, ako aj v súlade s § 13 a 119a ZP. Bol toho názoru, že mzdové podmienky a odmeňovanie musia byť dohodnuté bez akéhokoľvek zvýhodňovania. Pracovnú pohotovosť realizujú za rovnakých podmienok všetci zamestnanci, všetci čakajú na prípadný výkon práce, čiže aj ich odmeňovanie za túto pripravenosť by malo byť zhodné - rovnaké. Iná situácia je, ak sa neaktívna pracovná pohotovosť zmení na výkon práce, ktorý je už odmeňovaný v rozdielnom rozsahu a v závislosti od výkonu a náročnosti práce. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že žalobca rozšíril žalobu čo do výšky v súvislosti s právnym názorom Inšpektorátu práce Žilina. Uviedol, že ŽSR nedisponujú žiadnym právoplatným rozhodnutím Inšpektorátu práce Žilina, ktorého výrokom by boli viazané. Inšpektorát práce je orgán štátnej správy, ktorý rozhoduje v zmysle správneho poriadku a ak vydal rozhodnutie, týkajúce sa mzdových nárokov zamestnancov, malo byť toto doručené zamestnávateľovi. Uviedol, že má vedomosť o tom, že na podnet zamestnancov hasičských útvarov bolo vydané oznámenie o vybavení podania zo dňa 11.03.2013, ktorým Inšpektorát práce Žilina konštatuje, že došlo k prešetreniu postupu zamestnávateľa pri nariaďovaní pracovnej pohotovosti, avšak nejde o rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina. Odštepnému závodu ŽSR - Závodu protipožiarnej ochrany železníc bol doručený Protokol zo dňa 6.3.2013, voči ktorému vzniesli zamestnanci tohto odštepného závodu námietky, avšak samotné rozhodnutie nebolo doručené. Vytkol tiež súdu prvej inštancie, že žalobcovi priznal viac ako žiadal v žalobnom návrhu. Nesúhlasí s tvrdeniami súdu prvej inštancie, uvedenými v bode 59 rozsudku, podľa ktorého žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 502,65 Eur titulom nedoplatku na náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, za tzv. „nočnú pohotovosť“ spolu s príslušnými úrokmi z omeškania. Zdôraznil, že predmetom konania bolo odmeňovanie žalobcu za odpočinok na pracovisku (pracovnú pohotovosť) za obdobie od decembra 2009 do júna 2012 v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., počas ktorého čakal na výkon práce, prípadne pracoval (zasahoval pri požiari) a nie odmeňovanie za tzv. „nočnú pohotovosť“. Poukázal na § 216 ods. 1 CSP v zmysle ktorého je c civilnom sporovom konaní súd viazaný žalobným návrhom, a preto nemôže žalobcovi priznať viac, než žiadal v žalobnom petite. V časovom úseku medzi 18:00 hod. - 24:00 hod., pôvodne označenom ako „odpočinok na pracovisku“ zamestnanec reálne prácu nevykonával, ale bol len pripravený na výkon práce. Je preto nelogické, aby bol zamestnanec za čas, kedy spí, sleduje televízor a pod., odmeňovaný rovnako, ako za čas, kedy reálne vykonáva prácu. 9. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol odvolanie podľa § 386 písm. a/ CSP odmietnuť z dôvodu, že bolo podané po zákonnej 15-dňovej lehote. K dôvodom podaného odvolania uviedol, že súd prvej inštancie preskúmal stav v konaní po právnej ako aj skutkovej riadne a zabezpečil vykonanie dôkazov podľa vtedy platného procesného predpisu. Mal za to, že uniesol svoje dôkazné bremeno a s poukázaním na rozhodovaciu prax súdov právne vyargumentoval svoje podanie s čím sa stotožnil aj súd, keď dňa 21.10.2016 vydal rozsudok, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.913,03 Eur spolu s úrokom z omeškania. Tvrdenie žalovaného, že súd pri výkone svojej decizívnej právomoci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam považoval za účelové, neopierajúce sa o vykonané dokazovanie, skutkový ani právny stav preukázaný v predmetnom konaní. K tvrdeniu žalovaného že súd zohľadnil názory napadnutého znaleckého posudku vo svojom rozhodnutí uviedol, že je pravdou, že znalecký posudok obsahuje aj konštatovania, ktoré sa môžu zdať, že znalec prijímal právne závery avšak súd si svoj názor utvoril z predmetného znaleckého posudku na základe ekonomických a personálnych výpočtov, nie na základe právneho názoru vyjadreného znalcom v konaní, v opačnom prípade by mohlo ísť o pochybovaní o nezávislosti súdu. Znalkyňa vo svojom posudku podľa neho jasne preukázala kde sa dopustil žalovaný chýb pri vyplácaní náhrady mzdy voči žalobcovi za neaktívnu pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Konštatoval, že znalkyňa B.. T.. N. L. nedala svoje stanovisko len k jednému právnemu názoru, ale vždy v posudku upozorňovala, na odlišný názor, ktorý súd môže prevziať a pre tento názor pripravila aj alternatívne výpočty. Procesné napadnutie vypracovaného znaleckého posudku zo strany žalovaného podľa názoru žalobcu nemalo opodstatnenie a súd správne naň neprihliadal, nakoľko nebolo nijako opodstatnené a to ani z vecnej ako aj z právnej stránky. Uviedol, že ak žalovaný namietal uvedené závery v posudku, mal si na vlastné náklady zabezpečiť svoj vlastný dôkazný prostriedok vo forme odborného vyjadrenia alebo znaleckého posudku. K právnemu posúdeniu veci uviedol, že prvoinštančný súd jasne a správne právne priradil právne normy k predmetným vzťahom. K výške pomernej časti základnej zložky mzdy, poukázal na to, že žalovaný spolu so svojimi zamestnancami uzavrel v kolektívnej zmluve dohodu o úprave tejto zložky mzdy ale takáto zmluva je v tejto časti, kde priznáva menšie nároky ako všeobecne záväzný predpis, neplatená podľa § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Uviedol tiež, že podanie zo dňa 11.6.2014 bolo rozšírením návrhu o právnu kvalifikáciu a kvantitatívne rozšírenie návrhu na zaplatenie istiny a úroku z omeškania. V pôvodnom návrhu zo dňa 14.09.2012 sa domáhal zaplatenia sumy 1.328,21 Eur s príslušenstvom. Zmena petitu v tomto prípade bola kvantitatívna zmena, ktorá sa prejavila zvýšením sumy v žalobe na plnenie podľa § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Takéto doplnenie bolo len za účelom uvedenia potrebných údajov nevyhnutných na identifikáciu uplatňovaného práva a týmto úkonom nemenil žalobu, ale ju len spresnil. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR pod sp. zn. 22Cdo 240/2004. Zároveň svojim návrhom zmenil aj fakultatívnu právnu kvalifikáciu návrhu vo svojich nasledovných podaniach. S prihliadnutím na zásadu iura novit curia právna kvalifikácia je ponechaná na uváženie súdu a nie je v žiadnom prípade pre súd záväzná. Pri zmene kvalifikácie žalobného návrhu nie je ani potrebné, aby súd rozhodoval o zmene návrhu podľa § 95 OSP. Uviedol, že žalobca podal len žalobu na plnenie a dodatočnou zmenou argumentáciu, nemohlo dôjsť k podaniu nového typu žaloby, resp. zmena právnej argumentácie nemôže mať vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Uviedol, že ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neukladá povinnosť uviesť presnú a úplnú právnu kvalifikáciu, resp. zo žiadneho ustanovenia OSP nie je možné vyvodiť možnosť súdu počítať, resp. upravovať oprávnenosť nároku na základe rozšírenia hmotnoprávnych dôvodov. Navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. 10. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu vyslovil nesúhlas s tvrdeniami žalobcu a opätovne poukázal na to, že súdna znalkyňa vo svojom posudku odpovedala na súdom položené otázky nielen z hľadiska skutkovej, t.j. odbornej stránky veci, ale vlastným vykladaním ustanovení zákona (napr. §96 ods. 3) prijímala právne závery. Znalkyňa vo viacerých prípadoch v znaleckom posudku posudzovala dodržanie týchto ustanovení žalovaným, pričom predkladala svoje závery o ich porušení zo strany žalovaného. Znalkyňa síce zodpovedala aj otázky, ktoré korešpondovali s konaním žalovaného, zároveň však v posudku poukazovala na nesúlad konania žalovaného s jej závermi, ktoré vyslovila na základe vlastného výkladu príslušných ustanovení zákona. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu možno podľa neho vyvodiť, že súd prvej inštancie prihliadal na závery znaleckého posudku a opieral svoje rozhodnutie aj o tie závery súdneho znalca (výklad ustanovení zákona), ktoré boli zo strany žalovaného napadnuté tak vyjadrením k znaleckému posudku č. 6/2016 zo dňa 02.08.2016, ako aj samotným odvolaním. Opätovne tvrdil, že odmeňovanie pohotovosti zo strany žalovaného bolo v súlade s povinnosťami stanovenými Zákonníkom práce a to najmenej vo výške minimálnej mzdy a žalobca bol pri odmeňovaní pracovnej pohotovosti odmeňovaný vždy nad stanovenou minimálnou mzdou. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že svojím rozšírením žaloby zo dňa 11.06.2014 rozšíril svoje podanie o právnu kvalifikáciu a kvantitatívne rozšírenie návrhu na zaplatenie istiny a úroku z omeškania. Mal za to, že žalobca si svojím rozšírením žalobného návrhu uplatnil nové nároky, ktoré neboli predmetom pôvodného žalobného návrhu. Zotrvával na svojich tvrdeniach, že takto dodatočne uplatnené nároky si mohol uplatniť už v pôvodnom žalobnom návrhu a poukázal na vznesené námietky premlčania. Žalobca vo svojom vyjadrení síce uvádza, že kvantitatívne rozširoval svoj žalobný návrh, avšak vždy sa jednalo o uplatnenie si nárokov za odpočinok na pracovisku (pracovnú pohotovosť) za obdobie od decembra 2009 do júna 2012 v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., počas ktorého čakal na výkon práce, prípadne pracoval (zasahoval pri požiari) a nie odmeňovanie za tzv. „nočnú pohotovosť“. Nesúhlasil preto s tvrdeniami súdu prvej inštancie, uvedenými v bode 59 rozsudku, podľa ktorého žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 502,65 Eur titulom nedoplatku na náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, za tzv. „nočnú pohotovosť“ spolu s príslušnými úrokmi z omeškania. V civilnom sporovom konaní je súd viazaný žalobným návrhom, a preto nemôže žalobcovi priznať viac, než žiadal v žalobnom petite (§ 216 ods. 1 CSP). 11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ktoré nepovažoval za potrebné doplniť ani zopakovať (§ 383 C.s.p.) a vo veci rozhodol postupne podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 12. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 16. K námietke žalobcu, že odvolanie bolo podané po zákonnej 15 dňovej lehote na podanie odvolania odvolací súd udáva, že táto námietka nie je dôvodná. 17. Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. 18. Podľa § 121 ods. 2 CSP do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty. 19. Podľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času. 20. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. 21. Lehota na podanie odvolania je zákonnou procesnou lehotou, teda zásadne nepredĺžiteľnou. Pre procesné lehoty je príznačné, že na ich zachovanie nie je nevyhnutné, aby sa procesný úkon dostal pred uplynutím lehoty do dispozičnej sféry súdu, ale postačí jeho odovzdanie na poštovú prepravu. Lehota je teda zachovaná (t. j. neuplynula máme), ak podanie strany sporu alebo iného subjektu bolo do uplynutia lehoty 1. doručené súdu (poštou, osobne do podateľne súdu alebo krátkou cestou do súdneho spisu, alebo elektronickými prostriedkami; doručenie podania elektronickými prostriedkami je účinné, aj keď podanie bolo doručené mimo pracovného času súdu), 2. odovzdané orgánu, ktorý má povinnosť doručiť podanie súdu. Odovzdaním podania orgánu, ktorý má povinnosť toto podanie doručiť súdu, je riadne odovzdanie zásielky orgánu, ktorý poskytuje poštové služby, alebo (v osobitných prípadoch riadne odovzdanie zásielky inému orgánu, ktorý má povinnosť postarať sa o jej doručenie súdu. Z obsahu spisu a z pripojených doručeniek odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol žalovanému doručený dňa 28.10.2016, 15- dňová lehota na podanie odvolania začala plynúť nasledujúci deň t.j. 29.10.2016 pričom 15. deň lehoty pripadol na 12.11.2016, t.j. sobotu na základe čoho posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol najbližší pracovný deň, ktorým bol pondelok 14.11.2016. Odvolanie žalovaného bolo podané na pošte dňa 14.11.2016, teda v zákonom stanovenej lehote. 22. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť ; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdi, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov a na žalovaným tvrdené skutočnosti, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí zohľadnil závery znaleckého posudku, odvolací súd vyhodnotil ako nepreukázané a nemajúce za následok nesprávne vyhodnotenie tohto dokázaného prostriedku. Tak ako ostatné dôkazy, aj znalecký posudok súd hodnotí voľne v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pri hodnotení znaleckého posudku je vo všeobecnosti prijímaný záver, že hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti; súd však hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Ak má súd pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastnými názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo inak odstránil jeho nedostatky, prípadne aby vypracoval nový posudok, alebo musí ustanoviť iného znalca, aby vec znovu posúdil a vyjadril sa aj k správnosti už podaného posudku. Rovnako aj žalovaný v prípade ak mal o správnosti znaleckého posudku pochybnosti mal možnosť požiadať o kontrolný znalecký posudok, prípadne zabezpečiť súkromný znalecký posudok, prípadne odborné vyjadrenie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že medzi práva strany sporu nepatrí, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 23. V súvislosti s námietkou žalovaného, že napadnuté rozhodnutie spočíva v neprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 24. Žalobca si v danom konaní v konečnom znení žalobného petitu uplatňoval od žalovaného náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť za obdobie od 1.12.2009 do 30.06.2012 vo výške 3.023,43 eur (po zohľadnení čiastočného plnenia zo strany žalovaného vo výške 2.167,55 eur), príplatok za prácu nadčas vo výške 1.297,75 eur, ako aj úroky z omeškania vo výške 9% ročne od 13.12.2009 do zaplatenia. Vychádzal z toho, že pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy číslo 252/2008 zo dňa 12.12.2008, s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 15.12.2008 a dohodnutým druhom práce bol výkon funkcie hasič. Miestom výkonu práce bol hasičský útvar Bratislava. Mzdové podmienky v pracovnej zmluvy odkazovali na samostatný mzdový dekrét, Smernicu pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Mzdový dekrét bol súčasťou pracovnej zmluvy. 25. Od 1.12.2009 bol žalobca preložený do miesta výkonu práce ŽSR Závod protipožiarnej ochrany železníc o.z. vo funkcii hasič TT 6. Dňa 30.11.2009 bola medzi zamestnancom a zamestnávateľom podpísaná Dohoda o zmene pracovných podmienok, v zmysle ktorej od 1.decembra 2009 sa mení miesto výkonu na ZSR ZPOZ, hasičský útvar Bratislava, Pribinova 22, typová pozícia hasič. Mzdovým dekrétom č. 0001/2009/ZPOŽ zo dňa 10.12.2009 s účinnosťou od 01.12.2009 bola zamestnancovi v súlade s pracovnou zmluvou vo funkcii hasič v tarifnej triede 05 v ročnom pásme 00 priznaná tarifná mzda 449,82 Eur. Mzdovým dekrétom č. 0001/2010/ZPOZ zo dňa 18.05.2010 s účinnosťou od 01.05.2010 bola zamestnancovi vo funkcii hasič v tarifnej triede 06 v ročnom pásme 00 priznaná tarifná mzda 468,80 Eur. Mzdovým dekrétom č. 0059/2012/ZPOŽ zo dňa 24.012012 s účinnosťou od 01.01.2012 bola zamestnancovi v súlade s pracovnou zmluvou vo funkcii hasič v tarifnej triede 06 priznaná tarifná mzda 547,00 Eur. Mzdovým dekrétom č.0001/2009/ZPOŽ zo dňa 16.02.2012 s účinnosťou od 01.02.2012 bola žalobcovi v súlade s pracovnou zmluvou vo funkcii hasič, hasičské práce v tarifnej triede 07 priznaná tarifná mzda 580,00 Eur. Podľa denného poriadku bola služba hasiča od 6,00 hod do 06,00 hod., pričom za obdobie od 18,00 hod. do 24,00 hod. bol tzv. odpočinok na pracovisku, s účinnosťou od 1.1.2012 žalovaným prekvalifikovaný na „pracovnú pohotovosť na pracovisku. V zmysle zákona o organizácií pracovného času v doprave č. 462/2007 Z.z. sa za zamestnanca v doprave považuje aj zamestnanec závodného hasičského alebo záchranného útvaru. Zákon č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave, v§1 ods. 2 odkazuje, v súvislosti s týmto zákonom neupravenými právnymi vzťahmi, na Zákonník práce. 26. Súd prvého stupňa v posudzovanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby na zaplatenie žalovanej istiny titulom náhrady mzdy za výkon pracovnej pohotovosti. vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 462/2007Z.z. o organizovaní pracovného času v doprave. 27. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, v napadnutej časti priznanej náhrady mzdy za výkon pracovnej pohotovosti. 28. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 402/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave ak ďalej nie je ustanovené inak, pracovná pohotovosť v doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícií pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas. Tento čas a jeho predpokladané trvanie musí zamestnanec v doprave poznať vopred, najmä na základe rozvrhu pracovných zmien alebo podľa cestovného poriadku. 29. Podľa §4 ods. 6 zákona č. 402/2007 Z.z. čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda. 30. Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný čas je časový úsek v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. 31. Podľa § 85 ods. 2 Zákonníka práce, doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom. 32. Podľa § 96 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohode, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť. 33. Podľa § 96 ods. 2 ZP čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. 34. Podľa § 96 ods. 3 ZP v znení účinnom do 1.9.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 ZP v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. 35. Podľa § 96 ods. 3 ZP v znení účinnom od 1.9.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. 36. Podľa § 96 ods. 4 ZP čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času. 37. Podľa § 96 ods. 6 ZP čas, keď zamestnancovi počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas. 38. Podľa § 120 ods. 4 ZP sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou ustanovenou osobitným predpisom. 39. Podľa Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-0510 čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna čas pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas podľa § 85 Zákonníka práce. 40. Zákonník práce vymedzuje pojem pracovná pohotovosť. Základnou charakteristikou pracovnej pohotovosti je výkon nevyhnutných prác, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. V súvislosti s vymedzením pracovnej pohotovosti ZP rozlišuje pracovnú pohotovosť nariadenú zamestnávateľom a pracovnú pohotovosť dohodnutú so zamestnancom. Za základný pojmový znak pracovnej pohotovosti treba považovať skutočnosť, že sa zamestnanec zdržiava po určitý čas na určitom mieste a je pripravený na výkon práce. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti ZP upravuje buď vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy alebo na úrovni zákonného minima. Ustanovenie § 96 ods. 3, určuje zákonný limit, pod ktorý nesmel žalovaný ako zamestnávateľ klesnúť pri výplate náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Výkladom citovaného zák. ustanovenia je možné dospieť k záveru, že zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce od 1.9.2011 najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Pri určení mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku žalovaný v prípade žalobcu garantoval minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, avšak nezaoberal sa skutočnosťou, či pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca nie je vyššia ako je jej garancia stanovená v predpise. 41. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že odmeňovanie zamestnancov bolo dohodnuté v rámci Kolektívnej zmluvy ŽSR a aj keď mohlo byť podľa názoru žalovaného dohodnuté aj v menšom rozsahu, ako je minimálny mzdový nárok, bolo dohodnuté tak, ako to vyžaduje § 96 ods. 3, t.j. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Ďalej žalovaný tvrdil, že zákonník práce prioritne ponecháva dohodu o mzde na riešenie v rámci kolektívnej zmluvy a táto dohoda sa vzťahovala aj na odmeňovanie zamestnancov ŽSR -ZPOŽ - hasičských útvarov, teda aj na samotného žalobcu, vychádzal z toho, že odmeňovanie pracovnej pohotovosti bolo dohodnuté v rámci Smernice pre odmeňovanie (111. kapitola, časť 14, bod 82), ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Avšak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 4 ods.2 zákona 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v zmysle ktorého neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecným záväzným predpisom. K argumentácii žalovaného, ktorou chcel preukázať správnosť postupu zamestnávateľa pri vyplácaní mzdových náhrad za pracovnú pohotovosť odvolací súd udáva, že sa s ňou nestotožňuje. 42. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobcovi vznikol nárok na odmeňovanie pracovnej pohotovosti (čo nespochybnil ani žalovaný). Rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti(ekonomické a personálne výpočty) a preto bolo v konaní nariadené znalecké dokazovanie. Z hľadiska správnosti výpočtov uplatnených mzdových nárokov súd nemá dôvod spochybniť znalecký posudok po odbornej stránke jeho správnosti a preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď vychádzal z hľadiska odbornej správnosti pri stanovení výšky nedoplatku náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti z výpočtov súdom ustanovenej znalkyne. 43. K námietke žalovaného, že predmetom konania bolo odmeňovanie žalobcu za pracovnú pohotovosť (odpočinok na pracovisku), nie odmeňovanie za tz. nočnú pohotovosť (súdom priznaný nárok v sume 502,65 Eur) a že podaním zo dňa 11.6.2014 žalobca rozšíril žalobu o nové nároky ktoré neboli predmetom pôvodnej žaloby odvolací súd udáva, že žalobca sa predmetnou žalobou domáhal proti žalovanému plnenia - odmeňovania za pracovnú pohotovosť. Následné zmeny petitu boli kvantitatívne a prejavili sa zvýšením sumy v žalobe na plnenie - v náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 169/2009 v zmysle ktorého: návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Takýto návrh sa nazýva aj žalobou o plnenie. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj žaloba o náhradu škody sú práve takýmito žalobami. Podstatnou náležitosťou návrhu, okrem identifikačných údajov účastníkov konania a súdu, opisu skutočností významných pre rozhodnutie vo veci a označenia dôkazov, je najmä vymedzenie povinnosti, splnenia ktorej sa žalobca domáha. Žalobcova právna kvalifikácia nároku nemusí byť v žalobe uvedená, a ak žalobca žalované plnenie predsa právne kvalifikuje, súd nie je takýmto právnym posúdením veci viazaný. Z obsahovej stránky žaloby je podstatné, aký druh plnenia, prípadne v akom rozsahu žalobca požaduje (petit]. Súd je viazaný navrhovaným petitom, nie však tým, ako účastník sám svoj nárok právne posúdil. Zmenu právnej kvalifikácie urobenú súdom nemožno preto považovať za zmenu žaloby v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p. 44. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd túto námietku žalovaného posúdil ako nedôvodnú, nakoľko podanie žalobcu zo dňa 11.6.2014 nepovažoval za také, ktorým by si bol žalobca uplatnil nové nároky, ale ním len žalobu upresnil. 45. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 46. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 47. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).