Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15CoPr/8/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201454 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113201454.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: T. Y. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom R. M., K. č. XXX/XX, zastúpený spoločnosťou SODOMA VULGAN, spol. s r.o., IČO: 47 254 084, Bratislava, Kominárska č. 2, 4, za ktorú koná Mgr. Tomáš Sodoma, LLM. proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, Bratislava, Klemensova č. 8, o zaplatenie sumy 2.431,25 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 3. mája 2018, č.k. 25 Cpr 2/2013-647, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 3. mája 2018, č.k. 25 Cpr 2/2013-647, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 3.5.2018, č.k. 25 Cpr 2/2013-647, žalobu žalobcu zamietol; žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 16.1.2013, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 531,32 € titulom vyčíslených úrokov z omeškania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe písomnej pracovnej zmluvy sa stal zamestnancom žalovaného a vykonával funkciu hasiča. Jeho pracovný deň trval 24 hodín a po ňom nasledovala 48 hodinová prestávka mimo pracoviska. Pracovná činnosť počas dňa bola určená denným poriadkom, ktorý bol pre neho záväzný. Na základe novely Zákonníka práce, zákonom č. 348/2007 Z.z., zmenil žalovaný rozloženie pracovného času a vydal nový denný poriadok účinný od 1.9.2007, v ktorom zaviedol tzv. „odpočinok na pracovisku“ v čase od 18,00 hod. do 24,00 hod. Za obdobie tzv. „odpočinku na pracovisku“ nezabezpečil žalovaný iný personál v požadovanom množstve a kvalifikácii, ktorý by vykonával prácu namiesto neho. Za uvedené obdobie mu patrila náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti, čo potvrdil v identickom prípade aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí č.k. 8 Co 109/2011-135; túto náhradu mzdy žalovaný splnil. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný mu zaplatil všetky mzdové nedoplatky, neuhradil však úroky z omeškania, ktoré si uplatnil za oneskorene vyplatené náhrady. Pri náhradách, na ktoré mu vznikol nárok za august až december roku 2009 predstavovali úroky z omeškania spolu sumu 128,61 €, za január až december roku 2010 predstavovali úroky z omeškania spolu sumu 240,75 € a za január až december roku 2011 tieto predstavovali celkom sumu 131,53 € pri 9 % ročnej sadzbe úrokov z omeškania. Úhradou celej istiny náhrad žalovaným mal za to, že žalovaný uznal dlh a tým preukázal opodstatnenosť svojho nároku. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca písomným podaním zo dňa 1.6.2014, doručeným súdu dňa 11.6.2014, rozšíril ním uplatnený nárok a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 4.474,65 € a zvyšný úrok z omeškania vo výške 991,92 € z dôvodu, že mu žalovaný vyplácal v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. hodinovú tarifnú mzdu v roku 2009 vo výške 1,89 €, mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,25 €, v roku 2010 vo výške 1,97 €, mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,39 €, v roku 2011 vo výške 2,03 €, mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,50 €, v roku 2012 vo výške 2,09 €, mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,55 € a v roku 2013 vo výške 2,16 € a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,83 €. Uvedené vyplývalo zo záverov Inšpektorátu práce Žilina, ktorý vykonal u žalovaného inšpekciu na základe podnetu zo dňa 15.1.2013. Hodnota dlžnej sumy, ktorú žiada pri siedmej tarifnej triede sa zvýši na pohľadávku cca 6.991,92 €, ktorá pozostáva z istiny vo výške 6.000,- € a úroku z omeškania vo výške 991,92 €, keď žalovaný plnil len časť istiny vo výške 1.525,32 €. Uznesením zo dňa 12.6.2014, č.k. 25 Cpr 2/2013-46, bola pripustená zmena žaloby v súlade s písomným návrhom žalobcu na rozšírenie žaloby. Elektronickým podaním doručeným súdu dňa 5.1.2015, doplnený písomne dňa 8.1.2015, rozšíril žalobca žalobou uplatnený nárok, zmenil jeho právnu kvalifikáciu a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 2.431,25 € s príslušenstvom, pretože po zmene rozvrhu pracovného času vydaním nového denného poriadku žalovaným, ktorý zaviedol tzv. „odpočinok na pracovisku“ v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod., za ktoré obdobie mu žalovaný nevyplácal žiadnu mzdu alebo náhradu mzdy, pričom nejde o pracovnú pohotovosť podľa zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave, pretože podľa ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného zákona je predpokladom takejto pracovnej pohotovosti na pracovisku skutočnosť, že zamestnanec nemusí byť na pracovisku. Musel byť ale prítomný na pracovisku, ako to vyplýva zo samotného označenia pracovného úseku ako „odpočinok na pracovisku“, aj zo samotnej povahy veci, keď hasiči musia byť neustále prítomní a pripravení na zásah kedykoľvek. Toto časové obdobie nie je možné podľa žalobcu považovať ani za pracovnú pohotovosť podľa § 96 Zákonníka práce, pretože poznal vopred svoj týždenný pracovný rozvrh (počet zmien za týždeň a denný pracovný poriadok). Obdobie odpočinku na pracovisku nespĺňalo podmienku nariadenia (alebo dohodnutia) mimo rámca pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas. Podľa žalobcu ide o výkon práce v rámci pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi mzda, čo žalovaný uznal v rámci svojho vyjadrenia na pojednávaní v analogickej veci. Počnúc októbrom 2012 definuje žalovaný prácu ním vykonávanú od 18.00 hod. do 24.00 hod. ako výkon práce, pričom sa obsah a spôsob výkonu jeho práce pred a po októbri 2012 nezmenil. Za výkon práce po obdobie označené ako „odpočinok na pracovisku“ mu patrí mzda spolu so mzdovým zvýhodnením minimálne vo výške 25 % priemerného zárobku podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca poukázal na článok 6 Smernice 2003/88/ES, ktorého priamy účinok bol judikovaný Súdnym dvorom Európskej Únie, a to v prípade C-151/02 (Jaeger) (body 58 a 59 resp. 63), ako aj v rozhodnutí C-303/98 SIMAP, C-429/09 GunterFuss, C-258/10 GRIGORE. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 116/2008, si uplatnil aj úrok z omeškania. Žalobca svoj nárok vyčíslil vychádzajúc zo svojej priemernej hodinovej mzdy podľa výplatných pások, ktorá v roku 2009, 2010 a 2011 predstavovala sumu 3,57 € a v roku 2012 sumu 3,62 €, teda príplatok za prácu nadčas predstavoval v roku 2009, 2010 a v roku 2011 sumu 0,89 €/hod. a v roku 2012 sumu 0,91 €. Žalobca v roku 2009 odpracoval 265 hod. v rámci odpočinku na pracovisku a mala mu byť žalovaným vyplatená za výkon práce suma 946,05 € a suma 236,51 € ako príplatok za prácu nadčas, spolu predstavovala v roku 2009 táto čiastka sumu 1.182,56 €. V roku 2010 odpracoval žalobca ako odpočinok na pracovisku 607 hod., čo predstavovalo sumu 2.166,99 € za výkon práce a príplatok vo výške 541,75 €, spolu 2.708,74 €, v roku 2011 odpracoval žalobca ako odpočinok na pracovisku 480 hodín, čo predstavuje odmenu za výkon práce vo výške 2.142,- € a sumu 428,40 € ako príplatok za prácu nadčas, spolu 1.713,60 € a v roku 2012 odpracoval žalobca ako odpočinok na pracovisku 420,5 hod., čo predstavuje odmenu za výkon práce vo výške 1.521,85 € a sumu 380,46 € ako príplatok za prácu nadčas, spolu 1.902,31 €. Celkovo mala byť, v zmysle úvah žalobcu, vyplatená suma 6.348,48 € (po úprave, ktorú žalobca uskutočnil v obsahu písomného podania zo dňa 29.12.2017). Žalobcovi bolo žalovaným za predmetné obdobie vyplatených spolu 3.350,09 € ako náhrada za „odpočinok na pracovisku“ a titulom úrokov z omeškania suma 251,96 €, takže jeho nárok potom predstavuje sumu 2.746,43 € ako rozdiel vyplatenej odmeny za predmetné obdobie a jeho nároku (6.348,48 € - 3.602,05 €). Úroky z omeškania v zákonnej výške si žalobca uplatnil po splatnosti mzdy, ktorá bola splatná 12. dňa nasledujúceho mesiaca vo výške úrokovej sadzby 9 %, resp. 9,25 %, resp. 9,50 % ročne. Námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval žalobca za odporujúcu dobrým mravom, keďže žalovaný zneužil svoje postavenie silnejšieho účastníka pracovnoprávneho vzťahu a vyvíjal tlak na zamestnancov, aby nepodávali žaloby. Žalobca poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 15.1.1997, sp.zn. II. ÚS 309/95 a uviedol, že zmenil právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku, ktorá však pre súd nie je právne záväzná. Zmena kvalifikácie uplatneného nároku počas súdneho konania nemôže mať vplyv na uplatňované právo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.9.2010, sp.zn. 5 Cdo 196/2009). V konkrétnosti sa domáhal prostredníctvom svojho písomného podania obsahujúceho návrh na pripustenie zmeny žaloby, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 2.431,25 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 240,98 € od 13.8.2009 až do zaplatenia, zo sumy 200,81 € od 13.9.2009 až do zaplatenia, zo sumy 258,83 € od 13.10.2009 až do zaplatenia, zo sumy 267,75 € od 13.11.2009 až do zaplatenia, zo sumy 214,20 € od 13.12.2009 až do zaplatenia, zo sumy 267,75 € od 13.1.2010 až do zaplatenia, zo sumy 227,59 € od 13.2.2010 až do zaplatenia, zo sumy 236,51 € od 13.3.2010 až do zaplatenia, zo sumy 223,13 € od 13.4.2010 až do zaplatenia, zo sumy 263,29 € od 13.5.2010 až do zaplatenia, zo sumy 174,04 € od 13.6.2010 až do zaplatenia, zo sumy 200,81 € od 13.7.2010 až do zaplatenia, zo sumy 178,50 € od 13.8.2010 až do zaplatenia, zo sumy 187,43 € od 13.9.2010 až do zaplatenia, zo sumy 267,75 € od 13.10.2010 až do zaplatenia, zo sumy 267,75 € od 13.11.2010 až do zaplatenia, zo sumy 214,20 € od 13.12.2010 až do zaplatenia, zo sumy 240,98 € od 13.1.2011 až do zaplatenia, zo sumy 267,75 € od 13.2.2011 až do zaplatenia, zo sumy 240,98 € od 13.3.2011 až do zaplatenia, spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania, zo sumy 187,43 € od 13.4.2010 až do zaplatenia, zo sumy 240,98 € od 13.5.2011 až do zaplatenia, zo sumy 53,55 € od 13.6.2011 až do zaplatenia; s 9,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 80,33 € od 13.7.2011 až do zaplatenia, zo sumy 187,43 € od 13.9.2011 až do zaplatenia, zo sumy 187,43 € od 13.10.2011 až do zaplatenia; s 9,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 240,98 € od 13.11.2011 až do zaplatenia, zo sumy 214,20 € od 13.12.2011 až do zaplatenia; s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 271,50 € od 13.1.2012 až do zaplatenia, zo sumy 271,50 € od 13.2.2012 až do zaplatenia, zo sumy 235,30 € od 13.3.2012 až do zaplatenia, zo sumy 235,30 € od 13.4.2012 až do zaplatenia, zo sumy 208,15 € od 13.5.2012 až do zaplatenia, zo sumy 235,30 € od 13.6.2012 až do zaplatenia, zo sumy 238,92 € od 13.7.2012 až do zaplatenia a zo sumy 117,29 € od 13.8.2012 až do zaplatenia, ako aj trovy konania. Uznesením zo dňa 18.6.2015, č.k. 25 Cpr 2/2013-109, bola pripustená zmena žaloby v súlade s písomným návrhom žalobcu. Žalobca si svojim žalobným návrhom doručeným súdu dňa 16.1.2013 uplatnil najskôr sumu vo výške 531,32 €, ktorú špecifikoval ako vyčíslené úroky z omeškania sa žalovaného so zaplatením zložky mzdy za pracovnú pohotovosť, na ktorú mu vznikol nárok v období od septembra 2009 do decembra 2011, takže sa pôvodne nedomáhal mzdových nárokov za pracovnú pohotovosť, keď tvrdil, že tieto nároky mu žalovaný v celom rozsahu uhradil, ale oneskorene, a preto žiadal zaplatiť výlučne úroky z omeškania so zaplatením jeho mzdových nárokov. Následne žalobca podaním doručeným súdu dňa 11.6.2014 rozšíril žalobu a domáhal sa od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 4.474,65 € titulom mzdového nároku za pracovnú pohotovosť vykonanú u žalovaného v rokoch 2009 až 2013 a vyčísleného úroku z omeškania vo výške 991,92 €. Žalobca tvrdil, že v predmetom časovom období mu vznikol mzdový nárok celkom vo výške 6.000,- €, z ktorého mu bolo žalovaným uhradených 1.525,32 € a uplatnil si preto rozdiel vo výške 4.474,65 € a vyčíslené úroky z omeškania. Následne svojim podaním doručeným súdu dňa 5.1.2015 zmenil žalobca žalobou uplatnený nárok a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu na istine sumu 2.431,25 € a úroky z omeškania v sadzbe 9 % ročne, resp. 9,25 % a 9,5 % ročne od splatnosti mzdy za ten-ktorý mesiac počnúc dňom 13.8.2009 až 13.8.2012 až do zaplatenia mzdy žalovaným; uznesením bola zmena žaloby pripustená. Žalobca si uplatňoval svoje nároky titulom mzdy za výkon práce v rámci pracovného času, keď mal za to, že časový úsek označený ako odpočinok na pracovisku v čase od 18,00 hod. do 24,00 hod. nie je možné kvalifikovať ako pracovnú pohotovosť ani podľa zákona č. 462/2007 Z.z., ani podľa § 96 Zákonníka práce, pretože sa musel zdržiavať v uvedenom časovom úseku na pracovisku a tento časový úsek nebol žalovaným nariadený mimo rámca pracovných zmien, nešlo o obdobie nad určený týždenný pracovný čas, poukázal na Smernicu Rady 2003/88/ES a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-151/02, C-303/98, C-429/09 a C-258/10. Strany neurobili spornou skutočnosť, že žalobca bol u žalovaného zamestnaný v období rokov 2009 až 2012, teda v relevantnom období vo vzťahu k žalobcom uplatňovaným nárokom, ako požiarnik. Strany neurobili spornou ani tú skutočnosť, že v dotknutom období sa žalobca zdržoval v časových úsekoch označených žalovaným ako „odpočinok na pracovisku“ v čase od 18,00 hod. do 24,00 hod. na svojom pracovisku, bol povinný byť pripravený na výkon svojej práce, pričom túto vykonával len v prípade tzv. výjazdu (v prípade požiaru a podobne). Medzi stranami bolo sporné právne posúdenie uvedeného časového úseku označeného ako odpočinok na pracovisku, keď žalobca po zmene žaloby tvrdil, že ide o výkon práce mimo rámca pracovného času, teda o výkon práce nadčas, za ktorý mu patrí mzda a príplatky s tým spojené a žalovaný tvrdil, že ide o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, za ktorú žalobcovi patria nároky v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce (s výnimkou výjazdu), ktoré žalobcovi v plnom rozsahu uhradil. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že časový úsek označený ako „odpočinok na pracovisku“, po ktorý bol žalobca povinný byť prítomný na pracovisku na výkon svojej práce, ale prácu vykonával len v prípade vzniku takejto potreby, je neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti, keď sa stotožnil v tomto smere s argumentáciou žalovaného a neprisvedčil dôvodom uvádzaným žalobcom, ktorý žiadal, aby súd posúdil časové obdobie označené ako odpočinok na pracovisku medzi 18,00 hod. a 24,00 hod. ako výkon práce, pričom malo ísť o prácu nadčas so všetkými dôsledkami týkajúcimi sa finančných nárokov žalobcu. Žalobca dôvodil, že v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z. je pracovnou pohotovosťou v doprave len ten čas, počas ktorého nemusí byť zamestnanec na pracovisku. V prípade žalobcu bolo sporným časovým obdobím to obdobie, ktoré žalovaný označoval ako tzv. odpočinok na pracovisku, teda aj zo samotného označenia vyplývalo, že žalobca sa musel na pracovisku zdržiavať. Podľa žalobcu nie je možné subsumovať časový úsek označený ako odpočinok na pracovisku pod pracovnú pohotovosť aj preto, že poznal vopred svoj týždenný pracovný rozvrh, teda obdobie odpočinku na pracovisku nespĺňalo podmienku nariadenia mimo rámca pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas. Nakoniec žalobca dôvodil aj článkom 6 Smernice Rady 2003/88/ES a výkladom uskutočneným Súdnym dvorom Európskej únie v rozhodnutiach C-151/02, C-303/98 (SIMAP), C-429/09 (GunterFuss) a C-258/10 (GRIGORE). V zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo svojom § 4 ods. 1 definuje citovaný zákon pre svoje účely pracovnú pohotovosť ako čas, po ktorý zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii, pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas. Zo vzťahu zákona o organizácii pracovného času v doprave k Zákonníku práce, ako osobitnej právnej úpravy k všeobecnej právnej úprave vyplýva, že zákon o organizácii pracovného času v doprave právnu úpravu pracovnoprávnych vzťahov obsiahnutú v Zákonníku práce len dopĺňa alebo určitým spôsobom modifikuje, vzhľadom na osobitosti pracovnoprávnych vzťahov v doprave. Zo vzťahu oboch právnych predpisov, ako aj úpravy pracovnej pohotovosti v nich obsiahnutej, je potom potrebné prisvedčiť žalovanému, že zákon č. 462/2007 Z.z. nepozná pracovnú pohotovosť na pracovisku, keď na účely tohto právneho predpisu je pracovná pohotovosť definovaná ako pohotovosť, teda pripravenosť na prácu výlučne mimo pracoviska. To však neznamená, že nie je možné v doprave nariadiť alebo dohodnúť pracovnú pohotovosť na pracovisku, avšak práva a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa pri takto nariadenej/dohodnutej pracovnej pohotovosti sa potom spravujú všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Zákonník práce, predovšetkým jeho ustanovenie § 96. Na úpravu práv a povinností zamestnanca a zamestnávateľa, vo vzťahu ku pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa budú teda aplikovať ustanovenia Zákonníka práce ako všeobecného právneho predpisu vo vzťahu k osobitnej úprave pracovnej pohotovosti mimo pracoviska zakotvenej v zákone č. 462/2007 Z.z. Ani v prípade, ak by za pracovnú pohotovosť zamestnancov v doprave bolo možné považovať len pripravenosť k práci mimo pracoviska, nie je možné časové obdobie označené ako odpočinok na pracovisku považovať za prácu nadčas. Ako to vyplýva už zo samotného označenia časového úseku, žalobca prácu nevykonával, bol len pripravený pre prípad vzniku potreby, začať prácu vykonávať, pokiaľ nešlo o tzv. výjazd v tomto období, nenaplnil žalobca základný predpoklad preto, aby jeho povinnosti voči zamestnávateľovi spočívajúce v pripravenosti na výkon práce, mohli byť kvalifikované ako práca nadčas. Nešlo totiž v spornom časovom úseku o výkon práce, len o stav pripravenosti na takýto výkon práce. K námietke, že žalobca poznal vopred svoj týždenný pracovný rozvrh, teda obdobie odpočinku na pracovisku nespĺňalo podmienku nariadenia mimo rámca pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas, súd prvej inštancie uviedol, že súčasťou pracovnej zmeny tak, ako je jej definícia obsiahnutá v § 90 Zákonníka práce, nemôže byť časový úsek, počas ktorého je síce zamestnanec prítomný na pracovisku, prácu však nevykonáva a jeho povinnosťou je len pripravenosť na výkon práce. Pracovnou zmenou je v súlade s § 90 ods. 1 Zákonníka práce len tá časť ustanoveného týždenného pracovného času, ktorú je zamestnanec povinný odpracovať. Žalobca nesporoval, že počas časového úseku označeného ako odpočinok na pracovisku, prácu nevykonával, resp. túto vykonával len v prípade tzv. výjazdov, teda vtedy keď sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti zmenila na aktívnu. Skutočnosť, že žalobcovi bolo známe, v ktorom časovom období bude vykonávať pohotovosť, nezakladá podľa súdu žiaden súvis a nie je možné z tejto vedomosti žalobcu dovodiť, že by čas neaktívnej pracovnej pohotovosti bolo potrebné zahrnúť do rámca rozvrhu pracovných zmien. Pracovnú pohotovosť totiž zamestnávateľ nariadi alebo sa o nej dohodne so zamestnancom, čo samozrejme vyžaduje právny úkon jednej strany alebo právne úkony oboch strán pracovnoprávneho vzťahu, ktoré museli na pracovné zmeny nadväzovať, resp. rešpektovať ostatné Zákonníkom práce stanovené podmienky a obmedzenia týkajúce sa napríklad maximálneho pracovného času a podobne. Preto je logické, že žalovaný pohotovosti plánoval a žalobca mal o nariadenej alebo dohodnutej pohotovosti vedomosť v predstihu. Nakoniec poukazom na Smernicu Rady 2003/88/ES je podľa žalobcu potrebné sporné obdobie označené ako odpočinok na pracovisku, považovať za pracovný čas. Novelou Zákonníka práce, zákonom č. 348/2007 Z.z. účinný od 1.9.2007, došlo k zosúladeniu úpravy pracovnej pohotovosti zakotvenej v Zákonníku práce s príslušnými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskeho súdu, podľa ktorých čas, keď je zamestnanec v pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa musí považovať za pracovný čas a v prípade potreby za prácu nadčas. Novela Zákonníka práce účinná v roku 2007 reagovala najmä na rozhodnutie Súdneho dvora ES v prípade C-303/98 zo dňa 30.10.2000 v právnej veci Simap, ktoré zjednodušene povedalo, že pracovná pohotovosť, ak je vykonávaná na pracovisku sa celá započíta do pracovného času a nemožno ju považovať za nadčasovú prácu. Pri pracovnej pohotovosti vo forme dosažiteľnosti sa do pracovného času započítava len tá časť pracovnej pohotovosti, v rámci ktorej dochádza k skutočnému výkonu práce. Na uvedené nadväzuje potom úprava neaktívnej pracovnej pohotovosti tak, ako bola zahrnutá do Zákonníku práce v jeho § 96 ods. 2, podľa ktorého čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Inými slovami čas, po ktorý je zamestnanec pripravený na výkon práce, zdržiava sa na pracovisku, avšak prácu nevykonáva je časom neaktívnej pracovnej pohotovosti a tento čas sa bude započítavať do jeho pracovného času. V prípade, ak by došlo v priebehu pracovnej pohotovosti k výkonu práce, ide o aktívnu pracovnú pohotovosť, ktorá sa bude považovať za nadčasovú prácu. Nebolo sporné, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa započítava do pracovného času, neznamená to však, že zamestnanec pokiaľ ide o jeho mzdové nároky za časové obdobie neaktívnej pracovnej pohotovosti je odmeňovaný rovnako, ako by uskutočňoval výkon práce. Súdny dvor Európskej únie v právnej veci C-437/2005 (Vorel) zo dňa 11.1.2007, uvedomujúc si a konštatujúc, že odmeňovanie síce neprislúcha do kompetencie Únie, k problému odmeňovania pracovnej pohotovosti uviedol, že napriek tomu, že sa pracovná pohotovosť považuje za pracovný čas, samotná osobná disponibilita zamestnanca bez reálneho výkonu práce nebráni členskému štátu, aby pracovnú pohotovosť zamestnanca odmeňoval menej výhodne ako skutočný výkon práce. O takýto prípad ide v prejednávanej veci. Pod pojmom pracovná pohotovosť je potrebné rozumieť stav pripravenosti zamestnanca bezodkladne nastúpiť výkon práce v okamihu získania vedomosti o vzniku potreby túto prácu vykonávať, teda povinnosť zamestnanca byť po určený čas zamestnávateľovi k dispozícii pre prípad vzniku potreby vykonávať prácu a zdržiavať sa na mieste určenom zamestnávateľom, a to buď pracovisku alebo inom dostupnom mieste, umožňujúcom na základe výzvy zamestnávateľa nastúpiť bezodkladne na výkon práce. Zákonník práce používa termíny „aktívnej časti pracovnej pohotovosti„ a „neaktívnej časti pracovnej pohotovosti“. Časový úsek výkonu pracovnej pohotovosti, počas ktorého je zamestnanec pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva označuje Zákonník práce ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Pri pracovnej pohotovosti na pracovisku sa čas pohotovosti považuje za pracovný čas na rozdiel od pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska, kedy sa čas pohotovosti do pracovného času nezapočítava. V momente, keď počas pracovnej pohotovosti začne výkon práce zamestnanca, sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti zmení na aktívnu časť pracovnej pohotovosti, čo so sebou prináša rozdielne odmeňovanie zamestnanca a započítavanie jednotlivých častí pracovnej pohotovosti do pracovného času. Žalobca teda v časovom úseku označenom žalovaným ako odpočinok na pracovisku reálne prácu nevykonával, s výnimkou tzv. výjazdov, na pracovisku sa zdržiaval a bol pripravený na výkon práce. U žalobcu išlo teda o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa prípadne zmenila na aktívnu časť pracovnej pohotovosti (výjazd) s tým, že žalobca neurobil sporným tvrdenie žalovaného, že za aktívnu časť pracovnej pohotovosti mu žalovaný plnil mzdové nároky ako za prácu nadčas. Súd teda posúdil časový úsek označený žalovaným ako odpočinok na pracovisku ako neaktívnu pracovnú pohotovosť, ktorá sa v niektorých prípadoch zmenila na aktívnu pracovnú pohotovosť, keď žalobca na základe pokynu žalovaného ako svojho zamestnávateľa začal aktívne vykonávať svoju prácu v súvislosti s tzv. výjazdom. Mzdové nároky zamestnanca v prípade pracovnej pohotovosti sú závislé od skutočnosti, či išlo o neaktívnu, alebo aktívnu pracovnú pohotovosť a v prípade ak sa jedná o neaktívnu pohotovosť, či táto bola vykonávaná na pracovisku, alebo mimo neho. Mzdové nároky sa v zmysle § 96 ods. 3 veta druhá Zákonníka práce odvíjajú aj od prípadnej dohody zamestnávateľa so zamestnancom na vybraní náhradného voľna. Dohodu o poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti však žiadna zo strán sporu netvrdila. Pokiaľ ide o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti finančné nároky zamestnanca s ňou spojené upravuje v § 96 ods. 3 Zákonník práce podľa, ktorého za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. Nakoľko bolo ustálené, že v prípade časového úseku označeného žalovaným ako odpočinok na pracovisku, po ktorý bol žalobca na pracovisku pripravený na výkon práce, ide o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, zostalo medzi stranami sporným odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, keď žalovaný tvrdil, že žalobcovi patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti počnúc dňom 1.1.2009 odmena vo výške 1,89 € za hodinu, počnúc dňom 1.1.2010 odmena vo výške 1,97 € a počnúc dňom 1.1.2011 odmena vo výške 2,03 €. Odmeňovanie zamestnancov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti odvodzoval žalovaný z právnej úpravy obsiahnutej v § 96 ods. 3, ako aj z kolektívnej zmluvy ŽSR 2008-2011, v zmysle ktorej sú zamestnanci odmeňovaní podľa Smernice pre odmeňovanie zamestnancov, ktorá je súčasťou kolektívnej zmluvy (čl. 3.3, ods. 44). Podľa III. kapitoly, časti 14, bod 82 Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-O 510 (ďalej len „Smernica pre odmeňovanie“) čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas podľa § 85 Zákonníka práce. Za hodinu tejto pohotovosti patrí zamestnancovi mzda v sume 1,89 €. Smernica nadobudla účinnosť dňom 1.7.2004. Smernica pre odmeňovanie bola v súlade s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 441/2009 Z.z. zo dňa 21.10.2009 zmenená rozhodnutím žalovaného tak, že v jej časti 14 bode 82 bola zvýšená mzda zo sumy 1,89 € na sumu 1,97 € za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti s účinnosťou od 1.1.2010. V nadväznosti na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 408/2010 Z.z. zo dňa 13.10.2010, ktorým sa stanovila suma minimálnej mzdy, zmenil žalovaný Smernicu o odmeňovaní tak, že s účinnosťou od 1.1.2011 predstavovala mzda za neaktívnu pracovnú pohotovosť podľa časti 14 bodu 82 smernice o odmeňovaní sumu 2,03 € za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Z odborného vyjadrenia č. 2/2017 vyhotoveného znalkyňou v odvetví: Daňovníctvo a účtovníctvo, Personalistika, Kontroling JUDr. Ing. Editou Lukáčikovou (ďalej len „odborné vyjadrenie“) časť 2.5.2 (tab. č. 4) zistil, že prehľad hodín pracovnej pohotovosti označovanej ako „odpočinok na lôžku“ (18,00-24,00) za obdobie august 2009 až december 2009, obdobie január 2010 až december 2010, obdobie január 2011 až december 2011 a obdobie január 2012 až august 2012, bol stanovený zhodne s tvrdením poskytnutým žalovaným ohľadom počtu hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti označovanej ako „odpočinok na lôžku“ (18,00-24,00 hod.). Pokiaľ ide o počet hodín tzv. neaktívnej pracovnej pohotovosti zrealizovanej žalobcom v čase od 18,00 do 24,00 v období od augusta 2009 do novembra 2011, tento je zhodne tvrdený tak znalkyňou (č.l. 313, 314 spisu) ako aj žalovaným (č.l. 485 spisu), resp. znalkyňou tvrdený počet hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti v období december 2011 až august 2012 žalovaný nesporoval a strany sa v počte hodín žalobcom realizovanej neaktívnej časti pracovnej pohotovosti (18,00-24,00 hod.) zhodujú aj na mesačnej báze, resp. uvedené počty hodín neurobili strany spornými. Medzi stranami bola sporná celková výška náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v dotknutom období, keď rozpor medzi stranami nebol daný sporným počtom zrealizovaných hodín pracovnej pohotovosti, ale sporom ohľadom hodinovej výšky náhrady mzdy za neaktívnu pracovnú pohotovosť. Žalovaný pri stanovení výšky hodinovej náhrady za neaktívnu pracovnú pohotovosť vychádzal z kolektívnej zmluvy a žalobca výšku náhrady stanovil v súlade so zákonom, ktorý upravoval pre zamestnanca výšku náhrady priaznivejšie ako kolektívna zmluva. Na zistenie výšky náhrady za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku do 31.8.2011, bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce, platné a účinné do 1.9.2011, podľa ktorého za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 (čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva) patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. Za základnú zložku mzdy je potrebné v zmysle § 119 ods. 3 Zákonníka práce považovať tú zložku mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Pod pojmom pomerná časť základnej zložky mzdy je potrebné chápať sumu zodpovedajúcu času pracovnej pohotovosti na pracovisku odvislú od toho, či je zamestnanec odmeňovaný formou mesačnej mzdy alebo formou hodinovej tarifnej mzdy prípadne úkolovou formou. V prípade odmeňovania zamestnanca formou mesačnej mzdy, tak ako je to u žalobcu, sa pomernou časťou rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z odborného vyjadrenia znalkyne v časti 2.6.3, tabuľka č. 9 vyplýva, že postupom podľa s § 96 ods. 3 v spojení s § 119 ods. 3 Zákonníka práce určená hodinová náhrada mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, ktorá patrí žalobcovi v období august 2009 až september 2011 je sumou v nominálnom vyjadrení vyššou ako hodinová náhrada mzdy za neaktívnu časť pohotovosti dojednaná v kolektívnej zmluve. Hodinová náhrada mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku u žalobcu predstavovala v mesiacoch august, október a december roku 2009 ako aj v mesiacoch január, február, máj, júl, august, október a december roku 2010 a nakoniec v mesiacoch január, marec, máj, júl a august roku 2011 sumu 3,45 €/hod. V mesiacoch september a november 2009 ako aj v mesiacoch apríl, jún, september a november 2010 a v mesiacoch apríl a november roku 2011 predstavovala hodinová náhrada mzdy žalobcu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sumu 3,56 €/hod. Nakoniec v mesiaci február 2010 a 2011 predstavovala hodinová náhrada mzdy žalobcu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa odborného vyjadrenia sumu 3,82 €/hod., v mesiaci jún 2011 predstavovala sumu 3,33 €/hod., v mesiaci júl 2011 sumu 3,59 €/hod a v mesiaci september 2011 sumu 3,44 €/hod. Po 1.9.2011 v dôsledku novely § 96 ods. 3 Zákonníka práce patril žalobcovi za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku mzdový nárok vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy, ktorý bol znalkyňou v odbornom vyjadrení vyčíslený vo výške 3,56 €/hod. v mesiaci november 2011, vo výške 3,45 €/hod. v mesiacoch október a december 2011, vo výške 3,50 €/hod. v mesiacoch január, marec, máj, júl a august 2012, vo výške 3,74 €/hod. v mesiaci február 2012 a nakoniec vo výške 3,61 €/hod. v mesiaci jún 2012. V zmysle § 231 ods. 1 Zákonníka práce a zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní možno pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania upraviť výhodnejšie, ako ich upravuje Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis. Z uvedeného výkladom potom vyplýva, že nie je možné v kolektívnej zmluve upraviť pracovné podmienky a nároky pre zamestnanca nepriaznivejšie ako ich upravuje zákon v tomto prípade § 96 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý výslovne deklaruje, že predmetom úpravy kolektívnej zmluvy je výhodnejšia úprava, najmä pracovných a mzdových podmienok v porovnaní so zákonom. Nebolo tak možné, aby žalovaný pri stanovení výšky náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti žalobcu v dotknutom období postupoval podľa kolektívnej zmluvy upravujúcej výšku hodinovej náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške 1,89 €, v roku 2010 vo výške 1,97 € a od 1.1.2011 vo výške 2,03 € za hodinu, keď takáto úprava mzdových podmienok bola v porovnaní s úpravou mzdových nárokov zamestnancov zakotvených v Zákonníku práce menej výhodnou. Zákonník práce v § 231 ods. 1 deklaruje, že predmetom úpravy kolektívnej zmluvy je výhodnejšia úprava pracovných podmienok vrátane mzdových podmienok a podmienok zamestnávania, vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, v porovnaní s úpravou obsiahnutou v Zákonníku práce alebo inom pracovnoprávnom predpise. Preto bolo nutné vychádzať pri zistení výšky náhrady mzdy žalobcu za neaktívnu pracovnú pohotovosť označovanú ako „odpočinok na lôžku“ v čase od 18,00 do 24,00 hod. z pomernej časti základnej zložky mzdy tak, ako ju stanovila znalkyňa vo svojom odbornom vyjadrení v časti 2.6.3, tabuľka č. 9, pričom náhrada mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti žalobcu v dotknutom období predstavovala: 8/2009 až 12/2009 spolu sumu 925,50 € (ako súčet mesačných mzdových nárokov žalobcu 186,14 € + 160,28 € + 199,92 € + 213,71 € + 165,45 €); 1/2010 až 12/2010 spolu sumu 2.133,08 € (ako súčet mesačných mzdových nárokov žalobcu 206,82 € + 194,63 € + 182,69 € + 178,09 € + 203,37 € + 138,91 € + 155,11 € + 137,88 € + 149,60 € + 206,82 € + 213,71 € + 165,45 €); 1/2011 až 12/2011 spolu sumu 1.688,60 € (ako súčet mesačných mzdových nárokov žalobcu 186,14 € + 228,98 € + 186,14 € + 149,46 € + 186,14 € + 39,98 € + 64,56 € + 0 + 144,64 € + 144,77 € + 192,34 € + 165,45 €); 1/2012 až 8/2012 spolu sumu 1.497,14 € (ako súčet mesačných mzdových nárokov žalobcu 209,83 € + 224,30 € + 181,85 € + 187,91 € + 160,87 € + 187,91 € + 230,81 € + 113,66 €). Žalovaný dodatočne spolu so mzdou za jún 2012 a september 2012 vyplatil žalobcovi náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, pričom vyplatená náhrada za pracovnú pohotovosť žalobcu predstavovala spolu v roku 2009 sumu 500,85 €, v roku 2010 sumu 1.201,86 €, v roku 2011 sumu 974,40 € a v roku 2012 sumu 878,85 €. Prvoinštančný súd dodal, že podľa Zákonníka práce patrí zamestnancovi do 1.9.2009 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce a po 1.9.2011 mu patrí mzda vo výške najmenej minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Minimálny mzdový nárok ustanovený v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce predstavoval v roku 2009 sumu 1,8112 €, v roku 2010 sumu 1,8859,- € a od januára do augusta 2011 sumu 1,9435 €. Od augusta 2011 predstavovalo minimum hodinovej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti odvodené od minimálnej mzdy sumu vo výške 1,9435 €. Žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatnených nárokov, a to mzdových nárokov vyplývajúcich z náhrad za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ako aj uplatneného príslušenstva, t.j. úrokov z omeškania. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 4, § 33 ods. 3, § 96, § 119 ods. 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z., účinný do 1.9.2011 a od 1.9.2011, § 1 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave, a dôvodil tým, že nárok žalobcu je premlčaný a nedôvodný. Poukázal na to, že od splatnosti sa právo na náhradu za čas pracovnej pohotovosti stáva vymáhateľným právom a od tohto okamihu začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka na uplatnenie tohto nároku. Medzi stranami nebolo sporným, že jednotlivé mzdové nároky žalobcu sa stali splatnými 12. dňa v mesiaci pozadu, vrátane nárokov na náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, takže žalobca si mohol uplatniť jednotlivé náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcu začala plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Žalovaný vzniesol dôvodne námietku premlčania, pričom nepremlčané zostali len nároky na náhradu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za mesiac máj 2011 až august 2012, ktoré mali byť vyplatené mesačne 12.6.2011 až 12.9.2012. Vo vzťahu k skôr splatným nárokom žalobcu na vyplatenie náhrad za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, t.j. vo vzťahu k náhradám za obdobie august 2009 až apríl 2011 márne uplynula premlčacia doba, keď žalobca si uplatnil tieto nároky až písomným podaním doručeným súdu dňa 11.6.2014, po uplynutí premlčacej doby a žalovaný vzniesol relevantne vo vzťahu k týmto nárokom námietku premlčania. Súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o uplatnení námietky premlčania žalovaným v rozpore s dobrými mravmi s tým, aby na túto námietku nebolo prihliadnuté. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak je vznesená dlžníkom námietka premlčania, pretože inštitút premlčania prispieva k istote právnych vzťahov a je inštitútom zákonným a použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčiava. Uplatnenie námietky premlčania by odporovalo dobrým mravom len v tých výnimočných prípadoch, ak by bolo dôsledkom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by zánik nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatneného práva a dôvodmi, pre ktoré si svoje právo včas neuplatnil. V tomto spore však o tento prípad nejde. Žalobca si mohol kedykoľvek uplatniť svoje nároky, keď neuvádzal žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by súd mohol dovodiť zavinenie žalovaného, resp. také správanie žalovaného, ktoré spôsobilo nemožnosť žalobcu uplatniť si svoje práva včas. Situácia, keď námietku premlčania je možné považovať za odporujúcu dobrým mravom, je len výnimkou z pravidla možnosti uplatniť námietku premlčania, ktorú výnimku je však potrebné vykladať reštriktívne. Z uvedených dôvodov argumentáciu žalobcu vo vzťahu k rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo skutkových tvrdení poskytnutých žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v celkovej výške 2.431,25 €, na ktorú mu vznikol nárok v období od augusta 2009 do augusta 2012, súd prvej inštancie viedol, že nebolo možné zistiť v akej výške si žalobca jednotlivé mesačné mzdové nároky vzniknuté počas rozhodného časového obdobia uplatnil v ním žalovanej sume, v akej výške sú ním tvrdené mesačné nároky na náhradu mzdy zahrnuté v žalovanej istine 2.431,25 €, keďže súčet jednotlivých mesačných náhrad mzdy v rozhodnom období tak ako ich žalobca špecifikoval, predstavoval celkom sumu 6.348,48 €, nie ním uplatnenú sumu 2.431,25 €. Medzi stranami nebolo sporným, že jednotlivé mzdové nároky žalobcu sa stali splatnými vždy mesačne, a to 12. dňa v mesiaci pozadu, čo sa týkalo aj nárokov na náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Žalobca pri odôvodnení svojho žalobného nároku v písomnom podaní doručenom súdu dňa 5.1.2015 týkajúce sa výšky jednotlivých náhrad mzdy, na ktoré mu vznikol mesačne nárok počas rozhodného obdobia tvrdil, že mu v časovom období august 2009 až december 2009 vznikol nárok na sumu 1.182,56 € ako súčet mesačných náhrad vo výške 240,98 € (8/2009), vo výške 200,81 € (9/2009), vo výške 258,83 € (10/2009), vo výške 267,75 € (11/2009) a vo výške 214,20 € (12/2009). Obdobne poskytol tvrdenia o výške mesačných náhrad mzdy, na ktoré mu vznikol nárok v období od 1/2010 do 12/2010 , ako aj v období od 1/2011 do 12/2011 a v období od 1/2012 do 8/2012, pričom tieto nároky špecifikoval podľa jednotlivých mesiacov. Súčet jednotlivých mesačných nárokov žalobcu v roku 2010 predstavoval sumu 2.708,74 €, v roku 2011 sumu 1.713,60 € a za relevantné obdobie roku 2012 (1/2012 až 8/2012) sumu 1.902,31 €. Súčasne však žalobca tvrdil, že si z toho, na čo mu vznikol nárok v relevantnom období (8/2009 až 8/2012) uplatňuje len časť nároku v žalovanej výške 2.431,25 €, pretože zvyšok mu žalovaný zaplatil. Zo strany žalobcu však úplne absentujú tvrdenia o tom, v akej výške teda považuje jednotlivé mesačné nároky na náhradu mzdy v relevantnom období za neuhradené, teda nešpecifikoval tie mesačné náhrady mzdy, prípadne ich časti, ktoré tvoria ním žalobou uplatnenú sumu 2.431,25 €. Zo skutkových tvrdení žalobcu nebolo možné dovodiť, či si uplatňuje len niektoré mesačné náhrady mzdy z ním označeného obdobia, a ktoré, resp. či si uplatňuje len časti ním tvrdených nárokov na náhradu mzdy, ktoré mu vznikali v relevantnom období v mesačných intervaloch, a o ktoré časti ide. Je evidentný rozdiel medzi súčtom všetkých mesačných náhrad mzdy v relevantnom období, o ktorých žalobca tvrdí, že mu na ne vznikol nárok, pričom tento nárok žalobca vyčíslil celkom na sumu 6.348,48 € a ním uplatneným nárokom len vo výške 2.431,25 € s odôvodnením, že rozdiel je spôsobený čiastočným plnením žalovaného. Poskytnutie rozhodujúcich skutočností žalobcom o ním uplatnenom nároku, teda konkretizácia nárokov na náhradu mzdy podľa mesiacov, prípadne konkretizácia výšky mesačných nárokov na náhradu mzdy zahrnutých v ním uplatnenom nároku vo výške 2.431,25 €, bola podstatná s ohľadom na žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania. Žalobca si v zásade uplatňoval nároky, ktoré mu vznikli v časovom období od augusta 2009 do augusta 2012, ktoré si uplatnil podaním doručeným súdu dňa 11.6.2014. Považoval potom námietku premlčania za dôvodnú vo vzťahu k všetkým nárokom na náhradu mzdy splatným do 11.6.2014. Zo žaloby, ani ďalších písomných podaní žalobcu, nebolo možné posúdiť, ktoré mesačné nároky na náhradu mzdy za obdobie od augusta 2009 do apríla 2011 alebo ich časti si žalobca v rámci svojho nároku na zaplatenie sumy 2.431,25 € uplatnil, takže nebolo možné posúdiť v akej časti je žalobcom uplatnený nárok premlčaný. Žalobca bol počas konania trikrát vyzvaný súdom na uvedenie rozhodujúcich skutočností a špecifikáciu ním uplatneného nároku, na pojednávaní konanom dňa 2.12.2016, dňa 4.9.2017 a dňa 9.11.2017, na ktorom prvoinštančný súd žiadal, aby špecifikoval žalobou uplatnený nárok na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od augusta 2009 do augusta 2012 po zmene žaloby podaním doručeným súdu dňa 5.1.2015 tak, aby zo špecifikácie bolo zrejmé, z ktorých nárokov na náhradu mzdy splatných mesačne je tvorená suma uplatnená po zmene žaloby na istine vo výške 2.431,25 € a v akej výške si ten-ktorý mesačný nárok v dotknutom období august 2009 až august 2012 v celkovej sume 2.431,25 € žalobca uplatnil tak, aby zo špecifikácie vyplývalo v akej výške si uplatňuje nárok na náhradu mzdy za ten-ktorý mesiac obdobia od augusta 2009 až augusta 2012, resp. mzdových náhrad za ktoré konkrétne mesiace žalobcom takto vymedzeného obdobia sa žalobou uplatnený nárok týka. Žalobca sa zaviazal uskutočniť súdom žiadanú špecifikáciu ním uplatneného nároku do 30.11.2017, dňa 29.12.2017 doručil písomné podanie, v ktorom zopakoval len skoršie skutkové tvrdenia, ktoré nebolo možné z dôvodov vyššie uvedených považovať za nedostatočné, pričom uskutočnil len opravu chýb v matematickom počítaní, ku ktorým došlo v jeho písomnom podaní doručenom súdu dňa 5.1.2015. Špecifikáciu uplatneného nároku požadovanú súdom žalobca neuskutočnil. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že základnou povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti v rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Predpokladom úspešnosti žaloby je teda najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť a potom ich preukázať príslušnými listinnými dôkazmi. Povinnosť tvrdenia nazývaná i bremenom tvrdenia je primárnou povinnosťou žalobcu ako strany sporu, ktorý iniciuje súdne konanie. Ako iniciátor súdneho sporu by mal žalobca vedieť, z akého dôvodu si uplatňuje určitý nárok voči protistrane a tieto dôvody náležite prezentovať už v samotnej žalobe a neposkytovať súdu len všeobecne formulované odôvodnenia bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam a tvrdeniam potrebným pre posúdenie uplatneného nároku. Absencia týchto dôvodov robí nárok žalobcu nepreskúmateľným a odníma protistrane možnosť adekvátne sa voči takémuto nedostatočnému návrhu-tvrdeniu brániť, keďže nepozná dôvody a rozhodné skutočnosti, pre ktoré sa voči nemu konanie vedie, a z ktorých žalobca vychádza pri uplatnení si svojho nároku práve v požadovanej výške uvedenej v žalobe (resp. jej zmene). Tvrdenie rozhodných skutočností stranou nie je súdom vynútiteľné. V prípade nedostatočného naplnenia tejto povinnosti súd môže len od strany žiadať doplnenie skutkových tvrdení, pretože jeho tvrdenia nie sú úplné, čo v danom prípade súd urobil tri krát, a to aj s veľmi konkrétnym pokynom ako je potrebné žalobu doplniť, resp. nárok špecifikovať. Keďže žalobca si napriek výzve súdu svoju povinnosť tvrdenia nesplnil, z tohto dôvodu nebolo možné posúdiť nárok žalobcu v súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, a preto žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu. Dodal, že súd nemôže nahrádzať skutkové tvrdenia žalobcu o ním uplatnenom nároku a rozhodovať o vlastnej predstave o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Pokiaľ žalobca tvrdil, že mu vznikol nárok na zaplatenie náhrad mzdy za časové obdobie august 2009 až august 2012 celkom vo výške 6.348,48 €, ale uplatnil si iba časť vo výške 2.431,25 €, pretože zvyšok svojho nároku považuje za uhradený a súčasne je nesporné, že ide o mesačne splatné nároky žalobcu na náhradu mzdy, pri ktorých plynú premlčacie lehoty od splatnosti toho-ktorého nároku, keď žalovaný namietol premlčanie, nemohol posúdiť, v ktorej časti a či vôbec je žalobcom uplatnený nárok premlčaný, pokiaľ žalobca neposkytne súdu konkrétne tvrdenia o obsahu ním uplatnenej sume 2.431,25 €. Nemal vedomosť o tom, či si prostredníctvom žalovanej sumy uplatňuje žalobca nároky na náhradu mzdy, ktoré vznikli a stali sa splatnými v roku 2009 alebo v roku 2012, prípadne v inom časovom úseku v priebehu obdobia august 2009 až august 2012 a v akej výške. K žalobcom uplatnenému nároku na úroky z omeškania konštatoval, že tento nárok je potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Pri posudzovaní právnych následkov omeškania účastníkov pracovnoprávnych vzťahov s plnením ich peňažných záväzkov je potrebné, v dôsledku absencie osobitnej právnej úpravy, vychádzať z Občianskeho zákonníka ako lex generalis k Zákonníku práce ako lex specialis. V tomto prípade sa totiž uplatňuje širší výklad „všeobecných ustanovení„ Občianskeho zákonníka, na ktorých subsidiárne použitie odkazuje v § 1 ods. 4 Zákonníka práce a v tejto súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 116/2008, sp.zn. 6 Cdo 246/2010, sp.zn. 2 Cdo 76/2011. Aj vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vzniesol žalovaný námietku premlčania. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania žalobou doručenou súdu dňa 16.1.2013, keď sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu titulom úrokov z omeškania sumu 531,32 €, ktorú špecifikoval v žalobe len do výšky 500,89 €. Písomným podaním doručeným súdu dňa 11.6.2014 si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré vyčíslil na sumu 991,92 € bez akejkoľvek špecifikácie a písomným podaním doručeným súdu dňa 5.1.2015 si uplatnil úroky z omeškania z každého jednotlivo mesačne splatného nároku na náhradu mzdy v časovom období od augusta 2009 do augusta 2012. Plynutie premlčacích lehôt aj vo vzťahu k úrokom z omeškania sa zastavil až uplatnením práva na súde, teda až doručením písomného podania žalobcu dňa 5.1.2015, ktorým si tento nárok na úroky z omeškania uplatnil súdnou cestou. Úroky z omeškania sa premlčujú jednorazovo ako celok. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sa so splnením záväzku totiž nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa ocitol dlžník v omeškaní so splnením tohto záväzku. Týmto dňom začína plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Všeobecne platí, že osud príslušenstva pohľadávky (úroky z omeškania) je závislý na osude istiny pohľadávky. Teda až v závislosti na rozhodnutí o istine pohľadávky, je možné vysloviť konečný záver o žalovanom príslušenstve pohľadávky. Podľa jeho názoru plynie pre premlčanie úrokov z omeškania rovnaká premlčacia doba od toho istého dňa ako plynie táto doba pre istinu a nie je možné priznať žiadne úroky z omeškania za dobu po uplynutí premlčacej doby. Je možné priznať úroky z omeškania za dobu, od ktorého začala plynúť premlčacia doba pre istinu až do dňa, keď premlčacia doba pre istinu uplynula. Z dôvodu absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení o tom, ktoré nároky si žalobca, resp. v akej časti uplatňuje v žalovanej sume vo výške 2431,25 €, nemohol posúdiť dôvodnosť ním uplatneného nároku na istine, nemohol z totožných dôvodov posúdiť ani dôvodnosť žalobcom uplatnených úrokov z omeškania. 3.2. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnej výške. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s tvrdením prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobu zamietol z dôvodu absencie posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku s poukazom na skutočnosť, že nepreukázal špecifikáciu žalobou uplatnený nárok. Už v podaní zo dňa 8.1.2015 bola presne špecifikoval jednotlivé nároky, pričom išlo o veľmi presnú špecifikáciu nárokov z podkladov, ktoré mal v tej dobe k dispozícií. Po obdržaní znaleckého posudku bola následne vykonaná presná špecifikácia vo vyjadrení zo dňa 20.12.2017 spolu s priloženými tabuľkami, ktoré sa opierali o znalcove konštatovanie. Preto celý záver súdu prvej inštancie považuje za neopodstatnený, nakoľko výpočet bol vykonaný na základe predpisov pracovného práva a predpisov sociálneho zabezpečenia, ktoré mal prvoinštančný súd s poukazom na iura novit curia aplikovať na daný prípad. Tieto výpočty boli súdu prvej inštancie preukázané znaleckým posudkom, ako aj žalovaným jeho dispozíciou so žalobným návrhom. Poukázal na to, že požiadavka primeraného formalizmu zo strany súdu je neakceptovateľná, súd sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti rozhodnúť a priznať žalobcovi nárok z dôvodu jeho neochoty sa návrhom hlbšie zaoberať. Ak by aj priznal náhodou viac, je to práve strana žalovaného, ktorá má namietať, že došlo k nesprávnemu výpočtu výšky nárokov a je to práve nová koncepcia Civilného sporového poriadku, ktorá priniesla zásadu, že ak skutkové tvrdenia nie sú protistranou popreté, považujú sa za dokázané. V jeho prípade žalovaný nenamietal výšku uplatňovaných nárokov pre jednotlivé mesiace, namietal len ich premlčanie, resp. neexistenciu nároku. V situácií kedy súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok je daný, mal priznať nepremlčanú požadovanú časť. Nie je relevantné prečo si uplatňuje sumu 2.431,25 €, ak by si mohol uplatňovať viac, keďže je jeho právom požadovať 1,- € za každý mesiac, ako aj požadovať ad absurdum 10.000,- € za každý mesiac. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva povinnosť detailnej kvantifikácie nároku, ak by si uplatnil pre každý mesiac doplatok 1.000,- €, nevie ako by sa súd k danej veci postavil. Išlo by zjavne o presnú špecifikáciu požiadaviek, ktorú pre jednotlivé mesiace uviedol. Nie je rozhodujúce, že súd môže toto vyčíslenie považovať za zvláštne alebo nezodpovedajúce úplnej matematickej správnosti. Navyše toto vyčíslenie nebolo zo strany žalovaného spochybnené, opiera sa o závery znaleckého posudku, ktorý žalovaný nenamietal a tak mal súd prvej inštancie akceptovať vyčíslenie a rozhodovať len o podstate nároku, tzn. o oprávnenosti a o prípadnom premlčaní, pričom v tejto súvislosti poukázal na konštantnú judikatúru, napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Obdo 31/2008. Argumentácia prvoinštančného súdu uvedená v bodoch 16., 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku tak nemôže obstáť. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne definoval výkon práce, pričom poukázal na definíciu výkonu práce podľa §144a ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce a k otázke pracovného času na § 85 ods. 1 Zákonníka práce s tým, že z definície pracovného času vyplývajú štyri základné podmienky, ktoré je potrebné naplniť, aby sa dalo hovoriť o pracovnom čase, a to: musí ísť o časový úsek, doba definovaná žalovaným ako odpočinok na pracovisku, je nepochybne časovým úsekom, ktorý trval 6 hodín, od 18,00 do 24,00; zamestnanec musí byť k dispozícií zamestnávateľovi, niet pochýb, že bol počas celej doby k dispozícií žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi z dôvodu jeho pracovného zaradenia ako hasiča, ktorý musel byť hocikedy počas svojej pracovnej doby pripravený na výjazd do 1 minúty od ohlásenia poplachu; zamestnanec musí plniť povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Pracovná zmluva spolu s rozvrhnutím času a inými dokumentmi jasne definovala povinnosť zamestnanca, že počas doby od 18,00 do 24,00 musí byť žalovanému k dispozícií; zamestnanec musí vykonávať prácu. Žalovaný sa bráni, že ide o výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, ktorý sa nezapočítava do celkového pracovného času. Použitím pravidla výklad a contrario dospel k logickému záveru, že o výkon práce ide vtedy, ak za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi náhradné voľno. V jeho prípade za toto obdobie žiadne náhradné voľno nebolo poskytnuté, a preto argumentom a contrario musí považovať aj obdobie odpočinku na pracovisku za výkon práce, nielen za súčasť pracovného času. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil pojem pomernej časti základnej zložky mzdy a následne sa nesprávne vyporiadal s úrokmi z omeškania, pretože v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda a táto sa nemusí zhodovať s výškou mzdy za vykonanú prácu, následne ale bez žiadneho odôvodnenia s poukazom na § 96 ods. 3 vyvodil, že táto mzda má byť vo výške minimálnej mzdy, takže stotožnil pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy" s pojmom minimálna mzda, čo je zjavne nesprávne. Pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy" nie je možné stotožňovať s minimálnou mzdou. Prvoinštančný súd akoby vychádzal z premisy, že žiadna mzda nemôže byť nižšia ako minimálna mzda, čo je nesprávny koncept, existuje mnoho prípadov, kedy základná zložka mzdy je dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto základnú zložku mzdy sú naviazané doplnkové zložky, ktorých výška závisí napríklad od splnenia určitých výkonov. S modelom, že mesačná mzda môže byť aj pod úrovňou minimálnej mzdy ráta dokonca aj zákon o minimálnej mzde, kedy v § 3 ods. 1 zákona o minimálne mzde určuje zamestnávateľovi povinnosť vyplatiť doplatok k minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci sumu minimálnej mzdy, aj keď zamestnanec odpracoval plný pracovný čas v mesiaci ustanovený zamestnávateľom. Rovnako situácie kedy má zamestnanec dohodnutú úkolovú mzdu alebo kombinovaný spôsob určenia mzdy, môžu viesť k tomu, že pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca môže byť nižšia ako minimálna mzda. Pomerná časť základnej zložky mzdy môže byť teda aj nižšia ako je minimálna mzda a práve za týmto účelom sa v Zákonníku práce nachádza ustanovenie § 96 ods. 3, ktoré deklaruje, že v prípade výkonu pracovnej pohotovosti na pracovisku má byť pomerná časť základnej zložky mzdy minimálne na úrovni minimálnej mzdy. V ostatných prípadoch má byť pomerná časť základnej zložky mzdy vypočítaná podľa základnej zložky mzdy dojednanej v pracovne zmluvy. V situácií kedy mal uzatvorenú pracovnú zmluvu s jedinou zložkou, a to pevne určenou mesačnou mzdou je jednoznačné, že základná zložka mzdy je práve jeho mesačná mzda. Pomerná časť mzdy na jednu hodinu je jeho mesačná mzda/počet dohodnutých pracovných hodín pre kalendárny mesiac. Pomerná časť základnej zložky vychádza zo mzdy na úrovni hodinovej mzdy z dôvodu, že mzda bola dojednaná len na úrovni mesačnej mzdy bez rozlíšenia základnej zložky mzdy a príplatkových zložiek mzdy. Konštatovanie súdu o tom, že je možné rozlične odmeňovať výkon práce a pracovnú pohotovosť je v plnej miere pravdivé a možnosť rozlišovať pri takomto odmeňovaní zamestnancov (cez vnútroštátnu právnu úpravu) vyslovil aj Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-437/05, VOREL. Súd prvej inštancie však slepo aplikoval možnosť takéhoto rozdielneho odmeňovania ako nutnosť rozdielneho odmeňovania a z dôvodu nutnosti takéhoto rozlíšenie stotožnil pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy" s pojmom minimálna mzda, pričom žalovaný nemal osobitne dojednanú základnú zložku mzdy, a preto nemohlo ani dôjsť k rozdielnosti medzi odmenou za výkon práce a odmenou pre prípad pracovnej pohotovosti na pracovisku. Takýto záver vychádza z dojednaní pracovnej zmluvy. Je na zodpovednosti zamestnávateľa upraviť podmienky v pracovnej zmluve tak, aby zodpovedali jeho ekonomickým možnostiam a nemôže byť na škodu zamestnanca aby pre neho výhodný spôsob určenia pomernej časti základnej zložky mzdy, bol negovaný stotožňovaním tohto pojmu s pojmom minimálna mzda. Rovnako gramatickým výkladom časti ustanovenia § 96 ods. 3 „najmenej však vo výške minimálnej mzdy", je nutné dospieť k záveru, že pomerná časť základnej zložky mzdy môže byť aj vo vyššej výške ako je minimálna mzda. Je teda evidentné, že pomerná časť základnej zložky mzdy nemôže byť stotožňovaná s minimálnou mzdou. Je toho názoru, že pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy" predstavuje určiteľný pojem, ktorého výška závisí od dojednaní v pracovnej zmluve. Výška tejto pomernej časti základnej zložky mzdy sa teda v prípade pracovnej pohotovosti na pracovisku určí ako násobok počtu hodín pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej hodnoty základnej zložky mzdy, resp. v prípade ak je základná zložka mzdy určená ako zložka mesačnej mzdy je to počet hodín pracovnej pohotovosti na pracovisku x (základná zložka mesačnej mzdy/mesačný fond pracovného času). Pre situácie, kedy je dojednaná len mesačná hodinová mzda je nutné považovať za základnú zložku mzdy práve takto dojednanú mzdu (tak ako je tomu v tomto prípade). Koncepcia ktorú zvolil prvoinštančný súd je preto nesprávna. Pomerná časť základnej zložky mzdy predstavuje pojem, ktorý nie je možné stotožňovať s minimálnou mzdou. V prípade absencie dojednania základnej zložky mzdy v pracovnej zmluve, sa za pomernú časť základnej zložky mzdy, pre účely určenia odmeny za pracovnú pohotovosť na pracovisku, musí považovať pomerná časť dojednanej mzdy. V obdobnej veci už bolo podané dovolanie, v ktorom sa práve táto otázka rieši, do dnešného dňa nebola táto otázka vyriešená. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval zákon č. 462/2007 Z.z. ako lex specialis, resp. jeho výkladom právnej normy úplne poprel špecialitu tohto právneho predpisu, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval aj fakt, že zákon č. 462/2007 Z.z. pôsobí vo forme špeciality k zákonu č. 311/2001 Z.z., a preto sa aplikuje zásada lex specialis derogat legi generáli, ale § 4 ods. 6 zákon č. 462/2007 Z.z. jasne ustanovuje, že čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda. Pri odmene za pracovnú pohotovosť vo výške mzdy sa tak prvoinštančný súd nelogicky odvoláva na všeobecný predpis a na § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Ak by zákonodarca chcel aby na túto situáciu sa vzťahoval § 96 ods. 3 Zákonníka práce, prečo by ju upravoval odlišne v § 4 ods. 6 zákon č. 462/2007 Z.z. Teleologickým, logickým, jazykovým a systematickým výkladom právnej normy sa dá pochopiť, že pracovná pohotovosť podľa zákona č. 462/2007 Z.z. sa započítava do pracovného času a teda ipso facto zvyšuje fond času a on sa dostáva aj s pracovnou pohotovosťou do nadčasu a zároveň za túto pracovnú pohotovosť mu patrí mzda, ktorá bola medzi ním a žalovaným dohodnutá na mesačnej forme a zamestnanec má nárok po prepočítaní na hodinovú mzdu právo na vyplácanie tejto mzdy. Upozornil aj na fakt, že odkaz pod čiarou uvedený v zákone č. 462/2007 Z.z. § 4 ods. 6 má len informatívnu povahu, ako každá poznámka pod čiarou v každom právnom predpise v Slovenskej republike, čo potvrdzuje aj Vláda Slovenskej republiky vo svojich legislatívnych pravidlách Vlády Slovenskej republiky z 25. mája 2010 v bode 22 legislatívnotechnických pokynoch. Napriek tomu ustanovenie § 119 Zákonníka práce ako na neho odkazuje § 4 ods. 6 zákona 462/2007 Z.z., slúži pre tento zákon len ako uvedenie minimálneho štandardu, ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať pri odmeňovaní svojich zamestnancov. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne interpretoval príslušnú smernicu a relevantnú judikatúru Európskeho súdneho dvora, keďže sa nevysporiadal s množstvom otázok, ktoré mali byť zodpovedané a uspokojil sa s vágnym prebratím tvrdenia žalovaného, že ide o premlčaný nárok, rovnako dezinterpretoval rozhodnutia súdneho dvora Európskej únie, ktoré použil na potvrdenie jeho procesnej pozície. V žiadnom jeho vyjadrení nikdy nespomenul skutočnosť, že by súdny dvor Európskej únie niekde judikoval otázku výšky odmeňovania zamestnancov pri výkone pracovnej pohotovosti. Prvoinštančný súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-437/2005 Vorel, on ale neodvodzuje výšku plnenia zo spomínanej smernice, iba absolútny základ sporu, ktorým je definícia pojmu pracovný čas. Čas počas ktorého sa zamestnanci nachádzajú na pokyn zamestnávateľa na pracovisku, hoci aj nemusia fyzicky vykonávať prácu, tzn. sú len v pracovnej pohotovosti, sa v celom rozsahu musí zahŕňať do maximálneho týždenného pracovného času. Žiaden opačný výklad nie je možný. Prekročenie tohto fondu pracovného času potom ipso facto spôsobuje, že pracujú nad ustanovený pracovný čas. K citovanému rozhodnutiu vo veci Vorel, upozornil na to, že žalovaný, aj súd prvej inštancie, sa snažia len čiastočným citovaním výrokov Súdneho dvora Európskej únie upraviť dané rozhodnutia tak, aby sedeli ich právnemu názoru, pričom poukázal na celé znenie výrokovej časti rozhodnutia, najmä na druhú časť druhého výroku, kde súd definuje podmienky prípadnej dvojkoľajnosti odmeňovania pracovníkov: Smernica Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenená a doplnená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, podľa ktorej pracovná pohotovosť, ktorú lekár vykonáva v režime fyzickej prítomnosti na pracovisku, ale počas ktorej nevykonáva žiadnu skutočnú činnosť, sa nepovažuje v celom rozsahu za „pracovný čas" v zmysle uvedených smerníc; neodporuje, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišné obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná, za predpokladu, že takýto režim v celom rozsahu zabezpečuje potrebný účinok práv priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. Podľa jeho názoru z rozhodnutia uvádzaného žalovaným vyplývajú dve základné skutočnosti, fyzická prítomnosť na pracovisku, hoci nevykonávajúc žiadnu činnosť, sa považuje v celom rozsahu za pracovný čas a odlišné odmeňovanie zamestnanca za takúto „neaktívnu pohotovosť", je možné výlučne za predpokladu, že dochádza k zabezpečeniu práv priznaných smernicou. Za situácie, kedy zamestnávateľ porušuje ustanovený týždenný pracovný čas a zamestnanci nemajú dostatok času na regeneráciu, čo pri povolaní hasiča platí dvojnásobne, teda nie je v súlade s uvádzanou smernicou výklad právnej úpravy tak, že dochádza k rozlišovaniu odmeňovania za aktívnu časť pracovnej pohotovosti a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Pre potvrdenie úplnej nezvratnosti posúdenia neaktívnej časti pracovnej pohotovosti ako súčasť pracovného času upriamil pozornosť na rozhodnutie C-14/04 vo veci Dellas, v ktorom je uvedené, že charakter vykonávaných alebo nevykonávaných prác nie je pre posúdenie toho, či ide alebo nejde o pracovný čas úplne nepodstatný. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil kvantitatívnu zmenu petitu, keď svojim návrhom rozšíril svoje podanie dňa 11.6.2014 o právnu kvalifikáciu a kvantitatívne o rozšírenie žaloby na zaplatenie istiny 2.431,25 € s úrokom z omeškania a trov konania. Pôvodnou žalobou sa zo dňa 16.1.2013 sa domáhal zaplatenia sumy 531,32 € s príslušenstvom, zmena petitu bola kvantitatívna zmena, ktorá sa prejavila zvýšením sumy v žalobe na plnenie. Takéto doplnenie bolo len za účelom uvedenia potrebných údajov nevyhnutných na identifikáciu uplatňovaného práva, pričom týmto úkonom nemenil žalobu, len ju spresnil. Tento názor potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 240/2004. Dispozičnými úkonmi napĺňa svoje práva ako dominus litis disponovať so žalobným návrhom. Pochybenie súdu prvej inštancie žalobca videl aj v tom, že nesprávne vyhodnotil námietku rozporu s dobrými mravmi pri námietke premlčania. On ako slabšia strana v pracovnoprávnom spore, nemal také silné postavenie ako žalovaný v konaní, keď porušovanie práva zo strany žalovaného bolo konštatované aj Inšpektorátom práce Žilina zo dňa 11.3.2013. Porušovanie pracovnoprávnych predpisov zo strany žalovaného je každodennou praxou, účelovo zdržiaval mimosúdne rokovania, aby prešla premlčacia doba pri jeho nárokoch, čo potvrdzuje aj fakt, že potom ako oznámil žalovanému, že bude podávať žalobu na súd, žalovaný začal len s čiastočným vyplácaním dlžných súm, takéto konanie preukazuje vypočítavosť a nemravné konanie žalovaného. Ak by ho chcel súd ochraňovať ako slabšiu stranu v konaní, na námietku premlčania zo strany žalovaného by nemohol v žiadnom prípade prihliadnuť. Rozpor s dobrými mravmi spočíva aj v tom, že mu žalovaný vedome vyplácal nižšiu mzdu ako mal podľa zákona, keď z nastavenia pracovného času bolo zrejmé, že nedošlo k primeranému zabezpečeniu zamestnancov podľa Smernice Rady č. 93/104/ES z 23. novembra 1993, zmenená a doplnená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003. Žalobca ďalej v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že ho odmietol vypočuť, čím mu znemožnil konať pred súdom, pričom rozhodnutím o vyhlásení dokazovania za skončené, mu nedal možnosť vyjadriť sa k veci. Taktiež prvoinštančný súd procesne pochybil, keď mu neumožnil podať odvolanie voči uzneseniu o prerušení konania. Záverom dodal, že súd prvej inštancie nesprávne priradil rozhodné ustanovenia Zákonníka práce a ostatných zákonov a dospel k nesprávnej právnej a skutkovej kvalifikácii. Má za to, že vykonával prácu aj počas šesťhodinového časového úseku nazvaného odpočinok na pracovisku. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2.431,25 € s úrokom z omeškania špecifikovaným v petite odvolacieho návrhu, alebo napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie; žiadal trovy konania. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že súdu poskytol už v podaní zo dňa 8.1.2015 presnú špecifikáciu jednotlivých nárokov, a že po obdržaní znaleckého posudku bola z jeho strany vykonaná presná špecifikácia vo vyjadrení zo dňa 20.12.2017. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že so žalobcom predložených podaní nebolo možné posúdiť dôvodnosť uplatnených nárokov. Poukázal na skutočnosť, že žalobca viackrát menil výšku ním uplatnených nárokov, pričom ani raz napriek viacerým výzvam zo strany prvoinštančného súdu, bližšie nešpecifikoval v akej výške si uplatnil nárok na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, t.j. jednotlivé mesačné mzdové nároky za žalované obdobie. Vzhľadom na ním uplatnenú námietku premlčania, nie je z predmetných podaní jasné, ktoré nároky v žalovanom období považuje žalobca za neuhradené. Nesúhlasil ani s absurdnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v bodoch 9., 10., 11., 12. odvolania, pretože rozporoval už od začiatku konania výšku žalobcom uplatnených nárokov a namietal aj výpočty znalkyne v znaleckom posudku, resp. odbornom vyjadrení. Je na žalobcovi, aby preukázal výšku a dôvodnosť ním uplatnených nárokov. Podľa jeho názoru, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, s čím korešponduje aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, nakoľko pracovná pohotovosť nemôže byť posudzovaná ako výkon práce, ktorým je vykonávanie skutočnej dohodnutej pracovnej činnosti, zatiaľ čo pracovná pohotovosť predstavuje pripravenosť na vykonávanie tejto dohodnutej pracovnej činnosti. To zohľadňuje aj samotné odmeňovanie pracovnej pohotovosti, ktorá nemôže byť odmeňovaná rovnako ako samotný výkon práce. Z uvedeného dôvodu Zákonník práce odlišne upravuje odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti. Čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa započítava do maximálnych limitov pre týždenný pracovný čas, avšak nie je výkonom práce a teda skutočným odpracovaným pracovným časom, do pracovného času sa len započítava. Do počtu odpracovaných hodín zamestnanca sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, z čoho jasne vidieť, že nejde o klasický pracovný čas a výkon práce a preto musí byť aj rozdielna výška mzdy za odpracovaný čas a pripravenosť na výkon práce. Pracovný čas pre účely neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, kedy zamestnanec na výkon práce iba čaká, sa započítava do limitov počtu hodín podľa ustanovenia § 85 ods. 9 a § 85a ods. 1 Zákonníka práce, nie je výkonom práce a ani samotným pracovným časom. Ustanovenie § 85 Zákonníka práce v odseku 1 stanovuje, že pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Nestotožnil sa ani s argumentáciou, že ak ide o pracovnú pohotovosť na pracovisku, ide aj o výkon práce nadčas. Za prácu nadčas sa v súlade s ustanovením § 96 ods. 6 Zákonníka práce považuje len čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu. Ide teda o aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Rovnako ustanovenie § 4 ods. 7 zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave stanovuje, že výkon práce počas času pracovnej pohotovosti nad určený týždenný pracovný čas je prácou nadčas. Čas pracovnej pohotovosti, ktorý však nie je výkonom práce, za prácu nadčas neoznačuje. Prácou nadčas môže byť výkon práce počas pracovnej pohotovosti, prácou nadčas nemôže byť čas, kedy je zamestnanec pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva. Žalobca v predmetnom bode odvolania uvádza, že pomerná časť mzdy predstavuje jednu mesačnú mzdu, t.j. odmena za každú hodinu neaktívnej pohotovosti na pracovisku je vo výške hodinovej mzdy zamestnanca. S týmto tvrdením nesúhlasí, pretože ustanovenie § 96 ods.3 prvá veta Zákonníka práce stanovuje, že: „Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v-§¦ i2Q-&d$rd-v-euráehsa hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“ (preškrtnutá časť platila od 1.9.2007 do 30.8.2011, zvýraznený text platí od 1.9.2011). Zo slovného spojenia „vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy'' vyplýva, že zamestnancovi za neaktívnu časť pohotovosti na pracovisku nepatrí celá základná zložka mzdy, ale len jej pomerná časť. Žalobca v bode 23. odvolania zároveň uvádza, že je na zodpovednosti zamestnávateľa, aby si v pracovnej zmluve dojednal „základnú zložku mzdy“. Keďže ju dojednanú nemal, nemohlo ani dôjsť k rozdielnosti medzi odmenou za výkon práce a odmenou pre prípad pracovnej pohotovosti na pracovisku, keď žalovaný poukázal na skutočnosť, že výška pomernej časti nie je v žiadnom ustanovení Zákonníka práce, resp. zákona č. 462/2007 Z.z. definovaná. Vychádzajúc z § 119 Zákonníka práce, tak jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, resp. dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve. Platí však podmienka, že táto výška nesmie byť dohodnutá nižšie ako aktuálna minimálna mzda v eurách za hodinu. Výška pomernej časti základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku môže byť určená percentuálne (napr. 50 % zo základnej zložky mzdy-obdobná úprava bola zakotvená i v Zákonníku práce do 31.8.2007), ale i iným spôsobom. V jeho Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR (III. kapitola, časť 14, bod 82), ktorá je súčasťou kolektívnej zmluvy, bola dohodnutá celoplošne vo výške aktuálnej minimálnej mzdy. Vzhľadom na uvedené má za to, že pri svojom postupe neporušil žiadne ustanovenie Zákonníka práce, ani zákon č. 462/2007 Z.z., pričom vyplatil žalobcovi všetky nároky, ktoré mu patrili na základe vzájomnej dohody. Žalovaný upozornil, že žalobca v pôvodnej žalobe, ani v doplňujúcich podaniach, nešpecifikoval, či si svoje nároky uplatňuje ako brutto alebo netto. V zmysle § 130 ods. 8 a § 131 Zákonníka práce zamestnávateľ vykonáva zrážky zo mzdy zamestnanca, resp. poukazuje mzdu zamestnanca na ním určený účet, a preto žalobca nemá právo na vyplatenie ním uplatnených nárokov „brutto“. Žalobca v odvolaní uviedol, že toto ustanovenie pre tento zákon slúži len ako uvedenie minimálneho štandardu, ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať pri odmeňovaní svojich zamestnancov, s čím nesúhlasí, nakoľko podľa § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave Zákonník práce. Na úpravu pohotovosti na pracovisku a tiež na odmeňovanie zamestnancov sa tak použijú ustanovenia Zákonníka práce, t.j. v zmysle odkazu č. 6 ustanovenie § 119. Žalobca sa vo svojich podaniach nikdy nedomáhal určenia, či sa čas pracovnej pohotovosti medzi 18,00 hod. až 24,00 hod, ktorý bol pôvodne označený ako „odpočinok na pracovisku“, považuje za pracovný čas alebo nie, k čomu sa priamo ani nikdy nevyjadroval, len zdôrazňoval, že žiaden vnútroštátny, ani predpis Európskej únie a žiadne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie nehovorí, že pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť na pracovisku, táto musí byť odmeňovaná v rovnakej výške ako riadny výkon práce. Vo vzťahu k Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES konštatoval, že je pravdou, že Smernica vo svojich definíciách rozlišuje len pojem „pracovný čas“ a pojem „odpočinok“, ktorý predstavuje „protipól“ k pracovnému času a nepozná kategóriu pracovnej pohotovosti, zároveň poukázal na fakt, že z ustanovenia čl. 1 bod 1 a 2 jednoznačne vyplýva, že predmetom úpravy Smernice sú len požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia, minimálne doby odpočinku, dovolenky a podobne. Súhlasil s tým, že z hľadiska požiadaviek ochrany zdravia a bezpečnosti zamestnancov nemá význam deliť pracovný čas na skutočný výkon práce a pohotovosť na pracovisku (ako pripravenosť na výkon práce), keď zo žiadneho ustanovenia Smernice, resp. akejkoľvek inej európskej legislatívy nevyplýva, že by členské štáty nemohli aplikovať takéto delenie pre iné účely, ako vymedzuje Smernica. Osobitne vo vzťahu k odmeňovaniu zamestnancov by takéto obmedzenie ani nebolo možné, nakoľko odmeňovanie (s výnimkou zákazu diskriminácie pri odmeňovaní mužov a žien) nepatrí do pôsobnosti únijného práva. Z tohto hľadiska je potom potrebné posudzovať i rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Túto skutočnosť samotný Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa aplikácie Smernice aj niekoľkokrát zdôraznil. Smernica 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že povinnosť zamestnávateľa vyplácať plat alebo obdobnú sumu za dobu, počas ktorej lesník je povinný zabezpečovať dohľad nad revírom, za ktorý je zodpovedný, nespadá do pôsobnosti tejto smernice, ale podlieha ustanoveniam vnútroštátneho práva. Ešte exaktnejšie sa k uvedenej otázke Európsky súdny dvor vyjadril vo veci C-437/05 „VOREL“ tak, že neodporuje, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišné obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná, za predpokladu, že takýto režim v celom rozsahu zabezpečuje potrebný účinok práv priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. Takže ani únijné právo a rozhodnutia Európskeho súdneho dvora pre účely odmeňovania nevylučujú existenciu inštitútu „pohotovosť na pracovisku“, ako medzistupňa medzi odpočinkom a pracovným časom. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení zdôraznil, že predmetom žaloby zo dňa 11.1.2013 boli len nároky tykajúce sa úrokov z omeškania, samotný žalobca deklaroval, že mu žalovaný ku dňu podania žaloby vyplatil všetky mzdové nedoplatky a požadovaná suma je nemenná (bod 2.3 žaloby), preto dôrazne namieta skutočnosť, že by žalobca „len kvantitatívne zmenil výšku žalovanej sumy a právnu kvalifikáciu“, teda nešlo len o spresnenie žaloby. Následné podania, ktorými žalobca žiadal o náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť vo výške mzdy zodpovedajúcej riadnemu výkonu práce a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, predstavovali nové nároky, ktoré žalobca mohol uplatniť už v čase podania žalobného návrhu a pokiaľ tak urobil až dodatočne, došlo k zmene uplatneného nároku a tiež skutkových okolností, z ktorých vychádzal [rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) M Obdo V 19/2007]. Žiadnym spôsobom neobmedzoval žalobcu v podaní žaloby, resp. návrhov na zmenu žaloby, ani ho za podanie týchto podaní nijako nepostihoval, odmietol tvrdenia žalobcu uvedené v odseku 44. jeho odvolania. Tvrdenie žalobcu že porušovanie pracovnoprávnych predpisov je jeho každodennou praxou možno označiť za zavádzanie a ničím nepodložené tvrdenie. Rovnako odmietol, že by účelovo zdržoval mimosúdne rokovania so žalobcom, aby prešla premlčiaca lehota jeho nárokov, nakoľko so žalobcom komunikoval na osobných stretnutiach, aj prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov, nezatajoval sa a na došlé podnety odpovedal v primeranej lehote. Počas všetkých pojednávaní týkajúcich sa peňažných nárokov zamestnancov, konštatoval a predložil, že Inšpektorát práce vždy v rámci odvolacieho konania zrušil prvostupňové správne rozhodnutia. K odvolacej námietke žalobcu ohľadne jeho vypočítavosti a nemravnosti konania uviedol, že vzhľadom na rozhodnutia Krajských riaditeľstiev Hasičského zboru, ktoré odsúhlasili analýzy, že nie je povinný mať hasičské jednotky, došlo k zrušeniu týchto útvarov. V rámci ponúk práce, ktoré boli z jeho strany realizované jednotlivým hasičom, sa zaviazal, že prednostne bude týchto zamestnancov prijímať na iné typové pozície, čo sa stretlo s maximálnym záujmom, ktorý by pri takomto negatívnom správaní sa voči zamestnancom nebol. Išlo celkom o 202 zamestnancov hasičských útvarov. Taktiež odmietol tvrdenie žalovaného v odvolaní o rozpore s dobrými mravmi vo veci podania námietky premlčania, nakoľko, ako už uviedol, predmetom žaloby zo dňa 11.1.2013 boli len nároky týkajúce sa úrokov z omeškania, samotný žalobca deklaroval, že mu ku dňu podania žaloby vyplatil všetky mzdové nedoplatky a požadovaná suma je nemenná (bod 2.3 žaloby). Následné podania rozhodne predstavovali nové nároky, ktoré žalobca mohol uplatniť už v čase podania žaloby a pokiaľ tak urobil až dodatočne, došlo k zmene uplatneného nároku a skutkových okolností, z ktorých vychádzal. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobca si mohol kedykoľvek uplatniť svoje nároky, že neuvádzal žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by súd mohol dovodiť zavinenie žalovaného, resp. také správanie žalovaného, ktoré spôsobilo nemožnosť žalobcu uplatniť si svoje práva včas. Uplatnenie námietky premlčania je v pracovnom práve prípustné na základe § 1 ods. 4 Zákonníka práce, keďže príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní sa vzťahujú aj na pracovnoprávne vzťahy. Po uplynutí určeného času pre uplatnenie si subjektívneho práva na súde zo strany veriteľa, t.j. zamestnanca, má dlžník, t.j. zamestnávateľ, právo vzniesť námietku premlčania. Účelom premlčania je stimulácia veriteľa na včasné uplatnenie si svojho práva a predchádzať vzniku ujmy. Právo namietať premlčanie veriteľovho práva zo strany dlžníka mu zabezpečuje právnu ochranu a právnu istotu pred časovo neobmedzeným výkonom práva. Uplatnenie si práva priznaného zákonom z jeho strany, aj keď v pozícii silnejšieho subjektu v pracovnoprávnom vzťahu, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Strany sporu majú v zmysle čl. 6 C.s.p. rovné postavenie. K rozporu s dobrými mravmi nedošlo ani pri vyplácaní mzdy za vykonanú prácu, keďže žalobcovi vyplácal mzdu v súlade s príslušnými právnymi predpismi a Smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou kolektívnou zmluvy uzatvorenej medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov (odborovými orgánmi). Dodal, že žalobca bol súdom opakovane riadne a včas predvolávaný na pojednávania, napriek tomu sa na žiadne nedostavil, pričom je povinnosťou žalobcu zaujímať sa o konanie, ktorého je účastníkom. Z toho dôvodu jeho zjavný nezáujem, ktorý je odvoditeľný od jeho neochoty dostaviť sa na pojednávania, nemôže byť prekážkou konania a rozhodnutia vo veci. Nakoľko v predmetnom spore ide o právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu, jeho vypočutie nie je pre rozhodnutie vo veci potrebné, a preto aj s ohľadom na povinnosť súdu riadiť sa princípom hospodárnosti konania, považuje rozhodnutie súdu nevykonať výsluch žalobcu za správny. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. K definícii obdobia označeného ako „odpočinok na pracovisku“ v rámci denného pracovného poriadku konštatoval, že nejde o pracovnú pohotovosť podľa zákona č. 462/2007 Z.z. Počas inkriminovaného časového úseku, musel byť na pracovisku prítomný, čo vyplýva aj z povahy veci, keď hasiči musia byť neustále prítomní a pripravení kedykoľvek na zásah. Nejde ani o pracovnú pohotovosť podľa § 96 Zákonníka práce, pretože podľa tohto ustanovenia, je možné považovať za pracovnú pohotovosť len nariadené alebo dohodnuté obdobie mimo rámca pracovných zmien a musí ísť zároveň o obdobie nad určený týždenný pracovný čas. Žalovaný svojim denným pracovným poriadkom, ktorý bol pre neho záväzný, určil rozsah pracovnej zmeny vopred na 24 hodín, resp. celý týždeň. Poznal tak vopred svoj týždenný pracovný rozvrh, a tak nespĺňa obdobie „odpočinku na pracovisku“ podmienku nariadenia mimo rámca pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas. Ide o výkon práce v rámci pracovného času, čo potvrdil aj žalovaný, keď vo svojom podaní zo dňa 14.10.2014 v skutkovo totožnej veci prejednávanej na Okresnom súde Bratislava I. uviedol, že „počnúc mesiacom október 2012 bola pohotovosť na pracovisku navrhovateľa v čase od 18,00 do 24,00 hod. zrušená a uvedený časový úsek bol definovaný ako riadny výkon.“ Obsah a spôsob výkonu práce sa v období do októbra 2012 (žalované obdobie), ako aj po ňom, žiadnym spôsobom nezmenil. Ak teda žalovaný od októbra 2012 definuje prácu vykonávanú od 18,00 hod. do 24,00 hod. ako výkon práce, nevidí dôvod prečo neuznal takúto definíciu aj na obdobie do októbra 2012, keďže sa v samotnom výkone jeho práce nič nezmenilo. Poukázal v tejto súvislosti na definíciu pracovného času uvedenú v ustanovení § 85 ods. 1 Zákonníka práce s tým, že dospel k logickému záveru, že o výkon práce ide, ak za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnávateľ poskytol zamestnancovi náhradné voľno, v jeho prípade za toto obdobie mu nebolo žiadne náhradné voľno poskytnuté a tak argumentom a contrario musí považovať aj činnosť v období odpočinku na pracovisku za výkon práce, za čo mu patrí mzda. K otázke nároku na mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas uviedol, že vykonával 10 zmien mesačne pod 24 hodín, čím jeho celkový pracovný čas stúpol na 240 hodín mesačne, pričom maximálny pracovný čas zamestnanca je 160 hodín mesačne a tak dochádzalo k prekročeniu pracovného času cca o 80 hodín mesačne. Pojem cirka použil z dôvodu, že ak počas „odpočinku na pracovisku“ bol vyslaný na zásah, toto obdobie mu preplatili ako prácu nadčas, ktoré nepožaduje vyplatiť. Za doteraz plne nepreplatených hodín „odpočinku na pracovisku“ mu patrí mzdové zvýhodnenie minimálne vo výške 25 % jeho priemerného zárobku podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce. Za toto obdobie mu patrí aj úrok z omeškania. Zotrval na tom, že námietka premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a navrhol, aby súd na ňu neprihliadal. Rozpor s dobrými mravmi vidí najmä v tom, že žalovaný vedomý si svojich povinností ich dlho ignoroval, vystavoval svojich zamestnancov prakticky novodobému otroctvu, keď im až do začiatku mimosúdnych rokovaní v roku 2012, nevyplácal žiadne nároky za vykonanú prácu a prípadné námietky zamestnancov dôrazne ignoroval bez právnej argumentácie, čím mu vznikol značný majetkový prospech. Aj keby súd uznal námietku premlčania všetkých nárokov do 10.6.2011, vzťahovalo by sa toto premlčanie len na nároky už plnené zo strany žalovaného. 7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobu nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom rozhodnutí o premlčaní časti nároku žalobcu na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie august 2009 až apríl 2011 a absencii rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho nároku o zaplatenie sumy 2.431,325 € s príslušenstvom (po pripustení zmien žaloby súdom prvej inštancie), keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 12. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne zdôvodnil prečo považuje časť nároku žalobcu na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie od augusta 2009 do apríla 2011 za premlčaný, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Tak ako už uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvoinštančný súd, žalobca sa pôvodnou žalobou domáhal iba zaplatenia úrokov z omeškania, nie mzdových nárokov za pracovnú pohotovosť. Žalobca si podaním zo dňa 11.6.2014 uplatnil zo mzdových nárokov aj úroky z omeškania, a tak správne prvoinštančný súd vyhodnotil, že nielen samotný nárok na zaplatenie náhrady za pracovnú pohotovosť, ale aj úrok z omeškania z tejto náhrady je premlčaný za uvedené obdobie. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vysvetlil prečo nepovažoval vznesenú námietku premlčania žalovaným v rozpore s dobrými mravmi, s čím sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.2.2009, sp.zn. 25 Cdo 539/2008). V danom prípade zo strany žalovaného neprišlo k žiadnemu takému konaniu, ktoré by bránilo žalobcovi v uplatnení si jeho nárokov na súde. Sám žalobca v žalobe dokonca tvrdil, že mu žalovaný zaplatil všetky mzdové nedoplatky a požadovaná suma je nemenná. Skutočnosť, že žalobca menil počas konania svoju žalobu viac krát, nemôže byť na ťarchu žalovaného, keď ani poukazovanie žalobcu na oznámenia o vybavení podania Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 11.3.2013, nemalo vplyv na to, aby si svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby. 13. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní, že riadne špecifikoval svoj nárok, a že súd prvej inštancie nesprávne posúdil kvantitatívnu zmenu petitu, odvolací súd uvádza, že zmena žaloby je základným dispozičným úkonom predmetom konania, je prejavom tzv. dispozičného princípu sporového konania. Zmena žaloby nie je len zmenou tzv. žalobného petitu. Žalobu v civilnom konaní treba vnímať ako komplexné podanie žalobcu, ktoré má spĺňať náležitosti podľa § 132 C.s.p. (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Pod zmenou žaloby treba chápať zmenu akejkoľvek náležitosti, ktorú žaloba má mať. Od tohto treba však odlišovať prosté odstránenie vád žaloby, najmä v prípade, keď súd postupuje podľa § 128 C.s.p. (§ 43 O.s.p.). O zmenu žaloby nejde v prípade, ak žalobca predkladá nové dôkazné návrhy, najmä so zreteľom na výsledok doterajšieho konania. Rovnako o zmenu žaloby nepôjde v prípade, ak žalobca rozšíri alebo zmení fakultatívnu právnu kvalifikáciu svojho nároku. Za zmenu žaloby treba považovať zmenu tzv. žalobnej žiadosti (petit žaloby), ktorá môže spočívať v zmene buď kvalitatívnej alebo kvantitatívnej stránky žalobnej žiadosti. Za kvalitatívnu zmenu petitu treba považovať tie situácie, keď žalobca, či už s poukazom na rovnaký (doteraz tvrdený) skutkový stav, prípadne skutkový stav zmenený a doplnený, požaduje niečo iné než pôvodne. Za kvantitatívnu zmenu žaloby treba považovať najmä pri žalobách na plnenie to, keď žalobca žiada buď niečo iné, alebo kvantitatívne viac, než žiadal v pôvodnej žalobe. V prípade, že súd zmenu žaloby pripustí, o jej zmene rozhodne uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.5.2016, sp.zn. 4 Cdo 1193/2015). V prejednávanej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 16.1.2013 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 531,32 € titulom vyčísleného úroku z omeškania za oneskorene vyplatenú mzdu za pracovnú pohotovosť, pričom tvrdil, že všetky mzdové nároky mu žalovaný ku dňu podania žaloby zaplatil (č.l. 2 spisu). Podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 11.6.2014 (č.l. 40 spisu) žalobca rozšíril žalobu a domáhal sa od žalovaného zaplatenia sumy 4.474,65 € titulom mzdového nároku za pracovnú pohotovosť vykonanú u žalovaného v rokoch 2009 až 2013 a vyčísleného úroku z omeškania vo výške 991,92 €, pretože v uvedenom časovom období mu vznikol mzdový nárok vo výške 6.000,- €, žalovaný mu uhradil len sumu 1.525,32 €, a preto si uplatnil rozdiel vo výške 4.474,65 € spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania; prvoinštančný súd zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa 12.6.2014, č.k. 25 Cpr 2/2013-46. Ďalej žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 5.1.2015 (č.l. 79 spisu) zmenil žalobu tak, že žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu na istine sumu 2.431,25 € a úroky z omeškania vo výške 9 % ročne, resp. 9,25 % a 9,5 % ročne od splatnosti mzdy za ten-ktorý mesiac za obdobie od 13.8.2009 do 13.8.2012, a to až do zaplatenia mzdy žalovaným; uznesením zo dňa 18.6.2015, č.k. 25 Cpr 2/2013-109, súd prvej inštancie uvedenú zmenu petitu žaloby pripustil. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa zmenami žaloby domáhal priznania iného plnenia, ako toho, ktorého sa domáhal v pôvodnom petite žaloby a požadoval plnenia na základe iného skutkového stavu ako tvrdil v žalobe. Doplnenie skutkových tvrdení, ktoré sú nové, znamenajú podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 2.12.2016 uviedol, že svoje nároky si uplatňuje titulom pracovnej pohotovosti podľa § 96 Zákonníka práce, žalovaný tvrdil, že mu všetky mzdové nároky vyplatil, čo konštatoval aj sám žalobca. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie postupoval vo veci správne, keď žalobcu vyzýval na špecifikáciu ním uplatneného nároku, a to na pojednávaní konanom dňa 4.9.2017 (č.l. 458 spisu) tak, aby špecifikoval kedy a v akej výške mu bola zaplatená dodatočne náhrada mzdy za neaktívnu čas pracovnej pohotovosti, prípadne úroky z omeškania, ktorého konkrétneho mesačného nároku na náhradu mzdy a úrokov z omeškania sa týkala. Keďže na túto výzvu dostatočne nereagoval, bol opätovne vyzvaný prvoinštančným súdom na pojednávaní konanom dňa 9.11.2017 na špecifikáciu nároku na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie august 2009 až august 2012 tak, aby z nej bolo zrejmé, z ktorých nárokov na náhradu mzdy splatných mesačne pozostáva suma 2.431,25 €, t.j. v akej výške si ten-ktorý mesačný nárok uplatnil tak, aby zo špecifikácie vyplývalo v akej výške si uplatňuje nárok na náhradu mzdy za ten-ktorý mesiac od augusta 2009 do augusta 2012, resp. mzdových náhrad, za ktoré konkrétne mesiace žalobcom vymedzeného obdobia sa žalobou uplatnený nárok týka. Žalobca v zmysle pokynu prvoinštančného súdu svoj nárok nešpecifikoval. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu zamietol z dôvodu absencie skutkových tvrdení o tom, ktoré nároky si v sume 2.431,25 € uplatňoval spolu s príslušenstvom. Žalobca nepreukázal ním tvrdený skutkový stav, čo je jednou zo základných procesných povinností strán sporu, s čím sa spája dôsledok unesenia dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, zaťažuje stranu sporu. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom úspechu v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe neúspechu v spore, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom strany sporu majú povinnosť doložiť svoje skutkové tvrdenia dôkazmi. Odvolací súd dodáva, že v danej veci sa konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, počas konania nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (od 1.7.2016), ktorý v druhej hlave upravuje spory s ochranou slabšej strany, v ktorej v treťom oddiely sú upravené individuálne spory (§ 316 a nasl.). V ustanovení § 319 C.s.p. je uvedený odklon od všeobecnej úpravy vyplývajúcej aj z čl. 6 C.s.p., podľa ktorého strany sporu majú rovnaké postavenie, ktoré spočíva v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu, s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Strany sporu sú však povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 C.s.p.), čo v tomto prípade žalobca nesplnil. 14. K ďalším odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné. Prvoinštančný súd riadne na danú vec aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 462/2007 Z.z., Smernicu a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pričom dospel k správnemu právnemu záveru, že časový úsek označený ako „odpočinok na pracovisku“ (v čase od 18,00 hod. do 24,00 hod.), po ktorý bol žalobca povinný byť prítomný na pracovisku na výkon svojej práce a prácu vykonával len v prípade vzniku takejto potreby, je neaktívnou pracovnou pohotovosťou, ktorá sa v niektorých prípadoch zmenila na aktívnu pracovnú pohotovosť (tzv. výjazd). Zákon č. 462/2007 Z.z. nepozná pracovnú pohotovosť, upravuje len pracovnú pohotovosť zamestnancov v doprave, počas ktorej nemusia byť prítomní na pracovisku, avšak v danom prípade bolo nesporné, že žalobca bol povinný v čase pracovnej pohotovosti zdržiavať sa na pracovisku a čakať na výkon práce, ktorú situáciu citovaný zákon osobitne neupravuje, ani mzdové nároky, a preto súd prvej inštancie správne konštatoval, že v danom prípade sa na odmeňovanie žalobcu za pracovnú pohotovosť vykonávanú v rozhodnom období, počas ktorej bol prítomný na pracovisku a čakal na výkon práce, prípadne pracoval v prípade výjazdu, vzťahuje ustanovenie § 96 Zákonníka práce. Žalobca sa v čase od 18,00 hod. do 24,00 hod. zdržiaval na pracovisku, ak prácu nevykonával, iba bol pripravený na zásah, nešlo o výkon práce z jeho strany, z dôvodu ktorého odvolací súd vyhodnotil jeho odvolaciu námietku o nesprávnom definovaní výkonu práce prvoinštančným súdom za nedôvodnú. 15. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil pojem pomernej časti základnej zložky mzdy a následne sa nesprávne vysporiadal s úrokmi z omeškania. Odvolací súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože súd prvej inštancie správne konštatoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že na zistenie výšky náhrady mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku je potrebné aplikovať ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce účinné do 31.8.2011 a od 1.9.2011 a z akých dôvodov, s čím sa odvolací súd stotožnil. Pokiaľ žalobca namietal výšku mzdy za neaktívnu pracovnú pohotovosť a aktívnu pracovnú pohotovosť, ktorú mu mal žalovaný zaplatiť, namietal len všeobecne nesprávnosť určenia pomernej časti mzdy v jeho neprospech, pričom neuviedol v akej konkrétnej výške považuje pomernú časť mzdy určenej súdom prvej inštancie za nesprávnu a neuviedol žiadnu konkrétnu sumu, ktorá by podľa jeho názoru zodpovedala správnej výške pomernej časti mzdy za konkrétne obdobie a akú konkrétnu sumu by mu mal žalovaný titulom mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku za žalované obdobie vyplatiť. 16. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdeniami žalobcu v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval zákon č. 462/2007 Z.z. ako lex specialis, pretože podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. sa pracovná pohotovosť započítava do pracovného času a žalobcovi za túto pracovnú pohotovosť patrí mzda, pričom odkaz na ustanovenie § 119 Zákonníka práce, na ktoré toto ustanovenie odkazuje, má len informatívnu povahu a slúži len ako uvedenie minimálneho štandardu, ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať pri odmeňovaní svojich zamestnancov. Podľa citovaného ustanovenia zákona patrí zamestnancovi za výkon pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda, ktorej bližšie podmienky neurčuje, a nakoľko neustanovuje inak, je potrebné na odmeňovanie žalobcu aplikovať ustanovenie § 119 Zákonníka práce, na ktoré odkazuje § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z., čo nie je ani v rozpore zo smernicami rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenenou a doplnenou smernicou Európskeho parlamentu a rady 2000/34/ES z 22. júna 2000 ako aj smernicou Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 96 Zákonníka práce, účinného od 1. 9. 2007 vyplýva, že nová úprava pracovnej pohotovosti je daná do súladu s rozsudkami Európskeho súdu vo veci Jaeger, Simap, podľa ktorých čas, kedy je zamestnanec v pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa musí považovať za pracovný čas a v prípade potreby za prácu nadčas; odmeňovanie pracovnej pohotovosti je v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie v prípade Vorel (C-437/05), podľa ktorého výklad Smernice rady 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času v znení Smernice Európskeho parlamentu a rady 2000/34/ES a Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá pre účely odmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že odlišné odmeňovanie zamestnanca za neaktívnu pohotovosť je možné výlučne za predpokladu, ak dochádza k zabezpečeniu práv priznaných smernicou, a že dochádza k porušeniu ustanoveného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho zamestnanci nemajú dostatok času na regeneráciu, odvolací súd dôvodí, že iba samotným nerozlišovaním odmeňovania za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku sa nezabezpečí zamestnancom potrebný čas na regeneráciu, neposkytne teda účinnú ochranu ich zdravia a bezpečnosti, ale takúto ochranu ich zdravia a bezpečnosti je potrebné zabezpečiť inými účinnými prostriedkami a preto uvedenú smernicu nemožno vykladať tak, že v prípade porušenia ustanoveného týždenného pracovného času by mal byť zamestnanec odmeňovaný za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku rovnako ako za aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Z komentára k ustanoveniu § 96 Zákonníka práce účinného od 1.9.2007 vyplýva, že uvedené ustanovenie rozlišuje aktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorú definuje ako časť, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu; od neaktívnej pracovnej pohotovosti, ktorú ďalej rozlišuje na neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, počas ktorej sa zamestnanec pripravený na výkon práce zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska, od neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, počas ktorej sa zamestnanec zdržiava na pracovisku, a ktorá sa považuje za pracovný čas. Upravuje aj minimálne mzdové nároky, ktoré patria zamestnancovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas; za každú takúto hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi alikvotná časť základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej hodinovej mzdy podľa osobitného predpisu. Upravuje aj možnosť dohody na poskytnutie náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Aktívna časť pracovnej pohotovosti, teda, ak zamestnanec počas pracovnej pohotovosti aj vykonáva prácu, sa považuje za prácu nadčas. 17. Argumentáciu žalovaného v odvolaní, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď ho súd prvej inštancie odmietol vypočuť a rozhodnutím o vyhlásení dokazovania za skončené mu nedal možnosť sa vyjadriť, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Právo byť v konaní pred súdom zastúpený advokátom je garantované Ústavou Slovenskej republiky ako súčasť práva na súdnu a inú ochranu (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Toto právo sa realizuje buď tým, že si účastník konania zvolí advokáta, ktorého poverí zastupovaním v konaní, alebo mu v prípade splnenia zákonných podmienok súd na jeho návrh ustanoví zástupcu z radov advokátov [(§ 30 ods. 1 O.s.p.), uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.7.2010, sp.zn. 2 Cdo 93/2009]. Výsluch strany sporu slúži na objasnenie a preukázanie tvrdených skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nie je možné preukázať inak, napríklad listinou, výsluchom svedka. Súd nepredvoláva stranu sporu na pojednávanie vždy, pretože ak má strana zvoleného zástupcu na celé konanie, predvoláva sa na pojednávania len zástupca (§ 178 C.s.p.). Tým, že si žalobca v konaní zvolil zástupcu, súd prvej inštancie na pojednávania, ktoré boli vo veci nariadené, predvolal len tohto zástupcu, ktorý na pojednávaní konanom dňa 12.4.2018, po poučení podľa § 154 C.s.p. uviedol, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovanie nemá a zároveň využil svoje právo podľa § 182 C.s.p. a vyjadril sa k dokazovaniu a právnej stránke veci (č.l. 644 spisu). Odvolací súd opätovne dodáva, že zo strany súdu prvej inštancie neprišlo ani k porušeniu ustanovení Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje v ustanoveniach § 316 a nasl. individuálne pracovné spory. 18. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 19. Odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil aj vo výroku o náhrade trov konania, pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).