Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/228/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113233223 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113233223.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: A.R., spol. s.r.o. v likvidácii, Športová 608/4, Viničné, IČO: 34 104 267, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody 4.935.696 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C/190/2013-239, zo dňa 24.3.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdzuje. II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.040.563 eur spolu s úrokom z omeškania 3 % ročne od podania návrhu do zaplatenia (výrok I.); žalobu žalobcu zamietol (výrok II.) a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V odôvodnení uviedol, že právny predchodca žalobcu sa žalobou doručenou súdu 7.10.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.935.696 eur spolu s úrokom z omeškania 3 % ročne od podania žaloby do zaplatenia titulom zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu vychádzal z obsahu pripojeného súdneho spisu vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 26Cb/554/1994 z ktorého zistil, že spoločnosť AGRORATIO Senica, spol. s r.o. podala na bývalom Mestskom súde v Bratislave 27.10.1994 žalobu voči spoločnosti Chempik, a.s. o zaplatenie istiny 2.302.312,- Sk s príslušenstvom, ktorého nároku sa žalobca domáhal titulom skutočnej škody a ušlého zisku z vadnej dodávky stroja podľa zmluvy o dielo (ďalej len „základné konanie“). V aktuálnom konaní sa domáhal skutočnej škody a ušlého zisku, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdov a nezákonného rozhodnutia súdov; za nesprávny úradný postup považoval prieťahy v súdnom konaní identifikované ústavným súdom v jeho nálezoch a za nezákonné rozhodnutia, považuje rozsudok Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu, ktorý bol zrušený Ústavným súdom SR, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 26.10.2011 a zo 16.5.2012, pretože Krajský súd v Bratislave sa neriadil pokynmi ústavného a najvyššieho súdu. Právny predchodca žalobcu si uplatnil v súvislosti s nesprávnym úradným postupom aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú požadovali štyria akcionári právneho predchodcu žalobcu po zohľadnení intenzity a trvania protizákonného stavu, a to každý po 33.000 eur, spolu 132.000 eur. 3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že v číselnom vyjadrení si žalobca uplatnil voči žalovanej nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spolu 4.935.696 eur; z toho nárok na náhradu majetkovej škody 4.803.696 eur; tento pozostával z istiny 382.123,84 eura (11.511.863,- Sk) a úrokov z omeškania vyčíslených k 28.2.2013, spolu 1.319.622 eur, ktoré urobil žalobca predmetom konania v základnom konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 26Cb/554/1994; ďalej z nároku na zaplatenie trov vlastného právneho zastúpenia v uvedenom základnom konaní vyčíslených vo výške 11.615,81 eura, z nároku na náhradu súdnych poplatkov v základnom konaní vedenom pred krajským súdom spolu vo výške 38.980,25 eura, z nároku na náhradu odmeny znalca vo výške 1.032,30 eura a nároku na náhradu trov žalovanej, ktoré mu vznikli v základnom konaní vedenom krajským súdom. Nakoniec si uplatnil voči žalovanej ako majetkovú škodu nárok na náhradu zisku, ktorý mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonných rozhodnutí najvyššieho a krajského súdu ušiel, a ktorý vyčíslil na 3.040.563 eur. 4. Písomným podaním, doručeným súdu 21.2.2017, zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie 3.040.563 eur spolu s 3 % ročným úrokom od podania návrhu do zaplatenia späť. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom a so súhlasom žalovanej udeleným na pojednávaní konanom 24.3.2017, súd prvej inštancie v súlade s § 145 ods. 2 C.s.p. konanie v časti o zaplatenie 3.040.563 eur spolu s 3 % ročným úrokom od podania návrhu do zaplatenia zastavil. Žalobcom späťvzatá časť žalobou uplatneného nároku predstavovala ušlý zisk. 5. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že žalobca v žalobe vymedzil a následne na pojednávaní upresnil dva samostatné právne základy vzniku zodpovednosti štátu za škodu ním uplatnenú v jednej sume 4.935.696 eur, keď tvrdil, že takto uplatnený nárok na náhradu škody odvíja od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v súdnom konaní tak, ako tieto konštatoval Ústavný súd SR vo svojich dvoch nálezoch č.k. IV. ÚS 347/2010-25, zo dňa 25.11.2010 a č.k. IV. ÚS 218/04-30, zo dňa 23.9.2004. Nárok na náhradu škody v celej uplatnenej výške odvodzoval aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2007, sp. zn. 5 Obo 94/2006, ktoré považoval za nezákonné, pretože bolo zrušené Ústavným súdom SR, resp. z ostatných rozhodnutí krajského a najvyššieho súdu, o ktorých tiež tvrdil, že išlo o nezákonné rozhodnutia, pretože nerešpektovali právny názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho zrušujúcom náleze č.k. III.ÚS 126/08-21, zo dňa 7.7.2009. Uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil zaplatenie jednej peňažnej sumy bez toho, aby zo žaloby, resp. následne z prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní v reakcii na otázku súdu bolo zrejmé, v akom rozsahu sa uplatnená peňažná suma vzťahuje ku ktorému nároku, teda v akom rozsahu si uplatňuje žalobca nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu a v akom rozsahu sa žalobcom uplatnená peňažná suma týka nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia, resp. nezákonných rozhodnutí. Z obsahu žaloby ako aj následných prednesov žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa primárne domáhal nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli v dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní zistených a konštatovaných nálezmi Ústavného súdu SR a zrušenie rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom bolo zo strany žalobcu považované za faktor, ktorý jeho nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy umocňoval. Súd prvej inštancie dospel k tomuto záveru posúdením tvrdení žalobcu, ktorý v žalobe dovodzoval svoje nároky zo skutočnosti, že konanie pred súdmi o ním uplatnenom základnom nároku bolo postihnuté prieťahmi, pričom prieťahy v konaní zase súviseli a boli zapríčinené nezákonnými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu (zrušené nálezom ústavného súdu), ako aj z jeho tvrdení, v súlade s ktorými odôvodňuje ním uplatnený nárok tak prieťahmi v konaní, ako aj postupom súdov, ktorý označoval za nezákonný (č.l. 195) a doplnením žalobcu, podľa ktorého je možné uplatňovať nároky na náhradu škody voči štátu kumulatívne, "v jednočinnom súbehu" tak z titulu nesprávneho úradného postupu ako aj z titulu nezákonného rozhodnutia. Súd prvej inštancie následne dospel k záveru, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody vzniknutý v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdov spočívajúcim v prieťahoch v konaní, zistených a konštatovaných ústavným súdom, ktoré boli okrem iného zapríčinené aj spôsobom rozhodovania súdov, ktorých rozhodnutia boli zrušované. Súd prvej inštancie tak posudzoval príčinnú súvislosť medzi žalobcom uplatneným nárokom na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy a prieťahmi v konaní a tvrdenia žalobcu vo vzťahu k nezákonnému rozhodovaniu súdu považoval za podporné tvrdenia vo vzťahu k nároku zo zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v súdnom konaní. 6. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal tým, či žalobca preukázal splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pričom žalobou uplatnené nároky posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.12.2012. Vychádzal pritom z právneho názoru, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom (až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci) a v každom okamihu ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu toho istého práva (t.j. práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy) vysloveného Najvyšším súdom SR v rozhodnutí zo dňa 28.7.2010, sp. zn. 1 Cdo 107/2009. 7. Vo vzťahu k splneniu prvotného predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu žalovanej spočívajúceho v prieťahoch v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 26 Cb 554/94 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obo 103/09 v obdobiach vymedzených žalobcom ako obdobia, v ktorých boli prieťahy v súdnom konaní zistené a konštatované Ústavným súdom SR v súvislosti s prerokovaním sťažnosti žalobcu na porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, t. j. od 30.11.1994 do 6.5.1997 (2 a pol roka), od 24.6.1999 do 28.5.2001 (1 rok a 11 mesiacov), od 28.9.2001 do 24.4.2002 (takmer 7 mesiacov) a od 18.9.2003 do 28.6.2004 (viac ako 9 mesiacov), teda spolu obdobie úplnej nečinnosti v konaní krajského súdu v trvaní 5 rokov a 9 mesiacov a viac ako ročnej nečinnosť najvyššieho súdu, ktorý od 30.9.2009 nevykonal vo veci až do dňa rozhodnutia ústavného súdu 25.11.2010 žiaden procesný úkon, súd prvej inštancie vychádzal podporne z obsahu a odôvodnenia nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 218/04 a sp. zn. IV. ÚS 247/10, ktorý pri prejednaní ústavných sťažností žalobcu preskúmal obsah spisu Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR z hľadísk, ktoré i všeobecný súd posudzuje pri skúmaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, pričom mal za preukázané, že Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd SR sa skutočne dopustili nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaniach vedených pod sp. zn. 26 Cb 554/94 a sp. zn. 5 Obo 103/09, ktoré trvali 5 rokov a 9 mesiacov (KS v Bratislave) a viac ako jeden rok (Najvyšší súd SR). 8. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal ďalšou podmienkou, ktorej kumulatívne splnenie predpokladá vznik žalobcom uplatneného nároku voči žalovanej a tou je existencia škody a príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdenou škodou (majetkovou alebo nemajetkovou) a nesprávnym úradným postupom (zistenými prieťahmi v súdnom konaní). Poukázal na to, že právny predchodca žalobcu si v konaní uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody, ušlého zisku ako aj nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku, v tejto časti žalobca zobral žalobu späť; vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu skutočnej škody, ktorú žalobca stotožnil s peňažným nárokom uplatneným v základnom konaní vedenom pred krajským súdom spolu s trovami tohto konania a nákladmi na vlastné právne zastúpenie uviedol, že proti štátu je možné uplatňovať nárok na náhradu škody spôsobenej tým, že súdy nerozhodli bez prieťahov o žalobcom uplatnenom nároku v základnom konaní len za predpokladu, že nesprávny úradný postup viedol ku strate pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi pohľadávky. Príčinná súvislosť medzi vznikom tvrdenej škody a nesprávnym úradným postupom súdu by bola daná vtedy, ak by súd mohol dospieť k záveru, že nebyť nesprávneho úradného postupu ku vzniku škody by pri obvyklom chode vecí inak neprišlo, že žalobcovi by bola pohľadávka voči dlžníkovi priznaná a táto by bola od dlžníka následne účinne vymožená alebo by ju zaplatil dobrovoľne. Teda nečinnosť súdu by musela byť bezprostrednou a priamou príčinou, pre ktorú žalobca prišiel o možnosť vymôcť nárok voči dlžníkovi, ktorý je judikovaný. Dôvodil, že nesprávny úradný postup sám o sebe škodu nepredstavuje. Škoda vo výške zodpovedajúcej žalobcom uplatnenej pohľadávke na náhradu majetkovej ujmy v konaní by teda vznikla len vtedy, ak by žalobca preukázal, že mal skutočne voči dlžníkovi pohľadávku judikovanú zo základného konania (v tomto prípade teda právoplatný a vykonateľný rozsudok) a táto pohľadávka bola po celú dobu trvania konania vedeného o základnom nároku žalobcu, aj vymožiteľná. Podľa názoru súdu nie je možné v konaní, predmetom ktorého je nárok na náhradu škody voči štátu zo zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. prejudiciálne posudzovať výsledok základného konania a uvedené nie je ani účelom konania o posúdení vzniku nároku zo zodpovednosti štátu za škodu. V tejto súvislosti odkázal na závery Ústavného súdu SR obsiahnuté v jeho uznesení sp. zn. II. ÚS 383/2015 z 23.6.2015, podľa ktorých nie je súd v konaní o náhradu škody príslušný preskúmať správnosť procesného postupu súdu, resp. právne názory súdu vyslovené v jeho rozhodnutiach; preto základným predpokladom úspešného uplatnenia si nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú prieťahmi v konaní, ak je tento nárok založený na strate pohľadávky, je preukázanie existencie tejto pohľadávky (s výnimkou, ak dlžník takúto pohľadávku nerozporuje, čo však nie je tento prípad, keďže bolo o pohľadávke žalobcu vedené niekoľkoročné konanie na krajskom súde), teda preukázanie právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý predmetný nárok žalobcovi prisudzuje. 9. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom prípade takéto rozhodnutie súdu absentuje, s výnimkou peňažného nároku 280.591,- Sk s príslušenstvom (18 % úrok z omeškania od 15.6.1997 do zaplatenia), ktorý bol žalobcovi právoplatne priznaný výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 26Cb/554/1994-447, zo dňa 27.1.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.4.2006. Vo vzťahu k tomuto nároku však žalobca na pojednávaní konanom 3.2.2017 uviedol, že judikovaná peňažná suma s príslušenstvom bola spoločnosti AGRORACIO Senica, a.s. uhradená poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., pretože bol na riziko takejto straty v uvedenej poisťovni poistený a súčasne predložil ako dôkaz výpis z účtu spoločnosti, podľa ktorého mu bola poukázaná poisťovňou peňažná suma 631.046,- Sk (istina 280.591,- Sk s príslušenstvom, č.l. 212). Súd prvej inštancie na základe uvedených skutkových okolností dospel súd k záveru, že v tejto časti škoda žalobcovi nevznikla. O zvyšku pohľadávky uplatnenom právnym predchodcom žalobcu v základnom konaní krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 26Cb/554/1994 nikdy právoplatne nerozhodol. Zdôraznil, že nemôže nahrádzať základné konanie a posudzovať v tomto konaní právny základ a výšku pohľadávky žalobcu, ktorú tento uplatnil v základnom konaní, a to aj preto, že stranou sporu v tomto konaní nie je žalovaný zo základného konania, ktorý v rámci súdneho konania disponuje určitými procesnými oprávneniami, a ktorý mohol v rámci základného konania napr. vznášať námietky, vyjadrovať sa, navrhovať dôkazy a pod. Pretože absentuje právoplatné rozhodnutie, ktorým by bola žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi priznaná pohľadávka v základnom konaní (s výnimkou judikovaných 280.591,- Sk s príslušenstvom), keďže rozsudky, ktorými boli žalobcovi prisúdené v základnom konaní nároky, boli buď zrušené ústavným súdom, na základe sťažnosti samotného žalobcu, alebo následne po výmaze spoločnosti Chempik a.s. zrušené najvyšším súdom a základné konanie o žalobcom uplatnenom nároku bolo zastavené, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody a jej výšku, pretože v konaní nebolo naisto dané, či pohľadávka právneho predchodcu žalobcu uplatnená v základnom konaní bola po práve. Bol názoru, že uvedené by žalobca mohol preukázať len právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré by uložilo spoločnosti Chempik a.s. povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu ním požadovanú peňažnú sumu spolu s príslušenstvom a trovami, ktorú si v tomto konaní uplatnil ako skutočnú škodu. Takéto rozhodnutie súdu však absentovalo. 10. Súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdenou škodou a prieťahmi v súdom konaní, považoval ďalej za významné, či nesprávny úradný postup súdu v základnom konaní bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že sa pohľadávka právneho predchodcu žalobcu neuspokojila z majetku spoločnosti Chempik, a.s. Ozrejmil, že takéto konštatovanie, v zmysle ktorého by pri riadne vedenom základnom konaní bola pohľadávka právneho predchodcu žalobcu (plne) uspokojená, je podmienené zistením a vyhodnotením miery reálnej úspešnosti právneho predchodcu žalobcu v exekučnom konaní, za predpokladu existencie exekučného titulu. Dôvodil, že reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ak by aj táto bola vykonateľným súdnym rozhodnutím právnemu predchodcovi žalobcu priznaná, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku; otázku vzniku majetkovej ujmy a jej výšky je teda možné riešiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu a reálne možnosti výsledku exekučného konania. Aj keď žalobca poukazoval na evidenciu dlhodobých pohľadávok spoločnosti Chempik, a.s. s tým, že tieto sú splácané podľa platobného kalendára, nepovažoval za možné z tohto údaju obsiahnutého v správe o hospodárení spoločnosti Chempik, a.s. za rok 2002 dovodiť, že ak by existovala judikovaná pohľadávka žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, bola by táto uspokojená, resp. dovodiť mieru jej uspokojenia. Uspokojenie pohľadávky totiž môže byť limitované a podstatne obmedzené niektorými právami tretích osôb, ktoré majú prednosť, ako napríklad inými skôr začatými exekúciami, prednostnými pohľadávkami, záložnými právami zriadenými ku pohľadávkam, ktorých plnenie mohlo podľa žalobcu slúžiť na uspokojenie jeho nárokov, teda niektorými takými právami ďalších subjektov, ktoré by zužovali alebo úplne vylučovali možnosti právneho predchodcu žalobcu v prípade existencie judikovanej pohľadávky, pri jej uspokojovaní. Žalobca nepreukázal súdu, že by v základnom konaní uplatnená pohľadávka bola bonitná po celé obdobie od roku 2002 (do tohto roku datoval skončenie základného konania, ak by neprišlo k prieťahom v konaní) do roku 2012. Nemal totiž naisto dané, kedy v tomto období, v ktorom prebiehalo základné konanie, by sa pri neexistencii nesprávneho úradného postupu stala pohľadávka právneho predchodcu žalobcu judikovanou a bola vedená na vymoženie tejto pohľadávky exekúcia. Ani pri splnení ostatných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, by preto podľa súdu prvej inštancie nebolo možné preukazovanie bonity spoločnosti Chempik, a.s. obmedziť len na rok 2002. Uviedol, že aj exekučné konanie trvá vždy určité obdobie a Chempik, a.s. by mal aj v rámci exekučného konania k dispozícii prostriedky procesnej obrany upravené v Exekučnom poriadku. 11. Pokiaľ ide teda o nárok žalobcu na náhradu skutočnej škody, ktorú v podstate stotožnil žalobca s nárokom na náhradu škody uplatneným v základnom konaní spolu s jeho príslušenstvom a trovami spolu vo výške 1.763.135,50 eura, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú prieťahmi v súdnom konaní, keď nepreukázal vznik tvrdenej škody, ani príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou škodou a konštatovanými prieťahmi v súdnom konaní. 12. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ktorú si uplatnil právny predchodca žalobcu vo výške 4 x 33.000 eur, ktorá mala vzniknúť štyrom akcionárom spoločnosti po zohľadnení intenzity a trvania protizákonného stavu (prieťahov v konaní), súd prvej inštancie poukázal na to, že právny predchodca žalobcu postúpil svoju pohľadávku súvisiacu s predmetom konania spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 3.2.2016 na spoločnosť A.R., spol. s r.o., teda na žalobcu. Súd na základe návrhu pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu, pričom zamietnutie žaloby v tejto časti odôvodnil tým, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzal z toho, že nemajetková ujma spôsobená neprimeranou dĺžkou konania je nárokom osobnej povahy, ktorý je spojený len s tou osobou (v tomto prípade ide o nárok spojený so spoločnosťou AGRORACIO Senica, a.s.), ktorá bola účastníkom súdneho konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v súdnom konaní; žalobca nie je univerzálnym právnym nástupcom spoločnosti AGRORACIO Senica, a.s., ktorý by práve z titulu univerzálneho právneho nástupníctva vstúpil do neprimerane dlhého súdneho konania a sám tak prevzal aspoň časť ujmy utrpenej pôvodným účastníkom a mohol by následne satisfakciu za takúto ujmu aj vymáhať. Bol názoru, že v prípade singulárnej sukcesie, ktorou je postúpenie pohľadávky, nie je možné so zreteľom k charakteru zmeny pohľadávky v osobe veriteľa pričítať žalobcovi ako postupníkovi čas trvania základného súdneho konania, ktoré bolo vedené po neprimeranú dobu. Sukcesor v tomto prípade nezdieľa s účastníkom konania, v ktorom prišlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní, ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania, resp. v prejednávanej veci žalobca takéto tvrdenie súdu neposkytol. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že dôsledok uvedený v § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prechádza s postúpenou pohľadávkou aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené, sa v tomto prípade neuplatní. 13. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s námietkou žalovanej, že nároky na náhradu škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné postúpiť na tretiu osobu, v súvislosti s čím žalovaná namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu aj vo vzťahu ku uplatnenému nároku na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku. V tejto súvislosti súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným právnym predpisom upravujúcim zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý neupravuje viaceré čiastkové otázky a medzi týmto zákonom a Občianskym zákonníkom ide o vzťah, v ktorom platí, že úprava lex generalis (Občianskeho zákonníka) sa nemôže uplatniť, ak existuje úprava v lex specialis, teda že osobitný predpis má prednosť pred všeobecným predpisom (vyjadrenie interpretačnej zásady "lex specialis derogat legi generali"). Tento postup (vzťah) je napokon expressis verbis zakotvený v § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Vychádzal z toho, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sú podporne použiteľné pre právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. vtedy, pokiaľ tento osobitný zákon neobsahuje vlastnú úpravu. Poukázal na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Takéto vymedzenie subjektu poškodeného nesprávnym úradným postupom nie je možné stotožniť so špecifikáciou subjektu poškodeného nezákonným rozhodnutím orgánu pri výkone verejnej moci podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.; z dôvodu absencie právnej úpravy prevodu pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zákone č. 514/2003 Z.z. nemožno preto vylúčiť možnosť takéhoto prevodu. Pretože v zákone č. 514/2003 Z.z. nie je stanovené niečo iné, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. S poukazom na § 525 Občianskeho zákonníka tak uzavrel, že možnosť postúpiť nárok na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku (majetkovú škodu) vzniknutú zo zodpovednostného vzťahu nie je zákonom vylúčená, a preto žalobca bol v dôsledku postúpenia pohľadávky na náhradu škody vzniknutej z nesprávneho úradného postupu aktívne vecne legitimovaný, s výnimkou nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku osobnej povahy tohto nároku. 14. Na uvedenom základe v zmysle § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 a contrario a za použitia analógie čl. 4 C.s.p. a aj keď by žalovanej ako úspešnej strane sporu mal priznať náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi, žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené trovy konania nevznikli. 15. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody pozostávajúcu z istiny 67.108,85 eura a úrokov 265.310 eur priznaných rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 26.10.2011 a vynaložených trov konania 49.773 eur. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 15.1. Predovšetkým namietal, že nesprávnym úradným postupom v prípadoch, kedy predpis nestanovuje lehotu na vydanie rozhodnutia, je jeho nevydanie v primeranej lehote. Poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 514/2003 Z.z., ktorá predpokladá odškodnenie každého porušenia zákona orgánom štátu, ak sa absencia rozhodnutia pripočíta na ťarchu poškodeného. V prejednávanom prípade trval spor osemnásť (cca) rokov; matematicky presne vypočítané prieťahy by znamenali, že dvanásť rokov je primeraný čas na vydanie rozhodnutia; a to v prípade, kedy čas vyplnili konania po jeho zrušení. Bol názoru, že v súdenej veci existoval stav vyvolávajúci polemiku o práve odvolacích orgánov rozhodovať o odvolaním nenapadnutej časti prvoinštančného rozsudku; postup odvolacieho súdu v základom konaní vo vzťahu k rozsahu v akom rozhodoval o uplatnenom nároku v základnom konaní považoval za nesprávny. Odôvodnenie rozsudku vo veci preukázania vzniku škody z hľadiska možnosti uspokojiť pohľadávku pri „obvyklom chode vecí“ označil za plytké, jednostranné a špekulatívne. Zdôraznil, že súd mal a má k dispozícii doklad o stave solventnosti žalovaného v čase, kedy malo konanie najneskôr skončiť a to v roku 2002. V tomto čase mal prostriedky na relatívne malú sumu, ktorú žalobca žiadal. Považoval za celkom nepatričné úvahy o exekúciách na prednostné a iné pohľadávky, ktoré správa kontrolovaná audítorom neuvádza; poukázal na dôkaz o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú žalovaným, ktorú súd prvej inštancie nespochybnil a nespochybnila ho ani žalovaná, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že v prípade takej časti právoplatného rozsudku, aký je k dispozícii dnes (rozhodnutie o jeho zrušení je nezákonné) by žalovaný (v pôvodnom konaní) bez akýchkoľvek pochybností pohľadávku dobrovoľne - teda bez exekúcie - neuhradil. V rozsahu, v akom bol nárok žalobcu v pôvodnom konaní priznaný a v akom vyplýva z obsahu základného spisu, je obsahom sporového spisu preukázaný. 16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že žalobca svojim odvolaním nenamieta (právne ani skutkovo) nepriznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie nepriznal pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tejto časti. Uvedené podľa názoru žalovanej znamená, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v časti dotýkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy právoplatný, ergo nie je predmetom odvolacieho konania. 16.1. Za nedôvodné považovala konštrukcie žalobcu spočívajúce v tom, že každé porušenie zákona orgánom štátu predpokladá odškodnenie. Zákon č. 514/2003 Z.z. (ako bežný občianskoprávny inštitút) predpokladá pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody nielen to, že dôjde ku škodovej udalosti, ale musí byť jednoznačne preukázaný aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a škodovou udalosťou. Už táto skutočnosť sama o sebe popiera žalobcove tvrdenia o nevyhnutnosti odškodnenia za každé porušenie zákona. Nerozporovala dĺžku trvania základného konania, avšak stotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že existencia prieťahov v konaní nepostačovala na priznanie nároku na náhradu škody pre nepreukázanie vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi uplatnenou škodou a nesprávnym úradným postupom. Polemiku žalobcu v akom rozsahu rozhodoval odvolací súd o uplatnenom nároku v základnom konaní nehodnotila pre posudzovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku za relevantnú; podstatnou skutočnosťou je len to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že žalobca nemal v základnom konaní judikovanú pohľadávku voči žalovanému (mimo sumy 280.591,- Sk s prísl., ktorá mu bola aj uhradená). Mala za dostatočne a presvedčivo odôvodnené, z akého dôvodu nemôže súd otázku existencie nároku uplatneného v základnom konaní prejudikovať a to aj (ale nielen) s ohľadom na aktívnu obranu žalovaného v základnom konaní. Nesúhlasila s námietkou žalobcu, ktorý brojil proti záverom súdu prvej inštancie o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, v ktorých súd prvej inštancie poukazoval na potrebu preukázania, že žalovaný by žalobcovu pohľadávku (v prípade, ak by bola judikovaná) uhradil. Uviedla, že rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody; ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku, čo nebol prípad žalobcu. Hoci prieťahy v konaní spôsobené Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR považoval Ústavný súd SR nálezmi sp. zn. IV. ÚS 218/04 a IV. ÚS 247/2010 za preukázané, ďalšími kumulatívne splnenými predpokladmi je existencia škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, pretože nesprávny úradný postup sám o sebe škodu nepredstavuje. Škoda by vznikla len vtedy, ak by žalobca preukázal, že voči dlžníkovi mal právoplatný a vykonateľný rozsudok, pričom pohľadávka by musela byť zároveň vymožiteľná. Ak v konaní nebolo uvedené preukázané, neexistuje ani dôvod, na základe ktorého by mala žalovaná preukazovať, že žalovaný by svoju pohľadávku dobrovoľne neuhradil. Takéto preukazovanie by bolo nielen nemožné (nemožno preukázať neexistenciu skutočnosti), ale zároveň aj irelevantné a to pri zohľadnení zisteného skutkového stavu, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že žalovaný v základnom konaní vyvíjal aktivitu smerujúcu k procesnej obrane a zároveň už z účtovnej závierky z roku 2002 (kedy malo dôjsť podľa názoru žalobcu ku skončeniu súdneho konania) vyplynulo, že žalovaný bol v hospodárskej strate. 16.2. Žalobca prehliada, že žiaden súd právoplatne nerozhodol o tom, že spoločnosť Chempik a.s. je povinná mu uhradiť celý uplatnený nárok; ergo, že jeho pohľadávka je pravá. Za daného stavu skúmanie vymožiteľnosti takejto pohľadávky, resp. solventnosti žalovaného v základnom konaní, malo len doplnkový charakter. Právo na náhradu škody zo žalovaného titulu, ktorým bol nesprávny úradný postup, síce patrí medzi základné práva a slobody, čo skonštatoval aj sám žalobca, ale len ak sú kumulatívne naplnené všetky zákonom stanovené podmienky na náhradu škody - nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť, čo žalobca nepreukázal, a teda, ako skonštatoval aj súd prvej inštancie, žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Odmietala tvrdenie žalobcu, že súd dôkazy vyhodnotil neprípustným a ochranárskym spôsobom, pričom bližšie tento záver ani neodôvodnil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na dostatočne zistenom skutkovom stave a dospel k správnym právnym záverom. 17. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovanej ohľadom nemajetkovej ujmy uviedol, že vyjadrenie je objektívne, nevidí však dôvod na to súd upozorňovať. Považoval za rozporné s dôvodovou správou „zásadné odmietanie“ názoru, že každé porušenie zákona orgánom štátu predpokladá odškodnenie. Zdôraznil, že nemôže byť sporné, že dvanásť rokov (po odrátaní „oficiálnych“ prieťahov) nie je primeraná lehota na právoplatné rozhodnutie vo veci a toto nepovažoval za súladné s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Nesúhlasil s námietkou žalovanej o absencii „judikovanej“ pohľadávky v základnom konaní, vinou čoho chýba podmienka existencie škody. Zdôraznil, že rozhodnutia o zastavení konania o istine 67.107,85 eura a príslušenstva predstavuje negotium nullum. Takto nielen ich vynesením došlo k porušeniu zákona, ale rovnakú vadu má na ich základe prijatý záver súdu prvej inštancie (spolu so žalovanou) o nepreukázaní vzniku škody. Upriamil pozornosť na to, že o bonite žalovaného svedčí zápisnica z Valného zhromaždenia Chempiku z 26.6.2003; finančný majetok plus splácané pohľadávky (str. 5) dávali záruku úhrady pohľadávky žalobcu; pripomenul tiež, že žalobca mal preukázané poistenie firmy v poisťovni Allianz a.s. Namietal, že zákon č. 514/2003 Z.z. nič podobné ako vymožiteľnosť pohľadávky neuvádza; súdne konanie a rozsudok majú viesť k dobrovoľnému plneniu záväzkov. Na tom nič nemení ani procesná obrana pôvodne žalovaného, ktorá bola nota bene odmietnutá aj ústavným súdom. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.4.2019 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 19. Žalobca námietky v podanom odvolaní rámcoval náhradou škody pozostávajúcej z istiny 67.108,85 eura, z úrokov z omeškania 265.310 eur priznaných rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 26Cb/554/94-541, zo dňa 26.10.2011 a z vynaložených trov konania 49.773 eur, čím vymedzil rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu; rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nebolo možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti uplatnených odvolacích dôvodov v zostávajúcej zamietajúcej časti uplatneného nároku. 20. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k žalobcom namietaným skutočnostiam v podanom odvolaní a podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 26Cb/554/1994, založených na úvahe súdu prvej inštancie o tom, že - a) žalobca nepreukázal, že voči dlžníkovi mal judikovanú pohľadávku zo základného konania (právoplatný a vykonateľný rozsudok) a táto pohľadávka bola po celú dobu trvania konania vedeného o základnom nároku žalobcu aj vymožiteľná, čím nepreukázal vznik škody, b) nebola preukázaná podmienka príčinnej súvislosti medzi škodou a zisteným nesprávnym úradným postupom, pretože nebolo naisto dané, kedy v období od roku 2002 do roku 2012, v ktorom prebiehalo základné konanie, by sa pri neexistencii nesprávneho úradného postupu stala pohľadávka právneho predchodcu žalobcu judikovaná a bola by vedená na vymoženie tejto pohľadávky exekúcia a s akým výsledkom - nebola argumentácia žalobcu v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. 21. Na ozrejmenie právnej stránky veci a na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd pripomína, že podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k- dni='30.12.9999'> ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy). Inými slovami právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (II. ÚS 467/08). 22. Je notorietou, že zodpovednosť štátu je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, a tak treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (Občiansky zákonník), podľa ktorej škodu treba vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. 23. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je rovnako podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 24/2004, 3 M Cdo 12/2005, 3 Cdo 32/2007, 5 M Cdo 13/2010, R 21/1992, R 7/1979). 24. Proti štátu možno uplatňovať nárok na náhradu škody z dôvodu prieťahov v konaní za predpokladu, že je bezpečne preukázané, že nesprávny úradný postup, ktorý má spočívať v tom, že súd nerozhodol v konaní bez prieťahov, viedol k strate pohľadávky oprávnenej osoby (z titulu zodpovednosti za škodu) voči osobe povinnej. Príčinná súvislosť medzi vznikom tvrdenej škody a nesprávnym úradným postupom súdu je daná, ak je preukázané, že nebyť takéhoto porušenia povinnosti, ku škode by podľa obvyklého chodu vecí nedošlo (oprávnená osoba by nárok úspešne vymohla voči osobe povinnej), pričom oprávnená osoba prišla o možnosť úspešne vymôcť nárok voči osobe povinnej práve v dôsledku porušenia tejto povinnosti. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú prieťahmi v konaní je teda daná vtedy, ak by nečinnosť súdu v konaní bola rozhodujúcou príčinou, pre ktorú oprávnená osoba prišla o možnosť uspokojenia svojho nároku. Štát v takomto prípade zodpovedá oprávnenej osobe za to, že nepostupoval tak, aby jej poskytol ochranu práva, teda zodpovedá za dobu nečinnosti, teda za dobu prieťahov. 25. Žalobca mal dôkazné bremeno ohľadne všetkých tvrdení, ktorými odôvodňoval žalobu (§ 132 C.s.p., čl. 8 Základných princípov C.s.p.). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena bolo umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňovali súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností ležalo teda na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzovala pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdil. Ak teda žalobca tvrdil existenciu základných predpokladov vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci, bol povinný preukázať i tvrdenú príčinnú súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným postupom. 26. K námietke žalobcu ohľadom tvrdenia, že súd prvej inštancie mal k dispozícii doklad o stave solventnosti žalovaného v základom konaní v roku 2002 odvolaciemu súdu nie je zrejmé, aký konkrétny doklad má žalobca na mysli, keď práve z vykonaného dokazovania (zápisnica o priebehu a výsledkoch riadneho valného zhromaždenia akcionárov spoločnosti Chempik a.s. konaného 26.6.2003) je nepochybné, že valné zhromaždenie spoločnosti Chempik a.s. schválilo na svojom zasadnutí zníženie základného imania spoločnosti za účelom krytia strát spoločnosti z uplynulých období; podľa správy o hospodárení spoločnosti za rok 2002 bola skutočným hospodárskym výsledkom spoločnosti Chempik a.s. pred zdanením strata vo výške 3.722.000,- Sk, ktorá sa zúčtovaním dane z príjmov právnických osôb zvýšila na 3.758.000,- Sk. Strata spoločnosti za hospodársky rok 2002 bola evidovaná ako neuhradená strata, ktorá spolu s neuhradenými stratami z predchádzajúcich období dosiahla celkovú výšku 21.666.000,- Sk. V predmetnej správe sa tiež konštatuje, že z dôvodu nízkeho zmluvného zabezpečenia zákaziek inžinierskej činnosti sa očakáva zhoršovanie finančnej situácie. O zjavnom nezlepšovaní situácie v spoločnosti svedčí aj skutočnosť (vyplývajúca z výpisu z obchodného registra), že k znižovaniu základného imania spoločnosti dochádzalo aj v nasledujúcich rokoch a tiež skutočnosť že dňom 1.11.2007 bola spoločnosť zrušená a vstúpila do likvidácie; likvidácia bola ukončená 31.3.2010 a 8.3.2012 bola spoločnosť Chempik, a.s. v likvidácii vymazaná z obchodného registra. Ak teda zistený skutkový stav nedáva podklad pre záver, že pri skoršom uskutočnení výkonu rozhodnutia by mal dlžník žalobcu taký majetok, aby postačoval k úhrade jeho pohľadávok (dôkazné bremeno spočívalo na žalobcovi), je logicky správny právny záver súdu prvej inštancie, že medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom tvrdenej majetkovej ujmy neexistuje vzťah príčiny a následku. 27. V konaní taktiež nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcu, že existuje dôkaz o poistení. Len samotná skutočnosť, že v roku 2008 bola právnemu predchodcovi žalobcu vyplatená poisťovňou Allianz a.s. suma priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím nepreukazuje rozsah, podmienky ani obdobie, na ktoré bola spoločnosť Chempik a.s. poistená, teda ani tvrdenie žalobcu, že by jeho pohľadávka bola uhradená dobrovoľne. 28. Pokiaľ žalobca považoval zrušenie časti právoplatného rozhodnutia za nezákonné (majúc na mysli zrejme uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2012, sp. zn. 4 Obo 51/2012) z výsledkov vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo po nadobudnutí jeho právoplatnosti zrušené, a preto nemožno hovoriť o jeho nezákonnosti. Na tomto mieste hodno pripomenúť, že v súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí nie je súd v konaní o zodpovednosti za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená iba vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. 29. S poukazom na súdom prvej inštancie správne vyhodnotenie nesplnenia kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nemali odvolacie námietky žalobcu z hľadiska právneho posúdenia veci a skutkového zistenia stavu veci nijaký význam a ako také neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, na ktorých založil svoje rozhodnutie. 30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko i keď mala v odvolacom konaní plný úspech, žiadne trovy odvolacieho konania jej nevznikli. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).