Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/223/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113236949 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113236949.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: X.. A. Š., Q. XX, Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na priekope 13, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o upustenie od protiprávneho stavu a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 6C/104/2013-119 zo dňa 22.3.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o náhrade trov p o t v r d z u j e. Žalovanému proti žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a návrh žalobkyne na prerušenie konania, konanie o návrhu žalovaného na uloženie povinnosti žalobkyni na zloženie preddavku na trovy konania zastavil a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 26.10.2009 (pôvodne spolu s 1/ X.. R. O., 2/ Q.. Q. Š.A., 3/ Q.. S. O., 4/ X.. I. Y., 5/ X.. M. P., 6/ X.. F. B., 7/ Q.. S. Z., 8/ X.. U. V., 9/ X.. A. Q. U. 11/ X.. X. Q.) domáhala náhrady nemajetkovej ujmy 161 436,29 eura z dôvodu diskriminačného konania žalovaného. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 6C/104/2013-36 z 28.8.2014 pripustil zmenu žalobného návrhu na určenie, že odmeňovanie žalobkyne uskutočňované podľa ustanovenia § 66 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 67 ods. 1 a ods. 2 a § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z.z.“) v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa ustanovenia § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a napraviť protiprávny stav vyplatením 161 436,29 eura. 2. Súd prvej inštancie vyhodnotil uplatnený žalobný návrh v časti určenia, že odmeňovanie žalobkyne uskutočňované podľa ustanovenia § 66 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 67 ods. 1, ods. 2 a § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 122/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 122/2005 Z.z.“) je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ako žalobu o určenie právnej skutočnosti. Vychádzal z toho, že určenie existencie právnej skutočnosti (nie právneho vzťahu alebo práva) rozhodnutím súdu, prichádza do úvahy iba vtedy, ak to zákon pripúšťa. V takom prípade však nejde o určovaciu žalobu, ale o žalobu inú, v ustanovení § 80 O.s.p. neuvedenú (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.2007 sp. zn. 4 Cdo 231/06). Vzhľadom na to, že znenie ustanovenia § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov výslovne neumožňuje domáhať sa určenia právnej skutočnosti, t.j. rozporu odmeňovania so zásadou rovnakého zaobchádzania, v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, že zverejnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2008 v Zbierke zákonov pod č. 290/2009 Z.z. a prijatím zákona č. 291/2009 Z.z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z.z.“) došlo k odstráneniu protiprávneho stavu týkajúceho sa platovej diskriminácie sudcov všeobecných súdov a sudcov Špeciálneho súdu. Keďže Národná rada SR upustila od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a to ešte pred začatím súdneho konania, aj v tejto časti žalobu zamietol ako neopodstatnenú. 3. Súd prvej inštancie v súvislosti so žalobnou žiadosťou žalobkyne, aby žalovaný napravil protiprávny stav vyplatením 161 436,29 eura uviedol, že prijatím zákona č. 122/2005 Z.z., sa dopustila protiprávneho konania, následkom ktorého došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení, pokiaľ ide o sudcov všeobecných súdov a sudcov Špeciálneho súdu v rámci odmeňovania, Národná rada SR a preto žalobu v časti o vyplatenie 161 436,29 eura z dôvodu nápravy protiprávneho stavu ako nedôvodnú zamietol. 4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným proti uplatnenému právu na vyplatenie 161 436,29 eura z dôvodu odstránenia protiprávneho stavu odôvodnenou tým, že zákon č. 122/2005 Z.z. nadobudol účinnosť 15.4.2005 a žalobkyňa si uplatnila nárok na vyplatenie 161 436,29 eura podaním návrhu na súd až 26.10.2009, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie zistil, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na zaplatenie 161 436,29 eura vo vzťahu k odstráneniu protiprávneho stavu začala v prípade žalobkyne plynúť 16.4.2005 (t.j. v deň, ktorý nasledoval po dni, kedy zákon č. 122/2005 Z.z. nadobudol účinnosť a bol spôsobilý nastoliť protiprávny stav vo vzťahu k žalobkyni) a uplynula 16.4.2008. Ak žalobkyňa podala žalobu na súd 26.10.2009, podala ju po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Vychádzajúc zo zistených skutočností, súd prvej inštancie námietke premlčania uplatnenej žalovaným vyhovel a žalobu v časti o priznanie 161 436,29 eura zamietol. 5. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa si v súvislosti s prijatím zákona č. 122/2005 Z.z., uplatnila svoj nárok vo vzťahu k žalovanému, označenému ako Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR. V otázke existencie hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou (ako poškodenou) a štátom (ako subjektom, ktorý mal žalobkyni spôsobiť ujmu) dospel k záveru, že antidiskriminačný zákon a priori nevylučuje, aby žalovaným (a teda subjektom, ktorý nesie prípadnú zodpovednosť za diskriminačné konanie) bol štát. V takomto prípade bola žalobkyňa povinná uviesť štátny orgán, ktorý koná pred súdom za štát (§ 21 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu žaloby však vyplýva, že diskriminačného konania vo vzťahu k žalobkyni sa mala dopustiť Národná rada SR a to tým spôsobom, že prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. porušila zákaz diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov v súvislosti s právami a povinnosťami týkajúcimi sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona), čo konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze z 20. mája 2009 sp. zn. PL 17/2008-238. Žalobkyňa preukázala, že prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. došlo k porušeniu § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu iného postavenia), avšak za prípadnú ujmu nesie zodpovednosť ten štátny orgán, ktorý sa prijatím takejto právnej normy dopustil vo vzťahu k žalobkyni diskriminačného konania, a teda nie štát ako taký. Súd prvej inštancie žalobný návrh, ktorý smeroval voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR považoval za neopodstatnený, a to pre neexistenciu pasívnej legitimácie na strane žalovaného, pretože Ministerstvo spravodlivosti SR nie je subjektom, ktorý nesie zodpovednosť za legislatívnu činnosť Národnej rady SR. 6. Pretože žalovaný na pojednávaní vzal návrh na uloženie povinnosti žalobkyne zložiť preddavok na trovy konania v celom rozsahu späť, súd prvej inštancie konanie o tomto návrhu zastavil (§ 96 O.s.p.) a zároveň zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). O trovách rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil. 7. Proti rozsudku (vo veci samej) podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkla, že podľa zápisnice z pojednávania z 22.3.2016 sa oboznámil s obsahom listinných dôkazných prostriedkov ich prečítaním, čo bolo v rozpore s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p., pretože zápisnica o pojednávaní neobsahovala špecifikáciu listiny, ktorá bola prečítaná alebo bol oboznámený jej obsah. Zo zápisnice o pojednávaní, ale ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je možné identifikovať listiny, ktoré boli vykonané ako dôkazy a týmto nesprávnym procesným postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Argumentovala, že ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona poskytuje len demonštratívny výpočet prostriedkov ochrany, ktorými sa účastník môže na súde domáhať odstránenia diskriminácie (je to vyjadrené slovami „môže sa domáhať“). Ak súd prvej inštancie žalobu zamietol preto, že ustanovenie § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona výslovne neumožňuje domáhať sa určenia právnej skutočnosti rozhodol v rozpore so zákonom. Z obsahu jej procesného podania vyplýva, že ochrana určovacím výrokom sa vzťahuje aj na obdobie po náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2008 z 20. mája 2009, pretože nerovnaké zaobchádzanie so sudcami v odmeňovaní pokračuje a súd má rozhodovať na podklade skutkového stavu ku dňu svojho rozhodnutia. 8. Ďalej poukázala na rozpor medzi záverom súdu prvej inštancie, že Národná rada SR svojim konaním nespôsobila protiprávny stav (a preto v tejto časti žalobu zamietol) a jeho tvrdením, že Národná rada SR sa prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. dopustila protiprávneho konania. Namietala, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil jej návrh na odstránenie protiprávneho stavu za premlčaný, ide o nesprávny právny názor, ktorý nerešpektuje skutkový stav vyplývajúci zo žaloby a jej procesného podania z 17.6.2013. Z predmetného podania jednoznačne vyplýva, že uplatnená suma 161 434,29 eura je súčtom príplatkov od momentu, kedy začali byť vyplácané príplatky, najmenej od 30.6.2012. Prinajmenšom mesačné príplatky za 36 mesiacov od doručenia procesného podania z 17.6.2013 nemôžu byť premlčané, keď si nemohla uplatniť reštitučný nárok (príplatky za rok 2010 - 2012) napr. 16.4.2005, ako nesprávne uviedol v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie, ktorý si nekriticky osvojil obranu žalovaného. Okrem toho suma 161 434,29 eura bola uplatnená už v žalobe doručenej súdu 26.10.2009 a právne uplatnenie posúdeného nároku bolo vecou súdu. 9. Podľa žalobkyne neobstojí ani posledný dôvod zamietnutia žaloby a to nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky v konaní. Nesporne si uplatňuje nároky, ktoré súvisia s jej platom a preto pasívnu vecnú legitimáciu nemôže mať v prípade sporu žiaden iný subjekt, ale len Slovenská republika, za ktorú vzhľadom na okolnosti prípadu koná Ministerstvo spravodlivosti SR. V prejednávanej veci sa tak, ako mnoho ďalších sudcov všeobecných súdov, podanou žalobou domáha ochrany svojich práv v súvislosti s diskrimináciou v platových pomeroch sudcov Špeciálneho súdu, resp. v súčasnosti s existenciou Špeciálneho trestného súdu. V konaniach o týchto žalobách bolo všeobecnými súdmi, od okresných až po Najvyšší súd SR, ale i Ústavným súdom SR prijatých niekoľko rozhodnutí, v ktorých ani najmenším spôsobom nebola spochybnená pasívna vecná legitimácia Slovenskej republiky v konaní. Za neprijateľný považovala postup súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o skutkovo i právne totožnej žalobe rozdielne, nielen vo vzťahu k rozhodnutiam iných sudcov rovnakého súdu, ale dokonca vo vzťahu k vlastným rozhodnutiam, napr. vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 14C/82/2007. 10. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 12. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak vec právne posúdil podľa ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona a správne v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku práva žalobkyne proti žalovanému na poskytnutie peňažného plnenia za porušenie zákazu nerovnakého (diskriminačného) zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona, a opieral sa o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009 č.k. PL.ÚS 17/08-238. Súd prvej inštancie rešpektoval právne závery vyslovené v uvedenom náleze ústavného súdu a tieto v danej veci aj správne aplikoval. Ústavný súd SR v tomto náleze konštatoval, že v prípade ostatných sudcovi došlo v dôsledku novelizácie ustanovení § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. k nerovnakému zaobchádzaniu. Ústavný súd v náleze, ktorého závery boli širokej verejnosti prezentované masovokomunikačnými prostriedkami (v printových i audiovizuálnych médiách) a stali sa všeobecne známe, podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, v čom spočívalo zistené nerovnaké zaobchádzanie s tzv. ostatnými sudcami oproti sudcom poberajúcim osobitné príplatky a v akom smere došlo k pochybeniu pri prijímaní danej právnej úpravy. Za tohto stavu odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že v časti o určenie, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania nebolo možné podanej žalobe vyhovieť. Hoci prípustnosť podanej žaloby v časti o určenie, že odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorého sa žalobkyňa domáhala v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, nemožno, ako na to inak opodstatnene poukazuje žalobkyňa v odvolaní, hodnotiť z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keďže ide iba o jednu z foriem poskytnutia morálnej satisfakcie za porušenie zákazu diskriminácie, je nepochybné, že takáto morálna satisfakcia bola (aj) žalobkyni v plnej miere poskytnutá už vydaním, no najmä zverejnením uvedeného nálezu Ústavného súdu SR, a preto opakované konštatovanie takéhoto porušenia vo výroku rozsudku v preskúmavanej veci treba považovať za nadbytočné, presahujúce rámec účelu a zmyslu ustanovenia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorým nepochybne nie je (iba preto, že to žalobkyňa požaduje) opakovane poskytnúť (morálnu) satisfakciu (zadosťučinenie) spôsobom a vo forme, v akej už raz bolo poskytnuté, a to dokonca Ústavným súdom SR, ktorý je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti v Slovenskej republike. Súd prvej inštancie preto rozhodol (vo výroku) vecne správne, keď žalobu v časti určenia, akého sa žalobkyňa domáha, ako neopodstatnenú zamietol. 13. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v preskúmavanej veci pre vyhovenie podanej žalobe neboli splnené predpoklady vyplývajúce z ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáha poskytnutia primeraného zadosťučinenia, či náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto smere správne aj s prihliadnutím na poskytnutie dostatočnej satisfakcie nálezom Ústavného súdu SR prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázala, že by na jej strane došlo k takým následkom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré by odôvodňovali priznať jej primerané zadosťučinenia, ak nepreukázala, že by došlo k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, keďže samotný rozdiel v mzdách sudcov nezakladá nárok na finančné zadosťučinenie a aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo uplatnenia toho, kto si takúto náhradu na súde uplatňuje, pričom poskytnutie primeraného zadosťučinenia nebolo v danom prípade postačujúce, čo však žalobkyňa v spore nepreukázala. 14. Odvolací súd považoval za správny aj právny záver súdu prvej inštancie, že v preskúmavanej veci pre vyhovenie podanej žalobe neboli splnené predpoklady vyplývajúce z ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona ani v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáha nápravy nezákonného stavu a následkov porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vyplatením 161 436,29 eura. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o nápravu protiprávneho stavu, na ktorú žalobkyňa poukazovala aj v odvolaní, odvolací súd uvádza, že zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona vyplýva, že vznik povinnosti napraviť protiprávny stav spočívajúci v porušení zákazu nerovnakého zaobchádzania, prichádza do úvahy iba v prípade, ak je to (objektívne) možné, pričom takáto povinnosť môže byť uložená iba tomu, kto tento zákaz porušil a takýto stav spôsobil. V tomto prípade však Ministerstvo spravodlivosti SR nepochybne nie je tým subjektom, ktorý by spôsobil neústavný stav, dôsledkom ktorého bolo priznanie neprimerane vysokých príplatkov sudcom Špecializovaného trestného súdu a niektorým sudcom Najvyššieho súdu SR, ak aj ústavný súd vo svojom náleze zodpovednosť za nastolenie neústavného stavu pripisuje zákonodarnej moci, teda Národnej rade SR. Za tohto stavu potom i podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné podanej žalobe vyhovieť ani v časti o priznanie 161 436,29 eur ako nároku na odstránenie nezákonného stavu. 15. Odvolací súd po preskúmaní spisu zistil, že nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie jej odňal svojím postupom možnosť konať pred súdom, keď zo zápisnice z pojednávania z 22.3.2016 nie je zrejmé, s ktorými listinami sa pri dokazovaní oboznámil. Vzhľadom na to, že samotná žaloba z 26.10.2009, a ani ďalšie podania žalobkyne, neobsahovali návrhy na vykonanie dokazovania (okrem nepriložených kópií rozsudku (zrejme) Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci O. proti Českej republike, informácie Špecializovaného trestného súdu č. I: Spr 14010/11 z 18.7.2011 a informácie riaditeľa kancelárie predsedu NS SR č. Spr 700/2011 zo 6.7.2011) nie je možné vytknúť súdu prvej inštancie, že postupoval nesprávne, ak len oboznámil obsah spisu prečítaním jeho obsahu a vo veci rozhodol na základe skutočností všeobecne známych a známych mu z jeho činnosti a vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. 16. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ňou uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s jeho § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že úspešnej žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).