Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/67/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114212378 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114212378.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcov: X/ C. O., D.. XX. XX. XXXX, N. X.. W.. M. Č.. XXXX/XX, H., X/ O. O., D.. XX. XX. XXXX, N. X.. W.. M. Č.. XXXX/XX, H., X/ O. O. O., D.. XX. XX. XXXX, N. X.. W.. M. Č.. XXXX/XX, H., zastúpený zákonnou zástupkyňou - O. C. O., D.. XX. XX. XXXX, N. X.. W.. M. Č.. XXXX/XX, H., žalobcovia 1/ až 3/ zastúpení advokátom: JUDr. Peter Ošváth, PhD., Laurinská ul. č. 2, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, Dostojevského rad č. 4, Bratislava, 2/ JOPl TRADE, spol. s r.o., IČO: 34 127 313, Vlčany č. 155, zastúpený advokátom: JUDr. Stanislav Barkoci, Námestie slobody č. 28, Bratislava, 3/. A. Z., D.. XX. XX. XXXX, N. G. X.. Č.. XXX/XX, S. O., N. A. H., H. X.. Č.. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ernest Botka, ul. M. R. Štefánika č. 3, Nové Zámky, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. januára 2017, č. k. 9C/80/2014 - 183, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobcom 1/, 2/ a 3/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 49. 080 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia náhrady nemajetkovej ujmy jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných, vo zvyšku žalobu zamietol a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 11, § 13, § 441, § 444 Občianskeho zákonníka, § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní obetí poškodených násilnými trestnými činmi a vecne tým, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorej zaplatenia sa žalobcovia ako aktívne vecne legitimované subjekty domáhali voči pasívne vecne legitimovaným žalovaným 1/ až 3/ ustálil na sumu 49. 080 eur (t. j. 16. 360 eur pre každého zo žalobcov, ktorá predstavuje maximálnu výšku odškodnenia nároku určeného v zmysle vyššie uvedeného zákona), a na jej zaplatenie zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne podľa § 511 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa mu priznaná čiastka javila ako primeraná a spravodlivá, zohľadňujúca zistený skutkový a právny stav veci. Poukázal na skutočnosť, že konaním žalovaného 3/ došlo k neoprávnenému zásahu do života telesnej integrity nebohého O. O., ktorý mal v tom čase 36 rokov, pričom vzhľadom na jeho dobrý zdravotný stav bolo možné predpokladať, že mal pred sebou ešte mnoho rokov života v kruhu svojej rodiny s tým, že protiprávne konanie žalovaného 3/ malo závažný negatívny a nenapraviteľný dopad na osobu O. O., nakoľko mu svojím konaním spôsobil neodstrániteľnú a absolútnu ujmu - smrť. Uviedol, že žalobcovia 1/ až 3/ sa v konaní domáhali proti žalovaným 1/ až 3/ náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im ako pozostalým po usmrtení blízkej osoby vznikla v celkovej výške 45. 000 eur titulom ochrany osobnosti na tom skutkovom základe, že dňa 09. 07. 2012 v čase o 12:35 hod. na ceste I/50, km 95,927 v katastri obce Vápenice, okres Uherské Hradište, Česká republika viedol žalovaný 3/ vodič (A. Z., D.. XX. XX. XXXX), v tom čase zamestnaný ako vodič v spoločnosti žalovaného 2/ nákladné motorové vozidlo značky S. T., I.: Z. XXX N. Z. D. I.: Z. XXX K., ktoré malo v tom čase uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného 1/, číslo poistnej zmluvy: XXXXXXXXXX/XX, pričom po prejdení pravotočivej zákruty, už na rovnom úseku cesty v dôsledku toho, že riadne nesledoval situáciu v cestnej premávke, nespozoroval odstavené osobné motorové vozidlo značky Y., I.: H. XXX Y., ktoré malo poruchu a narazil do jeho vystupujúceho vodiča O. O., D.. XX. XX. XXXX, ktorý v dôsledku toho utrpel rozsiahle zranenia nezlučiteľné so životom a na mieste dopravnej nehody týmto zraneniam podľahol, za čo bol žalovaný 3/ uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 31735/2013 (správne spisová značka 3T/35/2013, pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 20. 05. 2013, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov a šiestich mesiacov a zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 18 mesiacov, keď v zmysle právoplatného uznesenia Okresného súdu Topoľčany č. k. 5D 127/2012 (spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 22. 07. 2013, sú pozostalé blízke osoby po zomrelej obeti dopravnej nehody motorového vozidla O. O., žalobcovia 1/ až 3/, ktorí sa z dôvodu, že O. O. v priamej súvislosti a v dôsledku protiprávneho konania zo strany žalovaného 3/ zahynul, dovolávali posmrtnej ochrany osobnosti (§ 15 Občianskeho zákonníka), ako jeho manželka a deti, ktorí boli na nebohého odkázaní výživou. Poukázal na skutočnosť, že smrť manžela a otca žalobcov poznamenala trvalo negatívne ich život a v dôsledku dopravnej nehody utrpeli ujmu na svojich osobnostných právach stratou manžela a otca, keď boli dotknuté ich práva na rodinný život a súkromie, stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život s manželom a otcom, a prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, vzájomnú pomoc a podporu, skutočnosť, ktorú ani nie je potrebné osobitne dokazovať, keďže ide o nenávratnú ujmu, nakoľko trauma zo straty manžela a otca v tom čase maloletých detí, je pre žalobcov neodstrániteľná. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pre účely stanovenia konečnej výšky odškodnenia považoval za podstatné aj výsledky trestného konania, keď žalovaný 3/ bol rozsudkom Okresného súdu v Komárne zo dňa 20. 05. 2013, č. k. 3T/35/2013 - 152 uznaný vinným s tým, že zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti určil výšku nemajetkovej ujmy v prospech žalobcov s prihliadnutím na právnu úpravu odškodňovania obetí poškodených násilnými trestnými činmi (obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z. z.), ktorá je stanovená ako 50 násobok minimálnej mzdy, ktorej výška bola v roku 2012 v sume 327, 20 eur, t. j. maximálna výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu činila sumu 16. 360 eur s tým, že vo zvyšnej časti istiny (33. 000 eur pre každého žalobcu, spolu v sume 99. 000 eur) žalobný návrh ako nedôvodný, zjavne nadhodnotený a neopodstatnený zamietol, ako aj v časti, v ktorej sa domáhali žalobcovia zaplatenia úrokov z omeškania, nakoľko priznaniu úrokov z omeškania odporuje neexistencia omeškania, ktoré je základným predpokladom pre vznik nároku na úroky z omeškania, keďže nárok môže vzniknúť až po uplynutí lehoty určenej na plnenie uloženej povinnosti zaplatiť priznanú sumu, ak povinnosť nebude v tejto lehote riadne splnená, úroky z omeškania možno preto priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Pre úplnosť súd prvej inštancie v súvislosti s posúdením primeranosti žalobcami uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy poukázal na právnu úpravu v štátoch Európskej únie s tým, že z hľadiska historického, nám najpodobnejšia právna úprava v Rakúsku (obdobne aj v Nemecku) vyvodila nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu, pričom výška konkrétneho nároku je predmetom dokazovania, keď tento systém platil aj v Maďarsku do roku 2013, keď najvyššie odškodné v sume 65. 000 eur bolo v Rakúsku priznané na základe rozsudku OGH z 30. 10. 2003, sp. zn. 2Ob 186/03, kedy išlo o nárok pozostalého manžela, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a 3 maloleté deti, a nehodu zavinil vodič nákladného motorového vozidla, ktorý išiel v protismere. Poukázal na skutočnosť, že románsky model práva (Belgicko, Francúzsko) je upravený s paušálnymi sumami, v prípade Belgickej právnej úpravy je to v prípade rodiča žijúceho v spoločnej domácnosti s usmrteným dieťaťom vo výške 7. 500 eur, rodiča žijúceho mimo spoločnej domácnosti 3. 750 eur, v Českej republike za škodu usmrtením prináleží pozostalým jednorazové odškodnenie manželke a každému dieťaťu po 240. 000,- Kč. Uviedol, že námietku žalovaného 1/ týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené motorové vozidlo značky S. T., I.: Z. XXX N. Z. D. I.: Z. XXX K., (táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná), v dôsledku prevádzky ktorého došlo k usmrteniu O. O., D.. XX. XX. XXXX, manžela a otca žalobcov s tým, že jeho pasívna vecná legitimácia vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., keď právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20. 04. 2011, na ktorý sa žalovaný 1/ odvolával, bol prekonaný rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 z 24. 10. 2013 a C-277/12 zo dňa 24. 10. 2013, podľa ktorých poisťovňa je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňujú pozostalí po obeti dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej inštancie pri ustálení pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ zároveň podrobnejšie poukázal na procesný postup Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/127/2010, ktorý položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či sa má článok 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s článkom 3 ods. 1 Smernice 72/166/ EHS vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava (akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. a § 6 /českého/ zákona 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za škodu spůsobenou provozem vozidla), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, a v prípade pozitívnej odpovede položil tiež druhú otázku, či sa majú ustanovenia § 4 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s článkom 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/ EHS zo dňa 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s článkom 3 ods. 1 Smernice 72/166/EHS priznal nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ako poškodeným aj v peňažnej forme s tým, že Súdny dvor Európskej únie o položenej prejudiciálnej otázke rozhodol rozsudkom C-22/12 zo dňa 24. 10. 2013 tak, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej len "motorové smernice") sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Súdny dvor sa v citovanom rozsudku riadil úvahami vyjadrenými najmä v odsekoch 44 - 58, podľa ktorých článok 1 druhej smernice s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov týkajúcimi sa rozsahu povinnosti krytia poistením stanovil v oblasti zodpovednosti za škodu povinné krytie škody na majetku, ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách s tým, že článok 1 tretej smernice túto povinnosť rozšíril na krytie ujmy na zdraví spôsobenej všetkým cestujúcim, okrem vodiča (rozsudok vo veci Ruiz Bernáldez), a preto sú členské štáty teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice, keď sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách, pričom medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví a nakoľko rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem "ujma na zdraví", ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice a v tejto súvislosti treba uviesť, že uvedené pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku", a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí a za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 tohto rozsudku, t. j. pod pojem ujma na zdraví, patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Uviedol, že v dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore a pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej ujmy uviedol, že z článku 1 bodu 2 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvou vetou prvej smernice vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice, platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami, keď na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti, členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice s tým, že v prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú pozostalé osoby v súlade s § 11 a 13 českého (aj slovenského) Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (prijatý ako federálny právny predpis, ktorý je toho času s účinnosťou od 01. 01. 2014 v ČR už nahradený novým občiansko-právnym kódexom - pozn. súdu prvej inštancie), nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby, pričom tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto ustanovenia patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého (zároveň aj slovenského) Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že identický právny záver prijal Súdny dvor Európskej únie aj v rozsudku vo veci C-277/12 z 24. 10. 2013, v ktorom sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal maloletý syn, ktorého rodičia zomreli pri dopravnej nehode s tým, že následne Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/127/2010 zo dňa 28. 10. 2013 okrem iného vyslovil, že je chybou zákona, ak je nenáležite transponovaný a ak sa vo vzťahoch obdobných prejednávanej veci rozlišuje medzi škodou a ujmou, nakoľko zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom slova zmysle, pričom riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na plecia osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sa museli povinne zmluvne poistiť. Uviedol, že rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 03. 02. 1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24. 06. 1969, Zb. s. 165, bod 2), keďže Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť s tým, že Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku, ktorý nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12. 02. 2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13. 01. 2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 02. 02. 1988, Zb. s. 379, bod 27). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 646/2015-30 zo dňa 16. 12. 2015, ktorý odmietol sťažnosť podanú žalovaným voči rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co 470/2014 - 190 z 28. 05. 2015 v skutkovo totožnej veci, keď žalovaný v uvedenom konaní namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z totožných dôvodov ako v prejednávanej veci, že uplatnený nárok nie je krytý z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom Ústavný súd v náleze uviedol, že súdy mali za to, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaným subjektom a priznali poškodeným nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže mali oporu vo vykonanom dokazovaní, ale boli aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené s tým, že pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitalijs Drozdovs/AAS "Baltikums), z čoho vyplýva, že v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorou je všeobecný súd členského štátu viazaný, ako aj v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým je taktiež pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, je náhrada nemajetkovej ujmy jednou z náhrad krytých povinným zmluvným poistením. Aj námietku žalovaného 2/ týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, nakoľko zodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, keď zodpovednosť z prevádzky dopravného prostriedku patrí medzi osobitné prípady zodpovednosti spôsobenú prevádzkou (§ 420a a § 430 Občianskeho zákonníka) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie), nakoľko prevádzka dopravných prostriedkov je zdrojom zvýšeného nebezpečenstva a zvýšenej možnosti vzniku škôd. Rovnako námietku žalovaného 3/ týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko ako vodič motorového vozidla zodpovedá za škodu v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto dopravného prostriedku, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti s tým, že mal obsahom spisu Okresného súdu v Komárne sp. zn. 3T/35/2013 protiprávny úkon žalovaného 3/ a spôsobenie škody, ako aj bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi porušením pravidiel cestnej premávky a spôsobenou škodou preukázanú. Uviedol, že v predmetnej právnej veci aplikovateľným vnútroštátnym právom sú zákony č. 381/2001 Z. z., Občiansky zákonník, ako aj výklad tzv. "motorových smerníc" EÚ s tým, že ustanovenia týchto smerníc (a ich jazykové mutácie) považujú za synonymá pojmy "ujma na zdraví", a "osobná ujma" (v anglickom preklade "personal injury"), pričom v tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo štruktúry a účelu smernice, keď uvedené pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku" a snažia sa najmä o posilnenie ochrany obetí, a preto za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, a teda pod pojem ujma na zdraví zaradiť akúkoľvek ujmu, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity osoby, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu s tým, že náhrady nemajetkovej ujmy sa okrem obetí škôd môžu domáhať aj ich pozostalí, keďže únijné právo to nevylučuje, a tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova (§ 415 a nasl.). Poukázal na skutočnosť, že zodpovednosť poisteného za spôsobenie dopravnej nehody a usmrtenie manžela a otca žalobcov vznikla na základe dopravnej nehody a má okrem trestnoprávnej aj občianskoprávnu povahu, vplýva aj na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých - žalobcov po obeti dopravnej nehody s tým, že za ujmu na zdraví patrí okrem majetkovo vyjadrenej zložky aj náhrada nemajetkovej ujmy ako forma satisfakcie za spôsobenú ujmu, a preto aj na tento prejednávaný prípad je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka, keď pri usmrtení osoby náhrada majetkovej ujmy (škody) v podobe ušlého zárobku, prípadne v úhrade liečebných nákladov, neprichádza do úvahy, pretože dotknutá osoba zomrela a rovnako neprichádza do úvahy materiálna nemajetková ujma v podobe bolestného alebo SSÚ, z dôvodu ktorého v prípade usmrtenia osoby majú pozostalí právo na náhradu nemateriálnej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých alebo vo veľmi dlho po usmrtení im blízkej osoby trvajúcich útrapách spojených s vedomím jej trvalej straty. Uviedol, že nemateriálna nemajetková ujma sa nedá vyjadriť v peniazoch, preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka (v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 a C-277/12 citovanými vyššie) a pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že hoci je odškodnenie za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia zaradené v šiestej časti Občianskeho zákonníka, svojou podstatou ide o náhradu nemajetkovej ujmy, a preto neobstojí argument žalovaného 1/, že v šiestej časti Občianskeho zákonníka (zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie) je upravená bezvýnimočne len škoda ako majetková ujma a jej náhrada, nakoľko práve naopak, v tejto časti je zakotvená aj náhrada nemajetkovej ujmy, minimálne v ustanovení § 444. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. legislatívnou nedôslednosťou expressis verbis nerozlišoval medzi pojmami škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková ujma, ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna nemajetková ujma, čo však nemôže byť vykladané v neprospech žalobcov a poukázal na nález Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 341/07-38 zo dňa 01. 07. 2008, podľa ktorého pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, avšak súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne a môže, ba dokonca sa musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy) s tým, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Uviedol, že v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom, keď viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, nakoľko ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Poukázal na skutočnosť, že pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia, keď účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, nakoľko aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti s tým, že pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Poukázal na skutočnosť, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, keďže predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a napriek tomu, že táto smernica nedefinuje pojem škoda, z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu ("personal injury") a škodu na majetku. Uviedol, že pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom vychádzal z už vyššie citovaných rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 z 24.10.2013 a C-277/12 z 24.10.2013, ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., zo zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ako aj z právneho názoru vysloveného v Rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/67/2012, podľa ktorého povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne tým, že nakoľko mali strany sporu v konaní úspech čiastočný, nárok na náhradu trov konania im nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný 1/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou, ako aj s patričnou judikatúrou týkajúcou sa právneho posúdenia jeho pasívnej legitimácie v spore a zároveň, že v odôvodnení rozhodnutia vychádzal iba z niektorých dôkazov, ktoré boli stranami predložené a všetkými sa nezaoberal. Uviedol, že je nepochopiteľné, z akého dôvodu súd prvej inštancie považoval za zjavne bezvýznamnú judikatúru, na ktorú v rámci celého súdneho konania poukazoval a namietol, že ju súd prvej inštancie opomenul zahrnúť do odôvodnenia napádaného rozhodnutia a riadne sa s ňou vysporiadať, keď závery rozhodnutí slovenských súdov, ktoré do konania doložil, v plnom rozsahu podporujú jeho právny názor, že náhrada nemajetkovej ujmy do rozsahu krytia poistenia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nespadá, a preto nie je v týchto konaniach daná pasívna legitimácia poisťovateľov tohto poistenia, tak ako je uvedené predovšetkým v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012, ktorý nemohol byť prekonaný rozsudkom Krajského súdu v Prešove. Uviedol, že zároveň poukazoval na stanovisko Ministerstva financií SR zo dňa 31. 05. 2016, v ktorom sa ako tvorca a gestor zákona vyjadrilo v prvom rade tým smerom, že Smernica EP a Rady 2009/103/ES bola transponovaná správne a v plnom rozsahu do slovenského právneho poriadku, a preto závery rozsudku Krajského súdu v Prešove správne nie sú, keď z tohto stanoviska zároveň vyplýva, že slovenské právo striktne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody, keďže ide o dve samostatné práva a náhradu nemajetkovej ujmy možno za zásah do osobnostných práv uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu s tým, že takýto princíp nespochybnilo ani rozhodnutie ESD vo veci Haasová. Namietol, že súd prvej inštancie napriek uvedeným právnym záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ministerstva financií SR a ostatnej judikatúry, na ktorú počas konania poukázal, rozhodol a bez bližšieho vysvetlenia sa priklonil a stotožnil s rozhodnutiami súdov (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 10. 2013, sp. zn. 6Co/127/2010, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 z 24. 10. 2013, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-277/12 z 24. 10. 2013), a takýto postup preto nevyznieva presvedčivo, nestranne, ale práve naopak zaujato a arbitrárne. Uviedol, že s poukazom na právne posúdenie rozsahu krytia poistenia PZP, vykonaného Najvyšším súdom Slovenskej republiky, že zákon o povinnom zmluvnom poistení sa nevzťahuje na odškodňovanie nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv, akýkoľvek eurokonformný výklad s opačným záverom by tak znamenal výklad contra legem, ktorý však nie je prípustný. K rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 z 24. 10. 2013, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal súd prvej inštancie uviedol, že motorové smernice nestanovili členským štátom povinnosť bezpodmienečne upraviť vnútroštátnym právom odškodňovanie pozostalých po obetiach dopravných nehôd, nakoľko rozsah nárokov poškodených dopravnými nehodami je ponechaný na rozhodnutí členského štátu, pričom pre rozsah poistenia PZP je rozhodujúci rozsahu zodpovednosti za škodu poisteného, a preto je plne na rozhodnutí členského štátu, či bude priznávať pozostalým po obetiach dopravných nehôd právo na odškodnenie, resp., či takého právo zahrnie do systému zodpovednosti za škodu, z dôvodu ktorého nie je dôvodné odvolanie sa súdu prvej inštancie na právnu úpravu ostatných krajín Európskej únie, ktorá nie je pre Slovenskú republiku záväzná ani smerodajná. Poukázal na skutočnosť, že aj naďalej v niektorých európskych právnych poriadkoch je náhrada nemajetkovej ujmy tretích osôb, ktoré nemali účasť na vzniku škody vylúčená (Holandsko, Bulharsko a škandinávske krajiny, okrem Švédska). Uviedol, že nakoľko nemá povinnosť hradiť za žalovaného 3/, pokiaľ bude na náhradu takejto ujmy zaviazaný, a preto nie je následne pasívne legitimovaný pre uvedené súdne konanie a nejde o pasívnu solidaritu, keďže so žalovaným 2/ škodu nespôsobili, nemôžu byť so žalovaným 3/ zaviazaní spoločne a nerozdielne. 3. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok trpí vadami rozhodnutia, ktoré spôsobujú jeho zjavnú nesprávnosť, resp. nezákonnosť a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a konanie zastaviť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že rozsudok je rozporný so zákonom, nakoľko v čase podania žaloby (03. 02. 2014) nebola žaloba v rozsahu žalobcov 2/ a 3/ (maloletých) schválená súdom podľa § 28 Občianskeho zákonníka, skutočnosť ktorá zakladá odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b) a d) C. s. p., t. j. neboli splnené procesné podmienky a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie malo inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na skutočnosť, že žaloba ako zásadný úkon procesného práva by mala byť spravidla schválená súdom, keďže nejde o bežnú vec v súvislosti so spravovaním majetkovej sféry maloletých a nakoľko žalobcovia žiadali od žalovaných sumu 99. 000 eur je logické, že požadovaná suma, resp. žaloba, v ktorej je obsiahnutá, nie je bagateľnou bežnou vecou a na podanie žaloby v takej výške, v kontradiktórnom a sporovom konaní, bolo nutné schválenie súdu a nakoľko k takémuto schváleniu žaloby maloletých zo strany súdu prvej inštancie nedošlo, ich žalobu nemožno považovať za platný právny úkon, naopak, ide o absolútne neplatný právny úkon s účinkami ex tunc, a preto je žaloba a jej zmena nulitný právny úkon. Namietol, že nakoľko súd prvej inštancie na túto skutočnosť neprihliadal ex offo, zakladá táto vada konania odvolací dôvod, t. j., že neboli splnené procesné podmienky konania. Za vážne pochybenie súdu prvej inštancie považoval žalovaný 2/ skutočnosť, že sporové konanie začalo a vyústilo až v konečné rozhodnutie vo veci s tým, že takýto závažný nedostatok mal priamo úmerne za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže za predpokladu riadneho a zákonného konania, by sa enunciát daného rozhodnutia vyznačoval odlišným obsahom, keďže žalovaní boli zaviazaní na úhradu sumy 49. 080 eur, ktorí sa však konania nemohli vôbec zúčastniť vzhľadom na opomenutie schválenia žaloby maloletých súdom a tým, že súd prvej inštancie neskúmal procesné podmienky vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/, zásadným spôsobom porušil rovnosť zbraní a strán v danom konaní, keďže neoprávnene zvýhodnil jednu stranu na úkor tej druhej, keď správne mal prvoinštančný súd konanie zastaviť podľa § 161 C. s. p. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie aplikoval nesprávnu právnu normu (§ 13 Občianskeho zákonníka), ktorej obsah aj nesprávne interpretoval, nakoľko medzi ním a žalobcami nemôže existovať akýkoľvek právny záväzok vyplývajúci z ochrany osobnosti, keďže k žalobcom nemá žiadny vzťah, či už pracovný, obchodný, profesionálny alebo iný právny vzťah, pretože nebol vlastným, priamy ani fyzickým pôvodcom zásahu, ktorý predstavovala nehoda žalovaného 3/ zo dňa 09. 07. 2012, na základe ktorej došlo k úmrtiu manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/. Namietol, že súd prvej inštancie implicitne pristúpil k analogickému a mechanickému použitiu § 427, resp. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka k vyvodeniu jeho zodpovednosti za nemajetkovú ujmu žalobcov s tým, že podľa názoru časti právnej vedy, takáto extenzívna aplikácia danej právnej normy nie je prípustná, keď subjektom zodpovedným za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby môže byť výlučne len pôvodca zásahu, v tomto prípade vodič, ktorý jediný mohol do osobnostných práv žalobcov zasiahnuť. Uviedol, že z procesu dokazovania vyplynulo, že v žiadnom prípade neporušil žiadne zákonné, zmluvné či dokonca etické povinnosti, naopak v čase nehody bolo vozidlo v dobrom technickom stave, spôsobilé na bezpečnú jazdu a summa summarum nebol v danej veci ani trestne zodpovedným subjektom vo veci dopravnej nehody a preukázal, že škodovej udalosti nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Poukázal na skutočnosť, že nemal objektívnu možnosť zabezpečiť, aby v rozhodnej chvíli, resp. sekundách nehody, žalovaný 3/ tieto predpisy dodržal a bolo by nelogické, aby zodpovedal v predmetnej veci za akúkoľvek nemajetkovú ujmu, keď s konaním žalovaného 3/ nemal žiadnu spojitosť (iba dopravný prostriedok). Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že aj napriek rozhodovacej praxi súdov v otázke analogickej aplikácie § 427 Občianskeho zákonníka na zodpovednosť za nemajetkovú ujmu, by bolo z vyššie uvedených dôvodov extrémne nespravodlivé, ak by mal zodpovedať za konanie inej osoby (týkajúcej sa zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby), keďže na dané konanie pôvodcu zásahu nemal žiadny dosah ani vplyv a platí to o to viac, ak primerané zadosťučinenie plní funkciu osobitnej prevencie v občianskoprávnych vzťahoch s tým, že judikatúra ústavného súdnictva sa jednoznačne vyjadrila, že zásah do práva na ochranu osobnosti je civilným deliktom a primerané zadosťučinenie jednou z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odradzovať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho potenciálnych nasledovníkov od protiprávneho konania a byť tak nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo znamená, že jeho zodpovednosť za zásah tretej osoby (žalovaného 3/) do osobnostných práv by bola nielen nespravodlivá, ale rovnako by sa priamo úmerne potieral preventívny charakter občianskoprávnej ochrany osobnosti, keďže sa nijako neúčastnil daného zásahu. Uviedol, že v prípade eventuálneho vyvodenia jeho zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka, je potrebné náležite skúmať vyššie uvedené okolnosti aj v prípade určovania výšky nemajetkovej ujmy priznanej „zasiahnutej“ fyzickej osobe a namietol, že súd prvej inštancie priznanú sumu (49. 080 eur) riadne nezdôvodnil, nevymedzil konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných práv postihnutej osoby, a to napriek tomu, že výška peňažného zadosťučinenia je na úvahe súdu, keďže podľa stabilnej judikatúry a právnej teórie musí súd pri rozhodovaní vychádzať z kritérií primeranosti, závažnosti zásahu, okolnosti zásahu, konania pôvodcu zásahu voči dotknutej osobe po tomto zásahu, zásady proporcionality či zásady ekvity s tým, že za naplnenie týchto zásadných postulátov pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, nemôže považovať arbitrárne poukazovanie súdu prvej inštancie na všetky možné právne poriadky krajín sveta a ich rozhodovaciu činnosť v otázke výšky peňažnej satisfakcie, najmä vtedy, ak súd ako exemplifikáciu využíva štáty ako Belgicko, Francúzsko či dokonca v Rakúsko, ergo štáty s notoricky vyššou životnou úrovňou a hrubým domácim produktom na obyvateľa. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa odhodlal len na všeobecné frázy a paušálne hodnotenia, bez ambície bližšej konkretizácie príčinnej súvislosti uspokojenia vzniknutej ujmy a priznanou sumou, pričom len vyberavo poukazoval na vek nebohého či jeho dobrý zdravotný stav (takýto stav nemal preukázaný žiadnym konkrétnym znaleckým posudkom) a poukázal pri svojom hodnotiacom kritériu na fakt, že žalobcovia boli odkázaný (odkázaní, pozn. odvolacieho súdu) na výživu nebohého, avšak súd prvej inštancie priznal danú sumu vo forme nemajetkovej ujmy a nie škody, resp. uhradenia vzniknutej škody - ako napr. strata zárobku s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy má inter alia aj satisfakčný charakter, avšak podľa zákonného znenia prichádza do úvahy vtedy, ak je v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Uviedol, že závažný nedostatok daného rozhodnutia je aj analogické aplikovanie právnej úpravy odškodňovania obetí poškodených úmyselnými trestnými činmi, ktorá je obsiahnutá v zákone č. 215/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorú súd prvej inštancie otvorene aproboval, keď na základe daného zákona skutočne vymedzil priznanú sumu (49. 080 eur), ktorá je podľa danej úpravy stanovená na maximálne 16. 360 eur, t. j. de facto priznal každému zo žalobcov po sume 16. 360 eur, avšak takýto postup je neprípustný a arbitrárny, nakoľko zákon č. 215/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi upravuje odškodnenie osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných a násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví (§ 1 zákona č. 215/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi), avšak v danom prípade bol žalovaný 3/ uznaný za vinného z prečinu usmrtenia z nedbanlivosti podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, t. j. nešlo o násilný a úmyselný trestný čin, ktorým sa malo zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov, navyše žalobcovia ani neboli priamymi účastníkmi danej nehody, teda nebola im spôsobená ujma na zdraví v príčinnej súvislosti s daným trestným činom a zároveň on ako žalovaný 2/ nebol ani priamym pôvodcom zásahu do zdravia akejkoľvek osoby vôbec, pričom použitie analógie v úplne rozdielnych prípadoch je neprípustné, pretože v prípade žalovaného 3/ absentoval akýkoľvek úmysel. Za zjavnú arbitrárnosť v otázke určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy označil žalovaný 2/ priznanie maximálnej výšky, ktorou zákon č. 215/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi umožňuje odškodniť napr. pozostalých obetí vrážd. Poukázal na judikát publikovaný pod číslom ZSP 13/2012 s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov týkajúcej sa výšky nemajetkovej ujmy na strane jednej a právnymi závermi v tejto otázke na strane druhej, keď súd prvej inštancie navyše pripustil výber dôkazov smerujúcich iba k jednostranným záverom, keďže do úvahy zobral len okolnosti v prospech žalobcov, avšak vôbec sa nezaoberal skutkovými okolnosťami v prospech žalovaných - zavinenie poškodeného, postoj pôvodcu zásahu po nehode, dopad zásahu do duševnej sféry pôvodcu zásahu etc., a keďže sa v danom odôvodnení rozhodnutia pri určení výšky nemajetkovej ujmy obmedzil len na všeobecné konštatovania ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, bez akejkoľvek ambície vymedzenia spojitosti tejto výšky s konkretizovanými dôsledkami zásahu do osobnostných práv žalobcov, ide o rozhodnutie, ktoré nie je riadne odôvodnené, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný 3/ z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia vec (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu voči nemu zamietnuť a zároveň žiadal priznať náhradu trov celého konania. Uviedol, že v spore nie je pasívne legitimovaný, nakoľko so žalobcami nie je v žiadnom právnom pomere (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 09. 2013, sp. zn. 3 Cdo 228/2012, z ktorého vyplýva, že vodič motorového vozidla, ktorý bol v čase spôsobenia dopravnej nehody zamestnancom iného právneho subjektu a k nehode došlo v rámci plnenia vodičových pracovných povinností, nezodpovedá poškodeným ani s poukazom na § 420 Občianskeho zákonníka, tobôž nie podľa § 427 tohto istého zákona a vodič nezodpovedá poškodeným ani podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), keď z tohto generálneho pravidla existuje výnimka, len ak by zamestnanec ako vodič vozidla nekonal v rámci svojho poverenia pracovných úloh, t. j., keby došlo v správaní vodiča - zamestnanca pri jazde motorovým vozidlom, prostredníctvom ktorého konal alebo vykonával pracovné úkony, pri ich vykonávaní k excesu, t. j. keby vodič v rozpore s plnením pracovných úloh alebo hrubým porušením dopravných predpisov výlučne spôsobil vznik a následok dopravnej nehody. Vytkol súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že nedostatok svojej pasívnej legitimácie namietal v podaní zo dňa 10. 02. 2015 a v záverečnej reči na pojednávaní dňa 15. 12. 2016, sa s jeho námietkami nevysporiadal, nakoľko iba konštatoval, že je nedôvodná, lebo vraj zodpovedá ako vodič motorového vozidla za škodu (§ 420 ods. 1, § 427 Občianskeho zákonníka). 5. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/ a 3/ uviedli, že s ich argumentáciou nesúhlasia s tým, že tvrdenia žalovaného 3/, ktorý sa snaží vymaniť spod pasívnej legitimácie považujú za nielen scestné ale priam amorálne, keďže v trestnom konaní svoju vinu priznal a za trestný čin bol právoplatne odsúdený a dokonca im v priebehu trestného konania zaslal list, ktorým sa im ospravedlnil za svoje konanie a ponúkol im finančnú pomoc, ktorú im neposkytol a dokonca v civilnom konaní popiera svoju zodpovednosť za ujmu, ktorú im spôsobil, čím preukázal, že daným listom chcel iba účelovo zapôsobiť na trestný súd, aby voči nemu vyvodil miernejší trest a navrhli odvolanie žalovaných zamietnuť. 6. Žalovaný 1/, ktorému bolo vyjadrenie žalobcov 1/, 2/ a 3/ k jeho odvolaniu doručené dňa 29. 01. 2018, a odvolania žalovaných 2/ a 3/, ktoré mu boli doručené dňa 02. 03. 2017, sa k nim nevyjadril. 7. Žalovaný 2/, ktorému boli odvolania žalovaných 1/ a 3/ doručené dňa 02. 03. 2017, sa k nim nevyjadril. 8. Žalovaný 3/, ktorému boli odvolania žalovaných 1/ a 2/ doručené dňa 02. 03. 2017, sa k nim nevyjadril. 9. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov k jeho odvolaniu uviedol, že sa nevyjadrili k jeho zásadným argumentom a nereflektovali na skutočnosť, že žaloba ako zásadný procesný úkon mala byť schválená súdom, keďže nejde o bežnú vec v súvislosti so spravovaním majetkovej sféry maloletého, nereagovali teda na jeho zásadný odvolací argument, ako ani na to, že náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje v podstate prostriedok ultima ratio, na základe ktorého sa daná osoba môže predmetnej ochrany domáhať. Uviedli, že sa nevyjadrili ani k jeho námietke, že medzi nimi nevznikol žiadny vzťah a ani k tvrdeniu, že žiadnym spôsobom neporušil žiadne zákonné, zmluvné, či etické povinnosti, keď nemal objektívnu možnosť zabezpečiť, aby v rozhodnej chvíli žalovaný 3/ predpisy dodržal. Uviedol, že žalobcovia sa žiadnym spôsobom nevyjadrili ani k ním namietanej výške priznanej nemajetkovej ujmy a z ich vyjadrenia k jeho odvolaniu nie je ani zrejmé, či súhlasia alebo nesúhlasia s výškou priznanej nemajetkovej ujmy s tým, že ich návrh na zamietnutie jeho odvolania nemá oporu v platných právnych predpisoch Slovenskej republiky, nakoľko zamietnuť možno žalobu, prípadne dovolanie, nie však odvolanie. 10. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/, 2/ a 3/ k jeho odvolaniu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu voči nemu zamietnuť a priznať mu náhradu trov celého konania. Uviedol, že spájať jeho obranu, ktorá je dôvodná a zákonná s morálkou a etikou nepovažuje za primerané a šťastné, nakoľko si svoju vinu za smrť manžela a otca žalobcov uznal a zaviazal sa, že im nahradí škodu, na uhradenie ktorej bude zaviazaný, avšak nikdy sa nezaviazal na hradenie nemajetkovej ujmy, keď aj pri hradení škody mal vždy na mysli zákonnú úpravu náhrady škody, keďže ako profesionálny vodič bol proti takýmto udalostiam poistený, a škodu zaňho platila poisťovňa. Poukázal na skutočnosť, že ako zamestnanec žalovaného 2/, za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá žalovaný 2/, ktorému vozidlo patrí. 11. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných 2/ a 3/ uviedli, že sa stotožňujú s napadnutým rozsudkom a s odvolaním žalovaných a nimi uvádzanými argumentmi nesúhlasia a navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 12. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. februára 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 13. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 15. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobe žalobcov 1/, 2/ a 3/ vyhovel potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 16. V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami žalovaných 1/ až 3/ považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 C. s. p., okrem prípadov tam ustanovených), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané s tým, že vychádzajúc z obsahu odvolaní podaných žalovanými 1/, 2/ a 3/, je predmetom odvolacieho prieskumu prisudzujúci výrok (I.) napadnutého rozsudku, ktorým uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 49. 080 eur, keď výrok, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.), nebol žiadnymi dôvodmi uvedenými v odvolaniach napadnutý. 17. K tvrdeniu žalovaných 1/, 2/ a 3/, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 18. K odvolacím námietkam žalovaných 1/, 2/ a 3/ o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanými v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. 19. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne istinu 49. 080 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, keď dospel k záveru, že ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pod pojem „škoda“ zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. 20. Z obsahu žaloby žalobcov 1/, 2/ a 3/ podanej na súd prvej inštancie dňa 03. 02. 2014 (na Okresný súd Topoľčany) vyplýva, že sa pôvodne voči žalovaným 1/ a 2/ domáhali uložiť im povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu 15. 000 eur, keď podaním zo dňa 07. 11. 2014 svoj žalobný nárok rozšírili tak, že žiadali uložiť žalovaným 1/, 2/ a 3/, ktorého vstup do konania žiadali týmto podaním pripustiť, zaplatiť im spoločne a nerozdielne istinu 99. 000 eur s 9, 25 % úrokom z omeškania od 03. 02. 2014 do 10. 06. 2014 a s 9, 15 % úrokom z omeškania od 11. 06. 2014 do zaplatenia (súd prvej inštancie uznesením zo dňa 11. novembra 2014, č. k. 9C/80/2014 - 112 vstup žalovaného 3/ do konania pripustil a zároveň pripustil zmenu petitu), uplatnili na tom skutkovom základe, že dňa 09. 07. 2012 zavinil žalovaný 3/ ako zamestnanec žalovaného 2/, nákladným motorovým vozidlom továrenskej značky S. T., I.Č.: Z. XXX N. Z. D. I.: Z. XXX K., ktoré malo so žalovaným 1/ uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dopravnú nehodu tak, že narazil do vodiča (manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/) osobného motorového vozidla továrenskej značky Y., I.: H. XXX Y., ktorý z vozidla vystúpil, a v dôsledku nárazu utrpel zranenia nezlučiteľné so životom a na mieste dopravnej nehody im podľahol. 21. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. 22. Podľa Článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 23. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. 24. Podľa Článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 10), každý členský štát prijme všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území, je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. 25. Článok 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, s. 14) stanovuje: 1. Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví. 2. Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek vyššie poistné krytie, ktoré môže byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom: a) v prípade ujmy na zdraví výška minimálneho poistného krytia 1. 000. 000 eur na poškodeného alebo 5. 000. 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených; b) v prípade škody na majetku 1. 000. 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených. Ak je to potrebné, môžu členské štáty stanoviť prechodné obdobie maximálne päť rokov odo dňa implementácie smernice [2005/14], v priebehu ktorého prispôsobia svoje minimálne výšky poistného krytia sumám stanoveným v tomto odseku. Členské štáty, ktoré stanovia uvedené prechodné obdobie, o tejto skutočnosti informujú Komisiu a uvedú dĺžku trvania prechodného obdobia. V lehote 30 mesiacov odo dňa implementácie smernice [2005/14] zvýšia členské štáty poistné krytie najmenej na polovicu úrovne ustanovenej v tomto odseku. 26. Podľa Článku 1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249), poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 (smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972) bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla. 27. Štandardným prostriedkom na dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. 28. V posudzovanej veci priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“, z čoho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom a ani ustanovenia smernice ako také, nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. 29. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ). 30. Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), kde zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116). 31. Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“ 32. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v súčasnosti konsolidovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným Súdnym dvorom. 33. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedený výklad nestotožnil s námietkou žalovaného 1/ v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval eurokonformnú interpretáciu vnútroštátneho práva (ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z.), nakoľko jeho povinnosťou bolo práve skúmať možnosť jej použitia prostredníctvom tzv. nepriameho účinku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, a dospel k správnemu právnemu záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda“ použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. 34. K tvrdeniu žalovaného 1/, že vzhľadom na jednoznačný text zákona č. 381/2001 Z. z. nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý používa pojem „škoda“, a to ani použitím gramatického, logického, účelového, systematického, či historického výkladu, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia poškodeného, vyplývajúceho z ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk) vo vzťahu k odseku 2 toho istého ustanovenia, podľa ktorého pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, avšak zásadnú zmenu vývoja právneho poriadku a jeho interpretácie predstavuje vstup Slovenskej republiky do Európskej únie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je do neho oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci disponujúcich právomocou rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie. 35. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 a to na časť, v ktorej uviedol, že „55. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. 56. V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry v súlade s § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. 57. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. 58. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.“ 36. Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor na otázku, či české (a vzhľadom na textovú totožnosť i slovenské) vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, poskytol v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku odpoveď síce nepriamu, nakoľko nie je oprávnený záväzne interpretovať vnútroštátne právo, ale nepochybnú v tom, že konštatuje, že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. 37. Súd prvej inštancie preto extenzívnou interpretáciou pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v súlade so zaužívanými interpretačnými postupmi a pri súčasnom rešpektovaní súvislostí dotknutých právnych inštitútov dospel k správnemu právnemu záveru, že pod zákonnú terminológiu je možné zahrnúť aj nemajetkovú ujmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. 38. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného 1/ v podanom odvolaní, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v spore, čím napadnuté rozhodnutie nespĺňa podmienky zákonného rozhodnutia, je svojvoľné a arbitrárne, a preto je zaťažené vadou, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku (viď bod 12.) jednoznačne vyplýva spôsob, akým sa prvoinštančný súd s touto námietkou vysporiadal, ako aj dôvod, pre ktorý ju považoval za neopodstatnenú a správne skonštatoval, že pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ vychádza z rozsudku Súdneho dvora (druhá komora) vo veci C-22/2012 zo dňa 24. 10. 2013, ktorý vo výroku jednoznačne stanovil, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pričom Slovenská republika ako člen Európskej únie je predmetným rozhodnutím viazaná, keď zároveň poukázal na to, že judikatúra Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo možné paušálne vylúčiť náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody z poistného krytia, pokiaľ je nárok na takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcu občianskoprávnu zodpovednosť, nakoľko práve naopak, Súdny dvor rozhodol, že znenie tak smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. 39. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k otázke pasívnej legitimácie žalovaného 1/ ako poisťovne v spore, s ktorou mal žalovaný 2/ ako prevádzkovateľ vozidla, ktorým došlo k usmrteniu manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/ (O. O., D.. XX. XX. XXXX) uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvádza, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, jej náhrada musí byť krytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla, a nakoľko účastníkom tohto poistného vzťahu je poisťovňa (žalovaný 1/), je jeho vecná pasívna legitimácia v spore daná. 40. Vo vzťahu k doterajšej judikatúre (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012, na ktoré poukazoval žalovaný 1/ aj vo svojom odvolaní a v ktorom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy do rozsahu krytia poistenia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nespadá, a preto nie je v týchto konaniach daná pasívna legitimácia poisťovateľov tohto poistenia), rozhodnutie zo dňa 15. 05. 2017, sp. zn. 8 Cdo 219/2016), ktorá konštatuje, že podľa súčasnej platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd vyvodil iný záver, nakoľko vychádzal z potreby eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva ako dôsledku tzv. nepriameho účinku smerníc Európskej únie zohľadňujúc princíp prednosti práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi predpismi a povinnosti vnútroštátnych súdov vykladať vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smerníc, a to tak, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému tá - ktorá smernica smeruje, nakoľko postup konajúceho súdu musí byť taký, aby vzal do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatnil všetky výkladové metódy s cieľom zaručiť úplnú účinnosť na vec sa vzťahujúcej smernice. 41. Odvolací súd v súvislosti s právnym názorom vysloveným v rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 považuje za nutné uviesť, že bol prekonaný minimálne piatimi rozhodnutiami Ústavného súdu SR, naposledy rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 11. októbra 2016, č. k. III. ÚS 666/2016 - 36 s tým, že zároveň poukazuje na neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2017, sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktorým mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z 09. apríla 2014 č. k. 5C/351/2013 - 99 a proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. mája 2015 sp. zn. 8Co/470/2014 zamietol a v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktorý danú spornú otázku nielen riešil, ale aj vyriešil a už vo viacerých ním dosiaľ posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní, namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami všeobecných súdov, ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej ujmy pozostalých poistením podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (zák. č. 381/2001 Z. z.), pričom v tomto uznesení dokonca uzavrel (citované z uznesenia), že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie, keď takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi. 42. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalovaného 1/, že nakoľko sa súd prvej inštancie nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku so stanoviskom Ministerstva financií SR zo dňa 31. 05. 2016, na ktoré v priebehu konania poukazoval a v ktorom sa ako tvorca a gestor zákona vyjadrilo v prvom rade tým smerom, že Smernica EP a Rady 2009/103/ES bola transponovaná správne a v plnom rozsahu do slovenského právneho poriadku, a preto závery rozsudku Krajského súdu v Prešove správne nie sú, takýto postup nevyznieva presvedčivo, nestranne, ale práve naopak zaujato a arbitrárne, keďže pre súd stanovisko akéhokoľvek štátneho orgánu záväzné nie je (viď § 193 C. s. p., záväznými sú iba rozhodnutia súdov a orgánov v tomto zákonnom ustanovení špecifikované), z dôvodu ktorého ani nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie uvedené stanovisko právne posudzovať, keď povinnosťou sudcu je zohľadniť pri rozhodovaní ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, poznať judikatúru všeobecného súdnictva (zavedené judikatúrou Ústavného súdu SR) a napokon rešpektovať názor súdu vyššej inštancie, pričom ako už odvolací súd uviedol vyššie, odôvodnenie napadnutého rozsudku v plnej miere korešponduje s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky ako najvyšších súdnych autorít, ktoré plnia nezastupiteľnú funkciu pri usmerňovaní (regulovaní) aplikačnej praxe súdov a odstraňovaní rôzneho výkladu zákonných ustanovení. 43. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 vyplýva záver, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/ EHS z 30. decembra 1983 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Ak prvoinštančný súd vychádzajúc z uvedeného rozsudku, vykonal výklad vnútroštátnych predpisov v tom smere, že neposudzoval nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 1/ ako poisťovni striktne iba v intenciách zákona č. 381/2001 Z. z. a nevyvodil zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy, ale naopak, dospel k záveru, že jednak je nutná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorej možno aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka zahrnúť pod škodu a zároveň, že túto možno uplatňovať na základe skutočnosti, že inštitút náhrady nemajetkovej ujmy slovenské vnútroštátne právo pozná a upravuje (hoci ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy patria systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti), postupoval správne a jeho výklad nemožno považovať za výklad contra legem, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu pod pojmom škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. 44. Odvolací súd námietku žalovaného 2/ v podanom odvolaní, navrhujúceho napadnutý rozsudok zrušiť a konanie zastaviť z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky a tvrdiaceho, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie malo inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko v čase podania žaloby (dňa 03. 02. 2014) nebola žaloba v rozsahu žalobcov 2/ a 3/ (maloletých) schválená súdom podľa § 28 Občianskeho zákonníka posúdil ako nedôvodnú, nakoľko v posudzovanej veci žalobcovia 2/ a 3/ ako maloleté deti, nemajúce spôsobilosť na právne úkony v procesnom postavení žalobcov sú v tomto sporovom konaní zastúpení svojim zákonným zástupcom (§ 26 Občianskeho zákonníka), t. j. žalobkyňou 1/, ktorá je ich matkou a za nich koná. 45. V zmysle platného práva SR, vzniká fyzickým osobám spôsobilosť na právne úkony dovŕšením 18. roku života, dovtedy koná podľa § 26 Občianskeho zákonníka za maloleté dieťa (všeobecne osobu nespôsobilú na právne úkony) jeho zákonný zástupca, pričom môžu nastať situácie, kedy zákonný zástupca nemôže maloleté dieťa zastupovať. Vysvetlenie podáva § 30 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak dôjde k stretnutiu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného alebo k stretnutiu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca, ustanoví súd osobitného zástupcu. Na to nadväzuje § 31 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (kolízny opatrovník). Maloletí sú pritom v zmysle § 9 Občianskeho zákonníka spôsobilí len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. 46. V prípade, ak má byť maloletý subjektom právneho vzťahu, resp. nejakého právneho úkonu, ktorý nie je primeraný jeho rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku je nutné uplatniť inštitút schválenia právneho úkonu maloletého súdom. Legislatívna úprava bola obsiahnutá v § 179 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30. 06. 2016 a od 01. 07. 2016 je upravená v ust. § 119 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého ak je pre platnosť právneho úkonu, ktorý urobil zákonný zástupca za maloletého, potrebné schválenie súdu, súd ho schváli, ak je to v záujme maloletého. 47. Podľa § 28 Občianskeho zákonníka, ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu. 48. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že v prípade ak chcú rodičia, napr. darovať svojmu dieťaťu nejakú hodnotnú vec, napr. auto či dom, alebo ak chcú kúpiť určitú hodnotnú vec od tretej osoby, pričom kupujúcim bude maloletý, alebo previesť spoluvlastnícky podiel z rodiča na dieťa alebo naopak, a podobne, je nutné, aby takýto právny úkon bol odsúhlasený súdom, pretože je jasné, že nejde o bežnú vec, a aj keď proces uskutočnenia právneho úkonu maloletým vôbec nie je jednoduchý, a pozostáva z niekoľkých fáz, je nesporné, že ak rozpor záujmov medzi rodičom a maloletým neexistuje a v danej právnej veci ani existovať nemôže, keďže výkon rodičovských práv vykonáva iba jeden rodič z dôvodu úmrtia druhého rodiča, môže za maloletého vôľu prejaviť jeho zákonný zástupca. Je nutné uviesť, že žalobca 3/ bol v čase podania žaloby na súd prvej inštancie vo veku 16 rokov (t. j. nesporne bol schopný rozumovo vnímať zmysel a dôvod podanej žaloby) a žalobca 2/ vo veku 8 rokov, ktorý bol tiež nepochybne schopný vnímať to, že jeho otec zahynul pri dopravnej nehode, ktorú nezavinil, z dôvodu ktorého bola matka detí jednoznačne oprávnená žalobu podať a jej schválenie súdom vôbec nepodliehalo. 49. K priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že závažnosť spôsobenej ujmy je evidentná (aj s ohľadom na vykonané dokazovanie, predovšetkým výsluchom žalobcov), čo súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil (strata možnosti viesť rodinný a súkromný život žalobcov s ich otcom, resp. manželom, strata možnosti prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, vzájomnú pomoc a podporu, čo predstavuje nenávratnú ujmu a neodstrániteľnú traumu, s následkami ktorej sa budú vysporiadavať celý život), pričom primeranosť (výška) priznanej náhrady korešponduje s rozhodovacou praxou slovenských súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 09. 2015, sp. zn. 7Co/578/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 05. 2015, sp. zn. 20Co/183/2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 10. 2010). 50. K odvolacím námietkam žalovaného 2/ a žalovaného 3/ o nedostatku ich vecnej pasívnej legitimácie v spore odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že oba subjekty sú nositeľmi vecnej pasívnej legitimácie v spore, nakoľko zodpovednosť žalovaného 2/ je založená na objektívnej zodpovednosti (§ 427, § 420a, § 430 Občianskeho zákonníka), kedy sa zodpovedná osoba (prevádzateľ - žalovaný 2/) nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže nedostatok zavinenia, jej zodpovednosť je vylúčená len pri splnení liberačných dôvodov (§ 428 Občianskeho zákonníka) a zákon tak poskytuje zvýšenú ochranu poškodenému a reflektuje na skutočnosť, že dopravné prostriedky predstavujú viac či menej zložité technické zariadenia, s čím sú spojené zvýšené nároky na ich ovládanie, pohybujú sa spravidla väčšou rýchlosťou a vykazujú preto zvýšené riziko vzniku škôd pre prepravované osoby, alebo okolie a žalovaný 3/ ako vodič motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda (usmrtenie manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/) za škodu zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 51. K tvrdeniu žalovaného 2/, že za škodu nemôže zodpovedať, nakoľko neporušil žiadne zákonné, zmluvné či dokonca etické povinnosti, naopak v čase nehody bolo vozidlo v dobrom technickom stave, spôsobilé na bezpečnú jazdu a nebol v danej veci ani trestne zodpovedným subjektom vo veci dopravnej nehody a preukázal, že škodovej udalosti nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať, považuje odvolací súd za nutné uviesť, že sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť, ak bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, pričom za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke (pri ktorých liberácia vôbec nie je možná) považuje súdna prax okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky, tzv. „vnútorné“ okolnosti tej - ktorej prevádzky. Za takú okolnosť sa považuje napr. zlyhanie bŕzd, vada materiálu, nedostatočná údržba zariadenia prevádzky, prasknutie pneumatiky, či iné nedostatky materiálu (a to aj skryté), ale aj okolnosti a nedostatky na strane vodiča, alebo iných osôb použitých pri prevádzkovaní dopravy s tým, že zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 Občianskeho zákonníka nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto dopravného prostriedku podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti. 52. V posudzovanej veci je nesporné, že žalovaný 3/ ako vodič motorového vozidla a zároveň zamestnanec prevádzateľa vozidla, ktorým bola žalobcom spôsobená škoda, teda žalovaného 2/, bol rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 20. mája 2013, č. k. 3T/35/2013 - 152, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 05. 2013 uznaný vinným z prečinu usmrtenia, nakoľko inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, a preto o dva rozdielne subjekty nejde (žalovaný 2/ a 3/ ako prevádzateľ a vodič), ak je vodičom zamestnanec (žalovaný 3/) prevádzateľa (žalovaný 2/), ktorý škodu spôsobil prevádzkou dopravného prostriedku svojho zamestnávateľa pri plnení svojich pracovných úloh, a nakoľko ide o škodu, ktorá v posudzovanej veci predstavuje nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým, za vzniknutú škodu jednoznačne zodpovedajú. 53. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení rozsudku v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto tento rozsudok v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 54. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcom 1/, 2/ a 3/ úspešným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).