Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/274/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114231898 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114231898.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: Z. G., J. XX, proti žalovanému: H., J..S..Z.., O.: XX XXX XXX, H. XX, T., Z. K. F. S. W. I. W. S. S., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 06.04.2018, č.k. 25C/207/2014-160, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach a v časti o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalobcovi voči žalovanému priznáva plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom určil, že rozhodcovská zmluva č. XXXXXXXXX uzatvorená dňa 22.03.2012 ako príloha k zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.03.2012, je neplatná (výrok I.), zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská S., I..J.., J. J. P. S. X, XXX XX T., IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 05363/14 zo dňa 22.10.2014 (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 12.11.2014 domáhal zrušenia platnosti zmluvy o úvere uzavretej dňa 22.03.2012, na základe ktorej mu žalovaný poskytol finančné prostriedky v sume 200 eur, pričom v skutočnosti mu vyplatil o 35 eur menej. V čase podania žaloby rozhodoval o platnosti zmluvy o úvere Stály rozhodcovský súd, Slovenská rozhodcovská, a.s., avšak žalobca s prejednaním tejto veci na uvedenom súde nesúhlasil. Žalobca spochybnil poskytnutý úver z dôvodu, že o jeho existencii sa dozvedel prvýkrát dňa 20.12.2013, keď ho spoločnosť I. J..S..Z.. v mene žalovaného vyzvala na pokus o zmier. Vzhľadom na to, že nevedel nájsť doklad potvrdzujúci podpísanie zmluvy o úvere požiadal žalovaného o predloženie fotokópie zmluvy o úvere, ktorú mu žalovaný zaslal dňa 14.08.2014. Žalobca z nej zistil nezhody v pravosti podpisov, a preto sa domnieval, že niekto so zmluvou manipuloval a zapísal do nej i údaje, ktoré musela zmluva obsahovať ešte pred jej podpisom. Z uvedených dôvodov žiadal určiť neplatnosť zmluvy o úvere. 3. Žalobca písomným podaním zo dňa 04.12.2014 rozšíril žalobný návrh a žiadal aj o úplné zrušenie rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 22.10.2014, sp. zn. SR 05363/14, vo veci zaplatenia sumy 429,59 eura s príslušenstvom. Rozhodcovskú zmluvu považoval za dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu vo vzťahoch strán sporu, nakoľko mu fakticky odopieralo možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený (žalovaný) podá žalobu na rozhodcovský súd. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bolo explicitne vyjadrené v demonštratívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Znenie rozhodcovskej zmluvy síce neodporovalo doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami zákon obchádzalo, a tak spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; žalobca ako spotrebiteľ pritom nemohol ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy. Z tohto dôvodu považoval žalobca dojednanie rozhodcovskej zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku majúcu za následok neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca dňa 22.03.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi v sume 200 eur. Žalobca sa v zmluve o úvere zaviazal vrátiť žalovanému sumu 350 eur v 10 mesačných splátkach po á 35 eur mesačne. Vzhľadom na preukázané uzavretie zmluvy o úvere konajúci súd považoval tvrdenia žalobcu v tom smere, že si nebol istý, či zmluvu o úvere podpísal, pretože si na uzavretie takejto zmluvy nepamätá a nemá k nej podklady, za účelové a ničím nepodložené. 5. Konajúci súd ďalej uviedol, že zmluvné strany uzavreli v ten istý deň ako prílohu zmluvy o úvere rozhodcovskú zmluvu. V nej sa v článku II. dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, vzniknuté z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská S., I..J.., P. S., T., a to, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na tento rozhodcovský súd. Rozhodcovské konanie malo byť v takom prípade vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek strana podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právneho vzťahu týkajúceho sa zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy, pričom uvedené sa nepoužije vtedy, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde strana podá žalobu na rozhodcovský súd. 6. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo ustálil, že vzhľadom na to, že žalobca nesplácal poskytnutý úver, žalovaný ho pokusom o zmier zo dňa 20.12.2013 vyzval na úhradu dlžnej sumy 1.008,69 eura, pričom následne ho výzvou zo dňa 20.06.2014 požiadal o poskytnutie súčinnosti a predvolanie s cieľom vyriešenia jeho dlhu. Žalobca prejavil snahu vyriešiť celú záležitosť v liste zo dňa 07.07.2014, pričom v liste zo dňa 26.07.2014 žalovanému oznámil pochybnosti o poskytnutí úveru bez jeho súhlasu. Keďže žalobca nesplácal úver ani po viacerých výzvach žalovaného, žalovaný požiadal dňa 18.08.2014 Stály rozhodcovský súd o začatie konania, ktoré sa skončilo vydaním rozsudku dňa 22.10.2014, sp. zn. SR 05363/14; v ňom rozhodcovský súd zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému istinu 165 eur spolu s úrokom vo výške 4,73 eura, poplatkom vo výške 102 eur, úrokom vo výške 32 % ročne zo sumy 165 eur od 19.04.2012 do zaplatenia a úrokom vo výške 8 % ročne zo sumy 267 eur od 28.08.2012 do zaplatenia, ako aj zaplatiť trovy mediačného konania vo výške 137,83 eura, poplatok za upomienky vo výške 20 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 168,37 eura. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 28.11.2014 a nadobudol právoplatnosť dňa 19.12.2014 a vykonateľnosť dňa 22.12.2014. Žalovaný na jeho základe požiadal dňa 21.02.2015 súdneho exekútora D.. S. P. o vykonanie exekúcie. Okresný súd Rožňava uznesením zo dňa 11.01.2016, č.k. 12Er/444/2015-25, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.12.2016, č.k. 17CoE/585/2016-63, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, považujúc rozhodcovskú doložku za neplatnú, nakoľko spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, pričom on nemohol vopred ovplyvniť jej obsah; predmetná rozhodcovská zmluva tak napĺňala znaky neprijateľnej podmienky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto ju súdy v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka vyhodnotili za absolútne neplatnú. Keďže výkon práv a povinností z neplatnej rozhodcovskej doložky odporuje zákonu, ani exekučný titul vydaný v takomto rozhodcovskom konaní nemohol byť spôsobilým exekučným titulom. Následne Okresný súd Rožňava uznesením zo dňa 19.12.2017, č.k. 12Er/444/2015-62, exekučné konanie zastavil. 7. Právny vzťah sporových strán založený zmluvou o úvere zo dňa 22.03.2012 konajúci súd posúdil ako vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. V danom prípade išlo o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára i úverové podmienky (ako súčasť zmluvy s miniatúrnymi písmenkami) mal žalovaný už pripravené a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobcu, pričom takto predložený obsah zmluvy i úverových podmienok žalobca nemohol ovplyvniť. Žalovaný pri uzavieraní zmluvy o úvere vystupoval v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca takto nekonal, keď zmluvu podpísal ako fyzická osoba za účelom priamej osobnej spotreby. Súd prvej inštancie preto zmluvu o úvere vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a v zmysle § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, a súčasne za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 1, 2, 8, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere patrí k tzv. absolútnym obchodom (§ 261 ods. 3 písm. d) v spojení s § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“)). Pokiaľ išlo o rozhodcovskú zmluvu zo dňa 22.03.2012, tvoriacu prílohu zmluvy o úvere, konajúci súd konštatoval, že z nej vyplývalo, že na jej základe bola žalobcovi ako spotrebiteľovi fakticky odobratá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde v prípade, ak žalovaný ako veriteľ podal žalobu na rozhodcovský súd, čo sa v danom prípade i stalo. Rozhodcovská zmluva bola na vopred pripravenom formulári vo forme tlačiva, bez toho, aby mal žalobca možnosť ju nejakým spôsobom meniť. Išlo o rovnaký typ zmluvy, ako používal žalovaný pri poskytovaní úverov fyzickým osobám, t.j. zmluvy vopred pripravenej pre neurčitý počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemôžu ovplyvniť ich obsah, ani zmluvné dojednania. Žalobca tak nemal možnosť meniť obsah tejto zmluvy, a tým ani možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia vzniknutých sporov. V tomto smere považoval za nedôvodnú tú časť argumentácie žalovaného, podľa ktorej mal žalobca možnosť vybrať si riešenie sporu buď na všeobecnom súde alebo na súde rozhodcovskom. Podľa mienky konajúceho súdu v prípade vzniku sporu bola možnosť výberu súdu na strane žalujúcej, a preto ak bol žalobca v procesnom postavení žalovaného, nemohol odvrátiť možnosť priebehu sporu pred rozhodcovským súdom, keď možnosť riešenia sporu na všeobecnom súde bola obmedzená tým, že ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd, žalobca sa musel podrobiť výsledku sporu rozhodnutého pred rozhodcovským súdom. Žalobca ako spotrebiteľ tak nemal možnosť voľby prejednania sporu na všeobecnom súde, resp. táto možnosť bola špecifikovaná na tak veľmi úzky okruh prípadov, že to nebolo možné považovať za neobmedzenú možnosť ovplyvnenia alternatívy riešenia sporu. Dôsledkom uzavretia takejto rozhodcovskej zmluvy bola potom strata práva žalobcu ako spotrebiteľa brániť sa voči nárokom žalovaného ako veriteľa na riadnom súde, a to ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu. Z uvedených dôvodov vyhodnotil súd prvej inštancie rozhodcovskú zmluvu ako svojim obsahom spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý nemohol ovplyvniť jej obsah pred uzavretím zmluvy, a teda naplňujúcu znaky neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, konkrétne podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka; konajúci súd preto v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka rozhodol, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná (výrok I.). 8. Vzhľadom na záver o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, konajúci súd konštatoval, že rozhodcovská zmluva nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporu, a preto ani rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v konaní založenom na absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluve, nemohol byť platný, nakoľko by to odporovalo zákonu. Podľa mienky konajúceho súdu rozhodcovský rozsudok nepredstavoval prekážku res iudicata, t.j. prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre prebiehajúce konanie a nebránil žalobcovi v možnosti obrátiť sa na všeobecný súd, aby rozhodol o jeho nároku. Žalobca pritom uplatnil nárok na zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobou podanou v lehote podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), nakoľko rozsudok rozhodcovského súdu mu bol doručený dňa 28.11.2014 a žalobca navrhol zmenu žaloby spočívajúcej v jej rozšírení aj o nárok na zrušenie rozhodcovského rozsudku dňa 08.12.2014. 9. Konajúci súd vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku tiež uviedol, že rozhodcovský súd pri rozhodovaní neskúmal zmluvu o úvere, ktorá bola na predtlačenom formulári, a to z hľadiska jej súladnosti so zákonom, nezohľadnil, že zmluva o úvere neobsahovala obligatórne náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj to, že žiaden zo žalovaným uplatnených a priznaných nárokov nebol individuálne so žalobcom dojednaný, keď za individuálne dohodnuté nepovažoval poplatky za upomienky, zmluvnú pokutu, ani sankcie za dlhšie omeškanie. Zároveň rozhodcovskému súdu vytkol, že prehliadol, že žalovaný v zmluve o úvere určil výšku mesačnej splátky len jednou sumou (35 eur), bez jasnej a určitej špecifikácie, aká časť z tejto sumy pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. V tejto súvislosti dodal, že pokiaľ úrok nebolo možné zahrnúť pod poplatky, s ohľadom na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky a možno ich požadovať do zaplatenia, bolo vylúčené, aby žalovaný pojal sumu celkových úrokov (zrejme mal na mysli celkových nákladov - pozn. odvolacieho súdu) do splátok, resp. súčtu splátok. Podľa mienky konajúceho súdu rozhodcovský súd obišiel ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. týkajúce sa náležitostí zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k), podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Uvedené malo za následok, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.; túto skutočnosť rozhodcovský súd nezobral do úvahy, pretože zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému okrem istiny aj úroky, poplatky a odplatu, t.j. nároky, vychádzajúce z neprijateľných zmluvných podmienok, resp. obchádzajúce normy spotrebiteľského práva. Rozhodcovský súd tak ignoroval predpisy určené na ochranu práv žalobcu ako spotrebiteľa, hoci v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že skúmal úverovú zmluvu aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. 10. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody konajúci súd aplikujúc ustanovenie § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. c) a j) a § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného J. Slovenská S., I..J.., J. J. P. S. X, XXX XX T., IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 05363/14, zo dňa 22.10.2014 (výrok II.). 11. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko obe mali vo veci úspech čiastočný. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do vyhovujúcej časti, t.j. výrokov pod I. a II., podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a žiadal ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru a v ich zmysle sa zmluvné strany dohodli, že ich právny vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. Žalobca bol oboznámený a súhlasil s aplikáciou Obchodného zákonníka na záväzkovo-právny vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere, na znak čoho zmluvu podpísal; preto podľa mienky žalovaného nebolo možné aplikovať na vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“). 13. V ďalšom žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré sa nachádzali priamo na prednej strane zmluvy, pričom každá mesačná splátka sa započítavala prioritne na istinu. Zmluva neobsahovala ani klamlivé uvedenie RPMN, ako dôvod, pre ktorý by bolo možné vyhlásiť zmluvu o úvere za neplatnú. Vzhľadom na to, že žalovaný si splnil povinnosť uvedenia obligatórnych náležitostí vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z.z. v zmluve o úvere, súd prvej inštancie posúdil po právnej stránke nesprávne predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný ďalej podotkol, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, keď regulácia odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov sa v danom čase riadila ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výška odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov nesmela podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa pritom prihliadalo na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, na objem poskytnutých prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty pritom znášal žalobca, a nie žalovaný, ktorý musel preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu výrazne vybočujúcu z trhového priemeru. Pokiaľ sa žalobca odvolával výlučne na údaje bánk, konal tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, nakoľko merítkom bola odplata požadovaná obvykle na finančnom trhu, t.j. nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. 14. Pokiaľ išlo o zmluvnú podmienku týkajúcu sa administratívneho poplatku za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalovaný túto nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Jej neprijateľnosť nebolo možné vyvodiť ani zo znenia § 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré explicitne rozoznáva len poplatok alebo náhradu nákladov za vedenie, evidenciu, správu úveru alebo účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Naviac, konajúci súd preskúmal zmluvné dojednanie o administratívnom poplatku, ktoré však nepodlieha súdnej kontrole. Predmetom súdneho prieskumu totiž nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Podstatou spotrebiteľského práva nie je a ani nemôže byť regulácia cien. Povinnosti súvisiace s hlavným plnením, ako aj primeranosť vzťahu cena a plnenie, zásadne upravuje dohoda strán a ponuka na trhu. Potom je vylúčené, aby nekalá povaha podmienok stanovujúcich cenu alebo rozsah povinností súvisiacich s hlavným plnením podliehala súdnej kontrole. V opačnom prípade by dochádzalo k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb; je potom vylúčené, aby konajúci súd preskúmal primeranosť zmluvného dojednania, ktoré je jednoznačne cenovým dojednaním. Naviac, žalobca na prednej strane zmluvy o úvere vyhlásil, že sa oboznámil aj so znením všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, a teda prejavil vôľu byť ňou ako celkom viazaný. 15. Pokiaľ išlo o rozhodcovskú zmluvu žalovaný mal za to, že bola dojednaná na samostatnom liste, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že pre prípad sporu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu; táto zmluva preto nepredstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá v zmysle § 3 zákona č. 244/2002 Z.z., pričom žalobca k nej nemal žiadne výhrady, s jej znením sa riadne oboznámil, jej ustanoveniam porozumel a túto na znak súhlasu podpísal. Zároveň žalobca vyhlásil, že bol poučený aj o dôsledkoch jej uzavretia. Zmluvné strany sa pritom dohodli riešiť všetky spory zo zmluvy o úvere buď pred rozhodcovským súdom alebo príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Išlo teda o nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá nevyžadovala od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, a preto neprichádzala do úvahy aplikácia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V tomto smere žalovaný poukázal na to, že i odborná literatúra stanovila, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, t.j. dáva mu možnosť sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde, nie je dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. K uvedenému záveru dospel i Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 14NcC/10/2011. Na uvedenom základe vyjadril žalobca presvedčenie, že rozhodcovská zmluva bola dohodnutá individuálne, a preto nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti, rovnako ako o legitímnosti rozhodcovského rozsudku, nakoľko ho vydal orgán s právomocou založenou rozhodcovskou zmluvou. Žalovaný tiež poukázal na to, že prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva i z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. 16. Podľa mienky žalovaného, žalobcu bolo potrebné vnímať ako priemerného spotrebiteľa, ktorý bol pri uzavieraní zmluvy o úvere a jej neoddeliteľnej súčasti v podobe rozhodcovskej zmluvy dobre informovaný, avšak ľahostajný, a preto mu nemožno poskytnúť ochranu určením neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva bola písaná dobre čitateľným písmom a žalobca ako spotrebiteľ vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju ponímať ako obranu proti ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Napokon, ani nedostatok opatrnosti spotrebiteľa nemohol v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-361/04 spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ by civilný súd rozhodcovský rozsudok zrušil, znamenalo by to pre žalovaného nemožnosť využitia rozhodcovského konania, pričom taký úmysel nemal ani samotný zákonodarca, ktorý mienil rozhodcovské konanie len obmedziť. Žalovaný zdôraznil, že sa viacerými spôsobmi pokúšal o mimosúdne usporiadanie sporu, avšak bezúspešne, keď pred podaním žaloby na rozhodcovskom súde vyzval žalobcu, aby z predloženého zoznamu označil stály rozhodcovský súd alebo aby rozhodcovské konanie odmietol. 17. Vzhľadom na platnosť individuálne dohodnutej rozhodcovskej zmluvy bola podľa mienky žalovaného daná právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie, a tým daná legitímnosť rozhodcovského rozsudku, ktorého zrušenia sa žalobca v konaní domáhal. V rozhodcovskom konaní pritom nedošlo k porušeniu ustanovenia § 17 zákona č. 244/2002 Z.z., a teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Stály rozhodcovský súd žalobcovi riadne doručil všetky písomnosti, vrátane výzvy na žalobnú odpoveď, ku ktorým sa mal žalobca možnosť vyjadriť; nemožno mať preto pochybnosti o legitímnosti vydaného rozhodcovského rozsudku. 18. Žalovaný bez súvisu s prejednávanou vecou zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší povinnosti vyplývajúce z dohodnutej zmluvy. Civilný súd nemôže vysloviť záver, že istina alebo príslušenstvo priznané exekučným titulom pozostáva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, pretože by sa tak dostal do pozície odvolacieho orgánu a preskúmaval by hmotnoprávnu a procesnoprávnu povahu konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Na uvedený postup však nemá civilný súd vecnú príslušnosť. 19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Rožňava zo dňa 11.01.2016, č.k. 12Er/444/2015-25, Ex 3480/15, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ako aj na uznesenie zo dňa 19.12.2017, č.k. 12Er/444/2015-62, ktorým exekučné konanie zastavil; predmetné rozhodnutia pritom boli založené na hodnotení rozhodcovskej zmluvy ako neplatnej. Žalobca uzavrel, že pokiaľ žalovaný nepredložil dôkazy, ktoré by mohli zmeniť závery uvedené v označených rozhodnutiach súdov, nie je prípustné, aby odvolací súd v tej istej veci, za toho istého skutkového stavu a dôkazných podmienok rozhodol odlišne. 20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach, t.j. vo výroku I. a II., prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.11.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 21. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 22. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. 23. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 24. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 25. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. 26. Podľa § 4 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. 27. Podľa § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. 28. Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. 29. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, v ktorých sa tento zaoberal posúdením dôvodnosti nároku žalobcu na určenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, tvoriacej prílohu zmluvy o úvere zo dňa 22.02.2013, ako aj na zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská S., I..J.. dňa 22.10.2014, sp. zn. SR 05363/14. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žaloby v tejto časti. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil i správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia tak zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj Občianskeho zákonníka a zákona č. 244/2002 Z.z., ktoré správne vyložil a svoje dôvody vedúce k čiastočnému vyhoveniu žaloby i dostatočne v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. Odvolací súd v tomto smere odkazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 30. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), ako aj za účelom vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd uvádza, že žalovaný konajúcemu súdu nedôvodne vytýkal aplikáciu ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z., prípadne ustanovení spotrebiteľského práva. V prvom rade odvolací súd udáva, že konajúci súd neposudzoval zmluvný vzťah strán sporu podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z., ako sa mylne domnieval žalovaný, ale vzhľadom na čas uzavretia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. Zároveň konajúcemu súdu nemožno vytknúť, že i keď sa zmluvné strany v článku 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka), aplikoval na záväzkový vzťah prednostne ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere) sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, mali použiť vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa potvrdil zákonodarca novelizáciou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinnou odo dňa 01.04.2015 (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Cieľom citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo iba expressis verbis vyjadriť dovtedy platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky; novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa pritom vzťahovalo i na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3M Cdo 14/2014, zo dňa 28.05.2015, sp. zn. 8M Cdo 3/2015, ako aj zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3M Cdo 12/201). Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít tak zastáva jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Pokiaľ preto súd prvej inštancie aplikoval na právny vzťah medzi sporovými stranami tak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. normy spotrebiteľského práva, jeho postupu nemožno nič vytknúť. 31. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného spochybňujúcej správnosť záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zo dňa 22.03.2012, tvoriacej prílohu k zmluve o úvere z rovnakého dátumu, odvolací súd udáva, že možno súhlasiť s názorom konajúceho súdu, že predmetná zmluva nebola individuálne dohodnutá so žalobcom. Preskúmaním rozhodcovskej zmluvy zo dňa 22.03.2012 je nepochybné, že sa jedná o vopred pripravenú zmluvu formulárového typu, do ktorej obsahu žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť zasahovať, príp. ju nejakým spôsobom meniť. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6MCdo 9/2012). Individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy potom predchádza poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v jeho neprospech v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť daná reálna možnosť voľby, či prijme alebo nie rozhodcovskú zmluvu, pričom táto nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Napokon, pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že rozhodcovská zmluva bola so žalobcom individuálne dohodnutá, vzhľadom na znenie článku 3 bod 2 Smernice Rady č. XX/XX/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ho zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti; žalovaný však svoje tvrdenia v tomto smere nepreukázal. 32. Žalovaný nepreukázal ani ním tvrdený charakter rozhodcovskej zmluvy ako zmluvy nevýhradnej. V prvom rade odvolací súd udáva, že platná právna úprava nevylučuje prejednanie spotrebiteľského sporu aj v konaní pred rozhodcovským súdom, za podmienky, že táto alternatíva spôsobu riešenia sporu nie je založená na neprijateľnej zmluvnej podmienke. Odvolací súd poukazuje na znenie rozhodcovskej zmluvy, najmä na článok II., ktorý žalovaný po formálnej stránke koncipoval tak, že evokuje vyhoveniu požiadavke stanovenej v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, nakoľko umožňovalo žalobcovi ako spotrebiteľovi, aby sa v prípade sporu obrátil aj na všeobecný súd. Avšak nemožno prehliadnuť, že zo zmluvného dojednania zároveň vyplýva, že v prípade, ak by si veriteľ (žalovaný) uplatnil svoje práva na rozhodcovskom súde, žalobca ako spotrebiteľ by bol nútený podriadiť sa rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd, čím by došlo k sťaženiu jeho prístupu k spravodlivosti; z uvedených dôvodov spôsobovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2013, sp. zn. 4Cdo 31/2013). Konajúci súd preto nepochybil, keď vyhodnotil podmienku rozhodcovskej zmluvy za neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne správne konštatoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy z dôvodu existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky. 33. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že rozhodcovskú zmluvu rovnakého znenia vyhodnotil za nevýhradnú i Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 14NcC/10/2011, odvolací súd udáva, že vychádzajúc z obsahu odôvodnenia označeného rozhodnutia, krajský súd nemal rozhodcovskú doložku, resp. jej konkrétne znenie k dispozícii. Sám pritom v odôvodnení uznesenia konštatoval, že na to, aby mohol posúdiť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky musel by byť oboznámený so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, čo najmä vzhľadom na nepredloženie znenia rozhodcovskej doložky a dedukovanie jej znenia len z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, nebolo splnené. 34. Dospejúc k záveru, že rozhodcovská zmluva, tvoriaca prílohu zmluvy o úvere zo dňa 22.03.2012, je z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, konajúci súd následne správne dovodil, že rozhodcovský súd nemohol vec, resp. spor vyplývajúci zo zmluvy o úvere prejednať a rozhodnúť, práve z dôvodu nedostatku jeho právomoci; rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní sa potom nemohol stať spôsobilým exekučným titulom, a preto bol daný dôvod na jeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., tak ako konštatoval súd prvej inštancie. So zreteľom na túto skutočnosť nebolo potrebné, aby sa konajúci súd zaoberal existenciou ďalších dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku definovaných v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., konkrétne skúmaním dôvodu podľa písm. j) citovaného ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. (či vydaním rozhodcovského rozsudku boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa); rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v situácii, keď na prejednanie sporu nemal dostatok právomoci spôsobuje jeho ničotnosť a z právneho hľadiska jeho nezáväznosť (tzv. paakt). Vzhľadom na uvedené sa preto ani odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať odvolacími námietkami žalovaného, ktoré sa týkali nesprávneho právneho posúdenia zmluvy o úvere zo dňa 22.03.2013 ako bezúročnej a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Rovnako sa nezaoberal ani argumentáciou žalovaného ohľadne dojednaní o administratívnom poplatku, príp. úroku úveru z hľadiska ich prípustnosti a výšky, nakoľko táto argumentácia nesúvisela s predmetom odvolacieho konania. 35. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že žalovaný v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktorými by spochybnil správnosť záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach (výroky I. a II.) a v časti o náhrade trov konania (výrok IV.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 36. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1C.s.p., keď žalobcovi, ktorý mal plný úspech v odvolacom konaní priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).