Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/126/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114235750 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114235750.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: P. W., B. W. XXXX, J. I.B., zastúpeného Združením na ochranu práv občana - AVES, IČO: 50 252 151, Jána Poničana 9, Bratislava, proti žalovanej: OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31 318 916, Štúrova 5, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, náhradu škody a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.02.2017, č.k. 23C/131/2014-236, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti určenia neplatnosti zmluvného vzťahu a zmluvy o úvere podpísanej dňa 08.01.2008 medzi žalobcom a žalovaným, v časti zaplatenia náhrady škody vo výške 19.176,76 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 90.000 eur a v časti uverejnenia písomného ospravedlnenia zastavil a žalobu zamietol. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou konajúcemu súdu dňa 17.12.2014, v spojení s podaním doručeným súdu dňa 05.03.2015, sa žalobca proti žalovanému domáhal určenia neplatnosti zmluvného vzťahu a zmluvy o úvere zo dňa 08.01.2008, zaplatenia sumy 125.544,35 eura titulom náhrady škody a sumy 100.000 eur titulom nemajetkovej ujmy, ako aj uverejnenia písomného ospravedlnenia. Škoda mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku protiprávneho konania žalovaného spočívajúceho v porušení zákonnej povinnosti vyplývajúcej z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, keď žalovaný v zmluve o hypotekárnom úvere a spotrebnom úvere neuviedol údaj o RPMN (čo malo za následok posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov) a zakotvil do zmluvy neprijateľnú podmienku týkajúcu sa voľby rozhodcovského súdu, pričom následne sfalšoval prevodné príkazy tým, že na nevyplnených prevodných príkazoch bez žalobcovho vedomia a súhlasu doplnil údaje. Nemajetková ujma mala podľa žalobcu spočívať v zhoršení jeho zdravotného stavu z dôvodu psychickej záťaže, ktorá vyústila dňa 20.10.2012 o 13:35 hod., keď po reakcii na ťažký stres a adaptačné poruchy bol nútený absolvovať ošetrenie v nemocnici. Žalovaný neoprávnene zasiahol do všetkých žalobcových práv, narušil jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti, poškodil jeho dobré meno u iných bankových domov, ku ktorým stratil dôveru a narušil jeho obchodné vzťahy s inými občanmi. 3. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.07.2016 žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby a zaviazať žalovaného k povinnosti zaplatiť mu sumu 106.367,59 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 13.02.2013 do zaplatenia, ako aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 13.02.2013 do zaplatenia. Týmto podaním v spojení s ústnym prednesom na pojednávaní súdu dňa 16.01.2017 žalobca zobral pôvodne uplatnené nároky späť, z dôvodu ktorého konajúci súd uznesením vyhláseným na predmetnom pojednávaní pripustil zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). 4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca požiadal žiadosťou zo dňa 19.12.2007 žalovaného o poskytnutie hypotekárneho úveru v sume 98.585,94 eura (2.970.000,-Sk), jednorazovo, s dobou splatnosti na 16 rokov, s predpokladaným termínom čerpania od 10.01.2008 do 08.02.2008. Následne so žalovaným dňa 08.01.2008 uzavrel zmluvu o poskytnutí úveru na financovanie bytu č. XXX/XXXX/XXHSU (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „úverová zmluva“), za účelom nadobudnutia bytu, zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie J. B. P., okres Bratislava IV, obec BA- m. č. Devínska Nová Ves, správa katastra pre Hlavné mesto SR Bratislava (ďalej aj ako „nehnuteľnosť“ alebo „byt“). Na jej základe žalovaný poskytol žalobcovi hypotekárny úver v sume 76.346,01 eura (2.300.000,-Sk) a spotrebný úver v sume 22.239,93 eura (670.000,-Sk), ktorý bol žalobca oprávnený čerpať počnúc od 10.01.2008 do 08.02.2008, s tým, že nárok na jeho čerpanie zanikol dňa 08.02.2009. Podmienkou poskytnutia úveru bolo predloženie návrhu na vklad záložného práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností spolu s listom vlastníctva na predmet zabezpečenia (nehnuteľnosť), so zápisom plomby preukazujúcej začatie konania o zmene práva k nehnuteľnosti zo dňa predloženia návrhu na vklad záložného práva k nehnuteľnosti, najneskôr však zo dňa nasledujúceho po tomto dni a s číslom vkladu, zhodným s číslom na pečiatke povolenia vkladu na návrhu na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností. Návrh na vklad záložného práva k bytu bol do katastra nehnuteľností podaný dňa 08.01.2008, pričom na liste vlastníctva č. XXXX, vydaného Správou katastra pre Hlavného mesto SR Bratislava, okres Bratislava IV, katastrálne územie J. B. P., bola k bytu vyznačená plomba na základe P. XXX/XXXX. Poskytnutie úveru bolo viazané i na predloženie poistnej zmluvy na predmet zabezpečenia (nehnuteľnosť), ktorú žalobca pod č. XXXXXXXXXX uzavrel dňa 08.01.2008, vrátane dokladu o vinkulovaní poistného plnenia v prospech žalovaného (banky); podľa oznámenia o vinkulácii bola vykonaná vinkulácia poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX, s poskytnutím poistného plnenia v prospech žalovaného do celkovej sumy 98.585,94 eura (2.970.000,-Sk). Konajúci súd ďalej zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 13.02.2013 dohodu o urovnaní, podľa ktorej sa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 105.000 eur titulom pohľadávky žalovaného na neuhradených splátkach z poskytnutého úveru. Týmto urovnaním žalobca splatil celý zostatok na hypotekárnom úvere spolu s príslušenstvom, pričom pri účelovom spotrebnom úvere splatil len časť istiny v sume 1.291,93 eura (nesplatená ostala časť pohľadávky v sume 27.808,56 eura). 5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že sporové strany uzavreli zmluvu o úvere, na ktorú sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“). Nestotožnil sa s názorom žalobcu a mal za to, že zmluva o úvere nespadala do pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), keďže tento sa v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a) predmetného zákona nevzťahoval na zmluvy, ktorých účelom bolo nadobudnutie existujúcich nehnuteľností a poskytovateľom úveru bola banka, tak ako v danom prípade, a zároveň v zmysle § 1 ods. 2 písm. e) predmetného zákona ani na zmluvy, na základe ktorých malo dôjsť k poskytnutiu úveru nad sumu 20.000 eur (602.520,-Sk); spotrebný úver poskytnutý žalobcovi mal hodnotu 22.239,93 eura (670.000,-Sk). Vzhľadom na to, že na úver poskytnutý žalobcovi sa vzťahovala výluka z aplikácie zákona č. 258/2001 Z.z. vyhodnotil konajúci súd za nedôvodné tie žalobcove námietky týkajúce sa porušenia ustanovení predmetného zákona, podľa ktorých žalovaný v zmluve neuviedol údaje o RPMN (čo malo mať za následok, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov). 6. Za nedôvodnú vyhodnotil konajúci súd námietku žalobcu o porušení zmluvných dojednaní žalovaným, ktorý mu poskytol úver, hoci tento mal čerpať až po vklade vlastníckeho práva k financovanej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil, že v zmysle článku V. zmluvy o úvere, medzi podmienky čerpania úveru nepatrili vklad vlastníckeho, ani vklad záložného práva k financovanej nehnuteľnosti, keďže čerpanie úveru bolo viazané na predloženie návrhu na vklad vlastníckeho práva (správne má byť záložného práva - pozn. odvolacieho súdu), predloženie listu vlastníctva s vyznačenou plombou a poistnej zmluvy s oznámením o vinkulácii poistnej sumy. Ďalšou podmienkou poskytnutia úveru bolo zaplatenie poplatku; všetky uvedené podmienky, vrátane úhrady poplatku za úver, žalobca splnil. Žalobca bol oprávnený čerpať úver od 10.01.2008 do 08.02.2008, ktoré obdobie bolo totožné s tým, uvedeným samotným žalobcom v žiadosti o čerpanie hypotekárneho úveru. 7. Pokiaľ žalobca v konaní namietal sfalšovanie prevodných príkazov zo strany žalovaného, tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom rovnako nepreukázal, že podpísal len bianco prevodné príkazy, na ktorých žalovaný následne bez jeho vedomia a súhlasu vyplnil ostatné údaje. Prevodné príkazy pritom boli vyplnené v súlade so zákonom a obsahovali i údaje o číslach bankových účtov tak ako boli uvedené v článku V, bod 1.1 posledný odsek úverovej zmluvy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v súlade s článkom V, bod 1.1 piaty odsek zmluvy o úvere poukázal peňažné prostriedky z úveru na bankové účty špecifikované priamo v zmluve, keď na základe zmluvy nebol oprávnený ich poukázať v prospech žalobcu. Týmto postupom sa žalovaný nedopustil konania, na základe ktorého by bol žalobca oprávnený odstúpiť od zmluvy o úvere, a preto pokiaľ tak urobil, jeho právny úkon bol neúčinný. Sporové strany si pritom v úverovej zmluve nedohodli podmienky, za splnenia ktorých by bol žalobca oprávnený od zmluvy odstúpiť, a preto do úvahy pripadali len zákonné dôvody odstúpenia. 8. Žalobcovi sa podľa mienky konajúceho súdu v konaní nepodarilo preukázať ani dôvodnosť námietky týkajúcej sa prítomnosti nekalej podmienky v zmluve o úvere, podľa ktorej sa mali strany dohodnúť, že všetky spory medzi nimi bude rozhodovať v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk v SR so sídlom v Bratislave. Konajúci súd prisvedčil, že s účinnosťou od 01.01.2008 bol výpočet neprijateľných zmluvných podmienok vymenovaných v ustanovení § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) rozšírený aj o zákaz použitia rozhodcovskej doložky, ktorá by vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (písm. r) predmetného ustanovenia), napriek tomu táto skutočnosť nemala vplyv na výsledok sporu. Žalobca sa v konaní totiž domáhal náhrady škody zodpovedajúcej plneniu poskytnutému zo strany žalovaného v nižšom rozsahu, ktoré bol povinný vrátiť, aby sa vyhol bezdôvodnému obohateniu. Žalobca neplnil na základe rozhodcovského rozsudku, ale na základe zmluvy o pokonávke, ktorá predstavovala konsenzus oboch strán, a preto rozhodcovský rozsudok na jeho plnenie nemal vplyv. Žalobcova argumentácia, že pokiaľ by neuzavrel dohodu o urovnaní musel by žalovanému platiť v zmysle rozhodcovského rozsudku o cca 66.000 eur viac bola v danej veci irelevantná. Súd prvej inštancie konštatoval, že voči žalobcovi začalo exekučné konanie pre neplnenie zmluvných povinností a jeho námietky v tomto smere exekučný súd vyhodnotil za nedôvodné. 9. A napokon, žalobca nepreukázal tvrdenú neplatnosť zmluvy o úvere, ktorú odôvodňoval tým, že jej účastníčkou nebola aj jeho manželka. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade nešlo o taký právny úkon vyžadujúci pre jeho platnosť súhlas žalobcovej manželky, a preto absencia takéhoto súhlasu by mohla mať za následok len relatívnu neplatnosť tohto právneho úkonu, ktorej uplatnenie však podliehalo premlčaniu; vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného premlčacia doba uplynula dňa 08.01.2011. 10. Pokiaľ išlo o uplatnenú škodu pozostávajúcu z a) z vkladu v hotovosti v sume 6,64 eura (200,- Sk), b) vkladu v hotovosti v sume 115,12 eura (3.468,-Sk), c) poplatku za úver v sume 739,39 eura (22.275,-Sk), d) poplatkov service fees v sume 8,53 eura (257,-Sk), e) odmeny sprostredkovateľovi C. J. v sume 497,91 eura (15.000,-Sk) a f) zo sumy 105.000 eur vyplatenej na základe dohody o urovnaní, žalobca v priebehu konania opakovane menil argumentáciu týkajúcu sa účelu úhrady, ako aj osoby, ktorá zaplatila jednotlivé položky. Súd prvej inštancie z toho vyvodil, že žalobca neuniesol k položkám pod písmenom a) až e) dôkazné bremeno preukázania vzniku škody. Naviac, žalobca uhradil sumu 497,91 eura svojmu sprostredkovateľovi, a teda nie v prospech žalovaného, ktorý ani nebol účastníkom záväzkového vzťahu medzi žalobcom a sprostredkovateľom. Pokiaľ išlo o sumu 105.000 eur, vyplatenú žalovanému za základe dohody o urovnaní, konajúci súd konštatoval, že táto nepredstavovala škodu na strane žalobcu, keďže túto bol žalobca ako dlžník povinný vrátiť žalovanému ako veriteľovi podľa zmluvy o úvere. 11. Sumarizujúc skutkový stav súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že žalovaný porušil jeho právo ako spotrebiteľa, keď nepreukázal namietaný nesprávny postup žalovaného spočívajúci v predčasnom poskytnutí úveru, v jeho viazanosti na zápis žalobcu ako vlastníka spornej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľnosti, v sfalšovaní prevodných príkazov, poskytnutí osobných údajov žalobcu tretím osobám, pričom neosvedčil ani dôvodnosť nároku na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 1 ods. 1, § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Následne, dospejúc k záveru, že žalovaný pri poskytnutí úveru postupoval v súlade s podmienkami dohodnutými v zmluve o úvere a neporušil ani povinnosti stanovené zákonom na ochranu spotrebiteľa, aplikujúc ustanovenia § 344, § 345 ods. 1 až 3, § 346 ods. 1, 2, § 347 ods. 1 až 3, § 348 ods. 1, 2, § 349 ods. 1 až 3, § 350 ods. 1, 2, § 351 ods. 1, 2, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 písm. a) a e) zákona č. 258/2001 Z.z. a § 48 Občianskeho zákonníka žalobu žalobcu zamietol. 12. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 C.s.p. o čiastočnom zastavení konania v časti určenia neplatnosti zmluvného vzťahu a zmluvy o úvere podpísanej dňa 08.01.2008 medzi žalobcom a žalovaným, v časti zaplatenia náhrady škody v sume 19.176,76 eura, nemajetkovej ujmy v sume 90.000 eur, ako aj v časti uverejnenia písomného ospravedlnenia. 13. O náhrade trov konania rozhodol konajúci súd podľa § 257 C.s.p., keď z obsahu spisu zistil, že žalovaný, ktorý mal vo plný úspech, náhradu trov konania podľa jeho výslovného vyjadrenia nežiadal. 14. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie a navrhol ho v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie majetkovej škody spolu s príslušenstvom z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Uviedol, že právny vzťah strán sporu bol od svojho vzniku založený spotrebiteľskou zmluvou o úvere podľa § 52 Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluva o úvere nebola zložená z individuálne dohodnutých zmluvných podmienok, pričom naviac, obsahovala neprijateľnú podmienku - rozhodcovskú doložku, v ktorej žalovaný určil rozhodcovský súd na riešenie sporov, zložený výlučne z bankových právnikov rozhodujúcich v prospech svojich klientov (bánk). I napriek tejto skutočnosti a dovolávaniu sa zákazu použitia tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, súd prvej inštancie nevykonal súdnu kontrolu zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného žalobca vyvodil, že konajúci súd nerozhodol o celej prejednávanej veci tak, ako mu to ukladalo ustanovenie § 212 C.s.p, keďže opomenul rozhodnúť o časti týkajúcej sa neplatnosti zmluvnej podmienky, ktorou bola rozhodcovská doložka. Žalobca sa totiž domáhal určenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky a spôsobu čerpania úveru z dôvodu absencie jeho slobodnej vôle podľa § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Následne konajúci súd vyvodil nesprávny záver, že (sumu 105.000 eur) neplnil na základe rozhodcovského rozsudku, ale na základe zmluvy o pokonávke a rozhodcovský rozsudok na jeho plnenie nemal žiaden vplyv. Súd prvej inštancie však opomenul najdôležitejšiu časť zvýšenej ochrany spotrebiteľov pred nezákonnými zmluvnými podmienkami spočívajúcu v tom, že pokiaľ by žalovaný nezneužil inštitút nezákonnej zmluvnej podmienky žalobcovi by v riadnom súdnom konaní nehrozila žiadna ujma. Žalobca zdôraznil, že zmluvnú podmienku osobitne nevyjednal a nemal na jej použitie žiaden vplyv, mohol len zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo sa jej podrobiť. V tomto smere za rozporný s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa považoval ten postup žalovaného, ktorý si ako jednu z podmienok čerpania úveru vymienil uzavretie poistnej zmluvy na životné poistenie, vrátane predloženia dokladu o vinkulovaní poistného plnenia v prospech banky, a teda uzavretie úverovej zmluvy podmieňoval dojednaním ďalšej zmluvy, a to poistnej zmluvy na životné poistenie. Uvedené potvrdzovala i výška istiny úveru, ktorú mal splácať na úverový účet banky z čiastočných výplat poistného na základe zmluvy o poistení uzatvorenej v poisťovni OTP Garancia, a.s. 15. Žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že odmietol zabezpečiť a vykonať dôkaz kúpnou zmluvou týkajúcou sa prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Podľa nej sa s predávajúcim dohodli, že k čerpaniu úveru, t.j. k prevodu finančných prostriedkov pristúpia až po právoplatnom vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalobcu. Túto podmienku pritom zahrnul do kúpnej zmluvy sprostredkovateľ úveru, ktorý pre žalovaného vykonával činnosť, z čoho žalobca následne vyvodil, že o tejto podmienke žalovaný mal vedomosť. Žalobca pri vstupe do zmluvného vzťahu so žalovaným jasne a zrozumiteľne prejavil vôľu, aby podmienkou čerpania finančných prostriedkov bol predchádzajúci prevod vlastníckych práv k nehnuteľnosti na jeho osobu. Konajúci súd sa však uspokojil s tvrdením žalovaného, že peňažné prostriedky z úveru previedol po dohode s Tatra bankou, a.s. do 15.01.2008, v súlade s podmienkami úverovej zmluvy, a teda, že k prevodu finančných prostriedkov pristúpil len na základe pečiatky podateľne katastrálneho úradu na návrhu na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností a internetového výpisu z listu vlastníctva, s vyznačenou plombou zo dňa 10.01.2008. Podaním návrhu sa podľa žalobcu len začalo konanie o vklade záložného práva k bytu do katastra nehnuteľností, ktorý úkon však nijako nezaručoval i právoplatné skončenie tohto konania. V tomto smere žalobca zdôraznil, že žalovaný bol povinný konať s odbornou starostlivosťou, nakoľko išlo o veľkú finančnú čiastku a zabezpečiť, aby prevodom finančných prostriedkov, bez jeho výslovného súhlasu, mu nevznikla žiadna škoda. 16. Žalobca nesúhlasil s názorom konajúceho súdu, podľa ktorého nepreukázal sfalšovanie prevodných príkazov žalovaným. Žalovaný mu v deň podpisu úverovej zmluvy predložil na podpis bianko, t.j. nevyplnené prevodné príkazy, na ktorých následné vypísanie mu nedal nikdy súhlas. Napriek tomu ich pracovník žalovaného dňa 10.01.2008 vypísal, aj s poznámkou ,,Klient súhlasí s čerpaním úveru“ a následne uskutočnil prevod finančných prostriedkov z úveru. Pre žalobcu bolo nepochopiteľné, aby za tejto situácie dospel súd prvej inštancie k záveru, že prevodné príkazy žalovaný vyplnil v súlade so zákonom. Žalovaný pritom konal svojvoľne, bez existencie mandátnej zmluvy, na základe ktorej by bol oprávnený takto konať. 17. A napokon žalobca uviedol, že súd prvej inštancie pri odôvodňovaní rozsudku nepostupoval spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. Napadnutý rozsudok preto považoval za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pre ich nezrozumiteľnosť; jeho základné právo na súdnu ochranu preto nebolo naplnené reálnym obsahom. 18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Uviedol, že trvá na doterajších vyjadreniach, ako aj na právnej argumentácii prednesenej v konaní pred súdom prvej inštancie. Viaceré skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní považoval na nepravdivé. Konajúci súd sa nemohol zaoberať poistnou zmluvou na životné poistenie, nakoľko podľa úverovej zmluvy mal žalobca uzavrieť poistnú zmluvu na predmet zabezpečenia, t.j. na nehnuteľnosť, a teda nešlo o životné, ale neživotné poistenie, s vinkuláciou poistného plnenia pre prípad poškodenia alebo zničenia nehnuteľnosti. Podmienenie poskytnutia úveru poistením nehnuteľnosti pritom nepovažoval za rozporné s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Žalovaný ďalej uviedol, že to bol žalobca, ktorý v konaní deklaroval, že poskytnutím úveru malo dôjsť k predčasnému splateniu úverov čerpaných v Tatra banke, a.s. ku dňu 15.01.2018, a preto finančné prostriedky z úveru mali byť pripísané na účet Tatra banky, a.s. najneskôr do 14.01.2018. 19. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na dôvodoch spochybňujúcich správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedených v odvolaní. Mal za to, že konajúci súd poskytol žalovanému neodôvodnenú súdnu ochranu nerešpektovaním európskeho spotrebiteľského práva a zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Trval na tom, aby odvolací súd vykonal dokazovanie kúpnou zmluvou, ktorú žalovaný úmyselne nezaložil do súdneho spisu, nakoľko toto odmietol súd prvej inštancie; kúpna zmluva by pritom jasne preukázala, že žalovaný konal svojvoľne, bez jeho súhlasu, keď uskutočnil prevod finančných prostriedkov pred povolením vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. 20. Žalovaný v stanovisku zo dňa 06.02.2018 poprel tvrdenia žalobcu o svojvoľnom poskytnutí finančných prostriedkov v prospech predávajúcich, keď podľa podmienok čerpania úveru mala byť časť úveru poukázaná na predčasné splatenie úverov predávajúcich v Tatra banke, a.s. Stanovisko Tatra banky, a.s. k predčasnému splateniu úverov bolo pritom žalovanému predložené k žiadosti o čerpanie úveru. Podmienky, za ktorých žalobcovi poskytol úver boli riadne dojednané a tvorili obsah úverovej zmluvy a v žiadnom smere z nich nevyplývalo, že k čerpaniu úveru malo dôjsť až po nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu k financovanej nehnuteľnosti. 21. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.05.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 22. V prvom rade odvolací súd udáva, že sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, v napadnutej časti. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa náležitosti kladené ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., keď z neho je dostatočne zrejmé, čoho a na základe akých skutočností sa žalobca domáhal, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa ku žalobe vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany zvolil. Konajúci súd výstižne vysvetlil, ako posúdil skutkové argumenty strán sporu, opísal vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav, pričom uviedol, ako ho zhodnotil po právnej stránke a k akému záveru následne dospel. Rovnako zdôvodnil prečo zamietol žalobcov návrh na doplnenie dokazovania predložením kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť, ktorému záveru nemožno nič vytknúť. Podľa mienky odvolacieho súdu je pre posúdenie žalobcovho nároku, ako nároku na náhradu škody, irelevantný obsah dojednaní kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a predávajúcimi, ktorej účastníkom žalovaný preukázateľne nebol. 23. Súd prvej inštancie pritom rozhodol o celej prejednávanej veci v zmysle § 212 C.s.p., keď vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že žalobca nežiadal o určenie neplatnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa rozhodcovskej doložky pre absenciu jeho slobodnej vôle; jeho tvrdenie v tomto smere nemá oporu v obsahu súdneho spisu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca v priebehu konania menil žalobu a podľa jej poslednej úpravy žiadal od žalovaného len zaplatenie náhrady škody v sume 106.367,59 eura a primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10.000 eur, všetko spolu s príslušenstvom. 24. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s obsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v napadnutej časti a konštatuje správnosť dôvodov (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.), ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby. 25. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 26. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 27. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 28. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 29. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 30. Pokiaľ išlo o skutkové a následne právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, konajúci súd správne uviedol, že na neho nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., platného v čase uzavretia úverovej zmluvy. Z pôsobnosti citovaného zákona boli totiž vylúčené nielen bankami uzatvárané zmluvy o hypotekárnom úvere, t.j. úvery na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností (§ 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.), ale aj zmluvy o poskytnutí úveru nad hodnotu 20.000 eur (§ 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z.), tak ako v danom prípade, keď žalovaný poskytol žalobcovi kombinovaný hypotekárny úver na kúpu nehnuteľnosti a spotrebný úver na sumu 22.239,93 eura. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné, aby sa konajúci súd bližšie zaoberal tými námietkami žalobcu, ktoré sa týkali charakteru úveru ako bezúročného a bez poplatkov pre absenciu údaja o RPMN (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.). Táto okolnosť mala nepochybne vplyv i na (ne)dôvodnosť požiadavky žalobcu na zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v uhradenom poplatku za úver a poplatku za tzv. service fees. 31. Následne, vychádzajúc z obsahu samotnej úverovej zmluvy, aplikoval konajúci súd na záväzkový vzťah strán sporu ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Možno prisvedčiť žalobcovi, že úverová zmluva mala aj charakter zmluvy spotrebiteľskej v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko ju uzatváral žalobca (ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti) so žalovaným (konajúcim v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti). V takom prípade, keď sa na zmluvu o úvere, ktorá síce mala charakter zmluvy spotrebiteľskej, avšak nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale ako zmluvný typ bola výslovne upravená v Obchodnom zákonníku, vzťahovali ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, s tým, že ak v konkrétnom prípade bola právna úprava Občianskeho zákonníka pre žalobcu ako spotrebiteľa priaznivejšia, mala prednosť pred právnou úpravou Obchodného zákonníka (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 32. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca namietal, že konajúci súd nevykonal súdnu kontrolu zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nezaoberal sa jeho námietkou neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky, táto jeho argumentácia nie je dôvodná. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku prvej inštancie (bod 28) je zrejmé, že tento reagoval na vyjadrenia žalobcu, keď potvrdil, že s účinnosťou od 01.01.2008 došlo k rozšíreniu demonštratívneho výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách aj o zákaz rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľmi riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka). Súčasne však vyhodnotil, že ani prípadná existencia takej podmienky úverovej zmluvy nemala vplyv na dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku, nakoľko sa domáhal náhrady škody v sume nižšej oproti plneniu poskytnutému zo strany žalovaného, pričom toto bol povinný vrátiť, aby sa nedopustil bezdôvodného obohatenia. Zároveň, ani existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky v podobe tzv. rozhodcovskej doložky, nemohla mať vplyv na vznik škody uplatňovanej v konaní žalobcom. Ako správne poznamenal súd prvej inštancie, žalobca neposkytol žalovanému plnenie (v rozsahu 105.000 eur) na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného na podklade zmluvne dohodnutej rozhodcovskej doložky. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sumu 105.000 eur žalovanému zaplatil z dôvodu uzavretia dohody o urovnaní; tá bola výsledkom konsenzu sporových strán, s cieľom upraviť tie práva vyplývajúce z úverového vzťahu, ktoré boli medzi nimi sporné. Preto i prípadné vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky by nemalo vplyv na vznik žalobcom tvrdenej škody, a to nielen pokiaľ išlo o sumu 105.000 eur, ale i o zvyšnú časť (položky: a), b) vklady v hotovosti v sume 6,64 eura a 115,12 eura, c) poplatok za úver v sume 739,39 eura, d) poplatok service fees v sume 8,53 eura a e) odmena sprostredkovateľovi v sume 497,91 eura), na ktorej prípadný vznik nemala rozhodcovská doložka žiaden vplyv. 33. V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že úverová zmluva predstavovala typovo štandardnú formulárovú zmluvu a on nemohol ovplyvniť jej obsah. Z obsahu samotnej úverovej zmluvy a napokon i z vyjadrení samotného žalobcu, podľa ktorých túto dojednával a na jej obsahu sa podieľal jeho sprostredkovateľ, je zrejmé, že zmluvné podmienky boli prispôsobované individuálnym potrebám žalobcu, a preto už len z tohto dôvodu nemohla mať úverová zmluva charakter všeobecnej formulárovej zmluvy; išlo o zmluvu individuálne so žalobcom dohodnutú, najmä z hľadiska jej zmluvných podmienok. Tieto, pokiaľ išlo o čerpanie samotného úveru, boli špecifikované v článku V. úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie správne ustálil, že podmienkou čerpania úveru nebol vklad vlastníckeho práva, ani vklad záložného práva financovanej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností, ako mylne argumentoval žalobca. Pokiaľ v tomto smere žalobca poukazoval na kúpnu zmluvu vzťahujúcu sa na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v ktorej sa mal s predávajúcimi dohodnúť, že k prevodu peňažných prostriedkov z úveru dôjde až po nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, uvedená podmienka sa neprejavila v obsahu úverovej zmluvy, ktorou jedinou bol žalovaný viazaný. Na čerpanie úveru bolo potom potrebné predložiť 1/ návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnosti (s vyznačeným číslom vkladu a dátumom jeho prijatia správou katastra), 2/ aktuálny list vlastníctva so zápisom vyznačenej plomby preukazujúcej začatie konania o zmene práva k nehnuteľnosti zo dňa predloženia návrhu na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, 3/ poistnú zmluvu na nehnuteľnosť (ako predmet zabezpečenia), s oznámením o vinkulácii poistnej zmluvy a 4/ zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne poistnej zmluvy, ktorú bol povinný žalovanému predložiť, odvolací súd udáva, že jej predloženie nebolo podmienkou uzavretia úverovej zmluvy, ale až následného čerpania úveru, pričom jej predmetom nebolo životné poistenie (žalobcu), ale poistenie nehnuteľnosti. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca všetky zmluvne stanovené podmienky čerpania úveru splnil, a preto bolo povinnosťou žalovaného mu úver v dohodnutej výške poskytnúť. Žalovaný nepochybil ani zaslaním časti úveru v sume 62.661,25 eura (1.887.732,78,-Sk) priamo na účet predávajúcich, nakoľko tak konal v súlade s vopred individuálne dojednanými podmienkami úverovej zmluvy (článok V, bod 1.1), s ktorými bol žalobca oboznámený; ani v tomto smere preto odvolací súd nemohol priznať žalobcovej argumentácii úspech. 34. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami žalobcu o sfalšovaní prevodných príkazov žalovaným, ktoré žalobca prostriedkami procesného útoku nijako nepreukázal. Žalobca v tomto smere nepreukázal, že mu žalovaný predložil na podpis bianco prevodné príkazy, rovnako ani, že tieto bez jeho vedomia a súhlasu v iný deň vyplnil. V prvom rade treba uviesť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prevodné príkazy, vystavené za účelom prevodu finančných prostriedkov získaných úverom v špecifikovanej čiastke na zmluvne označené bankové účty, boli vyplnené v súlade s dojednaniami úverovej zmluvy; o týchto mal žalobca nepochybne vedomosť, ktorú skutočnosť potvrdil v zmysle článku X., bod 5 úverovej zmluvy svojim podpisom. Zároveň, ako správne podotkol žalovaný, zo žiadneho právneho predpisu nevyplývalo, že by tlačivo na prevodný príkaz nemohol na miesto majiteľa účtu vyplniť s jeho súhlasom niekto iný. 35. A napokon, i keď žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolaní poukazoval na viaceré porušenia právnych povinností vyplývajúcich pre žalovaného zo zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, išlo viac menej len o jeho všeobecné tvrdenia, ktoré nijako a ničím nepreukázal. Žalobca teda nepreukázal, že by sa žalovaný dopustil takého porušenia práv žalobcu ako spotrebiteľa, v dôsledku ktorého by mu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie v žiadanej sume 10.000 eur. Preto i v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť pochybenie, keď žalobu žalobcu v časti požadovaného primeraného zadosťučinenia zamietol. 36. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho žalobu, keď nepreukázal, že by sa žalovaný dopustil takého porušenia právnej povinnosti, v dôsledku ktorého by mu vznikol nárok na náhradu škody a primeraného finančného zadosťučinenia v deklarovanej výške. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 37. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).