Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/73/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206200788 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1206200788.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ G.. U. O., narodený XX.XX.XXXX, bytom Š. XX, W., 2/ G.. U. O., narodený XX.XX.XXXX, bytom Š. XX, W., obaja zast. JUDr. Angelikou Bůžek, advokátkou, so sídlom Björnsonova 14, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Q. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom F. S. X, W., zast. Advokátskou kanceláriou Machová s.r.o., so sídlom v Skalici, Sasinkova 886/16, IČO: 36 864 544, 2/ W. P., H.. T., A. XX.XX.XXXX, W. W. XXX, XX XXX W., 3/ P. C., A. XX.XX.XXXX, W. F. S. X, W., zast. Advokátskou kanceláriou Machová s.r.o., so sídlom v Skalici, Sasinkova 886/16, IČO: 36 864 544, o zaplatenie 2 257,18 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 06.10.2016, č.k. 6C/8/2006-295, jednomyseľne takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 455,93 eur, t.j. 13 735,38 Sk a žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 1 127,46 eur, t.j. 33 965,86 Sk, p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť úroky z omeškania m e n í tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 20.09.2006 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému 1/ zamieta. III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým uložil žalovanému 3/ povinnosť zaplatiť úroky z omeškania mení tak, že žalovaný 3/ je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 21.09.2006 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému 3/ zamieta. IV. Žalobcom 1/ a 2/ sa proti žalovaným 1/ a 3/ p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 455,93 eur, t.j. 13 735,38 Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne z dlžnej sumy od 07.06.2004 až do zaplatenia (výrok I), žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 673,79 eur, t.j. 20 298,76 Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne z dlžnej sumy od 07.06.2004 až do zaplatenia (výrok II), žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 1 127,46 eur, t.j. 33 965,86 Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne z dlžnej sumy od 07.06.2004 až do zaplatenia (výrok III) a žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovaným 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100% ( výrok IV). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 460, § 470 ods. 1,2, § 488, § 489, § 517 ods. 1.2, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobcovia poskytli nebohej W. C. ako dlžníčke dňa 22.05.2004 sumu 28 000 Sk a dňa 24.05.2004 sumu 40 000 Sk, a to na základe ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, o čom dlžníčka W. C. vystavila i písomné potvrdenia, ktoré potvrdzovali prevzatie predmetných súm. Ako nedôvodné vyhodnotil námietky žalovaných, že rukopis ako i podpis W. C.E. na potvrdeniach nie sú jej vlastnoručným rukopisom a vlastnoručným podpisom, a to s ohľadom na závery Znaleckého posudku č. 15/2015 zo dňa 28.04.2015, vyhotoveného znalcom P.. P. O.. Poukázal na to, že okrem vystaveného potvrdenia zo dňa 24.05.2004 na sumu 40 000 Sk, preukazujúceho odovzdanie a prevzatie pôžičky vo výške 40 000 Sk dlžníčke W. C., túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa P.. U. F., ktorá bola prítomná pri odovzdávaní a preberaní pôžičky W. C., pričom ako svedok tejto skutočnosti bola žalobcami označená už na pojednávaní dňa 16.01.2007. Neprihliadol na námietky žalovaných ohľadom nevieryhodnosti svedkyne P.. U. F., nakoľko pri vyhodnotení jej výpovede nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali jej dôveryhodnosť. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 38D/713/2004-92, Dnot 101/04 zo dňa 20.03.2006 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaní ako dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľky W. C. v žalovaných podieloch, a teda pri sume 68 000 Sk je podiel žalovaného 1/ vo výške 455,93 eur (t.j. 13 735,38 Sk), podiel žalovanej 2/ vo výške 673,79 eur (t.j. 20 298,76 Sk) a podiel žalovaného 3/ vo výške 1 127,46 eur (t.j. 33 965,86 Sk). Nakoľko žalovaní neuhradili dlh v lehote splatnosti mal súd prvej inštancie za dôvodné priznať žalobcom 1/ a 2/ proti žalovaným aj úroky z omeškania z dlžnej sumy, počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti dlžnej pohľadávky. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie žalobe žalobcov v plnom rozsahu vyhovel. 3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní plne úspešným žalobcom priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania, a to v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 3/, namietajúc že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne právne závery. Mali za to, že v priebehu konania nebola žiadnym spôsobom preukázaná dôvodnosť podanej žaloby, teda nebolo zo strany žalobcov preukázané, že títo uzatvorili s nebohou W.B. C. zmluvu o pôžičke v zmysle ust. § 657 Obč. zákonníka. Namietali dôveryhodnosť svedkyne, ktorá bola vypočutá s odstupom času 12 rokov a mala byť prítomná aj pri mnohých iných pôžičkách žalobcov p. W. C., nakoľko ju ako jediného priameho svedka pôžičky žalobcovia neoznačili už v žalobe. Poukázali na to, že z obsahu žaloby nebolo zrejmým, že pri uzatvorení pôžičky bola okrem žalobcov prítomná tretia osoba, svedkyňa nebola označená ani ako dôkaz v žalobe a osobu svedkyne žalobcovia nevedeli presne identifikovať ani na pojednávaní dňa 16.01.2007, v ktorej žalobca 1/ uviedol, že „....F. F. X. XX XXX Sk T. XX.XX.XXXX W. F.Í. E. P. Y. Ž. Q. X. H. Y. F.. C., B. X. Ž. Q. X. H. N. N., U. F., U. F. P. Y. Y. E. X..". , i napriek tomu, že svedkyňa U. F. mala žalobcov navštevovať v ich domácnosti, stretávať sa s nimi, mala byť prítomná aj pri rôznych iných pôžičkách. Vzhľadom k tomu považovali výpoveď svedkyne na pojednávaní konanom dňa 02.02.2016 v celom rozsahu za účelovú. Namietali, že súd prvej inštancie sa pri vyhodnotení svedeckej výpovede P.. U. F. žiadnym spôsobom rovnako nevysporiadal ani s jej vyjadrením v tom smere, že so žalobcami sa stretávali, resp. niekoľkokrát sa stretli aj u žalobcov v rodinnom dome, pričom však svedkyňa uviedla, že blízky vzťah k žalobcom nemá. 5. Žalovaní 1/ a 3/ namietali, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s nimi tvrdeným nedostatkom aktívnej legitimácie na strane žalobcov, a to absenciou hmotnoprávneho postavenia, z ktorého im vyplývalo uplatňované právo (nárok), resp. vyplývalo procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Žalobca 1/ na pojednávaní dňa 16.01.2007 uviedol: „....U. E. X. A.Y. A.. F. X. F. C. F. N. X. F., O. X. P. X. X. N. F..". Žalobcovia sa v samotnej žalobe i v priebehu dokazovania domáhali zaplatenia predmetných pôžičiek v rámci výroku spoločne a v priebehu celého konania uvádzali, že finančné prostriedky boli v podstate ich spoločné, čo je jednoznačne v priamom rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktorý peniaze charakterizuje ako vec, pričom v zmysle § 119 sú veci hnuteľné alebo nehnuteľné a následne vlastníctvo k hnuteľným a nehnuteľným veciam upravujú ust. §§ 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorých bolo potrebné preukázať spoluvlastnícky podiel toho ktorého žalobcu k finančným prostriedkom, teda k veci, ktorá mala byť predmetom pôžičky. 6. Namietali, že petit žaloby je nevykonateľný, nezrejmý, a to i s poukazom na nedostatok ich pasívnej legitimácie. Dali do pozornosti, že žalobcovia až písomným podaním zo dňa 22.05.2016 (teda s odstupom viac ako 10 rokov od podania žaloby) upravili petit žaloby, avšak žiadnym spôsobom zmenu žaloby nezdôvodnili. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezdôvodnil, na základe akých záverov dospel k priznaniu pomeru uplatneného nároku voči jednotlivým dedičom, jeho výšky, ani okruh dedičov. Poukázali na odôvodnenie dedičského uznesenia, z ktorého vyplýva, že všetky pasíva dedičstva, ako aj záväzok vyplatiť spoludedičke W. T. náhradu za jej zákonný dedičský podiel, prevzal na seba Q. C. (žalovaný 1/). 7. Rovnako nemali z vykonaného dokazovania ani z odôvodnenia rozhodnutia za zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie ustálil omeškanie so splatnosťou pôžičky práve počínajúc dňom 07.06.2004. Dali do pozornosti, že v prejednávanej veci od podania žaloby, teda od 16.01.2006, čo je viac ako 10 rokov, súd prvej inštancie svoje prvé rozhodnutie i znalecké dokazovanie (1 znalecký posudok) realizoval až po 7 rokoch, pričom oni opakovane poukazovali na jednoznačné prieťahy v konaní. 8. Mali za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemohol podporiť ani listinný dôkaz predložený žalobcom 1/, že zrealizoval hotovostný vklad vo výške 50 000 Sk v prospech účtu p. W. C. dňa 16.12.2003. Ak boli iné finančné transakcie medzi žalobcami a neb. W. C. bežne realizované bankovým prevodom, žalobcovia nemali akýkoľvek dôvod neposkytnúť i prípadnú predmetnú pôžičku neb. W. C. práve prostredníctvom bankového prevodu. 9. Na základe uvedeného žalovaní 1/ a 3/ žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a žalobu žalobcov zamietol. 10. Žalobcovia 1/ a 2/ a žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalovaných 1/ a 3/ nevyjadrili. 11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania žalovaným 1/ a 3/ (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vychádzajúc z toho, že zodpovednosť dedičov je podľa § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka zásadne delená, nejednalo sa na strane žalovaných 1/, 2/ a 3/ o nerozlučné spoločenstvo ale o samostatné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Preto odvolanie žalovaných 1/ a 3/ vyvolalo účinky len voči výroku I ( ktorým súd uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 455,93 eur, t.j. 13 735,38 Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne z dlžnej sumy od 07.06.2004 až do zaplatenia) a voči výroku III (ktorým súd uložil žalovanému 3/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 1 127,46 eur, t.j. 33 965,86 Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne z dlžnej sumy od 07.06.2004 až do zaplatenia), pričom výrok II ( ktorým súd uložil žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 673,79 eur, t.j. 20 298,76 Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne z dlžnej sumy od 07.06.2004 až do zaplatenia) nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol právoplatnosť. 12. Odvolací súd postupom podľa § 382 C.s.p., majúc za to, že na vec sa vzťahujú ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzval strany, aby sa k možnému použitiu vo výzve citovaných ustanovení vyjadrili. 13. Na výzvu odvolacieho súdu podľa ust. § 382 C.s.p. sa žalovaní 1/ a 3/ vyjadrili podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 02.04.2019 a žalobcovia podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 10.05.2019. 14. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. 15. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. 16. Podľa § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. 17. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 18. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 19. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobcovia 1/ a 2/ si v konaní pred súdom prvej inštancie voči žalovaným 1/,2/,3/, ako dedičom po nebohej W. C., uplatňovali nárok na zaplatenie pôžičky poskytnutej nebohej W. C., a to celkom vo výške 2 257,18 eur (68 000 Sk), nakoľko žalovaní so zaradením uvedenej pohľadávky žalobcov 1/ a 2/ do dedičského konania po nebohej W. C. nesúhlasili. 20. K námietke odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 21. K odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. 22. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Veriteľ, ktorý sa domáha voči dlžníkovi vrátenia peňazí, musí splniť dôkaznú povinnosť nielen o tom, že s dlžníkom v určitej dobe uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mali byť v dohodnutej dobe vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne prenechal. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovia 1/ a 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie uniesli dôkazné bremeno preukazujúce uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke ako aj prenechanie peňažných prostriedkov nebohej W. C.. Skutočnosť, že žalobcovia opakovane požičiavali nebohej W. C. peňažné prostriedky potvrdil samotný žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 16.01.2007 kedy uviedol: „je pravdou , že si naša matka požičiavala od navrhovateľov peniaze a tých pôžičiek bolo viac...“ aj žalovaný 3/, ktorý vo vyjadrení zo dňa 30.07.2012 ( čl. 141) rovnako uviedol, že nebohá W. C. si od žalobcu 2/ požičiavala peňažné prostriedky na krátky čas. Pričom reálne odovzdanie pôžičky nebohej W.Ž. C. v sume 40 000 Sk bolo v konaní podporené aj výsluchom svedkyne P.. U. F.. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo zároveň preukázané, že žalobcami predložené potvrdenia o prevzatí pôžičky napísala a podpísala nebohá W. C.. Žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno preukazujúce, že k úhrade pôžičky zo strany nebohej W. C. prípadne zo strany žalovaných došlo. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že medzi žalobcami a nebohou W. C. došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke dňa 22.05.2004 vo výške 28 000 Sk a dňa 24.05.2004 vo výške 40 000 Sk a aj k reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov, ktoré neboli žalobcom vrátené. Neobstoja ani námietky žalovaných 1/ a 3/ vo vzťahu k nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov v konaní. Peňažné prostriedky boli žalobcami poskytované zo spoločných prostriedkov získaných z podnikania, jednalo sa o pôžičky s jednotným obsahom i predmetom, titulom ktorých sú žalovaní povinní plniť žalobcom iba raz. 23. Vo vzťahu k námietkam žalovaných 1/ a 3/, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne P.. U. F. odvolací súd dáva do pozornosti, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. 24. Skutočnosť, že žalobcovia vykonanie dôkazu - výsluch svedkyne P.. U. F. navrhli až na pojednávaní dňa 16.01.2007 nebola dôvodom na to, aby žalobcami navrhnutý dôkaz súd prvej inštancie nevykonal. Ust. § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), podľa ktorého súd prvej inštancie v danom čase procesne postupoval, umožňovalo žalobcom predložiť alebo označiť dôkazy až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia uvedený dôkaz navrhli na prvom pojednávaní vo veci (dňa 16.01.2007), kedy osobu navrhnutého svedka označili menom a priezviskom. Bez vplyvu na uvedené je skutočnosť, že adresu navrhnutej svedkyne žalobcovia bližšie špecifikovali až na pojednávaní dňa 01.10.2012, nakoľko neznalosť adresy navrhnutého svedka neindikuje automaticky nedôveryhodnosť navrhovaného dôkazu, a to i s ohľadom na odstup času od poskytnutia pôžičky (rok 2004) a návrhu dôkazu (rok 2007). Vo vzťahu k žalovanými 1/ a 3/ namietanej nevieryhodnosti svedkyne P.. U. F. upriamuje odvolací súd pozornosť na to, že svedkyňa P.. U. F. bola pred výsluchom súdom prvej inštancie riadne poučená podľa ust. § 131 O.s.p. o povinnosti vypovedať vo veci len pravdu a nič nezamlčovať. Na vierohodnosť svedkyne Mgr. Jany Pomšárovej nemala vplyv skutočnosť, že so žalobcami stretávala, nakoľko uvedené samo o sebe nespôsobuje nedôveryhodnosť svedka. 25. Vo vzťahu k argumentácii žalovaných 1/ a 3/, že všetky pasíva prešli len na žalovaného 1/, z čoho vyvodzovali nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie pri určení podielov žalovaných na žalobcami uplatňovanom nároku, odvolací súd uvádza. Podľa ust. § 470 ods. § 470 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20.03.2006 č.k. 38D/713/2004-92 vyplýva, že všeobecná hodnota dedičstva bola v sume 2 970 910, 20 Sk, výška dlhov 826 937,04 Sk a čistá hodnota dedičstva 2 143 973,20 Sk. Žalovaný 3/ dohodou dedičov získal z dedičstva sumu 1 070 910, 37 Sk (1 050 000 + 11 380,44 + 6349,86 + 2 464,95 + 715,12 Sk), žalovaný 1/ sumu 1 073 062,96 Sk (aktíva 1 900 000 - pasíva 826 937,04) s povinnosťou vyplatiť náhradu žalovanej 2/ v sume 640 000 Sk. Vychádzajúc z toho, že žalobcovia 1/ a 2/ po zmene právneho zástupcu využili svoje dispozitívne právo disponovať predmetom konania a navrhli zmenu žaloby (podaním zo dňa 22.05.2016), súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď s ohľadom na výsledok dovtedajšieho konania pripustil zmenu žaloby (uznesenie zo dňa 25.05.2016 č.k. 6C/8/2006-277). Nepripustenie zmeny žaloby by bolo dôvodným len v prípade, ak by výsledky dovtedajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o prejednávanej veci, čo nebol daný prípad. Súd prvej inštancie tak odkazujúc na uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20.03.2006 č.k. 38D/713/2004-92 v odôvodnení rozhodnutia správne konštatoval, že žalovaný 1/ za dlhy poručiteľky zodpovedá v rozsahu 20%, žalovaná 2/ v rozsahu 29% a žalovaný 3/ v rozsahu 50%, preto právne závery súdu prvej inštancie na základe ktorých uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť zo žalovanej sumy sumu 455,93 eur, žalovanej 2/ zo žalovanej sumy sumu 673,79 eur a žalovanému 3/ zo žalovanej sumy sumu 1 127,46 eur, sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 26. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 455,93 eur, t.j. 13 735,38 Sk a žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne istinu vo výške 1 127,46 eur, t.j. 33 965,86 Sk ( vrátane závislého výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaviazaným spoločne a nerozdielne), podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 27. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k výrokom, ktorými súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne úroky z omeškania z dlžnej sumy od 07.06.2004 do zaplatenia sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou žalovaného 1/ a 3/, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil omeškanie so splatnosťou dlhu. Nepriaznivým právnym dôsledkom porušenia povinností zaplatiť peňažný dlh podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka je vznik omeškania spojený s nárokom veriteľa na úrok z omeškania. Rozhodujúce je teda, kedy nastala splatnosť dlhu. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobcovia dôvodnosť priznania úrokov z omeškania odvodzovali od toho, že nebohá W. C. mala peňažné prostriedky vrátiť do dvoch týždňov od prevzatia. V konaní pred súdom prvej inštancie však žalobcovia nepreukázali doručenie kvalifikovanej výzvy k plneniu žalovaným, od ktorej by bolo možné odvodzovať dôvodnosť priznania úrokov z omeškania žalobcom, preto omeškanie žalovaných s úhradou dlhu nastalo až prvého dňa po tom, čo im bola doručená žaloba. Nakoľko žaloba bola žalovanému 1/ doručená 19.09.2006, do omeškania sa dostal dňom 20.09.2006. Žalovanému 3/ bola žaloba doručená dňa 20.09.2006, preto sa do omeškania dostal dňa 21.09.2006. Na základe uvedeného tak žalobcom 1/ a 2/ vznikol vo vzťahu k žalovanému 1/ nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy od 20.09.2006 do zaplatenia a voči žalovanému 3/ nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy od 21.09.2006 do zaplatenia, a to vo výške 9% ročne podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. 28. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť úroky z omeškania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 20.09.2006 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému 1/ zamietol. Zároveň odvolací súd podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku, ktorým uložil žalovanému 3/ povinnosť zaplatiť úroky z omeškania tak, že uložil žalovanému 3/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 21.09.2006 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému 3/ ako nedôvodnú zamietol. 29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní mali žalobcovia 1/ a 2/ voči žalovaným 1/ a 3/ plný úspech v časti istiny ako aj v časti úrokov z omeškania od 20.09.2006 a 21.09.2006 do zaplatenia a neúspech mali len v časti úrokov z omeškania od 07.06.2004 do 20.09.2006 a do 21.09.2006, odvolací súd ustálil, že je dôvodným priznať žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 3/ v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).