Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/203/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207231091 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1207231091.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobkyne: R. Ď., U.. XX.XX.XXXX, R.: A. X, E., zastúpená Mgr. Dávid Štefanka, advokát so sídlom: Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovanému: M. L.A., U.. XX.XX.XXXX, R.: Š. XX, E., zastúpený Advokátska kancelária Červenková, s.r.o. so sídlom: Nevädzová 6B, Bratislava, o zaplatenie 1.922,96 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 8C/288/2014-182 zo dňa 20.03.2019, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyni sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.922,96 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne z dlžnej sumy od 7.11.2007 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 331,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 331,94 eur od 7.11.2007 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 544 ods. 2, § 517 ods. 1, § 657, § 658 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobkyňa žalobou zo dňa 05.11.2007 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 57 931,- Sk a zmluvnej pokuty vo výške 10 000,- Sk a náhrady trov konania. 3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a žalovaného, svedkov M. L. E.., G. L., oboznámením obsahom listín Zmluvou o pôžičke zo dňa 22.04.2003, fotokópiou potvrdenia o úhrade sumy 5000,-Sk zo dňa 07.08.2003, fotokópiou potvrdenia o úhrade sumy 5000,- Sk zo dňa 23.04.2003, výpisom osobného účtu žalobkyne, výzvou na dobrovoľné plnenie s doručenkou žalovaného a zistil nasledovný skutkový stav: 4. Žalobkyňa na pojednávaniach uviedla, že so žalovaným sa stretla vo vinotéke v Senci, v blízkosti domu aj s G. L.. Zmluvu o pôžičke žalovaný podpísal dobrovoľne. Sumu si prevzal. Peniaze potreboval na internetový obchod tzv. Geprofit, s.r.o., kde si chcel zakúpiť kartu vo výške 65 000,- Sk, toto prebieha v tzv. multilevel marketingu. Následne keď kupoval kartu v sume 65 000,- Sk, splnil nejaké limity a preto ďalší deň jej vrátil sumu 5000,- Sk. Na zmluve bolo uvedené jej osobné číslo účtu, preto v uznaní uviedla aj viď príloha - faktúra. Niekoľkokrát sa snažila žalovaného skontaktovať. Bola aj za otcom žalovaného. Čo sa týka vkladu 150 Eur bol žalovaný na území SR odchádzal potom do zahraničia. Zmluvu o pôžičke žalovaný podpísal za prítomnosti G. L.. Finančnú hotovosť 70 000,-Sk dala žalovanému hneď na ruku, túto sumu vyberala z banky. Žalovaný hotovosť vo výške 65 000,- Sk sám vkladal na účet do Tatra banky a.s. Išlo o najdrahšiu kartu 65 000,- Sk, úvodné školenie bolo 1500,- Sk, ktorého sa zúčastnil aj žalovaný, bolo to v Hoteli Slovakia, veľa ľudí ho tam videlo. Nie je pravda, že mala občiansky preukaz žalovaného, tiež nie je pravda, že ho ona zaregistrovala na školenie. Robila to firma, pričom zaplatil poplatok za registráciu. Nie je pravda, že chodila za otcom žalovaného, v tom čase mala malé dieťa, možno tam bola raz. 5. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že žalobkyňa ho chcela zaregistrovať do nejakého internetového obchodu. Navrhla mu školenie. Jemu sa to nepáčilo. Školenia sa nezúčastnil. Žalobkyňa to navrhla aj G. L., ktorý taktiež nebol nadšený. Nie si je vedomý, že prevzal nejakú finančnú hotovosť od žalobkyne. Žalobkyňa ho chcela zaregistrovať do nejakého Gemarketingu, za účelom získania provízie pre seba. Na otázku, či podpísal zmluvu o pôžičke uviedol, že nevie o tom, že by ju podpisoval. Či prevzal dňa 22.04.2003 od žalobkyne sumu 70 000,- Sk, odpovedal, že vtedy mal 21 rokov, suma 70 000,- Sk sa mu zdá dosť vysoká, nemá vedomosť, že by takúto sumu od žalobkyne prevzal. Žalobkyňa ho chcela zaregistrovať do spol. Geprofit, oslovila ich spoločných kamarátov. Zúčastnil sa školenia, po školení povedal, že do toho nechce ísť. Peniaze od žalobkyne nedostal. Či ho žalobkyňa zaregistrovala nevie, nevie ani akú úlohu tam mal mať. Prenechal žalobkyni občiansky preukaz, nevie, či na registráciu školenia, alebo rezerváciu hotela. Splátku 15.12.2006 vo výške 150 Eur zaslal na účet žalobkyne, lebo mu otec povedal, že žalobkyňa chodí ku nim domov a žiada peniaze. Celé to bolo pod nátlakom. Sústavne otca otravovala a preto poslal peniaze. 6. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 04.11.2015 uviedol, že žiada súd, aby nariadil znalecké dokazovanie z odboru grafológia, za účelom preukázania, že podpis na zmluve o pôžičke nie je žalovaného. 7. Uznesením č.k. 8C/288/2014-79 ustanovil znalkyňu za účelom zodpovedania otázky, či je podpis pri mene M. L. na zmluve o pôžičke zo dňa 22.04.2003 vlastnoručným podpisom žalovaného. Žalobkyňa uhradila preddavok na znalca (č.l. 109). 8. Uznesením č.k. 8C/288/2014-115 zo dňa 05.06.2017 súd zmenil znalkyňu na vypracovanie znaleckého posudku. Nová znalkyňa po predložení spisu listom zo dňa 20.02.2018 (č.l. 120 v spise) uviedla, že žiada súd o navýšenie preddavku na znalca a od žalovaného žiada, aby mohla zodpovedať na danú otázku, aby predložil listiny z obdobia vzniku sporného podpisu, t.j. okolo roku 2003, resp. aj niečo pred v počte 20 kusov. Právny zástupca žalobkyne uviedol listom zo dňa 12.04.2018, že žalovaný žiadal o vykonanie znaleckého dokazovania, a preto žalovaný je povinný zaplatiť navýšenie preddavku a predložiť písomnosti znalkyni. Právna zástupkyňa žalovaného na výzvu znalkyne listom zo dňa 26.04.2018 (č.l. 133 v spise) uviedla, že žalovaný i za predpokladu navýšenia preddavkov na znalecké dokazovanie trvá na vykonaní znaleckého dokazovania za účelom hodnoverného posúdenia pravosti a pravdivosti spornej listiny. Vzhľadom na to, že žalovaný žije dlhodobo v zahraničí požiadala lehotu 30 dní na predloženie listín znalkyni. Uznesením č.k. 8C/288/2014-136 zo dňa 13.07.2018 zaviazal žalovaného na zloženie preddavku, žalovaný preddavok nezaplatil. Listiny taktiež znalkyni nepredložil. 9. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 05.12.2018 uviedla, že netrvá na vykonaní znaleckého dokazovanie, a preto súdu uznesením rozhodol, že upúšťa od vykonania znaleckého dokazovania. 10. Svedok M. L. E.. v svedeckej výpovedi uviedol, že syn odišiel do Grécka, žalobkyňa chodila za ním, že kedy žalovaný príde. Až potom sa dozvedel keď vycestoval za synom, že sa jedná o nejaké peniaze. Nevedel o aké peniaze išlo. Žalovaný nechcel povedať o akú sumu ide. Nemal vedomosť, že by si žalovaný požičiaval peniaze. 11. Svedok G. L. v svedeckej výpovedi uviedol, že ubehlo 16 rokov, sedeli na káve a prišlo k podpisu papieru. Či to bola zmluva nevedel povedať. Vie, že prišlo k podpisu. Nebol si vedomý, že by sa na danom stretnutí odovzdávali finančné prostriedky. Na otázku, či má vedomosť, že by sa spomínala nejaká zmluva o pôžičke. Odpovedal „..spomínať sa mohla, všetci sme tieto zmluvy podpisovali a zapožičali si peniaze. Išlo o vstupný vklad do spoločnosti Geprofit“. Ak si dobre pamätá bolo to vo výške 70 000,- Sk, z jeho strany. Žalovaný taktiež bol oslovený, či do toho išiel nevedel. Vie, že sa zúčastnil jednej akcie v Žiline. Ale na jednej z akcií bol aj on, aj keď nebol členom. 12. Právny zástupca žalobkyne v záverečnej reči uviedol, že má za to, že nárok žalobkyne tak ako bol upresnený na pojednávaní dňa 04.11.2015 bol zo strany žalobkyne riadne preukázaný a táto v plnej miere uniesla dôkazné bremeno. Podstatnými skutočnosťami sú existencia písomnej zmluvy o pôžičke medzi sporovými stranami, pričom svedok L. potvrdil podpis nejakého dokumentu zo strany žalovaného. Čo nepochybne aj v spojení s ostanými dôkazmi možno považovať za preukázanie daného zmluvného vzťahu. Žalobkyňa uzatvorenie zmluvy o pôžičke a odovzdaní finančných prostriedkov preukázala viacerými dôkazmi. Okrem výsluchu jej samotnej a z výsluchu svedka L. preukazuje aj zostatok na jej bankovom účte v rozhodujúcom období potvrdzujúci, že mala k dispozícii finančné prostriedky predstavujúce výšku pôžičky. Ďalej to dokazuje vklad na účet 15.12.2006 ako aj uznanie dlhu resp. potvrdenie splatenia časti pôžičky 23.4.2003, a zo dňa 07.08.2003. Zo strany žalobkyne tu bola vôľa preukazovania pravdivosť podpisu grafologickou skúškou. Súčinnosť nebola poskytnutá zo strany žalovaného. V tomto smere žalovaný neprodukoval v tomto konaní žiaden dôkaz z ktorého by vyvrátil, alebo poprel tvrdenia žalobkyne. 13. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči uviedol, že žiada žalobu zamietnuť, žalovaný podpis na dokumente označenom ako zmluva o pôžičke rozporoval v tomto konaní. Žalobkyňa nepreukázala ani priamo, ani znaleckým dokazovaním, ani svedeckými výpoveďami, že by takýto dokument podpísala. V tejto súvislosti odkazuje na výpoveď svedka L., ktorý sa síce pamätal, že došlo k podpisu zo strany žalovaného akéhosi dokumentu, ktorý však bližšie nešpecifikoval. Pričom výslovne uviedol, že tento dokument mal podpísať iba žalovaný. Naopak svedok výslovne uviedol, že si nie je vedomý, že by k odovzdávaniu akýchkoľvek finančných prostriedkov medzi stranami sporu došlo. Pričom zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, t.j. bez plnenia zo strany veriteľa dlžníkovi takýto dokument svedčiaci zo zmluvy o pôžičke nie je platný. Ohľadom tvrdenia žalobkyne o preukázaní poskytnutí pôžičky viacerými dôkazmi má zato, že ide iba o nepriame dôkazy, ktoré ani vo vzájomnej súvislosti nepreukazuje poskytnutie finančných prostriedkov žalobkyňou žalovanému. K tvrdeniam žalobkyne o údajnom uznaní dlhu žalovaným má zato, že ani toto jej tvrdenie nebolo preukázané. V konaní nebolo vôbec preukázané, že by žalovaný kedykoľvek podľa zmluvy o pôžičke žalobkyni plnil, nakoľko v dokumente predloženom žalobkyňu sa výslovne uvádza, že mesačná splátka mala byť vo výške 2.030,- Sk, pričom žiadna takáto platba nebola realizovaná. 14. Zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 22.04.2003 medzi žalobkyňou a žalovaným vyplýva, že veriteľ (žalobkyňa ) dňom podpísania tejto zmluvy požičiava dlžníkovi (žalovanému) sumu 70 000 Sk s 4,3% úrokom na 3 roky. V čl. 2 dlžník dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky v sume 70 000,- Sk a súčasne sa zaväzuje predmetnú sumu s dohodnutým úrokom osobne vrátiť veriteľovi do 04.04.2006 v mieste veriteľovho bydliska. V čl. 3 si zmluvné strany upravili, že po vzájomnej dohode oboch zmluvných strán možno dohodnutú sumu vrátane úroku vrátiť mesačných splátkach vo výške 2030,- Sk tým, že posledná splátka je splatná 04.júla 2006. V čl. IV. si zmluvné strany dohodli, že v prípade nesplnenia zmluvných povinností je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 10 000,- Sk aj v prípade, keď veriteľovi porušením zmluvných povinností nevznikne škoda. 15. Žalobkyňa predložila súdu výpis z účtu, z ktorého vyplýva, že v deň uzavretia zmluvy o pôžičke vybrala v hotovosti sumu vo výške 50 000,- Sk. 16. Žalobkyňa predložila súdu fotokópiu potvrdenia z ktorej vyplýva, že „potvrdzujem, že L. M. vrátil 5000- Sk a jeho dlh voči mne k 07.08.03 predstavuje 63 010,- SK“, dané potvrdenie je datované 07.08.2003 Senec, kde je uvedený podpis pri dlžníkovi a veriteľovi. Žalobkyňa predložila fotokópiu potvrdenia aj zo dňa 23.04.2003 z ktorej vyplýva, že žalobkyňa potvrdzuje, že dlžník L. M. vrátil 5000,- Sk a jeho dlh voči nej k 23.04.2003 predstavuje 68 010,- Sk. 17. Z osobného účtu žalobkyne vyplýva, že dňa 15.12.2006 M. L. vložil na účet žalobkyne sumu 150 Eur. 18. Žalobkyňa výzvou na dobrovoľné plnenie zo dňa 07.08.2013 žiadala žalovaného o vrátenie pôžičky 67 931,- Sk v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Vo výzve uviedla, že vzhľadom nato, že termín splatnosti vypršal a do dnešného dňa žalovaný vrátil sumu 15 079,- SK, porušil zmluvnú povinnosť z čoho vyplýva, že má zaplatiť zmluvnú pokutu 10 000,- Sk. Žalovaný mal doručenú výzvu dňa 19.10.2007. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu, t.j. zastupiteľné, najmä peniaze, hnuteľné veci a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, zmluva sa môže uzavrieť ústne, konkludentne alebo písomne. Zmluva o pôžičke vzniká odovzdaním peňazí dlžníkovi, t.j. vzniká odovzdaním a prevzatím peňažnej hotovosti na účet alebo fyzicky, ktoré dlžník prevezme. Okamihom odovzdania peňažnej pôžičky dochádza ku vzniku zmluvy o pôžičke. 19. Ako vyplýva zo zákonného ustanovenia § 658 odsek 1 OZ, pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie veci na voľné nakladanie, druhové určenie veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti; pokiaľ táto nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563 OZ). Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, v dôsledku čoho ju možno uzatvoriť ústne, ako i konkludentným prejavom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní reálnom odovzdaní, druhovom určení (v danom prípade peniaze), povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, určenie čas vrátenia. Zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu, ale keďže je reálnym kontraktom vyžaduje sa odovzdanie predmetu pôžičky zo strany veriteľa dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 98/2000, sp.zn. 25 Cdo 695/2003, 25 Cdo 696/2003). Dôkazné bremeno ohľadne odovzdania peňazí v tomto smere zaťažuje veriteľa. 20. Súd sa pri posudzovaní nároku žalobkyne predovšetkým zaoberal tým, či skutočne došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným a či došlo k reálnemu prevzatiu peňazí zo strany žalovaného. Žalobkyňa predložila súdu písomnú Zmluvu o pôžičke uzavretú dňa 22.04.2003, podpísanú žalobkyňou ako veriteľom a dlžníkom žalovaným, kde je uvedené L. M. a podpis. Žalovaný počas konania najprv trval na vykonaní znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectvo, kde následne na pojednávaní dňa 05.12.2018 netrval na znaleckom dokazovaní. Nakoľko žalovaný netrval na vykonaní znaleckého dokazovania súd nemal za sporné, že Zmluvu o pôžičke, žalovaný nepodpísal. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa dňom podpísania zmluvy požičala žalovanému sumu 70 000,- Sk s 4,3% úrokom na dobu tri roky. Žalobkyňa preukázala z výpisom z účtu, že v daný deň podpísania zmluvy o pôžičke vybrala finančné prostriedky vo výške 50 000,- Sk. To znamená, že disponovala s finančnými prostriedkami na svojom účte. Žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že žalovaný potreboval finančné prostriedky, na zakúpenie karty vo výške 65 000,- Sk za účelom internetového obchodu tzv. Geprofit s.r.o. Kde po zaplatení najdrahšej karty sa žalovaný zúčastnil školenia. Dané tvrdenie žalobkyne potvrdil aj svedok G. L., ktorý v svedeckej výpovedi uviedol, že v danej dobe všetci tvorili jednu skupinu a chodili spolu von. Išlo o príležitosť pracovnú na ktorú ako študenti nemali peniaze. On sa do toho zapojil, bol pri tom aj žalovaný. Boli na stretnutí na káve, kde žalovaný podpisoval papier. Či to bola aká zmluva nevedel povedať, nakoľko ubehlo od podpisu 16 rokov. Vedel povedať len, že prišlo k podpisu. Svedok taktiež potvrdil, že všetci si zapožičiavali peniaze a preto podpisovali zmluvy o pôžičke. Išlo o vstupný vklad do spoločnosti Geprofit. Svedok taktiež potvrdil, že žalovaný sa zúčastnil aj školenia. Súd poukazuje, že nemožno pritom prehliadať, že zmluva obsahuje prehlásenie žalovaného, že prevzatie pôžičky od žalobkyne potvrdzuje svojím podpisom na zmluve, kde o pravosti podpisu na zmluve žalovaný netrval. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie NS SR zo dňa 24.06.2010, sp.zn. 5Obo/52/2010). Skutočnosť, že žalovaný zmluvu podpísal, svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný dňa 23.04.2003 vrátil žalobkyni sumu 5000,- Sk, čo taktiež potvrdil žalovaný aj svojím podpisom. Žalovaný dňa 07.08.2003 vrátil žalobkyni sumu 5000,- Sk, kde dané potvrdenie podpísal aj žalovaný. Žalovaný dňa 15.12.2006 vkladom na bankový účet žalobkyne vložil sumu 150 Eur. Pokiaľ by žalovaný predmet pôžičky od žalobkyne neobdržal, bolo by celkom nelogické na základe čoho žalovaný splatil žalobkyni až dvakrát v hotovosti sumu 5000,-SK čo aj svojím podpisom potvrdil a raz vkladom na účet žalobkyne kde vložil sumu 150 Eur. Z daného skutkového stavu súd nemal za preukázanú obranu žalovaného, že predmet pôžičky od žalobkyne neprevzal. 21. Na základe žalobkyňou predložených dôkazov súd dospel k záveru, že v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a toto tvrdenie žalobkyne vyplynulo najmä z písomnej zmluvy o pôžičke, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa ako veriteľka pri podpise zmluvy odovzdala žalovanému finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť do 04.06.2006. Žalobkyňa preukázala, že žalovaný dňa 23.04.2003 jej vrátil sumu 5000,- Sk, čo potvrdil žalovaný aj svojím podpisom. Žalovaný dňa 07.08.2003 vrátil žalobkyni sumu 5000,- Sk, kde dané potvrdenie podpísal aj žalovaný. Žalovaný dňa 15.12.2006 vkladom na bankový účet žalobkyne vložil sumu 150 Eur. Žalovaný uhradil žalobkyni sumu 481,94 Eur. Žalobkyňa výzvou na dobrovoľné plnenie zo dňa 07.08.2007, ktorú si žalovaný prevzal dňa 19.10.2007 vyzvala žalovaného na uhradenie sumy 67 931,- Sk, kde uviedla, že žalovaný jej celkom vrátil sumu 15 079,- SK. Zmluvné strany si v zmluve dohodli úrok 4,3% na dobu tri roky, čo predstavuje sumu 3010 eur, a preto žalovaný je povinný vrátiť žalobkyni sumu 1 922,96 Eur. O povinnosti platiť úroky z omeškania bolo rozhodnuté podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v čase vzniku žalovanej pohľadávky, kde úrok z omeškania bol vo výške 8,50% p.a. a preto súd zaviazal žalovaného na uhradenie dlžnej sumy spolu s úrokom z omeškania od 07.11.2017 t.j. po uplynutí dodatočnej lehoty odo dňa doručenia výzvy žalovanému. Nakoľko zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti vrátiť žalobkyni finančné prostriedky, a preto súd priznal žalobkyni aj dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 331,94 Eur, ktorá sa stala splatnou tak isto ako dlžná suma, kde súd priznal aj úrok z omeškania zo zmluvnej pokuty od 07.11.2007 do zaplatenia. 22. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci. 23. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100%, resp. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. a ďalej tým, že v odôvodnení napadnutého rozsudku v odseku 7. je uvedené tvrdenie žalobkyne: „Zmluvu o pôžičke žalovaný podpísal za prítomnosti G. L.. Finančnú hotovosť 70 000,- Sk dala žalovanému hneď na ruku, túto sumu vyberala z banky." Žalovaný po celý čas súdneho konania tvrdil, že mu žalobkyňa nikdy sumu vo výške 70 000,- Sk nepožičala, dokonca z výsluchu svedka G. L. vykonanom na súdnom pojednávaní konanom dňa 20.03.2019 svedok G. L. výslovne potvrdil pravdivosť tvrdenia žalovaného, keď uviedol: „Nie som si vedomý že by sa na danom stretnutí odovzdávali f in. prostriedky." Pokiaľ by teda žalobkyňa finančnú hotovosť vtom čase tak vysokej finančnej čiastky odovzdala žalovanému, svedok G. L.K. by si takúto skutočnosť nepochybne pamätal a to s poukazom na obsah jeho výpovede. Z výpovede svedka G. L. žiadnym spôsobom nevyplýva, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. Súd prvej inštancie zároveň v odseku 18. konštatuje: „Žalobkyňa predložila súdu výpis z účtu, z ktorého vyplýva, že v deň uzavretia zmluvy o pôžičke vybrala v hotovosti sumu vo výške 50000,- Sk". K tomuto poukazujeme na zjavné rozpory a nezrovnalosti, keď žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že vyberala z banky sumu vo výške 70 000,- Sk a zároveň predložila súdu prvej inštancie výpis z účtu, z ktorého explicitne vyplýva výber sumy vo výške 50 000,- Sk - a nie 70 000,- Sk, ako v konaní zavádzajúco tvrdila žalobkyňa. Žalobkyňa teda v súdnom konaní ani nepreukázala, že by vôbec sumou vo výške 70 000,- Sk disponovala a preto skutkové zistenie súdu prvej inštancie uvedené v odseku 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku: „Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa dňom podpísania zmluvy požičala žalovanému sumu 70 000,- Sk s 4,3% úrokom na dobu tri roky. Žalobkyňa preukázala z výpisom z účtu, že v daný deň podpísania zmluvy o pôžičke vybrala finančné prostriedky vo výške 50 000,- Sk. To znamená, že disponovala s finančnými prostriedkami na svojom účte." je nesprávne. Skutočnosť, že žalobkyňa v konaní uvádzala nepravdivé skutkové tvrdenia, z ktorých súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam spočíva okrem ďalšieho aj vtom, že žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 04.11.2015 na otázku súdu: ..či prevzal dňa 22.04.2003 od N sumu 70 000,- Sk", predstúpila žalobkyňa, ktorá uviedla; „išlo o hotovosť vo výške 65 000,- Sk. O sám vkladal sumu vo výške 65 000,- Sk do Tatra banky, čo si myslím, že O môže súdu preukázať." Nie je možné sa stotožniť v žiadnom prípade ani s konštatovaním súdu prvej inštancie v odseku 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku: „Nakoľko žalovaný netrval na vykonaní znaleckého dokazovania súd nemal za sporné, že Zmluvu o pôžičke, žalovaný nepodpísal." Tu poukazujeme na skutočnosť, že žalovaný rozporoval po celý čas trvania súdneho konania, že by Zmluvu o pôžičke podpísal a to je v priamom rozpore so skutkovým zistením súdu prvej inštancie. Práve naopak, žalovaný počas celého súdneho konania tvrdil, že Zmluvu o pôžičke nikdy nepodpísal. Máme za to, že pokiaľ žalobkyňa v súdnom konaní tvrdila, že žalovaný podpísal Zmluvu o pôžičke, dôkazné bremeno v danom smere spočívalo na žalobkyni a v žiadnom prípade nie je možné jeho neunesenie žalobkyňou pričítať na ujmu žalovaného. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že bremeno tvrdenia je v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany a medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka väzba. Žalovaný teda vo svetle vzájomných súvislostí nevidí absolútne žiaden dôvod na to, aby bol ako jediná strana sporu súdom prvej inštancie zaviazaný na úhradu preddavku vo výške 500,- Eur na trovy spojené s vyhotovením znaleckého posudku, keď túto skutočnosť bola povinná v súdnom konaní na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia preukazovať žalobkyňa a nie žalovaný. Žalovaný tým, že poprel pravosť Zmluvy o pôžičke (nakoľko žiadnu Zmluvu o pôžičke nikdy nepodpísal), tvrdil jej neexistenciu. Rovnako žalovaný poprel pravosť svojho podpisu na „údajnom" uznaní dlhu zo dňa 23.04.2003 a zo dňa 07.08.2003, pričom súd sa absolútne nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že dňa 07.08.2003 sa žalovaný dokonca ani nezdržiaval na území Slovenskej republiky, nakoľko vtom čase pracoval sezónne v Grécku. S poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu má žalovaný za to, že od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, t.j. ak niečo nepodpisoval, dôkazné bremeno je na žalobkyni. Nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie spočíva aj v konštatovaní uvedenom v odseku 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že: „Skutočnosť, že žalovaný zmluvu podpísal, svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný dňa 23.04.2003 vrátil žalobkyni sumu 5000,- Sk, čo taktiež potvrdil žalovaný aj svojím podpisom. Žalovaný dňa 07.08.2003 vrátil žalobkyni sumu 5000,- Sk, kde dané potvrdenie podpísal aj žalovaný. Žalovaný dňa 15.12.2006 vkladom na bankový účet žalobkyne vložil sumu 150 Eur." Ju súd prvej inštancie absolútne nevzal do úvahy, že žalovaný poprel pravosť listiny, ktorej fotokópiu predložila v konaní žalovaná a tvrdila, že žalovaný jej mal vrátiť dňa 23.04.2003 sumu vo výške 5000,- Sk a dňa 07.08.2003 sumu vo výške 5000,- Sk, čo logicky vyvracia pravdivosť tvrdení žalobkyne ohľadom poskytnutia pôžičky. Pravdou však je len, že žalovaný previedol na bankový účet žalobkyne sumu vo výške 150,- EUR, avšak a to výlučne z dôvodu, že táto svojimi návštevami rodičov žalovaného nadmieru obťažovala a nakoľko žalovaný sa nezdržiaval na území Slovenskej republiky (aj aktuálne pracuje mimo územia SR), pokladal takýto prevod na bankový účet za dostatočný. Skutočnosť, že žalobkyňa chodievala za rodičmi žalovaného potvrdil svojou výpoveďou aj svedok M. L.. V prospech pravdivosti tvrdení žalovaného svedči aj ďalší fakt, a to, že v Zmluve o pôžičke predloženej žalobkyňou je expressis verbis uvedené, že mesačná splátka vrátane úroku predstavuje sumu vo výške 2030,- Sk, pričom takúto sumu nikdy žalovaný žalobkyni neposkytol. Máme za to, že už s vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Ani jednu z deklarovaných skutočností však žalobkyňa nepreukázala. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepochybne trpí aj právnymi vadami, nakoľko súd ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka interpretoval nesprávne. Máme za to, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, pri ktorej podmienkou vzniku zmluvy o pôžičke je reálne poskytnutie (skutočné odovzdanie) predmetu pôžičky dlžníkovi. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovanému požičala sumu 70 000,- Sk, neskôr tvrdila, že to bola suma 65 000,- Sk, pričom svoje nepravdivé tvrdenie preukazovala výpisom z bankového účtu o výbere sumy vo výške 50 000,- Sk. Za pripustenia čo i len hypotézy, že by vôbec žalovaný Zmluvu o pôžičke so žalobkyňou uzavrel, bez reálneho poskytnutia zo strany veriteľa dlžníkovi nie je Zmluva o pôžičke platná. Tu dávame do pozornosti, že svedok G. L. potvrdil podpis „nejakého dokumentu" a to výlučne zo strany žalovaného, pričom v prípade písomného uzavretia zmluvy o pôžičke sa vyžaduje, aby zmluvu o pôžičke podpísali obe zmluvné strany. Svedok G. L. nepotvrdil tvrdenie žalobkyne, práve naopak uviedol, že si nie je vedomý, že k odovzdaniu akýchkoľvek finančných prostriedkov medzi stranami sporu došlo. 24. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že napadnutý rozsudok trpí skutkovými a tiež právnymi vadami. Podľa jej názoru, prvoinštančný súd sa jasným a právne korektným spôsobom s uplatnením pravidiel formálne logiky vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré považoval pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Máme za to, že argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozsudku je koheretná, t.j. rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s interpretáciou žalovaného na str. 3 odvolania, že z výpovede svedka G. L. žiadnym spôsobom nevyplýva, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. Tvrdenie žalovaného, že „pokiaľ by teda žalobkyňa finančnú hotovosť v tom čase tak vysokej čiastky odovzdala žalovanému, svedok G. L. by si takúto skutočnosť nepochybne pamätal, a to s poukazom na obsah jeho výpovede“ sú len dohady a domnienky žalovaného. Okrem toho žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaný zámerne používa len niektoré časti viet z výpovede svedka G. L. zo dňa 20.03.2019 vytrhnuté z kontextu a účelovo ich interpretuje vo svoj argumentačný prospech. Tvrdenie žalovaného na str. 3 odvolania, že sa nie je možné stotožniť v žiadnom prípade s konštatovaním súdu prvej inštancie v odseku v 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku: „Nakoľko žalovaný netrval na vykonaní znaleckého dokazovania súd nemal za sporné, že Zmluvu o pôžičke, žalovaný nepodpísal“ namietame s poukazom na skutočnosť, že v predmetnej veci súd nariadil znalecké dokazovanie, pričom zo spisu vyplýva, že strany sporu zhodne zaplatili preddavok 80 EUR, kde znalkyňa vrátila spis z dôvodu, že preddavok je v nevyhovujúcej výške a znalkyňa tiež žiadala, aby žalovaný predložil listiny. Uznesením súd zaviazal žalovaného zložiť preddavok vo výške 500 EUR, avšak žalovaný preddavok nezložil. Právny zástupca žalovaného písomným podaním 2.5.2018 požiadal súd o poskytnutie lehoty 30 dní, aby predložili listiny na znalecké dokazovanie, ale žalovaný tieto listiny na posúdenie pravosti a pravdivosti nepredložil ani v súdom poskytnutej lehote. Žalobkyňa má za to, že rukopis žalovaného v súčasnosti môže byť v súčasnosti iný nielen v dôsledku úmyselného pozmeňovania rukopisu, ale aj v dôsledku dlhého odstupu času od podpísania sporného materiálu. Žalovaný podľa tvrdenia žalobkyne nepodporil svoje tvrdenia žiadnymi dôkazmi a netrval ani na vykonaní znaleckého dokazovania. 25. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 26. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 27. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 28. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v konaní uniesla svoje dôkazné bremeno a preukázala či už samotné uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalovaným, ako aj odovzdanie peňažných prostriedkov v sume 70.000 Sk. Výpisom z účtu bolo preukázané, že v deň podpisu zmluvy o pôžičke (22.04.2003) si žalobkyňa z účtu vybrala väčšiu sumu finančných prostriedkov vo výške 50.000 Sk. V tomto smere žalobkyňa predložila súdu zmluvu o pôžičke, v dôsledku ktorej žalovanému požičala peniaze, o tejto skutočnosti hovorí taktiež aj vystavené potvrdenia o čiastočnom splatení dlhu, kedy žalobkyňa potvrdila čiastočné splnenie dlhu žalovaným vo výške 2x 5.000 Sk a 1x 5.079 Sk. Odvolací súd nevidí iný dôvod, prečo by si žalovaný nechal od žalobkyne vystaviť potvrdenie o čiastočnom splatení dlhu vo výške 5.000 Sk pokiaľ by medzi stranami neexistoval predmetný dlh (potvrdenie z 23.04.2003, potvrdenie z 07.08.2003). Nemožno prehliadať ani skutočnosť, že žalovaný vkladom na účet žalobkyne vložil sumu 150 eur. 29. Pokiaľ žalovaný chcel poprieť existenciu uzatvorenej zmluvy o pôžičke medzi ním a žalobkyňou, bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť neexistenciu danej zmluvy, resp. neautentickosť podpisu, ale mal taktiež aj súdu navrhnúť na vykonanie dôkazy podporujúce jeho tvrdenie, nakoľko samotná skutočnosť, či strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Žalovaný však (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne) na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 05.12.2018 netrval na vykonaní znaleckého dokazovania pravosti podpisov súdnym znalcom a v konaní ani žiadnym iným spôsobom autenticitu podpisov účinne nespochybnil. 30. V súvislosti s námietkou žalovaného, že v čase čiastočnej úhrady dlhu dňa 07.08.2003 sa nenachádzal na území Slovenskej republiky, nakoľko v tom čase pracoval sezónne v Grécku, odvolací súd uvádza, že žalovaný ani uvedené tvrdenie v konaní nepodporil žiadnymi dôkazmi. Toto tvrdenie nepodporil ani svedok pán M. L. (U.. XX.XX.XXXX), ktorý na pojednávaní zo dňa 05.12.2018 uviedol, že žalovaný odišiel do Grécka zrejme v roku 2005. 31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP). 33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).