Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/267/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210226918 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1210226918.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: W. V., E. X/A, A., zastúpeného Patrikom Mackom, Chrasťová 5/A, Bratislava, proti žalovanému: Odvoz a likvidácia odpadu, a.s. v skratke OLO, a.s., IČO: 68 1300, Ivánska cesta 22, Bratislava, zastúpenému advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 17, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.06.2017, č.k. 9C/232/2010-140, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 795 eur (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20 eur, v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobu vo zvyšku zamietol (výrok III.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 02.12.2010 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.000 eur titulom náhrady škody, spočívajúcej v neplnení si zmluvných povinností, ani povinnosti stanovenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava II vo veci sp. zn. 18C/50/2007, žalovaným. V predmetom konaní súd rozhodol, že žalovaný porušil právo žalobcu (na vrátenie zbernej nádoby po jej vyprázdnení na odberné miesto E. X/A, A. - pozn. odvolacieho súdu), náhradu škody mu však nepriznal. Keďže porušovanie povinnosti žalovaným pretrváva už takmer 5 rokov, za ten čas bol žalobca nútený vynaložiť finančné prostriedky, keď si objednal službu na prepravu zberného kontajnera z miesta, kde ho nechali pracovníci žalovaného späť na odberné miesto, spotreboval energiu a technické prostriedky, dokonca si objednal aj právne služby u právnika; najväčšia škoda mu vznikla na jeho živote. 3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, pričom s prihliadnutím na špecifikáciu nároku žalobcu, ktorý v priebehu konania zobral žalobu v časti zaplatenia istiny 795 eur späť a trval len na náhrade skutočnej škody v sume 20 eur a nemajetkovej ujme v sume 185 eur, ako aj na obdobie, za ktoré si uplatnil náhradu (od 09.08.2010 do 01.11.2016) skúmal skutkové okolnosti, od ktorých žalobca vyvodzoval zodpovednosť žalovaného za škodu. Zistil pritom, že žalobca si voči žalovanému uplatňoval nárok na uloženie povinnosti plniť zmluvné podmienky, vracať zbernú nádobu po jej vyprázdnení na odberné miesto E. X/A, A. a na náhradu škody v sume 995,82 eura (30.000,- Sk), ktorý bol predmetom konania na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 18C/50/2007. Predmetný súd vyhovel žalobe a rozsudkom zo dňa 26.05.2008, č.k. 18C/50/2007-96, uložil žalovanému povinnosť plniť zmluvné podmienky a zbernú nádobu po vyprázdnení vrátiť na odberné miesto v A., E.Á. X/A, pričom zamietol nárok žalobcu na náhradu škody z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Predmetný rozsudok, čo do zamietajúcej časti, potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 15Co/37/2009; rozsudok Okresného súdu Bratislava II, v časti uloženia povinnosti žalovanému, nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2008. 4. Vychádzajúc z fotodokumentácie zobrazujúcej odberné nádoby po ich vyprázdnení na križovatke E.Á., M. A., v rozhodnom období, ako aj z e-mailovej korešpondencie konajúci súd konštatoval, že žalobca osvedčil skutočnosť, že zo strany žalovaného dochádzalo v období od 09.08.2010 do 01.11.2016 k porušeniu povinnosti uloženej právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, vydaným Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 18C/50/2007; žalovaný po vyprázdnení neodkladal zbernú nádobu na súdom určené miesto, ale túto nechával na križovatke ulíc M.. Pri ustálení tohto záveru súd prvej inštancie zohľadnil princíp kontradiktórnosti civilného sporového konania, v ktorom sú sporové strany povinné navrhovať na osvedčenie skutkových tvrdení vykonanie toho ktorého dôkazu. Žalobca osvedčil tvrdenie o porušovaní povinnosti žalovaným predloženými fotografiami a faktúrou, čím preukázal splnenie prvej z podmienok priznania náhrady škody. V tomto smere súd prvej inštancie neuznal tvrdenia žalovaného o neprípustnosti a nezjazdnosti komunikácie E., M. A., ako aj jeho odkaz na rozhodnutie Magistrátu hlavného mesta o sprístupňovaní zbernej nádoby na mieste Q. T., A., nakoľko obsah tohto rozhodnutia a jeho záväznosť už skúmal súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/50/2007. Neuznal ani argumentáciu žalovaného o účelovosti konania žalobcu, ktorý mohol ako oprávnený z exekučného titulu podať návrh na začatie exekučného konania, a tým sa vyhnúť vzniku prípadnej škody. Konajúci súd mal za to, že povinnosť žalovaného plniť treba odvíjať od vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, a nie až od prípadného vydania exekučného príkazu. Aj s prihliadnutím na časový prestoj medzi vznikom povinnosti a prípadným vydaním exekučného príkazu, ktorý by nepochybne vznikol, a počas ktorého by mohlo dôjsť k vzniku škody neplnením si judikovanej povinnosti, by podľa názoru súdu prvej inštancie bolo nelogické ustáliť, že príčinou vzniku škody bolo nepodanie návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré je zákonným právom, a nie povinnosťou oprávneného. Hoci exekúcia predstavuje nútený výkon rozhodnutia, ktorý má zabezpečiť plnenie súdom uloženej povinnosti, v prípade vzniku škody u oprávneného subjektu, vzniká tomuto nový, samostatne uplatniteľný, nárok voči povinnému na náhradu škody. Zároveň, mal konajúci súd za to, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 417 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) týkajúce sa prevenčnej povinnosti; tá má charakter konkrétneho zákroku v čase a mieste bezprostredne hroziacej škody. V skúmanej veci sa neplnenie konštantne danej povinnosti vzťahovalo na časovo bližšie nedefinované obdobie v budúcnosti, a preto vzhľadom na nemožnosť odhadnutia dĺžky exekučného konania, nebolo možné vylúčiť vznik škody a nárok na jej náhradu. Vychádzajúc z týchto skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca faktúrami o tom, že iný subjekt pre neho realizoval v roku 2015, t.j. v čase judikovanej povinnosti žalovaného, v dňoch 02.03.2015, 16.03.2015, 30.03.2015 a 13.04.2015, presun nádoby na miesto určenia a ich úhradou, osvedčil vznik škody, a to v sume 20 eur. Vzhľadom na existenciu všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1, 2, 3 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto žalobe, v časti zaplatenia majetkovej škody vo výške 20 eur, vyhovel. 5. Skúmajúc dôvodnosť žaloby v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. Žalobca odôvodňoval nemajetkovú ujmu ako ujmu na jeho živote, na strate času v súvislosti s odkladaním nádoby na miesto určenia, ktoré tvrdenia však nepostačovali ani len na konštatáciu unesenia bremena tvrdenia. Žalobca totiž nešpecifikoval, akým spôsobom konanie žalovaného zasiahlo do jeho života, aké následky spôsobilo v jednotlivých oblastiach jeho osobnostných práv a pre tieto účely nenavrhol ani jeho výsluch. Len púhe konštatovanie zásahu do života, bez akejkoľvek bližšej skutkovej špecifikácie, nepostačuje na ustálenie vzniku závažného zásahu na právach žalobcu. Jeho argumentácia o existencii zásahu a následkov na jeho živote, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy, zostala preto len v rovine neosvedčených tvrdení. Vzhľadom na absenciu osvedčenia vzniku zásahu na právach žalobcu zo strany žalovaného, existencie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovaného a tvrdenou ujmou žalobcu, konajúci súd v tejto časti žalobu zamietol. 6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 a 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v časti nároku o zaplatenie 795 eur, v ktorej zobral žalobu späť bez uvedenia konkrétneho dôvodu, preto v tejto časti vznikol nárok na náhradu trov konania protistrane. Žalovaný bol úspešný v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 185 eur, v ktorej súd túto zamietol a žalobca úspešný v časti konania o zaplatenie sumy 20 eur, v ktorej mu súd vyhovel (všetko z celkovej pôvodne žalovanej sumy 1.000 eur). Nakoľko žalovaný bol v konaní čiastočne úspešný v rozsahu 98 % (v časti o zaplatenie 795 eur, v ktorej žalobca zobral žalobu späť a v časti o zaplatenie 185 eur, v ktorej súd túto žalobu zamietol), konajúci súd náhradu trov konania pomerne rozdelil, s tým, že pomer úspechu žalovaného v rozsahu 98 % znížil o pomer jeho neúspechu v rozsahu 2 %, čo predstavovalo celkový úspech žalovaného v rozsahu 96 %. Z uvedeného dôvodu priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96 %. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcej časti, podal odvolanie žalobca, považujúc ho za nesprávny, najmä z dôvodu nedostatočného posúdenia dôkazov. Uviedol, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vrátiť zbernú nádobu na odberné miesto nielen v rozsahu deklarovaných štyroch dní, ale viackrát v žalovanom období, čo mali preukazovať fotografie založené do súdneho spisu. Žalovaný si teda počnúc od 28.11.2005 kontinuálne neplní svoje povinnosti a nerešpektuje právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II vo veci sp. zn. 18C/50/2007. V rozhodnom období žalovaný pritom vykonal asi 209 odvozov odpadu, pričom v 95 % nevrátil odbernú nádobu na svoje miesto. Dôsledkom toho bolo, že zbernú nádobu musel na svoje odberné miesto vrátiť niekto iný. Žalobca z toho vyvodil, že ide o dosť závažnú nemajetkovú ujmu, na uspokojenie ktorej nepostačuje len morálne zadosťučinenie, a preto je na mieste priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy. 8. V ďalšom žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že opomenul zvážiť a vyjadriť sa k porušovaniu zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) a k diskriminačnému správaniu žalovaného, na ktoré poukázal v podaní doručenom súdu dňa 19.05.2017. Žalovaný sa v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona správal k ostatným zákazníkom inak ako ku žalobcovi, pričom tak robil úmyselne a cielene. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 27.09.2017 uviedol, že žalobca neoznačil žiaden odvolací dôvod, na ktorý by mohol relevantne reagovať; v jeho odvolaní tak absentovali zákonom predpísané náležitosti, čo odôvodňuje odmietnutie odvolania podľa § 386 C.s.p. I napriek uvedenému ďalej konštatoval, že hoci žalobca výslovne neuviedol, v akom rozsahu napadol rozsudok súdu prvej inštancie, možno predpokladať, že išlo výrok týkajúci sa zaplatenia sumy 185 eur, v ktorej časti súd jeho žalobu zamietol. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti, založenej na argumentácii o neunesení dôkazného bremena a bremena tvrdenia žalobcom. Na priznanie nemajetkovej ujmy musia byť splnené predpoklady, a to zásah spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy, resp. zavinenie, ktoré žalobca nepreukázal. 10. Pokiaľ išlo o žalobcom tvrdenú diskrimináciu, tá sa podľa neho nezakladala na pravde. E. ulica je miestnou komunikáciou 3. triedy a je slepá, v pozdĺžnom sklone 18 %; samotné odberné miesto preto nemožno objektívne porovnať s inými zjazdnými ulicami, na ktorých sa nachádzajú odberné miesta. Z týchto dôvodov navrhol odvolaciemu napadnutý rozsudok potvrdiť. 11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.02.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 13. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 14. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 15. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.). Konajúci súd správne ustálil, že žalobca dostatočne nešpecifikoval, akým spôsobom konanie žalovaného zasiahlo do jeho života a aké následky v ňom z hľadiska jeho osobnosti spôsobilo. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca už v žalobe, doručenej súdu prvej inštancie dňa 02.12.2010, v rámci opisu rozhodujúcich skutočností uviedol, že v dôsledku porušenia povinností žalovaným mu vznikla najväčšia ujma na živote, kedy musel svoj čas, ako časť svojho bytia, venovať činnostiam a domáhať sa svojho práva, ktoré bolo porušované. Na týchto skutkových tvrdeniach zotrval i v rámci informatívneho výsluchu dňa 22.03.2017 (č.l. 92 a nasl.), keď uviedol, že nemajetkovú ujmu si uplatňuje v dôsledku straty času pri vracaní smetnej nádoby na svoje miesto za obdobie od 26.05.2008 až doteraz, pričom až na pojednávaní súdu dňa 10.05.2017 (č.l. 100) jeho zástupca vymedzil výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy sumou 185 eur. V podaní zo dňa 20.04.2017 (č.l. 106) žalobca ozrejmil, že výšku nemajetkovej ujmy určil počtom vrátení zbernej nádoby na pôvodné miesto a sumou účtovanou za jeden úkon vrátenia (37 x 5 eur). Treba prisvedčiť súdu prvej inštancie, že z takto vymedzeného nároku žalobcu skutočne nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný zasiahol do jednotlivých oblastí jeho osobnosti, nakoľko žalobca taký zásah ani netvrdil; v skutočnosti namietal, že odkladaním zbernej nádoby na pôvodné zberné miesto stratil čas, ktorý číselne vyjadril sumou 185 eur. Takto vymedzený nárok (na zaplatenie straty času) však nemožno stotožniť s nárokom na nemajetkovú ujmu ako dôsledku nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv, ako sa mylne domnieval žalobca. Zároveň, z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca svoje tvrdenia o neoprávnenom zásahu žalovaného do jeho života ani nijako nepreukázal. 16. Žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že jeho nárok neposúdil v intenciách antidiskriminačného zákona, hoci v podaní zo dňa 19.05.2017 poukazoval na to, že žalovaný sa ku nemu správa inak ako ku ostatným klientom, a tým sa dopúšťa diskriminácie. 17. Odvolací súd k predmetnej námietke udáva, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalobca si uplatňoval nárok na nemajetkovú ujmu primárne z dôvodu vzniku ujmy na jeho živote, resp. ako dôsledok straty času pri vracaní zbernej nádoby na svoje miesto. Tým vymedzil skutočnosti, od ktorých odvodzoval svoj nárok, na ktorých zisťovanie sa súd prvej inštancie v konaní zameral. V písomnom podaní zo dňa 18.05.2017 (č.l. 114) žalobca poukázal na to, že z odberného miesta E. XX M. A. žalovaný odváža odpad, hoci sklon cesty možno považovať za porovnateľný ako pri odbernom mieste E. X/A M. A., z čoho vyvodil, že ku nemu sa žalovaný správa inak ako k ostatným zákazníkom. Na to, aby sa konajúci súd mohol zaoberať tvrdením žalobcu o jeho možnej diskriminácii žalovaným, odôvodňujúcej nárok na nemajetkovú ujmu z iného než doposiaľ uplatneného dôvodu, musel by žalobca uviesť dostatočný opis rozhodujúcich skutočností, na podklade ktorých by bolo možné usudzovať, že k jeho diskriminácii zo strany žalovaného došlo. Zároveň, z jeho podania by muselo byť dostatočne zrejmé, čo malo byť dôvodom tvrdeného diskriminačného konania žalovaného, t.j. pohnútkou takého konania (ako predpokladá ustanovenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona), nakoľko medzi dôvodom diskriminácie a vzniknutou nevýhodou musí existovať príčinná súvislosť. Uplatnením náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminácie by totiž žalobca uviedol rozdielny skutkový dej a tak založil svoj nárok na nových, podstatne zmenených rozhodujúcich skutočnostiach, majúcich za následok zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2 C.s.p., o ktorej by bol konajúci súd následne povinný rozhodnúť. Za zmenu žaloby totiž nemožno považovať len zmenu kvalitatívnej alebo kvantitatívnej stránky žalobnej žiadosti, ale aj podstatnú zmenu rozhodujúcich skutkových okolností, od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok vo veci samej. Žalobca však také rozhodné skutočnosti vo svojom podaní zo dňa 18.05.2017 neuviedol a z jeho podania nebol zrejmý ani dôvod tvrdenej diskriminácie. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď sa predmetnými tvrdeniami žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal a tieto neskúmal. 18. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 19. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukazoval na to, že odvolanie nespĺňalo zákonné náležitosti v zmysle § 363 C.s.p., keď v ňom žalobca neuviedol, z akých konkrétnych dôvodov považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne a navrhol postup odvolacieho súdu podľa § 386 písm. d) C.s.p., t.j. odvolanie žalobcu odmietnuť, je pravdou, že žalobca výslovne neoznačil niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 C.s.p. Vychádzajúc však z obsahu jeho odvolania, tieto bolo možné vyvodiť (dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p.); predmetná vada nebránila odvolaciemu súdu pokračovať v odvolacom konaní a vecne o ňom rozhodnúť. 20. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).