Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/102/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213233302 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1213233302.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobkyne: C.. D. V., O.. XX.X.XXXX, Y. XA, V., zastúpenej advokátkou JUDr. Soňou Urbaničovou, Sliezska 9, Bratislava, proti žalovanému: RAVEN a.s., Šoltésovej 2, Považská Bystrica, IČO: 31 595 804, zastúpenému ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o., Dvory 1932, Púchov, o vylúčenie veci z exekúcie, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C/277/2013-236, zo dňa 19.10.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému proti žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu; v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 22.10.2013 domáhala proti žalovanému vylúčenia veci z exekúcie vedenej exekútorom JUDr. Petrom Stanom (sp. zn. 56Er/2114/2013, EX 798/2013), nehnuteľnosti - k.ú. X., D. V. - U..Č.. O. U., D. V. C., zapísanej na LV č. XXXX vedeného správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, a to pozemkov vedených na parc. registra ,,C“ č. XXXXX/X o výmere 565 m2 ako zastavané plochy a nádvoria a stavby vedenej ako rodinný dom so súp. č. XXXX na P. Č.. XXXXX/X (ďalej len ,,nehnuteľnosti“), ktoré sú v jej výlučnom vlastníctve; tieto nadobudla na základe kúpnej zmluvy a to i napriek skutočnosti, že v čase ich nadobudnutia bola vydatá a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej aj „BSM“) nebolo zrušené. O tejto skutočnosti svedčí Notárska zápisnica o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva pod č. N 59/13, Nz 8525/13, NCRIs 8737/13 spísaná notárom Mgr. Margitou Kudláčovou zo dňa 15.3.2013, ktorou manželia uzavreli dohodu o zúžení rozsahu BSM , v zmysle ktorej nadobúda nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva len žalobkyňa. V predmetnej zápisnici je aj zhodné vyhlásenie manželov, že nehnuteľnosti sú nadobúdané z výlučných prostriedkov žalobkyne a tieto nadobudla z predaja nehnuteľnosti, ktorá nebola v BSM. Investíciu osobných finančných prostriedkov žalobkyne preukazuje aj Rozhodnutie správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu o povolení vkladu v prospech žalobkyne zo dňa 20.3.2013, v zmysle ktorého predala nehnuteľnosť - bytovú jednotku, ktorú vlastnila, manželom F.X. a notárska zápisnica N 628/2002, Nz 628/2002 spísaná notárkou JUDr. Ľubicou Floriánovou dňa 29.5.2002 o zúžení BSM, na základe ktorej bytovú jednotku nadobudla žalobkyňa do svojho výlučného vlastníctva. Žalobkyňa preto namietala zriadenie exekučného záložného práva na pozemku ako i rodinnom dome, ktoré sú predmetom exekúcie; od exekútora ale dostala odpoveď, že notárska zápisnica o zúžení BSM nemá vplyv na ďalšie vedenie exekúcie, nakoľko pri začatí exekučného konania nemal oprávnený ani exekútor vedomosť o predmetnej dohode manželov, a teda na tento dokument by sa mohla žalobkyňa odvolávať len vtedy, keby bol tretím stranám známy. Podľa žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi a zákonom, aby súdny exekútor potom, čo sa dozvie o skutočnosti existencie notárskej zápisnice o zúžení BSM takýto právny úkon neakceptoval. Žalobkyňa nevedela o záväzku manžela voči žalovanému. Mala za to, že pokiaľ sa súdny exekútor dozvedel o notárskej zápisnici, je vylúčené popierať jej platnosť už aj z dôvodu formálnej perfektnosti predmetnej listiny vo forme verejnej listiny. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie skonštatoval, v čom spočíva spornosť otázky v prejednávanej veci: či pre pohľadávku jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, možno postihnúť majetok, ktorý je vo výlučnom vlastníctve druhého manžela z dôvodu, že k vylúčeniu tohto majetku z režimu BSM došlo v dôsledku uzavretia dohody o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143a Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti ozrejmil, že § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje veriteľovi len jedného z manželov, uspokojiť pri exekúcii svoju pohľadávku, ktorá vznikla za trvania manželstva i z majetku patriaceho do BSM, zohľadňuje pojmový znak BSM - bezpodielovosť. Keďže v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov neexistujú podiely žiadneho zo spoluvlastníkov (manželov) na spoločnej veci, nemôže sa veriteľ pri vymáhaní svojej pohľadávky, ktorá vznikla za trvania manželstva len voči jednému z manželov obmedziť iba na "podiel" tohto manžela (dlžníka) na spoločnom majetku. Uvedené ustanovenie preto umožňuje, aby veriteľ dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky aj z tých vecí, ktorých je dlžník bezpodielovým spoluvlastníkom. Dodal, že predpokladom možnosti postupu podľa tohto ustanovenia je existencia vymáhateľnej pohľadávky vzniknutej len voči jednému z manželov za trvania manželstva (samostatný dlh) a vedenie exekúcie aj na majetok, ktorý patrí do BSM. 2.1. Pripomenul, že výnimku z ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, predstavuje prípad, kedy manželia uzavreli dohodu podľa § 143a Obč. zákonníka (o zúžení BSM alebo vzniku BSM ku dňu zániku manželstva) a pohľadávka veriteľa jedného z manželov vznikla pri používaní majetku, ktorý podľa tejto zmluvy nepatrí do BSM (§ 147 ods. 2 Občianskeho zákonníka), t.j. pri používaní majetku, ktorý bol z dôvodu dohody uzavretej medzi manželmi vyňatý z režimu BSM. 2.2. Zdôraznil však, že v prejednávanej veci sa o takýto prípad nejedná, nakoľko v konaní nezistil a žalobkyňa to ani netvrdila, že dlhy vznikli pri používaní majetku vyňatého z bezpodielového spoluvlastníctva manželov (v prospech výlučného vlastníctva žalobkyne) zmluvou o jeho zúžení. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že pre posúdenie sporu bolo podstatné, či vo vzťahu k § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola alebo nebola dohoda o zúžení BSM uzavretá podľa § 143a Občianskeho zákonníka inej osobe známa. Predovšetkým považoval za potrebné uviesť, že žalobkyňa sa nesprávne domnieva, že súdny exekútor popiera platnosť notárskej zápisnice (majúc zrejme na mysli platnosť uzatvorenej dohody o zúžení BSM ako právneho úkonu); potvrdil, že zmluva o zúžení rozsahu BSM môže mať dopad aj na tretie osoby (veriteľov) a je právne účinná voči veriteľovi, ale len vtedy, ak bola medzi manželmi uzavretá (stala sa medzi manželmi účinnou) skôr, ako vznikla veriteľovi pohľadávka (voči jednému z manželov) a zároveň už v tej dobe bol veriteľovi známy obsah zmluvy o zúžení BSM. 3.1. V nadväznosti na uvedené podčiarkol, že voči veriteľovi nemôže byť právne účinná zmluva o zúžení BSM, ktorá bola uzavretá medzi manželmi (stala sa účinnou) až potom, ako veriteľovi vznikla pohľadávka (voči jednému z manželov). Nemožnosť manželov odvolať sa voči veriteľovi na zmluvu o zúžení BSM podľa § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorá bola manželmi uzavretá až potom, ako veriteľovi už vznikla jeho pohľadávka (voči jednému z manželov), nespôsobuje teda neplatnosť zmluvy, ale len jej tzv. relatívnu bezúčinnosť; čo znamená, že dohoda o zúžení BSM je naďalej platným právnym úkonom a vyvoláva ňou sledované právne následky, avšak vo vzťahu manželov voči veriteľovi sa na zmluvu hľadí tak, ako keby nenastali jej právne účinky, uzavrel súd prvej inštancie s tým, že stav relatívnej bezúčinnosti zmluvy podľa § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka nastáva priamo zo zákona (ex lege); s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1154/2012, to podľa názoru súdu prvej inštancie vyplýva aj z toho, že veriteľ vymáhateľnej pohľadávky, ktorá mu vznikla voči jednému z manželov skôr, než bola manželmi uzavretá (stala sa medzi manželmi účinnou) dohoda o zúžení ich BSM, má právo ju vymôcť na základe exekučného titulu, cestou exekúcie, tiež z majetku, ktorý (pôvodne) patril do BSM a ktorý na základe zmluvy o zúžení BSM pripadol manželovi dlžníka bez toho, aby bezúčinnosť zmluvy podľa § 143a ods. 4 Obč. zák. musela byť (voči manželovi dlžníka) určená právoplatným súdnym rozhodnutím. 4. Súd prvej inštancie zopakoval, že v zmysle § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka je podstatné, či dohoda o zúžení BSM bola známa inej osobe, t.j. osobe, ktorej sa obsah zmluvy o zúžení rozsahu BSM môže v jej právnom postavení nejako dotknúť, resp. ukrátiť jej práva. Pritom nie je relevantné, či takáto dohoda bola uzavretá pred vznikom právneho vzťahu niektorého z manželov (popr. oboch) k tretej osobe alebo neskôr. Nie je tiež podstatné, či táto tretia osoba bola pri vzniku právneho vzťahu (pre ktorý mohlo, či môže byť prípadné zúženie významné) o takomto zúžení niektorým z manželov informovaná alebo nie, pretože rozhodná je akákoľvek vedomosť tretej osoby o zúžení rozsahu BSM, ktorá ovplyvňuje jej právne pomery, pričom sa vychádza z toho, že vymedzenie rozsahu BSM vyplýva priamo zo zákona (§ 143 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti považoval za potrebné opätovne zdôrazniť, že dohoda manželov uzavretá podľa § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka upravuje len vnútorné vzťahy medzi manželmi. Zmluvné strany sa preto môžu dovolávať dohody voči inej osobe len výnimočne, ak im táto dohoda bola známa. S poukazom na Rč 20 Cdo 612/2005 dôvodil, že pod známosťou dohody je treba rozumieť nielen známosť o uzavretí dohody, ale vyžaduje sa, aby tretia strana bola oboznámená aj s obsahom tejto dohody (nestačí ani, že zmluva je verejne prístupná v zbierke listín katastra nehnuteľností). 4.1. Mal za to, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať známosť dohody zaťažuje zmluvné strany. To, či bol inej osobe známy obsah dohody o zúžení zákonom stanoveného rozsahu BSM, súd skúma ku dňu vzniku vymáhateľnej pohľadávky; okolnosť, že tretej osobe bol alebo mohol byť známy obsah tejto dohody v čase začatia exekúcie nie je významná, rovnako ako nie je významná ani nevedomosť manžela o vzniku pohľadávky druhého z manželov. Ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní okamihu, kedy súd skúma, či inej osobe bol známy obsah dohody o zúžení BSM sa vychádza zo skutočnosti, že právne vzťahy vytvorené v čase vzniku pohľadávky nemôžu byť zmluvou o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov ovplyvnené (Rč 20 Cdo 1389/2003, Rč 20 Cdo 2512/2011, Rč 20 Cdo 3497/2008, Rč 20 Cdo 279/2003). 4.2. Súd prvej inštancie tak svoje rozhodnutie založil o.i. na konštatovaní, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie nemôže byť úspešná, ak vymáhaná pohľadávka vznikla za trvania manželstva jednému z manželov pred uzavretím zmluvy o zúžení BSM. 5. Súd prvej inštancie vychádzal z účelu ustanovenia § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorým je ochrana právneho postavenia veriteľov, predovšetkým pred eventuálnymi nepriaznivými dopadmi niektorých zmlúv uzavretých medzi manželmi o zúžení BSM vo vzťahu k tretím osobám, ktorými účastníci môžu sledovať aj sťaženie uspokojenia práv tretích osôb, alebo naopak prospech, resp. zvýhodnenie, ktoré im z vytvoreného právneho vzťahu mohlo vzniknúť na úkor iných osôb. 6. K samotnej veci potom, vychádzajúc z týchto záverov, súd prvej inštancie poznamenal, že nebolo sporné, že pohľadávky žalovaného voči manželovi žalobkyne vznikli v roku 2012 a boli žalovanému priznané rozhodnutiami rozhodcovského súdu. Z obsahu exekučného spisu nevyplýva, že by povinný - manžel žalobkyne, podal proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky; rovnako nebolo sporné, že žalovanému ako veriteľovi manžela žalobkyne v čase vzniku pohľadávky nebol, a ani nemohol byť známy obsah zmluvy o zúžení BSM uzavretej medzi manželmi dňa 15.3.2013, nakoľko táto bola uzatvorená po vzniku pohľadávky, keď zároveň, ako už bolo uvedené vyššie, právne vzťahy vytvorené v čase vzniku pohľadávky nemôžu byť zmluvou o zúžení BSM ovplyvnené, a preto ani žaloba o vylúčenie veci z exekúcie nemôže byť v tomto prípade úspešná, ak vymáhaná pohľadávka vznikla za trvania manželstva jednému z manželov pred uzavretím zmluvy o zúžení BSM. 7. Súd prvej inštancie ešte rozvinul ďalšie možné relevantné hľadisko na posudzovaný spor a síce, že predpokladom platne uzatvorenej dohody o zúžení BSM podľa § 143a Občianskeho zákonníka je vylúčenie inak kogentných ustanovení zákona týkajúcich sa rozsahu BSM, t.j. predmetom takejto dohody manželov môže byť iba to, čo by inak podľa zákona patrilo do BSM. S poukazom na judikatúru súdov, že do BSM nepatrí vec nadobudnutá za trvania manželstva, pokiaľ je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré sú majetkom výlučne jedného z manželov a tiež, že pokiaľ za trvania manželstva bola vec nadobudnutá jednak z prostriedkov, ktoré patria do BSM, t.j. zo spoločných prostriedkov a jednak z prostriedkov patriacich výlučne niektorému z manželov, stáva sa takáto vec predmetom BSM (čo platí aj v prípade, ak by boli na nákup veci použité prostriedky získané z výťažku z predaja veci patriacej do výlučného vlastníctva niektorého z manželov a čiastočne použité spoločné prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manželov - R 42/1972) súd prvej inštancie usúdil, že ak ide o vec nadobudnutú za trvania manželstva kúpou (nie dedičstvom alebo darom), ktorá neslúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jednému z manželov, pričom na jej kúpu neboli použité len finančné prostriedky patriace výlučne len jednému z manželov, ide vždy o vec, na ktorú sa nepochybne vzťahuje § 143 Občianskeho zákonníka a teda o vec patriacu do BSM (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 99/2011). V nadväznosti na tieto východiská potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že sporná nehnuteľnosť bola nadobudnutá za finančné prostriedky získané z predaja nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve, ktoré nadobudla v roku 2002, jej obrana by bola úspešná len vtedy, ak by sa preukázalo, že aj dohoda o zúžení BSM uzavretá ešte 29.5.2002, na základe ktorej v roku 2002 nadobudla za trvania manželstva nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva, bola žalovanému v čase vzniku pohľadávky známa; avšak táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná. Právnym následkom pri tejto dohode je tiež to, že sa na ňu (vo vzťahu k veriteľovi) hľadí tak, ako keby nenastali jej právne účinky, inak povedané, tak ako keby nedošlo k zúženiu rozsahu BSM. A nakoľko ani predmetná dohoda nenadobudla voči žalovanému právne účinky a žalovaná nepreukázala, že na kúpu nehnuteľnosti nadobudnutej v roku 2002 použila finančné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve (nadobudnuté pred uzavretím manželstva, dedením, darovaním a pod.), ani táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na iné právne posúdenie veci, uzavrel súd prvej inštancie. 8. Vychádzajúc z uvedeného, keďže vo vzťahu k veriteľovi (žalovanému) sa na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Petra Stana, pod č. EX 798/13 hľadí ako na majetok patriaci do BSM, súd prvej inštancie za použitia § 143, § 143a ods. 1, ods. 3, 147 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 55 ods. 1 a § 134 ods. 1 Exekučného poriadku dospel k záveru, že nie je daný dôvod na vylúčenie veci z exekúcie s tým, že sa nejedná o právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému voči žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 9. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a vec špecifikovanú v petite žaloby vylúčiť z exekúcie, eventuálne žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie; súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Opätovne uviedla, že dohoda žalobkyne a jej manžela o zúžení BSM bola založená na objektívnych skutočnostiach, že nehnuteľný majetok nadobúdala žalobkyňa z vlastných prostriedkov, ktoré nepatrili do BSM. Poukázala na to, že do manželského zväzku s manželom vstúpili ako skúsení ľudia, ktorí mali už rozvod za sebou, každý z nich mal BSM z predchádzajúceho vzťahu vyporiadané a teda vedeli a chceli byť poistení; ako matka detí mala za to, že je nutné mať vlastné bývanie, ktoré mala zabezpečené najskôr v družstevnom byte v V. - P. ešte pred manželstvom s povinným 2/ z exekúcie. Súdu prvej inštancie vyčítala, že mal prihliadnuť na špecifiká tohto konkrétneho prípadu. 10. Vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka a povinnosti predložiť veriteľovi včas dohodu o zúžení BSM vyslovila úvahu, že otáznym zostáva čas, kedy je manžel, či manželia alebo tretia osoba povinná veriteľovi dohodu predložiť. Uvedeným sa súd prvej inštancie nezaoberal; rovnako sa nezaoberal skutočnosťou, prečo exekútor vyznačil exekučné záložného právo v liste vlastníctva tretej osoby - nie povinného, nakoľko lustráciou majetku povinných nemohol dôjsť k záveru, že žalobkyňa ako manželka povinného 2/ vedenej exekúcie, vlastní vo výlučnom vlastníctve nehnuteľnosť. Napriek výzve katastra, ktorý plní len evidenčnú funkciu, súdny exekútor nedoložil vysvetlenie k blokovaniu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu a pripomenula, že zužovať BSM sa nemuselo, pokiaľ prostriedky nadobudnuté na kúpu nehnuteľnosti mala žalobkyňa svoje vlastné z predaja jej bytu a jej hotovosti, stále totiž išlo o výlučný majetok len jedného z manželov. Namietala, že čas predloženia dohody, hoci na to poukazoval jej právny zástupca, nebol súdom posúdený s tým, že zákon nestanovuje pri možnosti odvolať sa na dohodu o zúžení BSM prekluzívnu dobu. Zo skutočnosti, že čas predloženia dohody o zúžení BSM tretej osobe, v tomto prípade žalovanému, nie je § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka daný, avšak v zmysle zákona (§ 147 ods. 2 Občianskeho zákonníka) pri výkone rozhodnutia sa na dohodu o zúžení BSM prihliada, žalobkyňa vyvodila, že povinnosť predloženia a informácie o modifikácií BSM bola splnená. Bola názoru, že splnenie povinnosti predložiť dohodu o zúžení BSM nastalo, keď ju v septembri 2013 predložila pri výkone rozhodnutia súdnemu exekútorovi, ktorý na návrh žalovaného viedol a vedie exekúciu; a odkedy dohodu o zúžení BSM v súdnom konaní predložila žalovanému v októbri 2013, nie je možné viesť exekúciu na majetok, ktorý má byť vylúčený z exekúcie. 11. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil na základe listín po právnej stránke významnú okolnosť, a to že na dohodu o zúžení BSM sa možno odvolávať, pokiaľ táto vznikla pred vznikom pohľadávky, (str. 8 rozsudku) a nakoľko dohoda o zúžení vznikla v roku 2013, ale pohľadávka v roku 2012 (vymáhateľná pohľadávka z rámcovej kúpnej zmluvy z roku 2009), nie je možné sa na túto odvolať. Za podstatné žalobkyňa však považovala fakt, že dohoda o zúžení v roku 2013 bola len „pokračovaním“ dohody o zúžení v roku 2002, ktorá v čase pohľadávky platne existovala; obe dohody boli napokon žalovanému predložené, a to v septembri 2013. Upriamila pozornosť na to, že síce obe dohody zužovali formálnym spôsobom majetok BSM, ale napriek týmto úkonom išlo o výlučný majetok žalobkyne nepretržite s tým, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, keby po dohode s manželom o zúžení ich BSM, po predaji vlastnej nehnuteľnosti a vlastných investíciách, ktoré nespadajú do BSM, mala blokovanú svoju nehnuteľnosť z dôvodu neopatrnosti manžela pri výkone jeho podnikateľských aktivít. 12. Vo vzťahu nepreukázania finančných zdrojov pre nadobudnutie nehnuteľnosti, ktorá bola v jej výlučnom vlastníctve podľa notárskej zápisnice N 628/2002, Nz 628/2002, žalobkyňa poukázala na to, že po rozvode z prvého manželstva nadobudla družstevný byt v V., a to ešte pred manželstvom s povinným 2/ z exekúcie. Uvedené riadne zdokladovala preberacím protokolom založeným v súdnom spise; tento byt bol následne v porevolučnom čase v roku 1990 predaný. Zároveň mala svoje finančné prostriedky v hotovosti. Napriek rozdielu v cene nehnuteľnosti, ktorá nespadala do masy BSM a nehnuteľnosti, ktorú nadobudla za manželstva v roku 2002 (N 628/2002, Nz 628/2002), a ktorá mala byť súčasťou BSM, je potrebné vziať do úvahy, že túto nadobudla z titulu vlastnej investície; bolo výhradne na rozhodnutí žalobkyne pri nakladaní s jej výlučným majetkom, kedy tento predá a nadobudne napr. so ziskom iný. Pokiaľ predala nehnuteľnosť nadobudnutú v roku 2002, kupovala novú opäť v prípade, aby nevznikli žiadne pochybnosti, do výlučného majetku a toto podporila notárskou zápisnicou (N59/13, Nz 8525/13) o zúženom BSM. Argumentovala tým, že úkon predaja pôvodnej nehnuteľnosti nadobudnutej v roku 2002 a kúpy inej nehnuteľnosti v roku 2013 len odráža pôvodný zámer a sled právnych úkonov v tomto smere; preto opätovne uzatvorila dohodu o zúžení BSM. 12.1. K samotnému preukazovaniu finančných zdrojov napokon uviedla, že od roku 2002 uplynulo do podania jej žaloby 11 rokov a preto bolo obtiažne dokázať zdroj jej vlastných finančných prostriedkov; podarilo sa jej zabezpečiť doklad hotovostných platieb spoločnosti Polaris Gamma a.s. (zaniknutá spoločnosť), ktoré v konaní nevedela bez svojho zavinenia predložiť, ktoré preukazujú platby hotovosťou za kúpu nehnuteľnosti v roku 2002 do jej výlučného vlastníctva. Hotovostné peniaze mala odložené, ako uviedla pejoratívne „v skrini“ 2,5 roka po uzatvorení manželstva s povinným 2/, ktoré bolo uzatvorené 21.10.1989 a spolu s prostriedkami utŕženými s predaja jej vlastného bytu v P. tieto investovala do kúpy nehnuteľnosti podľa zmlúv so spoločnosťou Polaris Gamma a.s. založených v súdnom spise. Podľa žalobkyne Dohodou o zúžení BSM v jej prípade nešlo o zníženie masy BSM, ako to má na mysli zákon, čiže modifikáciou transformácia majetku v BSM, ale o právnu ochranu jedného z manželov, ktorý predal svoj majetok a chcel nadobudnúť iný a vlastniť ho sám v podiele 1/1; vlastný majetok jedného z manželov nespadá do BSM. 13. Žalobkyňa mala za to, že preukázala, že pred manželstvom s povinným 2/ z exekúcie vlastnila nehnuteľný majetok, čo medzi stranami nebolo ani sporné. V zmluvách o kúpe nehnuteľností z roku 2002 do výlučného vlastníctva žalobkyne sa uvádza, že kúpna cena či záloha môže byť uhradená v hotovosti; tomu tak aj bolo, pričom dnes nevie hotovostné platby vlastných výlučných zdrojov preukázať a osoby, ktoré by vedeli svedeckými výpoveďami uvedené podporiť (matka žalobkyne) už bohužiaľ nežijú. Záverom zdôraznila, že vlastnícke právo požíva ochranu a napriek neopatrným úkonom povinného 2/ nemožno viesť výkon rozhodnutia na samostatný majetok druhého manžela, ktorý o záväzku nevedel a to bez ohľadu, či bola alebo nebola spísaná dohoda o modifikácií BSM, v tomto prípade o zúžení BSM. 14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako zákonný, spravodlivý a vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom tak, ako ich vymedzila žalobkyňa poznamenal, že žalobkyňa neuviedla a ani rámcovo neoznačila, ktoré skutkové závery súdu prvej inštancie považuje vzhľadom na vykonané dôkazy pred súdom prvej inštancie za nesprávne. Žalobkyňa v podanom odvolaní len deklaruje subjektívne dôvody, na základe ktorých sa rozhodla so svojím manželom pristúpiť k uzatvoreniu dohôd o zúžení BSM (predchádzajúce životné skúsenosti, osobná rodinná situácia žalobkyne a údajne nadobudnutie dotknutých nehnuteľností z výlučných finančných prostriedkov žalobkyne) bez toho, aby na podklade ňou tvrdených skutočností akýmkoľvek spôsobom spochybnila tie skutkové závery, ktoré sa stali rozhodnými pre právne posúdenie veci. Aj z tohto dôvodu považoval skutkové závery ustálené súdom prvej inštancie za správne a nesporné. 15. Žalovaný primárne namietal predloženie listinných dôkazov (faktúry a príjmové pokladničné doklady) až v odvolacom konaní, nakoľko žalobkyňa relevantne neodôvodnila a ani nepreukázala, z akých dôvodov nebolo možné tieto dôkazy predložiť už v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie. Oponoval tým, že dodatočné predkladanie a vykonávanie dôkazov v odvolacom konaní je prípustné len vo výnimočných prípadoch, keď vzhľadom na okolnosti prejedávanej veci sú dané osobitné dôvody, na základe ktorých legitímne nemožno od strán sporu očakávať, aby niektoré dôkazy predložili už v rámci konania pred súdom prvej inštancie. Tieto osobitné dôvody však musia spočívať v objektívnych okolnostiach, ktoré dotknutá strana sporu nemohla ovplyvniť ani pri vynaložení primeraného úsilia za účelom získania a predloženia takýchto dôkazov. 15.1. V danom prípade však žalobkyňa od začatia konania tvrdila, že finančné prostriedky, za ktoré nadobudla nehnuteľnosť v roku 2002 boli v jej výlučnom vlastníctve z dôvodu, že tieto získala za predaj nehnuteľnosti pochádzajúcej z predchádzajúceho manželstva. Podľa žalovaného však žalobkyňa túto skutočnosť nepreukázala, keďže finančné prostriedky, ktoré utŕžila za predaj nehnuteľnosti pochádzajúcej z predchádzajúceho manželstva (cca. 150.000,- Sk) v žiadnom prípade nepostačovali na pokrytie kúpnej ceny za nadobudnutie nehnuteľnosti v roku 2002 (cca 3.500.000,- Sk). Na túto skutočnosť viackrát poukázal v rámci konania pred súdom prvej inštancie, avšak žalobkyňa túto okolnosť vecne nereagovala a ani nepredložila žiadne listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Prezentoval názor, že ak mala žalobkyňa záujem preukázať pôvod zvyšných finančných prostriedkov získaných na nadobudnutie nehnuteľnosti v roku 2002 (rozdiel medzi kúpnou cenou za predaj nehnuteľnosti pochádzajúcej z predchádzajúceho manželstva a za kúpu nehnuteľnosti v roku 2002), mala tak uskutočniť ešte v rámci konania pred súdom prvej inštancie a nie v odvolacom konaní, keďže táto skutková okolnosť bola rozhodnou pre vyhovenie jej žalobe a v tomto smere mala žalobkyňa nesporne dôkazné bremeno. Je tiež zrejmé, že žiadne objektívne skutočnosti nebránili žalobkyni zaobstarať si (predložiť) dotknuté listinné dôkazy už v rámci konania pred súdom prvej inštancie, keďže tieto mala evidentne k dispozícii už v tom čase. 15.2. S poukazom na uvedené dôvody mal žalovaný za to, že žalobkyňa nesplnila predpoklady pre uplatnenie dotknutých listinných dôkazov v odvolacom konaní v zmysle § 366 písm. d) C.s.p. a preto nemožno na tieto prihliadať. V spojení s tým žalovaný podotkol, že predložené listinné dôkazy preukazujú len spôsob zaplatenia kúpnej ceny za nehnuteľnosť nadobudnutú v roku 2002, ale žiadnym spôsobom nepreukazujú pôvod finančných prostriedkov použitých na úhradu kúpnej ceny, pričom práve táto skutočnosť bola rozhodnou pre posúdenie danej veci (nie spôsob úhrady). V tejto súvislosti žalovaný odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku v jeho odseku 33, v ktorom súd prvej inštancie vyčerpávajúco, zákonne konformným spôsobom a tiež s odkazom na ustálenú judikatúru súdov prijal záver, že žalobkyňa nepreukázala pôvod finančných prostriedkov použitých na nadobudnutie nehnuteľnosti v roku 2002 a preto je potrebné prezumovať, že tieto finančné prostriedky, resp. ich časť patrila do BSM a z toho titulu aj nadobúdaná nehnuteľnosť bola súčasťou BSM. Aj z týchto dôvodov súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú. 16. Žalovaný sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý sa pri dokazovaní, hodnotení skutkových záverov i právnej kvalifikácii veci zameral na dve zásadné právne skutočnosti a to: a) kedy žalovaný bol/ nebol oboznámený s obsahom dohôd o zúžení BSM (známosť dohody) v zmysle Notárskej zápisnice zo dňa 15.3.2013, N 59/13, Nz 8525/13 (ďalej len „dohoda o zúžení BSM zo dňa 15.3.2013“) a notárskej zápisnice zo dňa 29.5.2002, N 628/2002, Nz 628/2002 (ďalej len „dohoda o zúžení BSM zo dňa 29.05.2002“); b) či na kúpu dotknutých nehnuteľností boli použité finančné prostriedky patriace len do výlučného vlastníctva žalobkyne (pôvod finančných prostriedkov). Na margo k prvej právnej skutočnosti (známosť dohody) súd prvej inštancie správne ustálil (ods. 30), že dohoda o zúžení BSM uzatvorená podľa § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka upravuje len vnútorné vzťahy medzi manželmi a preto jej zmluvné strany (manželia) sa môžu dovolávať tejto dohody voči inej osobe (veriteľovi) len výnimočne, ak jej táto dohoda bola známa. Okamih, ku ktorému súd prvej inštancie skúmal, či dohoda o zúžení BSM zo dňa 15.3.2013 a dohoda o zúžení BSM zo dňa 29.5.2002 boli známa žalovanému, bol deň vzniku vymáhateľnej pohľadávky. Pri ustálení tohto právneho záveru súd prvej inštancie okrem iného vychádzal aj z konštantnej judikatúry súdov, v zmysle ktorej sa pri posudzovaní predmetného okamihu vychádza zo skutočnosti, že právne vzťahy vytvorené v čase vzniku pohľadávky nemôžu byť dohodou o zúžení BSM ovplyvnené (Rč 20 Cdo 1389/2003, Rč 20 Cdo 2512/2011, Rč 20 Cdo 3497/2008, Rč Cdo 279/2003). Uvedené je dôsledkom tej skutočnosti, že primárnym účelom ust. § 143a ods. 3 veta druhá Občianskeho zákonníka je ochrana nadobudnutých práv tretích osôb (aj veriteľov), čo okrem iného vyplýva aj z vyššie uvedenej judikatúry súdov. Mal preto za zrejmé, že žalobkyňa sa nesprávne domnieva, že dohodu o zúžení BSM je možné predložiť tretej osobe v zásade bez časového obmedzenia (po vzniku vymáhateľnej pohľadávky), čo nepriamo vyplýva z jej odvolania. Žalobkyňou prezentované právne posúdenie veci, v zmysle ktorého v danom prípade bol rozhodným časovým okamihom pre posúdenie účinnosti dohody o zúžení BSM voči tretej osobe moment, ku ktorému sa pristúpilo k výkonu exekúcie a nie okamih vzniku pohľadávky; nemožno akceptovať, nakoľko jej spôsob interpretácie dotknutých právnych predpisov by mal pre tretie osoby „fatálne“ následky, a to obzvlášť v prípadoch, keď dohoda o zúžení BSM bola uzatvorená po vzniku pohľadávky (jej vymáhateľnosti), tak ako tomu bolo v danom prípade. V tom prípade by však nič nebránilo manželom pristúpiť po vzniku vymáhateľnej pohľadávky k uzatvoreniu dohody o zúžení BSM za účelom ochrany spoločného majetku inak patriaceho do BSM, z ktorého by sa veriteľ mohol bez existencie tejto dohody uspokojiť. Okolnosť, či tretej osobe bol alebo mohol byť známy obsah tejto dohody o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva v čase začatia exekúcie, resp. bol známy súdnemu exekútorovi, nie je právne významná, rovnako ako nie je významná ani nevedomosť manžela (žalobkyne) o vzniku pohľadávky druhého manžela, na ktoré skutočnosti sa odvoláva žalobkyňa v podanom odvolaní. Vyslovil, že ak žalobkyňa namieta rozsudok súdu prvej inštancie práve z týchto dôvodov, nemožno tieto dôvody považovať za legitímne a naopak je dôvodné ich s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru súdov a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (najmä odseky 30 a 32 rozsudku) odmietnuť. 17. Zopakoval, že pred súdom prvej inštancie rovnako nepreukázala, že Dohoda o zúžení BSM zo dňa 29.5.2002 bola žalovanému v čase vzniku pohľadávky známa, preto nemožno prihliadať ani na túto dohodu. Keďže na základe vykonaného dokazovania nebolo sporné, že žalovanému v čase vzniku pohľadávky (v roku 2012) nebola známa dohoda o zúžení BSM zo dňa 29.5.2002 a nemohla byť známa ani dohoda o zúžení BSM zo dňa 15.3.2013, súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď konštatoval, že na tieto dohody o zúžení BSM sa hľadí tak, ako keby nenastali ich právne účinky, inak povedané, tak, ako keby nedošlo k zúženiu BSM. Vo vzťahu k druhej právnej skutočnosti (pôvod finančných prostriedkov použitých na nadobudnutie nehnuteľnosti v roku 2002) súd prvej inštancie vec rovnako správne právne posúdil, keď konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala pôvod finančných prostriedkov použitých na nadobudnutie nehnuteľnosti v roku 2002 a preto je potrebné prezumovať, že tieto finančné prostriedky, resp. ich časť patrila do BSM a z toho titulu aj nadobúdaná nehnuteľnosť bola súčasťou BSM. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný namietal údajnú existenciu odvolacích dôvodov tak, ako sú tvrdené a právne kvalifikované žalobkyňou. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.10.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 19. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej excindačnej žaloby. 19.1 A pretože žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C.s.p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalovanou prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie. 19.2 Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobkyne, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 20. Na margo predložených listinných dôkazov žalobkyňou (faktúry a príjmové pokladničné doklady vystavené spoločnosťou Polaris Gamma a.s.), ktoré podľa jej tvrdení nevedela bez svojej viny predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že v danom prípade ide o uplatnenie novôt v odvolacom konaní. Právo na uvedenie prípadných novôt je podmienené tým, že odvolateľ prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené na súde prvej inštancie, nemohol uplatniť na súde prvej inštancie bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty odvolací súd nemôže prihliadnuť; na diskvalifikáciu novoty postačí opomenutie jej neskoršieho uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti. 20.1. Pretože žalobkyni nič nebránilo uplatniť ňou uvádzané skutočnosti a dôkazy už v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd s ohľadom na tzv. neúplný apelačný systém vyjadrený v § 366 C.s.p., neprihliadol na ňou priložené dôkazy k odvolaniu (ktorými sa žalobkyňa snaží dodatočne preukázať, že finančné prostriedky, za ktoré nadobudla nehnuteľnosť v roku 2002 boli jej výlučným vlastníctvom a preto aj nadobudnutá nehnuteľnosť sa mala stať jej výlučným vlastníctvom), pretože dokazovanie je možné doplniť iba za podmienok uvedených v § 366 (§ 384 ods. 3 C.s.p.) a v zmysle § 366 písm. d) C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobkyňa v podanom odvolaní nekonkretizovala dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní podľa § 366 C.s.p. <aspi://module='ASPI'&link='160/2015 Z.z.%2523366'&ucin-k-dni='30.12.9999'>a tiež neuviedla žiadne skutočnosti, pre ktoré tieto listinné dôkazy a prostriedky procesného útoku nemohla použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny. Odvolací súd tak na uvádzanie nových skutočností a predkladanie nových dôkazov neprihliadol. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).